Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Cpr/3/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava III v konaní pred sudkyňou JUDr. Silviou Gandelovou v právnej veci žalobkyne : L.. G. O., D. XX.XX.XXXX, N. Z. M. Č.. XX, G., zastúpená JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom, so sídlom Dvořákovo nábrežie č. 8/A, Bratislava, proti žalovanému : Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s., so sídlom Grösslingova č. 77, Bratislava, IČO : 31351026, zastúpený advokátskou kanceláriou Bartošík Šváby s.r.o., so sídlom Plynárenská č. 7/A, Bratislava, IČO : 36833533, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou takto

rozhodol:

I. Žaloba sa zamieta.

II. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

odôvodnenie:

1. Žalobou, ktorá bola súdu doručená dňa 15.02.2017, sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu XX.XX.XXXX je neplatné.

2. V žalobe tvrdila, že bola zamestnaná u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX na dobu určitú, do XX.XX.XXXX, s rozsahom týždennej pracovnej doby 16 hodín a zároveň bola zamestnancom ďalšieho zamestnávateľa a to Wüstenrot poisťovňa, a.s., s dohodnutým úväzkom 24 hodín týždenne. Dňa XX.XX.XXXX nastúpila do pracovnej pozície S. Y. S. G. na C. X. Č.. XX, pracovné zmluvy jej boli predložené na podpis až dňa X. O. XXXX. Priama nadriadená, L.. M. N., jej do konca Z. XXXX nepredložila na podpis dohodu o zmene pracovnej zmluvy, pokračovala teda s vedomím zamestnávateľa vo výkone práce a pracovný pomer sa zmenil na dobu neurčitú. Po zmene pracovného pomeru na dobu neurčitú sa ju krajská riaditeľka L.. N. snažila prinútiť k uzatvoreniu dohody o skončení pracovného pomeru, v opačnom prípade jej mala byť prideľovaná iná práca mimo G., za rozdielnom mzdu. Dňa XX.XX.XXXX v tiesni, pod nátlakom priamej nadriadenej, podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu XX.XX.XXXX. Skončenie pracovného pomeru žalobkyňa považuje za neplatné a to z dôvodu, že predmetná dohoda bola uzatvorená v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore s . Preto trvá na ďalšom zamestnávaní a žiada o prideľovanie práce.

3. Žalobkyňa ku žalobe nepredložila žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

4. Žalovaný sa ku žalobe vyjadril, žiadal ju zamietnuť. Poprel skutkové tvrdenia žalobkyne. Potvrdil však, že pracovala na pozícii - S. J. Y. G. X, na C. X. XX S. G.L. a to od O. XXXX, na základe pracovnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX, pracovnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX a poverenia zo dňa XX.XX.XXXX. Nakoľko neplnila svoje pracovné úlohy uspokojivo, žalovaný sa rozhodol ukončiť pracovný pomer dohodou. Na ponuku ukončiť pracovný pomer dohodou žalobkyňa reagovala takým spôsobom, že súhlasila s ukončením pracovného pomeru, pod podmienkou, že jej žalovaný vyplatí odstupné vo

výške priemerného mesačného zárobku za 12 mesiacov, neskôr znížila požiadavku na 6 mesiacov, čo žalovaný odmietol. Poprel, že sa jej nadriadená vyhrážala, že ak dohodu neuzavrie, bude jej prideľovaná práca mimo G.Y., za rozdielnu mzdu, pani N. jej iba oznámila, že v prípade pokračovania pracovného pomeru bude potrebné, aby absolvovala školenia v iných centrách v G. G., nakoľko jej pracovný výkon nebol uspokojivý. O zmene mzdy sa nikto so žalobkyňou nerozprával. Žalovaný poprel, že na žalobkyňu bol vyvíjaný akýkoľvek nátlak. Žalobkyňa sa v závere pracovného pomeru stala pracovne neschopnou a to od X.XX.XXXX W. XX.XX.XXXX, viac ako 2 mesiace a počas trvania pracovnej neschopnosti kontaktovala L.. N. s tým, že súhlasí s uzavretím dohody o skončení pracovného pomeru, nakoľko zistila, že ako nezamestnaná dostane vyššiu dávku než počas trvania pracovnej neschopnosti. Následne sa stretli za účelom podpísania dohody o skončení pracovného pomeru s pani N., za prítomnosti právnika žalobkyne. Po preštudovaní dohody ju žalobkyňa dobrovoľne podpísala. Žalovaný, ani žiaden jeho zamestnanec, nevyvíjali na ňu akýkoľvek nátlak. Žalobkyňa od samého začiatku nebola proti ukončeniu pracovného pomeru dohodou, ale stanovila si neprimerané podmienky. Po odmietnutí požiadaviek sama kontaktovala nadriadenú za účelom podpisu dohody, dohodu konzultovala so svojím právnikom a na základe konzultácie ju podpísala. Ďalej uviedol, že miestom výkonu práce žalobkyne podľa pracovnej zmluvy bol G. samosprávny kraj, nešlo by teda o preradenie na inú prácu, nakoľko žalobkyňa by nevykonávala iný druh práce a nikdy nepracovala na inom mieste ako bolo dohodnuté v pracovnej zmluve, ani výška mzdy sa meniť nemala. Nešlo teda o žiadnu vyhrážku, na základe ktorej by bola žalobkyňa objektívne psychicky donútená uzavrieť dohodu o skončení pracovného pomeru. Žalobkyňa mala dostatočnú možnosť, aj čas poradiť sa o uzavretí dohody s odborníkom, vrátane posúdenia jej obsahu. O dobrovoľnom uzavretí dohody podľa žalovaného svedčí aj skutočnosť, že žalobkyni bola na základe skončenia pracovného pomeru vyplatená mimoriadna prémia vo výške 360 eur, túto prémiu žalobkyňa prijala a žalovanému ju po podaní žaloby nevrátila. Je teda zrejmé, že dohodu o skončení pracovného pomeru uzavrela dobrovoľne, po predchádzajúcej konzultácii a preto ju žalovaný považuje za platnú.

