Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (34)Rozsudok_11Co-168-2018.pdf
PDF · 182.56 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/168/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a členov senátu JUDr. Jána Auxta a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci žalobcu: Majetkový Holding, a.s., so sídlom Prievozská 2/A, 821 09 Bratislava, IČO: 35 823 364, zastúpeného: Mgr. Martin Babčaník, advokát, so sídlom advokátskej kancelárie Alžbetin Dvor 1348, 900 42 Miloslavov proti žalovanému: L. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom M., B. XXX/XX, zastúpeného: JUDr. Ľubomír Hlbočan, advokát, so sídlom advokátskej kancelárie Vajnorská 20, 831 03 Bratislava, o zaplatenie sumy 10.636,99 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 8C/98/2006-754 zo dňa 20. 12. 2017, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 8C/98/2006-754 zo dňa 20. 12. 2017 p o t v r d z u j e.
II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 % (výrok II.). Súd prvej inštancie rozhodoval o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 10.636,99 Eur spolu s 30 %-ným úrokom z omeškania od 15. 10. 1994 do zaplatenia s tým, že žalobca je oprávnený domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky len z výťažku predaja nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. M., a to pozemku parcelné čísla registra „C“ parc. č. XXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 577 m2 a stavby - rodinný dom so súpisným číslom XXX, postavenej na pozemku parcela č. XXX, pričom súd prvej inštancie uznesením č. k. 8C/98/2006-683 pripustil zmenu žaloby vo vzťahu ku žalovanému v hore uvedenom rozsahu. Odvolací súd poukazuje na to, že právny predchodca žalobcu, Slovenská sporiteľňa, a. s., so sídlom Námestie SNP 18, Bratislava, pôvodne sa podaným návrhom domáhala zaplatenia žalovanej istiny s príslušenstvom voči žalovanému 1/ Y. F. v postavení veriteľa voči dlžníkovi a voči žalovanému 2/ L. M. (terajší žalovaný) v postavení záložného veriteľa voči záložcovi nehnuteľností. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci platobným rozkazom č. k Ro/871/94 zo dňa 12. 12. 2004, ktorý platobný rozkaz vo vzťahu k pôvodne označenému žalovanému Y. F. nadobudol právoplatnosť v spojení s uznesením súdu prvej inštancie sp. zn. Ro/871/94 zo dňa 31. 07. 1997, keďže pôvodný žalovaný v prvom rade nepodal odpor proti platobnému rozkazu a ani odvolanie voči opravnému uzneseniu sp. zn. Ro/871/94 zo dňa 31. 07. 1997. Odvolací súd poukazuje na to, že rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 8C/98/2006-524 zo dňa 27. 03. 2012 v spojení s doplňujúcim rozsudkom č. k. 8C/98/2006-608 zo dňa 26. 06. 2013 bol uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/639/2013-627 zo dňa 31. 03. 2015 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie súdu prvej inštancie. Ďalej súd konal o žalobe žalobcu voči žalovanému L. M..
2. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní v súlade s pokynom Krajského súdu Banská Bystrica v uznesení č. k. 14Co/639/2013-627 zo dňa 31. 03. 2015 vykonal právne posúdenie, či došlo k uzatvoreniu zmluvy o zriadení záložného práva medzi žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom a Y. F. alebo medzi žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom a pôvodne žalovaným v 2. rade (L. M. - terajší žalovaný). Súd prvej inštancie zmluvu o zriadení záložného práva zo dňa 19. 08. 1991 posúdil ako absolútne neplatný právny úkon, z ktorého žalovanému nemôžu vzniknúť žiadne povinnosti voči žalobcovi, pričom poukázal na to, že súd zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zistil, že je tu uvedená Slovenská štátna sporiteľňa, mestská pobočka Zvolen zastúpená Ing. Konkoľovou Irenou (ďalej len sporiteľňa na strane jednej) a Y. F., M., F. XX/XX (ďalej len klient na druhej strane), pričom uzatvárajú zmluvu o zriadení záložného práva podľa § 129c a nasl. Hospodárskeho zákonníka na zabezpečenie pohľadávky vzniknutej z úverovej zmluvy č. 78-205-3 zo dňa 19. 08. 1991 uzatvorenej medzi vyššie uvedenými stranami. Podľa bodu 1 klient vyhlasuje, že je výlučným vlastníkom k nehnuteľnosti - rodinný dom a pozemok na parc. č. XXX o výmere 579 m2 v katastrálnom území M. zapísané do LV č. XXXX v stredisku geodézie K.. Podľa bodu 3 klient sa zaväzuje, že neprevedie nehnuteľnosti uvedené v bode 1 na iného, pokiaľ pohľadávka uvedená v bode 5 vrátane príslušenstva nebude uspokojená. V prípade, že nižšie uvedená pohľadávka sporiteľne nebude v dohodnutej dobe zaplatená má sporiteľňa právo navrhnúť hospodárskej arbitráži predaj nehnuteľností uvedených v bode 1. Podľa bodu 5 táto zmluva sa uzatvára na zabezpečenie záväzku klienta s príslušenstvom vo výške 340.000,- Kčs z vyššie uvedenej úverovej zmluvy. Ako klient je podpis Y. F., za sporiteľňu pečiatka a podpis osoby konajúcej Slovenskej štátnej sporiteľni. Ďalej je tam podpis terajšieho žalovaného a uvedené „M. L. (X.XX.XXXX)“ súhlasí so záložným právom na nehnuteľnosť čo potvrdzuje svojim podpisom. Súd z vyjadrenia žalovaného zistil, že on tiež kedysi podnikal, pričom vedel o tom, že mu bude zriadené záložné právo na nehnuteľnosť. Čo sa týka zriadenia záložného práva bola mu zaslaná listina s tým, že mu bude zriadené záložné právo, ktorú on potom podpísal, avšak banka mu už ďalej zmluvu o zriadení záložného práva nezaslala. Myslel si, že tu nejde o záložnú zmluvu, na základe ktorej sa urobí ťarcha na jeho dom, ale že ide len o takú zmluvu, kde dá súhlas, že do budúcnosti v prípade poskytnutia úveru žalovanému bude urobená riadna záložná zmluva s ním ako s vlastníkom domu, ale žiadna mu neprišla. On chcel len pánovi Y. F. pomôcť. Uvedené žalovaný uviedol na pojednávaní konanom dňa 10. 08. 2011. Na základe vykonaného dokazovania a posúdenia predovšetkým zmluvy o zriadení záložného práva súd dospel k záveru, že uvedený právny úkon je v zmysle § 22 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom, z ktorého teda voči žalovanému nevznikli žiadne právne účinky a preto nemožno ani vyvodzovať povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi ním vymáhanú sumu, ktorej by sa mohol domáhať speňažením výťažku z predaja nehnuteľnosti. V zmysle § 22 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka právny úkon musí byť určitý, jasný, zrozumiteľný, urobený vážne. Určitosť právneho úkonu musí vychádzať z toho, že v samotnom právnom úkone sa nachádzajú skutočnosti, ktoré zodpovedajú právnemu stavu v čase urobenia tohto právneho úkonu. Na základe zmluvy o zriadení záložného práva sa hneď konkrétne v bode 1 uvádza, že klient (Y. F.) vyhlásil, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti
- rodinného domu a pozemku na parc. č. XXX o výmere 579 m2 katastrálne územie M. zapísanej na LV č. XXXX. Z tohto ustanovenia teda vyplýva skutočnosť, že Y. F. bol vlastníkom tejto nehnuteľnosti, čo je v príkrom rozpore s výpisom z listu vlastníctva, kde ako vlastník sa uvádza žalovaný L. M.. Už len na základe tejto skutočnosti súd považoval uvedený právny úkon za úkon absolútne neplatný. Na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že na samotnej zmluve o zriadení záložného práva je dole uvedené, že L. M. súhlasí so záložným právom na nehnuteľnosť čo potvrdzuje svojim podpisom. Z dôvodu, že v predmetnej zmluve je ako vlastník uvedená iná osoba - Y. F., odlišná od skutočného vlastníka L. M. je tento právny úkon absolútne neplatným. Na tomto nemôže nič zmeniť ani to, že v zmysle § 129e Hospodárskeho zákonníka, ak niekto založí cudziu vec bez súhlasu vlastníka alebo organizácie, ktorej prislúcha k veci iné právo nezlučiteľné so záložným právom, vznikne záložné právo, ak sa vec odovzdá záložnému veriteľovi a ten ju dobromyseľne príjme. Z tohto paragrafu jednoznačne teda vyplýva, že je možné založiť aj cudziu vec, t. j. akoby bola v tomto prípade založená nehnuteľnosť patriaca L. M., pretože ak by tento dal výslovný súhlas na založenie tejto veci, záložné právo na túto vec by vzniklo a takáto zmluva by bola platná. V tomto prípade je však celý právny úkon mätúci a neurčitý, keďže zo zmluvy nevyplýva, že by L. M. dával súhlas na zriadenie záložného práva k jeho nehnuteľnosti, ale zo zmluvy vyplýva, že tento súhlas bol daný k nehnuteľnosti, ktorá podľa zmluvy mala patriť Y. F.. V prípade takej záložnej zmluvy, kde niekto zakladá cudziu vec, by mala byť minimálne označená osoba, ktorá dáva súhlas k zriadeniu záložného práva, v našom prípade osoba L. M., tak, aby pri takejto osobe bolo jednoznačne identifikované, čoho sa uvedené zriadenie záložného práva týka, teda akej zmluvy a taktiež pri ňom by malo byť uvedené aj to, že ktorého založeného predmetu, v našom prípade nehnuteľnosti,
