Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_2Sa-23-2019.pdf
PDF · 134.2 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sa/23/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: M. V. N., narodený XX.XX.XXXX, štátny príslušník M. F. V., trvale bytom H., G., M. F. V., bez cestovného dokladu, zastúpený: JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka, so sídlom v Košiciach, Štúrova č. 20, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Sládkovičova 25, Banská Bystrica, o správnej žalobe vo veci administratívneho vyhostenia zo dňa 18.09.2019, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BB2-65-006/2019-SK zo dňa 14.08.2019 a rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB5-2-011/2019-AV zo dňa 02.01.2019, takto
rozhodol:
I. Správnu žalobu z a m i e t a.
II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 18.09.2019 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného (Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica) č. PPZ-HCP-BB2-65-006/2019-SK zo dňa 14.08.2019 a rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica (ďalej „prvostupňový správny orgán“) č. PPZ-HCP-BB5-2-011/2019-AV zo dňa 02.01.2019. Napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie, považoval za nezákonné z dôvodu ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c), e) a g) Správneho súdneho poriadku.
2. V odôvodnení uviedol, že prvostupňový správny orgán vydal dňa 02.01.2019 rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu, uložil mu zákaz vstupu „na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov po dobu 1 (jeden) roka“. Vo výroku uviedol, že krajinu, do ktorej má byť vyhostený neurčuje, pretože žalobca je bez akýchkoľvek dokladov a jeho totožnosť nie je overená. Lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky (ďalej „SR“) žalovaný neurčil a vylúčil odkladný účinok odvolania voči svojmu rozhodnutiu s tým, že lehota zákazu vstupu začala podľa výroku rozhodnutia plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia. Doplnil, že žalovaný vo výroku svojho rozhodnutia uviedol, že rozhodoval o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, ktorým bol administratívne vyhostený a zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na územie SR a všetkých členských štátov, pričom žalovaný vymenúva všetky členské štáty (Európskej únie, aj keď žalovaný neuvádza, že ide o členské štáty Európskej únie). Namietal, že žalovaný tak potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktoré však v skutočnosti prvostupňový správny orgán nevydal. Prvostupňové rozhodnutie uložilo žalobcovi zákaz vstupu „na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 1 (jeden) rok“.
3. Výrok prvostupňového rozhodnutia žalobca považoval za neurčitý a nevykonateľný, keďže sa ním žalobcovi zakazuje vstup na územie „všetkých členských štátov“ neidentifikovateľného a
neidentifikovaného zoskupenia. Aj keď si žalovaný zrejme uvedené pochybenie prvostupňového správneho orgánu uvedomil, nenapravil ho však zákonom akceptovateľným spôsobom.
4. Rovnako mal za to, že nezákonnosť rozhodnutia žalovaného, aj prvostupňového správneho orgánu vyplýva aj z ďalších skutočností. Žalobca už v odvolaní poukazoval na to, že z M. - krajiny pôvodu, kde bol roľník, odišiel po tom, čo bol Talibanom verbovaný, aby bojoval proti M. vláde. Na otázku, či mu hrozí prenasledovanie uviedol, že mu hrozí nebezpečenstvo kvôli Talibanu, kam nechce narukovať. Napriek tomu, že žalobca poukázal už v odvolaní na to, že existujú prekážky jeho vyhostenia, keďže hrozí nebezpečenstvo pre jeho život a zdravie z dôvodov zastávania konkrétnych politických názorov
- nestotožňovania sa s ideológiou hnutia Talibanu, žalovaný sa s touto námietkou vyrovnal tak, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by bránili vyhosteniu účastníka konania, čím postupoval v rozpore s ustanovením § 81 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“). Je pritom nesporné, že žalobca uvádzal konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplynulo, že v krajine pôvodu (M.) v prípade jeho vyhostenia do tejto krajiny by bol ohrozený jeho život a zdravie z dôvodu zastávania určitých politických názorov, čo naplňuje hypotézu uvedenú v danom ustanovení. Žalovaný na rozdiel od prvostupňového správneho orgánu nijakým badateľným spôsobom nespochybnil skutočnosť, že domovskou krajinou žalobcu je M., naopak, na viacerých miestach odôvodnenia túto skutočnosť konštatuje. Naproti tomu prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca nepreukázal, že je štátnym príslušníkom M. a preto s cieľom overiť jeho totožnosť a štátnu príslušnosť je potrebné vykonať lustráciou. Ďalej prvostupňový správny orgán uviedol, že „vzniká otázka dôvodu a príčiny jeho konania, napríklad zatajovania totožnosti“ a uzavrel, že žalobca tak môže robiť zámerne a uvádzať krajinu pôvodu takú, kde nie je možný jeho návrat. Z uvedeného dôvodu „do času preukázania opaku, správny orgán na základe všetkých zistených skutočností v súlade s § 77 ods. 1 ZoPC túto neurčil“. Teda zatiaľ čo prvostupňový správny orgán uviedol, že neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený z dôvodu, že o krajine pôvodu žalobcu sú pochybnosti a je potrebné vykonať v tomto smere lustrácie, žalovaný naopak uvádza práve neuvedenie M. ako krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený ako prostriedok, ktorým má byť žalobcovi poskytnutá ochrana podľa § 88 ods. 1 ZoPC.
