Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/129/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Barborou Korenecovou, advokátkou, Slnečná 3, Malinovo, proti žalovanému: V. C., G.. XX.XX.XXXX, E. K. O. E. XX, K., o zaplatenie 234 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21. novembra 2017, č.k. -42, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 175,66 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 175,66 eur od 06.08.2014 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti rozsudok potvrdzuje.

Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 58,34 eur a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 29,17 eur od 15.05.2014 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 29,17 eur od 15.06.2014 do zaplatenia, vo zvyšnej časti; ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia istiny vo výške 175,66 eur, poplatku v sume 235,28 eur, trov mediačného konania vo výške 170,67 eur, poplatku za upomienky vo výške 36 eur, úrokov vo výške 32 % ročne zo sumy 350 eur od 12.12.2012 do 08.01.2013 v sume 8,28 eur, zo sumy 292 eur od 09.01.2013 do 18.03.2013 v sume 17,41 eur, zo sumy 234 eur od 19.03.2013 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 410,94 eur od 06.08.2014; žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa , , , , , o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, o ochrane spotrebiteľa a o zmene o priestupkoch v znení neskorších predpisov, , , , , , , , , , , , , a nariadenia vlády SR č. , ktorým sa mení a dopĺňa , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca ako veriteľ na jednej strane a žalovaný ako dlžník na strane druhej uzatvorili dňa 12.12.2012 Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, ktorá je svojím charakterom spotrebiteľskou zmluvou. Na základe nej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 350 eur a žalovaný sa zaviazal ho vrátiť s príslušným poplatkom vo výške 346 eur za podmienok dohodnutých v zmluve, a to v 12 mesačných splátkach po 58 eur, počnúc dňom 21.01.2013. Zistil, že zmluva neobsahuje náležitosti, ktoré na takýto druh zmluvy vyžaduje o spotrebiteľských úveroch („ZoSÚ“) v , a v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Keďže zmluva neobsahuje zákonom vyžadované náležitosti, takýto spotrebiteľský úver sa považuje v zmysle ustanovenia ZoSÚ v celom rozsahu za bezúročný a bez poplatkov. Odhliadnuc od uvedeného zákonného ustanovenia, bol podľa neho naplnený aj zákonný predpoklad ZoSÚ, v zmysle ktorého sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená ročná percentuálna miera nákladov nesprávne v neprospech spotrebiteľa („RPMN“), keď v zmluve je RPMN uvedená vo výške 314,02 % a táto skutočnosť nemôže byť za žiadnych okolností na prospech spotrebiteľa. V časti uplatnených úrokov z úveru a poplatkov preto posúdil žalobu ako nedôvodnú. Keďže poskytnutý úver vo výške 350 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v 12 mesačných splátkach, sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, vypočítal splátku úveru aritmeticky tak, že každá jednotlivá splátka úveru mala činiť sumu 29,17 eur za mesiac. Žalovaný uhradil žalobcovi 116 eur. Dňa 15.07.2013 požiadal žalovaný o úpravu splátkového kalendára formou posunu splátky, na základe čoho mal byť podľa žalobcu celý úver uhradený dňa 14.06.2014. S týmto tvrdením žalobcu sa však súd prvej inštancie nestotožnil, pretože žalobca si nesplnil svoju povinnosť deklarovanú ustanovením , keď žalovaného nevyzval na okamžitú úhradu celého dlhu. Konštatoval, že týmto posunom splátok došlo iba k oddialeniu splátok žalobcu tak, že tieto mali splatnosť dňa: 14.03.2013, 14.04.2013, 14.05.2013, 14.06.2013, 14.07.2013, 14.08.2013, 14.09.2013, 14.10.2013, 14.11.2013, 14.12.2013, 14.01.2014, 14.02.2014, 14.03.2014, 14.04.2014, 14.05.2014, 14.06.2014. Ak aj žalobca vyzval žalovaného na úhradu splátok v zmysle všeobecných podmienok poskytnutia úveru, čím by naplnil , túto výzvu na okamžitú úhradu dlhu súdu nepredložil, a preto na túto žalobcom tvrdenú a žiadnym dôkazom nepodloženú skutočnosť neprihliadol. Nemohol sa preto stotožniť s nárokom žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania zo žalovanej sumy odo dňa 19.03.2013, ale splatnosť jednotlivých splátok nastala dňom splatnosti každej jednej splátky úveru. Splatnosť prvej neuhradenej splátky úveru nastala dňa 14.03.2013 a splatnosť poslednej neuhradenej splátky úveru nastala dňa 14.06.2014. Žalobca podal žalobu na súd dňa 05.05.2017. V spojitosti s o ochrane spotrebiteľa („ZoOS“) a a , sú premlčané všetky splátky pôžičky, ktorých splatnosť nastala predo dňom 05.05.2014. Nepremlčané zostali splátky, každá vo výške 29,17 eur, splatné dňa 14.05.2014 a dňa 14.06.2014, t.j. celkovo zostala nepremlčaná suma vo výške 58,34 eur. V tejto časti súd prvej inštancie posúdil žalobu ako dôvodnú a vo zvyšku žalovaného nároku na zaplatenie istiny súd žalobu zamietol pre jeho premlčanie, na ktoré je súd povinný prihliadať aj bez návrhu za predpokladu, že žalovaným je spotrebiteľ. Tým, že žalovaný riadne a včas nezaplatil žalobcovi jednotlivé splátky úveru, dostal sa žalovaný v zmysle do omeškania so splnením peňažného dlhu. Žalobcovi preto v zmysle a Nariadenia