Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_10CoPr-1-2020.pdf
PDF · 93.96 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoPr/1/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobcu: CIVOP SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pražská 11, IČO: 35 883 511, právne zastúpeného Mgr. Milanom Migom, advokátom so sídlom P. S. U. W. XXXX, proti žalovanému: X. S., nar. X.X.XXXX, bytom G. I. XXXX/ XX, o náhradu škody vzniknutej stratou zverených predmetov, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 10Cpr/14/2018-97 zo dňa 1. augusta 2019, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1.486,32 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 1.1.2018 do zaplatenia, to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a vo výroku II. o priznaní nároku žalobcovi na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
N e d o t k n u t ý m z o s t á v a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním nenapadnutom výroku III. o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie úroku z omeškania 5 % za deň 31.12.2017 a výroku IV. o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie 6,60 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % od 1.1.2018 do zaplatenia.
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) v časti vyhovel žalobe a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.486,32 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 1.1.2018 do zaplatenia, to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). 2. Súčasne žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania 5 % za deň 31.12.2017 zamietol (výrok III.), rovnako tak v časti o zaplatenie 6,60 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % od 1.1.2018 do zaplatenia (výrok IV.).
3. Súd prvej inštancie konštatoval, že v okolnostiach súdenej veci ide o osobitný druh zodpovednosti zamestnanca podľa § 185 Zákonníka práce, kde na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti (§ 179 a nasl. Zákonníka práce) súd iba skúma, či sú splnené zákonné predpoklady pre jej vznik, teda či zamestnanec prevzal zverené predmety (nástroje, ochranné pracovné pomôcky a iné podobné predmety) na základe písomného potvrdenia, za predpokladu existencie pracovnoprávneho vzťahu, a či vznikla škoda stratou predmetov. Nie je potrebné zisťovať či ku škode došlo zavinením zamestnanca alebo bez jeho zavinenia. K zbaveniu zodpovednosti zamestnanca za škodu v dôsledku straty zverených predmetov môže dôjsť len ak zamestnanec preukáže, že strata vznikla celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia. 4. Nebolo podľa okresného súdu v danej spojitosti sporným, že žalovanému boli na výkon funkcie, za trvania pracovného pomeru, protokolárne odovzdané 1. USB Flash disk, 2. navigácia, 3. SD karta, 4.
fotoaparát, 5. handsfree, 6. tlačiareň, 7. externý disk, 8. scanner, 9. notebook Acer Aspire E 15 vrátane softvéru, 10. myš, 11. mobilný telefón so SIM kartou žalobcu, 12. modem mobilný internet Huawei so SIM kartou žalobcu a 13. firemná pečiatku žalobcu a to dňa 1.6.2016, čo potvrdil svojom podpisom, pričom sa zaviazal, že v prípade ich straty resp. poškodenia ich nahradí. Dňa 24.2.2017 k jeho služobnej potrebe mu bolo odovzdané osobné motorové vozidlo ŠPZ: 6AA1747. Prevzatie vozidla potvrdil rovnako svojím podpisom. Bolo tiež nesporným, že všetky veci používal výlučne žalovaný a mal ich vo svojej osobnej dispozícii. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe skutočnosti tvrdené žalobcom ohľadne prevzatia a používania predmetných vecí nijako nespochybnil, zodpovednosť za stratu zverených predmetov nenamietal, neuviedol žiadne skutkové tvrdenia, na základe ktorých by súd aj bez jeho návrhu mohol vykonať dokazovanie preukazujúce, že strata vznikla bez jeho zavinenia resp., že k strate nedošlo. Navrhol síce výsluch svedkyne Ing. U. V., avšak z jeho vyjadrenia nebolo možné vyvodiť k akým skutočnostiam má byť predmetná svedkyňa vypočutá. Netvrdil, že veci jej osobne odovzdal, netvrdil spísanie odovzdávajúceho protokolu a pod. Jeho vyjadrenie, že svedkyňa môže objasniť, kde sa údajne chýbajúce firemné veci nachádzajú, je nedostatočné, nakoľko aj keby svedkyňa mala takúto vedomosť, nezbavuje to žalovaného zodpovednosti podľa ust. § 185 Zákonníka práce, keďže sa jedná o zodpovednosť objektívnu. Vzhľadom na postoj žalovaného k súdnemu konaniu (prezentovaný vo vyjadrení dňa 3.1.2019 a 18.6.2019), keď tento sa pojednávaní odmietal zúčastniť, okresný súd výsluch svedkyne V. nepovažoval za účelný, pretože žalovaný netvrdil žiadne skutočnosti, ktoré by výsluchom svedkyne mali preukázať bezdôvodnosť podanej žaloby. S poukazom na ust. § 185 ods. 1 CSP preto okresný súd výsluch svedkyne nevykonal. Žalovaný netvrdil, že všetky zverené mu predmety po skončení pracovného pomeru vrátil, neuviedol kde sa tieto nachádzajú a svoju zodpovednosť za stratu zverených mu predmetov nenamietal.
