Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/151/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Zuzany Stolárovej, v spore žalobcov: 1/ R. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. C. XX a 2/ V.W. T., nar. XX.X.XXXX, bytom W. C. XX, obaja právne zastúpení advokátkou JUDr. Danicou Holkovou, so sídlom Spišská Nová Ves, Hviezdoslavova 7, proti žalovanej: E. T., nar. XX.X.XXXX, bytom W. C. XX, právne zastúpenej advokátom Mgr. Jurajom Berčom, so sídlom Spišská Nová Ves, Zimná 59, o určenie vlastníckeho práva a vecného bremena k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcov a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 8. februára 2019 sp. zn.

rozhodol:

P o t v r d z u je rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 8. februára 2019 č. k. -338 vo výroku I., ktorým žalobu zamietol a vo výroku III. o trovách štátu.

Z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 8. februára 2019 č. k. -338 vo výroku II. o trovách konania a v zrušenom rozsahu v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo iba „súd“) rozsudkom zo dňa 8. februára 2019 č. k. -338 žalobu zamietol (výrok I.), žalovanej náhradu trov konania nepriznal (výrok II.) a štátu náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia pôvodne domáhali určenia, že k pozemku parcela registra C č. 339 v katastrálnom území W. C. sa viaže vecné bremeno in rem spočívajúce v práve prechodu a prejazdu cez neho ako celok, a to vlastníkmi pozemku parcely registra C č. 349 v katastrálnom území W. C..

2. Žalobcovia v žalobe uviedli, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností v katastrálnom území (ďalej iba ako „k.ú.“) W.Ž. C., a to pozemkov parcela registra C č. 351,350, 349, ako aj pozemku parcela registra C č. 338, na ktorom je postavená stavba - rodinný dom súpisné číslo 78, evidovaných na LV č. XXX. Žalovaná je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností v k. ú. W. C., a to pozemku parcela registra C č. 355 a stavby na tomto pozemku - rodinného domu súpisné číslo 79, ako aj pozemkov parcela registra C č. 352, 353, 354 evidovaných na LV č. XXX. Žalovaná je ďalej v katastri nehnuteľností vedená ako výlučná vlastníčka pozemku parcela registra C č. 339 evidovaného na LV č. XXX (ďalej aj iba ako „parcela č. 339“, alebo ako „pozemok“), ku ktorej nehnuteľnosti sa vzťahuje žaloba. Pozemok je vo výlučnom vlastníctve žalovanej na základe rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. a je vedený ako druh pozemku zastavané plochy a nádvoria. Pozemok slúži a stále slúžil ako prístupová cesta jednak k pozemku v podielovom spoluvlastníctve žalovanej parc. č. 355, ako aj k pozemku v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov parc. č. 349. Na pozemok je prístup z miestnej komunikácie.

Žalobca v 1. rade si z rozprávania otca pamätá, že približne na hranici pozemkov parc. č. 338 a parc. č. 349 tiekol potok a na pozemku parc. č. 339 bol postavený most cez tento potok, cez ktorý sa bolo možné pre oboch susedov pozemku dostať k svojim pozemkom: pre T. - starého otca a otca žalovanej, ako aj pre R. T. - otca žalobcu v 1. rade. V Nižných Repašoch bolo každému známe, že otec žalobcu v 1. rade a starý otec žalovanej sa dohodli s Y. Š. (žil v rokoch 1904 - 1978), ktorý bol v určitom čase vlastníkom terajšieho pozemku parc. č. 339, že budú používať tento Š. pozemok na prístup k svojim pozemkom. Povolenie na prechod dal pán Š. aj p. V.. Každý vedel, že Michal Šaška môže s týmto pozemkom plne disponovať, pretože jeho brat R. Š., ktorý bol pôvodne spoluvlastníkom tohto pozemku (terajšia parc. č. 339) mal dať pred odchodom do Ameriky svoj podiel práve Y. Š.. Aj zo svedeckej výpovede p. H. na Okresnom súde v Poprade vo veci pod sp. zn. vyplýva, že keď došiel bývať do Obce Nižné Repaše v r. 1956 tak si pamätá, že T. a T. užívali spoločne pozemok parc. č. 339 pre prístup k svojim pozemkom. Žalobcovia ďalej uviedli, že aj keď potok zanikol a terén sa vyrovnal, ostali stavby a to pôvodný rodičovský dom žalobcu v 1. rade a hospodárske budovy, ktoré sú dodnes na tom istom mieste, aj nový rodinný dom žalobcov. Nie je preto možné dostať sa koňmi alebo technikou na pozemok žalobcov parc. č. 349 a na ich nasledujúce pozemky za účelom ich obhospodarovania. To, že sa otec žalobcu v 1. rade dohodol na práve prechodu a prejazdu cez pozemok už asi v roku 1949, ako aj jeho nerušené užívanie je v obci známe, najmä u starších obyvateľov, ktorých žalobca navrhol vypočuť. Z dôvodu, že žalobcovia a ich právni predchodcovia využívali svoje právo prechodu, pretože im patrilo, platil žalobca v 1. rade aj daň z nehnuteľnosti Obci Nižné Repaše. Žalobcovia uviedli, že sa snažili vyriešiť vec mimosúdne, a to návrhom žalovanej na uzatvorenie kúpnej zmluvy na polovicu pozemku, alebo zmluvy o zriadení vecného bremena, avšak bezodplatne keďže im toto právo patrí. So žalovanou sa však dohodnúť nedá.

3. Podaním zo dňa 18.1.2012 žalobcovia navrhli zmenu žaloby tak, aby súd určil, že žalobcovia sú vlastníkmi parcely č. 339/2 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 84 m2 a súčasne určil, že k parcele č. 339/1 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 63 m2 sa viaže vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu a prejazdu ako celku vlastníkmi parcely č. 349. Zmenu žaloby súd pripustil uznesením č. k. -110 zo dňa 22.2.2012.