5. Pokiaľ prvostupňový správny orgán mal pochybnosti o krajine pôvodu žalobcu, do ktorej mal byť žalobca vyhostený, mal vykonať ďalšie dokazovanie a v súlade s § 120 ZoPC v spojení s § 3 ods. 5, § 32 ods. 1 a § 46 ods. 1 vykonať dokazovanie na spoľahlivé a úplné zistenie stavu veci. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia, prečo neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený uviedol, že je potrebné vykonať „lustrácie“. Nie je však zrejmé, z akého dôvodu tento orgán takéto dokazovanie nevykonal, keďže neuvádza žiadne prekážky, ktoré mu bránili takéto dokazovanie vykonať. Z obsahu odôvodnenia jeho rozhodnutia však vyplýva, že ak by tou krajinou bol M., išlo by o krajinu „kde nie je možný jeho návrat“. Nevykonanie dokazovania so zjavným cieľom nezistiť, že krajina pôvodu je krajinou, do ktorej ho podľa § 81 ods. 1 ZoPC nemožno vyhostiť, je obchádzaním označeného zákonného ustanovenia, nakoľko v tomto prípade je žalobca nevyhostiteľný a vydané rozhodnutie je nezákonné.
6. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica (prvostupňový správny orgán) rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB5-2-011/2019-AV zo dňa 02.01.2019 podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov vydalo rozhodnutie o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu žalobcu, ktorého podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC administratívne vyhostil, nakoľko sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene, s poukázaním na ustanovenie § 2 ods. 1 písm. h) ZoPC. Zároveň podľa § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC uložil účastníkovi konania zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 1 (jeden) rok. Nakoľko účastník konania je bez akýchkoľvek dokladov, jeho totožnosť nie je úradne overená, správny orgán v zmysle § 77 ods. 1 ZoPC krajinu, do ktorej má byť vyhostený, neurčil. Podľa § 83 ods. 2 písm. a), b) a c) ZoPC lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky neurčil a podľa § 55 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní vylúčil odkladný účinok odvolania voči tomuto rozhodnutiu s tým, že lehota zákazu vstupu podľa § 82 ods. 9 písm. a) ZoPC začne plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia.
7. V odôvodnení uviedol, že dňa 01.01.2019 hliadka Obvodného oddelenia PZ Žiar nad Hronom v objekte Ž. N. v tomto meste kontrolovala päť mužov neznámej totožnosti, ktorí uvádzali ako krajinu svojho pôvodu M., no viac na mieste uviesť nedokázali, pretože nedisponovali dokladmi preukazujúcimi ich totožnosť. Po predvedení na správny orgán bola s nimi spísaná zápisnica za prítomnosti tlmočníka do
jazyka K., kde sa účastník konania vyjadril, že tlmočníkovi rozumie a súhlasí s tlmočením. Dôvodil, že účastník konania, ako štátny príslušník M., môže na územie SR a členských štátov vstúpiť oprávnene a zdržiavať sa počas rozhodného obdobia len s platným cestovným dokladom a vízom, respektíve platným povolením na pobyt v zmysle zákona o pobyte cudzincov, ako aj v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 399/2016, ktorým sa ustanovuje Kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice. Z dokazovania mal správny orgán za preukázané, že tento sa nachádza na území SR a všetkých členských štátov Schengenskej dohody neoprávnene a tým naplnil dôvody administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC a dopustil sa priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a) ZoPC. Správny orgán uzavrel, že účastník konania nerešpektoval článok 6 odsek 1 písmeno a), b), c) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 09.03.2016 (Kódex schengenských hraníc), pričom z informačných systémoch policajného zboru bolo zistené, že nemá udelené žiadne povolenie na pobyt, v čase vydania rozhodnutia nebol žiadateľom o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR alebo v inom členskom štáte. Na podporu svojich tvrdení nepreukázal totožnosť a oprávnenosť pobytu predložením platného cestovného dokladu a platného víza, ktoré sa u štátnych príslušníkov M. na území členských štátov vyžaduje, pričom účastník konania, ako štátny príslušník M., môže na územie Slovenskej republiky a členských štátov vstúpiť oprávnene a zdržiavať sa počas rozhodného obdobia len s platným cestovným dokladom a vízom.
