Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Sa-13-2018.pdf
PDF · 220.88 KB
Case nature
Area
Subarea
10Sa/13/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Pavlom Naďom, v právnej veci žalobcu: G. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom v Z., D.. T. XX, D., štátny príslušník D., zastúpený Mgr. Petrom Troščákom, advokátom, so sídlom Hlavná 50, Prešov, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, so sídlom v Prešove, Jarková 31, o správnej žalobe vo veci administratívneho vyhostenia zo dňa 22.02.2018, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-17-003/2018 zo dňa 05.02.2018 a rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície PZ Prešov sp. zn. PPZ-HCP-PO8-62-009/2017-ZVC zo dňa 20.12.2017, takto
rozhodol:
I./ Správnu žalobu z a m i e t a.
II./ Účastníkom konania nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa podanou správnou žalobou domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného sp. zn. PPZ-HCP- PO2-17-003/2018 zo dňa 05.02.2018, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu Oddelenia cudzineckej polície PZ Prešov sp. zn. PPZ-HCP-PO8-62-009/2017-ZVC zo dňa 20.12.2017. Uviedol, že predmetným rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ktoré bolo potvrdené žalovaným bol žalobca administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky (ďalej „SR“) na územie Ukrajiny z dôvodu, že mal neoprávnený pobyt na území SR v zmysle ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, pričom mu bol uložený zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na jeden rok a určená povinnosť vycestovať z územia SR v lehote do 7 dní od vykonateľnosti rozhodnutia.
2. Mal za to, že predmetným rozhodnutím boli porušené ustanovenia jednak zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku, ako aj Správneho súdneho poriadku a napadnuté rozhodnutie žalovaného (ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu) považoval za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, v dôsledku čoho je svojvoľné a zjavne arbitrárne, založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave a tým vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že dňa 20.12.2017, kedy sa dostavil pred orgán verejnej správy, nemal žiadnu vedomosť o tom, že dĺžka jeho pobytu na území členských štátov Európskej únie už dosiahla 90 dní počas predchádzajúceho 180 dňového obdobia a že konal vedome a že vedel o vyčerpaných dňoch, ale aj napriek tomu pricestoval na územie SR tak, ako sa domnieva žalovaný. Dával do pozornosti, že na územie SR vstúpil v dobrej viere z územia iného členského štátu, a to Maďarskej republiky, o čom svedčí jeho cestovný doklad, kde je pečiatka preukazujúca, že na jeho územie vstúpil legálne dňa 19.12.2017, kde mu kompetentné maďarské orgány po kontrole umožnili vstup a to zjavne z dôvodu, že podľa ich názoru a výpočtov dĺžka pobytu klienta na území členských štátov Európskej únie (ďalej „EÚ“) nedosiahla 90 dní počas predchádzajúceho 180-dňového obdobia.
3. Poukazoval na to, že nemôže obstáť záver žalovaného, kde žalovaný uviedol: „odvolací orgán nesúhlasí s tvrdením splnomocneného zástupcu v odvolaní, že účastník konania dňa 20.12.2017 nevedel a ani nemohol vedieť, že dĺžka jeho pobytu na území členských štátov EÚ už dosiahla 90 dní počas predchádzajúceho 180-dňového obdobia, a to ani z dôvodu, že mu bol umožnený vstup na územie Maďarskej republiky príslušnými orgánmi Maďarskej republiky.“ Je nepochybné, že žalobca nemal a ani nemohol mať dňa 20.12.2017 vedomosť, že dĺžka jeho pobytu na území členských štátov Európskej únie už dosiahla 90 dní počas predchádzajúceho 180-dňového obdobia s poukazom na skutočnosť uvedenú žalovaným, ako aj prvostupňovým správnym orgánom, že „mu bol dňa 15.12.2017 o 04:30 hod. odopretý vstup na územie Slovenskej republiky“, pretože žalobca na územie SR vstúpil v dobrej viere z územia iného členského štátu, a to Maďarskej republiky, o čom svedčí cestovný doklad, kde je pečiatka preukazujúca jeho vstup na územie Maďarskej republiky dňa 19.12.2017. Pripúšťal možnosť, že kompetentné maďarské orgány, ktoré sú na rozdiel od žalobcu odborne zdatné by pochybili dňa 19.12.2017 pri kontrole a tým mu umožnili vstup na svoje územie. Pokiaľ by sa tak aj stalo, žalobca o ich pochybení ani len nemohol mať vedomosť a preto logicky vychádzal z toho, že kompetentné maďarské orgány postupovali správne a zákonne keď umožnili vstup na územie Maďarskej republiky a preto svoj pobyt na jeho území a následný vstup a pobyt na území SR považoval za oprávnený, keďže ho mal odvodený od prechádzajúceho vstupu na územie Maďarskej republiky a dňa 19.12.2017 nadobudol presvedčenie, že jeho pobyt na území členských štátov je oprávnený a preto nemožno jeho vedomosť o porušení maximálnej dĺžky pobytu odvodzovať od udalosti, ku ktorej malo dôjsť pred dňom 19.12.2017, a to dňa 15.12.2017. Zo strany žalobcu nešlo v žiadnom prípade o úmyselné porušenie § 82 ods. 1 písm. b) a ustanovenia § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, pričom nemožno dôjsť ani k záveru, že by bolo dané nedbanlivostné zavinenie žalobcu s ohľadom na postup kompetentných maďarských orgánov dňa 19.12.2017.
4. Ďalej žalobca nesúhlasil so záverom žalovaného na strane 7 odsek 3 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v znení: „... pri zodpovednosti za priestupok podľa ustanovenia § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov stačí v súlade s ustanovením § 3 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch zavinenie z nedbanlivosti. Vzhľadom na uvedené odvolací orgán konštatuje, že umožnenie vstupu príslušnými orgánmi Maďarskej republiky nemôže negovať existenciu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky, ktorú správny orgán jednoznačne na základe zistených skutočností v danom prípade preukázal.“ Zvýrazňoval, že žalovaný a rovnako aj prvostupňový orgán sa v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho odvolacou námietkou, že nie je dané ani len nedbanlivostné zavinenie žalobcu, teda že absolútne absentuje naplnenie podmienky zavinenia (aj jeho danosti). Poukazoval na príslušné ustanovenia zákona o priestupkoch a mal za to, že rovnako aj zavinenie (jeho danosť) bolo potrebné zo strany žalovaného, ako aj prvostupňového orgánu správneho orgánu, riadne a bez akýchkoľvek pochybností preukázať, čo sa nestalo. Danosť zavinenia žalobcu priamo vylučuje nepochybná skutočnosť, ktorou je to, že kompetentné maďarské orgány, ktoré sú na rozdiel od žalobcu odborne zdatné (profesionálnosť a odbornosť v otázkach riešených v súvislosti so vstupom a pobytom na území členských štátov, počítaním času a dní trvania pobytu), vykonala dňa 19.12.2017 podrobnú kontrolu žalobcu a dokladov ním predložených, kde po jeho kontrole mu umožnili vstup na územie Maďarskej republiky (a tým územie Európskej únie a schengenského priestoru), pričom žalobca ako priemerne spôsobilá osoba (laik) o správnosti a zákonnosti postupu kompetentných maďarských orgánov nemohol mať žiadnu pochybnosť, v dôsledku čoho nevedel (a ani vedieť nemohol), že vstupom môže porušiť právne normy a vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti a osobné pomery nemohol (a ani nemal) vedieť, že skutočne neprekročil hranicu 90 dní počas predchádzajúceho 180- dňového obdobia a preto svoj pobyt na území Maďarskej republiky a následný vstup a pobyt na území SR považoval za oprávnený, pretože tento bol odvodený od predchádzajúceho oprávneného vstupu na územie Maďarskej republiky.
5. Zároveň mal za to, že žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán, v napadnutom rozhodnutí vôbec (vecne a materiálne) sa nezaoberal námietkou v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov, že u žalobcu existujú prekážky administratívneho vyhostenia. Žalovaný týmto nesprávnym postupom vykonal len formálny prieskum prekážok administratívneho vyhostenia, pričom bol povinný vykonať materiálny prieskum týchto prekážok, pretože aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že SR je právny štát v materiálnom poňatí a nielen vo formálnom. Rovnaké pochybenie došlo aj vo vzťahu k tomu, či administratívnym vyhostením nebude neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo žalobcu na súkromie a rodinný život v SR, keďže tu chcel začať podnikať.
6. Rovnako namietal, že správne orgány neuplatnili náležitý postup v zmysle ustanovenia § 82 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, keďže ho tieto orgány vôbec nespomínajú v odôvodnení rozhodnutia, pričom práve toto ustanovenie má zásadný vplyv na posúdenie toho, či možnosť uloženia zákazu vstupu žalobcovi na územie SR a na územie všetkých členských štátov je primerané a dôvodné. Mal za to, že hneď v prvom prípade administratívneho vyhostenia žalobcu mu bola uložená veľmi prísna sankcia v podobe uloženia zákazu vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na jeden rok. Preto je uloženie zákazu vstupu žalobcovi zjavne nezákonné a neprimerané mimo medzí správnej úvahy, obzvlášť s prihliadnutím na to, že ide o vôbec prvé administratívne vyhostenie žalobcu, pričom poukazoval aj na prípad riešený Krajským súdom v Košiciach sp. zn. 9Sa/16/2017, kde až v poradí druhom rozhodnutí o administratívnom vyhostení mu bol uložený zákaz vstupu.
7. Ďalej žalobca poukazoval na to, že žalovaný nesprávne vyhodnotil ustanovenie § 82 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, keďže policajný orgán nemal vydať rozhodnutie o administratívnom vyhostení podľa odseku 1 písm. b) s uložením zákazu vstupu, nakoľko v prípade žalobcu tento požiadal o návrat do domovského štátu v rámci asistovaného dobrovoľného návratu, pričom danú skutočnosť uviedol v odvolaní zo dňa 29.12.2017, kde uviedol: „... klient týmto podáva žiadosť o návrat do domovského štátu v rámci asistovaného dobrovoľného návratu v zmysle ustanovenia § 82 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov.“ a mal za to, že správny orgán po podaní danej žiadosti uvedenej v odvolaní mal pristúpiť k autoremedúre vlastného prvostupňového rozhodnutia.
8. Mal za to, že aj samotný žalovaný v rozhodnutí druhostupňového správneho orgánu nesprávne právne posúdil danú žiadosť a výklad ustanovenia § 82 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov. Preto mu nie je zrejmé, akým výkladom (avšak zjavne extrémne rozširujúcim) dospel žalovaný k tomu, že prvou podmienkou je dostavenie sa na policajný útvar s jediným cieľom - požiadať o návrat do domovského štátu v rámci asistovaného dobrovoľného návratu, v dôsledku čoho sa na takúto osobu (žiadateľa) kladú prehnané nároky na právne znalosti cudzieho (slovenského) práva a druhou podmienkou je požiadanie o návrat do domovského štátu v rámci asistovaného dobrovoľného výkladu. Takýto výklad považoval nielen že za nesprávny, ale aj najmä neprijateľný, pretože na osobu cudzinca sa kladú prehnané nároky na právne znalosti cudzieho (slovenského) práva.
