Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24C-12-2018.pdf
PDF · 134.82 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-24C/12/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice II sudkyňou JUDr. Adrianou Szaniszlovou vo veci žalobcov: 1. H. G., nar. XX.X.XXXX, bytom v H., F. XX, 2. M. G., nar. XX.X.XXXX, bytom v H., F. XX, obaja zast. JUDr. Tomášom Jánošíkom, advokátom so sídlom v Trebišove, Hviezdoslavova 1018, proti žalovaným: 1. M. G., nar. XX.X.XXXX, bytom v H., E. XXX, 2. M. G., nar. X.X.XXXX, bytom v H., E. XX, zast. JUDr. JCLic. Tomášom Majerčákom, PhD., advokátom so sídlom v Košiciach, Južná trieda 28, o určenie vlastníckeho práva takto
rozhodol:
Určuje, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXXX okres H. IV, obec H. - J. jM., kat. územie Z. ako byt č. X nachádzajúci sa na X. poschodí bytového domu so súp. č. XXXX na ul. F. XX v H., spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti 171/10000 a spoluvlastnícky podiel na pozemkoch parc. č. XXXX., zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 213 m2, parc. č. XXXX, zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 205 m2, parc. č. XXXX, zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 209 m2 vo veľkosti 171/10000.
Žalobcom v 1. a 2. rade priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobcovia žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 15.2.2018 žiadali, aby súd určil, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXXX okres H. IV, obec H. - nad Z., kat. územie Z. ako byt č. X nachádzajúci sa na 1. posch. bytového domu so súp. č. XXXX na ul. F. XX v H., spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti 171/10000 a spoluvlastnícky podiel na pozemkoch parc. č. XXXX, zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 213 m2, parc. č. XXXX, zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 205 m2, parc. č. XXXX, zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 209 m2 vo veľkosti 171/10000 patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov žalobcov a žalovaným uložil povinnosť nahradiť žalobcom trovy konania.
2. Žalobcovia žalobu odôvodnili tým, že žalovaní sú zapísaní ako bezpodieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností zapísaných na č. XXXXX kat. úz. Z. na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 3.4.1998 uzavretej so žalobcami ako predávajúcimi. V kúpnej zmluve si zmluvné strany dohodli kúpnu cenu vo výške 320.000,- Sk a splatnosť kúpnej ceny do 6 mesiacov odo dňa podpísania kúpnej zmluvy na účet predávajúcich, čiže žalobcov. Okresný úrad Košice IV, katastrálny odbor povolil vklad vlastníckeho práva na základe tejto kúpnej zmluvy dňa 3.6.1998 pod č. V XXXX/XX. Žalobcovia sa touto žalobou domáhajú určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z dôvodu, že predmetná kúpna zmluva zo dňa 3.4.1998 je absolútne neplatná, lebo nebola urobená vážne. Skutočnou vôľou žalobcov nebolo predať byt a prísť o bývanie, ale pomôcť svojmu synovi (žalovaný v 1. rade) a jeho vtedajšej manželke (žalovaná v 2. rade) získať finančnú hotovosť na kúpu inej nehnuteľnosti a to rodinného domu. Žalovaní si vybavili v Prvej stavebnej sporiteľni, a.s. pôžičku na kúpu bytu vo výške
200.000,- Sk a žalovaný v 1. rade využil možnosť u svojho vtedajšieho zamestnávateľa - VSŽ Oceľ s.r.o. Košice na čerpanie pôžičky na kúpu bytu vo výške 250.000,- Sk. Za tým účelom uzavreli žalobcovia so žalovanými predmetnú kúpnu zmluvu s tým, že ak žalobcovia obdŕžia od Prvej stavebnej sporiteľne, a.s. sumu 200.000,- Sk a od VSŽ Oceľ s.r.o. sumu 250.000,- Sk, tieto peniaze odovzdali žalovaným, aby si mohli za hotovosť kúpiť rodinný dom. Z právneho hľadiska je kúpna zmluva zo dňa 3.4.1998 simulovaný právny úkon, ktorý je absolútne neplatný a nemohlo dôjsť účinne k prevodu vlastníctva zo žalobcov na žalovaných. Podpísaním kúpnej zmluvy účastníkom išlo len o nadobudnutie finančných prostriedkov od veriteľov Prvej stavebnej sporiteľne, a.s. a od VSŽ Oceľ s.r.o. a nie o predaj bytu. Žalovaní chceli týmto spôsobom získať peniaze na kúpu rodinného domu a nie kúpiť byt od žalobcov. Žalovaní nikdy