sa záložné právo týka. Uvedený súhlas so zriadeným záložného práva podľa súdu by mohol byť aj na osobitnej listine s popísaním vyššie uvedených skutočností, aby takýto súhlas, keďže ide o veľmi dôležitý právny úkon, ktorým sa zakladá nehnuteľnosť mal byť podrobne opísaný s presnými údajmi. Okrem iného, ak ide o zakladanie cudzej veci a tento súhlas je daný vlastníkom, samotný vlastník by mal byť oboznámený s uvedenou, v našom prípade úverovou zmluvou, aby vedel posúdiť jednoznačne rozsah tohto záložného práva, na akú pohľadávku sa vzťahuje a iné podstatné skutočnosti pre posúdenie takéhoto dôležitého právneho úkonu. V prípade, ak takýto súhlas by mal byť na listine, ktorou niekto zakladá cudziu vec, tak samozrejme pri osobe vlastníka založenej veci by tiež malo byť podrobne popísané, že tento sa oboznámil s podmienkami úverovej zmluvy, s podmienkami záložnej zmluvy, ktorú uzavrel niekto iný ako samotný vlastník založenej veci. Taktiež zo samotnej zmluvy o zriadení záložného práva nevyplýva tá skutočnosť, že táto zmluva o zriadení záložného práva bola uzatvorená s inou osobou ako vlastníkom nehnuteľnosti L. M., ale s Y. F.. Podľa súdu v prípade, ak dochádza k uzatvoreniu zmluvy o zriadení záložného práva s inou osobou ako je vlastník nehnuteľnosti, toto je potrebné jednoznačne zvýrazniť v predmetnej zmluve, aby to bolo určité a jasné aj pre osobu, ktorá má potom následne dať súhlas so zriadením záložného práva. Z tejto zmluvy, tak ako to vyplýva z jej nadpisu, jednoznačne táto bola uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a pôvodne žalovaným v 1. rade Y. F., ako klientom, a nikde sa tu nepoukazuje ani na to, že samotný klient nie je vlastníkom nehnuteľnosti a že túto uzatvára ako osoba, ktorej nehnuteľnosť nepatrí a že by v nejakom článku bola podmienka platnosti tejto zmluvy uvedená, tým že platnosť tejto zmluvy sa nadobúda udelením dodatočného súhlasu vlastníka k uzatvoreniu záložnej zmluvy. Teda aj táto ďalšia skutočnosť spôsobuje neplatnosť záložnej zmluvy z dôvodu neurčitosti. Zároveň súd uvedený právny úkon považoval za neplatný aj z dôvodu, že tento nebol urobený zo strany žalovaného vážne, pretože aj z jeho výpovede, tak ako na to súd poukázal, vyplýva jednoznačne, že bol si vedomý, že mu bude zriadené záložné právo na nehnuteľnosť, pričom bola mu zaslaná listina, ktorú on podpísal, ale banka mu už ďalej nezaslala žiadnu zmluvu o zriadení záložného práva a on si myslel, že tu nejde o žiadnu záložnú zmluvu, na základe ktorej sa má urobiť ťarcha na jeho dom, ale len o zmluvu, kde dá súhlas, že do budúcnosti v prípade poskytnutia úveru bude urobená riadna záložná zmluva. Zo samotného teda vyplýva, že jednak žalovaný nebol žiadnym spôsobom oboznámený ani s úverovou zmluvou, čo bolo podľa súdu podstatné pri daní súhlasu pre založenie nehnuteľnosti, keďže ide o dôležitú skutočnosť týkajúcu sa nehnuteľného majetku, ktorý by mohol byť dokonca aj predaný. Tiež súd poukazoval na to, že zo samotnej zmluvy o zriadení záložného práva v tejto sa neuvádza, tak ako súd vyššie poukázal, že by táto sa uzatvárala medzi nevlastníkom nehnuteľnosti a že je potrebné dať dodatočne súhlas na zriadenie záložného práva, ale priamo v nej sa uvádza, že klient t. j. Y. F. uzatvára zmluvu na nehnuteľnosti, ktoré jemu patria. Z tohto teda vyplýva, že žalovaný nemal vedomosť, že uvedená listina, ktorá je ním podpísaná, že súhlasí so zriadením záložného práva, že na základe tejto listiny má dôjsť k zriadeniu záložného práva k týmto nehnuteľnostiam, keďže podľa zmluvy sa zakladali nehnuteľnosti vo vlastníctve Y. F.. Ako sám poukázal, on očakával, že samotná zmluva o zriadení záložného práva bude uzatvorená medzi ním a bankou až v budúcnosti. Samotný právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, ktorá poskytovala úver od počiatku, t. j. aj v rámci uzatvorenej úverovej zmluvy poukazovala na to, že predmetné nehnuteľnosti, ktoré sa majú založiť sú vo vlastníctve Y. F., kde v samotnej úverovej zmluve v článku 9 sa jednoznačne uvádza, že na zabezpečenie pohľadávky z úveru poskytovaného podľa tejto zmluvy zriaďuje klient (Y. F.) záložné právo podľa § 129 a nasl. Hospodárskeho zákonníka a dáva do zálohu veci ďalej uvedené, ktoré sú jeho vlastníctvom na rodinný dom podľa LV č. XXXX. Taktiež aj, ako už súd vyššie poukázal, v samotnej zmluve o zriadení záložného práva sa Y. F. uvádza ako vlastník predmetných nehnuteľností. Aj z ostatných článkov zmluvy o zriadení záložného práva t. j. článku 2, kde klient vyhlasuje, že na nehnuteľnosti neviaznu žiadne záväzky, ďalej, že uvedenú nehnuteľnosť sa zaväzuje poistiť pre prípad poškodenia..., ako aj podľa článku 3, kde sa klient zaväzuje, že neprevedie nehnuteľnosti uvedené v bode 1 na iného, pokiaľ pohľadávka nebude uspokojená, jednoznačne preukazujú to, že predmetná zmluva je neplatná, pretože tak z článku 2, 3 ako aj z ostatných jednoznačne je obsahovo poukazované na to, že vlastníkom nehnuteľnosti je Y. F. čo však nezodpovedá skutočnosti, keďže vlastníkom bol L. M.. Preto aj z týchto článkov jednoznačne vyplýva, že samotný L. M., ako vlastník nehnuteľnosti, predmetnou zmluvou bol uvedený do omylu a ako sa sám vyjadril, nebol si vedomý toho, že podpisuje nejakú zmluvu o zriadení záložného práva, pretože podľa neho táto mu mala byť ešte len zaslaná. Preto súd aj na základe tejto ďalšej skutočnosti považoval uvedenú predmetnú zmluvu o zriadení záložného práva za absolútne neplatný právny úkon. Súd prvej inštancie zhrnul hlavné dôvody neplatnosti predmetnej zmluvy, keď predmetnú zmluvu považoval za neplatnú predovšetkým z dôvodu, že táto zmluva o zriadení záložného práva, kde sa uvádza ako vlastník nehnuteľností Y. F., je v rozpore s tým, že Y. F. nikdy nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností, čo bolo preukázané výpismi s listu vlastníctva. Ďalším dôvodom neplatnosti
predmetnej zmluvy je neplatný aj bod 3, kde sa samotný klient, ktorému predmetné nehnuteľnosti patria zaväzuje, že tieto neprevedie, čo samozrejme je absolútne mätúcim článkom, keďže nebol vlastníkom nehnuteľností. Čo sa týka ďalšieho dôvodu neplatnosti, tým je aj skutočnosť, že samotný L. M., ako vlastník nehnuteľnosti, bol predmetnou zmluvou jednoznačne uvedený do omylu, pretože z predmetnej zmluvy vyplýva, že vlastníkom týchto nehnuteľností je Y. F. a nie on, taktiež v článku 2 sa uvádza, že samotný Y. X uvedenú nehnuteľnosť poistí pre prípad poškodenia, že ju podľa článku 3 neprevedie na inú osobu, čo jednoznačne navodzuje dojem ako keby žalovaný nebol účastníkom tohto zmluvného vzťahu a že nie je vlastníkom tých nehnuteľností, ktoré sú uvedené v článku 1 predmetnej zmluvy. Súd tiež považoval za nedostačujúce uvedenie mena a priezviska L. M. s tým, kde je napísané: súhlasí so záložným právom na nehnuteľnosti, pričom nie je konkretizované, o ktoré nehnuteľnosti sa jedná a to či už vypísaním čísla listu vlastníctva, katastrálneho územia, parcely, súpisného čísla v prípade stavby, resp. aspoň s odkazom na článok predmetnej zmluvy, kde by uvedené nehnuteľnosti mali byť konkretizované. Preto súd v zmysle vyššie uvedeného predmetnú zmluvu o zriadení záložného práva považoval za absolútne neplatný právny úkon a na základe toho, že žalobca žaloval žalovaného z dôvodu právneho úkonu, ktorý je absolútne neplatným, súd žalobu v celom rozsahu zamietol. K námietke premlčania zo strany žalovaného uviedol, že sa predmetnou námietkou premlčania nezaoberal z toho dôvodu, že žalobu zamietol na základe tej skutočnosti, že zmluvu o zriadení záložného práva považuje za absolútne neplatný právny úkon. V prípade, ak súd má za to, že ide o absolútne neplatný právny úkon nemôže dôjsť ani k premlčaniu takéhoto úkonu, keďže na takýto právny úkon sa hľadí ako keby vôbec nebol vznikol a z takéhoto právneho úkonu nemohli vzniknúť ani žiadne práva a povinnosti stranám, ktoré takýto právny úkon uzatvorili. Keďže žiadne práva a povinnosti z takéhoto právneho úkonu pre žiadnu zo strán nevyplývajú, nemôže dôjsť ani k premlčaniu nejakých práv, keďže tieto vôbec nevznikli. Vec právne posúdil podľa § 763 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, podľa § 129d ods. 1, 2, 3, § 129e ods. 1, § 21 ods. 1, 2, 3, § 22 ods. 1, 2, § 23 zákona č. 109/1964 Zb. (Hospodársky zákonník).
3. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
4. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie žalobca podal odvolanie v celom rozsahu z dôvodu, že podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Namietal nevykonanie dôkazov po zrušujúcom uznesení dovolacím súdom a nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým súd znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Predovšetkým namietal, že súd prvej inštancie pri znovuprejednaní veci na pojednávaní dňa 27. 11. 2017 nepostupoval v súlade s platnou právnou úpravou v ustanoveniach § 177 a nasl. Civilného sporového poriadku, konkrétne namietal, že súd nepostupoval v zmysle § 181 ods. 2 CSP. Pojednávanie dňa 27. 11. 2017 bolo prakticky prvé, na ktorom došlo k prejednaniu merita veci po zrušení predchádzajúceho prvostupňového rozsudku. Súd prvej inštancie po základných prednesoch právnych zástupcov sporových strán bez ďalšieho a úplne neočakávane vyzval strany na prednes záverečných rečí, pričom opomenul svoje povinnosti pri vedení pojednávania podľa § 181 ods. 2 CSP a neurčil, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné a neuviedol ani svoje predbežné právne posúdenie veci. Opomenutím zákonných povinností podľa § 181 ods. 2 CSP súd odňal žalobcovi možnosť reagovať na predbežné právne posúdenie veci navrhovaním/predkladaním prípadných ďalších dôkazov vo svoj prospech, a tým znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu merita veci súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že právna úprava § 129e Hospodárskeho zákonníka umožňovala založiť aj cudziu vec v prípade, ak dal vlastník veci výslovný súhlas na založenie tejto veci, pričom takáto záložná zmluvy by bola platná a záložné právo by vzniklo, ktorý právny názor v priebehu konania prezentoval aj žalobca a ktorý vyplýva aj z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. V prejednávanej veci však právny úkon zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 19. 08. 1991, ktorá bola uzavretá medzi bankou a obligačným dlžníkom a ktorou došlo so súhlasom žalovaného, ako vlastníka, k zriadeniu záložného práva k nehnuteľnostiam v jeho vlastníctve, súd vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon z dôvodu neurčitosti v zmysle § 22 Hospodárskeho zákonníka, keď súd v tejto súvislosti poukázal na bod 1
zmluvy, v ktorom mal klient (Y. F.) vyhlásiť, že je výlučným vlastníkom, a tiež bod 2, ktorým sa klient zaviazal nehnuteľnosti poistiť a bod 3, ktorým sa klient zaviazal nehnuteľnosti nepreviesť, dokiaľ nebude pohľadávka veriteľa uspokojená. Žalobca má za to, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP. Pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení napádaného rozhodnutia tvrdí, že v bode 1 záložnej zmluvy klient (Y. F.) vyhlásil, že je výlučným vlastníkom zakladaných nehnuteľností, toto tvrdenie súdu je v rozpore s vykonaným dokazovaním. Pri bližšom oboznámení sa so záložnou zmluvou je zrejmé, že išlo o predtlačený dokument, do ktorého boli potrebné údaje spisované písacím strojom, bod 1 záložnej zmluvy, v ktorom sa identifikoval vzťah klienta k nehnuteľnosti, vychádzal z dvoch obvyklých situácií, ktoré hospodársky zákonník predpokladal a síce, že 1/ klient je vlastníkom nehnuteľností alebo 2/ že má k nehnuteľnostiam právo hospodárenia, pričom vhodné vyhlásenie sa malo ponechať a nehodiace vyhlásenia sa malo prečiarknuť. V záložnej zmluve však nebolo prečiarknuté ani jedno z uvedených vyhlásení, a preto z bodu 1 záložnej zmluvy, nemožno vyvodzovať, že by obsahovalo vyhlásenie klienta o výlučnom vlastníctve k zakladaným nehnuteľnostiam, tak ako to tvrdí súd prvej inštancie. Žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP. Právny úkon je podľa § 20 ods. 2 Hospodárskeho zákonníka vždy potrebné vykladať v súlade so skutočnou vôľou konajúcej organizácie a v súlade s povahou konania, o ktoré ide, pričom treba prihliadať na okolnosti, za ktorých sa prejav robil a na zásady poctivého hospodárskeho styku. Súd sa neriadil týmito výkladovými pravidlami ustanovenými v § 20 ods. 2 HZ, jeho rozhodnutie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Skutočná vôľa všetkých zúčastnených subjektov bola zrejmá a dostatočne známa a v konaní aj bola preukázaná viacerými dôkazmi. Bolo preukázané, že klient a obligačný dlžník Y. F., ako podnikateľ, požiadal banku o čerpanie podnikateľského úveru, banka podmienila poskytnutie úveru zabezpečením formou záložného práva k nehnuteľnosti. Klient sa obrátil na žalovaného, aby mu pomohol a poskytol svoje nehnuteľnosti na zabezpečenie jeho úveru, pričom Y. F. vypovedal, že podmienkou poskytnutia úveru bolo aj zaručenie sa za tento úver nejakou nehnuteľnosťou, on išiel za pánom M.. Žalovaný na pojednávaní dňa 15. 12. 2020 vypovedal, že odporcu 1/ pozná, boli priatelia, on žiadnu ručiteľskú listinu nepodpísal, podpísal listinu o zriadení záložného práva, že súhlasí, vypovedal, že vedel o tom, že bude zriadené záložné právo na jeho nehnuteľnosť. Skutočnosť, že záložnou zmluvou zriaďuje klient (Y. F.) záložné právo k cudzej nehnuteľnosti, tiež vyplývala aj z listu vlastníctva a zo znaleckého posudku, ktorým klient banke preukazoval hodnotu zakladaných nehnuteľností a na ktorý záložná zmluva v texte bodu 1 priamo odkazovala. Práve s ohľadom na tú skutočnosť, že predmetom zálohu boli nehnuteľnosti, ku ktorým klient nemal vlastnícke právo, banka vyžadovala písomný súhlas žalovaného ako vlastníka zakladaných nehnuteľností, ktorý bol vyjadrený priamo v záložnej zmluve. Napriek tomu, že v bode 1 záložnej zmluvy nebol presne špecifikovaný vzťah klienta (Y. F.) k zakladaným nehnuteľnostiam, s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti i výpovede svedka a žalovaného je nepochybné, že všetky zúčastnené subjekty boli v čase podpisu záložnej zmluvy riadne oboznámené s tým, že záložnou zmluvou uzavretou medzi bankou na jednej strane a klientom na strane druhej sa na zabezpečenie úveru poskytovaného bankou klientovi zriaďuje záložné právo k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalovaného a to s jeho výslovným písomným súhlasom priamo v záložnej zmluve. Pokiaľ súd pri dôvodení neurčitosti poukázal na bod 2 záložnej zmluvy, upozorňuje žalobca, že poistenie veci vo vlastníctve tretích osôb bolo a stále je absolútne bežnou praxou, a preto zmluvné ustanovenie bodu 2 nemožno hodnotiť ani ako neurčité, ani ako zmätočné, obdobne ani záväzok, ku ktorému sa klient zaväzoval v bode 3 záložnej zmluvy, a síce, že neprevedie nehnuteľnosti na iného, nespôsobuje neurčitosť, ktorá by mohla mať