vlády č. priznal aj úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 29,17 eur od 15.05.2014 do zaplatenia a zo sumy 29,17 eur od 15.06.2014 do zaplatenia. O trovách konania rozhodoval podľa („“), keďže však úspešnému žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, náhradu trov konania mu nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti (II. výrok) podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle a Uviedol, že dňa 12.12.2013 uzatvoril so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o úvere, ktorou mu poskytol sumu 350 eur a ten sa zaviazal vrátiť ju s príslušným poplatkom vo výške 346 eur. Poukázal na to, že ZoSÚ považuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov v prípade, ak dôjde k naplneniu , k čomu nedošlo, preto nemožno zmluvu považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Náležitosti uvedené v ustanovení , , ZoSÚ sú uvedené v prílohe k zmluve o úvere Štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, tvoriacu neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, ktorú pripojil k odvolaniu. Doba trvania zmluvy o úvere a termín konečnej splatnosti úveru je uvedený v bode 2. Výška ročnej úrokovej sadzby a termín splátok istiny, úrokov a poplatkov boli uvedené v bode 3., kde je uvedená 32 % ročná úroková sadzba a rovnomerné rozloženie mesačnej splátky na istinu, úroky a poplatky. Poukázal na to, že zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. júnom 2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31. mája 2014. Znamená to, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31.05.2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi , v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutia peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Poukázal na „aktuálny záver rozhodovacej praxe“, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Podľa Vrchného súdu v Prahe je u nebankových subjektov potrebné postupovať inak. V týchto prípadoch sú kedykoľvek poskytované pôžičky alebo úvery osobám, ktoré by pôžičku či úver od banky nedostali pre isté riziko spojené s osobou dlžníka. Je nutné vziať do úvahy, že v prípade týchto peňažných prostriedkov je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu býva u konzervatívnejších bánk, čo je ale vzhľadom na ich zameranie pochopiteľné. Preto je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektmi v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období (Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. ). Uviedol, že ak teda žalovaný namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov (tak ako žalobca). Je podľa neho teda zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Čo sa týka poplatku za poskytnutie úveru, ten podľa neho nie je neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady, sú vyššie oproti bankám. Pokiaľ ide o samotnú výšku príslušného poplatku, tento v čase uzatvorenia zmluvy o úvere dlžníkovi vyhovoval, keďže nič voči jeho výške nenamietal, zmluvu o úvere uzatvoril a prevzal peňažné prostriedky od žalobcu prostredníctvom obchodného zástupcu. Teda bolo na dobrovoľnom rozhodnutí dlžníka či na dané podmienky úverovej zmluvy pristúpi alebo nie. V prípade, že žalovaný po podpise zmluvy o úvere nadobudol pocit, že podpísal nevýhodnú zmluvu alebo že odplata, úrok či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mal právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o úvere. Uvedené právo žalovaný nevyužil, z čoho podľa neho jednoznačne vyplýva, že súhlasil s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere a so všetkými podmienkami poskytnutia úveru. Poukázal na Rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/15, podľa ktorého: Zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS („smernica 2008/48/ES“) musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči; Článok 10 ods. 1 a 2 smernice 2008/48/ES nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere, ktorá patrí do pôsobnosti smernice 2008/48/ES a ktorá je vypracovaná písomne, musí byť podpísaná zmluvnými stranami, a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy uvedené v článku 10 ods. 2. Nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 smernice 2008/48/ES bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Článok 23 nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Súdu prvej inštancie vytýkal tiež záver o premlčaní jeho nároku. Podľa neho v konaní preukázal, že došlo k posunu splátkového kalendára na základe žiadosti žalovaného. Vzhľadom na neuhradenie dlhu v zmysle posunutého splátkového kalendára sa dlh stal splatný celým dňa 06.08.2014. Tvrdenie súdu o oddialení splátok považoval za absolútne nesprávne, keďže žiadosťou dochádza k posunu všetkých nesplatených splátok od podania žiadosti. V žiadosti je jasne uvedené, že žiadateľ žiada o úpravu splátkového kalendára formou odloženia splátok o 60 dní tak, aby dátum prvej posunutej splátky bol 14.09.2013. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný pred podaním žiadosti o úpravu splátkového kalendára uhradil len 2 splátky, bol žalovaný povinný uhradiť zvyšných 10 splátok v zmysle nového splátkového kalendára, a teda k premlčaniu nároku nedošlo.

