Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_17Co-108-2019.pdf
PDF · 101.72 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/108/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: V., so sídlom Q. X, O., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného U. S. X., advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Q. XX, O., IČO: XX XXX XXX., proti žalovanému: W. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX/XX, Q., o zaplatenie 117,17 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 20. marca 2019, č. k. 5Csp/9/2016-190, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 117,17 eur s príslušenstvom na tom základe, že jeho právny predchodca, obchodná spoločnosť W. I., a.s., uzatvoril so žalovaným zmluvu o poskytovaní verejných služieb, podľa ktorej sa právny predchodca žalobcu zaviazal žalovanému poskytovať telekomunikačné služby a žalovaný sa zaviazal za tieto služby platiť. Za vystavené faktúry právnym predchodcom žalobcu žalovaný nezaplatil, preto sa žalobca domáhal ich úhrady súdnou cestou. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 43 ods. 1, 2 zák. č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách, § 78 ods. 9, § 43 ods. 1 písm. a), ods. 12 písm. b) zák. č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách, § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že v prejednávanej veci nebolo sporné uzatvorenie zmluvného vzťahu zo zmluvy o pripojení medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným. Predmetom dokazovania sa stala otázka doby, na ktorú bola zmluva o pripojení uzatvorená (t. j., či bola zmluva uzatvorená na dobu určitú alebo neurčitú) a v prípade uzatvorenia zmluvy na dobu neurčitú bolo sporné, či došlo k vypovedaniu zmluvy (po ukončení 24 mesačnej viazanosti) zo strany žalovaného. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že predchodca žalobcu (W. I., a.s.) uzatvoril so žalovaným podľa zákona o elektronických komunikáciách dňa 23.06.2011 zmluvu o pripojení, na základe ktorej sa zaviazal žalovanému poskytovať telekomunikačné služby Q. H. a žalovaný sa zaviazal za tieto služby platiť cenu podľa platnej I. ST. Účastníci si dohodli 24-mesačnú dobu viazanosti, čo bol zároveň jediný údaj nachádzajúci sa v zmluve, ktorý je spojiteľný s dobou trvania zmluvy. Napriek tomu, že zmluva priamo odkazuje na Všeobecné podmienky tvoriace jej neoddeliteľnú prílohu, tieto žalobca súdu napriek výzve nepredložil. Žalobca súdu síce zaslal Všeobecné podmienky pre poskytovanie verejných služieb prostredníctvom pevnej siete W. I., tieto však boli účinné až od 01.02.2014, ako aj Osobitné podmienky pre poskytovanie služieb internetového prístupu, účinné od 12.06.2013. Ani jeden z týchto dokumentov nemohol byť prílohou zmluvy zo dňa 23.06.2011, keďže nadobudli účinnosť oveľa neskôr. Naviac z výpovede žalovaného,
ktorý má v tomto konaní postavenie spotrebiteľa vyplynulo, že po celé roky, kedy bol v zmluvnom vzťahu s právnym predchodcom žalovaného, žil v presvedčení, že v zmluvách uvádzaný pojem „viazanosť“ predstavuje dohodnutú dobu trvania zmluvy. S jej uplynutím si spájal ukončenie zmluvného vzťahu, čomu by nasvedčovalo aj to, že aj bezprostredne predchádzajúci zmluvný vzťah podľa predloženého protokolu o zriadení služby Q. začínal dňa 23.06.2009, t. j. presne dva roky pred uzatvorením poslednej zmluvy zo dňa 23.06.2011. Okrem iného, takémuto výkladu obsahu zmluvy zo strany žalovaného spotrebiteľa zodpovedá aj obsah emailovej komunikácie medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu, kedy žalovaný celkom zjavne nerozumel, prečo po ňom požadujú úhradu po skončení doby viazanosti. Keďže žalobca nepredložil všeobecné podmienky, neuniesol dôkazné bremeno ohľadne uzatvorenia zmluvy o pripojení zo dňa 23.06.2011 na dobu neurčitú. Nakoľko zmluva obsahovala údaj o dobe viazanosti na 24 mesiacov, tento údaj bolo podľa súdu za daných okolností nutné považovať za určenie času poskytovania služby v zmysle § 43 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách a nemožno mať za to, že sa služba bude poskytovať na neurčitý čas. Súd dodal, že takémuto výkladu nasvedčuje aj zásada vyplývajúca z ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Na tomto základe teda spotrebiteľovi nevznikla povinnosť hradiť za služby poskytované po uplynutí dohodnutej doby viazanosti, t. j. po 23.06.2013, poťažmo, ak tieto