Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_46Ek-378-2020.pdf
PDF · 84.81 KB
No categories available
46Ek/378/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávnenej: A. C. T., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom F. XXX/XX, XXX XX B.-J., právne zastúpenej: LÖWY & LÖWY s. r. o. so sídlom Slowackého 56, 821 04 Bratislava-Ružinov, IČO: 47 236 230, proti povinnej: V. G., nar. X.X.XXXX, trvale bytom E. XXXX/ XX, XXXXX, B.-X., o vymoženie pohľadávky vo výške X.XXX,XX eur s príslušenstvom, rozhodujúc o sťažnosti oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 46Ek/378/2020 zo dňa 8. apríla 2020, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 46Ek/378/2020 zo dňa 8. apríla 2020 z a m i e t a.
odôvodnenie:
Oprávnená sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 21.02.2020 domáhala od povinnej vymoženia pohľadávky vo výške 1.279,29 eur s príslušenstvom na základe vykonateľného exekučného titulu - platobného rozkazu Okresného súdu Bratislava V. č.k. 26Ro/2229/2012 zo dňa 27.12.2012. Pôvodná exekúcia bola vedená súdnym exekútorom JUDr. Ľubomírom Pekárom pod sp. zn. EX 2185/13 a dňa 17.03.2020 došlo k ukončeniu exekučného konania vedenom na Okresnom súde Bratislava V. pod sp. zn. 52Er/1505/2013.
Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 46Ek/378/2020 zo dňa 8.4.2020 návrh oprávnenej na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávnenej spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 162,89 eur podľa § 53 ods. 3 písm. a) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 1.4.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 45 ods. 1, § 53 ods. 1, § 53 ods. 3 písm. a), § 53 ods. 4, na ust. § 6 ods. 3, § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019 Z. z.“) a vecne tým, že uplatnenie nároku zo strany oprávnenej na náhradu zaplatených trov starej exekúcie vo výške 42 eur považoval za nedôvodné, v rozpore s § 48 ods. 2 Exekučného poriadku a v rozpore s § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. Súd preskúmaním upovedomenia o zastavení starej exekúcie zo dňa 17.03.2020 vedenej Okresným súdom Bratislava V. pod sp. zn. 52Er/1505/2013 a súdnym exekútorom JUDr. Ľubomírom Pekárom pod sp. zn. EX 2185/13 mal za preukázané, že súdny exekútor uložil oprávnenej povinnosť zaplatiť trovy starej exekúcie v celkovej výške 42 eur, ktoré pozostávajú z paušálnych trov vo výške 35 eur a z dane z pridanej hodnoty vo výške 7 eur. Súd vyhodnotil, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie je exekučným titulom súdneho exekútora výlučne voči oprávnenej s poukazom na § 6 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z., ktorý hovorí, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov, na základe ktorej neboli paušálne trovy uhradené do 60 dní od ukončenia exekučného konania, je exekučným titulom. Oprávnená nepredložila súdu taký exekučný titul, na podklade ktorého by mu bolo možné priznať náhradu trov starej exekúcie voči povinnej vo výške 162,89 eur, pričom ust. § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. jasne hovorí, že okrem náhrady súdneho poplatku za podanie nového návrhu, nemá oprávnený nárok na náhradu
trov spojených s jeho podaním. Trovy, ktoré si oprávnená uplatnila ako trovy starej exekúcie (paušálne trovy starej exekúcie vo výške 42 eur, trovy právneho zastúpenia starej exekúcie vo výške 104,39 eur a iné trovy konania starej exekúcie/súdny poplatok vo výške 16,50 eur) vyhodnotil ako trovy spojené s podaním nového návrhu.
Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podala oprávnená v zákonom stanovenej lehote dňa 13.05.2020 sťažnosť z dôvodu, že napádané rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a preto žiadala napadnuté uznesenie zmeniť tak, že súd vydá poverenie na vykonanie exekúcie v súlade s návrhom na vykonanie exekúcie. Sťažnosť odôvodnila tým, že pôvodný súdny exekútor JUDr. Ľubomír Pekár bol v exekúcii č. EX 2185/2013 poverený vykonaním exekúcie okrem iného aj na zaplatený súdny poplatok vo výške 16,50 eur, aj na trovy právneho zastúpenia vo výške 104,39 eur, čím sa z predmetných položiek stalo príslušenstvo pohľadávky ako náklady spojené s jej uplatnením. Príslušenstvo, ktoré patrí k judikovanému nároku na to, aby bolo s pohľadávkou vymáhané, nemusí byť priznané samostatným exekučným titulom a právny záver formulovaný v napadnutom rozhodnutí, že na uplatňovanie týchto nárokov by musela oprávnená voči povinnej disponovať zodpovedajúcim exekučným titulom, považuje za nesprávny. Nesúhlasila s určením, že predmetné nároky boli subsumované pod náhradu iných trov spojených s podaním návrhu, pretože ide o náklady spojené s uplatnením judikovanej pohľadávky, ktoré tvoria jej príslušenstvo. Vyslovila názor, že obdobný charakter ako zaplatený súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia pôvodného konania, ktoré tvoria príslušenstvo vymáhanej pohľadávky, majú aj paušálne trovy starej exekúcie vo výške 42 eur, ktoré boli uhradené oprávnenou a ktoré tvoria náklady spojené s uplatnením pohľadávky. So svojím nárokom odkázala aj na dôvodovú správu k zákonu č. 233/2019 Z.z., podľa ktorej oprávnený môže požadovať úhradu paušálnych trov od povinného ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky.
Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
Podľa § 48 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku, exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá.
Súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami preskúmal napadnuté rozhodnutie a po preskúmaní veci sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka. Súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávnenej uvedené v sťažnosti tak logicky za nedôvodné. Súd má za to, že vyšší súdny úradník rozhodol správne, keď návrh oprávnenej na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov starej exekúcie oprávnenej v celkovej výške 162,89 eur eur podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku zamietol s poukazom na § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z., kedy oprávnená okrem náhrady súdneho poplatku za podanie
opätovného návrhu na vykonanie nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním, v čoho dôsledku ostatné trovy exekučného konania znáša výlučne len oprávnená. V danom prípade vyšší súdny úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite napadnutého uznesenia. Súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 5 odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu oprávnenej prezentovaný v sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, sa súd nad rámec zákona (§ 202 ods. 2 Exekučného poriadku) vysporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.
Oprávnená svoju sťažnosť smerujúcu k zrušeniu napádaného rozhodnutia postavila predovšetkým na dôvodovej správe k ust. § 6 zákona č. 233/2019 Z. z., v ktorej bolo uvedené, že v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať náhradu paušálnych trov ako úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Súd v sťažnostnom konaní k uvedenému uvádza, že dôvodová správa nie je právne záväzným výkladom právnych noriem, ide len o podporný výklad zákona, pričom záväzný výklad právnych noriem podáva jedine súd. V uvedenom prípade pri aplikácii všetkých výkladových pravidiel znenie zákonného ustanovenia nevyvoláva žiadne pochybnosti o jeho zmysle a obsahu, je dostatočne jasné a zrozumiteľné, a teda ak by zákonodarca zamýšľal priznať oprávnenému pri opätovnom podaní návrhu aj náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, zakomponoval by túto možnosť aj do znenia zákona, čo sa však nestalo. Súd má za to, že zákonodarca mohol mať pôvodne taký úmysel ako tvrdí oprávnený, no následne ho nepretavil do znenia zákona, do zákonnej úpravy. Avšak práve naopak, zo znenia zákona v ustanovení § 6 o ukončení niektorých exekučných konaní jednoznačne vyplýva, že paušálna náhrada trov predstavuje nárok súdneho exekútora a nie nárok oprávneného pri opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie. Navyše, ako správne vyhodnotil vyšší súdny úradník, znenie ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní striktne stanovuje, že oprávnený má nárok len na náhradu súdneho poplatku a nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním. K tomuto súd ďalej poznamenáva, že zákon č. 233/2019 Z.z. bol dotknutý viacerými podstatnými zmenami aj pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky a z obsahu celej dôvodovej správy (vo vzťahu k prijatým právnym normám) je zrejmé, že nekorešponduje s prijatým normatívnym textom zákona, a to vo viacerých bodoch, keď napríklad podľa dôvodovej správy k § 5 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „Upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky potrebné informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách starej exekúcie“, pričom podľa § 5 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. nie je podstatnou náležitosťou výška vymáhaného nároku alebo podľa dôvodovej správy k § 6 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „...ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty.“, pričom podľa § 6 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. sa samozrejme zvyšuje výška paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ak je platiteľom tejto dane súdny exekútor a nie advokát oprávneného. Dôvodová správa sa po zmene úmyslu zákonodarcu už následne nemení. Súd preto odmietol výklad predostretý oprávnenou, ktorý má oporu len v dôvodovej správe k uvedenému právnemu predpisu a nie v samotnom texte zákona, pričom navyše takýto názor oprávnenej je v rozpore s výsledným znením zákona. Súd v sťažnostnom konaní má ďalej za to, že argument oprávnenej, že pôvodný súdny exekútor bol v exekúcii č. EX 2185/2013 poverený vykonaním exekúcie aj na zaplatený súdny poplatok vo výške 16,50 eur, aj na trovy právneho zastúpenia vo výške 104,39 eur, v tejto novej exekúcii neobstojí, pretože vydaním poverenia na vykonanie exekúcie aj na tieto nároky oprávnenej by súd postupoval v rozpore s ust. § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. v spojení s ust. § 48 ods. 2 Exekučného poriadku.
