Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Cb-33-2019.pdf
PDF · 142.41 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cb/33/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Komárno, sudcom Mgr. Ľudovítom Majerčíkom, v spore žalobcu: AGROCHEM-UNIO, spol. s r.o., Pri železničnej stanici 525, Chotín, IČO: 18 047 262, v konaní zast. Advokátska kancelária Prachová & Partners, s. r. o., Miletičova 21, Bratislava, IČO: 50 491 300, proti žalovanému: CHEM - UNIO, spol. s r.o., Pri železničnej stanici 482, Chotín, IČO: 36 521 795, v konaní zast. advokátom JUDr. Richardom Schwarzom, Rákocziho 12, Nové Zámky, o zapl. 22.387,20 eur s prísl.
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a .
Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobca zastúpený advokátom (splnomocnenie na zastupovanie č.l. 10 spisu, splnomocnenie na zastupovanie s osvedčovacou doložkou a poverenie s osvedčovacou doložkou č.l. 349 až 355 spisu) podal žalobu, ktorá bola prijatá Okresným súdom Banská Bystrica dňa 27.6.2019, v ktorej žiadal, aby súd vydal v rámci upomínacieho konania platobný rozkaz, ktorým by zaviazal žalovaného označeného v žalobe na zaplatenie istiny v sume 22.387,20 eur s príslušenstvom. V žalobe si žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie „neuhradených faktúr za služby, ktoré mu poskytoval dlhé obdobie t.j. najmä administratívne a účtovné služby, výrobu bližšie určených materiálov.“. Výšku žalovanej pohľadávky určil v súlade s jednotlivými sumami vyplývajúcimi z neuhradených faktúr, ktoré špecifikoval v upomienke zo dňa 1.4.2019, ktorú doručil žalovanej strane. Celková žalobcom žalovaná suma bola určená vo výške 22.387,20 eur. Zároveň žalobca žiadal, aby žalovaný zaplatil aj úroky z omeškania, ktoré žiadal priznať vo výške 8 % ročne a to zo sumy 4.387,20 eur od 1.11.2018 do zaplatenia, ako aj zo sumy 6.000.- eur od 1.12.2018 do zaplatenia, ako aj zo sumy 6.000.- eur od 1.1.2019 do zaplatenia, ako aj zo sumy 6.000.- eur od 1.2.2019 do zaplatenia. K žalobe boli pripojené aj listinné dôkazy, ktoré preukazovali tvrdenia uvedené žalobcom v žalobe.
2. Okresný súd Banská Bystrica vydal v rámci upomínacieho konania platobný rozkaz sp. zn. 17Up/579/2019-22, dňa 18.7.2019, proti ktorému však žalovaná strana zastúpená advokátom (splnomocnenie na zastupovanie č.l. 33 spisu, splnomocnenie na zastupovanie s osvedčovacou doložkou č.l. 341 a 342 spisu) podala odpor s odôvodnením. Okresný súd Banská Bystrica následne výzvou zo dňa 21.8.2019 vyzval žalobcu, aby sa k podanému odporu vyjadril a uviedol, či navrhuje pokračovať v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci. V podaní zo dňa 3.9.2019 advokát žalobcu žiadal pokračovať v konaní, pričom v predmetnom podaní špecifikoval prečo nesúhlasí s dôvodmi žalovanej strany uvedené v odpore. Okresný súd Banská Bystrica (ako súd príslušný v rámci upomínacieho konania) postúpil vec Okresnému súdu Komárno dňa 11.9.2019 (ako súdu príslušnému na prejednanie sporu podľa § 13 CSP) s tým, že miestne príslušný súd vo veci ďalej konal.
3. Súd podľa § 177 ods. 1 Civilného sporového poriadku (v rozsudku ďalej len „CSP“) po vykonaní zákonom stanovených procesných úkonov, nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na termín dňa 15.1.2020 (otvorenie pojednávania a vykonávanie dokazovania výsluchom konateľov oboch sporových strán), ako aj na termín dňa 4.3.2020 (pokračovanie v dokazovaní výsluchom svedkov), ako aj na termín dňa 6.5.2020 (odročený z dôvodov opatrení zameraných na zabránenie šírenia ochorenia koronavírusom COVID-19), ako aj na termín dňa 3.6.2020 (vykonávanie dokazovania oboznámením listinných dôkazov, záverečné reči a skončenie dokazovania s odročením na vyhlásenie rozhodnutia súdu). V zásade platí zákonná dikcia, že pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona (§ 179 ods. 1 CSP). Nakoľko z hľadiska vykonania dokazovania nebolo možné predniesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia na jedinom pojednávaní, súd odročil pojednávania postupom podľa § 180 ods. 4 CSP a vykonal dokazovanie na troch pojednávaniach a to za prítomnosti oboch strán konania, ktoré sa na pojednávanie vždy riadne dostavili a vo veci samej sa vyjadrili aj pred súdom.