8. Výsluchom účastníka konania prvostupňový správny orgán zistil, že tento cestovný pas nevlastní, narodil sa v roku XXXX a má XX rokov, pričom dátum a mesiac narodenia nevedel uviesť. Pochádza z M., kde pracoval ako roľník a z domu odišiel kvôli Talibancom, ktorí ho chceli naverbovať ním a aby bojoval po ich boku proti vlastnej vláde. Rozhodol sa odísť, aby nemusel bojovať po ich boku. Kontaktoval prevádzača, aby mu pomohol dostať sa do Francúzska, ktorému zaplatil 7 000 dolárov. Správny orgán uzavrel, že aj keď účastník konania prehlásil, že je štátnym príslušníkom M., neuviedol osobné údaje na podporu svojich tvrdení a nepredložil žiadny dôkaz o uvedených skutočnostiach, t. j. o tom, že je štátnym príslušníkom M. a o tom, aké sú jeho osobné údaje predložením platného cestovného dokladu alebo iného hodnoverného dokladu, ničoho. Preto s cieľom zistiť a overiť jeho totožnosť a štátnu príslušnosť je potrebné vykonať lustrácie, je potrebné preveriť skutočnosť, či táto osoba nepredstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu a či sa nenachádza v zozname na odopretie vstupu. Tým, že nepredložil cestovný pas, vzniká otázka dôvodu a príčiny jeho konania, napríklad zatajovania totožnosti. S neurčením krajiny, do ktorej bude vyhostený súhlasil a vec nejakým spôsobom nenamietal. Podotkol, že cudzinec môže uvádzať krajinu pôvodu zámerne takú, kde nie je možný jeho návrat alebo zatajovať totožnosť z dôvodu hrozby pre bezpečnosť štátu. Preto do času preukázania opaku správny orgán na základe všetkých zistených skutočností krajinu v súlade s § 77 ods. 1 ZoPC neurčil. Zdôraznil, že osobe, u ktorej nie je možná identifikácia štátnej príslušnosti, jeho presných osobných údajov, adresy, jeho pobyt, práve zákon o pobyte cudzincov v § 77 ods. 1 umožňuje krajinu, kam má byť cudzinec vrátený, neurčiť, lebo to nie je možné. Konštatoval, že do dnešného dňa nemajú dostatočne preukázanú totožnosť účastníka konania, štátny príslušník tretej krajiny preukazuje totožnosť predložením platného cestovného dokladu, ktorým sa rozumie v skratke pas alebo iná verejná listina, ktorá umožňuje jednoznačnú identifikáciu jeho držiteľa (§ 2 ods. 1 písm. n/ ZoPC). To sa v prípade účastníka nestalo a preto správny orgán „len“ na základe zápisnice nemôže dôjsť k jednoznačnej totožnosti a štátnej príslušnosti.
9. Pokiaľ sa týka preskúmania existencie prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 konštatoval, že nezistil prekážky vyhostenia, k čomu nasvedčuje aj vyjadrenie účastníka v zápisnici, a to z pohľadu toho, že neuviedol žiadny konkrétny dôkaz brániaci vyhosteniu do krajiny pôvodu alebo tranzitu. Uviedol, že je bezúhonný, nikdy nebol trestaný a účelom odchodu je migrácia do Francúzska. Aj keď uviedol, že mu v krajine pôvodu hrozí nebezpečenstvo, o ochranu v iných štátoch nepožiadal. Nelegálne prekračoval rôzne krajiny a úmysel požiadať o udelenie azylu prejavil až po zadržaní políciou Slovenskej republiky. Poukázal na skutočnosť, že totožnosť a štátna príslušnosť účastníka konania nie je zatiaľ úradne potvrdená a preto konštatoval, že prekážky vyhostenia do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu alebo do krajiny, do ktorej sa rozhodne vrátiť a ktorá ho príjme, neboli zistené. Ďalej poukázal na to, že podľa § 81 ods. 1 ZoPC nemožno ho administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodu jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Zdôraznil, že osobe, u ktorej nie je možná identifikácia štátnej príslušnosti, zákon o pobyte cudzincov umožňuje krajinu, kam má byť cudzinec vrátený neurčiť, lebo to nie je možné. Účastník konania nemá platný cestovný doklad, teda môže uvádzať krajinu pôvodu zámerne takú, kde nie je možný jeho návrat alebo zatajovať totožnosť z dôvodu hrozby pre bezpečnosť štátu a podobne, čo sa
konkrétne pred správnym orgánom aj stalo. Mal za to, že sa dostatočne oboznámil s tým, aké podmienky prevládajú v krajine a je pravdou, že správny orgán v čase konania má k dispozícii aktuálne správy o krajine, o ktorej účastník konania prehlásil, že pochádza (M.), a to už pred vydaním rozhodnutia bol oboznámený s rozsiahlou bezpečnostnou situáciou o stave v jednotlivých provinciách a dištriktoch v M., pretože oddelením vonkajších vzťahov úradu je spracovaná informácia, kde sú citované zdroje, z ktorej bola správa spracovaná, pričom zdroje sú verejné a zohľadnil aj skutočnosť z prehľadu migrácie za obdobie od 01.01.2018 do 30.09.2018, kde v Slovenskej republike bola sprístupnená správnemu orgánu informácia, že v danom období okrem jedného dobrovoľného návratu za hodnotené obdobie bolo vydaných 20 rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov M. a v 7 prípadoch realizovaný ich výkon vyhostenia a v 5 cez pozemnú vonkajšiu hranicu a v 2 letecky, čiže reálnosť vyhostenia aj týchto štátnych príslušníkov, vrátane účastníka konania, je možná. Ďalej konštatoval, že sa zaoberal otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a konštatoval, že dané sa mu neupiera a plne ich rešpektuje, keďže nemá na území SR žiadnu blízku rodinu, ani žiadne väzby, je ženatý a jeho rodina žije v domovskom štáte.