nebývali a ani nemali záujem bývať v tomto byte. Vždy v ňom bývali žalobcovia od 1.9.1971. Zmluvné strany zmluvu neuzavreli vážne, dôsledkom čoho je jej absolútna neplatnosť. Obe zmluvné strany vedeli k čomu skutočne smerujú ich prejavy vôle a z akého dôvodu ich robia. Žalobcovia predložili výpis z účtu žalobcu v 2. rade za obdobie od 1.6. do 30.6.1998, z ktorého vyplýva, že žalobcovia dňa 22.6.1998 obdŕžali od Prvej stavebnej sporiteľne sumu 200.000,- Sk, výpis z účtu žalobcu v 2. rade za obdobie od 1.7. do 31.7.1998, z ktorého vyplýva, že žalobcovia dňa 7.7.1998 obdŕžali od VSŽ Oceľ s.r.o. sumu 250.000,- Sk a 21.7.1998 uskutočnili výber čiastky 440.000,- Sk a Kúpnu zmluvu napísanú vo forme notárskej zápisnice dňa 22.7.1998, ktorou žalovaní ako kupujúci kupovali od predávajúcich I. Y. a O. H. rodinný dom s pozemkami v H., kúpnu cenu vo výške 469.424,- Sk uhradili žalovaní pred podpisom zmluvy. Túto hotovosť mali žalovaní z dôvodu, že deň pred podpisom tejto kúpnej zmluvy žalobca v 2. rade uskutočnil výber čiastky 440.000,- Sk a odovzdal túto žalovaným. Naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam u žalobcov spočíva vtom, že jediným prostriedkom na odstránenie neistého právneho postavenia žalobcov je žaloba o určenie vlastníckeho práva, na základe ktorej, v prípade kladného rozhodnutia, dôjde k obnove zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V roku 2013 sa žalovaní rozviedli. Žalobcovia sa viackrát ústne domáhali u žalovaných, aby vlastnícke právo k bytu na nich žalovaní previedli späť. Žalovaný v 1. rade uznáva vyššie uvedené skutočnosti a súhlasí, aby na liste vlastníctva boli opäť zapísaní ako vlastníci bytu žalobcovia. Žalovaná v 2. rade bola tiež vyzvaná, aby poskytla v tejto veci súčinnosť žalobcom, odpoveď na túto výzvu bola negatívna. Po rozvode žalovaných prebiehali medzi nimi jednania ohľadom vyporiadania ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ku dňu podania žaloby ich BSM vyporiadané nebolo, z obsahu návrhu na vyporiadanie BSM zo dňa 16.12.2013, ktorý vypracovala žalovaná v 2. rade a zaslala žalovanému v 1. rade je zrejmé, že žalovaná v 2. rade nepojala do ich BSM predmetný byt v Košiciach, nakoľko si bola vedomá, že tento byt im nepatrí. Vzhľadom k tomu, že mimosúdne jednania neboli úspešné, žalobcovia musia svoje nároky uplatňovať touto žalobou.
3. Žalovaná v 2. rade vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 26.4.2018 uviedla, že popiera neplatnosť, simulovanosť a fiktívnosť kúpnej zmluvy, má za to, že bola uzatvorená riadna kúpna zmluva a následne Okresný úrad Košice IV, kat. odbor povolil vklad vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy. Za predmet kúpy žalovaná v 2. rade riadne zaplatila žalobcom, nakoľko kúpna cena bola zaplatená na účet žalobcov, tak ako sa dohodli v kúpnej zmluve. Žalobcovia vedeli, že prevádzajú byt a kúpnu cenu dostali na svoj účet. Ako predávajúci naložili s peniazmi, ktoré dostali za kúpu bytu, bolo výlučne na ich vôli a ako použili finančné prostriedky získané za kúpu bytu, je irelevantné pre platnosť kúpnej zmluvy. Žalovaná v 2. rade žalobu považuje za účelovú a špekulatívnu. Žalovaní v 1. a 2. rade sa rozviedli v roku 2013, zaniklo ich BSM, následne po uplynutí 3 rokov vzniklo podielové spoluvlastníctvo. Nakoľko žalovaná v 2. rade je vlastníkom bytu, tak žalobcovia spolu so synom, ktorý je žalovaným v 1. rade sa snažia o to, aby žalovaná v 2. rade nemala nič. Snažia sa docieliť, aby žalovaná v 2. rade bola ukrátená na vlastníctve, ktoré riadnym spôsobom počas trvania manželstva nadobudla. Je pochopiteľné, že žalovaný v 1. rade súhlasí, aby na liste vlastníctva boli opäť zapísaní ako vlastníci bytu žalobcovia, pretože je to ich syn a bude po žalobcoch dediť. Teda žalovaný v 1. rade má záujem na tom, aby bolo vlastnícke právo k bytu prevedené naspäť na žalobcov. Poukázala na to, že od uzavretia kúpnej zmluvy uplynulo 20 rokov a žalobcovia sa mohli domáhať neplatnosti kúpnej zmluvy aj oveľa skôr ešte predtým, než sa žalovaní rozviedli. Na základe uvedeného navrhla žalobu zamietnuť a zaviazať žalobcov na náhradu trov konania (č.l. 30).