5. Ako dôkazy predložil pracovnú zmluvu zo dňa XX.XX.XXXX, pracovnú zmluvu zo dňa XX.XX.XXXX, poverenie vedením Wüstenrot centra G. X R. W. XX.XX.XXXX, potvrdenie o dočasnej neschopnosti, mailovú komunikáciu, dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa XX.XX.XXXX, potvrdenie o príjmoch.

6. Žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru pre rozpor s dobrými mravmi, ako ďalší dôvod uviedla nedostatok slobodnej vôle.

7. V zmysle ustanovenia (ďalej len „“) pracovný pomer možno skončiť dohodou, výpoveďou, okamžitým skončením a skončením v skúšobnej dobe.

8. Podľa ustanovenia a ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov uvedených v až c).

9. Podľa ustanovenia článku 2 Základných zásad pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu vznikať len so súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Zamestnávateľ má právo na slobodný výber zamestnancov v potrebnom počte a štruktúre a určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva, ak tento zákon, osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

10. Podľa ustanovenia a tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy. Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia .

11. Podľa právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný.

12. Podľa ustanovenia (ďalej len „“) právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

13. Súd považoval za preukázanú existenciu pracovného pomeru medzi stranami sporu. Nebolo sporné ani to, že dňa XX.XX.XXXX strany sporu uzavreli dohodu o skončení pracovného pomeru. Sporné boli okolnosti podpisu dohody.

14. Žalobkyňa vo výpovedi uviedla, že v M. XXXX začala komunikovať s L.. N. o pracovnej ponuke, pričom tá vedela, že je zdravotne postihnutá, má problém so zrakom, preto nemôže dochádzať mimo G.. Pri prijímaní do práce ju ubezpečovala, že práca bude iba v G.. Pracovnú ponuku prijala, bola vedúca. Podľa jej slov zistila, že na pobočke nebola riadna pracovná morálka, pracovala na zmene a bola aj pochválená. Potom sa začali diať naschvály, L.. N. jej nedvíhala telefón, neskôr komunikovali iba s jej zástupkyňou, chcela, aby podpísala spätne pracovnú zmluvu na dobu určitú. Keď ochorela pracovala z domu, riaditeľka sa o ňu nestarala, povedala, že potrebuje lojálnych ľudí, keď na ňu kričala, rozplakala sa. Kolegovia jej ukázali, že aj iným pred ňou odobrali poverenie. Potvrdila, že dostala ponuku na dohodu s odstupným, aj to že sa bola poradiť. Bála sa, že šliapla do šlamastiky, preto prosila príbuzného, aby išiel s ňou na stretnutie, vedúca ho však poslala za dvere, keď rokovali o dohode. Bála sa, že jej odoberú poverenie, odobratie poverenia podľa nej nebolo len obyčajnou hrozbou, L.. N. jej povedala, že keď nepodpíše dohodu, tak jej odoberú poverenie a pošlú ju do Z.Z. D. S., alebo do O., na dva, tri krát do týždňa. M.. L. H., ktorý bol pri uzatvorení dohody, bol jej morálna podpora, neradil jej, iba išiel s ňou, videl, že dohodu podpisuje, ona vedela, že jej nedovolí urobiť nejaký prešľap, povedala mu na čo ho potrebuje, ale nemali podpísanú dohodu o zastupovaní. Keď sa bavili o odstupnom bol za dverami, potom prišiel, skontroloval dátum na dohode a ona to podpísala. Uviedla, že dohodu podpísala preto, že bola z toho na prášky a nevedela si predstaviť, že jej odoberú poverenie. Podľa jej názoru bola uvedená do omylu, myslela si, že je prijímaná do pozície S. Y. a je nešťastná, že prišla o pozíciu S. Y. S. G..