10. Žalovaný - Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, rozhodnutím č. PPZ-HCP- BB2-65-006/2019-SK zo dňa 14.08.2019 vo veci odvolania, ako odvolací orgán, preskúmal v zmysle § 59 ods. 1 zákona o správnom konaní odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, vydanému pod č. PPZ-HCP-BB5-2-011/2019-AV zo dňa 02.01.2019, ktorým sa účastník konania v súlade s ustanovením § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky z dôvodu podľa ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a zároveň sa mu v zmysle ustanovenia § 82 ods. 3 písm. b) citovaného zákona ukladá zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov: Belgicko, Bulharsko, Chorvátsko, Cyprus, Česko, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Maďarsko, Malta, Nemecko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, Slovinsko, Spojené Kráľovstvo, Španielsko, Švédsko, Taliansko (ďalej len „všetky členské štáty“) na dobu 1 (slovom jeden) rok, pričom v ďalšom odcitoval výroky prvostupňového rozhodnutia a záverom rozhodol, že prvostupňové rozhodnutie potvrdzuje a odvolanie v plnom rozsahu zamieta.
11. Druhostupňový správny orgán uviedol, že po začatí administratívneho konania bolo dňa 08.01.2019 začaté na základe žiadosti účastníka konania konanie o udelenie azylu na území SR, o ktorej je kompetentný rozhodnúť Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Na základe tejto skutočnosti bolo konanie vo veci administratívneho vyhostenia prerušené. Druhostupňový správny orgán uviedol, že dňa 12.08.2019 obdržal informáciu od Migračného úradu, ktorý rozhodnutím zastavil konanie o azyle účastníka konania podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 06.05.2019, keďže tento sa zdržiaval mimo azylového zariadenia alebo bez súhlasu zariadenia sociálnej ochrany detí a sociálnej kurately viac ako 7 dní mimo zariadenie.
12. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe, urobené podaním zo dňa 04.10.2019 navrhol správnu žalobu zamietnuť a potvrdiť preskúmavané rozhodnutie. Uviedol, že obdŕžal od Migračného úradu informáciu, že tento dňa 29.04.2019 zastavil žalobcovo konanie o jeho žiadosti o udelenie azylu v súlade s § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle a dôvodom zastavenia bola skutočnosť, že žalobca svojvoľne opustil K. Y. V. a mimo azylového zariadenia sa zdržiaval viac ako sedem dní.
13. Pokiaľ sa týka žalobných námietok mal za to, že rozhodnutie prvostupňového orgánu bolo vydané zákonným spôsobom. K námietke ohľadne zákazu vstupu a zvoleného pomenovania „na územie všetkých členských štátov“ upriamoval pozornosť na presné citácie ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, čo znamená, že žalovaný nemôže dané svojvoľne zvoliť iné citované ustanovenia len z dôvodu, že to žalobcovi nevyhovuje. V § 77 ods. 1 ZoPC sa doslovne uvádza, že „v rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov“. Z tohto dôvodu nebolo potrebné, aby žalovaný zmenil výrok rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, nakoľko v odseku 3 výrokovej časti rozhodnutia tento presne uviedol znenie, aké ukladá ustanovenie zákona o pobyte cudzincov. Nič neukladá prvostupňovému správnemu orgánu, ani konkrétne rozpisovanie týchto členských štátov Európskej únie. Bolo na odvolacom orgáne žalovanom, že tieto štáty podrobne rozviedol vo svojom rozhodnutí, aby bolo žalobcovi zrejmé a zrozumiteľné, do ktorých štátov sa mu zakazuje vstup, teda aj do Francúzska, kam
pôvodne, ako priznal, chcel smerovať. Rozpísať tieto štáty vo výroku svojho rozhodnutia žalovanému nič neprikazovalo, ani nebránilo a bolo výlučne na jeho úvahe.