za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Pokiaľ súd posúdil právny úkon ako neplatný aj z dôvodu, že tento nebol urobený zo strany žalovaného vážne, pričom súd poukázal na výpoveď žalovaného, ktorý tvrdil, že záložnú zmluvu síce podpísal, ale on si nemyslel, že ide o záložnú zmluvu a očakával, že s ním bude uzatvorená iná zmluva, poukázal žalobca na to, že je veľmi zložité preukazovať skutočný obsah vôle ako psychického vzťahu konajúceho človeka zamýšľanému následku, ktorá je nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu, pričom existenciu vôle pri jej prejave možno vyvodiť len na základe tu objektívnych skutočností, avšak poukazuje na to, že súd prvej inštancie absenciu vážnosti vôle konštatuje len na základe výpovede samotného žalovaného, a to bez opory v akýchkoľvek iných objektívnych skutočnostiach, či dôkazoch. Objektívne skutočnosti preukázané vykonaným dokazovaním záveru súdu prvej inštancie o absencii vážnosti vôle na strane žalovaného nenasvedčujú. V tomto smere poukázal na výpoveď svedka Y. F., že sa obracia na žalovaného a požiada ho o zabezpečenie úveru nehnuteľnosťami vo vlastníctve žalovaného, výpoveď žalovaného, ktorý potvrdil, že chcel Y. F. pomôcť, pričom vedel, že bude zriadené záložné právo na nehnuteľnosti v jeho vlastníctve, umožnil vypracovanie znaleckého posudku, ktorým bola banke preukázaná hodnota zakladaných nehnuteľností a na ktorý
záložná zmluva priamo odkazuje, žalovaný priamo v záložnej zmluve na konci jej zmluvného textu a za podpismi účastníkov záložnej zmluvy prejavil nespochybniteľný písomný súhlas so zriadením záložného práva na zabezpečenie úveru poskytnutého Y. F.. Pri svojom výsluchu v konaní výslovne potvrdil (pojednávanie dňa 15. 12. 2010), že podpísal listinu o zriadení záložného práva, že súhlasí. Záložné právo bolo od roku 1991 riadne zapísané aj na liste vlastníctva, voči čomu žalovaný nič nenamietal. Sám žalovaný v priebehu konania absenciu vôle vo vzťahu k ním prejavenému súhlasu so zriadením záložného práva nenamietal a neplatnosť záložnej zmluvy prvýkrát namietal až jeho právny zástupca na pojednávaní dňa 15. 12. 2010 a túto odvodzoval z tej skutočnosti, že Y. F. nebol vlastníkom zakladanej nehnuteľnosti. Obrana žalovaného neobstojí, je v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním. Záložná zmluva je svojím obsahom a vizuálnou stránkou nezameniteľná s inou listinou, pričom sám žalovaný v konaní výslovne potvrdil, že podpísal listinu o zriadení záložného práva, a teda už len vychádzajúc z onačenia tejto listiny musel vedieť, že danou listinou sa zriaďuje záložné právo. Všetky objektívne skutočnosti uvedené vyššie preukazujú skutočnú vôľu zúčastnených subjektov, ktorá smerovala k zriadeniu záložného práva k nehnuteľnostiam na základe záložnej zmluvy uzavretej medzi bankou a klientom, ktorý síce nemá vlastnícke právo k zakladaným nehnuteľnostiam, ale mal súhlas vlastníka zakladaných nehnuteľností so zriadením záložného práva, keď žalovaný vyslovil písomný súhlas so zriadením záložného práva priamo v záložnej zmluve. Žalobca má za to, že záložná zmluva je platným právnym úkonom, na základe ktorého došlo k zriadeniu a vzniku záložného práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalovaného. Pokiaľ súd dôvodí, že na listine, ktorou niekto zakladá cudziu vec by pri osobe vlastníka založenej veci malo byť podrobne rozpísané, že tento sa oboznámil s podmienkami úverovej zmluvy a s podmienkami záložnej zmluvy, takáto úvaha súdu nemá oporu v Hospodárskom zákonníku. Vtedy platná práva úpravy nevyžadovala od vlastníka zakladanej veci žiadne osobitné prehlásenie o oboznámení sa s úverovou zmluvou, pričom žalovaný v konaní ani netvrdil, že nebol oboznámený s podmienkami úverovej zmluvy či záložnej zmluvy. Vychádzajúc z elementárnej opatrnosti, ktorú možno od každého vlastníka veci v súvislosti s jej nakladaním očakávať a vyžadovať, je vylúčené, aby žalovaný vyslovil svoj písomný súhlas so zriadením záložného práva bez toho, aby sa dopodrobna oboznámil s podmienkami poskytnutia a splácania zabezpečovaného úveru. Ak sa žalovaný nesprával ako riadny hospodár a súhlasil so zriadením záložného práva k svojim nehnuteľnostiam len na základe dobrého slova svojho priateľa Y. F. bez toho, aby sa oboznámil s podmienkami zabezpečovaného úveru, táto skutočnosť nemôže byť v žiadnom prípade na ťarchu veriteľa. Hoci súd prvej inštancie konštatoval, že námietkou premlčania vznesenou zo strany žalovaného sa nezaoberal z dôvodu, že žalobu zamietol na základe inej skutočnosti a síce z dôvodu absolútnej neplatnosti záložnej zmluvy, v podanom odvolaní žalobca uviedol, že vychádzajúc z ust. § 131a Hospodárskeho zákonníka a z lehoty splatnosti zabezpečovanej úverovej zmluvy je nepochybné, že ak pôvodný veriteľ (Slovenská sporiteľňa, a. s.) uplatnil v tomto konaní svoje nároky voči Y. F. (pôvodne žalovanému v 1. rade) a žalovanému L. M. (pôvodne žalovanému v 2. rade) žalobou doručenou súdu dňa 05. 10. 1994 potom uplatnil tieto svoje nároky riadne a včas pred uplynutím premlčacej lehoty, ktorá je trojročná a plynie odo dňa, keď sa mohlo právo uplatniť po prvý raz. Pokiaľ žalovaný vzniesol námietku premlčania zabezpečenej pohľadávky dôvodiac, že platobný rozkaz Okresného súdu Zvolen zo dňa 12. 12. 1994 sp. zn. Ro/871/94 nadobudol vo vzťahu k obligačnému dlžníkovi Y. F. právoplatnosť a vykonateľnosť ešte dňa 10. 01. 1995, táto námietka premlčania neobstojí, je neúčinná s poukazom na ust. § 129g ods. 5 HZ, podľa ktorého záložný veriteľ sa môže domáhať uspokojenia zo zálohu, aj keď je zabezpečená pohľadávka už premlčaná. Zabezpečená pohľadávka žalobcu premlčaná nie je s poukazom na ust. § 131b ods. 5 HZ, keď pre zabezpečenú pohľadávku plynula nová 10 ročná premlčacia lehota počnúc od 10. 01. 1995 (deň vykonateľnosti platobného rozkazu). Zároveň s ohľadom na ust. § 131d HZ sa plynutie premlčacej lehoty zabezpečenej pohľadávky výkonom práva v exekučných konaniach vedených Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. Er/1257/97, 11Er/1741/2006 a 5Er/238/2017 pretrhlo a spočívalo. Z 10-ročnej premlčacej lehoty zabezpečenej pohľadávky, ktorá bola priznaná právoplatným rozhodnutím súdu, uplynulo celkovo 9 rokov, 5 mesiacov a 23 dní, pričom v súčasnosti je plynutie premlčacej lehoty vo vzťahu k zabezpečenej pohľadávke v dôsledku výkonu práva v exekučnom konaní opätovne v zmysle § 131d HZ pretrhnuté a spočíva. Žalobca má za to, že napádaný rozsudok súdu prvej inštancie je nesprávny, navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalovaného zaviazal k plneniu v zmysle petitu žalobného návrhu.