služby v skutočnosti žalovaný vôbec nečerpal. Žalobca žiadal zaplatenie faktúr za obdobie od 01.08.2013 do 30.11.2013, t. j. za obdobie nasledujúce po uplynutí doby viazanosti. Z uvedených dôvodov súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia žalobe, ako aj priznania náhrady trov konania, alternatívne žiadal rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že urobil skutkové tvrdenie o tom, že je veriteľom pohľadávky uplatňovanej v konaní, ktorú mu postúpila obchodná spoločnosť W. I., a.s. (ST), doložil oznámenie o postúpení pohľadávky, zmluvnú dokumentáciou medzi žalovaným a ST, faktúry vystavené ST, označil zmluvu o postúpení pohľadávok a uviedol dátum vyhotovenia oznámenia o postúpení pohľadávky. Tieto skutkové tvrdenia žalovaný nepoprel. Citoval ust. § 151 ods. 1 CSP, podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Žalovaný bol pri podpise zmluvných dokumentov oboznámený s možnosťou uplatnenia nákladov na upomienku oneskorenej platby a nákladov spojených s obmedzením, resp. prerušením poskytovania služby pre neplatenie. Poukázal na text zmluvy, resp. všeobecných podmienok, kde sa nachádza taxatívny výpočet povinností, po porušení ktorých mal právny predchodca žalobcu právo uplatniť si dohodnutú upomienku oneskorenej platby. Podľa jeho názoru z uvedeného vyvodiť záver, že dojednania o náhrade nákladov za upomienku sú určité a zrozumiteľné. Podľa cenníka právneho predchodcu žalobcu, strana 39, časť iné poplatky, má žalovaný ako účastník povinnosť zaplatiť právnemu predchodcovi žalobcu za poskytnutú službu - obmedzenie poskytovania služby pre neplatenie - sumu vo výške 19,80 eur. Túto službu poskytuje právny predchodca žalobcu v prípade, ak vyúčtovacia faktúra za poskytnuté služby žalovaným nie je riadne a včas uhradená, napriek predchádzajúcemu upozorneniu zo strany právneho predchodcu žalobcu, ani po uplynutí dodatočnej lehoty piatich dní odo dňa upozornenia. K poskytovanej službe - obmedzenie služby pre neplatenie, resp. prerušenie služby pre neplatenie uviedol, že uplatnené poplatky zodpovedajú reálnym nákladom právneho predchodcu žalobcu. Ďalej uviedol, že predmetné poplatky neboli súčasťou kalkulácie ceny za poskytnutie dojednanej služby, a teda sú spoplatňované osobitne. Pritom podľa neho nie je osobitne nutné, aby žalovaný osobitne všeobecné podmienky podpísal. Pre úplnosť dodal, že všetky podklady právneho predchodcu žalobcu sú zverejnené na internetovej stránke. Právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili dohodu o dobe viazanosti - 24 mesiacov od uzatvorenia zmluvného vzťahu, na základe ktorej právny predchodca žalobcu žalovanému účtoval za poskytnuté služby akciovú cenu, resp. cenu za poskytnuté služby so zľavou. Po skončení doby viazanosti právny predchodca žalobcu naďalej poskytoval žalovanému dohodnuté služby v súlade s uzatvorenou zmluvou o pripojení. Okamihom skončenia doby viazanosti došlo len k zmene ceny za poskytnuté služby, a to v súlade s cenníkom poskytovaných služieb právneho predchodcu žalobcu. V prípade, ak žalovaný nemal záujem o využívanie poskytovaných služieb od právneho predchodcu žalobcu, bolo potrebné toto právnemu predchodcovi žalobcu oznámiť a uzatvoriť dohodu - výpoveď k zmluve o pripojení, čo žalovaný neurobil. Žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal, že došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi ním a právnym predchodcom žalobcu. Bol toho názoru, že konštatovanie, resp. závery súdu o tom, že skončením doby viazanosti došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným nie sú ničím podložené a vychádzajú z nesprávne zisteného skutkového stavu. Ako už bolo uvedené, po
skončení doby viazanosti právny predchodca žalobcu naďalej poskytoval žalovanému dohodnuté služby v súlade s uzatvorenou zmluvou o pripojení. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Toto porušenie práv videl najmä v tom, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, čo namietal, keď z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, na čom je vlastne založené a z čoho súd prvej inštancie vychádzal, ako aj to, prečo súd postupoval tak ako postupoval, resp. prečo nepostupoval tak, ako on uvádzal vyššie a opomenul jeho vyjadrenie, doručené súdu dňa 21.01.2019. Zároveň si voči žalovanému si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. 3. K podanému odvolaniu sa žalovaný nevyjadril.