4. Zmenu žaloby žalobcovia odôvodnili tým, že do parcely č. 339 bola pojatá aj časť ich parcely mpč. 173, zapísanej vo vložke č. 100 k. ú. W. C., pretože si boli vedomí toho, že im určitá časť nehnuteľnosti patrí aj za ich rodinným domom, teda že im patrí časť prístupovej cesty. V dôsledku toho si dali v priebehu konania vypracovať znalecký posudok znalcom v odbore geodézia a kartografia K.. E. M.. Z tohto znaleckého posudku je zrejmé, že parcela č. 339, ku ktorej bolo určené vlastnícke právo žalovanej bola vytvorená 43 % z pozemnoknižnej parcely mpč. 176 zapísanej vo vložke č. 172 a 57 % z parcely mpč. 173 zapísanej vo vložke č. 100 k.ú. W. C.. Znalec konštatoval, že geometrický plán použitý na zápis rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. vykazuje nesprávny právny stav, vychádzal z nesprávnych vlastníckych vzťahov, v dôsledku čoho žalobcovia ako vlastníci väčšej časti týmto geometrickým plánom novovytvorenej parcely č. 339 neboli účastníkmi tohto konania. Tento posudok potvrdzuje to, čo neustále v konaní hovorili, že za domom boli vlastníkmi určitej časti pozemku, ktorá z neznámych dôvodov bola zahrnutá do teraz existujúcej parcely č. 339 k. ú. Nižné Repaše. Súčasťou posudku K.. M. je aj geometrický plán, ktorý rozdeľuje parcelu č. 339 podľa výmer pôvodných mpč. na parcely č. 339/1 a 339/2. Pri takomto rozdelení parcely by sa vytvorili dve užšie parcely, a preto žalobcovia naďalej trvajú na určení práva zodpovedajúceho vecnému bremenu prechodu a prejazdu cez parcelu č. 339/1.

5. Geometrický plán K.. Y. R., T.. č. vyhotovený dňa 14.2.2018, úradne overený dňa 21.5.2018 delí parcelu C-KN č 339 na novovzniknuté parcely C-KN č. 339/1 o výmere 84 m2 v prospech vlastníctva žalobcov a C-KN č. 339/2 o výmere 63 m2 v prospech vlastníctva žalovanej a vyznačuje vecné bremeno.

6. V nadväznosti na predložený geometrický plán žalobcovia navrhli zmenu žalobného petitu v tomto znení: „Súd určuje, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi parcely CKN č. 339/1 - zastavaná plocha vo výmere 84 m2 a súčasne určuje, že k parcele 339/2 - zastavaná plocha vo výmere 63 m2 sa zriaďuje vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu peši a v práve vjazdu, prejazdu motorovým vozidlom cez novovytvorenú parcelu CKN 339/2 v rozsahu vyznačenom v geometrickom pláne č. zo dňa 14.2.2018 K.. Y. R., T.. vlastníkmi parcely CKN č. 339/1, ktorá bola

vytvorená geometrickým plánom č. zo dňa 14.2.2018 vypracovaného K.. Y. R., T.“. Navrhnutú zmenu žaloby súd pripustil uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 10.1.2019.

7. Súd vec právne posúdil podľa v spojení s (ďalej len ) a konštatoval, že u žalobcov je daný naliehavý právny záujem tak vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva ako aj vo vzťahu k určeniu vecného bremena (práva zodpovedajúceho vecnému bremenu), pretože v prípade vyhovenia žaloby by bolo rozhodnutie súdu spôsobilým podkladom pre vykonanie zápisu do katastra nehnuteľností a odstránilo by právnu neistotu žalobcov v otázke či sú alebo nie sú vlastníkmi nehnuteľnosti, resp. nositeľmi vecného bremena. Zároveň konštatoval, že vzhľadom na rozdielny okruh sporových strán v konaní Okresného súdu Poprad sp. zn. a v predmetnom konaní nepredstavuje rozsudok Okresného súdu Poprad č. k. -100 prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

8. K požadovanému určeniu práva zodpovedajúco vecnému bremenu súd poukázal na to, že vydržanie predstavuje originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva. Ustanovenia o nadobúdaní vlastníctva platia a platili aj pre nadobúdanie práv zodpovedajúcich vecným bremenám, ktoré preto je a bolo taktiež možné nadobudnúť aj spôsobom vydržania. V prípade splnenia zákonom určených podmienok vydržania dochádza k nemu priamo zo zákona. K možnosti nadobudnúť vlastnícke právo resp. právo zodpovedajúcich vecným bremenám vydržaním musia ( v spojení s ) a aj za účinnosti uhorského obyčajového práva platného do roku 1951, ktoré upravovalo vecné bremeno v podobe tzv. služobnosti, či za účinnosti (tzv. Stredný ), museli byť súčasne splnené tieto zákonné predpoklady: a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci alebo práva, b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania alebo výkonu práva počas zákonom ustanovenej doby, c) spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Obyčajové právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení do držby, kým neskôr bola potrebná počas celého plynutia vydržacej doby. Dobromyseľnosť ako rozlišujúci znak medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je potrebné posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti. Posúdenie dobromyseľnosti teda nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa, resp. jeho právnych nástupcov. Dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou resp. vykonávaniu práva pre seba. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby alebo výkonu práva.