15. Svedkyňa L.. M. N., D. žalobkyne, vo výpovedi potvrdila, že žalobkyňu prijímala na O. funkciu a to na základe inzerátu. Neskôr bolo konanie žalobkyne nepredvídateľné, odmietala si plniť svoje funkcie, bojkotovala ďalšie vzdelávanie, odmietala sa zaučiť o produktoch spoločnosti, neakceptovala ostatných kolegov, nechodila na porady, ktoré organizovala, nebola kolegom nápomocná, väčšinu času nebola na pobočke, alebo bola práceneschopná. Upozorňovala ju, hovorila, že sa zlepší, ale nestalo sa tak. Potvrdila, že žalobkyňu aj pochválila, chcela ju tým podporiť. Poprela, že by na žalobkyňu kričala, alebo vyvíjala akýkoľvek nátlak. Čo sa týka dohody, najskôr ju žalobkyňa uvítala, chcela odstupné. Na stretnutie, ktoré iniciovala, prišla s právnikom, známym a podpísala dohodu. Podľa nej tam bol dostatok priestoru a času na jej preštudovanie, jej právnik povedal, že nemá k nej výhrady. Žalobkyňa sa opýtala, či suma odstupného je v čistom, riešili dovolenku. Potvrdila, že výšku odstupného v dohode dopísala ona, po konzultácii s nadriadeným. Žalobkyňa si podľa nej niekoľkokrát prezrela dohodu a akceptovala uvedenú sumu.

16. Svedok M.. L. H., známy žalobkyne, ktorý bol prítomný na rokovaní pred podpisom dohody o skončení pracovného pomeru vo výpovedi uviedol, že zastupoval žalobkyňu v iných veciach, v tomto prípade ho žalobkyňa požiadala, aby s ňou šiel na stretnutie s tým, že s ňou chcú ukončiť pracovný pomer a potrebuje právnu pomoc. Nebol tam ako advokát, skôr ako morálna opora, aby nebola v menšine z psychickej stránky. Žalobkyňa spomínala, že dostala na výber buď dohodou, alebo jej vezmú poverenie a bude vykonávať prácu v celom kraji. Mala zdravotné problémy, nemá vodičský preukaz, o referentské miesto nemala záujem, nebola s ním stotožnená. Nevedel sa vyjadriť kedy bol návrh dohody žalobkyne predložený, uviedol, že dohodu posudzoval z formálneho hľadiska, výhodnosťou sa nezaoberal. Potvrdil, že návrh dohody bol pred ním na stole, videl ho z oboch strán. Po podpise dohody žalobkyňou sa formálne rozlúčili.

17. Súd z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že stretnutie, za účelom rokovania o ukončení pracovného pomeru iniciovala sama žalobkyňa. Prítomný bol aj jej známy, advokát, ktorý ju zastupoval v iných sporoch, ale v tomto prípade, podľa jeho slov, bol morálnou oporou. Podľa názoru súdu je irelevantné, či mal uzatvorenú dohodu o zastupovaní, alebo nie, faktom zostáva, že bol prítomný pri uzatváraní dohody, má právnické vzdelanie a v prípade, ak by zistil rozpor s právnymi predpismi, alebo

iný nesúlad, žalobkyňa mala možnosť konzultovať a radiť sa s ním. Svedok potvrdil, že žalobkyňa mu povedala, že dostala na výber, buď dohoda o skončení pracovného pomeru, alebo jej zoberú poverenie, ale ona o referentské miesto nemala záujem, nebola s ním stotožnená. Skutočnosť, že žalobkyňa nemala záujem ďalej pracovať u žalovaného na pozícii uvedenej v pracovnej zmluve nebola sporná, potvrdila ju sama žalobkyňa. Teda v situácii, že nemala záujem o referentské miesto, je zjavné, že mala záujem skončiť pracovný pomer. Iná východisková situácia sa v tomto spore nejavila. A hoci svedok uviedol, že on osobne by dohodu dobrovoľne nepodpísal, žalobkyni to zjavne neporadil., potvrdil, že skúmal dohodu z formálneho hľadiska, návrh vnímal ako tu a teraz a ak žalobkyňa nepristúpi, tak sa nedohodnú. Aj z týchto slov svedka je zjavné, že rokovanie sa týkalo dohody, vo výpovedi nepotvrdil žiaden nátlak na žalobkyňu, uviedol, že jej nebolo nič vytýkané, keď rokovanie dospelo ku štádiu odstupného, opustil miestnosť a po podpise dohody sa strany formálne rozlúčili. Z výpovede tohto svedka nebolo preukázané tvrdenie žalobkyne, že dohodu podpísala pod nátlakom. Sama stretnutie iniciovala, obsah dohody formálne posúdil jej právnik, mala dostatočný časový priestor, dohoda bola slobodná, vážna, určitá a zrozumiteľná. Rozpor s ustanovením žalobkyňa nepreukázala. Súd dohodu považoval za platný právny úkon.