4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
5. Odvolací súd sa najskôr zaoberal odvolacou námietkou žalobcu, vzťahujúcou sa k nepreskúmateľnosti rozsudku, nakoľko kladný záver o nepreskúmateľnosti by znamenal jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 389 ods. 1 písm. b) CSP). Následne sa venoval otázke preukázania skutočností, ktoré tvrdil v konaní žalobca, pričom podrobne rozvádzal, že uniesol v konaní dôkazné bremeno, a preto malo byť jeho žalobe vyhovené. Nakoniec sa odvolací súd vysporiadal s námietkou, podľa ktorej súd prvej inštancie mal považovať žalobcove tvrdenia v zmysle § 151 ods. 1 CSP za nesporné, nakoľko ich žalovaný výslovne nepoprel.
6. Žalobca v podanom odvolaní zastával názor, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný.
7. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
8. Odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z formulácie ust. § 220 CSP možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne, prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať vôbec. Tieto nedostatky odôvodnenia, spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní vôbec nerozhodol), zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.
9. Bez náležitého odôvodnenia nemôže preskúmavací orgán preskúmať správnosť právneho posúdenia veci. Účelom odôvodnenia je nielen preukázať správnosť rozhodnutia, ale je to aj prostriedok kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Nedostatok riadneho a preskúmateľného odôvodnenia rozhodnutia bráni opravnej inštancii vôbec posúdiť jeho správnosť. Odôvodnenie prispieva k napĺňaniu princípu právnej istoty. Znakom právneho štátu je totiž vytváranie istoty aj pri uplatňovaní zákonov štátnymi orgánmi. Aby rozhodnutie mohlo plniť svoje funkcie, je nevyhnutné, aby účastníci našli v odôvodnení rozhodnutia presvedčivé odpovede na svoje relevantné argumenty. Ak sa účastník konania nedozvie, prečo súd rozhodol tak, ako rozhodol, súdne konanie nevedie k dôvere v spravodlivý výkon štátnej moci. Rozhodnutie by malo presadiť záväzné riešenie určitej právnej otázky, najmä vďaka svojej poctivej argumentácií a presvedčivosti.
10. Ústavný súd SR uviedol, že súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby strana sporu bola v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešná vrátane opravných konaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom strany sporu. Jej procesný postoj zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jej návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (nález sp. zn. I. ÚS 372/2006 zo dňa 29.03.2007).
11. Výstižne sa k (ne)porušeniu práva na spravodlivý proces vyjadril Ústavný súd ČR konštatovaním, že „nie je porušením práva na spravodlivý proces, ak všeobecné súdy nebudujú vlastné závery na podrobnej oponentúre (a vyvracaní) jednotlivo vznesených námietok, ak proti nim stavia vlastný ucelený argumentačný systém, ktorý logicky a v práve vyloží tak, že podpora správnosti ich záverov je sama o sebe dostatočná“ (nález sp. zn. III. ÚS 989/08 zo dňa 12.02.2009, bod 68). 12. S poukazom na tieto závery bolo potrebné posúdiť odvolaciu námietku žalobcu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je riadne a presvedčivo zdôvodnené a je v ňom vysvetlený myšlienkový postup a závery, pre ktoré súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom. Súd prvej inštancie v rozsudku jasne, zrozumiteľne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, ako vec právne posúdil, ako vyložil a aplikoval príslušné predpisy a taktiež akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodnutí vo veci samej. Nezostala bez prijatia záveru súdom prvej inštancie žiadna právne relevantná námietka žalobcu, pričom súd prvej inštancie odkryl svoj myšlienkový postup, ktorým sa dostal k svojmu záveru o zamietnutí žaloby žalobcu.
13. Napadnutý rozsudok má tak všetky zákonom stanovené náležitosti, nie je nepreskúmateľný alebo trpiaci inou vadou, ktorá by mala vplyv na jeho zákonnosť.
14. Kľúčovou otázkou odvolacieho konania je, či žalobca preukázal, že jeho právny predchodca, obchodná spoločnosť W. I., a.s., uzatvoril zmluvu so žalovaným na dobu neurčitú. V podanom odvolaní žalobca poukazoval na všeobecné obchodné podmienky, podľa ktorých bola zmluva o pripojení uzatvorená na dobu neurčitú, pričom zastával názor, že po skončení viazanosti boli žalovanému poskytované služby naďalej podľa zmluvy o pripojení.
15. Súd prvej inštancie prijal záver, že žalobca nepreukázal, že zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú, nakoľko zo samotnej zmluvy, ktorá bola v konaní predložená, vyplýva iba údaj o dobe viazanosti, pričom všeobecné obchodné podmienky účinné ku dňu podpisu zmluvy neboli žalobcom v konaní predložené. Preto súd uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia, že jeho právny predchodca uzatvoril zmluvu so žalovaným na dobu neurčitú.