9. Vychádzal z úvahy, že k naplneniu podmienky dobrej viery nestačí, keď tvrdené „právo“ k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané bez toho, aby vlastník v jeho výkone bránil, prípadne, že bolo vykonávané od nepamäti, prípadne aj inými osobami. Presvedčenie nadobúdateľa o tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu prináleží musí byť podložené dôvodom oprávňujúcim k takémuto presvedčeniu, teda okolnosťami svedčiacimi o poctivosti nadobudnutia. Vo vzťahu k vecnému bremenu konštatoval, že oprávnenosť držby znamená, že osoba, ktorá právo vykonáva (drží), je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že z určitého právneho vzťahu jej na jednej strane patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena a že na druhej strane je niekto iný povinný strpieť výkon tohto práva. Cez cudzí pozemok je totiž možné prechádzať na základe rôznych právnych dôvodov; môže ísť napr. o záväzkový vzťah, ale rovnako môže ísť o tzv. výprosu, čo je stav, keď vlastník pozemku prechádzanie iných osôb cez pozemok dobrovoľne trpí bez toho, aby im k tomuto prechádzaniu vzniklo nejaké právo. Skutočnosť, že sa niekto chová spôsobom naplňujúcim možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (napr. prechádza cez cudzí pozemok) ešte neznamená, že je držiteľom vecného práva. Dobrá viera oprávneného držiteľa sa musí vzťahovať aj k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

10. V zmysle vyššie uvedeného pre posúdenie splnenia podmienok vydržania považoval súd za podstatné dve otázky, a síce na základe čoho bol prechod či prejazd vykonávaný a či bol vykonávaný v presvedčení o výkone práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.

11. Z výpovedí svedkov týkajúcich sa užívania parcely č. 339 mal súd za preukázané, že táto bola v minulosti využívaná na prechod najmä vlastníkmi susediacich pozemkov. Takto ju využívali nielen žalobcovia, ale napr. aj rodina U.Á., V. (M..Č.. V.) či V.. Konkrétne žalobcovia využívali predmetnú parcelu

na prístup k ich stodole a záhrade. Dobu, po ktorú žalobcovia takto parcelu využívali sa z vykonaného dokazovania nepodarilo jednoznačne určiť. Tento priestor (parcela č. 339) bol využívaný bez toho, aby niekto niekoho osočoval. Bolo to v čase keď neboli ploty a ľudia medzi sebou nemali spory. Užívanie parcely č. 339 aj inými občanmi potvrdil aj sám žalobca v 1. rade, keď vypovedal, že parcela bola užívaná mnohými občanmi obce na prechod k poľnohospodárskej pôde.

12. Žalobcovia svoju dobromyseľnosť výkonu tvrdeného práva prechodu a prejazdu cez sporný pozemok opierali ťažiskovo o skutočnosť, že prechod a prejazd dlhodobo realizovali (už aj ich právny predchodcovia) na základe dohody na výkone tohto práva uzavretej v roku 1949 medzi otcom žalobcu v 1. rade a vtedajším vlastníkom pozemku. Táto dohoda tak mala byť titulom, na základe ktorého malo právo zodpovedajúce vecnému bremenu vzniknúť.

13. Súd prvej inštancie uzavrel, že výsledky vo veci vykonaného dokazovania uzavretie tvrdenej dohody medzi otcom žalobcu v 1. rade a vtedajším vlastníkom nepreukázali. Svedkovia, ktorí mali mať o tejto dohode vedomosť sa o nej vo výpovediach vôbec nezmienili. Jediný svedok, ktorý dohodu spomenul bol U. V., avšak v tej súvislosti, že o nej počul od svojho svokra a malo ísť o dohodu medzi vlastníkmi parcely a žalobcami, na základe ktorej mohli, nielen žalobcovia, túto parcelu užívať tak, že cez ňu prechádzali. Žalobcovia nepreukázali ani iný titul nadobudnutia tvrdeného práva, ktorý by zakladal dobromyseľnosť ich právnych predchodcov a ich samých. Iný titul okrem uvádzanej dohody z roku 1949 žalobcovia ani neuvádzali. Zdôrazňovali však časový aspekt, t.j. výkon tvrdeného práva ešte pred uzavretím dohody v roku 1949 (bez uvedenia tejto doby). V tejto súvislosti súd uviedol, že aj v zmysle uhorského obyčajového práva bolo na nadobudnutie pozemkovej služobnosti potrebné, aby k nej vlastník slúžiaceho pozemku udelil povolenie a uplatňovať ju bolo možné vtedy, ak bola vpísaná do pozemkovej knihy. Na vydržanie služobnosti sa vyžadovalo užívacie oprávnenie po dobu tridsaťdva rokov.

14. Zdôraznil, že na úspech žaloby vo veci vydržania práva vecného bremena, obsahom ktorého by bolo právo prechodu a prejazdu cez cudziu parcelu resp. jej časť nestačí preukázať samotnú skutočnosť prechodu cez cudzí pozemok (aj keď so súhlasom dotknutého vlastníka) po určitú zákonom vyžadovanú dobu. Skutočnosť, že niekto koná spôsobom napĺňajúcim možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu ešte neznamená, že je oprávneným držiteľom tohto vecného práva. Cez cudzí pozemok je totiž možné oprávnene prechádzať na základe rôznych právnych dôvodov. Samotné vykonávanie tvrdeného práva po akokoľvek dlhú dobu bez toho, aby sa tento výkon viazal na spôsobilý titul nadobudnutia tvrdeného práva, nemôže viesť k vydržaniu tvrdeného práva. Žalobcovia v danom prípade nepreukázali, že oni sami, ale ani ich predchodcovia vykonávali právo prechodu a prejazdu cez súčasnú parcelu č. 339 v presvedčení o tom, že vykonávajú právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

15. Zo skutkových okolností prejednávaného sporu mal súd za to, že žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia vykonávali tvrdené právo len ako tzv. výprosu (t.j. s dovolením vlastníka sporného pozemku), prípadne len na základe toho, že vlastník pozemku jeho využívanie na prechod a prejazd inými obyvateľmi obce jednoducho toleroval, bez toho, aby o tom bola uzatvorená akákoľvek dohoda. Takéto užívanie cudzieho pozemku však nemôže viesť k vydržaniu tvrdeného práva vecného bremena pre nedostatok dobromyseľnosti. Výprosa podľa obyčajového práva predstavovala prekážku nadobudnutia tvrdeného práva vydržaním, pretože nemohla založiť dobromyseľnosť držiteľa, že mu tvrdené právo patrí. Z uvedených dôvodov nemohla byť žaloba žalobcov v časti určenia vecného bremena dôvodná a preto ju súd zamietol.

