Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_23CoCsp-14-2020.pdf
PDF · 122.94 KB
Case nature
Area
Subarea
23CoCsp/14/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobkyne: B. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX/XX, S., zastúpená splnomocnenkyňou: C. T., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XXX, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., IČO: 47 233 516, so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 27Csp/5/2017-258 zo dňa 3. februára 2020, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .
II. Žalobkyni sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni z titulu finančného zadosťučinenia sumu 300 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a o trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Súd po citovaní § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, rozsudok vecne odôvodnil tým, že účelom finančného zadosťučinenia je nahradiť určitú ujmu, ktorá bola neoprávneným zásahom do práva na ochranu spotrebiteľa spôsobená. Predpokladom finančného zadosťučinenia je teda vznik takejto ujmy. Z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že žalobkyni ako spotrebiteľovi prináleží právo požadovať primerané finančné zadosťučinenie len vtedy, ak úspešne uplatní svoje právo na súde a súčasne preukáže, že žalovaný skutočne porušil niektorú z povinností, ktoré mu ukladá zákon, a že toto porušenie je spôsobilé privodiť žalobkyni ako spotrebiteľovi ujmu, a ak preukáže príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a spôsobilosťou ujmy. Len pri kumulatívnom splnení uvedených troch podmienok je možné uvažovať o nároku žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie, pričom postačuje samotná hrozba ujmy.
3. Žalovaný porušil svoje povinnosti, nakoľko nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri uzatvorení zmlúv so žalovanou. Úverové zmluvy neobsahovali zákonom predpísané náležitosti, ktorých dôsledkom je bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmlúv. Ďalej žalovaný zasiahol do práv žalobkyne pri uplatňovaní zrážok zo mzdy na základe Dohôd o zrážkach zo mzdy, ktoré boli uzatvorené spolu s týmito úverovými zmluvami a ktoré sú pre svoju neurčitosť neplatné. Dohody o zrážkach zo mzdy umožňovali žalovanému obísť právnu úpravu na ochranu spotrebiteľa, pričom žalovaný požiadal zamestnávateľa žalobkyne o výkon zrážok z jej mzdy, celkovú výšku dlhu určil žalovaný bez možnosti preskúmať zmluvy, dohody a aktuálnej výšky dlhu súdom. Zrážky zo mzdy boli žalobkyni vykonávané po dobu niekoľkých rokov, čím podľa jej tvrdenia (ktoré nebolo sporné a ani vyvrátené žalovaným) bola žalobkyňa uvedená do
existenčných problémov, nakoľko jej mzda bola nízka a zároveň mali vplyv na jej zdravotný stav, mala onkologické ochorenie. Svoje povinnosti žalovaný porušil aj pri uzatvorení Dohôd o poskytovaní služieb, ktoré nadväzovali na uzatvorené úverové zmluvy, pričom ich súd posúdil za absolútne neplatné. K uvedeným porušeniam povinností žalovaného sa súd podrobne vyjadril v odôvodnení rozsudku č. k. 27Csp/5/2017-201 zo dňa 10.12.2018 v bodoch 16. až 20., 22. až 29., 32. až 35., na ktoré odkazuje.
4. Dôsledkom porušenia povinností žalovaného pri uzatváraní uvedených zmlúv bol úspech žalobkyne v konaní, kedy súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa zrážok zo mzdy, na základe uzatvorených neplatných dohôd o zrážkach zo mzdy a v časti uplatneného bezdôvodného obohatenia, nakoľko svojim konaním sa žalovaný prijatím plnení, na ktoré nemal nárok od žalovanej, bezdôvodne na jej úkor obohatil. Dlhodobý výkon zrážok zo mzdy, na ktoré nemal žalovaný právo, bol spôsobilý zasiahnuť nielen do majetkovej ale i sociálnej sféry žalobkyne, ktorá mala v čase výkonu zrážok zo mzdy nízky príjem a zdravotné problémy, ktoré pretrvávajú do súčasnosti. Vyššie uvedené závery súdu týkajúce sa porušenia povinností žalovaným boli potvrdené odvolacím súdom.