9. Dodal, že už v odvolaní poukázal na ustálenú prax žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, ktorý pri prvom administratívnom vyhostení osoby nepristúpil k uloženiu zákazu vstupu, napríklad rozhodnutie o administratívnom vyhostení sp. zn. PPZ-HCP-PO8-12-012/2017-ZVC zo dňa 19.04.2017 (č.l. 52-53 spisu), pričom tejto osobe bol zákaz vstupu uložený až v druhom rozhodnutí o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-PO8-26-011/2017-ZVC zo dňa 12.05.2017 (č.l. 54-56 spisu), pričom žalovaný mu na túto jeho námietku nedal odpoveď.
10. Ďalej poukazoval na to, že pokiaľ žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol k jeho odvolacej námietke neaplikovania Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, ktorá nadobudla účinnosť dňa 01.01.2008, že „uvedený právny dokument síce upravuje postup pri odovzdávaní a prijímaní osôb cez spoločné hranice, nie je však postupom absolútnym ...“, tak daný názor žalovaného je opačným názorom vyjadreným NS SR v rozsudku sp. zn. 1Sža/61/2011 zo dňa 31.01.2012.
11. Záverom uviedol, že výrok napadnutého rozhodnutia, ktorým mu bol uložený zákaz vstupu na územie členských štátov na jeden rok je nezrozumiteľný a nevykonateľný, pretože nie je z neho možné zistiť o aké konkrétne členské štáty akého nadnárodného zoskupenia má ísť, či Európskej únie, V4, Beneluxu alebo iné.
12. Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov (žalovaný) rozhodnutím č. PPZ-HCP- PO2-17-003/2018 zo dňa 05.02.2018 preskúmalo odvolanie účastníka konania zo dňa 03.01.2018 proti rozhodnutiu č. PPZ-HCP-PO-62-009/2017-ZVC vydanému dňa 20.12.2017 Oddelením cudzineckej polície PZ Prešov (prvostupňový správny orgán), pričom odvolací správny orgán podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku rozhodnutie vydané prvostupňovým správnym orgánom potvrdil a odvolanie zamietol. Uviedol, že účastník konania sa dňa 20.12.2017 osobne dostavil na správny orgán za účelom podania žiadosti o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania a predložil správnemu orgánu cestovný pas D. č. Q. s platnosťou od 28.02.2013 do 28.02.2023, so
schengenským vízom udeleným T. G. č. XXXXXXXXX platným od 21.07.2017 do 25.05.2018, typ S., počet vstupov T., počet dní 90, vydaným T. K..
13. Kontrolou prechodových pečiatok v cestovnom pase správny orgán zistil, že za posledných 180 dní (od 24.06.2017) vstúpil do schengenského priestoru dňa 24.06.2017 cez HP Záhony, Maďarsko a vystúpil dňa 17.07.2017 cez HP Záhony (24 dní), Maďarsko. Ďalší vstup bol uskutočnený dňa 26.07.2017 cez HP Záhony, Maďarsko a vystúpil dňa 23.10.2017 cez HP Záhony, Maďarsko (90 dní), ďalší vstup bol uskutočnený dňa 19.12.2017 cez HP Tiszabi, Maďarsko, do dnešného dňa 20.12.2017 (2 dni), celkovo sa tak účastník konania zdržiava v schengenskom priestore k dnešnému dňu 116 dní. Z preverovania v informačnom systéme policajného zboru správny orgán zistil a uviedol, že účastníkovi konania bol dňa 15.12.2017 o 04:30 hod. odopretý vstup na územie Slovenskej republiky podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2016/399 (ďalej „Kódex schengenských hraníc“) článok 14 odsek 1 podľa písmena „f“ formulára Kódexu, keďže dĺžka jeho pobytu na území členských štátov EÚ už dosiahla 90 dní počas predchádzajúceho 180-dňového obdobia. Rovnako bolo zistené, že na území SR nemá udelený žiadny druh pobytu v zmysle zákona o pobyte cudzincov.
14. V podanom odvolaní ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, v dôsledku čoho je svojvoľné a zjavne arbitrárne, založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave a tým vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom z jeho strany nedošlo v žiadnom prípade o úmyselné porušenie ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b) a ustanovenia § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a ani nemožno dôjsť k záveru, že by bolo dané jeho nedbanlivostné zavinenie s ohľadom na postup kompetentných maďarských orgánov dňa 19.12.2017, ktoré mu umožnili legálny vstup. Rovnako namietal formálny prieskum prekážok administratívneho vyhostenia v zmysle ustanovenia § 81 zákona o pobyte cudzincov, pričom správny orgán bol povinný vykonať materiálny prieskum týchto prekážok. Rovnako produkoval námietku týkajúcu sa ustanovenia § 82 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, keďže mal správny orgán zohľadniť tú skutočnosť, či sa už na štátneho príslušníka tretej krajiny vzťahovalo viac ako jedno rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Takisto aj namietal, že správny orgán nepostupoval v zmysle dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, ktorá nadobudla účinnosť dňa 01.01.2018.
15. Odvolací správny orgán konštatoval, že účastník konania sa dňa 20.12.2017 dostavil na správny orgán za účelom podania žiadosti o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania, pričom už dňa 15.12.2017 o 04:30 hod. sa pokúšal o vstup na územie Slovenskej republiky a rozhodnutím Oddelenia hraničnej kontroly PZ Vyšné Nemecké mu bol odopretý vstup na územie SR podľa článku 14 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc z dôvodu odopretia vstupu. Dôvodom odopretia vstupu bolo, že dĺžka jeho pobytu na území členských štátov Európskej únie už dosiahla 90 dní počas predchádzajúceho 180-dňového obdobia. Stotožnil sa s postupom prvostupňového správneho orgánu, keďže účastník konania prekročil stanovenú maximálnu 90 dňovú dobu pobytu v rámci uvedeného 180- dňového obdobia, v tomto prípade obdobia od 24.06.2017 do 20.12.2017, o 26 dní. Preto mal za to, že tento konal v rozpore s článkom 6 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc a takéto konanie je podľa § 2 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov neoprávneným pobytom na území Slovenskej republiky.
16. Ohľadne námietky, že účastník konania dňa 20.12.2017 nemal žiadnu vedomosť a ani nemohol mať o tom, že dĺžka jeho pobytu na území členských štátov EÚ už dosiahla 90 dní počas predchádzajúceho 180-dňového obdobia a že na územie SR vstúpil v dobrej viere z Maďarskej republiky, ktorá mu umožnila vstup 19.12.2017 uviedol, že s daným tvrdením nesúhlasí z dôvodu, že v súvislosti s rozhodnutím Oddelenia hraničnej kontroly PZ Vyšné Nemecké o odopretí vstupu na hranici účastníkovi dňa 15.12.2017 podľa článku 14 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc je uvedené v písmene f) a to, že dĺžka jeho pobytu na území členských štátov EÚ už dosiahla 90 dní počas predchádzajúceho 180- dňového obdobia a že tento sa zároveň dozvedel, že ukrajinsko-slovenskú hranicu môže prejsť o 23 dní. Teda nemožno súhlasiť, že nevedel a ani nemohol vedieť, že dĺžka jeho pobytu na území členských štátov EÚ už dosiahla 90 dní počas predchádzajúceho 180-dňového obdobia.
17. Pokiaľ sa týkalo námietky, že zo strany účastníka konania nešlo v žiadnom prípade o úmyselné porušenie ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b) a ustanovenia § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov uviedol, že podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov sa neoprávneným pobytom rozumie zdržiavanie sa cudzinca na území SR v rozpore so zákonom osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Podľa daného je zrejmé, že pre naplnenie skutkovej podstaty
neoprávneného pobytu sa nevyžaduje zo strany cudzinca úmyselné konanie, keďže postačuje samotné zdržiavanie sa cudzinca na území SR, ktoré je v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou, čo bolo v danom prípade na základe vstupných a výstupných pečiatok v cestovnom doklade účastníka konania s poukázaním na článok 6 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc správnym orgánom preukázané. Pokiaľ sa týka zodpovednosti za priestupok, správny orgán uviedol, že stačí v súlade s ustanovením § 3 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch zavinenie z nedbanlivosti.
18. Ohľadne nepreskúmania prekážok administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov sa žalovaný stotožnil s konštatovaním prvostupňového správneho orgánu, že neboli zistené žiadne prekážky jeho administratívneho vyhostenia a dodal, že uvedené tvrdenie nebolo zistené len formálnym prieskumom, ako uvádza jeho splnomocnený zástupca, ale na základe samotných tvrdení účastníka konania uvedených do Zápisnice dňa 20.12.2017 pred vydaním napadnutého rozhodnutia, že mu v prípade administratívneho vyhostenia v krajine pôvodu nič nehrozí a nežiada o azyl. Pokiaľ sa týkalo námietky vo vzťahu k tomu, či administratívnym vyhostením nebude neprimerane obmedzené, respektíve odňaté právo účastníka konania na súkromie a na rodinný život v SR, keďže sa tu častejšie zdržiaval uviedol, že z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že účastník konania v tomto konaní nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by preukázal skutočnosti, na základe ktorých by administratívnym vyhostením bolo neprimerane obmedzené, respektíve odňaté jeho právo na súkromný a rodinný život na území SR aj keď s poukazom na § 33 ods. 1 Správneho poriadku má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie. Preto sa žalovaný stotožnil s tvrdením prvostupňového správneho orgánu, že v danom prípade postupoval v súlade s článkom 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozhodnutím o administratívnom vyhostení zasiahol do práva účastníka konania primerane a v súlade s ustanoveniami zákona o pobyte cudzincov po zohľadnení skutočností, že tento nemá na území SR žiadne rodinné väzby a nemá a ani nemal žiaden druh pobytu na území SR.
19. K námietke, že uloženie zákazu vstupu je zjavne nezákonné a neprimerané, obzvlášť s prihliadnutím na to, že ide o prvé administratívne vyhostenie a že prvostupňový správny orgán neaplikoval ustanovenie § 82 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov dodal, že v zmysle ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov a rovnako podľa ustanovenia § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b) až i) na jeden rok až päť rokov. Z uvedeného je zrejmé, že ide o oprávnenie policajného orgánu uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, nakoľko zákonodarca vložil do týchto ustanovení slovo „môže“.
20. Pokiaľ sa týka aplikácie ustanovenia § 82 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov uviedol, že dané ustanovenie je policajný útvar povinný aplikovať v prípade, ak je splnená aspoň jedna z dvoch podmienok uvedených v tomto ustanovení, pričom jednou z podmienok je, že sa na štátneho príslušníka tretej krajiny už vzťahovalo viac ako jedno rozhodnutie o administratívnom vyhostení alebo, a to je druhá podmienka, štátny príslušník tretej krajiny vstúpil na územie SR počas trvania jeho zákazu vstupu, keďže zákonodarca vložil medzi uvedené podmienky slovo „alebo“. Keďže u účastníka konania sa jednalo o jeho prvé administratívne vyhostenie, čo aj uviedol jeho zástupca v odvolaní, nebola teda splnená ani jedna z dvoch podmienok uvedených v ustanovení § 82 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Preto nebol ani povinný prvostupňový správny orgán dané ustanovenie aplikovať, keďže skutočnosti uvedené v danom ustanovení neexistovali.