14. K námietke, že nebol vyhostený do krajiny M., krajiny pôvodu, ale nebola táto krajina určená, uviedol, práve s ohľadom na ohrozenie jeho života nebol vyhostený do krajiny pôvodu. V jeho prípade prvostupňový správny orgán toto zvážil a preto neurčil krajinu, teda jeho domovskú krajinu M., za krajinu jeho administratívneho vyhostenia, pričom prvostupňový správny orgán vzal na zreteľ, že je v M. ohrozený život žalobcu a preto neurčil krajinu, do ktorej má byť vyhostený, čo bolo v súlade s § 77 ZoPC. Dodal, že pre neho je nepochopiteľné prečo a z akého dôvodu žalobca konal tak neuvážene a nie vo svoj prospech, keďže najprv žiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, nachádzal sa v azylovom konaní, ktoré bolo naklonené jeho osobe práve z dôvodu ohrozenia jeho života, prečo teda na území SR nezotrval, ale akonáhle to bolo možné, ušiel z pobytového tábora. Ak mal naozaj obavu o svoj život, mal zotrvať v pobytovom tábore a dočkať rozhodnutia Migračného úradu. Na základe daného zastával názor, že tento svojim konaním, teda útekom do zahraničia mimo územia SR sám priznal, že v jeho záujme nebola ochrana vlastného života a strach pred vojnou a Talibanom, ale jeho cieľom bolo splnenie pôvodného zámeru, teda ekonomická migrácia a získanie azylu v ekonomicky stabilnejšom a príspevkami štedrejšom Francúzsku, kde sa v súčasnej dobe zdržiava.
15. K námietke, že sa žalovaný nestotožnil s prvostupňovým správnym orgánom ohľadom jeho totožnosti a krajiny jeho pôvodu uviedol, že v čase prvotného konania a zisťovania totožnosti žalobcu na prvom stupni bolo naozaj problematické identifikovať, o akého štátneho príslušníka ide. Z praxe nespočetne vyplýva, že cudzinci sú poučení prevádzačmi o tom, že majú zámerne pred policajnými orgánmi uvádzať, že sú štátni príslušníci M., nakoľko sa zohľadňuje ohrozenie ich života z dôvodu ozbrojeného konfliktu a prenasledovania zo strany Talibanu, ako aj uvádzať iný dátum narodenia, aby boli vedení ako maloletí cudzinci. V mnohých prípadoch sa vykonávajú podrobné šetrenia a lustrácie. Toto prvostupňový správny orgán v konaní neopomenul, vykonal riadne šetrenia, ako aj lustrácie a aj druhostupňový správny orgán vykonal viaceré lustrácie k osobe žalobcu, nehovoriac o tom, že aj pri spisovaní zápisnice za prítomnosti tlmočníka (väčšinou z krajiny, ktorú cudzinci uvádzajú, takže tlmočeniu rozumejú), je častokrát ich totožnosť odhalená aj na základe používaných slov, dialektu, prízvuku a nárečia. Žalovaný v čase vydávania svojho rozhodnutia po všetkých zisteniach a aj na základe záverov Migračného úradu nepochyboval o štátnej príslušnosti žalobcu, mal ho za štátneho príslušníka M., takže aj z tohto dôvodu bola zohľadnená skutočnosť, že žalobca nebol vyhostený do krajiny pôvodu a nebola mu určená krajina vyhostenia. Pokiaľ teda žalobca v správnej žalobe ďalej uvádza, že je nevyhostiteľný do M. a tým pádom, že dané rozhodnutie nie je opodstatnené a nezákonné, mal žalovaný za to, že táto námietka je irelevantná, nakoľko sa žalobca nenachádza na území SR a ušiel v čase konania o jeho azyle do jednej z krajín Európskej únie, t. j. do Francúzska, kam mal pôvodne namierené. V súčasnej dobe prebieha dublinské konanie, takže momentálne je zrealizovanie administratívneho vyhostenia problematické, avšak žalovaný má jednoznačne za to, že jeho rozhodnutie tak, ako aj prvostupňové rozhodnutie, bolo vydané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov. Pokiaľ by zotrval dobrovoľne v azylovom konaní, bola by mu poskytnutá doplnková ochrana a obe rozhodnutia by stratili platnosť. Zároveň dával do pozornosti skutočnosť, že žalobca zavádza nielen policajné orgány SR, ale aj policajné orgány Francúzskej republiky tým, že udáva falošnú identitu a zmenené dátumy narodenia, čo potvrdzuje úradný záznam v informačnom systéme MIGRA s dvomi identitami žalobcu (1. M. V. N., J. XX.XX.XXXX a 2. M. N., J. XX.XX.XXXX).