5. Vo vzťahu k úrokom z omeškania postupoval okresný súd v súlade s § 1 ods. 1, 4 Zákonníka práce v súlade s ust. § 517 ods. 1, 2 Obč. zák. v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. s tým, že úrok z omeškania priznal od 1.1.2018, ktorým dňom sa dostal žalovaný do omeškania, keďže jeho pracovný pomer skončil uplynutím doby dňa 31.12.2017. Nebolo povinnosťou zamestnávateľa vyzvať žalovaného na vrátenie protokolárne mu odovzdaných vecí, ale bolo povinnosťou zamestnanca veci dňom skončenia pracovného pomeru zamestnávateľovi vrátiť. Podľa § 3 vyššie označeného nariadenia, je zákonná výška úrokov z omeškania o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ku dňu omeškania t. j. k 1.1.2018 bola základná úroková sadzba ECB 0,00% teda úrok z omeškania predstavuje 5,00 % z dlžnej istiny.
6. O trovách prvoinštančného konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal ich náhradu v rozsahu 100 %, ktorú náhradu bude žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi v lehote určenej samostatným uznesením, ktorým bude zároveň rozhodnuté o výške náhrady trov konania (výrok II.). Vychádzal zo záveru o plnom úspechu žalobcu v spore (§ 255 ods. 1 CSP).
7. Proti tomuto rozsudku, obsahom čo do vyhovenia žalobe, podal odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny - zamietnutia žaloby. 8. Rozsudok okresného súdu označil za nezákonný. Súdu vytýkal, že dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe žalobcom vyfabulovaných dôkazov. Došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces tým, že nebol predvolaný ním navrhnutý „korunný“ svedok Ing. U. V., ním označený za vlastníka všetkých predmetov, pre ktoré vlastne vznikol „celý tento nezmyselný spor“. Ďalej odvolateľ - žalovaný namietal, že okresný súd rozhodol, že žalobcovi patrí niečo, čo v skutočnosti patrí tretiemu subjektu. Okrem toho, veci, o ktoré sa v spore jedná, nemajú v súčasnosti žiadnu reálnu ani účtovnú hodnotu a ani v čase 1.6.2016 neboli nové, ale používané, a o to viac opotrebované k 31.12.2017. Zamestnávateľ
- žalobca nemôže od bývalého zamestnanca žiadať úplnú refundáciu nákladov za firemné prostriedky, ktoré mu ani preukázateľne nedal. Žalovaný zhrnul, že neexistuje žiadny právny titul na základe ktorého by žalobca mohol byť v konaní úspešný.
9. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal toto zamietnuť. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádza, že okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, mal konkretizovať, o ktoré zistenia ide. Jeho odvolanie je v tejto časti neurčité, preto sa k nemu ani nemožno bližšie vyjadriť. Nevykonanie výsluchu žalovaným navrhovaného svedka okresný súd riadne odôvodnil. K tvrdeniam o vlastníctve tretej osoby sa žalobca vyjadroval už v písomnom podaní zo dňa 30.1.2019 (niektoré z vecí boli síce vo vlastníctve spoločnosti CIVOP, s.r.o., ale k veciam existovali buď nájomné zmluvy alebo zmluvy o výpožičke). Podstatné je, že ku všetkým hnuteľným veciam, ktoré žalovaný prevzal, existuje
ním podpísaný „odovzdávací/preberací“ protokol, pričom je zrejmé, že k tomuto odovzdaniu/prevzatiu došlo medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Žalovaný netvrdí, že by veci neprevzal. 10. Žalobca tiež zdôraznil, že nikdy nedošlo k odovzdaniu ani len osobného automobilu zn. Hyundai, ŠPZ 6AA 1747 žalovaným a len vďaka vybaveniu vozidla GPS bolo možné ho nájsť. Pokiaľ žalovaný poukazoval na nezhody v označení a hodnote vecí uvedením v ním súdu predloženom dokumente označenom ako „Oznámenie zamestnávateľa o výške škody“ dat. 29.1.2018, šlo len o jeden z viacerých pokusov žalobcu dosiahnuť mimosúdne vyrovnanie so žalovaným. Pokiaľ si aj žalobca uplatnil v súdnom konaní nárok na zaplatenie nižšej sumy, než bolo uvedené v jeho oznámenie zo dňa 29.1.2018, nespôsobuje to neexistenciu jeho nároku.
11. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 - 380 CSP (z titulu čoho nedotknutým zostal rozsudok okresného súdu v odvolaním nenapadnutých výrokoch III., IV. o čiastočnom zamietnutí žaloby) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario za použitia § 219 ods. 3 v spojení s 378 ods. 1 CSP) rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.
12. Odvolanie žalovaného nie je opodstatnené. 13. V zásade správne žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukazoval na všeobecnosť námietky žalovaného, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pokiaľ odvolateľ - žalovaný v uvedenej súvislosti poukazoval na „vyfabulované materiály“ predložené žalobcom, tiež nijako nešpecifikoval, ktoré dôkazy/dôkazné prostriedky predložené žalobcom mali byť vyfabulované. 14. Krajský súd v súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného o nesprávnych skutkových zisteniach okresného súdu považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že žalovaný riadne/procesne relevantným spôsobom nevyvrátil tvrdenia žalobcu, na základe ktorých tento uplatňoval svoj nárok (a tento mu bol okresným súdom v prevažnom rozsahu aj priznaný). 15. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Podľa § 151 ods. 2 CSP, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. 16. Ako to konštatoval už okresný súd v bodoch 20. a 21. odôvodnenia svojho rozsudku, žalovaný (ani len) netvrdil, že zverené predmety po skončení pracovného pomeru žalobcovi vrátil. Za vyvrátenie tvrdení žalobcu nemožno považovať len tvrdenie žalovaného (v súvislosti s ktorým navrhol vypočuť svedkyňu V.), že menovaná svedkyňa môže objasniť, kde sa údajne chýbajúce firemné veci nachádzajú. V zmysle vyššie citovaného ust. § 151 ods. 1 CSP sa potom tvrdenie žalobcu, že mu žalovaný zverené predmety nevrátil, považuje za nesporné. Krajský súd poznamenáva, že práve okolnosť ne/ vrátenia žalovaným prevzatých vecí zverených mu žalobcom predstavuje základný prvok žalobcom uplatňovaného nároku. 17. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný netvrdil, že zverené predmety odovzdal žalobcovi (či už priamo alebo sprostredkovane), bolo neúčelné realizovať ním navrhovaný výsluch svedkyne V.. Z hľadiska logiky ust. § 151 ods. 1 CSP totiž samotné ozrejmenie toho, „kde sa údajne chýbajúce firemné veci nachádzajú“ svedkom, t. j. bez toho, aby žalovaný poprel tvrdenie žalobcu, že mu veci neodovzdal, alebo aby uviedol iný dôvod, prečo takúto povinnosť nemá (napr. zánik veci v dôsledku opotrebenia), by nebol prípustný iný záver, než v zmysle dispozície normy v ust. § 151 ods. 1 CSP, teda v danom prípade záver, že žalovaný žalobcovi sporné veci nevrátil/neodovzdal. Krajský súd poznamenáva, že ani v odvolaní žalovaný neuviedol, čo konkrétne mal navrhovaný svedok dosvedčiť. Inak možno plne odkázať na odôvodnenie rozsudku okresného súdu v bode 20.