4. Žalobca v žalobe, ako aj vo svojom procesnom útoku počas dokazovania, ako aj v záverečnej reči pred súdom tvrdil, že žalobca a žalovaný sú dlhodobými obchodnými partnermi, čo znamená, že spolupracujú už desiatky rokov, ich predmety podnikania sú vzájomne prepojené. V minulosti mali žalobca a žalovaný skutočne dobré obchodné vzťahy, čo vyplýva aj zo skutočnosti, že žalobca a žalovaný mali v minulosti rovnakých spoločníkov ako aj konateľov, ktorí spolu vychádzali. Tieto tvrdenia podporuje aj skutočnosť, že obchodovanie medzi žalobcom a žalovaným bolo počas celého obdobia ich existencie bezproblémové. Po zmene konateľa žalovaného sa však obchodné vzťahy medzi žalobcom a žalovaným zhoršili natoľko, že v súčasnosti žalobca eviduje zo strany žalovaného neuhradené faktúry za služby, ktoré mu poskytoval dlhé obdobie. Žalovaný so službami, ktoré mu poskytoval žalobca súhlasil, o čom svedčí aj skutočnosť, že žalobca a žalovaný uzatvorili v roku 1998 Dohodu o poskytovaní služieb. Predmetom služieb, ktoré žalobca poskytoval žalovanému sú najmä administratívne a účtovné služby, výroba bližšie určených materiálov. Vystavené faktúry zo strany žalobcu žalovaný nerozporoval, rozporovať ich začal až po tom, ako žalobca vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Vzhľadom na skutočnosť, že faktúry, ktoré vystavil žalobca neboli v lehote splatnosti uhradené, zaslal žalobca žalovanému upomienku. Následne žalovaný zaslal žalobcovi odpoveď na upomienku, v zmysle ktorej je zrejmé, že bezdôvodne rozporuje faktúry vystavené žalobcom a odmieta uhradiť žalobcovi dlžnú sumu v zmysle vystavených faktúr. Charakteristika procesného nároku bola teda počas celého dokazovania pred súdom vymedzená žalobcom v súlade s obsahom žaloby a jeho procesným útokom ako nárok na zaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar resp. služby, ktoré boli bližšie špecifikované v samotnej žalobe. Listinné dôkazy, ktoré podľa názoru žalobcu skutkovo preukazovali žalobou uplatnený nárok, žalobca predložil počas dokazovania s tým, že svoje názory k nim, k ich obsahu konkrétne rozviedol, opísal vo svojich procesných úkonoch resp. vyjadreniach. K jednotlivým námietkam žalovanej strany sa vyjadril taktiež v priebehu dokazovania. K námietkam žalovanej strany vznesených počas dokazovania žalobca v súvislosti s námietkou údajne nesprávnych údajov uvedených na dohode uzatvorenej medzi stranami sporu uviedol, že žalobca trvá na tom, že dohoda bola uzatvorená riadne a na základe dohody oboch jej strán. Dohoda sa pravidelne obnovovala podľa potrieb strán dohody a daňovej kontroly, preto dátum na nej uvedený nemusí byť skutočne správny. Dôvodom obnovovania dohody bola potreba písomného zakotvenia zmluvných vzťahov medzi stranami sporu, keďže hoci dohoda bola dlhodobo ústna, avšak pre potreby riadneho vedenia účtovníctva sa dohoda následne vyhotovovala aj písomne a predkladala sa na vedomie v priebehu daňových kontrol. Žalobca poukázal aj na to, že napriek opakovaným daňovým kontrolám, správca dane nikdy správnosť dohody nenamietal. Čo sa týka údajne nesprávne uvedeného sídla žalovaného, nehnuteľnosť, ktorá aktuálne je sídlom žalovaného bola odkúpená už v roku 1997. Takáto adresa sídla žalovaného, teda aktuálna adresa sídla žalovaného, sa pravidelne uvádzala na takmer všetkých podkladoch žalovaného už pred jej reálnym zápisom do obchodného registra. Na ukážku žalobca predložil súdu dohodu z januára 1999, z ktorej vyplýva že aktuálne sídlo žalovaného sa uvádzalo na úradných dokumentoch napriek tomu, že toto nové sídlo nebolo ešte v tom čase zaregistrované v obchodnom registri. K námietke údajného nesprávne uvedeného číslu účtu žalobca uviedol, že vzhľadom na to, že dohoda bola opakovane aktualizovaná, je možné, že na dohode sa omylom nachádza nesprávne uvedené číslo účtu. Každopádne je nutné uviesť, že hoci by aj táto dohoda nikdy neexistovala, tak ako bolo v rámci celého súdneho konania deklarované a zo strany žalobcu aj preukázané, zmluvný vzťah medzi stranami sporu existoval už od roku 1998, na základe neho žalovaný žalobcovi aj riadne plnil, a to každý rok až do roku 2018, ktorý je predmetom tohto sporu. Podľa názoru žalobcu, žalovaný počas celého súdneho konania len neguje tvrdenia žalobcu, avšak bez žiadneho relevantného odôvodnenia. Žalovaný počas celého súdneho konania nepoprel skutočnosť, že žalobca poskytoval žalobcovi služby 20 rokov, preto žalobca považuje tieto skutočnosti za nesporné, keďže aj svoje prípadné popretie toto popretie riadne nepreukázal. Žalovaný odôvodňoval vyradenie sporných faktúr z účtovníctva na základe stanoviska účtovnej spoločnosti, pričom podľa názoru žalobcu z výpovedi svedka navrhovaného žalovaným I.. C.. C. J., tento nemal vedomosť o tom, koľko faktúr bolo vyradených, nevedel špecifikovať, z akého dôvodu boli vyradené a zároveň uviedol, že výstup z jeho strany bol len ústny. Z jeho výpovede vyplynulo, že na takéto posudzovanie sporných faktúr ani nemá dostatočné vzdelanie. Svedok výslovne uviedol, že tento výstup poskytol žalovanému on osobne, preto tvrdenia, že spoločnosť TAXA s.r.o. zamestnáva aj iné účtovníčky je irelevantná. K námietke údajnej neexistencie predmetu podnikania v podobe administratívnych služieb, žalobca uviedol, že v čase, v ktorom boli zo strany žalobcu poskytované tieto služby, takýto druh podnikania ani neexistoval. Žalobca mal v roku 1998 okrem iného aj nasledovné predmety podnikania: obchodná činnosť v rozsahu voľnej živnosti, sprostredkovanie obchodu podľa platných všeobecne záväzných právnych predpisov, sprostredkovateľská činnosť v oblasti služieb, výroba granulátov chemikálií, predovšetkým