21. V odvolaní rovnako namietal, že z rozhodnutia nevyplýva, že by správny orgán postupoval v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, ktorá nadobudla účinnosť dňa 01.01.2018 a cituje aj ustanovenie § 82 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého v odvolaní podáva žiadosť o návrat do domovského štátu v rámci asistovaného dobrovoľného návratu majúc zato, že toto ustanovenie žiadnym spôsobom nelimituje uplatnenie tohto práva len do vydania prvostupňového rozhodnutia, pretože Správny poriadok v ustanovení § 57 ods. 1 umožňuje autoremedúru. K danej odvolacej námietke správny orgán uviedol, že v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov sa rozumie asistovaným dobrovoľným návratom návrat štátneho príslušníka tretej krajiny do krajiny pôvodu posledného bydliska alebo ktorejkoľvek krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme a ktorý zabezpečuje medzinárodná organizácia pre migráciu alebo iná mimovládna organizácia na základe dohody s vládou SR. K danému
žalovaný doplnil, že v administratívnom spise sa k jeho žiadosti o asistovaný dobrovoľný návrat pod č. PPZ-HCP-PO8-4-013/2018-ZVC zo dňa 09.01.2019 nachádza odpoveď, v ktorej správny orgán oznámil splnomocnenému zástupcovi účastníka konania, že nie je oprávnený na prijatie jeho žiadosti o asistovaný dobrovoľný návrat a že asistovaný dobrovoľný návrat zabezpečuje výhradne Medzinárodná organizácia pre migráciu a túto treba kontaktovať spôsobom, o ktorom bol poučený počas konania o jeho administratívnom vyhostení a toto poučenie dňa 20.12.2017 pred vydaním napadnutého rozhodnutia pod č. PPZ-HCP-PO8-62-007/2017-ZVC podpísal a prevzal.
22. Zároveň žalovaný dodal, že podľa ustanovenia § 82 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar vydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení podľa odseku 1 písm. b) bez uloženia zákazu vstupu ak sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne dostaví na policajný útvar a požiada o návrat do domovského štátu v rámci asistovaného dobrovoľného návratu. Z daného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že na to, aby správny orgán vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení bez zákazu vstupu, musia byť splnené súčasne dve podmienky, pričom prvou je, že štátny príslušník tretej krajiny sa dostaví na policajný útvar dobrovoľne, teda z vlastnej iniciatívy a druhou podmienkou je, že požiada o návrat do domovského štátu v rámci asistovaného dobrovoľného návratu aby správny orgán mohol vydať rozhodnutie o administratívnom vyhostení štátneho príslušníka tretej krajiny bez zákazu vstupu, musí štátny príslušník tretej krajiny splniť obe tieto podmienky, keďže zákonodarca vložil medzi uvedené podmienky spojku „a“. Aj keď sa tento dostavil na správny orgán sám, nebolo to z dôvodu podania žiadosti o asistovaný dobrovoľný návrat, ale za účelom podania žiadosti o udelenie prechodného pobytu. Teda nesplnil druhú podmienku uvedenú v ustanovení § 82 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, čo znamená, že dané ustanovenie sa aplikovať nemôže. Zároveň odvolací orgán doplnil, že účastník konania dňa 22.12.2017 dobrovoľne opustil územie SR cez hraničný prechod Vyšné Nemecké, čo odvolací orgán zistil z informačného systému PZ, čím je jeho žiadosť o asistovaný dobrovoľný návrat bezpredmetná.
23. K námietke neaplikovania Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, ktorá nadobudla účinnosť dňa 01.01.2008 uviedol, že uvedená dohoda upravuje rýchly a účinný postup ako identifikovať a bezpečne a kontrolovane vrátiť osoby, ktoré nespĺňajú alebo prestali spĺňať podmienky na vstup a pobyt na území Ukrajiny alebo niektorého členského štátu Európskej únie a v duchu spolupráce uľahčiť presun takýchto osôb. Uvedený právny dokument síce upravuje postup pri odovzdávaní a prijímaní osôb cez spoločné hranice, nie je však postupom absolútnym a v prípade jeho uplatnenia nenahrádza administratívne vyhostenie, ktoré je predmetom tohto konania. Keďže v danom prípade účastník konania sám do zápisnice dňa 20.12.2017 sa vyjadril, že z územia SR dobrovoľne vycestuje, čo mu aj existencia platného cestovného dokladu s platným schengenským vízom umožňovala, odvolací orgán konštatoval, že v danom prípade nebolo potrebné readmisiu účastníka konania uplatňovať a tento dňa 22.12.2017, teda v čase pred podaním odvolania, skutočne z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny vycestoval, čím uvedené potvrdil. Záverom doplnil, že v zmysle § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov ide o opatrenie štátu na zamedzenie protiprávneho konania cudzinca na území SR a preto konštatoval, že správny orgán napadnutým rozhodnutím zamedzil účastníkovi konania v neoprávnenom pobyte na území SR po tom, ako bol tento neoprávnený pobyt správnym orgánom jednoznačne preukázaný.
24. Rozhodnutím o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu prvostupňový správny orgán Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Prešov, Ľubochnianska 2, Prešov č. PPZ-HCP- PO8-62-009/2017-ZVC zo dňa 20.12.2017 administratívne vyhostil žalobcu podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny. Zároveň mu podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov uložil zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na 1 (jeden) rok a určil podľa § 83 ods. 1 ZoPC povinnosť vycestovať z územia SR v lehote do 7 (sedem) dní od vykonateľnosti tohto rozhodnutia. Vo výroku rozhodnutia uviedol, že podľa § 2 ods. 1 písm. c) ZoPC na účely tohto zákona sa rozumie členským štátom členský štát Európskej únie okrem Slovenskej republiky, iný štát, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore a Švajčiarska konfederácia.
25. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa dňa 20.12.2017 dostavil na prvostupňový správny orgán za účelom podania žiadosti o udelenie prechodného pobytu na území SR na účel podnikania, pričom totožnosť a oprávnenosť pobytu preukazoval cestovným pasom D. č. Q. XXXXXX platným od 28.02.2013 do 28.02.2023 a vízom T. G. č. XXXXXXXXX platným od 21.07.2017 do 25.05.2018, typ S., počet vstupov
T., počet dní 90, vydané T. K.. Kontrolou prechodových pečiatok prvostupňový správny orgán zistil, že za posledných 180 dní (od 24.06.2017) vstúpil žalobca do schengenského priestoru dňa 24.06.2017 cez HP Záhony, Maďarsko a vystúpil dňa 17.07.2017 cez HP Záhony (24 dní) Maďarsko. Ďalší vstup uskutočnil dňa 26.07.2017 cez HP Záhony, Maďarsko a vystúpil dňa 23.10.2017 cez HP Záhony, Maďarsko (90 dní). Ďalší vstup uskutočnil dňa 19.12.2017 cez HP Tiszabi, Maďarsko a do dnešného dňa, 20.12.2017 (dva dni), čím sa celkovo zdržiaval v schengenskom priestore k dnešnému dňu (t. j. ku dňu 20.12.2017) 116 dní. Preverením v informačných systémoch správny orgán zistil, že žalobcovi bol dňa 15.12.2017 o 04:30 hod. odopretý vstup na územie SR podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2016/399, článok 14 ods. 1, podľa písmena „F“ formulára Kódexu - dĺžka jeho pobytu na území členských štátov Európskej únie už dosiahla 90 dní počas predchádzajúceho 180-dňového obdobia, pričom nemá na území SR udelený žiaden druh pobytu v zmysle zákona o pobyte cudzincov.
26. Správny orgán konštatoval, že žalobca sa na území SR zdržiava v rozpore s článkom 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2016/399 z 09.03.2016, ktorým sa ustanovuje Kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (ďalej „Kódex schengenských hraníc“), preto má na území SR neoprávnený pobyt. Pri spisovaní zápisnice podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku žalobca zároveň uviedol, že dňa 15.12.2017 mu odopreli vstup na hraničnom prechode Vyšné Nemecké, pričom mu povedali, že má ísť smerom do schengenu smerom na Maďarsko a na otázku, kedy môže prejsť cez ukrajinsko-slovenskú hranicu mu povedali že o 23 dní a preto sa vrátil domov a dňa 19.12.2017 išiel na maďarský hraničný prechod Tiszabeh, kde ho nezdržiavali a umožnili mu vstup. Keby ho na maďarskej hranici neboli pustili a oznámili mu, že má vyčerpaný počet dní na vstup do schengenu, bol by sa vrátil cez Ukrajinu. Preto odcestoval toho istého dňa na Slovensko, kde si zaplatil hotel v Prešove, prenocoval jednu noc a na druhý deň (20.12.2017) prišiel na cudzineckú políciu požiadať o prechodný pobyt na účel podnikania, kde mu však povedali, že je tu neoprávnene, nakoľko má 90 dní v rámci 180-dňového obdobia vyčerpané, o čom nevedel, keďže ho nikto neupozornil. To, čo sa stalo, neurobil naschvál, lebo ak by o tom vedel, nebol by prišiel na políciu, aby mal s tým problémy a žiadal cudzineckú políciu, aby s pochopením sa postavila k jeho problému.
27. Správny orgán mal za to, že v prípade žalobcu tento presiahol 90 dní v rámci akéhokoľvek 180- dňového obdobia na svoj pobyt na území členských štátov schengenského priestoru a preto je toto jeho konanie v rozpore s Kódexom schengenských hraníc. Zároveň aj konštatoval, že tento sa týmto svojim postupom dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a) ZoPC a zároveň aj naplnil dôvod administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC. Pokiaľ sa týka existencie prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1 až 4 ZoPC konštatoval, že nezistil žiadne prekážky jeho administratívneho vyhostenia, čo bolo aj nim potvrdené jeho vyjadrením v Zápisnici o vyjadrení zo dňa 20.12.2017. V predmetnej zápisnici žalobca neuviedol žiadny dôvod brániaci jeho administratívnemu vyhosteniu do domovskej krajiny, teda z daného vyplýva, že neexistujú prekážky jeho administratívneho vyhostenia na územie Ukrajiny. Tento sa v zápisnici vyjadril, že na území SR nemá žiadne rodinné väzby, z územia SR vycestuje, preto mu správny orgán určil od vykonateľnosti tohto rozhodnutia lehotu 7 dní, čo možno považovať, vzhľadom na jeho vyjadrenie, za dostatočne dlhé časové obdobie a súladné s ustanovením § 83 ods. 1 ZoPC.
28. Pokiaľ sa týka uloženia zákazu vstupu, správny orgán za aplikácie § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC konštatoval, že žalobca sa na území SR zdržiava neoprávnene a vzhľadom k tomu, že mu bol dňa 15.12.2017 o 04:30 hod. odopretý vstup na územie Slovenskej republiky podľa Kódexu schengenských hraníc s tým, že dĺžka jeho pobytu na území členských štátov EÚ už dosiahla 90 dní počas predchádzajúceho 180-dňového obdobia, čím konal vedome a vedel o vyčerpaných dňoch, ale aj napriek tomu pricestoval na územie SR, preto mu uložil zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na dobu jedného roka. Zároveň podotkol, že nepristúpil k jeho zaisteniu, nakoľko tento má platný cestovný doklad a môže z územia SR kedykoľvek vycestovať. Ohľadne aplikácie článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uviedol, že dané zobral do úvahy aj s prihliadnutím na článok 8 ods. 2 Dohovoru a dospel k záveru, že daný zásah do práv žalobcu bol súladný s článkom 8 Dohovoru, keďže štát zasiahol do jeho práv zákonom o pobyte cudzincov a vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení nebolo zasiahnuté neprimerane do jeho súkromného života, nakoľko na území SR nemá žiadne rodinné väzby. Doplnil, že žalobca bol riadne poučený o možnosti požiadať o dobrovoľný návrat domov v spolupráci s Medzinárodnou organizáciou pre migráciou (IOM).