16. K požadovanému určeniu, že žalobcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi parcely CKN č. 339/1 o výmere 84 m2 vytvorenej z parcely CKN č. 339 geometrickým plánom K.. Y. R., T.. zo dňa 14.2.2018 súd poukázal na to, že parcela č. 339 vznikla pri THM mapovaní v roku 1966 (ktoré nevymedzovalo vlastnícke vzťahy, preto táto parcela nebola zapísaná na liste vlastníctva). K predmetnej parcele bol vedený iba užívací vzťah v čase miestneho šetrenia, a to v prospech žalobcov (evidenčný list č. 51) a podľa potvrdenia obce Nižné Repaše bola parcela v užívaní aj matky žalovanej (evidenčný list č. 49). Prvýkrát bola C-KN parcela č. 339 zapísaná na list vlastníctva v roku 2005 (LV č. XXX), a to na základe záznamovej listiny, ktorou bol rozsudok Okresného súdu Poprad č.k. -100 zo dňa 1.3.2005 z titulu vydržania vlastníckeho práva žalovanou. Žalovaná je aj v súčasnosti podľa LV č. XXX výlučnou vlastníčkou predmetnej parcely. Technickým podkladom na zápis vlastníctva k C-KN parcele č. 339 bol úradne overený geometrický plán geodeta T. C.V. č. 189/1997, podľa ktorého je celá výmera parcely tvorená z parcely mpč. 176 zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici č. 172.

17. Znaleckým posudkom K.. M., ako aj znaleckým posudkom K.. R. bola v predmetnom konaní spochybnená správnosť (korektnosť) geometrického plánu č. 189/1997, keď tento použil v stave právnom parcelu mpč. 176. Zároveň uvedení znalci dospeli k zhodnému záveru o tom, že C-KN parcela č. 339 bola sčasti vytvorená z pozemkovoknižnej parcely mpč. 173 zapísanej v pozemkovoknižnej vložke

- zápisnici č. 100 (resp. pôvodnej parcely pozemkového katastra č. 19).

18. Z dokazovania zároveň vyplynulo, že žalobcovia sa stali bezpodielovými spoluvlastníkmi C-KN parciel č. 338, 349, 350 a 351 rovnako titulom vydržania vlastníckeho práva. Konanie, v ktorom sa žalobcovia určenia vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam domáhali, sa viedlo a skončilo v roku 1992, teda skôr ako sa určenia vlastníckeho práva k parcele č. 339 domáhala žalovaná. Parcely žalobcov č. 338, 349, 350 a 351 boli vytvorené úradne overeným geometrickým plánom Geoding Spišská Nová Ves č. 11952997/266-91 zo dňa 30.9.1991. Podľa tohto geometrického plánu bola C- KN parcela žalobcov č. 338 o výmere 1.019 m2 vytvorená z pozemkovoknižnej parcely mpč. 172 zapísanej v pozemkovoknižnej vložke - zápisnici č. 99 a z pozemkovoknižnej parcely mpč. 173 zapísanej v pozemkovoknižnej vložke - zápisnici č. 100. Podľa identifikácie parciel z 19.6.1996 bola celá výmera pozemkovoknižnej parcely mpč. 173 zapísanej v pozemkovoknižnej vložke č. 100 použitá pre C-KN parcelu č. 338, čím došlo k jej zániku v stave právnom. Formálne vyčerpanie mpč. 173 pripustil aj v konaní ustanovený znalec K.. R..

19. Súd konštatoval, že žalobcovia sa domáhali určenia vlastníckeho práva k časti parcely č. 339 z dôvodu, že táto je v danej časti vytvorená z pozemkovoknižnej parcely mpč. 173 zapísanej v pozemkovoknižnej vložke - zápisnici č. 100, avšak dokazovaním bolo preukázané, že pozemkovoknižná parcela mpč. 173 zanikla z dôvodu, že je majetkovoprávne vysporiadaná v parcele žalobcov č. 338. Parcela žalobcov č. 338 je ich domovou parcelou, ktorá s parcelou žalovanej č. 339 bezprostredne susedí. Vlastníctvo k parcele č. 338 si žalobcovia určovali v súdnom konaní v roku 1992, kedy zároveň riešili aj vlastníctvo k všetkým ostatným parcelám, ktoré dlhodobo ako vlastné užívali tvrdiac, že pozemnoknižný stav nezodpovedá skutočnému vlastníckemu právu. Parcela č. 339 bola v geometrickom pláne, ktorý bol súčasťou žaloby a neskôr aj súdneho rozhodnutia riadne zakreslená, pričom žalobcovia v konaní tvrdili, že priebeh hraničných čiar nie je sporný. Za nespornú tak žalobcovia považovali aj hranicu s parcelou č. 339, pričom túto parcelu žalobcovia v žalobe aj výslovne spomínali tvrdiac, že im ju v roku 1958 neformálne darovali rodičia žalobcu v 1. rade, ktorí ju nadobudli dedením. K tejto parcele č. 339 však vlastnícke právo určiť nežiadali. Zároveň žalobca v 1. rade aj jeho otec (v uvedenom konaní pred súdom) výslovne prehlásili, že so žalovanou sa s vlastníckymi účinkami v minulosti rozdelili, na nehnuteľnosti, ktoré užíva žalovaná si nikdy nenárokovali a v budúcnosti budú súhlasiť s určením vlastníckeho práva v prospech žalovanej. Žalovaná pritom výslovne uviedla, že s určením vlastníckeho práva k parcele č. 339 v prospech žalobcov by nesúhlasila. Uvedené skutočnosti podľa súdu podporne svedčia o tom, že žalobcovia sa v tom čase nepovažovali za vlastníkov parcely č. 339 a akceptovali, že táto vlastnícky patrí žalovanej.