prísad do polymérnych materiálov. Práve pod tieto živnosti, ktoré boli zaregistrované ako predmety podnikania žalobcu zaradil aj činnosti, ktoré žalobca vykonával pre žalovaného. Z § 25 ods. 1 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení platnom v roku 1998 jednoznačne vyplýva, že v tomto období nebol daný zoznam voľných živností a preto aj žalobca mal možnosť svoj predmet podnikania si zvoliť sám. V tomto prípade nebol jasný ani obsah predmetu činností, ktoré pre podnikateľa z tej ktorej živnosti vyplývali. Žalobca vo vystavených sporných faktúrach však nefakturoval administratívne a účtovné služby, naopak žalobca fakturoval len finálnu úpravu gumárenských výrobkov. Rozpis prác, ktoré žalobca v rámci konania predložil sú len personálnym dokladom žalobcu, ktorý preukazuje, akú náplň práce mali jednotliví zamestnanci žalobcu. Činnosti, ktoré vykonávali zamestnanci žalobcu pre žalovaného, a ktoré boli na základe sporných faktúr vyfakturované, priamo súviseli s poskytovanými službami a teda s finálnou úpravou gumárenských výrobkov, na čom žalobca trval. Žalobca a žalovaný boli dlhoročnými obchodnými partnermi, spolupracovali a navzájom sa podporovali. Po založení žalobcu si jeho zakladatelia uvedomili, že jeho názov navádza skôr na to, že jeho hlavným predmetom činnosti je poľnohospodárstvo. Práve z tohto dôvodu bol založený žalovaný, ktorý ako právnická osoba začal vykonávať svoje činnosti práve v chemickom, gumárenskom priemysle. Žalobca však mal svoju históriu, mal na trhu už vybudované meno a keďže zakladatelia oboch spoločností predpokladali, že svoju činnosť v poľnohospodárstve obnovia, ponechali v činnosti aj žalobcu. Žalobca ako vyplýva aj z výpisov z obchodného registra mal registrovaných viac predmetov podnikania ako žalovaný a preto bolo predurčené, aby pre žalovaného vykonával všetky potrebné činnosti a zabezpečoval jeho chod. Z tohto dôvodu bola zakladateľmi oboch spoločností zvolený model, ktorý fungoval medzi stranami sporu desiatky rokov, bol viac krát odsúhlasený aj zo strany úradov, žalobca ani žalovaný nikdy nemali na základe ich spolupráce akékoľvek problémy so zákonom, avšak behom pár mesiacov bol spochybnený a popretý zo strany aktuálneho vedenia žalovaného. V záverečnej reči pred súdom advokát žalobcu trval na všetkých tvrdeniach uvedených v žalobe, uvedených v procesnom útoku aj počas dokazovania pred súdom a žiadal žalobe vyhovieť v celom rozsahu. V prípade úspechu v spore si uplatnil aj nárok na zaplatenie náhrady trov konania v rozsahu 100 %.
5. Žalovaná strana v rámci svojej procesnej obrany v odpore, ako aj vo vyjadreniach počas dokazovania, ako aj v záverečnej reči pred súdom zotrvávala na svojich základnom názore, že žalobu je potrebné zamietnuť. Žalovaná strana uviedla, že od dňa 18.1.2019 boli odvolaní konatelia žalovaného I. W.T. D.., R. D. S. C.. R. E.. Následne jediný konateľ žalovaného I. W. C.. poveril externú spoločnosť, aby vykonala interný účtovný a ekonomický audit spoločnosti žalovaného za rok 2018. Kontrolou účtovných záznamov bolo zistené, že pri faktúrach, ktoré sú predmetom sporu absentuje pomocná účtovná dokumentácia, ktorá by preukazovala reálne dodanie plnenia, ktoré sa danými faktúrami účtovalo. Nový konateľ žalovaného I. W. C.., ktorý je t.č. v zmysle zákona zodpovedný za vedenie účtovníctva žalovaného postupoval v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, zákona o DPH, zákona o dani z príjmov a zákona o účtovníctve tak, že dané faktúry žalobcu poprel, keďže sú podľa neho fiktívne, inak by konal v rozpore s príslušnými právnymi predpismi platnými v SR. Následne bol žalobca viackrát vyzvaný k doplneniu tejto dokumentácie a k preukázaniu dodania služieb tak, ako ich fakturoval. Žalobca a následne jeho právny zástupca, boli vyzvaný listami zo dňa 10.4.2019, zo dňa 14.5.2019, zo dňa 7.6.2019 a zo dňa 24.6.2019, aby preukázali reálne plnenie v zmysle vyššie uvedených faktúr. Napriek opakovaným výzvam žalovaného a žiadostiam o doplnenie dokumentácie a preukázanie dodania, tak žalobca neučinil. Žalobca nepredložil žiaden relevantný dôkaz ako je napr. ložný list resp. nákladný list od dopravcu, príjem/výdaj tovaru na spracovanie potvrdený zo skladu, spôsob prepravy tovaru, prípadne svedecké výpovede zamestnancov o takomto plnení. Uvedená dokumentácia je bežnou súčasťou a obchodnou zvyklosťou pri podobnej obchodnej činnosti. Zároveň dokumentácia potvrdzujúca reálne plnenie je zákonnou podmienkou pre uplatnenie si nároku na odpočet DPH a rovnako aj ako výdavok v zmysle dane z príjmov. Žalovaný bol toho názoru, že k reálnemu plneniu medzi jednotlivými spoločnosťami tak ako ich fakturoval žalobca nedošlo, čo je možné preukázať aj svedeckými výpoveďami. Na základe uvedeného žalovaný v súlade so zákonom o účtovníctve a v zmysle zákona o DPH podal dodatočné daňové priznania a kontrolné výkazy k DPH za zdaňovacie obdobia prislúchajúce k danej fakturácii a nedoplatok na DPH vo výške 6.000.- eur uhradil žalovaný správcovi dane. Rovnako bolo podané aj dodatočné daňové priznanie z dane z príjmov právnických osôb za rok 2018, kde nedoplatok na dani z príjmov vo výške 6.300.- eur žalovaný uhradil správcovi dane. Žalovaný tvrdil, že na základe ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR a všeobecných súdov SR, ako aj judikatúry EÚ, vystavenie faktúr prípadne dodacieho listu nie je postačujúcim na preukázanie plnenia na základe ktorého sa žalobca domáha úhrady faktúr. Daňový subjekt je povinný svoje tvrdenia spoľahlivo preukázať. Ak tak neučiní (čo v tomto prípade žalobca neurobil, keďže predložil len faktúry a k tomu súvisiace dokumenty, avšak nedokázal preukázať reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia), nemôže byť nárok žalobcu na úhradu faktúr uznaný ako oprávnený. Je teda zrejmé, že žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu domáhal zaplatenia faktúr, ktoré boli vystavené fiktívne a bez reálneho protiplnenia. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/76/2015 podľa ktorého: „... podľa názoru súdu skutočnosť, že žalobca mal v evidencii účtovníctva faktúry, CMR, baliace listy, doklad o zaplatení, kúpnu zmluvu ešte neznamená, že k dodaniu tovaru, ktorý je uvedený na faktúre, v skutočnosti došlo. Pre uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „DPH“) je potrebné preukázať, že fakturovaný tovar bol fyzicky dodaný a to práve tým dodávateľom, ktorý faktúru aj vystavil.“. „... faktúra je doklad, ktorým (ale nie na základe ktorého) žalobca preukazuje svoje právo uplatniť odpočítanie dane. Samotná existencia faktúry, na ktorej je uvedená DPH, ak nie je podložená reálnym dodaním tovaru a služieb, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Uskutočnenie dodania tovaru a služieb, vznik daňovej povinnosti a následne právo odpočítať daň, nie je možné deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou), ale aj po obsahovej (reálnym preukázaním dodania tovaru resp. služby)“. „... právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.“ V uvedených ustanoveniach sú stanovené podmienky, ktorých splnenie sa vyžaduje pri uplatnení práva na odpočet DPH. Aby mohol byť pri dodaní tovaru uplatnený odpočet DPH, nestačí len vyhotovenie faktúry s náležitosťami podľa § 71 zákona o DPH. Musí dôjsť aj k preukázaniu reálneho, faktického dodania, ktoré musí byť rovnako materiálne preukázané. Tieto dva druhy preukázania musia byť splnené kumulatívne. Daňový subjekt, musí preukázať splnenie formálnej, ako aj materiálnej podmienky. Daňový subjekt má povinnosť preukázať faktúry resp. iné dokumenty, na základe ktorých si uplatňuje odpočet DPH. Tieto preukázané listiny sa musia zhodovať so skutočne zrealizovanými plneniami. Preukázanie samotnej faktúry je dostačujúce iba v prípade, že je nepochybne preukázateľná zhoda údajov uvedených vo faktúre s reálnym plnením. Doklady musia byť vystavené na reálnom materiálnom podklade, pričom údaje v nich musia byť aj ako právna skutočnosť reálne preukázateľné. Uvedené vyplýva z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie a rovnako aj zo smernice Rady Európskej únie 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty“. „... odvolací súd poukazuje aj na závery z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 8Sžf/136/2013 zo dňa 29.01.2015, v ktorom Najvyšší súd SR poukázal, že dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. Nie je povinnosťou daňových orgánov vyhľadávať za daňový subjekt - žalobcu dôkazy preukazujúce jeho oprávnenie na odpočet dane, ale naopak bolo povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu, predložiť relevantné dôkazy, ktorými by spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázal, že si odpočet dane v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil oprávnene. Nepostačuje iba predloženie faktúry, platiteľ dane musí preukázať, že zdaniteľný obchod bol aj reálne uskutočnený.“ Žalovaný ďalej poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/45/2015, kde súd vyslovil, že „.... základným kritériom pre uznanie výdavkov v zmysle zákonných ustanovení sú tri podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne, a to podmienka vecnosti (výdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, tzn., že musí byť súvislosť medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom), podmienka preukázateľnosti (daňovník musí vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol) a podmienka zaúčtovania (preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný), na ktoré kritériá musia daňovníci vždy pamätať a to pri každom konkrétnom výdavku, len ak je splnená podmienka vecnosti výdavkov vo vzťahu k podnikaniu a súčasne i podmienka preukázateľnosti výdavkov a ich zaúčtovania, potom sa výdavky uznajú za daňový výdavok, ak zákon neustanovuje inak, s poukazom na § 19 ods. 2 až 5, § 20, § 21 zákona č. 595/2003 Z. z.“, pričom „.... pre splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a následné určenie správnej výšky základu dane z príjmov právnickej osoby nepostačuje, ak daňovník deklaruje prijatie dodávky tovaru alebo služby len preukázaním daňového dokladu - faktúry s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia na jednej strane jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia a na druhej strane je potrebné, aby bolo preukázané, že k prijatiu tovaru deklarovaného v daňovom doklade reálne aj došlo a to v rámci dojednaných dodávok tovarov jednotlivými dodávateľmi. Pokiaľ nie sú splnené tieto hmotnoprávne podmienky, nie je možné konštatovať, že daňový subjekt preukázal rozhodujúce skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane z príjmov PO“. Faktúry č. XXXXXX, Č.. XXXXXX, Č.. XXXXXX, Č.. XXXXXX nie sú zo strany žalovaného uznané a nie sú vedené v jeho účtovníctve a nie sú zaradené do kontrolného výkazu vedeného podľa príslušných ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. v platnom znení. Žalovaný počas dokazovania poukázal na to, že žalobca nesprávne hodnotí výsledky dokazovania, pričom v tomto smere poukázal na to, že žalobca sa opätovne snaží preukázať reálne dodanie fakturovaných prác, pričom ich žiadnym spôsobom nepreukázal, teda reálne nepreukázal dodanie služieb a prác, faktúry vystavoval za fiktívne práce a z tohto dôvodu