5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, námietky žalobcu voči údajnému nesprávnemu procesnému postupu súdu nie sú dané a dôvodné, súd prvej inštancie vec prejednal v súlade s pokynmi a záväzným právnym názorom odvolacieho súdu. Žalobcovi neboli upreté práva konať pred súdom, pretože súd
na pojednávaní dňa 27. 11. 2017 žalobcovi aj žalovanému umožnil navrhnúť doplnenie dokazovania vzhľadom na uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica, ktorým bol rozsudok zrušený. Strany sporu nemali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, preto po prednesoch zástupcov žalobcu a žalovaného súd vyzval týchto k záverečným rečiam a uznesením dokazovanie vyhlásil za skončené a pojednávanie odročil za účelom vyhlásenia rozhodnutia. Súd neuprel stranám sporu konať pred súdom. Súd správne a zákonne vyhodnotil zmluvu o zriadení záložného práva ako absolútne neplatný právny úkon z dôvodu neurčitosti podľa § 22 HZ, dospel k správnemu názoru, že táto zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, a to porovnaním jej obsahu aj s obsahom úverovej zmluvy, ktorú uzatvoril dňa 19. 08. 1991 právny predchodca žalobcu s Y. F., v tomto smere poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bodoch 10, 11, 12, 28, 29, 30, 31, 32 a 33, s ktorými sa žalovaný stotožňuje. Je bez právneho významu, že záložná zmluvy bola na predtlačenom dokumente doplňovaná písacím strojom, lebo i v takom prípade musí byť právny úkon určitý a zrozumiteľný, čo v danom prípade splnené nebolo a čo namietal a dovolával sa jej neplatnosti žalovaný. Úvahy žalobcu, že z listu vlastníctva a znaleckého posudku bolo zrejmé, že zriaďuje klient (Y. F.) záložné právo k cudzej veci, je bez právneho významu, lebo tieto skutočnosti mali byť uvedené riadne a perfektne v záložnej zmluve. Nič tomu nebránilo, keď bola uzatváraná dňa 19. 08. 1991 záložná zmluva, naopak, do záložnej zmluvy boli zapísané údaje, ktoré nezodpovedali skutočnosti a v tom spočíva i neurčitosť tohto právneho úkonu. Aj úvahy žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne záložnú zmluvu posúdil ako neplatný úkon aj z dôvodu, že tento nebol urobený zo strany žalovaného vážne, sú účelové a neudržateľné. V tomto smere poukázal na body 29. 30. 31. odôvodnenia rozsudku, kde súd svoje právne úvahy riadne a náležite odôvodnil, s ktorými sa žalovaný plne stotožňuje. K vyjadreniu vo vzťahu k námietke premlčania, ktorú uplatnil žalovaný, sú úvahy žalobcu podľa žalovaného nesprávne Slovenská sporiteľňa, a. s., podala návrh na vydanie platobného rozkazu dňa 05. 10. 1994, pričom z odôvodnenia návrhu na vydanie platobného rozkazu vyplýva, že odporcovia v 1. a 2. rade dlhujú navrhovateľovi z titulu poskytnutia úveru sumu 340.000,- Eur s úrokom plus 2 % nad základnú sadzbu sumu 320.450,- Sk. Okresný súd Zvolen platobným rozkazom Ro/871/1994 zo dňa 12. 12. 1994 uložil odporcovi (Y. F.) zaplatiť sumu 320.450,- Sk aj s úrokom od 15. 07. 1994 ako aj trovy konania. Opravným uznesením vydaným pod Ro/871/1994 dňa 31. 07. 1997 došlo k oprave v prvom odstavci platobného rozkazu, ktorý bol opravený tak, že platobný rozkaz vo veci navrhovateľa Slovenská sporiteľňa, a. s., Námestie SNP 18, Bratislava, v zastúpení mestskou pobočkou vo Zvolene proti odporcom I. Y. F., nar. XX. XX. XXXX, F. XX/XX, M., a II. L. M., nar. XX. XX. XXXX, B. XXX/XX, M., pričom v ostatných častiach mal byť platobný rozkaz nedotknutý, pričom z odôvodnenia vyplýva tá skutočnosť, že pisárskou chybou sa stalo, že v platobnom rozkaze bol uvedený iba odporca v 1. rade. Žalobca (jeho právny predchodca) žaloval žalovaného 2/, vtedy v 2. rade, ako dlžníka, hoci dlžníkom nebol, ako to vyplývalo z uzavretej úverovej zmluvy a teda nebol vecne pasívne v spore legitimovaný, čo namieta aj teraz. Uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. 8C/98/2006-198 zo dňa 14. 12. 2010 bol uvedený platobný rozkaz zrušený v plnom rozsahu, pričom z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že vzhľadom na tú skutočnosť, že odporca 2/ si neprevzal platobný rozkaz do vlastných rúk tento v zmysle § 173 ods. 2 OSP okresný súd zrušil v plnom rozsahu. Podaním žalobcu zo dňa 12. 02. 2016, ktoré súd obdržal dňa 18. 02. 2016 označeným ako návrh na zmenu petitu žalobného návrhu, žalobca po viac ako 21 rokoch okrem iného navrhol týmto podaním, aby súd pripustil zmenu petitu návrhu na začatie konania tak, že ten by znel: „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 10.630,99 Eur s úrokom z omeškania vo výške 30% p. a. od 15. 10. 1994 do zaplatenia s tým, že navrhovateľ je oprávnený domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky len z výťažku predaja nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. M., a to pozemku, parcely registra „C“, parcelné číslo XXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 577 m2 a stavby - rodinný dom so súpisným číslom XXX, postavenej na pozemku pare. Č. XXX. Plnením odporcu zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť Y. F., nar. XX.XX.XXXX vyplývajúca z platobného rozkazu Okresného súdu Zvolen zo dňa 12. 12. 1994, sp. zn. Ro/871/1994 v znení opravného uznesenia zo dňa 31. 07. 1997, sp. zn. Ro/871/1994 a plnením povinnosti Y. F., nar. XX. XX. XXXX vyplývajúcej z platobného rozkazu Okresného súdu Zvolen zo dňa 12. 12. 1994, sp. zn. Ro 871/1994 v znení opravného uznesenia zo dňa 31. 07. 1997, sp. zn. Ro 871/1994 zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosti odporcu podľa tohto rozsudku.“ Zmenu žaloby súd pripustil uznesením zo dňa 14. 06. 2016, keď žalovaný následne vzniesol námietku premlčania s tým, že ide o novo uplatnený nárok, navrhol žalobu zamietnuť z dôvodu premlčania nároku, ako aj z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie v spore. Žalobca nemal uzavretú úverovú zmluvu so žalovaným, preto nemožno voči nemu uplatňovať zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom tak, ako to navrhol v zmenenom žalobnom petite žalobca. Namietal, že voči Y. F. žalobca premlčal svoj nárok, lebo ho nevymáhal v exekučnom konaní v lehote 10 rokov od právoplatnosti platobného rozkazu a keby aj údajná záložná zmluva mala byť platná, tak táto záložná zmluva resp. záložné právo zaniklo, lebo sa
premlčala pohľadávka, ktorá bola ním údajne zabezpečená. Žalobca viedol exekúciu voči žalovanému, ale aj voči Y. F. v konaní 11Er/1741/2006 na Okresnom súde vo Zvolene, ktorá bola uznesením zo dňa 24. 02. 2011 sp.zn. 11Er/1741/2006-99 zastavená, uznesenie sa stalo právoplatné 08. 04. 2011, pričom exekúcia bola vedená práve na základe vyššie uvádzaných platobných rozkazov. Poukázal, že Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní 14Co/639/2013, 14Co/640/2013 uznesením zo dňa 31. 03. 2015 zrušil rozsudok proti Y. F. a zistil, že v jeho prípade existuje prekážka rozsúdenej veci. Žalobca však voči Y. F. na základe vyššie uvedeného platobného rozkazu 10 rokov od jeho vykonateľnosti neviedol exekúciu. Jeho nárok priznaný na základe platobného rozkazu proti Y. F. zanikol premlčaním. Aj keby absolútne neplatná záložná zmluva mala byť údajne platnou, záložné právo zaniklo pre premlčanie pohľadávky, ktorá ním bola údajne zabezpečená. Záložná zmluva (aj keď absolútne neplatná) mala len zabezpečovať pohľadávku, ktorú mal žalobca voči Y. F.. Žalobca nemá a nemal žiadnu pohľadávku proti žalovanému, aj preto jeho žaloba voči žalovaného je bez základu. V prípade platnosti záložnej zmluvy by mohol žiadať vykonať záložné právo predajom, ale rozhodne by sa nemohol na základe záložnej zmluvy domáhať zaviazať odporcu na zaplatenie sumy 10.636,99 Eur s príslušenstvom. Žalobca nie je veriteľom žalovaného a žalovaný nie je dlžníkom žalobcu. Žaloba je na zamietnutie pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie žalovaného, lebo žalovaný nie je v žiadnom obligačnom vzťahu so žalobcom. Úvahy žalobcu ohľadne toho, že pohľadávka voči Y. F. nie je premlčaná, sú postavené na takej právnej konštrukcii, ktorá je neprijateľná a právom nepoznaná. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
6. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalovaný v replike nijakým spôsobom nespochybnil skutočnosť, že súd prvej inštancie na prvom pojednávaní po účinnosti zákona č. 160/2015 Z. z. a po zrušení predchádzajúceho rozsudku opomenul svoje povinnosti pri vedení pojednávania podľa § 181 ods. 2 CSP a neurčil, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné a neuviedol ani svoje predbežné právne posúdenie veci, čím žalobcovi odňal možnosť reagovať na predbežné právne posúdenie a tým znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Pokiaľ žalovaný v replike sa stotožňuje s právnym posúdením absolútnej neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva a zdôrazňuje, že okolnosti uzavretia zmluvy o zriadení záložného práva sú bez právneho významu, pretože skutočnosti svedčiace o zriadení záložného práva k cudzej veci mali byť riadne a perfektne uvedené v záložnej zmluve, zopakoval argumenty uvedené v podanom odvolaní s poukazom na ust. § 129e Hospodárskeho zákonníka, § 20 ods. 2 Hospodárskeho zákonníka. Žalovaný opomína fakt, že žalovaný explicitne vyslovil písomný súhlas so zriadením záložného práva k svojim nehnuteľnostiam na zabezpečenie úveru poskytovaného bankou Y. F., a to písomným prejavom zachyteným priamo na záložnej zmluve. Právny názor žalovaného, že žalobca nemohol voči žalovanému podať žalobu na plnenie, pretože žalovaný nebol v úverovom vzťahu so žalobcom a žalobca nemá žiadny právny základ a titul na to, aby sa mohol domáhať voči žalovanému zaplatenia peňažnej sumy, je nesprávny, právnym titulom zakladajúcim aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu pre podanie žaloby na plnenie voči žalovanému je záložné právo k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalovaného. Poukázal na to, že v čase podania žalobného návrhu v roku 1994 v rozhodovacej činnosti súdov bola nejednotnosť v tom, či je potrebné nárok uplatňovať žalobou o zaplatenie alebo žalobou o strpenie výkonu záložného práva. Až v neskoršom období sa judikatúra súdov, osobitne Najvyššieho súdu SR, zjednotila a v zmysle stabilnej súdnej praxe môže záložný veriteľ žalovať záložcu titulom svojho záložného práva, a to žalobou na plnenie s tým, že záložný veriteľ je oprávnený domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky len z výťažku predaja založenej veci (viď rozsudok NS SR sp. zn. 1Obo/14/2006). Vo vzťahu k vyjadreniu žalovaného k námietke premlčania uviedol, že nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že žalobca navrhol zmenu petitu až po 21 rokoch, keď tento navrhol zmenu petitu bezprostredne po zrušení platobného rozkazu na prvom pojednávaní dňa 15. 12. 2010, ktorý návrh však súd prvej inštancie bezdôvodne zamietol. Pripustením zmeny žaloby žalobca neuplatnil nový nárok, nie je pravdivé tvrdenie, že žalobca neviedol voči Y. F. na základe platobného rozkazu do 10 rokov od jeho vykonateľnosti exekúciu, keď žalobca, resp. jeho právni predchodcovia viedli na podklade platobného rozkazu exekúciu voči Y. F. v exekučných konaniach vedených u Okresného súdu Zvolen pod sp. zn. Er/1257/97 (od 10. 03. 1997 do 22. 11. 2005), sp. zn. 11Er/1741/2006 (od 08. 03. 2006 do 22. 03. 2011) a pod sp. zn. 5Er/238/2017 (od 31. 03. 2017 do súčasnosti), počas ktorého obdobia v súlade s ust. § 131d Hospodárskeho zákonníka plynutie premlčacej doby sa pretrhávalo a spočívalo. Žalobca pri právnom posúdení premlčania vychádzal z právnej úpravy hospodárskeho zákonníka (§ 131a, § 131b ods. 5, § 131d a § 129g ods. 5 HZ). Opakovane uviedol, že z 10-ročnej premlčacej lehoty uplynulo celkovo 9 rokov, 5 mesiacov a 21 dní. Nesprávne je tvrdenie žalovaného v replike, že ak by aj záložná zmluva bola zmluvou platnou, záložné právo by zaniklo pre premlčanie pohľadávky, ktorá ním bola údajne
zabezpečená, pričom opakovane poukázal na ust. § 129g ods. 5 Hospodárskeho zákonníka. Má za to, že žalobca voči žalovanému L. M. uplatnil v tomto konaní svoje nároky titulom záložného práva žalobou doručenou súdu dňa 05. 10 .1994, pričom nároky uplatnil riadne a včas pred uplynutím premlčacej doby.
7. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu vo vzťahu k opomenutiu zákonných povinností podľa § 181 ods. 2 CSP súdom prvej inštancie, vo vzťahu k právnemu posúdeniu absolútnej neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva a k námietke žalobcu vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že nemohol žalobca voči žalovanému podať žalobu na plnenie z dôvodu, že žalovaný nebol v úverovom vzťahu so žalobcom a žalobca nemá žiadny právny základ a titul na to, aby sa mohol domáhať voči žalovanému zaplatenia peňažnej sumy uviedol, že žalovaný nebol podnikateľom, bol fyzickou, súkromnou osobou, žiadny právny vzťah k právnemu predchodcovi žalobcu nemal. Naviac ide o tvrdenia a právne názory, ktoré sú nesprávne, neobhájiteľné, a preto sa k nim nebude podrobnejšie vyjadrovať. Vo vzťahu k otázke premlčania opakovane uviedol, že platobný rozkaz voči Y. F. spolu s opravným uznesením nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 12. 09. 1997, žalobca v 10-ročnej prekluzívnej lehote pohľadávku voči Y. F. nevymáhal a tento nárok voči Y. F. priznaný platobným rozkazom žalobcovi zanikol v tejto prekluzívnej lehote (§ 110 ods. 1 OZ). Žalobca musel priznané právo k právoplatným platobným rozkazom uplatniť v lehote 10 rokov, t. j. do 12. 09. 2007, pričom sám žalobca uviedol, že nárok na exekúciu voči Y. F. podal až dňa 31. 03. 2017. Právo žalobcu priznané právoplatným platobným rozkazom sa prekludovalo, zaniklo voči Y. F.. Prekludovaná pohľadávka zaniká ex lege, na túto skutočnosť súd prihliada z úradnej povinnosti ex offo. Ak sa prekludovalo toto priznané právo voči Y. F., pohľadávka voči nemu zanikla, je nevymáhateľná. Ak táto pohľadávka mala byť zabezpečená údajne záložným právom k nehnuteľnosti patriacej žalovanému (i keď ide o neplatnú záložnú zmluvu), zároveň zaniklo aj údajné záložné právo k tejto nehnuteľnosti. Žalovaný aj naďalej tvrdí, že záložné právo k tej jeho nehnuteľnosti nevzniklo.
8. V dôsledku odvolania podaného žalobcom, krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie v meritórnom prvom výroku, ako aj v závislom výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Na základe podaného odvolania žalobcu, tak v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci na základe vykonaného dokazovania zistil a v odôvodnení rozhodnutia aj konštatoval skutkový stav veci správne, pričom dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP, rozhodnutie náležite odôvodnil, odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. S prihliadnutím na rozsah odvolania žalobcu a odvolacie dôvody uvedené v jeho odvolaní, odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie žalobcu dôvodné nie je a nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.