5. Výška priznaného finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu a nemožno ju objektívne preukázať. Priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobkyni, ktorá jej vznikla konaním žalovaného a je akousi určitou satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku konania trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne konal. Spotrebiteľ, teda žalobkyňa, nie je povinná preukazovať ujmu, ktorá jej vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie nie v prípade vzniku ujmy, ale už vtedy, keď jej ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla, pričom sa úspešne domáhala ochrany svojich práv. V danom prípade sa žalobkyňa úspešne domohla svojho práva a teda boli splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia.
6. Za daného stavu, s ohľadom na porušenie práv žalobkyne zo strany žalovaného, kedy v dôsledku jeho konania žalobkyňa úvery preplatila zrážkami zo mzdy o 1.685,63 eur a žalovaný porušil svoje povinnosti celkovo pri všetkých šiestich posudzovaných zmluvách uzatvorených v rozpore s Občianskym zákonníkom a zák. č. 129/2010 Z. z. zákona o spotrebiteľských úveroch bližšie v odôvodení rozsudku 27Csp/5/2017-201, súd považuje žalobkyňou uplatnené finančné zadosťučinenie vo výške 300,- eur zodpovedajúce svojmu účelu, teda poskytnúť satisfakciu spotrebiteľovi a odradiť dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov, pričom vo vzťahu k žalobkyni - spotrebiteľovi nepredstavuje neopodstatnené, neprimerané obohacovanie sa. Finančné zadosťučinenie v priznanej výške 300,- eur súd považuje voľnou úvahou za primeranú povahe a rozsahu porušenia práv žalobkyne špecifikovaných vyššie.
7. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania strán súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Žalobkyňa aj žalovaný boli čiastočne úspešní a zároveň čiastočne neúspešní, keď žalobkyňa bola úspešná v časti o zaplatenie sumy z titulu dvoch úverových zmlúv, uloženia povinnosti zdržať sa zrážok zo mzdy z dvoch zmlúv a v časti finančného zadosťučinenia a žalovaný bol úspešný v zamietnutej časti o určenie neplatnosti dohôd o zrážkach zo mzdy, neplatnosti úverových zmlúv a určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverových zmlúv. Nie je možné kvantifikovať pomer úspechu a neúspechu, preto spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi stranami v otázke náhrady trov konania bude zodpovedať také riešenie, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Uviedol, že postupom a rozhodnutím súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces tým, že odôvodnenie napádaného rozsudku neobsahuje žiadne skutkové a právny závery nadväzujúce na vykonané dokazovanie, ktorým by sa preukázala dôvodnosť a výška zadosťučinenia v sume 300,- eur. Odôvodnenie rozsudku je subjektívne, nepreskúmateľné. Neposkytuje ani len rámcový popis toho, akými úvahami sa súd riadil pri rozhodovaní.
9. Napádaný rozsudok nespĺňa základné požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia tak, ako ich definuje ustanovenie § 220 CSP, keďže neobsahuje žiadny záver súdu (či už skutkový alebo právny) vo vzťahu k predmetu sporu, predovšetkým skutkové závery odôvodňujúce základ nárok, jeho výšku.
10. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku : V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
11. Z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. IV. ÚS 115/03) k požiadavke odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplýva, že: súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). 12. Súdom priznané finančné zadosťučinenie nebolo podľa obsahu a odôvodnenia rozsudku preukázané v konkrétnych skutkových okolnostiach, argumentačne nie je podložené a v rozsudku takým spôsobom a v rozsahu, ktorý by zodpovedal požiadavkám na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle hore označeného ustanovenia zákona.
13. Žalovaný namieta nesprávnosť rozsudku aj preto, že súd prvej inštancie vyvodzuje so spätnými účinkami to, že došlo k určeniu neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy a teda vychádza z toho, že žalovaný pristúpil k výkonu zrážok na základe neplatnej dohody o zrážkach zo mzdy. Takýto postup považuje žalovaný za nesprávny a v rozpore so zákonom, pretože žalovaný nezačal a ani nepokračoval vo výkone zrážok zo mzdy za stavu, kedy bolo rozhodnuté o neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy.