16. Odvolací súd súhlasí s tým, že na žalobcovi ležalo dôkazné bremeno ohľadom preukázania tvrdenia, že zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú, nakoľko od tohto preukázania odvodzoval svoj nárok - teda, že žalovanému boli poskytované služby v súlade so zmluvou o pripojení, pričom za tieto poskytnuté služby nezaplatil.
17. K bližšiemu definovaniu, čo sa rozumie dôkazným bremenom, aký je jeho zmysel, na ktorom účastníkovi konania leží a aké následky jeho neunesenie prináša, pristúpil Najvyšší súd SR, keď uviedol, že „dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka za to, že počas konania neboli preukázané jeho tvrdenia, a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná, a keď výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí“ (rozhodnutie sp. zn. 5 Obo 52/2010 zo dňa 24.06.2010).
18. V zmysle CSP sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu (čl. 8 CSP). Aj podľa CSP ostáva v sporovom konaní zachovaná povinnosť strán sporu označiť dôkazy ako jedna z náležitostí žaloby (§ 132 ods. l CSP) a preberá sa právo súdu rozhodnúť o tom, ktoré dôkazy vykoná (§ 185 ods. l CSP). Súd podľa CSP zásadne nevykonáva dokazovanie bez návrhu, s výnimkou prípadov podľa § 185 ods. 2, 3 CSP. Z citovaných ustanovení vyplývajú teda základné práva a povinnosti sporových strán, ktorými je aj tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých
strana odvodzuje svoje právo alebo povinnosť protistrany a označiť dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností (povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť). Strana sporu musí uviesť skutkové tvrdenia jasne, úplne a zrozumiteľne (povinnosť tvrdenia). Povinnosť tvrdenia je úzko spojená s dôkazným bremenom. Jej nesplnenie má spravidla významné dôsledky pre rozhodnutie vo veci samej. Neunesenie dôkazného bremena totiž znamená neúspešnosť strany v spore. Samotná skutočnosť, či strana sporu, resp. účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi sporovými stranami v spore závisí na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti sporových strán. Obvykle platí, že žalobca je v zásade povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušené právo, resp. právom chránený záujem. Žalovaný je povinný (za predpokladu, že chce byť úspešný v spore) tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena tej ktorej strany sporu treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (negatívnu skutočnosť - niečo, čo sa nestalo, čo neexistuje, napr. tvrdenie, že žalovaný nezaplatil, atď.), v dôsledku čoho dochádza k preneseniu dôkazného bremena na žalovaného aj napriek tomu, že ide o tvrdenie žalobcu. Táto teória sa uplatní vtedy, keď nie je možné neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností, ktoré v konečnom dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá negatívna skutočnosť je daná (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.07.2018, sp. zn. 2 Cdo 27/2017).
19. Tieto závery musia byť pretavené do hodnotenia odvolacej námietky žalobcu, že poskytoval služby žalovanému v súlade so zmluvou, a teda naplnením doby viazanosti nedošlo k zániku zmluvy, nakoľko táto naďalej trvala. Odvolací súd zastáva rovnaký záver ako súd prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena ohľadom žalobcom tvrdenej skutočnosti. Zo samotnej zmluvy nemožno vyvodiť, že po skončení doby viazanosti i naďalej trval zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným. Ak žalobca odvodzoval túto skutočnosť zo všeobecných obchodných podmienok, na ktoré zmluva odkazuje, mal ich v konaní predložiť (samozrejme, v účinnom znení ku dňu podpisu zmluvy), teda uniesť dôkazné bremeno o tomto svojom tvrdení; v opačnom prípade to nutne znamená stratu sporu. Ak súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov pre neunesenie dôkazného bremena, rozhodol vecne správne.
20. Žalobca v podanom odvolaní taktiež namietal, že žalovaný nespochybnil jeho skutkové tvrdenia, preto sa majú považovať za nesporné podľa § 151 ods. 1 CSP. Odvolací súd však má za to, že žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie účinným spôsobom spochybňoval nárok žalobcu (podaným odporom, písomnými vyjadreniami, výsluchom na pojednávaní), a preto nemožno prijať záver, že tieto skutkové tvrdenia žalobcu sa mali považovať za nesporné. S poukazom na uvedené nie je odvolacia námietka žalobcu dôvodná.
21. Vzhľadom na nedôvodnosť odvolacích námietok žalobcu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
22. V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. V konaní mu však žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd rozhodol o nepriznaní tohto nároku žalovanému.
23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).