4. Žalovaný v 1. rade vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že so žalobou súhlasí a navrhol rozhodnúť tak ako je to uvedené v žalobe (č.l. 39).
5. Žalobcovia vo svojom vyjadrení zo dňa 24.5.2018 uviedli, že žalovaná v 2. rade sa nevyjadrila sa k podstatným skutočnostiam uvádzaným v žalobe. Poukázali na to, že jednou zo zmluvných podmienok pri čerpaní pôžičky od VSŽ Oceľ s.r.o. bola tá, že po dobu 10 rokov sa nemohlo previesť vlastnícke právo k tomuto bytu zo žalovaných, čo bol dôvod prečo sa žalobcovia vrátenia bytu nedomáhali skôr (č.l. 40).
6. Okresný súd Košice II rozsudkom sp.zn.: 24C/12/2018-73 zo dňa 5.2.2019 žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v 2. rade odvolanie.
7. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Súd prvej inštancie okrem nedostatočného odôvodnenia svojho rozhodnutia vo veci samej uvádza v rozsudku skutočnosti a okolnosti, ktoré z vykonaného dokazovania nevyplývajú, resp. sú neúplné. Takéto rozhodnutie vo svojich dôsledkoch je nepreskúmateľné. Odvolací súd považuje za určujúce pre nachádzanie práva, že vždy je potrebné vychádzať z individuálnych rozmerov každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na zistených skutkových okolnostiach. Súd prvej inštancie sa však podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci so všetkými špecifikami charakterizujúcimi daný spor nevysporiadal. Z princípu práva na spravodlivý proces vyplýva povinnosť súdu umožniť stranám sporu účinné uplatňovanie námietok a argumentov, ako i povinnosť súdu sa s týmito námietkami a argumentami, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie presvedčivo v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08) tak, aby odôvodnenie rozsudku malo náležitosti vyžadované vtedy v § 157 ods. 2 CSP, od 1.7.2016 podľa § 220 ods. 1 CSP. Z obsahu spisu a z odôvodnenia napadnutej časti rozsudku však je nutné vyvodiť, že v posudzovanom prípade súd prvej inštancie sa neriadil vyššie uvedenými pravidlami, čím založil nepreskúmateľnosť. Odvolací súd totiž vzhľadom na nedostatok dôvodov nemôže posúdiť, či súd prvej inštancie vecne správne rozhodol. Záver súdu prvej inštancie, podľa názoru odvolacieho súdu, je predčasný, nedostatočne odôvodnený a nereflektujúci výpovede samotných strán sporu. Žalobkyňa v 1.rade vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom 4.12.2018 (viď zápisnicu o pojednávaní na č.l. 47-54) uviedla: „vedela som, že uzatvárame kúpnu zmluvu, chcela som uzavrieť túto zmluvu“ a pôžičku od žalovaných vrátiť nežiadala s tým, že „my sme od nich chceli naspäť len byt“. Obdobne žalobca v 2.rade na tomto pojednávaní na otázku, či v roku 1998 vedel o tom, že uzatvára kúpnu zmluvu uviedol: „Áno vedel som, ale táto zmluva bola uzavretá s tou dohodou, že bude to len za tým účelom, aby dostali žalovaní pôžičku a následne nám byt vrátia“. Takisto žalovaný v 1.rade vo výpovedi na tomto pojednávaní na otázku, či mu bolo zrejmé, že uzatvára kúpnu zmluvu uviedol: „Áno samozrejme vedeli sme, čo uzatvárame, avšak bolo to za tým účelom, aby sme dostali peniaze na kúpu rodinného domu. Následne sme sa dohodli, že byt vrátime mojím rodičom“. Vychádzajúc z týchto celkom jednoznačných prednesov strán sporu a okolností veci záver prvoinštančného súdu o tom, že kúpna zmluva nebola urobená vážne a chýbal v nej prvok vôle sa javí byť nedostatočne vyargumentovaný. V danej veci je nesporné, že kúpnou zmluvou z 3.4.1998 žalobcovia predali žalovaným byt č. X s príslušenstvom zapísaný na LV č. XXXXX v kat. úz. Z. za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 320.000,- Sk, že Okresný úrad Košice I, katastrálny odbor vklad tejto zmluvy do katastra v roku 1998 povolil a že do rokov 2016-2017 (teda takmer 20 rokov) platnosť kúpnej zmluvy z 3.4.1998 jej strany nespochybňovali. Text spornej „kúpno-predajnej zmluvy“ je pochopiteľný, jednoznačný a aj účastníci v nej deklarovali, že „jej porozumeli, nežiadajú jej zmenu alebo doplnenie, prehlasujú, že nebola písaná