3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný ( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario v spojení s ) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ) dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej zamietajúcej časti je potrebné čiastočne zmeniť a čiastočne potvrdiť.

5. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa domáhal voči žalovanému peňažných nárokov zo zmluvy o úvere, ktorú uzavreli dňa 12.12.2012, a to zaplatenia nesplatnej časti istiny (sumy poskytnutého úveru) 234 eur a súvisiaceho príslušenstva úveru - úrokov a poplatkov, vrátane trov mediačného konania ako nákladov mimosúdneho riešenia sporu pred podaním žaloby. Vzniknutý právny vzťah súd prvej inštancie správne ustálil ako vzťah spotrebiteľský podľa a nasl. .

6. Súd prvej inštancie považoval poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu nesplnenia obsahových požiadaviek zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, a to jednak z dôvodu podľa § 11 ods. 1 písm. a/ pre nedostatok (absenciu) náležitostí v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/, i/ a k/, ako aj podľa § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ, keď bola v zmluve nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.

7. Žalobca v odvolaní napadol záver súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, založený na nedostatku náležitostí v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/, i/ a k/ v spojení s § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ v znením účinnom v čase uzatvorenia zmluvy.

8. V zmysle ZoSÚ príslušného znenia, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa musela obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Otázka správnej interpretácie označeného ustanovenia v čase rozhodovania súdu prvej inštancie už bola Najvyšším súdom SR jednotne vyriešená, a to v uzneseniach najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára 2018, sp. zn. zo 17. apríla 2018, sp. zn. z 23. apríla 2018, sp. zn. z 23. apríla 2018, sp. zn. z 28. októbra 2018. Z obsahu odôvodnenia uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu vyplýva, že ZoSÚ je potrebné interpretovať tak, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí nevyhnutne obsahovať číselné vyjadrenie každej jednotlivej zložky anuitnej splátky (t.j. istiny, úrokov a iných poplatkov). Takáto interpretácia uvedeného ustanovenia totiž zodpovedá účelu smernice 2008/48/ES a právnym záverom uvedeným v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. proti C. K. z 9. novembra 2016, na ktorý tiež poukazoval žalobca v podanom odvolaní, ako aj účelu samotného ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Pokiaľ teda ZoSÚ hovorí o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné toto ustanovenie eurokonformne vykladať tak, že sa tým veriteľovi neustanovuje povinnosť uviesť v zmluve o spotrebiteľskom úvere zákonom vyžadované údaje vo vzťahu ku každej jednotlivej zložke anuitnej splátky, ale len vo vzťahu k anuitnej splátke ako celku. V týchto rozhodnutiach najvyšší súd gramatickým a eurokonformným výkladom dospel k záveru, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky, a s týmto záverom ako aj s právnou argumentáciou odôvodňujúcou tento záver, sa v preskúmavanej veci odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie označených rozhodnutí. I podľa názoru odvolacieho súdu, vychádzajúc z účelu právnej úpravy, vymedzeného v dôvodovej správe k ZoSÚ a vychádzajúc z účelu a obsahu smernice 2008/48/ES, nemožno od dodávateľov v zmluvách uzatváraných podľa uvedeného zákona žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie ZoSÚ uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, možno za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje.