18. Žalovaný poukázal na rozhodnutie tunajšieho súdu sp.zn. zo dňa 01.06.2018, v obdobnom spore žalobkyne voči Wüstenrot poisťovni a.s. o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou dňa XX.XX.XXXX. Súd v tomto spore, rozhodol tak, že žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol. V odôvodnení uviedol, že nedospel k záveru, že by žalobkyňa konala pod takým psychickým donútením, ktoré by spôsobovalo neplatnosť jej úkonu. Súd neprijal argumentáciu žalobkyne, že hrozba odobratia poverenia na vedenie centra je bezprávnou vyhrážkou, nakoľko hrozbu odvolania z riadiacej funkcie nie je možné v pracovných vzťahoch považovať za nedovolené konanie a vedúci zamestnanci môžu byť takémuto tlaku vystavení. Žalobkyňa podľa súdu nekonala ani v časovej tiesni. Predložené listinné dôkazy svedčali o opaku, žalobkyňa mala čas na rozmyslenie, o skončení pracovného pomeru sa radila so svojim právnikom, ktorý bol prítomný aj pri podpise dohody. Súd nevykonal dôkaz svedeckou výpoveďou a v rozhodnutí uviedol, že ak by M.. H., či už ako advokát pri výkone svojho povolania, alebo ako osoba ktorej žalobkyňa dôverovala, zistil, že vôľa žalobkyne skončiť pracovný pomer nie slobodná a skutočná, nepochybne by nemohol s podpísaním dohody súhlasiť. Sporné tvrdenia strán, či L.. M. N. hovorila žalobkyni, že ak nepodpíše dohodu, bude prideľovaná iná práca mimo G. a za rozdielnu mzdu, respektíve či povedala žalobkyni len to, že ak bude pracovný pomer pokračovať, bude musieť absolvovať školenia v iných centrách v G. kraji, ako aj to či bol pracovný výkon žalobkyne uspokojivý alebo nie, súd nepovažoval za skutočnosti dôležité pre rozhodnutie sporu. Rozsudok súdu prvého stupňa bol potvrdený rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 29.04.2020.

19. V tomto spore bola situácia obdobná, žalobkyňa neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru založila čiastočne na totožných argumentoch, ktoré neskôr rozšírila.

20. Súd vykonaným dokazovaním dospel k rovnakému záveru, ako tunajší súd v konaní vedenom pod sp.zn. , žalobkyňa ani v tomto spore, kde bolo vykonané rozsiahlejšie dokazovanie, nepreukázala, že konala pri podpisovaní dohody o skončení pracovného pomeru pod takým psychickým donútením, ktoré by spôsobovalo neplatnosť tohto úkonu. Dohoda o skončení pracovného pomeru bola uzatvorená v zmysle ustanovenia písomne a súd ju považuje za platný právny úkon.

21. Žalobkyňa tvrdila, že uzatvorená dohoda je v rozpore s dobrými mravmi. Súd vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že rokovania o skončení pracovného pomeru iniciovala sama žalobkyňa, v spore bolo preukázané, že o termíne rokovania vedela s časovým predstihom a na stretnutí sa zúčastnila spolu s právnikom, ktorého prítomnosť si sama zabezpečila. Svedok potvrdil, že si žalobkyňa mala možnosť dohodu dôkladne prečítať. Žalobkyňa napokon ani nežiadala o uvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru v predmetnej dohode, rokovania pri jej uzatváraní sa týkali iba výšky odstupného.