16. Žalobca vo svojej replike zo dňa 15.10.2019 uviedol, že pokiaľ ide o žalobnú námietku, že žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktoré nebolo vydané, keďže výrok prvostupňového rozhodnutia sa líši od výroku žalovaného, žalovaný túto námietku v skutočnosti akceptuje, keďže uvádza, že podrobne rozviedol vo svojom rozhodnutí, aby bolo žalobcovi zrejmé a zrozumiteľné, do ktorých štátov mu zakazuje vstup, teda aj do Francúzska, kam pôvodne, ako sám priznal, smeroval. Teda explicitne priznáva, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nebolo zrozumiteľné. Pokiaľ žalovaný uvádza, že § 77 ods. 1 ZoPC umožňuje uložiť zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov, žalovaný opomína § 2 ods. 1 písm. c) ZoPC. Je teda zrejmé, že pokiaľ zákon v § 77 ods. 1 používa pojem „na územie všetkých členských štátov“, tomuto pojmu je možné v texte zákona porozumieť, keďže je vysvetlený na účel zákona v § 2. Neznamená to však, že takýto skrátený pojem môže správny orgán uviesť do výroku svojho rozhodnutia. Výrok rozhodnutia musí byť zrozumiteľný pre účastníka, ale aj pre všetky orgány tak, aby z neho bolo zrejmé, aká povinnosť a aký zákaz sa účastníkovi ukladá. Osobitne nezrozumiteľným sa javí takéto rozhodnutie vo vzťahu k štátnym orgánom iných krajín,
keďže pre tieto orgány je skratkovitý pojem „členské štáty“ nezrozumiteľný. Pokiaľ žalovaný v ďalšej časti uvádza, že žalobcu nevyhostil do M. a tento stav nastolil tým, že neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený, či neurčenie krajiny, do ktorej má byť vyhostený. Mal za to, že neurčenie krajiny, do ktorej má byť vyhostený však neznamená, že môže byť vyhostený aj do M.. Preskúmavané rozhodnutie však nijakým spôsobom nevylučuje, že by krajinou, do ktorej bude žalobca vyhostený, nebol práve M.. Tvrdenie, že nezotrvanie žalobcu na území SR je neuvážené, je dané pre rozhodnutie o správnej žalobe irelevantné. Opustenie M. a správanie sa žalobcu na území SR sú dve navzájom nesúvisiace skutočnosti, ktoré žalovaný účelovo spája s cieľom urobiť svoje rozhodnutie zákonným.
17. Žalovaný vo svojej duplike zo dňa 21.10.2019 uviedol, že v plnom rozsahu sa pridržiava svojich doterajších tvrdení a vo všetkých bodoch trvá na svojom vyjadrení k žalobe. Pokiaľ sa týka namietaného pojmu k uloženiu zákazu vstupu „na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 1 (jeden) rok“ dodal, že nepovažuje za potrebné opätovne sa navracať k danému, nakoľko to podrobne rozpracoval vo svojom prvotnom vyjadrení. Danú námietku žalobcu považuje za neopodstatnenú a jeho požiadavku svojvoľne a inak než zákonne citovať vo výrokovej časti rozhodnutia ustanovenie zákona za neakceptovateľné. Pokiaľ sa žalobca zaoberá opätovne otázkou jeho nevyhostiteľnosti do krajiny pôvodu M., ako aj neurčením krajiny, do ktorej má byť administratívne vyhostený uviedol, že už nemá k nej čo dodať, nakoľko túto rovnako podrobne rozobral s definitívnym záverom, že v celom konaní na prvostupňovom správnom orgáne, tak aj odvolacom konaní, sa kládol dôraz na jeho bezpečnosť a bralo sa na zreteľ ohrozenie jeho života. Práve na tieto závažné skutočnosti nebol žalobca vyhostený a ani nemohol v žiadnom prípade byť vyhostený do krajiny pôvodu, ktorou je vojnou zmietaný M.. Žalovaný zdôraznil, že námietka žalobcu je neuvážená, nakoľko ani samotný zákon o pobyte cudzincov neumožňuje vyhostiť cudzinca do krajiny, v ktorej prebieha vojna alebo akýkoľvek vojnový konflikt, kde je rasovo, nábožensky, politicky atď., prenasledovaný. K tvrdeniu žalovaného, ktorý mal za to, že tento neuvážene konal, keď nezotrval na území Slovenskej republiky, čo považoval žalobca za irelevantné, mal žalovaný za to, že žalobca sa mýli, ak sa domnieva, že opustenie M. a jeho správanie sa na území SR sú dve navzájom nesúvisiace skutočnosti. Práve naopak, žalobca opustil domovskú krajinu, ako tvrdí, z dôvodu obavy o svoj život, aby v ktorejkoľvek mierovej krajine (avšak jeho cieľom nebola iná mierová krajina, ale pre jeho osobu prospešnejšie Francúzsko), ochránil svoju osobu pred prenasledovaním, usmrtením a Talibanom. Pricestoval nelegálne, bez cestovného dokladu, požiadal našu krajinu o poskytnutie azylu s cieľom, aby sa nemusel navrátiť do vojnou zmietaného M., keďže bol zadržaný na území SR a zvážil, že nemá inú možnosť, ako požiadať o udelenie azylu. Svoje závery žalovaný nezakladá na hypotetických úvahách, ale na konkrétnych faktoch (postupy Migračného úradu Slovenskej republiky sú pri štátnych príslušníkoch M. rovnaké). Tým, ktorí dodržali podmienky azylovej procedúry, bola poskytnutá doplnková ochrana.