Vyjadrenie žalovaného
29. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 09.03.2018 navrhol správnu žalobu zamietnuť. Pokiaľ sa týka žalobnej námietky, že žalobcovi bol umožnený vstup na územie Maďarskej republiky kompetentnými maďarskými orgánmi, z čoho vyvodzuje záver, že z tohto dôvodu nemal a ani nemohol mať žiadnu vedomosť o tom, že dĺžka jeho pobytu presiahla zákonom stanovenú hranicu uviedol, že v danom prípade bolo predmetom konania administratívne vyhostenie žalobcu a uloženie zákazu vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov z dôvodu preukázateľného neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky, ktorý spočíval v zdržiavaní sa žalobcu na území schengenského priestoru o 26 dní viac, ako mu to umožňovalo oprávnenie uvedené v článku 6 odsek 1 písm. a) a b) Kódexu schengenských hraníc, čo je zrejmé a preukázané z odtlačkov vstupných a výstupných prechodových pečiatkach uvedených v cestovnom pase žalobcu. Takéto konanie v zmysle ustanovenia § 2 odsek 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov sa považuje za neoprávnený pobyt, pričom výpočet k zdržiavaniu sa žalobcu v schengenskom priestore sa nachádza v súvisiacom administratívnom spise pod č. PPZ-HCP-PO8-62-001/2017-ZVC zo dňa 20.12.2017.
30. Z dôvodu zamedzenia takéhoto protiprávneho konania cudzinca na území SR je v zákone o pobyte cudzincov uvedené ustanovenie § 82 ods. 1 písm. b), pričom z daného ustanovenia vyplýva povinnosť správneho orgánu takéhoto štátneho príslušníka administratívne vyhostiť, čo v danom prípade správny orgán vydaním prvostupňového rozhodnutia splnil. Zároveň poukazoval na správu Oddelenia hraničnej kontroly PZ Vyšné Nemecké o odopretí vstupu žalobcovi na hranici dňa 15.12.2017 podľa článku 14 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc, pričom aj z jeho vyjadrenia vyplýva, že sa zároveň daného dňa dozvedel, že ukrajinsko-slovenskú hranicu môže prejsť až o 23 dní. Dané skutočnosti sa nachádzajú v súvisiacom spisovom materiáli ako dôkazy, a to hlásenie o odopretí vstupu na hranici por. č. 344, ktoré správny orgán získal z informačného systému PZ, čo aj potvrdil žalobca vyjadrením sa do Zápisnice podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku dňa 20.12.2017. Pokiaľ žalobca nesúhlasí s tým, že dňa 20.12.2017 nevedel a ani nemohol vedieť, že dĺžka jeho pobytu presiahla zákonom stanovenú hranicu a keďže mu bol aj umožnený vstup na územie Maďarskej republiky, z čoho sa opierajú jeho tvrdenia o umožnený vstup žalobcovi na územie Maďarska zdôraznil, že rozhodujúce pre štátny orgán Slovenskej republiky bolo protiprávne konanie zo strany žalobcu, ktoré spočívalo v neoprávnenom pobyte na území SR.
31. Pokiaľ sa týka prekážok administratívneho vyhostenia a ich neskúmania, ktoré napáda žalobca v podanej správnej žalobe podľa § 81 zákona o pobyte cudzincov s danou námietkou nesúhlasil, keďže s týmito skutočnosťami sa žalovaný správny orgán náležite vysporiadal a dané vyplývajú aj z jeho tvrdení, ktoré uviedol do zápisnice dňa 20.12.2017, že mu v krajine pôvodu nič nehrozí, nežiada o azyl, pričom aj sám dobrovoľne dňa 22.12.2017 opustil územie SR na územie Ukrajiny, čím dané skutočnosti potvrdil.
32. K námietke neaplikovania § 82 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov uviedol, že správne orgány podrobne uvádzajú nemožnosť aplikovať dané ustanovenie, keďže v danom prípade je zrejmé, že správne orgány podrobne v odseku 4 na strane 8 napadnutého rozhodnutia uvádzajú nemožnosť aplikovania daného ustanovenia. Teda nie je ani pravdivé, že ani dané ustanovenie nespomínajú v odôvodnení rozhodnutia. K nesprávnemu právnemu posúdeniu a výkladu ustanovenia § 82 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov uviedol, že s danou námietkou sa vysporiadal v odseku 4 na strane 9 a v odseku 5 na strane 9 až 10 napadnutého rozhodnutia, pričom vychádzal z daného ustanovenia, v ktorom zákonodarca jasne definoval možnosť vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení z dôvodu neoprávneného pobytu, avšak v danom prípade nebolo možné uvedené ustanovenie aplikovať, keďže žalobca nespĺňa ani jednu zo zákonných podmienok uvedených v danom ustanovení, ktorá by postačovala na jeho aplikáciu.
33. K námietke neaplikácie § 82 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov ešte dodal, že logickým výkladom možno dospieť len k tomu, že prvou podmienkou jeho aplikácie je dostavenie sa na policajný útvar a druhou podmienkou je požiadanie o návrat do domovského štátu v rámci asistovaného dobrovoľného návratu. Žalobca sa dostavil na správny orgán síce sám, nebolo to však z dôvodu požiadania o asistovaný dobrovoľný návrat, ale za účelom podania žiadosti o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania a o asistovaný dobrovoľný návrat nepožiadal, teda druhú povinnú podmienku uvedenú v § 82 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov nesplnil, čo znamená, že správny orgán uvedené ustanovenie v danom prípade aplikovať nemohol. Zároveň doplnil, že žalobca dňa 22.12.2017 dobrovoľne opustil
územie SR cez hraničný prechod Vyšné Nemecké, čo žalovaný zistil z informačného systému a jeho asistovaný dobrovoľný návrat sa stal bezpredmetným.
34. Za nenáležité považoval poukazovanie žalobcu na rozhodnutie správneho orgánu v inom správnom konaní za účelom dosiahnutia rovnakého rozhodnutia v danej veci, čo je podľa jeho názoru vzhľadom na ustanovenie § 46 Správneho poriadku, ako aj na samotný proces zisťovania podkladov pre rozhodnutie a dokazovanie uvedené v § 32 až § 40 Správneho poriadku neprijateľné. Rovnako nie je namieste poukazovanie na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Sa/16/2017, v ktorom je uvedené: „Úvaha žalovaného je správna o tom, že v danom prípade išlo už o druhé vyhostenie žalobcu a tak aplikácia § 82 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov bola správna.“ Teda konštatovanie krajského súdu potvrdzuje správnosť neaplikovania ustanovenia § 82 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov v prvostupňovom rozhodnutí a odôvodnenie uvedeného žalovaným v napadnutom rozhodnutí, keďže u žalobcu sa jednalo o jeho prvé administratívne vyhostenie.
35. Doplnil, že právny poriadok Slovenskej republiky neuvádza explicitne dôvody na uloženie zákazu vstupu. Tieto sú podľa platnej legislatívy naviazané na dôvody súvisiace s administratívnym vyhostením. Posudzovanie dôvodov na administratívne vyhostenie a dôvodov na uloženie zákazu vstupu je individuálne a konkrétne stanovenie zákazu vstupu je prepojené a súvisí s dôvodmi administratívneho vyhostenia. Vzhľadom na preukázaný neoprávnený pobyt účastníka konania na území SR, s poukazom na § 2 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov žalovaný uviedol, že žalobca sa svojim konaním dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a zároveň naplnil dôvod na administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ktoré ukladá policajnému útvaru povinnosť uložiť administratívne vyhostenie ak má štátny príslušník tretej krajiny neoprávnený pobyt na území SR, čo aj správny orgán v prípade splnil a žalovaný svojim rozhodnutím potvrdil. V zmysle ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov možno v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov a rovnako podľa ustanovenia § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov možno v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b) až i) na jeden rok, až päť rokov. Z daného je zrejmé, že ide o oprávnenie policajného orgánu uložiť zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov, nakoľko zákonodarca vložil do týchto ustanovení slovo „môže“ a preto žalovaný správny orgán uložením zákazu vstupu zohľadnil preukázané skutočnosti a to, že žalobca vedel o vyčerpaných dňoch v rámci 180-dňového obdobia, nakoľko bol o tom poučený na OHK PZ Vyšné Nemecké dňa 15.12.2017 pri odopretí vstupu na územie SR z rovnakého dôvodu, akým je aj dôvod administratívneho vyhostenia, t. j. že dĺžka jeho pobytu dosiahla 90 dní počas 180- dňového predchádzajúceho obdobia a aj napriek tomu pricestoval na územie SR. Zároveň žalovaný dodal, že uložený zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov je v dolnej hranici, t. j. na jeden rok, čo bolo v súlade s oprávnením uvedeným v § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a vzhľadom na uvedené aj primerane uložené.
36. Pokiaľ sa týka žalobnej námietky, že nebola z jeho strany v prípade uplatnená Dohoda medzi Európskym spoločenstvo a Ukrajinou o readmisii osôb, ktorá nadobudla účinnosť dňa 01.01.2008 a uvádzanie jeho citácie zo strany žalobcu považoval za vytrhnutú z kontextu, pričom poukazoval na to, že v napadnutom rozhodnutí uviedol, že žalobca má platný cestovný doklad a môže vycestovať na územie Ukrajiny, kam aj dňa 22.12.2017 vycestoval.
37. V súvislosti s tým žalobca poukazuje na rozsudok NS SR 1Sža/61/2011 zo dňa 31.01.2012, k čomu žalovaný uvádza, že v danom prípade krajský súd rozhodoval vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení na územie Ukrajiny a uloženie zákazu vstupu na päť rokov štátnej príslušníčke Afganistanu bez cestovného dokladu, bez finančných prostriedkov, ktorá mala na území SR dve maloleté deti a ktorej bolo vydané rozhodnutie s vylúčením odkladného účinku, z čoho je zrejmé, že dôvody na uplatnenie readmisie boli odlišné ako u žalobcu, na základe čoho nie je možné vyvodiť rovnaký záver aj u žalobcu. Readmisné dohody sú opatrením uľahčujúcim realizácii efektívneho návratu štátnych príslušníkov tretích krajín v duchu spolupráce a bez ohľadu na vôľu jednotlivca, pričom v zmysle článku 12 readmisnej dohody všetky náklady súvisiace s readmisiou znáša žiadajúci štát bez toho, aby bolo dotknuté právo príslušných orgánov členských štátov a Ukrajiny žiadať náhradu týchto nákladov od dotknutých alebo tretích osôb a nebol preto dôvod na readmisnú dohodu u žalobcu aplikovať.