9. So zreteľom na uvedené je nesprávny právny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver v predmetnej veci treba považovať za bezúročný a bez poplatkov pre chýbajúce náležitosti zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ v znení účinnom v čase jej uzatvorenia.

10. Súd prvej inštancie sa podľa názoru odvolacieho súdu nesprávne vysporiadal aj s náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f/ príslušného znenia ZoSÚ. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že zmluva údaj o konečnej splatnosti úveru neobsahuje, potrebu uvádzania tejto náležitosti zmluvy však nevyložil v intenciách záverov vyplývajúcich z už spomínaného rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a na neho nadväzujúcu ustálenú súdnu prax najvyšších súdnych autorít ( ).

11. Z bodu 58 rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 vyplýva, že čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ ES by sa nemal vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Súdny dvor EÚ zároveň konštatoval, že (výrok 4) článok 23 smernice 2008/48/ ES sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Súdny dvor EÚ svojím výkladom teda vymedzil, že s inou náležitosťou, akou je náležitosť uvedená v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES nie je možné spájať záver o bezúročnosti, pretože takúto inú náležitosť nie je možné do vnútroštátnej úpravy ani uviesť.

12. Náležitosť „konečná splatnosť úveru“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene ZoSÚ a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená. Stalo sa tak novelou č. (článok XII.), pričom jej prijatie bolo odôvodnené tým, že ide o zohľadnenie záverov Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s./C. K.U. a v nadväznosti naň upravuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a upravuje okolnosti, za ktorých sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.

13. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožnil so žalobcom aj v tom, že záver súdu prvej inštancie, že spotrebiteľský úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov pre absenciu termínu konečnej splatnosti úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, je nesprávny z dôvodov, že v zmysle výkladu Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 bráni únijné právo takému výkladu vnútroštátneho práva, v zmysle ktorého je bezúročnosť úveru možné spájať s náležitosťou, ktorú únijné právo neurčuje ako povinnú náležitosť zmlúv.

14. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nesplanenie náležitostí v zmysle príslušného znenia § 9 ods. 2 písm. f/ a k/ ZoSÚ nemohli byť náležitým dôvodom na záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru a odvolanie žalobcu je v tejto časti dôvodné.

15. Súd prvej inštancie bezúročnsoť a bezpoplatkovosť úveru (z dôvodu podľa § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ) však založil aj na absencii ďalšej náležitosti predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (súčasné znenie písm. g/), podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru.

16. V posudzovanej zmluve o úvere bola popri sume poskytnutého úveru 350 eur uvedená výška „príslušného poplatku“ 346 eur, zodpovedajúci údaj o tom, že dlžník celkovo zaplatí sumu 696 eur a výška RPMN 314,02 %. Vo vlastnom texte zmluvy sa žiadny údaj úrokovej sadzbe resp. ďalších náležitostiach v zmysle citovaného § ZoSÚ nenachádza. Spolu s kópiou zmluvy o úvere žalobca k žalobe priložil aj dokument Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, na ktorý sa zmluva odkazuje, a ktorý sa mal nachádzať na zadnej strany zmluvy. Ani v rámci textu Všeobecných podmienok poskytnutia úveru nie je takýto údaj, resp. údaje uvedený. V bode 10. tohto dokumentu je stanovené „len“ to, že tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Z uvedeného možno jedine samostatne vyčísliť, že vopred stanovená suma úroku v rámci pevnej v zmluve uvedenej sumy „príslušného poplatku“ predstavuje sumu 115,30 eur. Pre posúdenie splnenia skúmaných náležitostí uvedené (ako údaj o výške úroku) nie je dostatočné, keďže nestanovuje „sadzbu“ resp. podmienky či spôsob jej výpočtu, a taktiež nezodpovedá nielen označeniu „príslušný poplatok“, ale ani samotnému žalobnému nároku, v rámci ktorého si žalobca okrem iného uplatnil úrok vo výške 32 %, a to aj zo zostatkovej istiny (od ním určeného dňa 19.03.2013) do zaplatenia. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere ani vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru nie je uvedený ani základný údaj o výške úrokovej sadzby vyžadovaný v zmysle § 9 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z riadne zisteného skutkového stavu, dospel k správnemu záveru o tom, že nedostatok náležitosti v zmysle uvedeného ustanovenia má za následok posúdenie poskytnutého úveru ako bezúročného a bez poplatkov.

17. Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní namietal, že príslušné súdom prvej inštancie vytýkané náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/, i/, k/ ZoSÚ, sú uvedené v prílohe k zmluve o úvere „Štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere“, ktorá tvorí jej neoddeliteľnú súčasť, tieto námietky v rámci odvolacieho prieskumu nemožno pripustiť.

18. Z obsahu spisu vyplýva, že uvedený dokument žalobca nepredložil v konaní pred súdom prvej inštancie, ale až v odvolacom konaní ako prílohu k odvolaniu. Ide tak o prostriedok procesného útoku, ktorý nebol v konaní pred súdom prvej inštancie uplatnený, pričom tento možno v odvolaní použiť za splnenia predpokladov v zmysle Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov (novoty, nóva) je teda prípustná len za zákonom stanovených podmienok. Odvolací súd tak predbežne skúmal prípustnosť uplatnenia týchto novôt a dospel k záveru, že tieto nemožno použiť z dôvodu nesplnenia žiadneho z predpokladov Žalobcom predložený dôkaz v odvolacom konaní sa netýka procesných podmienok (písm. a/) ani vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu (písm. b/), žalobca nepreukázal, ani netvrdil, že má byť ním preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ).

19. Ak odvolateľ v odvolaní vymedzí odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, e/ až h/, právo na uvedenie prípadných novôt je podmienené nezavinením doterajšieho nepoužitia týchto skutočností a dôkazov. Je teda úlohou odvolateľa v odvolaní dokázať, že nové prostriedky procesného útoku a nové prostriedky procesnej obrany, ktoré uvádza „až teraz“, nemohol v doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny. Ak tento predpoklad úspešne nesplní, na novoty nebude môcť odvolací súd prihliadnuť. Na diskvalifikáciu novoty postačí aj opomenutie jej skoršieho uvedenia zavinením z nedbalosti. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1244). Odhliadnuc od toho, že žalobca sám osobitne nijako nepreukazoval ani netvrdil, že by tento dokument nemohol bez svojej viny predložiť už v konaní pred súdom prvej inštancie, takýto záver nevyplýva ani z obsahu spisu, a preto ho nemožno v odvolaní účinne použiť ani v zmysle

20. Nad rámec uvedeného, v súvislosti s dokumentom Štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, odvolateľom (neprípustne) predloženým na preukázanie splnenia príslušných náležitostí ZoSÚ, považuje odvolací súd za potrebné dodať, že samotná zmluva o úvere, ani Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, príp. iné dokumenty tvoriace obsah spisu, nedávajú žiaden relevantný základ na jeho posúdenie ako záväzného zmluvného dokumentu posudzovaného zmluvného vzťahu. Menované zmluvné dokumenty sa naň neodkazujú, nespomínajú ho ani ho nepredpokladajú. Podľa názoru odvolacieho súdu je teda nepochybné, že predkladaný dokument nespĺňa ani požiadavky na riadnu inkorporáciu do zmluvy o úvere vyžadujúcu jasný, zrozumiteľný a transparentný odkaz, z ktorého je zrejmé včlenenie do zmluvy (resp. jeho rozsah), ako tiež riadne a preukázateľné informovanie spotrebiteľa o obsahu zmluvných dojednaní.