18. Správny súd v preskúmavanej právnej veci pristúpil k verejnému vyhláseniu rozsudku dňa 30.06.2020, keďže konštatoval splnenie podmienok pre vyhlásenie rozsudku bez nariadenia pojednávania (§ 182 ods. 1 písm. g/ a § 105 ods. 2 písm. a/ Správneho súdneho poriadku).
19. Podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Na účely tohto zákona sa rozumie c) členským štátom členský štát Európskej únie okrem Slovenskej republiky, iný štát, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore, a Švajčiarska konfederácia; na účely § 30 a § 51 až 57 sa členským štátom rozumie len členský štát Európskej únie okrem Slovenskej republiky.
20. Podľa § 2 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov, Na účely tohto zákona sa rozumie h) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.
21. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, 78) ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží
zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.
22. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
23. Podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu b) podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b) až i) na jeden rok až päť rokov.
24. Podľa článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
25. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
26. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
27. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
28. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára:
29. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného - Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB2-65-006/2019-SK zo dňa 14.08.2019 a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB5-2-011/2019-AV zo dňa 02.01.2019. Žalovaný svojím rozhodnutím zo dňa 14.08.2019 potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 02.01.2019, ktorým bol žalobca v súlade s ustanovením § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený z územia SR z dôvodu podľa ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b) zákona o cudzincoch a zároveň mu v zmysle ustanovenia § 82 ods. 3 písm. b) citovaného zákona bol uložený zákaz vstupu na územie SR a všetkých členských štátov.
30. Správny súd sa nemohol stotožniť s námietkou žalobcu, že žalovaný vo výroku svojho rozhodnutia uviedol, že rozhodoval o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, ktorým bol administratívne vyhostený a zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na územie SR a všetkých členských štátov, pričom žalovaný vymenúva všetky členské štáty (Európskej únie, aj keď žalovaný neuvádza, že ide o členské štáty Európskej únie), čím potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktoré tento orgán nevydal, nakoľko prvostupňové rozhodnutie uložilo žalobcovi zákaz vstupu „na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 1 (jeden) rok“.
31. Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že tento síce v hlavičke svojho rozhodnutia trochu nepochopiteľne vymenováva štáty, ktoré označuje za členské štáty. Avšak z výrokovej časti jeho rozhodnutia (nasledujúcej za slovami rozhodol takto: ) jednoznačne vyplýva, že potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu pod č. PPZ-HCP-BB5-2-011/2019-AV zo dňa 02.01.2019, ktorým sa účastník konania v súlade s ustanovením § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky z dôvodu podľa ustanovenia 82 ods. 1 písm. b) ZoPC a zároveň sa mu v zmysle ustanovenia § 82 ods. 3 písm. b) citovaného zákona ukladá zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov na dobu 1 (slovom jeden) rok. Preto danú námietku nemožno považovať za dôvodnú.
32. Žalobca rovnako namietal, že výrok preskúmavaného rozhodnutia je neurčitý a nevykonateľný, keďže sa ním žalobcovi zakazuje vstup na územie „všetkých členských štátov“ neidentifikovateľného
a neidentifikovaného zoskupenia. Správny súd k danej námietke uvádza, že v ustanovení § 2 ods. 1 písm. c) ZoPC je jasná definícia pojmu členský štát, ktorým sa rozumie členský štát Európskej únie okrem Slovenskej republiky, iný štát, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore a Švajčiarska konfederácia. Samotné menovité uvedenie konkrétnych štátov nie je teda potrebné. Zoskupenie Európska únia je dobrovoľným zväzkom štátov, ktoré sa spojili do politického a ekonomického zoskupenia na dosiahnutie spoločných cieľov a jednoty v Európe pomocou jednotnej zahraničnej a vnútornej politiky zvrchovaných členských štátov a k tomuto zoskupeniu štátov možno pristúpiť a rovnako aj z neho vystúpiť (napr. BREXIT - vystúpenie Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie). Rovnako dané možno aplikovať aj na členské štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore. Európsky hospodársky priestor (EHP, European Economic Area - EEA) je integračné zoskupenie členských štátov EÚ a štátov Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO), okrem Švajčiarska. Cieľom EHP bolo rozšíriť ustanovenia EÚ týkajúce sa jej vnútorného trhu o krajiny patriace do EZVO (Island, Nórsko, Lichtenštajnsko). Teda uložený zákaz vstupu sa bude vzťahovať aj na všetky členské štáty, ktoré k daným zoskupeniam pristúpia počas žalobcovho výkonu zákazu vstupu a naopak nebude sa vzťahovať na tie štáty, ktoré z daných zoskupení vystúpia. Preto ani danú námietku správny súd nepovažuje za dôvodnú.