38. K žalobnej námietke, že výrok týkajúci sa zákazu vstupu na územie členských štátov na jeden rok je nezrozumiteľný a nevykonateľný, keďže nie je možné z neho zistiť o aké konkrétne členské štáty ide, akého nadnárodného zoskupenia sa týka uviedol, že podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok rozhodnutia obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia správneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, správny orgán určí preň lehotu. Táto nemôže byť kratšia než ustanovuje zákon. Keďže však správny orgán nerozhoduje o tom, o ktoré štáty sa v danom prípade jedná, vzhľadom na ustanovenie § 46 Správneho poriadku žalovaný zastával názor, že neuvedenie členských štátov, v danom prípade, nie je dôvodom, že napadnuté rozhodnutie je nezrozumiteľné a nevykonateľné.
Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného (replika)
39. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného urobené podaním zo dňa 23.04.2018 uviedol, že žalovaný ani vo svojom vyjadrení nedokázal nepochybným spôsobom uviesť žiadne relevantné skutočnosti, okolnosti, respektíve dôkazy, ktoré by boli spôsobilé bez akýchkoľvek pochybností preukázať danosť zavinenia žalobcu vo vzťahu k porušeniu ustanovenia § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Preto opätovne poukazuje na to, že žalovaný a rovnako ani prvostupňový správny orgán, sa v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal s odvolacou námietkou, že nie je dané ani len nedbanlivostné zavinenie žalobcu, teda že absolútne absentuje naplnenie podmienky zavinenia (a jeho danosti). Rovnako aj zavinenie, teda jeho danosť, bolo potrebné zo strany žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu riadne a bez akýchkoľvek pochybností preukázať, čo sa však nestalo. Poukazoval pritom na ustanovenie § 2 ods. 1 a § 4 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a doplnil, že danosť zavinenia žalobcu priamo vylučuje nepochybná skutočnosť, ktorou je to, že kompetentné maďarské orgány, ktoré sú na rozdiel od žalobcu odborne zdatné (profesionálnosť a odbornosť) v predmetných otázkach riešených v súvislosti so vstupom a pobytom na území členských štátov, počítaním času a dní trávenia pobytu vykonali dňa 19.12.2017 podrobnú kontrolu žalobcu a dokladov ním predložených, kde po kontrole mu umožnili vstup na územie Maďarskej republiky a tým územie Európskej únie a schengenského priestoru, pričom žalobca, ako priemerne spôsobilá osoba (laik) o správnosti a zákonnosti postupu kompetentných maďarských orgánov nemohol mať žiadne pochybnosti, v dôsledku čoho nevedel a ani vedieť nemohol, že vstupom, ktorý mu bol príslušnými orgánmi povolený, môže porušiť právne normy a vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti a osobné pomery nemohol (a ani nemal) vedieť, že skutočne (ne)prekročil hranicu 90 dní počas predchádzajúceho 180-dňového obdobia a preto svoj pobyt na území Maďarskej republiky a následný vstup a pobyt na území SR považoval za oprávnený majúc zato, že tento bol odvodený od predchádzajúceho oprávneného vstupu na územie Maďarskej republiky.
40. Zároveň žalobca trval na tom, že uloženie zákazu vstupu na jeden rok je zjavne nezákonné a neprimerané mimo medzí správnej úvahy, obzvlášť s prihliadnutím na to, že ide vôbec o prvé administratívne vyhostenie žalobcu. Takisto doplnil, že podľa § 82 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov uplatnil svoje právo vyplývajúce z tohto ustanovenia a požiadal o návrat do domovského štátu v rámci asistovaného návratu, preto nie je zrejmé akým výkladom, avšak zjavne extrémne rozširujúcim dospel žalovaný k tomu, že jej prvou podmienkou je dostavenie sa na policajný útvar s jediným cieľom požiadať o návrat do domovského štátu v rámci asistovaného dobrovoľného návratu, v dôsledku čoho sa na takúto osobu kladú prehnané nároky na právne znalosti slovenského práva, pričom daná podmienka ani len nevyplýva z daného zákonného ustanovenia. Keďže zákon o pobyte neoprávňuje oddelenie cudzineckej polície, ako prvostupňového orgánu verejnej správy, na neprijatie žiadosti o návrat do domovského štátu v rámci asistovaného dobrovoľného návratu, podanej na základe ustanovenia § 82 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, po vydaní prvostupňového rozhodnutia nemôže obstáť žiadne odôvodnenie žalovaného. Rovnako ako v správnej žalobe poukazoval na rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu č. PPZ-HCP-PO8-12-012/2017-ZVC zo dňa 19.04.2017 (č.l. 52-53spisu) a č. PPZ-HCP-PO8-26-011/2017-ZVC zo dňa 12.5.2017 (č.l. 54-56 spisu), z ktorých vyvodzoval ustálenú rozhodovaciu prax správneho orgánu, ktorý v prípade prvého administratívneho vyhostenia účastníka konania nepristúpil k uloženiu zákazu vstupu a pristúpil k tomu až pri jeho druhom administratívnom vyhostení.
Duplika žalovaného
41. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zo dňa 11.05.2018, pokiaľ sa týka námietok žalobcu, že sa v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevyporiadal s odvolacou námietkou, že nie je dané ani len nedbanlivostné zavinenie žalobcu, teda že absolútne absentuje naplnenie podmienky zavinenia uviedol, že predmetom tohto konania nie je uloženie priestupku v blokovom konaní, ale administratívne vyhostenie s uložením zákazu vstupu. Správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí konštatoval, že žalobca sa dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a) ZoPC, čo je vzhľadom na preukázanú existenciu neoprávneného pobytu žalobcu na území SR v súlade s uvedeným ustanovením. Za spáchanie tohto priestupku umožňuje zákon uloženie pokuty v blokom konaní do 165 eur, pričom táto skrátená forma riešenia priestupku je v súlade ustanovení zákona o priestupkoch a jeho podstatou je dohoda o vine a sankcii medzi správnym orgánom a priestupcom. Po potvrdení súhlasu s uložením pokuty v blokom konaní vlastnoručným podpisom sa tento stáva právoplatným. V spisovom materiáli pod č. PPZ-HCP-PO8-62-011/2016 zo dňa 20.06.2016 sa nachádza záznam o uložení pokuty podľa § 118 ods. 7 ZoPC žalobcovi vo výške 50 eur za priestupok podľa § 118 ods. 1 písm. a) ZoPC, z čoho je zrejmé, že uloženú pokutu žalobca zaplatil a teda s postupom správneho orgánu súhlasil. V opačnom prípade, ak by uloženie pokuty v blokovom konaní namietal, správny orgán by postupoval v zmysle príslušných ustanovení zákona o priestupkoch a priestupok by prejednal.
42. Predmetom tohto konania je preskúmavané rozhodnutie, ktorého predmetom bolo administratívne vyhostenie žalobcu s uložením zákazu vstupu, preto poukazovanie žalobcu na riešenie priestupku v blokovom konaní za opakovaného poukazovania na ustanovenia zákona o priestupkoch je nedôvodné. Nakoľko však v danom prípade dôvod na uloženie pokuty v blokovom konaní je rovnaký, ako dôvod na vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení, t. j. existencia neoprávneného pobytu žalobcu je zrejmé, že aj odôvodnenie neoprávneného pobytu bude v obidvoch týchto prípadoch totožné. Mal za to, že žalovaný sa s námietkami, týkajúcimi sa odôvodnenia uloženia administratívneho vyhostenia, ako aj uloženia zákazu vstupu, dostatočne vysporiadal v odvolacom konaní, ako aj v predchádzajúcom vyjadrení k podanej žalobe. S poukázaním na článok 6 ods. 1 písm. a) a b) Kódexu schengenských hraníc uviedol, že v rámci 180-dňového obdobia predchádzajúceho ku dňu 20.12.2017, teda ku dňu kontroly vykonanej správnym orgánom, žalobca prekročil možnú maximálnu 90-dňovú dobu pobytu v schengenskom priestore o 26 dní, čím konal v rozpore s uvedeným ustanovením a takéto konanie je v ustanovení § 2 ods. 1 písm. h) ZoPC definované ako neoprávnený pobyt na území SR. Danú skutočnosť jednoznačne preukazuje výstup zo schengenskej kalkulačky, ktorú dňa 20.12.2017 správny orgán použil na výpočet dní strávených žalobcom v schengenskom priestore na základe odtlačkov vstupných a výstupných prechodových pečiatok nachádzajúcich sa v jeho cestovnom doklade.
43. Žalovaný ďalej vo svojom vyjadrení poukazoval na skutočnosti tvrdiace žalobcom v zápisnici podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku, ako aj na dôvod odopretia mu vstupu na ukrajinsko-slovenskej hranici v decembri 2017, kde mu aj bolo oznámené s poučením, že hranicu ukrajinsko-slovenskú môže opätovne prejsť o 23 dní. Na základe daného tak žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že tento dňa 20.12.2017 nevedel a ani nemohol vedieť, že dĺžka jeho pobytu na území členských štátov EÚ už prekročila zákonom povolenú hranicu. Zároveň dodal, že opakované tvrdenia žalobcu opierajúce sa o umožnený vstup kompetentnými orgánmi Maďarskej republiky žalobcovi na ich územie v žiadnom prípade nezohľadňuje právne možnosti legálneho zotrvania na území SR. Naopak, správnosť postupu správneho orgánu jednoznačne potvrdzuje výpočet správneho orgánu zo dňa 20.12.2017 preukazujúci prekročenie oprávnenosti pobytu žalobcu v schengenskom priestore, ktorý je v tomto konaní nespochybniteľným dôkazom existencie jeho neoprávneného pobytu na území SR.
44. K námietke o nevysporiadaní sa a neaplikovaní ustanovenia § 82 ods. 4 ZoPC žalovaný opätovne dodal, že žiadne ustanovenie zákona o pobyte cudzincov neupravuje neuloženie zákazu vstupu v prípade, že sa jedná o prvé administratívne vyhostenie. Pokiaľ sa týka dvoch priložených rozhodnutí prvostupňových správnych orgánov z iných správnych konaní (PPZ-HCP-PO12-012/2017-ZVC a PPZ- HCP-PO8-26-011/2017-ZVC), na ktoré žalobca poukazuje ako na ustálenú rozhodovaciu prax pre uloženie zákazu vstupu, pričom z odôvodnenia uvedených rozhodnutí nič také nevyplýva, žalovaný opakovane aj v tomto vyjadrení uviedol, že podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonom a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný a musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a obsahovať predpísané náležitosti. V zmysle Správneho poriadku ide o individuálny správny akt a poukazovanie žalobcu na rozhodnutie správneho orgánu v inom správnom konaní za účelom dosiahnutia rovnakého rozhodnutia je v danej veci, aj vzhľadom na ustanovenie § 46 a § 47 Správneho poriadku, ako aj na samotný proces zisťovania
podkladov pre rozhodnutie a dokazovania uvedený v § 32 až § 40 Správneho poriadku a daný postup v správnom konaní teda neprijateľný. Dané ustanovenie (§ 82 ods. 4 ZoPC) ukladá policajnému orgánu pri administratívnom vyhostení a zákaze vstupu povinnosť osobitne zohľadniť skutočnosť, že sa na štátneho príslušníka už vzťahovalo viac ako jedno rozhodnutie o administratívnom vyhostení alebo štátny príslušník tretej krajiny vstúpil na územie SR počas trvania jeho zákazu, čo správny orgán, keďže išlo o druhé administratívne vyhostenie, v priloženom rozhodnutí č. PPZ-HCP-PO8-26-011/2017-ZVC zo dňa 12.05.2017 aj zohľadnil, no v žiadnom prípade sa týmto ustanovením nedáva povinnosť a ani len možnosť vylúčenia uloženia zákazu vstupu v prípade, ak ide o prvé administratívne vyhostenie.