v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok“. Interpretácia zmluvných textov je porovnateľná s výkladom právnych predpisov. Výklad zmluvných textov ako aj právnych noriem spája tá skutočnosť, že obidvoje, t.j. právny predpis aj zmluva zakladajú právo. V prípade výkladu právneho predpisu aj v prípade výkladu zmluvy platí, že jazykový výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme. Je východiskom objasnenia a ujasnenia si jej obsahu, zmyslu a účelu. Vôľa účastníkov zmluvy pri jej vytváraní a interpretácii zohráva základnú úlohu. Zmluvné ustanovenia by mali jednoznačne zodpovedať skutočnej vôli účastníkov. Podľa Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami je nutné vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale hlavne tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom (§ 35 ods. 2 Obč. zák.). Pokiaľ vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov po vyhodnotení dokazovania ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj pred doslovným významom písomného textu zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý nie je nikdy bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu a nie je interpretom tohto právneho úkonu ani poznateľná. Len z
vonkajších okolností spojených s podpisom a následnou realizáciou zmluvného vzťahu, tak treba hľadieť na vôľu, ako aj na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následné správanie sa účastníkov po podpise zmluvy. Základným princípom výkladu zmlúv je bez výnimky priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred tým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak sledovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy musí byť teda výnimkou a nie zásadou. Nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu je vôľa, ako psychický vzťah konajúceho človeka (fyzickej osoby) k zamýšľanému (chcenému) následku. Pri skúmaní existencie vôle a jej prejavu na základe objektívnych skutočností, teda okolností, za ktorých vôľa bola prejavená, sa zvláštny zreteľ kladie na dobromyseľnosť adresáta úkonu. Neprihliada sa však na motív (vnútornú pohnútku) prejavenej vôle, okrem prípadu, ak by bol v právnom úkone prejavený a stal sa tak jeho súčasťou. Vychádzajúc z ust. § 37 ods. 1 Obč. zák. sankcia neplatnosti právneho úkonu sa viaže k náležitostiam prejavu vôle; prejav vôle je neurčitý, ak je jeho obsah neistý. Záver o neurčitosti alebo nezrozumiteľnosti právneho úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom je nemožné dospieť k poznaniu, čo chcel účastník prejaviť. Právny úkon nie je urobený slobodne vtedy, ak prejav vôle konajúceho bol ovplyvnený nedovoleným nátlakom. Nakoniec právny úkon nie je urobený vážne vtedy, ak je z okolností zrejmé, že konajúci subjekt nechcel svojim prejavom vôle spôsobiť právne účinky, ktoré s týmto prejavom právne predpisy spájajú. Vo svetle vyššie uvedených výkladových pravidiel bude potrebné, aby súd prvej inštancie opätovne vyhodnotil tvrdenia a prednesy žalobcov a žalovaného v 1. rade tak, aby mohol byť urobený zodpovedajúci záver o platnosti, či neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 3.4.1998. Osobitne sa bude nevyhnutné zaoberať tvrdením žalobcov, že po uplynutí 10-ich, či viacerých rokov sa im „byt mal vrátiť“, čo evokuje záver, že dôsledky uzatvorenia kúpnej zmluvy im boli a sú známe. Aj keď odvolací súd si je vedomý úskalí interpretácie vôle zmluvných strán, prejavenej pred viacerými rokmi, pre spravodlivé rozhodnutie veci bude nevyhnutné posúdiť, aká bola skutočná vôľa žalobcov, ktorí vychádzajúc z doposiaľ vykonaného dokazovania sledovali zámer pomôcť žalovaným v roku 1998 získať financie na kúpu nehnuteľnosti (od stavebnej sporiteľne a zamestnávateľa žalovaného v 1. rade), čo bolo podmienené kúpou bytu, avšak je nutné oddeľovať túto ich motiváciu, či pohnútku od vôle predať ich byt na Irkutskej ul., hoci aj s vidinou jeho neskoršieho (čo aj odsúvaného) spätného prevodu, ktorý však stranami formálne zrejme dohodnutý už nebol.