sú jeho nároky neopodstatnené. Tieto skutočnosti v rozsahu uvedenom vo faktúrach rozhodne nepreukázali ani svedkovia žalobcu R. E., X. D. S. N. Ď.. Svedok I.. C.. C. J., ktorého absolútne neodôvodnene spochybňuje žalobca, potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi na súde skutočnosti, ktoré konateľ žalovaného tvrdil jednak vo výpovedi na súde a jednak vo svojich vyjadreniach a predložených súdu a v listinných dôkazoch predložených súdu. Podľa jeho názoru svedok I.. C.. C. J. potvrdil, že ekonomický a účtovný výstup poskytla spoločnosť TAXA, s.r.o., Nové Zámky, ktorá zamestnáva účtovníčky s vysokoškolským vzdelaním v danej oblasti a rovnako aj druhý konateľ spoločnosti TAXA, s.r.o., Nové Zámky má vysokoškolské ekonomické vzdelanie. Skutočnosť, že ekonomický výstup vykonala spoločnosť TAXA, s.r.o. Nové Zámky a nie uvedený svedok ako fyzická osoba, vyplýva aj z jeho výpovede. Rovnako svedok uviedol, že on bol tá osoba, ktorá konateľovi žalovaného prezentovala výsledok tohto výstupu. K námietke žalobca, ktorý uviedol, že uvedený svedok emailom obdržal predvahu a hlavnú knihu a na základe tejto skutočnosti mal zistiť, že plnenia niektorých služieb a tovarov nebolo v skutočnosti dodané. Uvedené však svedčí o nekompetentnosti a neznalosti žalobcu. V zmysle právnych predpisov je hlavná kniha a súvaha zoznam zaúčtovaných dokladov, ktoré, v tomto prípade, zaúčtovala sama konateľka R. D.. Jedná sa o účtovné záznamy o daňových dokladoch, a nie o samotné daňové doklady. Čo sa týka opravy účtovnej závierky v júli 2019, táto oprava bola uskutočnená po tom, čo konateľ žalovaného nadobudol presvedčenie, že žalobca nevie doložiť žiadne relevantné dôkazy o uskutočnení plnenia. Korešponduje to s tvrdením svedka I.. C.. C. J., ktorý potvrdil, že niekedy v apríli spoločnosť TAXA, s.r.o., Nové Zámky začala vykonávať kontrolu účtovných dokladov. Následne po zistení nedostatkov bol žalobca vyzvaný na doplnenie dokumentácie. V júli 2019, keď bola podaná v tejto veci žaloba, bolo jasné, že žiadne ďalšie dôkazy o plnení nedoloží. Preto sa podalo dodatočné daňové priznanie k DPH a k dani z príjmu a boli do štátneho rozpočtu vrátené finančné prostriedky v zmysle opravných daňových priznaní. V časti zoznamu zákonom stanovených formálnych podmienok, čo má daňový doklad faktúra obsahovať, tu sa jedná o formálne náležitosti daňového dokladu a nie o preukázanie skutočného, teda materiálneho plnenia. Svedok J. vo výpovedi uviedol, že zákon pre uplatnenie nároku na odpočet DPH a rovnako aj na uplatnenie výdavkov ako uznateľných daňových nákladov vyžaduje, okrem splnenia formálnych náležitostí, aj materiálne, teda reálne plnenie (viď. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/76/2015, rozsudok Najvyššieho súdu SR. sp. zn. 5Sžf/45/2015). Čo sa týka časti vyjadrenia žalobcu, kde uvádza, že pôvodne malo ísť o vypracovanie projektu rozdelenia, v tejto časti toto vyjadrenie žalobcu považuje žalovaný za zavádzajúce a nepravdivé. Podľa jeho názoru projekt sa nezrealizoval a to z dôvodu, že sa spoločníci I. W. starší a R. D. neboli schopný dohodnúť na spolupráci. Následne sa preto pristúpilo k alternatívnemu riešeniu, ktoré sa malo realizovať tzv. závislými zmluvami. Keďže však spoločníčka R. D. porušila ustanovenia závislých zmlúv t.j. jedna zo zmlúv je nerealizovateľná, postupovalo sa v zmysle ustanovení týchto závislých zmlúv. Dňa 14.12.2018 kúpnou zmluvou spoločníčka R. D. previedla bez súhlasu a vedomia majoritného spoločníka nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného na svoju osobu. Táto kúpna zmluva medzi žalovaným a žalobcom bola súčasťou súboru závislých zmlúv uzatvorených dňa 12.12.2018, podľa ktorej: „Zánik jednej z týchto zmlúv iným spôsobom než splnením alebo spôsobom nahradzujúcim splnenie, spôsobuje zánik ostatných závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi účinkami.“ Tým, že došlo k scudzeniu predmetu kúpnej zmluvy, ktorá mala byť uzatvorená medzi žalovaným a žalobcom, nebolo možné uzatvoriť takúto kúpnu zmluvu, čím došlo k narušeniu právnej istoty vo vzťahu ak k existencii ostatných častí zo súboru závislých zmlúv. Išlo tu o dôvod spôsobené na strane spoločníčky R. D.. Žalovaný bol toho názoru, že počas dokazovania preukázali, že tzv. dohoda o poskytovaní služieb, ktorú predložila strana žalobcu až v priebehu tohto súdneho konania je antidatovaná t.j. žiadna takáto dohoda v čase jej uzavretia (2.1.1998) neexistovala. Uvedené preukazujú jednak listinné dôkazy týkajúce sa sídla žalovaného t.j. v čase uzavretia dohody sídlo žalovaného nebolo na adrese Pri železničnej stanici 525, Q., ktoré bolo zapísané do obchodného registra až 19.1.1999 (na mimoriadnom valnom zhromaždení žalovaného bolo zmenené dňa 15.5.1998). To znamená, že v čase uzavretia tejto dohody toto sídlo ešte vôbec nebolo aktuálne a sídlo žalovaného bolo na adrese Areál ACHSP a.s., Chotín, pri želez. stanici. Žalovaný trval aj na tom, že z potvrdenia z bankového ústavu Tatra Banka, a.s., je preukázané, že číslo účtu žalovaného, ktoré je uvedené na dohode t.j. XXXXXXXXXX/XXXX v čase uzavretia dohody vôbec neexistovalo, ale bolo založené v banke až dňa 21.8.2007. V predloženej dohode nie je uvedená ani podstatná náležitosť, a to cena za poskytnuté služby. Vyššie uvedené skutočnosti a žalobcom predložená dohoda spred 20 rokov, ktorej účinnosť je otázna a nemá žiadnu vypovedaciu hodnotu pre daný spor, žiadnym spôsobom nepreukazuje reálne dodanie prác alebo služieb zo strany žalobcu. Naopak dodatočné predloženie tejto dohody len usvedčuje žalobcu v snahe o legalizáciu fiktívnych obchodov, ktoré fakturoval žalovanému.