18. Otázka vlastníctva zverených predmetov pritom nie je pre rozhodnutie veci podstatná/určujúca. Z ničoho nevyplýva, že zamestnávateľ musí byť vlastníkom vecí, ktoré zveruje zamestnancovi. Relevantnými okolnosťami sú prevzatie zverených predmetov zamestnancom a ich následné nevrátenie (tu) zamestnávateľovi. Možno však súčasne v danej spojitosti poznamenať, že zo žalobcom preložených faktúr (č.l. 15-29 spisu) za jednotlivé položky (ktoré tvoria predmet konania) vyplýva, že ich odberateľom/ kupujúcim bol skutočne žalobca.
19. Z odvolania nie je ďalej zrejmé, v akej súvislosti žalovaný uvádzal, že zamestnávateľ - žalobca nemôže žiadať refundáciu nákladov za firemné prostriedky/veci, ktoré zamestnancovi - žalovanému
ani preukázateľne nedal. Krajský súd tu poukazuje na nespornosť tvrdenia žalobcu, že žalovanému odovzdal a ten prevzal sporné predmety. 20. Pokiaľ žalovaný v odvolaní argumentoval, že sporné predmety neboli nové ani v čase, keď ich prevzal, a boli ešte viac opotrebované k okamihu skončenia pracovného pomeru, krajský súd konštatuje, že ide o všeobecnú námietku. Napriek (procesnej) okolnosti, že ide o spor s ochranou slabšej strany, nie je akceptovateľné, aby konajúci súd vyhľadával a určoval, ktoré z žalobcom uplatnených položiek a v akom rozsahu žalovaný považuje za uplatnené neprimerane. 21. Nad bezprostredne nevyhnutný rámec možno dodať, že neúspech žalovaného v spore odzrkadľuje aj jeho pasivitu, pokiaľ ide o ne/účasť na pojednávaniach, na ktoré bol opakovane predvolávaný (a v súvislosti s neúčasťou na jednom z nich bola žalovanému uložená aj poriadková pokuta) a na ktorých mohol uvádzať tvrdenia na svoju obranu. Žalovaným v priebehu prvoinštančného konania zdôrazňovaný dôvod odmietania účasti na pojednávaniach - ne/príslušnosť Okresného súdu Ružomberok na prejednanie a rozhodnutie veci - resp. neopodstatnenosť tejto námietky bola žalovanému ozrejmená napr. v uznesení zo dňa 18.6.2019, ktorým bola žalovanému uložená poriadková pokuta 100 eur.
22. Zhrnúc opísané krajský súd potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu v napadnutej časti vo veci samej. Odvolateľ totiž relevantným spôsobom nespochybnil určujúci záver okresného súdu o danosti/ naplnení zákonných podmienok vzniku zodpovednosti zamestnanca/žalovaného podľa § 185 Zákonníka práce a súčasne zamestnanec/žalovaný nepreukázal, že škoda v dôsledku straty zverených predmetov vznikla celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia
23. Hoci odvolateľ výslovne nenapadol výrok rozsudku okresného súdu o trovách prvoinštančného konania, ako závislý od rozhodnutia/výroku vo veci samej (§ 379 písm. a/ CSP) ho krajský súd preskúmal a ako vecne správny potvrdil. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore (keď neúspech žalobcu predstavuje len zanedbateľný zlomok uplatňovaného nároku).
24. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s 396 ods. 1 CSP. Žalovaný nebol so svojím odvolaním úspešný ani v časti, preto úspešnej protistrane - žalobcovi patrí voči nemu nárok na plnú náhradu trov konania. O konečnej/konkrétnej výške týchto trov rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP okresný súd.
25. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.