8. Súd vo veci vykonal dokazovanie a zistil tento skutkový stav: Z výpisu z LV č. XXXXX zo dňa 12.2.2018 pre okres Košice F., obec H.m, katastrálne územie Jazero vyplýva, že žalovaní v 1. a 2. rade sú bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností zapísaných ako byt č. X. nachádzajúci sa na 1. poschodí bytového domu so súp. č. XXXX. na ul. II.. v H.h, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti 171/10000 a spoluvlastnícky podiel na pozemkoch parc. č. XXXX,. zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 213 m2, parc. č. XXXX., zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 205 m2, parc. č. X.XXX, zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 209 m2 vo veľkosti 171/10000 na základe kúpnej zmluvy I.8 (č.l. 8). Žalobcovia ako predávajúci a žalovaní ako kupujúci dňa 3.4.1998 uzatvorili Kúpnopredajnú zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníctva sporného bytu za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 320.000,- Sk so splatnosťou najneskoršie do 6 mesiacov odo dňa podpísania zmluvy na účet predávajúcich v Slovenskej sporiteľni č. účtu XXXXXXX-XXX/XXXXXXX0, do bezpodielového spoluvlastníctva kupujúcich (č.l. 10). Podľa výpisu z účtu žalobcu v 2. rade za obdobie od 1.6. do 30.6.1998, dňa 22.6.1998 bol na účet poukázaný bezhotovostný vklad vo výške 200.000,- Sk (č.l. 14). Podľa výpisu z účtu žalobcu v 2. rade za obdobie od 1.7. do 31.7.1998, dňa 7.7.1998 bol na účet zložený bezhotovostný vklad od VSŽ Oceľ s.r.o. vo výške 250.000,- Sk a dňa 21.7.1998 bol realizovaný výber v hotovosti vo výške 440.000,- Sk (č.l. 15). I. a O. ako predávajúci a žalovaní v 1. a 2. rade ako kupujúci dňa 22.7.1998 uzavreli Kúpnu zmluvu spísanú do notárskej zápisnice vyhotovenej na notárskom úrade JUDr. Juliany Paškovej v Trebišove č. J. na základe ktorej predávajúci zo svojho podielového spoluvlastníctva previedli do bezpodielového spoluvlastníctva kupujúcich nehnuteľnosti v kat. úz. H., a to rodinný dom so súpisným číslom XXX., oplotenia, studne, vedľajšie stavby, vonkajšie úpravy, pozemky a trvalé porasty za dohodnutú kúpnu cenu 469.424,- Sk, ktorá kúpna cena bola vyplatená pred podpisom zmluvy. Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti bol povolený dňa 29.7. 1998 pod č. I. (č.l. 16).
Žalovaná v 2. rade dňa 16.12.2013 vyhotovila Návrh na majetkoprávne vyrovnanie (na vyporiadanie BSM so žalovaným v 1. rade), v ktorom do vecí patriacich do BSM žalovaných v 1. a 2. rade nezahrnula sporné nehnuteľnosti (č.l. 18). Žalobcovia listom zo dňa 12.1.2017 adresovaným žalovanej v 2. rade vyzvali žalovanú v 2. rade na vrátenie vlastníckeho práva k predmetnému bytu uzavretím zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu (č.l. 20).
9. Žalobcovia v 1. a 2. rade na pojednávaní dňa 4.12.2018 zhodne uviedli, že v byte bývajú nepretržite 47 rokov. V roku 1998 uzatvorili spornú kúpnu zmluvu z dôvodu, že žalovaní potrebovali pôžičku, na ktorú potrebovali založiť byt, inak by im pôžička nebola poskytnutá. Preto sa dohodli, že im len naoko požičajú ich byt, nie predajú, za tým účelom, aby získali pôžičku a následne takto previedli žalobcovia na žalovaných byt a oni získali pôžičku. Dohodli sa, že žalovaní im byt vrátia, avšak neskôr potrebovali ďalšiu pôžičku na opravu strechy na rodinnom dome, preto sa ten čas musel predĺžiť. Asi pred troma rokmi žiadali žalovaných o vrátenie bytu, avšak žalovaná v 2. rade to odmietla. Uviedli, že vedeli, že uzatvárajú kúpnu zmluvu, avšak uzatvárali s tou dohodou, že to bude len za tým účelom, aby žalovaným bola poskytnutá pôžička a následne byt vrátia. Bol medzi nimi dobrý vzťah, išlo o ich syna a preto mu chceli pomôcť riešiť ich situáciu. Jednoznačne byt nechceli predať, ohľadom zaplatenia kúpnej ceny dohoda znela tak, že peniaze z poskytnutej pôžičky budú poukázané na účet žalobcov a následne, keď žalovaní kúpia rodinný dom, tak im žalobcovia peniaze vrátia. Suma 440.000,- Sk boli peniaze z poskytnutých pôžičiek, mali za to, že tie pôžičky čerpali žalovaní. Žalobcovia pôžičky nesplácali, v celej výške ich veriteľom splatili žalovaní.