21. Odvolacie argumenty žalobcu týkajúce sa primeranosti odplaty za poskytnutý úver, založené na tom, že v v znení účinnom čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere nestanovoval maximálnu výšku odplaty a danú odplatu možno považovať za primeranú vtedajšiemu zneniu tohto ustanovenia (vzhľadom na jeho postavenie na finančnom trhu ako nebankového subjektu), považuje odvolací súd za irelevantné. Súd prvej inštancie svoje závery o posúdení úveru ako bezúročného a bezpoplatkového (ako ani ďalšie závery v neprospech žalobcu) nezaložil na aplikácií , prekročení (prevyšovaní) najvyššej prípustnej odplaty či obvykle požadovanej odplaty na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery, ani inom posúdení neprimeranosti odplaty úveru. Žalobcovo spochybňovanie dôvodov (argumentov) pre nepriznanie vlastného žalovaného nároku, ktorým súd prvej inštancie neodôvodňoval zamietnutie žaloby a ktoré neboli v napadnutom rozsudku ani inak prezentované, v danom prípade nie je spôsobilé byť predmetom odvolacieho prieskumu.

22. Z uvedeného vyplýva, že odvolanie žalobcu nevyvrátilo správnosť záveru súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru podľa § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Odvolací súd tiež dopĺňa, že ďalší dôvod takéhoto posúdenia úveru súdom prvej inštancie v zmysle § 11 ods. 1 psím. b/ ZoSÚ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (o nesprávnosti uvedenia RPMN v neprospech spotrebiteľa), žalobca v odvolaní ani nenamietal.

23. Súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že žalobca mal nárok len na zaplatenie nesplatenej sumy istiny v sume 234 eur a (zákonného) úroku z omeškania.

24. Následne súd prvej inštancie, po posúdení postupnej čiastkovej splatnosti dlhu podľa zročnosti jednotlivých splátok (vyčíslených zo sumy úveru 350 eur a dohodnutého počtu 12 splátok a vychádzajúc z ich splatnosti určenej vzhľadom na posun splatnosti splátok uskutočnený v priebehu zmluvného vzťahu), v zmysle ZoOS účinného v čase vydania napadnutého rozsudku bez návrhu (námietky) prihliadol na premlčanie nároku žalobcu v časti splátok úveru splatných predo dňom 05.05.2014 podľa a (vzhľadom na deň podania žaloby 05.05.2017). V dôsledku konštatovania čiastočného premlčania príslušného dlhu (z nesplatenej časti istiny 234 eur premlčaný nárok v sume 175,66 eur) žalobcovi priznal nárok na zaplatenie nepremlčaných (dvoch) splátok istiny spolu v sume 58,34 eur spolu s príslušným úrokom z omeškania podľa určeného termínu ich splatnosti.

25. Žalobca v odvolaní dôvodne namieta posúdenie premlčania jeho peňažného nároku. Súd prvej inštancie aplikoval § 5b ZoOS <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/250/> (účinný od 01.05.2014), podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku, alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Toto zákonné ustanovenie (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) upravovalo postup súdu pri rozhodovaní o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv a súd bol povinný ex offo prihliadať na premlčanie aj bez toho, aby strana sporu vzniesla námietku premlčania. Súd prvej inštancie postupoval v zmysle uvedenej právnej úpravy.

26. Dňa 27.09.2018 bol v Zbierke zákonov, č. 98/2018 uverejnený Nález Ústavného súdu SR, č. 271/2018 Z .z., podľa ktorého ustanovenie ZoOS nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s SR. Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov SR stráca ustanovenie ZoOS účinnosť. Ak Národná rada SR neuvedie ustanovenie ZoOS do súladu s čl. 46 ods. 1 v spojení s SR, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov SR platnosť.