45. K námietke, týkajúcej sa uplatnenia práva v súlade s ustanovením § 82 ods. 8 ZoPC žalovaný aj napriek tomu, že tak urobil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že podľa výkladu daného ustanovenia policajný útvar v odôvodnených prípadoch môže aplikovať tento postup iba za splnenia podmienok vyplývajúcich z daného ustanovenia a to, že sa tento dostaví dobrovoľne, to znamená že nie je predvedený ani predvolaný a zároveň prípadne s úmyslom požiadať o pobyt prípadne požiada o návrat do domovského štátu v rámci ADN po tom, čo bude poučený v konaní o administratívnom vyhostení o tejto možnosti. Z daného vyplýva, že v prípade žalobcu nebolo možné po vydaní napadnutého rozhodnutia aplikovať predmetné ustanovenie a preto dodatočná žiadosť žalobcu v podanom odvolaní zo dňa 03.05.2018 prostredníctvo splnomocneného zástupcu po tom, ako sám dobrovoľne, po vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení, vycestoval z územia SR nezakladá dôvod na postup podľa § 57 ods. 1 Správneho poriadku. Ustanovenie § 125 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ukladá povinnosť policajnému orgánu pri vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení poučiť cudzinca o možnosti využitia asistovaného dobrovoľného návratu, pričom správny orgán si túto povinnosť splnil a žalobcu počas vykonávania úkonov pred vydaním rozhodnutia správneho orgánu a administratívnom vyhostení zo dňa 20.12.2017, ktoré je predmetom tohto konania, dňa 20.12.2017 aj poučil o možnosti požiadať o asistovaný dobrovoľný návrat (ADN). Dané potvrdzuje písomné „Poučenie o možnosti požiadať o dobrovoľný návrat domov s IOM“ (nachádzajúce sa v spisovom materiáli), ktorých prevzatie a pretlmočenie je potvrdené podpismi žalobcu a tlmočníka. Žalobcovi bol vysvetlený postup, aby v prípade záujmu navštívil medzinárodnú organizáciu pre migráciu (IOM) za účelom registrácie do programu ADN a zároveň mu bol poskytnutý kontakt na pracovníkov IOM. Registráciu vykonáva výhradne IOM. Zo súvisiaceho spisového materiálu jednoznačne vyplýva a uvádza to aj žalobca v odvolaní, ako aj v podanej správnej žalobe, že sa dňa 20.12.2017 dostavil na správny orgán za účelom podania žiadosti o prechodný pobyt na účel podnikania. Jeho neoprávnený pobyt bol vyriešený, a to vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ktorým mu bola určená lehota na vycestovanie z územia SR a uložený zákaz vstupu. Na druhý deň po vydaní rozhodnutia, t. j. dňa 20.12.2017, žalobca cez hraničný prechod Vyšné Nemecké z územia SR na Ukrajinu aj vycestoval, čo bolo zistené z lustrácie.
46. S poukazom na § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, dodal, že čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, tak v danom prípade platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka, domnienka o vyhlásení všeobecne záväzných predpisov je nevyvrátiteľná a teda nie je možné akceptovať ani tvrdenie žalobcu, že výklad § 82 ods. 8 ZoPC je žalovaným nielen že nesprávny, ale najmä na osobu žiadateľa kladie prehnané nároky na právne znalosti cudzieho práva. Ustanovenie § 82 ods. 8 ZoPC jednoznačne udáva, že v prípade, ak ilegálny cudzinec si je vedomý toho, že sa na území inej krajiny zdržiava neoprávnene a chce svoju aktuálnu situáciu riešiť návratom do domovskej krajiny, tak sa sám dobrovoľne dostaví na správny orgán za účelom požiadania o asistovaný dobrovoľný návrat a o tento návrat aj požiada. Účastník požiadal o dobrovoľný návrat až v čase, keď mal neoprávnený pobyt vyriešený vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Odhliadnuc od všetkého správny orgán dodal, že žalobca požiadal o asistovaný dobrovoľný návrat po tom, ako sám dobrovoľne z územia SR do domovskej krajiny vycestoval, čo je zároveň aj dôvodom nemožnosti realizovania uvedeného asistovaného dobrovoľného návratu.
Zistenia a právne závery správneho súdu
47. Zo Zápisnice o vyjadrení účastníka konania spísanej podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní č. PPZ-HCP-PO8-62-008/2017-ZVC zo dňa 20.12.2017 súd zistil, že žalobca uviedol, že dňa 15.12.2017 mu odopreli vstup na hraničnom prechode Vyšné Nemecké, kde mu policajt povedal, že na vstup do schengenu má ísť smerom na Maďarsko. Opýtal sa, kedy môže prejsť cez ukrajinsko- slovenskú hranicu a povedali mu, že o 23 dní. V ten deň sa vrátil domov na Ukrajinu a dňa 19.12.2017 išiel na maďarský hraničný prechod Tiszabeh, kde ho nezdržiavali, dali mu vstupnú pečiatku, zobrali
odtlačky prstov a pustili ho. Keby ho na maďarskej hranici neboli pustili do Maďarska a oznámili mu, že má vyčerpaný počet dní na vstup do schengenu, bol by sa vrátil na Ukrajinu. Keďže ho vpustili, hneď v ten deň autom odcestoval na Slovensko, pričom hraničný prechod, cez ktorý pricestoval na Slovensko uviesť nevedel. Na Slovensku zaplatil hotel v Prešove, kde prenocoval jednu noc a na druhý deň (20.12.2017) prišiel na cudzineckú políciu podať žiadosť na prechodný pobyt za účelom podnikania. Tam mu povedali, že je tu neoprávnene, že má 90 dní v rámci 180-dňového obdobia vyčerpaných, o čom nevedel, nakoľko ho na to nikto neupozornil. To, čo sa stalo, neurobil naschvál, keby bol o tom vedel, nebol by prišiel na políciu aby mal problémy. Nemal záujem, aby bol informovaný zastupiteľský úrad a potvrdil, že nie je voči nemu vedené trestné stíhanie a že nebol už odsúdený. Rovnako potvrdil, že nemá zákaz vstupu do niektorej krajiny Európskej únie a že v Španielsku žije jeho otec, pričom žiadne rodinné väzby v Slovenskej republike nemá a disponuje dostatočnými finančnými prostriedkami a v prípade jeho vyhostenia môže byť vyhostený a môže vycestovať domov na Ukrajinu. Zároveň potvrdil, že v prípade vyhostenia na Ukrajinu nebude tam ohrozená jeho sloboda z dôvodov rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie a takisto v prípade jeho administratívneho vyhostenia mu v krajine pôvodu nehrozí uloženie trestu smrti alebo jeho predpoklad, že by v prebiehajúcom trestnom konaní takýto trest bolo možné uložiť. Takisto potvrdil, že mu v krajine pôvodu nehrozí nič také, aby prichádzalo do úvahy prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo či mu v tejto krajine hrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo v prebiehajúcom trestnom konaní by mu mohol takýto trest byť uložený. Potvrdil, že nežiada o udelenie azylu.
48. Z poučenia o možnosti požiadať o dobrovoľný návrat s IOM č. PPZ-HCP-PO8-62-007/2017-ZVC zo dňa 20.12.2017 (nachádzajúcom sa v administratívnom spise žalovaného) súd zistil, že účastník konania bol poučený o tom, že Slovenská republika poskytuje pomoc pri návrate do krajiny pôvodu cudzincom bez povolenia na pobyt a neúspešným žiadateľom o azyl od roku 1998 v spolupráci s Medzinárodnou organizáciou pre migráciu (IOM) a cudzinec, ktorý nemá povolenie na pobyt a ktorý nemôže alebo nechce zostať na Slovensku, môže požiadať IOM o pomoc pri návrate domov a bezplatne využiť služby v danom poučení uvedené. Zároveň mu bola oznámená kancelária v Bratislave, aj v Prešove, ako aj telefonický kontakt, emailový kontakt, pričom na poskytovanú pomoc nie je právny nárok a jednotlivé typy pomoci schvaľuje IOM podľa dostupnosti finančných prostriedkov a individuálnych potrieb klienta.
49. Podľa článku 6 ods. 1 (Podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 9. marca 2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc), Na plánovaný pobyt na území členských štátov, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180-dňového obdobia, čo zahŕňa posúdenie obdobia 180 dní predchádzajúcich každému jednotlivému dňu pobytu, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky: a) majú platný cestovný doklad, ktorý držiteľa oprávňuje prekročiť hranicu a ktorý spĺňa tieto kritériá: i) jeho platnosť musí byť najmenej o tri mesiace dlhšia, ako je zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov. V odôvodnenej núdzovej situácii možno od tejto podmienky upustiť; ii) musel byť vydaný počas posledných 10 rokov;
b) majú platné vízum, ak sa takéto vízum vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001, s výnimkou prípadu, ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza;
c) zdôvodnia účel a podmienky plánovaného pobytu a majú dostatočné prostriedky na živobytie na dĺžku plánovaného pobytu a na návrat do svojej krajiny pôvodu alebo na tranzit do tretej krajiny, v ktorej ich určite prijmú, alebo sú schopní získať takéto prostriedky zákonným spôsobom;
d) nejde o osoby, na ktoré bolo vydané v SIS upozornenie na účely odopretia vstupu;
e) nepokladajú sa za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné zdravie alebo medzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu, a najmä na nich z takéhoto dôvodu nebolo vo vnútroštátnych databázach členských štátov vydané upozornenie na účely odopretia vstupu.
50. Podľa článku 14 ods. 1 (Odopretie vstupu) Kódexu schengenských hraníc, Vstup na územie členských štátov sa odoprie štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý nespĺňa všetky podmienky na
vstup stanovené v článku 6 ods. 1 a nepatrí do kategórií osôb, ktoré uvádza článok 6 ods. 5. Týmto nie je dotknuté uplatňovanie osobitných ustanovení, ktoré sa týkajú práva na azyl, medzinárodnú ochranu alebo na vydanie víz na dlhodobý pobyt.
51. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, Na účely tohto zákona sa rozumie a) asistovaným dobrovoľným návratom návrat štátneho príslušníka tretej krajiny do krajiny pôvodu, posledného bydliska alebo ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, a ktorý zabezpečuje Medzinárodná organizácia pre migráciu alebo iná mimovládna organizácia na základe dohody s vládou Slovenskej republiky.
52. Podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Na účely tohto zákona sa rozumie c) členským štátom členský štát Európskej únie okrem Slovenskej republiky, iný štát, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore, a Švajčiarska konfederácia; na účely § 30 a § 51 až 57 sa členským štátom rozumie len členský štát Európskej únie okrem Slovenskej republiky,
53. Podľa § 2 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov, Na účely tohto zákona sa rozumie h) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.
54. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, 78) ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.
55. Podľa § 82 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
56. Podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu b) podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b) až i) na jeden rok až päť rokov.
57. Podľa § 82 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar pri administratívnom vyhostení a zákaze vstupu osobitne zohľadňuje skutočnosť, že sa na štátneho príslušníka tretej krajiny už vzťahovalo viac ako jedno rozhodnutie o administratívnom vyhostení alebo štátny príslušník tretej krajiny vstúpil na územie Slovenskej republiky počas trvania jeho zákazu vstupu.
58. Podľa § 82 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar vydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení podľa odseku 1 písm. b) bez uloženia zákazu vstupu, ak sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne dostaví na policajný útvar, požiada o návrat do domovského štátu v rámci asistovaného dobrovoľného návratu a ministerstvo vnútra súhlasí s realizáciou asistovaného dobrovoľného návratu.
59. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára:
60. Z ustanovenia § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku vyplýva, že správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach administratívneho vyhostenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.
61. V zmysle tejto právnej úpravy správny súd môže preskúmať rozhodnutie správneho orgánu vo veciach administratívneho vyhostenia aj neformálne bez ohľadu na uplatnené dôvody. Ak teda pri
prieskume rozhodnutia správny súd zistí aj štátnym príslušníkom tretej krajiny neuplatnený dôvod nezákonnosti rozhodnutia o zaistení, bude oprávnený a povinný žalobe vyhovieť.
62. V posudzovanom prípade nie je bez významu ani aplikácia ustanovenia § 206 ods. 4 Správneho súdneho poriadku, v zmysle ktorého je pre správny súd rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
63. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného ako druhostupňového správneho orgánu č. PPZ-HCP-PO2-17-003/2018 zo dňa 05.02.2018, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Oddelenia cudzineckej polície PZ Prešov č. PPZ-HCP- PO8-62-009/2017-ZVC zo dňa 20.12.2017, ktorým prvostupňový správny orgán podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostil žalobcu na územie Ukrajiny, uložil mu zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na jeden rok (§ 82 ods. 3 písm. b) ZoPC), určil mu povinnosť vycestovať z územia SR v lehote do 7 dní od vykonateľnosti rozhodnutia s tým, že lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia (§ 83 ods. 1 ZoPC). Zároveň v zmysle § 2 ods. 1 písm. c) ZoPC špecifikoval, že členským štátom sa rozumie členský štát Európskej únie okrem Slovenskej republiky, iný štát, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore a Švajčiarska konfederácia.
64. Správny súd zdôrazňuje, že predmetom súdneho prieskumu nebolo rozhodnutie žalovaného týkajúce sa spáchania priestupku žalobcu za jeho neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, ale rozhodnutie žalovaného, v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu o uložení administratívneho vyhostenia žalobcovi v dôsledku porušenia ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Preto nadmieru zvýšená pozornosť žalobcu uvádzaná v správnej žalobe poukazujúca na mieru jeho zavinenia nie je adekvátna a ani potrebná. Pri posudzovaní aplikácie ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je dôležité, či nastali skutočnosti, z ktorých možno vyvodiť, či u žalobcu ide, resp. nejde o neoprávnený pobyt na území SR. Zákon nevyžaduje v prípade použitia daného právneho ustanovenia týkajúceho sa posúdenia, či u štátneho príslušníka tretej krajiny došlo k neoprávnenému pobytu na území SR akúkoľvek mieru zavinenia. Má sa za to, že ak daná skutočnosť nastane, vyvádzajú sa z nej príslušné následky, ktorými v prípade žalobcu bolo uloženie jeho administratívneho vyhostenia, nakoľko je nepochybné, čo ani žalobca nespochybňoval, že v predchádzajúcom 180-dňovom období dosiahol jeho pobyt na území členských štátov viac ako 90 dní, v dôsledku čoho sa jeho pobyt na území Slovenskej republiky z pohľadu Kódexu schengenských hraníc stal neoprávnený.
65. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca ku dňu začatia konania vo veci jeho administratívneho vyhostenia (20.12.2017) vstúpil do schengenského priestoru počas posledných 180 dní, t.j. od 24.06.2017 v rozsahu 116 dní. V schengenskom priestore sa zdržiaval v období od 24.06.2017 do 17.07.2017 (24 dní), od 26.07.2017 do 23.10.2017 (90 dní), od 19.12.2017 do dňa 20.12.2017 (2 dni). Rozsah zisteného počtu dní zdržiavania sa v schengenskom priestore v počte 116 za posledných 180 dní žalobca ani v správnej žalobe nespochybňoval. Teda správne orgány správne vyhodnotili, že žalobca prekročil počet dní, počas ktorých bol oprávnený sa zdržiavať v schengenskom priestore o 26 dní, čím porušil citované ustanovenia Kódexu schengenských hraníc a takéto jeho konanie sa podľa § 2 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov považuje za neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
66. Navyše žalobcovi bol dňa 15.12.2017 odopretý vstup na územie SR podľa článku 14 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc, keďže dĺžka jeho pobytu na území členských štátov EÚ už dosiahla 90 dní počas predchádzajúceho 180 dňového obdobia.
67. K danej námietke správny súd ešte dopĺňa, že pokiaľ by si žalobca skontroloval svoj pobyt v schengenskom priestore podľa svojho vlastného cestovného pasu, z ktorého tieto vyplývajú, mohol mať vedomosť aj o tej skutočnosti, že jeho pobyt na území členských štátov dosiahol, resp. prekročil 90 dní počas predchádzajúceho 180-dňového obdobia. Rovnako daná skutočnosť mu bola známa zo dňa 15.12.2017, kedy sa pokúšal o vstup na územie Slovenskej republiky. V tento deň mu bol vstup na územie SR odopretý podľa Kódexu schengenských hraníc, nakoľko dĺžka jeho pobytu na území členských štátov EÚ už dosiahla 90 dní počas predchádzajúceho 180-dňového obdobia. Samotný žalobca vo svojej výpovedi pred prvostupňovým správnym orgánom ohľadne svojho vstupu dňa 15.12.2017 uviedol, že na hraničnom prechode Vyšné Nemecké mu policajt povedal, že na vstup do schengenu má ísť smerom
na Maďarsko a na jeho otázku kedy môže cez ukrajinsko-slovenskú hranicu mu jednoznačne už, že o 23 dní. Z daného vyplýva, že žalobcovi boli známe dôvody, pre ktoré mu bol odopretý vstup na územie SR dňa 15.12.2017.
68. Z ustanovenia § 77 ods. 1 ZoPC vyplýva, že policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení môže uložiť zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov. Správna úvaha, týkajúca sa využitia možnosti uloženia administratívneho vyhostenia spolu s uložením zákazu vstupu však musí byť zo strany správneho orgánu náležite odôvodnená. Z preskúmavaných rozhodnutí je zrejmé, že správny orgán pri posudzovaní uloženia zákazu vstupu v prípade žalobcu zobral do úvahy tú skutočnosť, že žalobca sa zdržiava na území SR neoprávnene, pričom v jeho prípade bolo zdržiavanie sa v schengenskom priestore v rozpore so zákonom v rozsahu viac o 26 dní. Rovnako zohľadnil aj to, že tento sa dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a) ZoPC, ktorý s ním bol prejednaný a ako vyplýva z pripojeného administratívneho spisu, za priestupok mu bola uložená bloková pokuta vo výške 50,- EUR, ktorú aj zaplatil na mieste. Rovnako zohľadnil aj tú skutočnosť, že tomuto bol dňa 15.12.2017 o 04:30 hod. odopretý vstup na územie SR podľa Kódexu schengenských hraníc článok 14 odsek 1 podľa písmena „F“ formulára Kódexu, keďže dĺžka jeho pobytu na území členských štátov EÚ už dosiahla 90 dní počas predchádzajúceho 180-dňového obdobia.
69. Vychádzajúc z vyššie uvedeného má správny súd za to, že v prejednávanom prípade neboli medze správnej úvahy prekročené a pri jej ukladaní boli dodržané zásady logického myslenia, pričom rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu spolu s uložením zákazu vstupu vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu a bolo aj náležite zdôvodnené závažnosťou neoprávneného pobytu žalobcu na území SR.
70. K výške uloženého zákazu vstupu správny súd podotýka, že vzhľadom na administratívne vyhostenie žalobcu podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC pripadá do úvahy v prípade určenia jeho dĺžky použitie ustanovenia § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC, v rámci ktorého zákon určuje rozpätie od jedného roka do päť rokov. Žalobcovi bol uložený zákaz vstupu na najnižšej možnej hranici, t.j. v trvaní jedného roka.
71. V súvislosti s uložením zákazu vstupu žalobcovi tento poukazoval na rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, a to č. PPZ-HCP-PO8-12-012/2017-ZVC zo dňa 19.04.2017 (č.l. 52-53 spisu) a č. PPZ-HCP-PO8-26-011/2017-ZVC zo dňa 12.5.2017 (č.l. 54-56 spisu), z ktorých vyvodzoval ustálenú rozhodovaciu prax správneho orgánu, ktorý v prípade prvého administratívneho vyhostenia účastníka konania nepristúpil k uloženiu zákazu vstupu a pristúpil k tomu až pri jeho druhom administratívnom vyhostení. K danému súd uvádza, že každé správne rozhodnutie musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu. Správny orgán musí v zmysle platnej judikatúry zohľadňovať skutkové okolnosti prípadu a každý jednotlivý prípad sa musí posudzovať individuálne a jednotlivo. Žalovaný v preskúmavaných rozhodnutiach jasne zdôvodnil prečo v prípade žalobcu pristúpil aj k uloženiu zákazu vstupu (viď vyššie). Z neuloženia zákazu vstupu vo veci, na ktorú poukazoval žalobca nemožno vyvodzovať, že v prípade prvého administratívneho vyhostenia k danému nemožno pristúpiť. Pokiaľ by to tak bolo, zákonodarca by jasne a určito uviedol, že v prípade prvého administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny súd nemôže uložiť zákaz vstupu. Takéto tvrdenie však nemá oporu v zákonnej norme, v zmysle ktorej žalovaný postupoval.
72. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán, sa vôbec (vecne a materiálne) nezaoberal námietkou v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov, že u žalobcu existujú prekážky administratívneho vyhostenia a, že z ich strany bol vykonaný iba ich formálny prieskum. Rovnako namietal, že zo strany žalovaného bol nedostatočne posúdený rodinný život žalobcu.
73. K danej námietke správny súd poukazuje na to, že žalobca počas svojho výsluchu zameraného zo strany prvostupňového správneho orgánu na zistenie prípadných prekážok jeho administratívneho vyhostenia v zmysle ustanovenia § 81 zákona o pobyte cudzincov uviedol, že v prípade jeho vyhostenia na Ukrajinu nebude tam ohrozená jeho sloboda z dôvodov rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie a takisto v prípade jeho administratívneho vyhostenia mu v krajine pôvodu nehrozí uloženie trestu smrti alebo jeho predpoklad, že by v prebiehajúcom trestnom konaní takýto trest bolo možné uložiť. Rovnako potvrdil, že mu v krajine pôvodu nehrozí nič také, aby prichádzalo do úvahy prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania
príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo aby mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo v prebiehajúcom trestnom konaní by mu mohol takýto trest byť uložený, pričom dodal, že nežiada o udelenie azylu. Rovnako potvrdil, že nemá zákaz vstupu do niektorej krajiny Európskej únie, pričom žiadne rodinné väzby v Slovenskej republike nemá a disponuje dostatočnými finančnými prostriedkami a v prípade jeho vyhostenia môže byť vyhostený a môže vycestovať domov na Ukrajinu.