6. Charakteristika procesného nároku bola vymedzená žalobcom v súlade s obsahom žaloby a jeho procesným útokom ako nárok na zaplatenie dodaného tovaru a služieb. Listinné dôkazy, ktoré podľa názoru žalobcu preukazujú žalobou uplatnený nárok, žalobca predložil pri podaní žaloby na súd a počas dokazovania, zároveň sa k nim vyjadril vo svojich procesných úkonoch resp. vyjadreniach. K týmto dôkazom sa vo svojej procesnej obrane vyjadril aj žalovaný, ktorý taktiež počas dokazovania predložil súdu svoje vyjadrenia a listinné dôkazy, ktoré rozviedol vo svojich procesných podaniach a vyjadreniach. V rámci dokazovania bolo vykonané súdom aj dokazovanie prečítaním a oboznámením sa s listinami (§ 204 CSP), predovšetkým však s upomienkou (č.l. 12 spisu), upomienkou zo dňa 1.4.2019 (č.l. 14), dodacími listami (č.l. 15 až 20 spisu), listom resp. vyjadrením (č.l. 31 spisu), upomienkou (č.l. 32 spisu), odpoveďou žalovaného na list žalobcu (č.l. 35 a 36 spisu), odpoveďou žalovaného na list žalobcu (č.l. 37 spisu), „Dohodou o poskytnutí služieb“ (č.l. 45 spisu), súpismi vykonaných prác (č.l. 46 až 48 spisu), zoznamom vydaných faktúr s úhradami (č.l. 73 až 88 spisu), potvrdením o vedení účtu (č.l. 117 spisu), uznesením z Okresného súdu Nitra, obchodný register (č.l. 119 a 120 spisu), výpisom o Obchodného registra (č.l. 122 až 124 spisu), zápisnicou z valného zhromaždenia (č.l. 126 až 130 spisu), Dohodou o prevode práva k projektu (č.l. 157 totožná ako na č.l. 176 spisu), faktúrami (č.l. 158 až 163 spisu totožné ako na č.l. 177 až 182 spisu), zápisnicou z valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti (čl. 213 až 220 spisu) a pripojeným plnomocenstvom (č.l. 221 a 222 spisu), pripomienkami a návrhom na neschválenie predloženej účtovnej uzávierky spoločnosti CHEM-UNIO, spol. s. r.o. za rok 2018 (č.l. 223 spisu), účtovnou závierkou (č.l. 224 až 228 spisu), pracovnými zmluvami (č.l. 231 až 236 spisu), výkazom ziskov a strát (č.l. 237 až 240 spisu), súvahou (č.l. 241 až 248 spisu), náplňou práce (č.l. 249 spisu), predvahou (č.l. 250 až 254 spisu), emailovým podaním (čl. 255 a 256 spisu), dokladom o zaslaní dokumentov na uloženie do zbierky listín OS Nitra Obchodný register (č.l. 257 spisu), zápisnicou z valného zhromaždenia (č.l. 258 spisu), prezenčnou listinou (č.l. 259 spisu), výročnou správou za hospodársky rok 2012 (č.l. 260 až 264 spisu), skrátenou dokumentáciou o metóde oceňovania (č.l. 265 spisu), účtovnou závierkou (č.l. 266 až 270 spisu) a účtovnou závierkou (č.l. 271 až 275 spisu). Súd taktiež prihliadol na výpovede konateľov oboch strán konania vykonané podľa § 195 ods. 1 a nasl. CSP na pojednávaní dňa 15.1.2020 (č.l. 97 až 110 spisu), ako aj na výpovede svedkov R. E., X. D., I.. C.. C.S. J. S. N. Ď. vykonaných v súlade s ustanovením § 196 ods. 1 a nasl. CSP na pojednávaní dňa 4.3.2020 (č.l. 185 až 207 spisu).
7. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Podľa § 191 ods. 2 CSP vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.
Zákon v uvedených ustanoveniach vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (článok 46 Ústavy Slovenskej republiky). Preto súd po vykonanom dokazovaní po zhodnotení dôkazov podľa svojej úvahy, a to každého dôkazu jednotlivo a všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti, pritom po starostlivom prihliadnutí na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, aj z hľadiska pravdivosti a dôležitosti, ako aj zákonnosti, pri dodržaní základných princípov civilného procesu, dospel k nasledovnému skutkovému a právnemu záveru.
8. Súd pri právnom posúdení veci resp. hmotnoprávnom posúdení veci použil predovšetkým nižšie citované zákonné ustanovenia a to v súlade aj s právnou argumentáciou oboch strán konania, ako aj ustálenou rozhodovacou praxou súdov.
Podľa § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Podľa § 1 ods. 2 ObZ právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. Podľa § 409 ods. 1 ObZ kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje dodať kupujúcemu hnuteľnú vec (tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu a previesť na Podľa § 411 ObZ predávajúci je povinný kupujúcemu dodať tovar, odovzdať doklady, ktoré sa na tovar vzťahujú, a umožniť kupujúcemu nadobudnúť vlastnícke právo k tovaru v súlade so zmluvou a týmto zákonom. Podľa § 447 ObZ kupujúci je povinný zaplatiť za tovar kúpnu cenu a prevziať dodaný tovar v súlade so zmluvou. Podľa § 448 ods. 1 ObZ kupujúci je povinný zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu.