14. Súčasne namieta aj záver súdu, že vykonávaním zrážok zo mzdy bola žalobkyňa uvedená do existenčných problémov a zároveň mali vplyv na jej zdravotný stav (bod 12 odôvodnenia rozsudku).
15. V prvom rade podotýka, že vykonané dokazovanie nepreukazuje žiadnu skutočnosť, že zrážky zo mzdy viedli k existenčným problémom na strane žalobkyne. Takúto skutočnosť nepreukazuje žiadny dôkaz. Súčasne z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, či napríklad aj zrážku zo mzdy vykonanú v čase, kedy nedošlo k úhrade ani len istiny úveru by súd považoval za dôvod vzniku existenčných problémov. Sumu zodpovedajúcu zrážke zo mzdy by predsa žalobkyňa mala zaplatiť vždy (a teda aj inou formou ako zrážkou zo mzdy).
16. Záver súdu o tom, že zrážky zo mzdy cit. „mali vplyv na zdravotný stav žalobkyne, mala onkologické ochorenie“ považuje žalovaný nielen za subjektívnu domnienku vo veci rozhodujúceho sudcu, ktorá nemá oporu v dokazovaní, ale v prvom rade za krajne nevhodnú konštatáciu. Záver súdu v tomto smere je subjektívny, nepodložený dokazovaním, dokonca ani žiadne tvrdenie žalobcu nebolo preukazované v tomto smere. Prijatie takéhoto záveru bez opory v dokazovaní žalovaný vníma nielen ako nesprávne skutkové závery a nedôvodné právne posudzovanie, ale aj ako porušenie rovnosti strán v tom zmysle, kedy je žalovanému v jeho neprospech pripisovaná nejestvujúca a nedokázaná skutočnosť.
17. Žalovaný namieta tiež závery súdu vo vzťahu k primeranému finančnému zadosťučineniu a voči záverom, ktoré podľa súdu má plniť.
18. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia neplní ani reparačnú a ani sankčnú funkciu. Ide o súkromnoprávny inštitút občianskoprávneho charakteru, ktorý nemôže plniť funkciu sankcie. Tá je na mieste v iných oblastiach práva, ako je napr. verejné právo. V uznesení Krajského súdu v Prešove 9Co/50/2018 zo dňa 26.6.2018 sa uvádza, že podstatou primeraného finančného zadosťučinenia nie je sankčná povaha, aj keď zaplatenie, keďže zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. má byť finančné a každé zaplatenie predstavuje finančný úbytok v aktívach osoby, voči ktorej nárok
smeruje. Na účely sankcionovania je totiž administratívne a trestné právo, civilné právo má za cieľ „len“ kompenzáciu osoby, ktorej sa má zadosťučinenie poskytnúť.
19. Keďže súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho posúdenia účelu finančného zadosťučinenia a v odôvodnení rozsudku neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti odôvodňujúce výšku priznaného nároku, a tiež jeho oprávnenosť, žalovaný zastáva názor o nepreskúmateľnosti rozsudku.
20. Navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti, žalobu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu 100 % trov právneho zastúpenia. Žalovaný si uplatňuje nárok na náhradu trov za odvolacie konanie a trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní.
21. Žalobkyňa odvolanie nepodala a k odvolaniu žalovaného sa nevyjadrila.
22. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po oboznámení sa s obsahom celého spisu dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
23. Predmetom konania je požiadavka žalobkyne ako spotrebiteľa na zaplatenie sumy 300 eur titulom finančného zadosťučinenia od žalovaného ako veriteľa za porušenie práv a povinností ustanovených zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a Občianskym zákonníkom. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne posúdil uplatnený nárok.
24. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalovaným v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalovaný sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel.
25. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:
26. Všeobecným právnym predpisom upravujúcim ochranu spotrebiteľa nie je Občiansky zákonník, ale zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k tomuto právnemu predpisu aj
Občiansky zákonník má povahu osobitného predpisu a vo svojich ustanoveniach len dopĺňa všeobecnú úpravu danú zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov o ďalšie osobitné ustanovenia zamerané na ochranu spotrebiteľov. Je to zrejmé z ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, pričom v poznámke k tomuto ustanoveniu je daný odkaz na ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka.
27. V prípade porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a osobitnými predpismi, medzi ktoré sa zaraďuje i Občiansky zákonník, vzniká spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie. Toto právo vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
28. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Vychádzajúc z vyššie uvedeného ustanovenia predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zo strany spotrebiteľa na súde. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje ak k takémuto porušeniu práva alebo povinností dôjde. (viď napr. rozsudok NS SR sp. zn. 6 Cdo 127/2017 z 30.1.2019)
29. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy aj o existencii nejakej ujmy. Je totiž bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla alebo nie, pretože aj podľa §3 ods. 5 druhá veta cit. zákona, účinného do 09.06.2013 postačovala iba možnosť vzniku takejto ujmy, čo aktuálne znenie uvedeného ustanovenia ani nevyžaduje. Je preto potrebné vychádzať z toho, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia má na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.
30. K uplatneniu práva na primerané finančné zadosťučinenie nemôže dôjsť kedykoľvek. Toto právo vzniká v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov po tom, čo zo strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu porušeniu práva alebo povinnosti na súde. Či došlo k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde vyplynie až z rozhodnutia súdu vydaného vo veci samej.
31. Vo veci vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 27Csp/5/2017 sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy č. zmluvy 85 000 789 65 zo dňa 10.9.2014 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, určenie neplatnosti zmluvy č. 85 000 789 65 zo dňa 10.9.2014 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným pre množstvo neprijateľných podmienok,
- určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov pre absenciu povinných náležitostí v úverovej zmluve,
- zaplatenia finančného zadosťučinenia 300,- eur,
- uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa zrážok zo mzdy na základe dohody o zrážkach zo mzdy č. 8500078965 a 8500078966,
- určenia, že Dohoda o zrážkach zo mzdy č. zmluvy 85 000 789 66 je neplatná,
- určenia, že zmluva č. 85 000 789 66 zo dňa 10.9.2014 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatná,
- určenia, že úverová zmluva č. 85 000 789 66 zo dňa 10.9.2014 je bezúročná a bez poplatkov,
- uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia z úverovej zmluvy č. 8500078965 zo dňa 10.9.2014 sumu 1.027,71 eur a z úverovej zmluvy č. 8500078966 zo dňa 10.9.2014 sumu 657,92 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
32. Súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe a to v časti uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa zrážok zo mzdy na základe dohody o zrážkach zo mzdy č. 8500078965 a 8500078966 a v časti, kde zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 1.685,63 eur a 300 eur. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol.
33. Odvolací súd svojím rozhodnutím zo dňa 4.11.2019 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej v časti uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa zrážok zo mzdy na základe dohody o zrážkach zo mzdy č. 8500078965 a 8500078966 a v časti, kde zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 1.685,63 eur potvrdil, keď súd vyhodnotil, že zmluvy uzatvorené medzi žalobkyňou a žalovaným boli bezúročné a bez poplatkov a žalovaný v súvislosti s uvedenými úverovými zmluvami sa obohatil na úkor spotrebiteľa- žalobkyne a to až vo výške 1.685,63 eur, ktorú súd v uvedenom konaní uložil žalovanému vydať žalobkyni. V časti, kde súd priznal finančné zadosťučinenie odvolací súd rozhodnutie zrušil z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia v tejto časti.
34. Odvolací súd má preto za to, že takéto konanie žalovaného, ktorým so žalobkyňou uzavrel spotrebiteľské zmluvy neobsahujúce zákonné údaje, je nutné považovať za porušenie práva spotrebiteľky, ktorá si ho úspešne uplatnila na súde v tomto konaní vo veci vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 1.685,63 eur. Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie odvolateľa, že nie je splnený predpoklad pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je správne.