74. Teda samotný žalobca neuviedol správnemu orgánu žiadne skutočnosti, či už rodinného alebo iného významu v zmysle článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“). Nie je povinnosťou správneho orgánu domýšľať si tieto skutočnosti a následne z nich vyvodzovať iné závery, pričom zo strany správneho orgánu bol náležite zachovaný procesný postup za účelom zistenia týchto skutočností týkajúcich sa rodinného života, ako aj možných prekážok jeho administratívneho vyhostenia podľa § 81 ZoPC, ale keďže zo strany žalobcu neboli takéto prekážky ani len uvedené, nebolo povinnosťou žalovaného si tieto domýšľať.
75. Správny súd dopĺňa, že povinnosťou správneho orgánu je získať podklady pre svoje rozhodnutie, pričom nemôže nahrádzať vyjadrenia žalobcu, alebo tieto prispôsobovať inak, ako tieto boli z jeho strany prezentované. Správny orgán umožnil žalobcovi v súlade s § 120 ods. 7 ZoPC vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladom, i k spôsobu ich zistenia, ako aj navrhnúť ich doplnenie, čo žalobca nevyužil a len uviedol, že to, čo sa stalo, neurobil naschvál.
76. Žalobca v správnej žalobe namietal, že správne orgány neuplatnili náležitý postup v zmysle ustanovenia § 82 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Rovnako aj danú námietku súd považuje za nedôvodnú, nakoľko v zmysle daného ustanovenia pre jeho aplikáciu sa vyžaduje splnenie buď podmienky, že na štátneho príslušníka tretej krajiny sa už vzťahovalo viac ako jedno rozhodnutie o administratívnom vyhostení alebo splnenie druhej podmienky, že tento vstúpil na územie SR počas trvania jeho zákazu vstupu, pričom na jeho aplikáciu stačí splnenie čo i len jednej z nich. V prípade žalobcu bolo zistené, že tento nebol doposiaľ z územia SR ešte administratívne vyhostený. To žalobca ani nespochybňuje. A rovnako žalobca nevstúpil na územie SR počas trvania jemu uloženému zákazu vstupu. V jeho prípade teda nebola splnená ani jedna zo zákonných podmienok a nebolo potrebné sa zo strany správnych orgánov pri administratívnom vyhostení žalobcu sa daným právnym ustanovením ani zaoberať a ani ho na jeho prípad aplikovať.
77. V súvislosti s námietkou neaplikácie ustanovenia § 82 ods. 4 ZoPC u žalobcu ten poukazoval na súdnu prax vyjadrenú v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Sa/16/2017. Právne posúdenie v danej právnej veci je však odlišné od žalobcovho prípadu, nakoľko v danej veci išlo u žalobcu už o druhé vyhostenie, čo nie je žalobcov prípad. Preto žalovaný nepochybil ak týmto smerom svoju správnu úvahu nerozvíjal.
78. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný nesprávne vyhodnotil ustanovenie § 82 ods. 8 ZoPC, keďže policajný orgán nemal vydať rozhodnutie o administratívnom vyhostení podľa odseku 1 písm. b) s uložením zákazu vstupu, nakoľko v prípade žalobcu tento požiadal o návrat do domovského štátu v rámci asistovaného dobrovoľného návratu (ďalej „ADN“) a žalovaný mal pristúpiť k zmene prvostupňového rozhodnutia.
79. Súd zdôrazňuje, že žalobca požiadal o ADN vo svojom odvolaní zo dňa 29.12.2017 (doručené dňa 03.01.2018) voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu. Dňa 22.12.2017, t.j. ešte pred podaním predmetného odvolania, dobrovoľne opustil územie SR cez hraničný prechod na Ukrajinu.
80. V danom postupe žalobcu možno vidieť špekulatívny pokus o tú skutočnosť, aby správny orgán upustil od uloženia zákazu vstupu. Ako vyplýva z pripojeného administratívneho spisu, žalobca počas svojho výsluchu vo veci jeho administratívneho vyhostenia pred prvostupňovým správnym orgánom neprejavil záujem o dobrovoľný návrat a danú námietku vyprodukoval až v rámci odvolacieho konania s cieľom dosiahnuť zmenu prvostupňového rozhodnutia uvedomujúc si, že mu hrozí zákaz vstupu na územie SR a členských štátov na dobu jedného roka. Navyše bol o možnosti požiadať o dobrovoľný návrh domov s IOM dňa 20.12.2012 (č. PPZ-HCP-PO8-62-007/2017-ZVC), čo osvedčil svojím podpisom.
81. Aplikácia daného ustanovenia však predpokladá, že štátny príslušník tretej krajiny sa dobrovoľne dostaví na policajný útvar a požiada o návrat do domovského štátu v rámci ADN. Okrem splnenia týchto podmienok musí byť splnená ešte tretia podmienka a to, že ministerstvo vnútra súhlasí s realizáciou ADN. V preskúmavanej veci sa však žalobca dostavil na správny orgán nie s cieľom požiadať o ADN, ale v úmysle podať si žiadosť o prechodný pobyt.
82. Ak by žalobca v prípade svojho výsluchu na prvostupňovom správnom orgáne prejavil vôľu o návrat do domovského štátu, čo sa však nestalo, bolo by na správnom orgáne, aby svoju správnu úvahu viedol smerom, či v jeho prípade možno, resp. nemožno aplikovať § 82 ods. 8 ZoPC. Avšak pokiaľ by žalovaný k aplikácii daného ustanovenia pristúpil počas odvolacieho konania, nemožno daný postup považovať za súladný so zákonom.
83. Správny súd už len dopĺňa, že ADN sa nevykonáva prostredníctvom žalovaných správnych orgánov, ale ako vyplýva z § 2 ods. 1 písm. a) ZoPC prostredníctvom organizácie - Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM), pričom žalobca bol počas konania o jeho administratívnom vyhostení poučený o možnosti využitia asistovaného dobrovoľného návratu (ADN), ako aj o tom, na ktorú organizáciu a akými prostriedkami sa má na danú organizáciu obrátiť (viď listina nachádzajúca sa v administratívnom spise žalovaného č. PPZ-HCP-PO8-62-007/2017-ZVC zo dňa 20.12.2017).
84. Pokiaľ žalobca namietal, že výrok preskúmavaného rozhodnutia je nezrozumiteľný a nevykonateľný, keďže nie je zrejme o aké konkrétne členské štáty akého nadnárodného zoskupenia má ísť, keďže mu bol uložený zákaz vstupu na územie členských štátov, správny súd uvádza, že v ustanovení § 2 ods. 1 písm. c) ZoPC, ktorého citáciu prvostupňový správny orgán uvádza aj vo výroku svojho rozhodnutia, je jasná definícia pojmu členský štát, ktorým sa rozumie členský štát Európskej únie okrem Slovenskej republiky, iný štát, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore a Švajčiarska konfederácia. Samotné menovité uvedenie konkrétnych štátov nie je potrebné. Zoskupenie Európska únia je dobrovoľným zväzkom štátov, ktoré sa spojili do politického a ekonomického zoskupenia na dosiahnutie spoločných cieľov a jednoty v Európe pomocou jednotnej zahraničnej a vnútornej politiky zvrchovaných členských štátov a k tomuto zoskupeniu štátov možno pristúpiť a rovnako aj z neho vystúpiť (napr. BREXIT - vystúpenie Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska z Európskej únie). Rovnako dané možno aplikovať aj na členské štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore. Európsky hospodársky priestor (EHP, European Economic Area - EEA) je integračné zoskupenie členských štátov EÚ a štátov Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO), okrem Švajčiarska. Cieľom EHP bolo rozšíriť ustanovenia EÚ týkajúce sa jej vnútorného trhu o krajiny patriace do EZVO (Island, Nórsko, Lichtenštajnsko). Teda uložený zákaz vstupu sa bude vzťahovať aj na všetky členské štáty, ktoré k daným zoskupeniam pristúpia počas žalobcovho výkonu zákazu vstupu a naopak nebude sa vzťahovať na tie štáty, ktoré z daných zoskupení vystúpia. Preto ani danú námietku správny súd nepovažuje za dôvodnú.
85. Pokiaľ v súvislosti s touto námietkou poukazuje žalobca na konanie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/61/2011 zo dňa 31.01.2012 správny súd podotýka, že dané rozhodnutie nie je použiteľné na preskúmavanú vec. V tomto konaní išlo o štátnu príslušníčku Afganistanu, ktorá cestovala spolu so svojimi maloletými deťmi, na územie SR vstúpila z Ukrajiny a takisto bol vylúčený odkladný účinok rozhodnutia správneho orgánu. Táto najprv požiadala o udelenie azylu na území SR, pričom následne na tejto žiadosti nezotrvala. NS SR vytkol správnemu orgánu, že sa dôsledne nezaoberal aplikáciou článku 8 Dohovoru najmä ak sa naviac o administratívnom vyhostení jej detí nerozhodlo, z čoho vyplýva, že jej maloleté deti by mali zostať na území SR a žalobkyňa by mala byť vyhostená na územie Ukrajiny. Ohľadne v tomto konaní žalobcom produkovanej námietky na dohodu o readmisii, NS SR vytkol správnemu orgánu, že z jeho rozhodnutia musí byť tiež zrejmé, či postupoval na základe Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, resp. aké boli dôvody, pre ktoré neaplikoval príslušné ustanovenia uvedenej Dohody. Rovnako uviedol, že v prípade aplikácie tejto dohody je potrebné zachovať určitý postup a lehoty, pričom z rozhodnutí nevyplýva, že by tak správne orgány urobili a takisto z nich nevyplýva ani to, že by išlo o skrátené konanie podľa článku 5 ods. 3 tejto dohody. Dané rozhodnutie teda nie je aplikovateľné na skutkové zistenia zistené správnym orgánom v prípade žalobcu.
86. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra súdu však
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29). Správny súd má zato, že v danej právnej veci reflektujúc na judikatúru ESĽP sa vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré boli pre rozhodnutie rozhodujúce.
87. Záverom preto možno konštatovať, že rozhodnutia vydané vo veci boli vydané v súlade s citovanými právnymi ustanoveniami, ako aj ustanovením § 3 ods. 5 Správneho poriadku a správne orgány, či už prvého alebo druhého stupňa rozhodli na základe spoľahlivo zisteného stavu veci a splnili si aj svoju povinnosť, ktorú namietal žalobca, keďže podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku spoľahlivo zistili presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarali potrebné podklady pre rozhodnutie.
88. Preto súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím dospel k záveru, že príslušný správny orgán postupoval v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu zákonným spôsobom, stav veci bol zistený dostatočným spôsobom, v konaní aplikoval ustanovenia správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie je v súlade so zákonom. Preto správnu žalobu zo dňa 22.02.2018 podľa § 240 Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná.
89. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich náhradu účastníkom konania, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.