9. V súdom prejednávanej veci žalobca uplatňoval teda nárok z nezaplatenia kúpnej ceny v žalobe špecifikovaného tovaru, ktorý v žalobe žalobca pomenoval ako „služby, ktoré mu poskytoval dlhé obdobie“, pričom predmetom služieb, ktoré žalobca poskytoval žalovanému boli najmä „administratívne a účtovné služby, výroba bližšie určených materiálov“. V tejto súvislosti žalobca predložil súdu ako zmluvný základ „DOHODU O POSKYTOVANÍ SLUŽIEB“ (č.l. 46 spisu) uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným dňa 2.1.1998, upomienku (č.l. 12 spisu), odpoveď žalovaného na túto upomienku (č.l. 14 spisu) a dodacie listy (č.l. 15 až 20 spisu). Žalobca predložil súdu aj súpisy vykonaných prác (č.l. 46 až 48 spisu), neskôr aj zoznam vydaných faktúr s úhradami. Počas dokazovania okrem iného aj výsluchom svedkov R. E., X. D. S. N. Ď. dokazoval, že služby resp. práce boli riadne vykonané, ako aj riadne a včas žalovanému dodané. Žalovaná strana počas konania resp. dokazovania v predmetnom spore, predniesla v rámci svojej procesnej obrany námietky, ktorými poukázala na to, že zaplatenie žalovanej sumy nemá oporu v tvrdeniach žalobcu, že faktúry boli fiktívne a bez reálneho plnenia, pričom tomu chýbal aj zmluvný základ.
10. Podstatnou otázkou (t.j. spornou otázkou) pre vyriešenie dôvodnosti podania žaloby bolo posúdenie, či v rámci obchodnoprávneho vzťahu, ktorý podľa tvrdenia žalobcu vznikol medzi žalobcom a žalovaným, bolo preukázané skutočné, reálne dodanie tovaru špecifikovaného vo faktúrach a dodacích listoch. Podľa názoru súdu z výsledkov vykonaného dokazovania nebolo spochybnené, že medzi žalobcom a žalovaným existovali dlhoročné obchodné vzťahy, boli dlhoročnými obchodnými partnermi, spolupracovali a navzájom sa podporovali až do roku 2018. Možno práve na základe uvedeného a práve preto, došlo k zanedbaniu povinnosti, mať uzatvorené aj formálne perfektné zmluvné dojednania, na základe ktorých by bezproblémovo a následne aj účtovne perfektne preukázali a zadeklarovali všetky svoje spoločné aktivity, obchodné vzťahy, ako aj splnili náležitosti potrebné k napĺňaniu ich spoločných obchodno-záväzkových právnych vzťahov. Z výpovede konateľov oboch strán sporu, ako aj vypočutých svedkov, možno dospieť k záveru, že všetko nasvedčovalo možnej existencii obchodných vzťahov, ale v sporných prípadoch, z ktorého vznikol aj predmetný súdom posudzovaný spor, sa nepreukázalo reálne dodanie tovaru žalovanému v súlade s predloženými faktúrami. Vo všetkých sporných faktúrach t.j. faktúre č. XXXXXX, X. K. XX.X.XXXX, V. Č.. XXXXXX, X. K. XX.X.XXXX, V. Č.. XXXXXX, X. K. XX.X.XXXX, V. Č.. XXXXXX, X. K. XX.XX.XXXX, V. Č.. XXXXXX, X. K. XX.XX.XXXX S. V. Č.. XXXXXX, X. K. XX.XX.XXXX (č.l. 158 až 163 spisu) je totiž uvedené, že žalobca fakturuje žalovanému finálnu úpravu GCH, v každej faktúre v sume po 6.000.- eur. Dodaný tovar je v predmetných faktúrach špecifikovaný veľmi široko, až nejasne, rozhodne však vo faktúrach chýbajú základné údaje o tovare, ako aj iné rozlišovacie znaky tovaru, ako je napríklad množstvo spracovaného materiálu, druh, formu, typ, farbu, a pod., ale ani jedna z faktúr neobsahuje špecifikáciu konkrétnych služieb, ktoré boli dodané a ktoré vysvetľoval a dokumentoval žalobca až na súde počas dokazovania, čím vlastne podľa vlastného záveru vysvetľoval terminológiu v nich uvedenú. Tieto skutočnosti však žalovaný namietal už v čase pred podaním žaloby na súd (viď. listinné dôkazy č.l. 31 a 32 spisu), pričom namietal najmä to, že výrobné kapacity a ani výrobné priestory v rozhodnom období žalobca nemal, ako potom mohol v skutočnosti, reálne vyrábať tovar, pretože výrobné zariadenie bolo rozobraté ešte predtým ako bola výroba ukončená v roku 2017. Tieto skutočnosti žalobca vôbec nepoprel, ani do rozhodnutia súdu toto tvrdenie nespochybnil a nevyvrátil žiadnymi dôkazmi. Žalovaný v rozhodnom čase faktúry vrátil, s námietkami a žiadal žalobcu, aby faktúry riadne špecifikoval, aby faktúry zosúladil so skutočným stavom a s priložením patričnej dokumentácie ich doručil žalovanému opäť. Je pravdou, že nerozporoval roky pred rokom 2018, ale faktúry z roku 2018 áno. Žalobca pochybnosti žalovaného nevyvrátil, neurobil nič právne relevantného a naopak miesto toho podal žalobu na súd. V súlade s názormi a závermi súdnej praxe (viď. rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžf/136/2013, zo dňa 29.1.2015) je nutné uviesť, že „... dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt (žalobcu). Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je reálne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z toho dokladu.“ Uvedené namietal aj žalovaný a nakoľko od žalobcu nedostal relevantnú odpoveď, v súlade so zákonom o účtovníctve a v zmysle zákona o DPH podal dodatočné daňové priznania a kontrolné výkazy k DPH za zdaňovacie obdobia prislúchajúce k danej fakturácii a nedoplatok na DPH vo výške 6.000.- eur uhradil žalovaný správcovi dane. Rovnako bolo podané aj dodatočné daňové priznanie z dane z príjmov právnických osôb za rok 2018, kde nedoplatok na dani z príjmov vo výške 6.300.