Ako ďalej správne vyhodnotil vyšší súdny úradník oprávnená nedisponuje spôsobilým exekučným titulom proti povinnej týkajúcemu sa oprávnenou uplatnených trov starej exekúcie. Z ust. § 6 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. vyplýva, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov je exekučným titulom. Upovedomenie o zastavení starej exekúcie však nemožno považovať za exekučný titul, ktorým by oprávnená v novom exekučnom konaní mohla vymáhať trovy starej exekúcie od povinnej, keďže upovedomenie o zastavení starej exekúcie predstavuje exekučný titul len vo vzťahu súdneho exekútora voči oprávnenej v starej exekúcii za účelom vymoženia trov starej exekúcie. Uvedený exekučný titul nezaväzuje k plneniu povinnú, tej sa ani nedoručuje, a ani nie je vydaný v prospech oprávnenej. Úhradou paušálnych trov zo strany oprávnenej súdnemu exekútorovi nedochádza k prechodu práva z exekučného titulu (zo súdneho exekútora na oprávnenú) a ani
nedochádza k prechodu uloženej povinnosti z exekučného titulu (z oprávnenej na povinnú). Uvedený zákon v žiadnom svojom ustanovení nestanovuje povinnosť inej osobe než oprávnenej platiť trovy starej exekúcie súdnemu exekútorovi, ani neobsahuje právnu úpravu, na základe ktorej by oprávnená mohla v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie uplatniť sumu zaplatených trov starej exekúcie ako náhradu trov nového exekučného konania, ktorú by bolo možné vymáhať od povinnej.
Súd s tvrdením oprávnenej, že vymáhanie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v starej exekúcii vo výške 162,89 eur by mal exekučný súd povoliť v novej exekúci bez ich judikovania nesúhlasí. Zákonodarca prijatím zákona 233/2019 Z.z. pristúpil k zavedeniu časového obmedzenia trvania exekúcie upravujúcemu zastavenie exekúcie po uplynutí času na zistenie exekvovateľného majetku povinného s tým, že oprávnený má možnosť podať návrh na vykonanie exekúcie opätovne. Náklady, ktoré s tým oprávnenému vznikajú, však znáša oprávnený sám, pretože vo výsledku bol s podaním predchádzajúceho návrhu na vykonanie exekúcie neúspešný. Súd pri rešpektovaní ústavných pravidiel právneho štátu, nepovažuje za legitímne prenášanie nákladov spojených s (opakovaným) vedením exekúcie z oprávneného na povinného (či súdneho exekútora), pokiaľ oprávnený nie je s vedením exekúcie úspešný.
Z vyššie uvedených dôvodov, keďže oprávnená nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie trov starej exekúcie, pričom tieto náklady oprávnenej nie je možné uplatňovať ani ako náhradu trov spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z., sudca podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 202 ods. 1 Exekučného poriadku sťažnosť oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 46Ek/378/2020 zo dňa 8.4.2020 vydanému vyšším súdnym úradníkom zamietol, keď sa stotožnil so záverom, že návrh oprávnenej na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávnenej nie je dôvodný.
Súčasne sudca upozorňuje na to, že vyšší súdny úradník pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie opomenul zohľadniť tú skutočnosť, že v starej exekúcii bola v prospech oprávnenej vymožená časť pohľadávky vo výške 368,27 eur, čo však nebolo zo strany oprávnenej zohľadnené v návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 21.02.2020.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.