12. S poukazom na ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny ako vo výrokovej časti, tak aj v časti jeho odôvodnenia. Zároveň v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nad rámec uvedeného odvolací súd s prihliadnutím na odvolacie námietky žalobcu uvedené v podanom odvolaní uvádza, že pokiaľ žalobca v podanom odvolaní ako odvolaciu námietku uvádza, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP preskúmaním postupu súdu, odvolací súd dospel k názoru, že tejto odvolacej námietke žalobcu
nemožno prisvedčiť. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní poukázal na to, že Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení, ktorým došlo k zrušeniu predchádzajúceho rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 26. 06. 2013 č. k. 8C/98/2006-524 v spojení s doplňujúcim rozsudkom konštatoval, že bude povinnosťou okresného súdu náležitým spôsobom vykonať dokazovanie a oboznámiť obsah zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, odvolací súd uvádza, že Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 14Co/640/2013-627 zo dňa 31. 03. 2015 zrušil rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 8C/98/2006-524 zo dňa 27. 03. 2012 v spojení s doplňujúcim rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 8C/98/2006-608 zo dňa 26. 06. 2013. Je potrebné prisvedčiť žalobcovi v podanom odvolaní, že odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia (str. 8 odôvodnenia) uviedol, že bude povinnosťou okresného súdu náležitým spôsobom vykonať dokazovanie a oboznámiť s obsahom záložnej zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti (v spise na č. l. 6), je však potrebné zdôrazniť, že odvolací súd rozhodoval za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu, a to Občianskeho súdneho poriadku. Súd prvej inštancie následne vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 22. 11. 2017, pričom z obsahu zápisnice nepochybne vyplýva, že na výzvu súdu sa vyjadril právny zástupca žalobcu, právny zástupca žalovaného. Po vyjadreniach právnych zástupcov strán sporu súd vyzval právnych zástupcov strán sporu v zmysle § 182 CSP na záverečné reči. Po uvedení záverečných rečí, súd v súlade s ust. § 182, keďže strany sporu nemali žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, vyhlásil dokazovanie za skončené a pojednávanie odročil na deň 20. 12. 2017 za účelom vyhlásenia rozhodnutia, na ktorom pojednávaní súd vyhlásil rozsudok vo veci samej. Odvolací súd zdôrazňuje, že po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vo veci prvýkrát pojednával tak, ako už bolo uvedené vyššie, avšak už za účinnosti Civilného sporového poriadku, pričom Civilný sporový poriadok - zák. č. 160/2015 Z. z. v súlade s ust. § 470 ods. 1 platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, v ktorom ustanovení je zakotvený princíp okamžitej aplikability, t. j. princíp okamžitej použiteľnosti novej procesnej úprav na všetky konania prebiehajúce na súde a začaté podľa doterajších (zrušených) predpisov. Podľa § 204 CSP dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené. Preskúmaním celého obsahu spisu odvolací súd mal jednoznačne preukázané, že pôvodný žalobca, Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava (právny predchodca žalobcu) na základe výzvy súdu po podaní návrhu, ktorým sa žalobca domáhal rozhodnutia vo veci formou platobného rozkazu, doručil súdu úverovú zmluvu o účelovom úvere pre individuálnych podnikateľov uzavretou medzi Slovenskou štátnou sporiteľňou, mestská pobočka Zvolen a pôvodným žalovaným 1/ Y. F. zo dňa 19. 08. 1991, ako aj zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam uzavretú medzi Slovenskou štátnou sporiteľňou, mestskou pobočkou Zvolen a Y. F. zo dňa 19. 08. 1991. Z obsahu spisu odvolací súd nepochybne mal preukázané, že žalovanému L. M. bol doručený celý obsah spisu (č. l. 1. až 11.) dňa 03. 03. 2006, pričom úverová zmluva je v spise zažurnalizovaná na č. l. 5 a zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam je v spise zažurnalizovaná na č. l. 6; nepochybne teda žalovanému zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam bola doručená v priebehu súdneho konania, čo napokon nepochybne vyplýva aj z obsahu podania žalovaného zo dňa 17. 03. 2006 v spise na č. l. 15. až 18., kde v texte tohto písomného podania poukazuje aj na predmetnú zmluvu o zriadení záložného práva. Vychádzajúc z uvedeného, vzhľadom k účinnosti novej procesnej normy upravujúcej súdne konanie, a to Civilného sporového poriadku, preto v ďalšom konaní, a to konkrétne na pojednávaní dňa 22. 11. 2017 nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie vykonať dôkaz listinou tak, že súd jej listinu alebo jej časť prečíta, alebo oznámi jej obsah, keďže listina bola žalovanému v priebehu konania doručená a žalovaný listinu alebo jej obsah nespochybnil čo do pravosti. Odvolací súd uvádza, že z podaného odvolania žalobcu však nepochybne vyplýva, že predovšetkým namietal nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie z dôvodov, že súd prvej inštancie po zrušení predchádzajúceho rozsudku odvolacím súdom nepostupoval podľa § 181 ods. 2 CSP, podľa ktorého súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná, uvedie svoje predbežné právne posúdenie. Odvolací súd preskúmaním tejto odvolacej námietky dospel k záveru, že ani túto odvolaciu námietku žalobcu nemožno považovať za dôvodnú. Odvolací súd predovšetkým poukazuje, že súd prvej inštancie na prvom pojednávaní vo veci dňa 15. 12. 2010 za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku postupoval v zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, pričom sa usiluje predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil zmierne a aby konanie pôsobilo výchovne. Počas konania môže súd účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. Z obsahu zápisnice nepochybne vyplýva, že súd v zmysle tohto ustanovenia postupoval, teda uviedol predbežné právne posúdenie
veci. Hoci z obsahu zápisnice nevyplýva, že by súd prvej inštancie na prvom pojednávaní postupoval v súlade s ust. § 118 ods. 2 OSP, berúc do úvahy aj postup súdu v zmysle § 100 ods. 1, nemožno dospieť k záveru, že by takýto postup súdu bolo možné považovať za taký nesprávny procesný postup, ktorým by súd prvej inštancie znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pokiaľ teda žalobca namieta nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie v rozpore s ust. § 181 ods. 2 CSP, a to na pojednávaní po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na názor najvyšších súdnych autorít, konkrétne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 1Obdo/92/2018, 1Obdo/3/2019, 1Obdo/1/2017, ako aj 3Cdo/183/2017, keď podľa názoru najvyššieho súdu procesné pochybenie súdu, keď súd prvej inštancie tým, že nepostupoval dôsledne podľa § 181 ods. 2 CSP, neznemožnil žalobcovi navrhovať dôkazy. Striktné nedodržanie postupu podľa § 181 ods. 2 CSP (predtým § 118 ods. 2 OSP) zo strany súdu, spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov možno považovať za zhodné a ktoré zostali sporné, ktoré dôkazy súd vykoná a ktoré nevykoná, neuvedenie predbežného právneho posúdenia možno hodnotiť, len ako tzv. inú vadu konania, pričom však existencia tejto vady sama o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou. Najvyšší súd SR v konaní pod sp. zn. 1 Obdo/3/2019 zdôraznil, že cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho cieľom je zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv a žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu, napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a podobne. Najvyšší súd dospel k názoru, že dovolateľ neodôvodnene namietal, že nedodržaním procesného postupu podľa ust. § 181 ods. 2 CSP súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý proces. Odvolací súd v zhode s názormi prezentovanými najvyšším súdom v hore uvedených rozhodnutiach dospel k názoru, že striktné nedodržanie ust. § 118 ods. 2 OSP na prvom pojednávaní vo veci za účinnosti OSP, berúc do úvahy aj skutočnosť, že súd prvej inštancie sa vyjadroval v zmysle § 100 ods. 1 OSP, ako ani vyjadrenie sa súdu po zrušujúcom uznesení rozsudku súdu prvej inštancie na pojednávaní dňa 22. 11. 2017, keď súd prvej inštancie nepostupoval podľa § 182 ods. 1 CSP, nemožno považovať za taký postup súdu, ktorým by súd prvej inštancie žalobcovi znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Nakoniec odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že žalobcovi muselo byť bezpochyby zrejmé, že a to nielen z nesúhlasného stanoviska žalovaného, ale aj zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu č. k. 14Co/639/2023, 14Co/640/2013 - 627 zo dňa 31. 03. 2015, že je potrebné posúdiť predovšetkým otázku či došlo k uzavretiu zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam medzi žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom a v tom čase žalovaným 1/ (Y. F.) alebo medzi žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom a v tom čase žalovaným 2/ (terajším žalovaným). S prihliadnutím aj na vyššie uvedené, nemožno súhlasiť s námietkou žalobcu, že by žalobcovi bola odňatá možnosť reagovať na predbežné právne posúdenie veci navrhovaním/predkladaním prípadných ďalších dôkazov v jeho prospech, čím malo dôjsť podľa žalobcu k znemožneniu toho, aby žalobca uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Práve s prihliadnutím už na vyššie uvedené, odvolací súd preto túto odvolaciu námietku žalobcu považuje iba za účelovú a nedôvodnú. Žalobca mal vedomosť už po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, že bude potrebné sa zaoberať otázkou vzniku zmluvy o zriadení záložného práva a keďže v ďalšom konaní bol v postavení žalovaného už iba L. M., bolo potrebné posúdiť otázku existencie zmluvy o zriadení záložného práva vo vzťahu k žalovanému. Práve z týchto dôvodov nemožno preto prisvedčiť odvolacej námietke žalobcu a bolo potrebné ju vyhodnotiť ako námietku nedôvodnú.
13. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, keď namietal právne posúdenie záložnej zmluvy súdom prvej inštancie, keď súd prvej inštancie vyhodnotil záložnú zmluvu ako absolútne neplatný právny úkon, namietajúc aj, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, odvolací súd uvádza, že ani túto odvolaciu námietku žalobcu odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. V tomto smere odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdom prvej inštancie v bode 28. odôvodnenia, pričom odvolací súd je v zhode s názorom súdu prvej inštancie, že uvedený právny úkon Zmluva o zriadení záložného práva zo dňa 19. 08. 1991 je absolútne neplatným právnym úkonom, z ktorého vo vzťahu k žalovanému nevznikli
žiadne právne účinky a z týchto dôvodov ani nevznikla povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu, ktorej by sa mohol domáhať speňažením výťažku z predaja nehnuteľností. Z obsahu zmluvy o zriadení záložného práva nepochybne vyplýva, že táto bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu Slovenskou štátnou sporiteľnou, mestská pobočka Zvolen, na jednej strane ako veriteľom a Y. F. na druhej strane ako klientom. V konaní tiež nepochybne bolo preukázané, že Y. F., ako klient - dlžník, uzavrel so Slovenskou štátnou sporiteľnou, úverovú zmluvu o účelovom úvere pre individuálnych podnikateľov, na základe ktorej Slovenská štátna sporiteľňa poskytla klientovi úver v sume 340.000,- Kčs, pričom v bode 9. úverovej zmluvy je uvedené, že klient (Y. F. - dlžník) zriaďuje záložné právo podľa § 129c a nasl. Hospodárskeho zákonníka a dáva do zálohu veci v jeho vlastníctve (ku ktorým má právo hospodárenia) na rodinný dom podľa LV č. XXXX a odhadu znalca v hodnote 348.518,- Kčs, pričom zároveň klient (Y. F.) u všetkých vecí daných do zálohu súhlasil s tým, že v prípade nesplnenia jeho záväzku uspokojí Slovenská štátna sporiteľňa svoju pohľadávku zo zálohu, a to i vtedy, pokiaľ by bola pohľadávka sporiteľne premlčaná. Ďalej sa zaviazal požiadať o zapísanie záložného práva, pokiaľ sa týka nehnuteľností do evidencie nehnuteľností v príslušnom stredisku geodézie, a to najneskôr do 15 dní od podpísania zmluvy obidvomi zmluvnými stranami a zároveň súhlasil s tým, že do doby, kým bude záložné právo na nehnuteľnosti zapísané do evidencie nehnuteľností, nebude čerpať úver poskytnutý mu na základe úverovej zmluvy. Zo Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a Y. F., ako klientom, nepochybne vyplýva, že klient (Y. F.) vyhlásil, že je výlučným vlastníkom, resp. má právo hospodárenia k nehnuteľnostiam - rodinnému domu a pozemku na parcele č. 669 o výmere 579 m2, nachádzajúcej sa v k. ú. M., zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, teda nehnuteľnosti totožnej ako nehnuteľnosti, ktorá je uvedená aj v úverovej zmluve, pričom zo zmluvy tiež nepochybne vyplýva, že zmluva je uzatvorená na zabezpečenie záväzku klienta s príslušenstvom vo výške 340.000,- Kčs z Úverovej zmluvy č. 78-205-3 (jedná sa o úverovú zmluvu uvádzanú už vyššie, uzavretú medzi Slovenskou štátnou sporiteľnou, mestská pobočka Zvolen, ako veriteľom, a Y. F., ako klientom - dlžníkom, dňa 19. 08. 1991), pričom zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam je nepochybne tiež zrejmé, že aj zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a Y. F. dňa 19. 08. 1991, keďže na tejto zmluve sa nachádzajú podpisy klienta a osoby konajúcej za Slovenskú štátnu sporiteľňu, mestskú pobočku Zvolen. Je teda nepochybné, že zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam nebola uzavretá vlastníkom nehnuteľností, ku ktorým malo byť zriadené záložné právo, resp. nebola uzavretá klientom, ktorý má právo hospodárenia k uvedenej nehnuteľnosti, keď nehnuteľnosť, čo v konaní sporné nebolo, bola vo vlastníctve žalovaného L. M.. Je potom správne posúdenie súdom prvej inštancie, že zmluva o zriadení záložného práva je absolútne neplatným právnym úkonom, keďže je nepochybné, že zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam neuzatvoril vlastník nehnuteľnosti, ale dlžník veriteľa, pričom túto zmluvu nemožno konvalidovať ani v zmysle ust. § 129e Hospodárskeho zákonníka tak, ako to správne v odôvodnení rozhodnutia uviedol aj súd prvej inštancie, čo by v zásade v zmysle § 129e Hospodárskeho zákonníka bolo možné, keďže v zmysle § 129e Hospodárskeho zákonníka je možné založiť aj cudziu vec, v prípade výslovného súhlasu na založenie tejto veci by záložné právo na túto vec vznikli a takúto zmluvu by bolo možné považovať za platnú, avšak v súdenej veci zmluva o zriadení záložného práva nebola uzavretá klientom - dlžníkom Y. F. vo vzťahu k cudzej veci, keď zo zmluvy nepochybne vyplýva, že Y. F. uzatváral zmluvu o zriadení záložného práva so Slovenskou štátnou sporiteľnou vo vzťahu k nehnuteľnosti, o ktorej vyhlásil, že je výlučným vlastníkom (resp. má právo hospodárenia). Potom aj vyjadrenie L. M. na listine, označenej ako Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, za uzavretou zmluvou medzi Slovenskou štátnou sporiteľnou a Y. F., kde je uvedené, že L. M. súhlasí so záložným právom na nehnuteľnosť, je bez právneho významu, keďže zmluvu o zriadení záložného práva Y. F., ako klient neuzatváral k nehnuteľnosti spôsobom, že zriaďuje záložné právo k cudzej veci, čo nepochybne z obsahu právneho úkonu vyplýva. Preto potom možno jednoznačne prisvedčiť záveru súdu prvej inštancie, že celý právny úkon je mätúci a neurčitý. Odvolací súd je toho názoru, že tak zásadné pochybenia v obsahu zmluvy o zriadení záložného práva, ktoré nemožno považovať za určité, jasné a zrozumiteľné, nemožno odstrániť len výkladovým pravidlom v zmysle § 20 ods. 2 Hospodárskeho zákonníka, ako to v odvolaní uvádzal žalobca, keďže zo zmluvy o zriadení záložného práva nepochybne vyplýva, že táto nebola uzavretá medzi veriteľom a vlastníkom nehnuteľnosti, ale bola uzavretá medzi veriteľom a dlžníkom - klientom Y. F. a zároveň zo zmluvy o zriadení záložného práva nemožno ani výkladovými pravidlami ustanovenými v § 20 ods. 2 Hospodárskeho zákonníka dospieť k názoru, že zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam bola uzavretá medzi veriteľom a klientom - dlžníkom Y. F., pričom touto zmluvou by Y. F. zriaďoval záložné právo k cudzej veci. Preto sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, keď tento dospel k názoru, že zmluvu o zriadení záložného práva k
nehnuteľnostiam je potrebné považovať za absolútne neplatný právny úkon a s prihliadnutím k tomu, súd prvej inštancie dôvodne zamietol žalobu žalobcu voči žalovanému. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani žalobcom v odvolaní tvrdené vykonané dokazovanie, keď namietal, že objektívne skutočnosti preukázané vykonaným dokazovaním, pričom poukazoval na výpoveď Y. F., vypracovanie znaleckého posudku, prejavenie nespochybniteľného písomného súhlasu so zriadením záložného práva žalovaným, jeho výpoveďou v konaní pred súdom, záveru súdu nenasvedčujú, keďže nepochybne právny úkon nebolo možné považovať za úkon platný v zmysle § 22 ods. 2 Hospodárskeho zákonníka z dôvodu jeho neurčitosti a nezrozumiteľnosti. Z týchto dôvodov preto nebolo potrebné v ďalšom sa podrobne zaoberať ďalšími odvolacími námietkami žalobcu, keďže zásadné pre rozhodnutie súdu prvej inštancie je posúdenie platnosti zmluvy o zriadení záložného práva s obsahom tak, ako je to uvedené v listine - Zmluva o zriadení záložného práva, uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a Y. F., ako klientom
- dlžníkom, uzavretej dňa 19. 08. 1991. Odvolací súd sa v ďalšom ani nezaoberal vyjadreniami žalobcu k vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného s prihliadnutím k tomu, že súd prvej inštancie sa predmetnou námietkou premlčania nezaoberal z dôvodu, že žalobu zamietol na základe tej skutočnosti, že zmluvu o zriadení záložného práva považoval súd prvej inštancie za absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd sa teda vyjadril ku všetkým zásadným odvolacím námietkam žalobcu, pričom dospel k názoru, že tieto zásadné odvolacie námietky žalobcu nie sú dôvodné z dôvodov, ktoré sú už uvedené vyššie. Keďže odvolací súd preskúmaním veci dospel k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, postupom v zmysle § 378 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil.
14. Odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu aj závislý výrok, a to výrok o trovách konania, pričom odvolací súd dospel k názoru, že súd prvej inštancie aj v časti rozhodovania o náhrade trov konania rozhodoval pri správnej aplikácii ust. § 255 ods. 1 CSP a keďže žalovaný bol úspešnou stranou sporu, súd rozhodol správne, keď rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 %.
15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval v zmysle § 396 ods. 1 CSP pri aplikácii ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnou stranou sporu, preto žalovanému v zmysle § 255 ods. 1 CSP odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému trovy odvolacieho konania v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške náhrady trov postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením.
16. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).