20. Prvoinštančný súd dodal, že žalobcovia sa pôvodným žalobným návrhom domáhali iba určenia vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez parcelu č. 339 vydržaním, pričom súd nevzhliadol žiaden rozumný dôvod, pre ktorý by žalobcovia už pôvodným žalobným návrhom nežiadali určenie vlastníckeho práva, ak by skutočne mali za to, že sú vlastníkmi parcely č. 339, resp. jej časti. V prospech tohto konštatovania svedčí aj to, že pred podaním žaloby, žalobcovia ponúkli žalovanej odkúpenie polovice parcely č. 339. Napokon z tvrdení uvedených v žalobe, ale tiež uvedených aj vo výpovedi žalobcu v 1. rade (pred zmenou žaloby) vyplýva, že v roku 1949 mal byť vlastníkom parcely č. 339 Y. Š., ktorý s ňou mohol voľne disponovať. Uvedené vylučuje, že by aj žalobcovia boli vlastníkmi resp. spoluvlastníkmi tejto parcely. Žalobcovia nepreukázali, že by po tomto roku 1949 malo byť vlastníctvo k tejto parcele resp. jej časti na nich prevedené a rovnako nepreukázali ani to, že by si oni sami alebo ich právny predchodca niekedy v minulosti uplatnili nárok na vlastníctvo k pozemku zodpovedajúcemu parcele č. 339.

21. S poukazom na uvedené súd nepovažoval žalobu ani v časti žalobného návrhu o určenie vlastníckeho práva za dôvodnú a preto ju zamietol.

22. O trovách konania rozhodol podľa a , spolu s a . Pri rozhodovaní o náhrade trov konania (vrátane trov štátu) súd ex offo skúmal prípadné splnenie

podmienok pre aplikáciu ust. , ktoré umožňuje súdu nepriznať náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, a to aj s poukazom na princíp spravodlivosti. Mal za to, že v danej veci takéto dôvody hodné osobitného zreteľa existujú, a konkrétne spočívajú tak v sociálnych pomeroch žalobcov, pre ktoré im bolo napokon aj priznané oslobodenie od súdnych poplatkov (bezplatná právna pomoc), ako aj v skutočnostiach týkajúcich sa predmetu konania, kde bolo skutočne preukázané pochybenie týkajúce sa geometrického plánu použitého pri určení vlastníckeho práva žalovanej. Vzhľadom na tieto okolnosti súd aplikoval ust. a preto náhradu trov konania nepriznal úspešnej žalovanej, ale ani štátu v súvislosti s trovami znaleckého dokazovania a ohliadky. Konštatoval, že rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania žalovanej negatívne nezasiahne do jej majetkovej sféry z dôvodu, že aj jej bola vo veci priznaná bezplatná právna pomoc.

23. Proti uvedenému rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia aj žalovaná.

24. Žalobcovia podali odvolanie proti výroku I., ktorým súd žalobu zamietol z dôvodov podľa , a a navrhli aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie, resp. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodili, že súd prvej inštancie síce konštatoval, že rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. je vo vzťahu k ním právne neúčinný, no napriek tomu oprel svoje rozhodnutie hlavne o dôkazy použité a prevedené v tomto konaní, a to aj napriek tomu, že mal k dispozícii dva znalecké posudky (posudok K.. M. predložený žalobcami a posudok K.. R.). Obaja znalci sa zhodli v tom, že geometrický plán, ktorý slúžil ako podklad pre rozhodnutie Okresného súdu v Poprade nie je možné považovať za korektný, pretože vykazuje nesprávny právny stav a vychádza z nesprávnych vlastníckych vzťahov. Zároveň poukázali na to, že neboli účastníkmi konania sp. zn. . Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s týmito znaleckými posudkami. Žalobca v 1. rade bol pred Okresným súdom v Poprade vypočutý ako svedok a už tam nesúhlasil s tým, čoho sa domáhala E. T. a vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že časť parcely č. 339 žalobcovia odjakživa užívali ako vlastnú (najmenej v rozsahu ako je zakreslená v geometrickom pláne K.. R.). Užívali časť, ktorá priliehala k ich domu (najprv otec žalobcu v 1. rade R. T. s rodinou a po jeho smrti žalobca v 1. rade s manželkou. Je pravdou, že okrem žalobcov parcelu č. 339 používali na prechod aj právni predchodcovia žalovanej a aj ostatní vlastníci, ktorí mali iba cez ňu možnosť dostať sa k svojím nehnuteľnostiam, čo potvrdili vypočutí svedkovia (K.. F. a iní). Ohľadom tohto prístupu neboli žiadne spory, tieto začali až v roku 2011, a to zo strany žalovanej. Žalobcovia popierajú, že by žalovaná nadobudla vlastnícke právo k celej tejto parcele vydržaním, pretože nemohla byť v žiadnom prípade vo vzťahu k celej parcele dobromyseľná. Súd sa pridržiaval v zistení z spisu OS Poprad a nebral do úvahy tú skutočnosť, že žalobca v 1. rade bol v uvedenom konaní vypočutý iba ako svedok a nemal možnosť navrhovať v danom konaní dôkazy na potvrdenie skutočností uvedených v jeho svedeckej výpovedi. Vo vzťahu ku konaniu vedenému na Okresnom súde Spišská Nová ves pod sp. zn. , v ktorom sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva odvolatelia poukázali na to, že v tomto konaní vyjadrili svoj súhlas s podmienkou, ktorú dal E. T. iba vo vzťahu k parcelám, ktoré boli predmetom konania vedeného pod č. , u ktorých boli podielovými spoluvlastníkmi spolu s ňou (vzdanie sa vlastníckeho práva k týmto častiam pozemkov). V uvedenom konaní však nedali v žiadnom prípade súhlas pokiaľ išlo o parcelu č. 339, pretože táto predmetom konania nebola a ani ju žalovaná sama neužívala. Teda parcela č. 339 nebola v konaní predmetom dohody.