10. Žalovaný v 1. rade na pojednávaní dňa 4.12.2018 uviedol, že so žalovanou v 2. rade, teda so svojou bývalou manželkou nikdy nechceli bývať v byte, stále sa snažili získať rodinný dom, keďže chceli bývať na vidieku. Mali záujem o viaceré rodinné domy, ktoré sa ale predali takým kupujúcim, ktorí mali peniaze v hotovosti. Keďže žalovaní peniaze v hotovosti nemali a vybavovanie pôžičky bolo zdĺhavé, a potencionálni predávajúci nechceli čakať, rozhodli sa, že to musia riešiť iným spôsobom. Najskôr žalovaná v 2. rade oslovila svojich rodičov, aby takým spôsobom na nich previedli svoj byt, avšak jej rodičia im takúto pomoc odmietli, preto následne žalovaný v 1. rade požiadal svojich rodičov, ktorí im takýmto spôsobom aj pomohli. V tom čase žalovaný v 1. rade bol živiteľom rodiny, pretože žalovaná v 2. rade ešte študovala a osobitne musel vybavovať obe pôžičky. Pôžička vo výške 250.000,- Sk bola od jeho zamestnávateľa a druhá pôžička vo výške 200.000,- Sk bola zo stavebného sporenia. Zhodou okolností sa situácia vyvinula tak, že onedlho po prevode bytu jeho rodičov sa im podarilo nájsť vhodný dom a následne ho aj kupovali. Rodinný dom kupovali za 600.000,- Sk, z ktorých 450.000,- Sk bolo zaplatených z uvedených pôžičiek, nejakú sumu mali našetrenú a s ďalšími peniazmi im pomohli rodičia žalovaného v 1. rade. Spätný prevod bytu nemohli urobiť od prevodu po dobu 10 rokov, pretože pôžička od zamestnávateľa žalovaného v 1. rade bola poskytnutá za podmienky, že 10 rokov tento byt nemôžu previesť. Po 13 rokoch od prevodu chceli so žalovanou v 2. rade opraviť ich rodinný dom, išlo o opravu strechy a potrebovali na to ďalšiu hypotéku, vtedy poprosil otca - žalobcu v 2. rade, či môžu byt ešte založiť za účelom poskytnutia hypotekárneho úveru na tri roky, lebo ich rodinný dom bol pre banku nízko ohodnotený. Je otec s tým súhlasil a vtedy sa dohodli, že počkajú so spätným prevodom dovtedy, pokiaľ nesplatia hypotéku. Malo to byť na tri roky, lenže medzi žalovanými vznikli nezhody, rýchlo sa rozviedli a ich bezpodielové spoluvlastníctvo doteraz nie je vysporiadané kvôli tomuto bytu a na predmetnom byte je doposiaľ zapísané záložné právo kvôli hypotekárnemu úveru. Za byt nikdy neplatili ani daň z nehnuteľnosti, pretože stále mali za to, že byt im nepatrí, ale patrí žalobcom.
11. Žalovaná v 2. rade na pojednávaní dňa 4.12.2018 uviedla, že všetci účastníci zmluvy vedeli, že uzatvárajú kúpnu zmluvu a že tento byt sa predáva oficiálnou cestou. So žalobcami sa stále rozprávali v tom zmysle, že prevedú na nich (na žalovaných) byt a s ním oni už môžu voľne nakladať, pretože keď nájdu rodinný dom, tak sa ku nim nasťahujú a žalovaní žalobcov dochovajú. Žalobcovia im pri kúpe rodinného domu pomohli nejakou finančnou čiastkou, pričom išlo o dobrovoľnú pomoc. Poskytli im pôžičku, dali im 150.000,- Sk na kúpu rodinného domu a zvyšok kúpnej ceny rodinného domu zaplatili z pôžičiek zo stavebného sporenia a z VSŽ. Prvýkrát žalobcovia začali hovoriť o tom, že by im žalovaní mali tento byt vrátiť asi pred dvoma rokmi a príčinou toho bolo to, že so žalovaným v 1. rade ako s bývalým manželom riešili vyporiadanie ich BSM. Žalovaná v 2. rade ďalej uviedla, že po uzavretí manželstva so žalovaným v 1. rade asi dva roky bývali v spornom byte, avšak nebolo to v čase uzavretia kúpnej zmluvy. V roku 1998, keď uzatvárali túto kúpnu zmluvu, bývali v prenajatom byte. Do budúcnosti plánovali ísť bývať do rodinného domu. V predmetnom
byte nikdy nechceli so žalovaným v 1. rade bývať, avšak dohodli sa na predaji tohto bytu. Od uzavretia manželstva až do roku 1998 žalovaná v 2. rade študovala, štúdium ukončila v roku 1998. Do uvedeného času so svojim manželom nevlastnili žiaden majetok. V roku 1998 kupovali dve nehnuteľnosti, a to sporný byt za kúpnu cenu 320.000,- Sk a po troch mesiacoch rodinný dom za kúpnu cenu 469.000,- Sk, na ktoré mali poskytnuté pôžičky. Z pôžičiek sa zaplatila kúpna cena za sporný byt a následne im žalobcovia túto kúpnu cenu dobrovoľne poskytli na kúpu rodinného domu, nešlo o pôžičku. K uzavretiu spornej kúpnej zmluvy došlo z iniciatívy žalobcov tak, že žalobcovia oslovili žalovaných, že chcú na nich previesť vlastnícke právo k predmetnému bytu a tiež navrhli, že im dobrovoľne poskytnú peniaze na kúpu rodinného domu. Žalovaná v 2. rade mala vedomosť o tom, že na poskytnutie pôžičky od zamestnávateľa žalovaného v 1. rade bola podmienka na kúpu nehnuteľnosti, o ktorej aj vedela. Po rozvode so žalovaným v 1. rade sa snažila ich bezpodielové spoluvlastníctvo vyporiadať a písomne predložila návrh žalovanému v 1. rade, do ktorého nepojala sporný byt, pretože bolo jasné, že polovica je jej a polovica manželova a napokon do tohto návrhu ho zabudla napísať. Za sporný byt ani ona, ani žalovaný v 1. rade neplatili daň, pretože sa dohodli, že pokiaľ tam budú bývať žalobcovia, oni budú uhrádzať aj daň. Kúpna cena za sporný byt vo výške 320.000,- Sk bola zaplatená žalobcom ako predávajúcim z pôžičky z VSŽ Oceľ vo výške 250.000,- Sk a ďalšou sumou vo výške 70.000,- Sk, ktorá bola poukázaná z účtu v stavebnej sporiteľni.