22. V tomto spore žalobkyňa rozporovala rukou dopísanú sumu odstupného v dohode o skončení pracovného pomeru a tvrdila, že to bolo bez súhlasu predstavenstva žalovaného, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal na základe akej skutočnosti bola L.. N. oprávnená dopĺňať dohodu. Súd je toho názoru, že žalovaný je oprávnený konať aj prostredníctvom splnomocnených osôb a preto svedkyňa L.. N., ako splnomocnená osoba, bola oprávnená rokovať o výške odstupného a ani dopísanie sumy

odstupného rukou neskôr do textu podpísanej dohody nie je dôvodom na neplatnosť takéhoto právneho úkonu. Žalovaný akceptoval takýmto spôsobom dohodnutú výšku odstupného a žalobkyni ju aj vyplatil. Zo strany L.. N. nešlo o konanie, ktoré by predstavenstvo žalovaného neodsúhlasilo, o konanie, na ktoré by nemala oprávnenie. Žalovaný uvádzal, že mala výslovné inštrukcie. Tak ako uvádza žalovaný, žalobkyňa by sa mohla domáhať neplatnosti právneho úkonu z tohto dôvodu, ale iba za situácie, že obsah dohody o skončení pracovného pomeru bol menený po jej podpise, čo sa nestalo.

23. Žalobkyňa ďalej namietala, že pracovná zmluva, ktorá bola uzatvorená nemala zákonné náležitosti. V tejto súvislosti súd konštatuje, že je irelevantné, či pracovná zmluva mala všetky náležitosti, nakoľko ich absencia nespôsobuje neplatnosť vzniku pracovného pomeru, v spore nebolo sporné, že pracovný pomer existoval a bol na dobu neurčitú.

24. Súd sa ďalej zaoberal, či bola predmetná dohoda uzatváraná pod nátlakom, či v tiesni a či odporuje dobrým mravom.

25. Slobodou vôle sa rozumie neexistencia pôsobenia vonkajších rušivých vplyvov, ktoré konajúcu osobu zbavujú voľnosti rozhodnúť sa, či určitý prejav vôle vykoná, alebo túto voľnosť neprimerane obmedzujú. Za nedostatok slobodnej vôle sa považuje iba konanie pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka, alebo tretej osoby. Teória občianskeho práva rozoznáva dva druhy nátlaku a to fyzické donútenie, čo v tomto prípade žalobkyňa ani netvrdila, ani nebolo preukázané, alebo bezprávnu vyhrážku.

26. Bezprávna vyhrážka je psychickým donútením a aby bola spôsobila neplatnosť právneho úkonu, musí byť protiprávna. Súd v tomto spore mal preukázané, že už pri podpisovaní poverenia vedením centra si žalobkyňa musela byť vedomá, že v zmysle tohto poverenia, hoci bolo udelené na dobu neurčitú, mal žalovaný právo poverenie zrušiť a to jednostranným písomným rozhodnutím a dňom takéhoto rozhodnutia by sa jej poverenie zrušilo. Toto ustanovenie upravujúce spôsob zrušenia poverenia bolo súčasťou samotného poverenia a žalobkyňa s ním bola od začiatku pracovného pomeru, respektíve udelenia poverenia, oboznámená. Je nevierohodné, že by si mohla myslieť, že jej poverenie vedením centra je časovo neobmedzené a ona bude vykonávať u žalovaného iba riadiacu funkciu a to na dobu neurčitú.

27. Preto aj keď žalovaný upozornil žalobkyňu, že v prípade neuzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru bude pokračovať v práci ďalej ako referent, podľa uzatvorenej pracovnej zmluvy, pričom podľa uzatvorenej pracovnej zmluvy boli miestom výkonu práce pracoviská Wüstenrot stavebnej sporiteľne a.s. v G. samosprávnom kraji a žalobkyňa ako zamestnanec súhlasila s tým, že ju žalovaný vyšle na pracovnú cestu aj mimo obvodu obce jeho pravidelného pracoviska alebo bydliska na nevyhnutne potrebné obdobie (§ 1 článok 2 pracovnej zmluvy), jeho konanie súd nevyhodnotil ako bezprávnu vyhrážku.