- eur žalovaný taktiež uhradil správcovi dane. V súvislosti s uvedeným, ako aj vyššie citovaným názorom NS SR je možné súhlasiť aj s námietkami žalovaného, ktoré boli uvedené už v jeho odpore a súd sa stotožňuje s týmito jeho tvrdeniami, na ktoré súd taktiež odkazuje (odsek 5. odôvodnenia tohto rozsudku). Súd k tvrdeniam žalovaného iba dodáva, že zároveň je potrebné vziať do úvahy aj tú skutočnosť, že správnosť faktúr musí vychádzať spôsobom nevzbudzujúcim akékoľvek pochybnosti z objektívne existujúcich skutočností potvrdzujúcich realizáciu obchodu, čo v danom prípade žalobca počas dokazovania nepreukázal. Je predsa nelogické, aby žalobca bez výrobných prostriedkov vyrábal tovar a zároveň si zrejme fiktívne účtoval aj tzv. služby, ktoré zároveň vo faktúrach a dodacích listoch nazval ako „finálna úprava GCH“ (?). Čo sa týka žalobcom predložených listinných dôkazov, najmä však súpisov prác, je nutné dať za pravdu žalovanej strane, že ich vierohodnosť a opodstatnenosť narúša niekoľko skutočností a to, že každý jeden súpis prác je rovnaký, s rovnakým textom, ani jeden súpis prác neobsahuje počet odpracovaných hodín jednotlivých zamestnancov alebo množstvo spracovaného materiálu, súpis prác obsahuje činnosti, ktoré žalobca na svojich faktúrach ani nefakturoval, t.j. vôbec nefakturoval „administratívne služby“ a ani „riadenie organizácie“, ako uvádza v súpise prác za 1 až 12/2018. Medzi fakturovanými prácami uvedenými na faktúrach a službami uvedenými na súpisoch prác ide o zrejmý rozpor. Taktiež nie nezanedbateľné je, že žalobca na vykonávanie predmetu činností „administratívne služby“ a „riadenie organizácie“ nemá a ani nikdy nemal živnostenské oprávnenia. Žalobca v súpise prác uvádza, že žalovanému poskytoval, a to menovite osobou R. D. služby „riadenie organizácie“, ktoré zahŕňajú ako uvádza napr.: „všetky úlohy vyplývajúce z funkcie konateľa“ a pod. V tomto smere je potrebné opäť súhlasiť so žalovanou stranou, že takéto činnosti sú zákonnou a zmluvnou povinnosťou konateľa spoločnosti. Potom je opäť nelogickým tvrdením žalobcu o predložených súpisoch prác, že ich vykonávala R. D., ktorá bola vo funkcii konateľa žalovaného, čo má byť podľa súpisu prác podkladom pre fakturáciu tiež. Pri hodnotení svedeckých výpovedí, je nutné uviesť, že svedok I.. C.. C. J. potvrdil skutočnosti, ktoré konateľ žalovaného uvádzal počas súdneho konania, že na základe preskúmania účtovníctva žalovaného spoločnosťou TAXA, s.r.o., Nové Zámky bolo zistené, že k reálnemu plneniu medzi stranami sporu tak ako ich fakturoval žalobca nedošlo. Svedecké výpovede svedkov R. E., X. D.D. S. N. Ď. skutočnosti o reálnom dodaní služieb v rozsahu a forme uvedených vo faktúrach nepreukázali. Dôkazom toho je aj výpoveď výrobného pracovníka t.j. svedka N. Ď., ktorý na otázku: „Koľko hodín denne pracoval pre žalobcu a koľko pre žalovaného?“ uviedol, že sa to „vyjadriť nedá, pretože nastúpil do práce a robil si svoju prácu.“. Z uvedeného tvrdenia teda taktiež nie je možné dospieť k záveru, o reálnom plnení resp. vykonávaní činnosti žalobcu pre žalovaného.
11. Súd teda právne posúdil spor v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení (odsek 8. odôvodnenia tohto rozsudku) a žalobu zamietol v celom rozsahu, nakoľko v predmetnom spore nebolo jednoznačne preukázané, že spornými faktúrami tovar resp. služby žalobca žalovanému aj reálne, skutočne dodal. Podľa názoru súdu teda žalobca riadne nesplnil svoje povinnosti uvedené vo vyššie citovanom ustanovení § 411 ObZ, pričom nie je možné v tomto smere sa absolútne spoľahnúť na medzi stranami sporu uzatvorenú dohodu t.j. zmluvu (č.l. 45 spisu), ktorú súd nepovažuje za absolútne neplatnú, pričom jedným z dojednaní predmetnej zmluvy je aj to, že „Termín a spôsob realizácie budú vždy aktualizované a vykonané podľa objednávky alebo ústnej, resp. písomnej dohody.“ V tomto kontexte treba potom chápať aj opodstatnenosť a správnosť námietky žalovaného v rozhodnom čase a to ešte pred podaním žaloby na súd, špecifikované v jeho odpovediach na listy žalobcu a to zo dňa 24.6.2019, v ktorej namietal nemožnosť dodania tovaru, ako aj potrebu zosúladenia účtovnej evidencie a zo dňa 10.4.2019 kde namietal, že neexistuje žiadna dokumentácia o tom, že fakturované plnenie bolo reálne aj uskutočnené. Na základe týchto úvah súd rozhodol tak, že žalobu zamietol v celom rozsahu.
12. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Zásada úspechu v spore sa premieta v ustanovení § 255 CSP ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. Úspech vo veci súd skúma vždy čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Nakoľko mal žalovaný vo veci plný úspech proti žalobcovi, súd mu priznal náhradu trov konania vo výške 100 %, čím rozhodol o nároku na náhradu trov konania a to s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 1 CSP v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Nitre. Odvolanie musí obsahovať náležitosti podľa § 363 a nasl. CSP. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.