27. Odvolací súd tak zistil, že ustanovenie zákona ( <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2007/250/> ZoOS), ktoré aplikoval súd prvej inštancie a ktoré by musel aplikovať v rámci svojho rozhodovania aj odvolací súd, nie je v súlade s SR, čo vyslovila najvyššia súdna autorita povolaná na rozhodovanie o súlade zákonov s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada SR a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (Čl. 125 ods.1 písm. a/ SR). Súd prvej inštancie vo veci rozhodoval na základe platného a účinného ZoOS v čase vyhlásenia rozsudku (21.11.2017). Vzhľadom na to, že následne na to (07.02.2018) bol Ústavným súdom SR vyslovený nesúlad tohto ustanovenia s SR musela byť táto skutočnosť zohľadnená v rámci odvolacieho konania. Uvedený nález Ústavného súdu SR treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s SR. Nález Ústavného súdu SR, okrem toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov SR), predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s SR) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ( SR). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil ZoOS, bol síce v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s , konkrétne s ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v spojení s SR. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle SR. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného súdu SR z 11. októbra 2006, sp. zn. , kde bola riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s , sa hľadí, akoby nebolo. Vyššie uvedené závery odvolacieho súdu sú v súlade aj so závermi, ktoré vyslovil vo svojom uznesení Najvyšší súd SR sp. zn. zo dňa 31. októbra 2018.

28. Z vyššie uvedených dôvodov, pre protiústavnosť § 5b ZoOS, ktoré v súdenej veci aplikoval súd prvej inštancie, odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu o nesprávnom posúdení premlčania jeho žalovaného peňažného nároku, v zostávajúcej časti nesplatnej istiny 234 eur a úroku z omeškania, považoval za dôvodnú a úspešne uplatnenú.

29. V preskúmavanej veci mal byť žalovaný zaviazaný na zaplatenie sumy 234 eur a príslušnej časti uplatneného zákonného úroku z omeškania. Nedotknutým (právoplatným) výrokom napadnutého rozsudku (I. výrok) súd prvej inštancie žalobcovi priznal z tejto istiny sumu 58,34 eur a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 29,17 eur od 15.05.2014 do zaplatenia a vo výške 5 % ročne zo sumy 29,17 eur od 15.06.2014 do zaplatenia. V časti istiny nebolo žalobcovi teda priznaných 175,66 eur.

30. Úrok z omeškania žalobca požadoval vo výške 5 % od 06.08.2014. Vzhľadom na žalobcom uplatnené obdobie priznania úroku z omeškania (zodpovedajúce ním tvrdenej celkovej splatnosti dlhu), ktoré časovo až nasleduje súdom prvej inštancie určenému momentu vzniku omeškania jednotlivých splátok dlhu (splatnosť poslednej splátky mala nastať dňom 14.06.2014), otázka „sporného“ posúdenia splatnosti dlhu nemá pre rozhodnutie odvolacieho súdu význam (nemá vplyv na posúdenie dôvodnosti žalovaného nároku), a preto odvolací súd považuje za nadbytočné sa ňou bližšie zaoberať. Žalobcovi možno v zmysle jeho návrhu priznať úrok z omeškania najskôr od 06.08.2014 (216 ods. 1 ). Výšku úroku z omeškania 5 % možno, vzhľadom na jej uplatnenie ako najnižšieho zákonného nároku, považovať taktiež za dôvodnú.

31. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti (II. výrok), (jednak) v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 175,66 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 175,66 eur od 06.08.2014 do zaplatenia zmenil podľa 388 tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi tento peňažný nárok a vo zvyšnej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa

32. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s Podanou žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia istiny úveru 234 eur, poplatku v sume 235, eur, trov mediačného konania vo výške 170,67 eur, poplatku za upomienky vo výške 36 eur, úrokov vo výške 32 % ročne zo sumy 350 eur od 12.12.2012 do 08.01.2013 v sume 8,28 eur, zo sumy 292 eur od 09.01.2013 do 18.03.2013 v sume 17,41 eur, zo sumy 234 eur od 19.03.2013 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 469,28 eur od 06.08.2014 do zaplatenia. Už vychádzajúc z porovnania v žalobe vyčíslených nárokov v sume 701,64 eur a výsledne (spolu) priznanej sumy istiny 234 eur, je zrejmé, že žalobca bol v konaní procesne neúspešný a nárok na náhradu trov konania by v príslušnom pomere patril procesne úspešnému žalovanému. Keďže však z obsahu spisu vyplýva, že žalovanému v konaní pred súdom prvej inštancie ani v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, odvolací súd v súlade s základných princípov , zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodol priamo tak, že žalovanému náhrada trov pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania nepriznal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2018 sp. zn. uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n/ ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).