28. Súd v prejednávanom prípade nezistil pri konaní žalovaného ani rozpor s dobrými mravmi. Bolo preukázané, že otázka dohody o skončení pracovného pomeru nebola pre žalobkyňu prekvapivá, žalobkyňa nebola konfrontovaná s možnosťou skončenia pracovného pomeru náhle a bez prípravy. V spore bolo preukázané, že strany sporu o možnosti ukončenia pracovného pomeru dohodou rokovali. O tom, že otázka skončenia pracovného pomeru dohodou bola aktuálna už v P. XXXX svedčí aj mailová komunikácia, ktorú do spisu založila samotná žalobkyňa. Bola to práve žalobkyňa kto inicioval stretnutie, ktorého obsahom bola otázka dohody o skončení pracovného pomeru. Žalobkyňa sama pred stretnutím so svojou nadriadenou, L.. N., oslovila rodinného známeho, aby sa stretnutia o spôsobe skončenia pracovného pomeru zúčastnil s ňou. Bolo preukázané, že na stretnutí bol dostatočný časový priestor na prečítanie si dohody, oboznámenie sa s jej obsahom, prerokovanie obsahu s prítomným právnikom, žalobkyňa nebola v časovej tiesni, ani iný nátlak nebol pri podpisovaní dohody v spore preukázaný. Dohoda bola uzatvorená slobodne, vážne, žalobkyňa nebola v tiesni. Žalobkyňa mala možnosť slobodne sa rozhodnúť, či skončí pracovný pomer dohodou alebo bude pokračovať v pracovnom pomere na pozícii odborného referenta podľa uzatvorenej pracovnej zmluvy.

29. Podľa judikatúry nejde o bezprávnu vyhrážku a nemožno ani považovať za zneužitie výkonu práva na ujmu zamestnanca okolnosť, ak zamestnávateľ svoj návrh na skončenie pracovného pomeru odôvodní tým, že podľa jeho názoru existujú dôvody, pre ktoré by mohol so zamestnancom pracovný pomer

skončiť okamžite, prípadne po oznámení rozhodnutia o zmene organizačnej štruktúry dá zamestnancovi na výber či zotrvá na inej pozícii, alebo s ním bude rozviazaný pracovný pomer. Preto za bezprávnu vyhrážku nemožno považovať ani upozornenie zamestnávateľa, že zamestnancovi bude prideľovaná práca podľa pracovnej zmluvy v prípade odvolania poverenia. Za bezprávnu vyhrážku by súd mohol považovať zo strany žalovaného psychický nátlak niečím, čo nie je oprávnený urobiť. Obavy žalobkyne, že jej bude odňaté poverenie, ani prideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy, teda aj mimo G., nemožno považovať za bezprávnu vyhrážku, ani za okolnosť zakladajúcu neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru. Dohoda o skončení pracovného pomeru obsahom ani účelom neodporuje zákonu, ani ho neobchádza, ani sa neprieči dobrým mravom, súd v spore nezistil jej neplatnosť pre rozpor s dobrými mravmi, ani z dôvodov uvádzaných v ustanovení , preto žalobu zamietol.

30. Súd zamietol návrh žalobkyne na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov O. U., O. ZaŤ. V. V. F., ktoré žalobkyňa navrhovala vypočuť za účelom preukázania vierohodnosti tvrdení L.. N., nakoľko doplnenie dokazovania súd považoval za nehospodárne. Navrhované svedkyne neboli pri uzatváraní dohody a podľa žalobkyne mali preukázať nevieryhodnosť tvrdení L.. N.. Súd však pripomína, že ak by aj nadriadená pri osobnom stretnutí upozornila žalobkyňu, že po odňatí poverenia bude jej povinnosťou absolvovať školenie a môže to byť aj mimo G., citovala by žalobkyni iba ustanovenia jej pracovnej zmluvy. Navyše súd vykonal dokazovanie výsluchom svedka, ktorý bol osobne pri podpisovaní dohody o skončení pracovnej zmluvy a jeho výsluchom nebolo preukázané, že by na žalobkyňu bol vyvíjaný nátlak, alebo sa jej niekto vyhrážal.

31. Po prednesení záverečných rečí a vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania a odročení pojednávania za účelom vyhlásenia rozhodnutia, žalobkyňa do spisu doložila ďalšie listinné dôkazy.

32. Podľa ustanovenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zamestnanec môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú.

33. Preto súd zrušil uznesenie o skončení dokazovania a oboznámil s aj s ďalšími predloženými listinnými dôkazmi. Tieto sa týkali základnej organizácie odborového zväzu, odobratia poverení iným pracovníčkam, pracovných zmlúv a dohôd o skončení pracovného pomeru s inými zamestnancami, protokolov a oznámení inšpektorátu práce, vyjadrenia W. C., I. Š..

34. Súd po oboznámení sa s ich obsahom nevidel dôvod na revidovanie rozhodnutia o zamietnutí žaloby. Predložené listinné dôkazy nepreukazovali žalobkyňou tvrdené skutočnosti týkajúce sa okolností uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru, ktorá bola stranami sporu uzatvorená dňa XX.XX.XXXX a ktorej neplatnosti sa žalobkyňa v tomto spore domáhala.