25. Žalovaná podala odvolanie proti výroku II., ktorým jej súd náhradu trov konania nepriznal a z opatrnosti zdôraznila, že nepodáva odvolanie voči výroku I. a III. Odvolanie podala z dôvodu podľa , pretože súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré jej náhradu trov konania nepriznal videl v sociálnych pomeroch žalobcov (s poukazom na ich oslobodenie od súdnych poplatkov a bezplatnú právnu pomoc), v pochybení geometrického plánu, ktorým bolo určené vlastnícke právo žalovanej a v skutočnosti, že žalovanú toto rozhodnutie negatívne nezasiahne, lebo aj jej bola vo veci priznaná bezplatná právna pomoc. Žalovaná uvedené dôvody nepovažuje za dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle . Samotné priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov nie je dostatočným dôvodom, pričom zdôraznila, že toto je staré viac ako šesť rokov a teda nemusí byť už ani aktuálne. Upriamila pozornosť na tú skutočnosť, že žalobcovia iniciovali spor a trvali na meritórnom rozhodnutí napriek tomu, že žalovaná bola ochotná uzatvoriť aj zmier, kde by aj čiastočne ustúpila žalobcom, no títo neprejavili záujem o kompromisné riešenie sporu. Žalobcovia sú pánmi sporu a naopak, žalovaná bola tá, ktorá sa v konaní musela brániť. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. a sp.zn. I. ÚS

248/2010, v zmysle ktorých samotné priznanie oslobodenia od súdnych poplatkoch nezakladá dôvod pre použitie ust. teraz . Vo vzťahu k tvrdenej nekorektnosti geometrického plánu, ktorý použila na určenie vlastníckeho práva žalovaná zdôraznila, že po zmene žaloby (keď sa žalobcovia začali domáhať určenia vlastníckeho práva k časti parcely č. 339), sa žalovaná bránila tým, že práve v zmysle geometrického plánu, ktorý použili žalobcovia v konaní vedenom Okresným súdom Spišská Nová Ves pod sp.zn. bola celá výmera parciel 172 a 173 poňatá do parcely č. 338 a žalobcom nechýba ani 1 m2 ich pozemku. Uvedený záver nemohol byť zmenený žiadnym znaleckým dokazovaním, ktoré bolo v konaní realizované, no žalobcovia na podanej žalobe napriek tomu trvali. Dôvodom hodným osobitného zreteľa nemôže byť ani tá skutočnosť, že žalovanej bol priznaný nárok na bezplatnú právnu pomoc. Napokon poukázala na to, že žalobcovia sú vlastníkmi viacerých nehnuteľností (bezpodielovými spoluvlastníkmi rodinného domu a priľahlých pozemkov o celkovej výmere 3069 m2 a žalobca v 1. rade aj podielovým spoluvlastníkom ďalších nehnuteľností), teda nie sú nemajetní a nepatria do sociálne ohrozenej vrstvy obyvateľov. Navrhla preto zmeniť napadnutý výrok II. rozsudku tak, že jej bude priznaná trov konania v rozsahu 100%.

26. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolania žalobcov a žalovanej ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. a a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (, a ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nie je možné vyhovieť. Vo vzťahu k žalovanou napadnutého výroku o trovách konania dospel k záveru, že je potrebné v tomto výroku rozsudok zrušiť v zmysle ust. .

27. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30. júna 2020 o 11.05 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 24.6.2020 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. , .

28. Žalobcovia uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. , a , t.j. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h). 29. K jednotlivým odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza nasledovné :

30. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod ust. , , , ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

31. Odvolací dôvod podľa ust. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. (do 30.6.2016 s ust. ), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

32. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. , a (do 30.6.2016 z ust. až 135 ).

33. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii

práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

34. Odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neboli naplnené.

35. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. a , z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

36. Žalobcovia v odvolaní argumentujú skutočnosťami, ktoré uvádzali už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto ich odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery.

37. Súd svoje úvahy, ako dospel k svojim záverom, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky žalobcov.

38. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, na tieto odkazuje ( ) a na zdôraznenie správnosti napadnutého odvolací súd uvádza nasledovné:

39. Požadovaného určenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sa žalobcovia domáhali na základe skutkového tvrdenia, že vecné bremeno (spočívajúce v prechode a prejazde pôvodne cez celú parcelu č. 339 vo vlastníctve žalovanej a po zmene žaloby cez časť parcely č. 339 - novovytvorenú parcelu č. 339/1) nadobudli vydržaním na základe toho, že otec žalobcu v 1. rade (R. T.) sa v roku 1949 dohodol s vtedajším vlastníkom tohto pozemku (Y. Š.) na jeho užívaní pre prístup k pozemku č. 349, teda sa dohodli na práve prechodu a prejazdu cez pozemok č. 339 a odvtedy tento pozemok nerušene užívali.