35. Odvolací súd ešte dodáva, že čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak to urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku. V prejednávanom prípade si však žalobkyňa sama uplatnila svoje práva úspešnou žalobou proti žalovanému.
36. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia je len logické a spravodlivé, aby táto vychádzala z prípadnej ujmy hroziacej žalobcovi v súvislosti s tým, že žalovaný sa na úkor žalobcu v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami o úvere bezdôvodne obohatil o sumu 1.685,63 eur, ktorú žalobkyňa požadovala a z ktorej bola súdom prvej inštancie priznaná ako zadosťučinenie suma 300.- eur. Je potrebné dodať, že ustálenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je realizované na základe úvahy súdu, ktorý v predmetnej veci svoje myšlienkové pochody odôvodnil aj čo sa týka uvedeného.
37. K výške primeraného finančného zadosťučinenia je potrebné ešte uviesť, že aj odvolací súd má zato, že priznaná suma 300 eur zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu a mala by odradiť dodávateľa od ďalšieho prípadného porušovania práv spotrebiteľov. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia bolo prihliadnuté na všetky skutkové okolnosti daného prípadu. Je pritom potrebné opätovne zdôrazniť, že je bez právneho významu pri uplatňovaní primeraného finančného zadosťučinenia to, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože nie je, podľa aktuálneho znenia právnej úpravy v § 3 ods. 5 cit. zákona požadovaná ani prípadná hrozba ujmy, no pri určení výšky finančného zadosťučinenia je možné vychádzať z hroziacej ujmy, ktorá žalobkyni objektívne hrozila v podstate žalobkyni aj vznikla. Prvoinštančný súd aj takto odôvodnil priznanú výšku zadosťučinenia, ktorú považoval za primeranú. Vzhľadom na porušenia práva spotrebiteľa dodávateľom
- žalovaným je priznaná výška finančného zadosťučinenia určená súdom prvej inštancie vo vzťahu k porušenému právu a skutkovým okolnostiam prípadu primeraná aj podľa názoru odvolacieho súdu.
38. Je potrebné, pre úplnosť odvolacím súdom doplniť, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie je závislý od rôznych iných skutočností, na ktoré poukazuje odvolateľ, ale pri posudzovaní predmetného nároku je potrebné podrobiť prieskumu a vyhodnotiť to, či v danom zmluvnom vzťahu existovalo porušenie práva alebo povinnosti. Pre priznanie daného nároku pritom je relevantné, či k porušeniu práva alebo povinnosti došlo, ako to už bolo zdôraznené vyššie, čo v konaní bolo zistené. Na to, aby všeobecný súd priznal spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie a to aj podľa znenia zákona účinného do 09.06.2013, úplne by postačovala už len samotná existencia hrozby vzniku ujmy, teda aj ujma existenčných problémov a pod.
39. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom na porušenie práv žalobkyne zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobkyňa úspešne domohla na všeobecnom súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné a priznaná výška priznaného finančného zadosťučinenia je primeraná povahe a rozsahu porušenia jej práv a súčasne zodpovedá svojmu účelu, ktorým je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov.
40. Je možné tiež skonštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uvádza právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácií zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (viď uznesenie NS SR zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5Cdo/218/2010 a uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 08.06.2016, sp. zn. I. ÚS 188/06). Preto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú odvolaciu námietku, týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku.
41. Keďže v odvolaní sa namieta aj nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny, t.j. náležitý právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. O nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v predmetnom konaní však nejde. Súd prvej inštancie správne aplikoval príslušné právne predpisy na zistený skutkový stav.
42. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997,sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj ostatnými odvolacími námietkami, ktoré neboli spôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku.
43. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil postupom podľa§ 387 ods. 1, 2 CSP.
44. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255ods. 1 a nasl. CSP tak, že v odvolacom konaní úspešná žalobkyňa má voči v odvolacom konaní neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalobkyňa v odvolacom konaní pasívna, nevykonala žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu možné rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
45. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).