35. Žalobkyňa svojim podaním zo dňa 20.02.2020 poukázala aj na to, že súd by sa mal zaoberať aj diskrimináciou, ktorej sa žalovaný dopustil v súvislosti s jej členstvom v odborovej organizácii Wüstenrot Land, preto súdu predkladala ďalšie dôkazy, ktoré mali preukazovať, že ide o antidiskriminačný spor. Podľa žalobkyne neexistuje žiaden vysvetlenie, prečo by sa po pol roku práce pre žalovaného rozhodla ukončiť zamestnanie, pre ktoré sa slobodne rozhodla, šikanovala ju krajská riaditeľka tým, že je opakovane predložila neskoro na podpis pracovné zmluvy a snažil sa zamestnávateľ zbaviť z dôvodu odborovej príslušnosti a eventuálna výpoveď by bola neplatná bez súhlasu odborovej organizácie.

36. Žalovaný sa k tomu vyjadril, poukázal na to, že žalobkyňa nikdy nebola členkou uvedeného výboru odborovej organizácie a ak by ňou aj bola, žalovaného o tom neinformovala. Poprel, že by voči žalobkyni porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, navyše žalobkyňa neuviedla v čom a na úkor akého iného zamestnanca sa mal dopustiť porušenia tejto zásady. Pripomenul, že pracovný pomer nebol ukončený jednostranne z jeho strany, ale obojstrannou dohodou, s ktorou žalobkyňa súhlasila. Dôvodom pre ukončenie poverenia malo byť nedostatočné plnenie pracovných úloh, nie členstvo v odborovej organizácii, preto tvrdenia žalobkyne o údajnom porušovaní zásady rovnakého zaobchádzania považuje žalovaný za neopodstatnené a nepravdivé.

37. Podľa ustanovenia , o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.

38. Podľa ustanovenia § 2a ods. 1,2 antidiskriminačného zákona diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu. Priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.

39. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1,2 antidiskriminačného zákona v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1. Zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach a) prístupu k zamestnaniu, povolaniu, inej zárobkovej činnosti alebo funkcii vrátane požiadaviek pri prijímaní do zamestnania a podmienok a spôsobu uskutočňovania výberu do zamestnania, b) výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania, c) prístupu k odbornému vzdelávaniu, ďalšiemu odbornému vzdelávaniu a účasti na programoch aktívnych opatrení na trhu práce vrátane prístupu k poradenstvu pre výber zamestnania a zmenu zamestnania alebo d) členstva a pôsobenia v organizácii zamestnancov, organizácii zamestnávateľov a v organizáciách združujúcich osoby určitých profesií vrátane poskytovania výhod, ktoré tieto organizácie svojim členom poskytujú.

40. Podľa ustanovenia § 8 antidiskriminačného zákona diskriminácia nie je také rozdielne zaobchádzanie, ktoré je odôvodnené povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1,2 antidiskriminačného zákona má každý podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.

41. Podľa ustanovenia §11 ods. 1, 2 antidiskriminačného zákona konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

42. Žalobkyňa nezmenila žalobný petit, neformulovala žiaden nový návrh týkajúci sa údajného diskriminačného konania žalovaného. Ani neoznačila vo vzťahu ku ktorému zamestnancovi sa jej javí konanie žalovaného ako diskriminačné. Nedomáhala sa aby žalovaný upustil od svojho konania, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Za skutočnosti, z ktorých možno usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo označila, že neexistuje žiadne vysvetlenie, prečo

by sa po pol roku práce pre žalovaného rozhodla ukončiť zamestnanie, pre ktoré sa slobodne rozhodla. K tomu súd iba uvádza, že nie je mu známy myšlienkový pochod žalobkyne, pre ktorý sa rozhodla pre prácu u žalovaného a preto nemôže byť úlohou súdu posudzovať vnútornú motiváciu, pre ktorú sa žalobkyňa rozhodla podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru za situácie, že žiaden nátlak nebol v spore preukázaný. Navyše, motív naznačila sama žalobkyňa, keď uviedla, že nechcela, aby jej zobrali poverenie, pretože nechcela pokračovať ako referent.

43. Ako ďalší dôvod žalobkyňa uviedla, že ju šikanovala krajská riaditeľka tým, že je opakovane predložila neskoro na podpis pracovné zmluvy. Samotný fakt, že zmluva nie je predložená včas na podpis nie je podľa názoru súdu diskriminačné konanie a preto aj keby bola táto okolnosť preukázaná, nejedná sa o prejav diskriminácie vo vzťahu ku žalobkyni.