33. Žalobca rovnako namietal, že žalobca nevyhodnotil náležite prekážky jeho administratívneho vyhostenia podľa § 81 ZoPC, nakoľko žalobca počas administratívneho konania uviedol, že odišiel z domovskej krajiny M. po tom, čo bol Talibanom verbovaný, aby bojoval proti M. vláde a aj uviedol, že mu hrozí prenasledovanie a nebezpečenstvo kvôli Talibanu, kam nechce narukovať.
34. Pokiaľ sa týka danej námietky správny súd uvádza, že zákon o pobyte cudzincov umožňuje správnemu orgánu v zmysle § 77 ods. 1 uviesť v rozhodnutí o administratívnom vyhostení krajinu, do ktorej je cudzinec vyhostený, avšak iba za predpokladu, ak je možné takúto krajinu určiť.
35. Žalovaný jasne a určito špecifikoval prečo túto krajinu neurčil. Táto jeho správna úvaha nevybočuje z medzí. Keďže nebolo možné určiť krajinu kam má byť žalobca vyhostený, nemožno ako dôvodnú uznať námietku žalobcu, že žalovaný nevyhodnotil náležite možné prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu do krajiny pôvodu - M., ktorý nemusí byť krajinou kam môže byť žalobca vyhostený.
36. K otázke neurčenia krajiny v rozhodnutí o administratívnom vyhostení správny súd dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 10 SZa 6/2016 zo dňa 18.03.2016 (taktiež v publikácii Berthotyová E.: Zaistenie cudzincov, str. 129) , v ktorom kasačný súd uviedol, že pokiaľ žalovaný zaistil cudzinca na účel výkonu administratívneho vyhostenia a podkladom takéhoto rozhodnutia bolo rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, v ktorom nebola určená krajina vyhostenia, nemožno sa stotožniť s námietkou navrhovateľa (cudzinca), že k jeho zaisteniu nemohlo dôjsť z dôvodu neurčenia krajiny vyhostenia, pretože zákonodarca takúto možnosť, teda neurčenie krajiny vyhostenia, pripúšťa.
37. Navyše samotné konanie žalobcu v ostatnom čase dokresľuje jeho osobu ako nedôveryhodnú, keďže tento počas azylového konania opustil územie SR a nachádza sa vo Francúzsku, z ktorého už bol predtým vrátený, kde používal úplne inú identitu (rôzne meno a dátum narodenia). Dané len potvrdzuje záver správneho orgánu, že v prípade žalobcu ide o osobu, ktorej štátnu príslušnosť nemožno jednoznačne stanoviť, keďže žalobca sa správa podľa momentálnej situácie a tak, ako to najlepšie vyhovuje jeho záujmom. Keďže sa nachádza mimo územia SR, v súčasnej dobe a za súčasnej situácie nebude možné ho administratívne vyhostiť z územia SR a realizovať preskúmavané rozhodnutia. V prípade jeho návratu opäť vyvstanú otázky (vzhľadom na časový odstup, kedy bude možné opäť pristúpiť k realizácii jeho AV), či existujú tu nejaké prekážky jeho administratívneho vyhostenia podľa § 81 ZoPC.
38. Bez právneho významu v preskúmavanej veci nie je aj tá skutočnosť, že žalobca v priebehu azylového konania opustil územie SR, čím znemožnil Migračnému úradu rozhodnúť o jeho žiadosti o udelenie azylu, pričom takéto rozhodnutie by bolo v zmysle § 81 ods. 4 ZoPC pre policajný útvar realizujúci administratívne vyhostenie záväzné v otázke posúdenia možných prekážok podľa § 81 ZoPC.
39. Správny súd rovnako dáva do pozornosti správnym orgánom, že pri administratívnom vyhostení žalobcu musia postupovať tak, aby v prípade jeho vyhostenia z územia SR do inej krajiny tento nebol vystavený mučeniu alebo podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu,
nakoľko takýto ich postup by bol v rozpore s článkom 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
40. Preto súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného, v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, dospel k záveru, že príslušný správny orgán postupoval v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu zákonným spôsobom, skutočný stav bol zistený dostatočným spôsobom, v konaní aplikoval ustanovenia správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie je v súlade so zákonom. Správne orgány pri odôvodňovaní svojich správnych úvah nevybočili z medzí a hľadísk zákona. Preto správny súd správnu žalobu zo dňa 18.09.2019 podľa § 240 Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná.
41. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich náhradu žalobcovi, keďže tento nebol v konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.