12. Žalovaná v 2. rade vo svojom vyjadrení zo dňa 17.12.2018 uviedla, že požiadala Prvú stavebnú sporiteľňu o výpisy z účtu za rok 1998 na preukázanie spôsobu zaplatenia kúpnej ceny za sporný byt, ale banka už nedisponuje týmito výpismi v písomnej ani v elektronickej forme, avšak z výpovedí strán sporu nie je a ani nebolo sporné to, že žalobcovia dostali na účet kúpnu cenu za sporný byt. K výpovediam strán sporu uviedla, že žalobcovia potvrdili tú skutočnosť, že kúpnu zmluvu na predaj bytu uzatvoriť chceli, vedeli čo uzatvárajú a kúpna cena im bola poukázaná v súlade so zmluvou na ich účet. Žalobcovia mali v úmysle previesť nehnuteľnosť na žalovaných a žalovaní mali v úmysle nehnuteľnosť nadobudnúť. Žalobcovia aj žalovaní vedeli, čo je obsahom zmluvy a plne boli s tým uzrozumení. Žalobcovia aj žalovaní prejavili vôľu uzatvoriť konkrétnu kúpnu zmluvu s konkrétnymi podmienkami. Na základe uvedeného navrhla žalobu zamietnuť (č.l. 60).
13. Podľa ust. § 137 C.s.p., žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
14. Súd skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu, lebo v danom prípade ide o žalobu určovaciu a dospel k záveru, že žalobcovia preukázali existenciu naliehavého právneho záujmu na takomto určení, lebo rozhodnutie súdu bude podkladom pre zápis vlastníckeho práva žalobcov v katastri nehnuteľností.
15. Podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
16. Podľa ust. § 41a ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ak neplatný právny úkon má náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je platný, možno sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.
17. Podľa ust. § 588 Občianskeho zákonníka, z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu.
18. Z vykonaného dokazovania vyplynulo a medzi stranami nebolo sporné, že v roku 1998 uzavreli žalobcovia ako predávajúci a žalovaní ako kupujúci kúpnu zmluvu, na základe ktorej žalobcovia zo svojho bezpodielového spoluvlastníctva previedli sporný byt do bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných. Žalobcovia aj žalovaný v 1. rade zhodne tvrdili, že uzavretím kúpnej zmluvy žalobcovia nemali v úmysle predať svoj byt a žalovaní nemali v úmysle kúpiť byt od žalobcov, ale žalobcovia chceli žalovaným pomôcť v tom, aby žalovaní získali hotovosť z pôžičiek na kúpu rodinného domu. Pri uzatváraní kúpnej zmluvy sa dohodli, že po uplynutí 10 rokov od poskytnutia pôžičky od zamestnávateľa žalovaného v 1.
rade (keďže poskytnutie pôžičky bolo viazané na podmienku nepreviesť byt 10 rokov) sa urobí spätný prevod nehnuteľností na žalobcov. Žalovaná v 2. rade tvrdila, že účastníci zmluvy chceli a aj uzavreli kúpnu zmluvu v súlade s vôľou všetkých jej účastníkov, žalobcom bola riadne zaplatená dohodnutá kúpna cena z poskytnutých pôžičiek a následne sumy z poskytnutých pôžičiek, ktoré obdŕžali žalobcovia ako kúpnu cenu za prevod bytu, dobrovoľne poskytli žalovaným na kúpu rodinného domu.