44. V neposlednom rade žalobkyňa tvrdila, že diskriminácia sa prejavovala tým, že sa jej žalovaný snažil zbaviť z dôvodu členstva v odborovej organizácii a eventuálna výpoveď by bola neplatná bez súhlasu odborovej organizácie. K tomuto dôvod súd uvádza, že žalobkyňa od začiatku spore netvrdila, že bola členkou odborovej organizácie a ak by aj bola, súd túto okolnosť nepovažuje za podstatnú, nakoľko pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ nemá povinnosť prihliadať na členstvo v odborovej organizácii, či na jej súhlas so skončením pracovného pomeru. Ak bola žalobkyňa členom odborovej organizácie, nie je logické jej tvrdenie, že ju žalovaný diskriminoval, pretože si musela byť vedomá, že v prípade iného spôsobu skončenia pracovného pomeru ako dohodou, teda výpoveďou, bol by postup žalovaného vyžadoval aj prerokovanie výpovede. Navyše, ak by ako žalobkyňa tvrdila, že by bola preložená do iného mesta, mala stále možnosť brániť sa voči konaniu žalovaného, ktoré ona považovala za protiprávne súdnou cesto, ale ona zvolila ukončenie pracovného pomeru dohodou. Je preto zjavné, že konanie žalovaného v súvislosti s uzatvorením dohody o skončení pracovného pomeru nemožno označiť ako diskriminačné.

45. Žalobkyňou označené konanie žalovanému súd vyhodnotil ako konanie, z ktorého nemožno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo a preto ani žalovaný nemal povinnosť dokazovať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania.

46. Pri posudzovaní konania žalovaného z hľadiska antidiskriminačného zákona sa súd nezaoberal jeho konaním vo vzťahu k O. U., Č. O. R., ani vyjadreniami bývalých pracovníkov žalovaného, s ktorými žalovaný vedie súdne spory. Tieto vyjadrenia iba naznačujú, že nielen vo vzťahu ku žalobkyni žalovaný pri neplnení úloh uplatňoval obdobný postup a to odobratie poverenia vedením centra, ale týkalo sa to viacerých zamestnankýň poverených vedením centier žalovaného, čo iba preukazuje, že konanie žalovaného vo vzťahu ku žalobkyni nemožno označiť za diskriminačné, ale je to prax žalovaného.

47. K predloženým protokolom Inšpektorátu práce Banská Bystrica súd uvádza, že zistené nedostatky nemajú vplyv na rozhodnutie súdu, nakoľko súd ako predbežnú otázku neriešil platnosť dojednaného miesta výkonu práce, prípadne obsah pracovnej náplne, ale v tomto spore bolo úlohou súdu posúdiť, či dvojstranná dohoda o skončení pracovného pomeru je platná. V spore nebolo preukázané, že by bola uzatvorená v rozpore v dobrými mravmi, alebo v rozpore s ustanoveniami , či ustanoveniami antidiskriminačného zákona. Žalobkyňa mala na výber, dohodu o skončení pracovného pomeru nemusela podpísať, nebolo preukázané, že by ju žalovaný k tomu akokoľvek donútil. Preto súd žalobu zamietol.

48. Súd zamietol aj návrhy žalobkyne na doplnenie dokazovania výsluchom A. žalovaného pani Š. V. A., ktoré mali vysvetliť, prečo žalovaný uzatváral kombináciu pracovná zmluva a poverenie, komu boli tieto poverenia zrušené a z akých dôvodov. Žiadala, aby súd poveril W.. M.. M. C., A.. vypracovaním analytického materiálu o podstatných náležitostiach pracovnej zmluvy, pre posúdenie či žalovaný mal alebo nemal právo meniť pravidelné pracovisko a druh práce, aby ich prinútil podpísať skončenie pracovných pomerov dohodou. Nakoľko v spore nebolo preukázané, že uzatvorená dohoda o skončení pracovného pomeru je neplatná, nebola potreba doplnenia dokazovania v tomto smere. V spore nebolo preukázané, že by žalovaný menil miesto výkonu práce v prípade žalobkyne. Situácia po odobratí poverenia nenastala, nakoľko žalobkyňa sama iniciovala stretnutie za účelom uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru a takáto dohoda bola uzatvorená, pričom žiadna forma donútenia ani nátlaku v spore preukázaná nebola. Súd vykonaným dokazovaním vyhodnotil dohodu ako platný právny úkon a preto doplnenie dokazovania považoval za nehospodárne a pre tento spor nadbytočné.

49. O trovách konania súd rozhodoval podľa ustanovenia § 255 podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný mal vo veci plný úspech, preto súd zaviazal žalobkyňu ku náhrade trov konania v plnej výške. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, na súde, proti ktorému rozhodnutiu smeruje. Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka- spisová značka tohto konania, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne, a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie musí byť podpísané. Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.