40. Súd prvej inštancie vychádzal zo správnej úvahy, že pre úspešnosť takejto určovacej žaloby je nevyhnutné, aby boli splnené zákonné predpoklady a to oprávnenosť držby, nepretržitosť vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania, pričom zameral dokazovanie na posúdenie, či držiteľ bol dobromyseľný v tom, že mu toto právo patrí. Správne pritom zohľadnil, že cez cudzí pozemok je možné prechádzať na základe rôznych právnych dôvodov, keď môže ísť o záväzkový vzťah, ale rovnako môže ísť o tzv. výprosu, pričom skutočnosť, že sa niekto chová spôsobom naplňujúcim možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu ešte neznamená, že je držiteľom vecného práva. Správna je aj úvaha, že dobrá viera oprávneného držiteľa sa musí vzťahovať aj k titulu na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Preto aj v danom prípade (kde bolo jasne preukázané, že táto nehnuteľnosť bola využívaná na prechod žalobcami, ale aj vlastníkmi susediacich pozemkov) posudzoval na základe čoho bol prechod, či prejazd vykonávaný a či bol zo strany žalobcov a ich právnych predchodcov vykonávaný v presvedčení o výkone práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.

41. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že uzavretie tvrdenej dohody medzi otcom žalobcu v 1. rade a vtedajším vlastníkom nebolo preukázané. Žalobcovia nepreukázali ani iný titul nadobudnutia tvrdeného práva, ktorý by zakladal dobromyseľnosť ich právnych predchodcov a ich samých. Iný titul okrem uvádzanej dohody z roku 1949 žalobcovia ani neuvádzali.

42. Odvolací súd sa s týmito závermi stotožňuje a v zhode so súdom prvej inštancie zdôrazňuje, že samotné vykonávanie tvrdeného práva po akokoľvek dlhú dobu bez toho, aby sa tento výkon viazal na spôsobilý titul nadobudnutia tvrdeného práva, nemôže viesť k vydržaniu tvrdeného práva. V danom prípade žalobcovia nepreukázali, že ich predchodcovia alebo oni sami vykonávali právo prechodu a prejazdu cez predmetnú parcelu v presvedčení o tom, že vykonávajú právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Žalobcovia vykonávali tvrdené právo len ako tzv. výprosu s dovolením vlastníka sporného pozemku, čo nemohlo založiť ich dobromyseľnosť, že im tvrdené právo patrí.

43. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým žalobu v časti o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu zamietol, považuje za vecne správne. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že aj keď žalobcovia odvolaním napadli zamietavý výrok v celosti, ich odvolacie námietky (argumentácia žalobcov v odvolaní) sa netýkali skutkových a právnych záverov vedúcich k zamietnutiu žaloby v časti požadovaného určenia práva zodpovedajúco vecnému bremenu spočívajúcemu v prechode a prejazde cez časť parcely č. 339 - novovytvorenú parcelu č. 339/1.

44. Žalobcovia sa po zmene žaloby domáhali aj určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi parcely CKN č. 339/2 o výmere 84 m2 dôvodiac, že do parcely č. 339 bola pojatá časť ich parcely mpč. 173 zapísanej v pozemkovoknižnej vložke č. 100.

45. Z dokazovania však vyplynulo, že žalobcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi C-KN parciel č. 338, 349, 350 a 351, pričom tieto parcely boli vytvorené úradne overeným geometrickým plánom Geoding Spišská Nová Ves č. 11952997/266-91 zo dňa 30.9.1991. Podľa tohto geometrického plánu bola C-KN parcela žalobcov č. 338 o výmere 1.019 m2 vytvorená z pozemkovoknižnej parcely mpč. 172 zapísanej v pozemkovoknižnej vložke - zápisnici č. 99 a z pozemkovoknižnej parcely mpč. 173 zapísanej v pozemkovoknižnej vložke - zápisnici č. 100. Podľa identifikácie parciel z 19.6.1996 bola celá výmera pozemkovoknižnej parcely mpč. 173 zapísanej v pozemkovoknižnej vložke č. 100 použitá pre C-KN parcelu č. 338, čím došlo k jej zániku v stave právnom. Formálne vyčerpanie mpč. 173 pripustil aj znalec K.. R., na ktorého posudok poukazujú aj žalobcovia.

46. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že žalobcovia priebeh hraničných čiar medzi parcelou č. 338 a parcelou č. 339 nepovažovali za sporný dlhodobo a to vrátane obdobia keď sa v súdnom konaní určovalo vlastníctvo k parcele č. 338 (v konaní v ktorom sa domáhali určenia vlastníckeho práva na základe vydržania k parcelám č. 338, 349, 350 a 351 nežiadali určiť vlastnícke právo aj k parcele č. 339). Uvedené svedčí o tom, že žalobcovia sa nepovažovali za vlastníkov parcely č. 339. Tento záver podporuje aj tá skutočnosť, že aj v konaní, ktoré je predmetom odvolacieho prieskumu, sa žalobcovia spočiatku domáhali iba určenia vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez parcelu č. 339 vydržaním a nie určenia vlastníckeho práva k časti tejto parcely.

47. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil námietku žalobcov, že súd prvej inštancie sa nevyporiadal so znaleckými posudkami, ktoré boli predložené v tomto konaní z ich strany. Tak, ako je to vyššie uvedené, súd prvej inštancie bral zreteľ aj na tieto posudky a svoje úvahy, na základe ktorých dospel k záverom o nedôvodnosti žaloby v časti určenia vlastníckeho práva (aj v časti určenia vecného bremena) jasne vysvetlil. Vysporiadal sa pritom so všetkými tvrdeniami žalobcov. Odvolací súd teda považuje za správne rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ žalobu v časti o určenie vlastníckeho práva zamietol.

48. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách štátu ako vecne správny podľa potvrdil.

49. Predmetom odvolacieho prieskumu boli aj výroky o trovách konania medzi stranami sporu a trovách štátu. Odvolací súd považuje odvolacie námietky žalovanej vo vzťahu k výroku o nepriznaní trov konania žalovanej za dôvodné.

50. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa ust. za súčasnej aplikácie vychádzajúc zo záveru, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, preto aj keď žalovaná bola plne úspešná, žiadnej zo sporových strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Tieto dôvody podľa súdu spočívajú tak v sociálnych pomeroch žalobcov, pre ktoré im bolo napokon aj priznané oslobodenie od súdnych poplatkov (bezplatná právna pomoc), ako aj v skutočnostiach týkajúcich sa predmetu konania, kde bolo preukázané pochybenie týkajúce sa geometrického plánu použitého pri určení vlastníckeho práva žalovanej. Konštatoval, že rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania žalovanej negatívne nezasiahne do jej majetkovej sféry z dôvodu, že aj jej bola vo veci priznaná bezplatná právna pomoc.

51. Aj keď bolo povinnosťou súdu zvážiť (a to aj bez návrhu žalobcu) či nie sú splnené podmienky v zmysle ust. pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanej, vzhľadom na osobné, majetkové a zárobkové pomery žalobcov, prípadne aj vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, zároveň bolo

jeho povinnosťou jasne vysvetliť svoje úvahy, na základe ktorých dospel k záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa.

52. V zmysle ust. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

53. Citované ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok ( ) a od zásady zodpovednosti za zavinenie ( ). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania v zmysle vyššie citovaného ustanovenia vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. Ide pritom o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. K aplikácii vyššie citovaného zákonného ustanovenia dochádza aj z aspektov sociálnych, kedy súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, pričom si vždy všíma aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Dôvody hodné osobitného zreteľa teda buď spočívajú v dôvodoch na strane sporovej strany alebo v okolnostiach prejednávaného sporu.

54. Aplikácia vyššie citovaného zákonného ustanovenia prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.

55. Súd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedol pri odôvodnení výroku o náhrade trov konania iba to, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd vychádzal z celkových majetkových, sociálnych, osobných a zárobkových pomerov žalobcov i povahy sporu. Nie je však zrejmé aké sú tieto pomery žalobcov v čase rozhodovania o trovách konania. Nemožno považovať za postačujúci poukaz na to, že im bolo priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Súd prvej inštancie nebral zreteľ na to, aké sú aktuálne zárobkové a majetkové pomery resp. vychádzal iba z rozhodnutia o oslobodení, ktoré je staršie a nie je zrejmé, akým spôsobom sa vysporiadal s tým, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi niekoľkých nehnuteľností.

56. Súd nevysvetlil svoje úvahy, na základe ktorých dospel k záveru, že rozhodnutie o priznaní trov protistrane, by bolo voči žalobcom nespravodlivé, či odporujúce dobrým mravom. Rovnako nezdôvodnil ani názor, že nepriznanie trov konania žiadnej z procesných strán nezasiahne nepriaznivo do majetkovej sféry žalovanej a nebude mať negatívny dopad na jej ďalšie fungovanie, keďže neskúmal a nevyhodnotil jej pomery. Nemožno považovať za správny ani argument o tom, že nedôjde takýmto spôsobom k zásahu do majetkových pomerov žalovanej, keďže jej bola priznaná bezplatná právna pomoc. Uvedená skutočnosť nemôže byť považovaná za okolnosť hodnú osobitného zreteľa.

57. Dôvody rozhodnutia v časti týkajúcej sa výroku o trovách konania tak nemôžu zistiť nielen strany sporu, ale ani odvolací súd pri svojej prieskumnej činnosti v rámci odvolacieho konania. Rozsudok je tak vo výroku o trovách konania nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

58. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia patrí medzi vady konania v zmysle ust. , pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva (konkrétne právo účinne sa brániť proti rozhodnutiu súdu) v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Tým je naplnený dôvod pre zrušenie výroku II. o trovách konania podľa ust. .

59. Vychádzajúc z vyššie uvedeného úlohou súdu po vrátení veci bude dôsledne skúmať, či v danom prípade (nie)sú splnené podmienky v zmysle citovaného ustanovenia pre úplné alebo čiastočné nepriznanie náhrady trov žalovanej a v závislosti od výsledkov týchto zistení opätovne rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania sporových strán.

60. Za tým účelom súd zistí aktuálne osobné, majetkové, zárobkové a sociálne pomery žalobcov, ako aj majetkové pomery žalovanej, ktorej inak patrí náhrada trov konania, z toho hľadiska posúdi, aký bude prípadný dopad rozhodnutia v zmysle ust. na jej pomery. Pri rozhodnutí je potrebné zohľadniť aj výšku trov konania, ktoré žalovanej patria z toho hľadiska, či ich priznaním ne/bude neprimerane zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcov. Súd vezme do úvahy aj ostatné okolnosti konkrétneho prípadu, t.j. okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, okolnosti, ktoré predchádzali podaniu žaloby, postoj sporových strán v priebehu konania a prípadne ďalšie relevantné okolnosti.

61. Až po dôslednom posúdení celého komplexu okolností relevantných pre rozhodnutie o náhrade trov konania v zmysle ust. tak, ako sú vyššie uvedené, bude možné posúdiť, či ide o výnimočný prípad pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanej. Svoje rozhodnutie súd riadne a presvedčivo odôvodní tak, aby malo všetky náležitosti v zmysle ustanovenia .

62. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania ( ).

63. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).