19. Platný právny úkon v zmysle ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka predpokladá, že k prejavu vôle došlo slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, s možným predmetom plnenia, inak je právny úkon neplatný. V danom spore žalobcovia tvrdili, že právny úkon, a to kúpna zmluva dňa 3.4.1998 je neplatný právny úkon, pretože nebol urobený vážne. Jej účastníci nemali v úmysle predať a kúpiť sporný byt a uzavretím tejto kúpnej zmluvy sledovali to, aby žalovaní získali finančnú hotovosť prostredníctvom poskytnutých pôžičiek (ktoré im boli poskytnuté len za podmienky, že založia nehnuteľnosť, v tomto prípade byt) na kúpu rodinného domu. Vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite než to ukazuje jej prejav. Adresát nevážneho právneho úkonu sa musí - ak nemohol ani predpokladať nedostatok vážnosti právneho úkonu - chrániť pred dôsledkami toho, že takému prejavu vôle pripisoval dôsledky, ktoré sa inak spájajú s platným právnym úkonom, vo vzťahu k nemu je teda právny úkon v celom rozsahu platný. V takomto prípade dôkazné bremeno pokiaľ ide o nevážnosť vôle zaťažuje toho, kto koná bez atribútu vážnosti. Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno sa týkajú skutkovej okolnosti vzťahujúcej sa na to, že adresát nevážneho úkonu aspoň mohol pochopiť (aj keď nepochopil), že chýba vážnosť ako základná náležitosť vôle. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka). Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť určitým právnym úkonom, t.j. konkrétne právnym úkonom predstieraným, resp. urobeným naoko tzv. simulovaným právnym úkonom, zastieraný iný právny úkon, je simulovaný právny úkon pre nedostatok potrebnej vôle subjektov skutočne uzavrieť, neplatný. V takých prípadoch platí tento iný, t.j. zastieraný právny úkon. Podmienkou však je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov a ďalej, že sú u neho splnené i ostatné náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť (napr. že neobchádza zákon, neprieči sa dobrým mravom). Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený bol by rovnako neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka).
20. Podľa Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami je nutné vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale hlavne tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom (§ 35 ods. 2 Obč. zák.). Pokiaľ vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov po vyhodnotení dokazovania ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj pred doslovným významom písomného textu zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý nie je nikdy bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu a nie je interpretom tohto právneho úkonu ani poznateľná. Len z vonkajších okolností spojených s podpisom a následnou realizáciou zmluvného vzťahu, tak treba hľadieť na vôľu, ako aj na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následné správanie sa účastníkov po podpise zmluvy. Základným princípom výkladu zmlúv je bez výnimky priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred tým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak sledovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy musí byť teda výnimkou a nie zásadou. Nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu je vôľa, ako psychický vzťah konajúceho človeka (fyzickej osoby) k zamýšľanému (chcenému) následku. Pri skúmaní existencie vôle a jej prejavu na základe objektívnych skutočností, teda okolností, za ktorých vôľa bola prejavená, sa zvláštny zreteľ kladie na dobromyseľnosť adresáta úkonu. Neprihliada sa však na motív (vnútornú pohnútku) prejavenej vôle, okrem prípadu, ak by bol v právnom úkone prejavený a stal sa tak jeho súčasťou. Vychádzajúc z ust. § 37 ods. 1 Obč. zák. sankcia neplatnosti právneho úkonu sa viaže k náležitostiam prejavu vôle; prejav vôle je neurčitý, ak je jeho obsah neistý. Záver o neurčitosti alebo nezrozumiteľnosti právneho úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom je nemožné dospieť k poznaniu, čo chcel účastník prejaviť. Právny úkon nie je urobený slobodne vtedy, ak prejav vôle konajúceho bol ovplyvnený nedovoleným nátlakom. Nakoniec právny úkon nie je urobený vážne vtedy, ak je z okolností zrejmé, že konajúci subjekt nechcel svojim prejavom vôle spôsobiť právne účinky, ktoré s týmto prejavom právne predpisy spájajú.
21. V danom prípade sporná kúpna zmluva je podľa názoru súdu neplatným právnym úkonom pre nedostatok vážnosti vôle jej účastníkov. Účastníci kúpnej zmluvy, vrátane žalovanej v 2. rade, zdanlivo prejavili vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu, ktorá ale v skutočnosti neexistovala, pretože skutočným zámerom jej účastníkov zjavne nebolo previesť a nadobudnúť predmetný byt, ale zo strany žalobcov bola vôľa poskytnúť pomoc žalovaným a zo strany žalovaných bola vôľa získať finančnú hotovosť na kúpu rodinného domu. K tomuto záveru súd dospel na základe vykonaného dokazovania predloženými listinnými dôkazmi a zhodným tvrdení žalobcov a žalovaného v 1. rade. Žalovaná v 2. rade tvrdila, že vôľou žalobcov ako predávajúcich a žalovaných ako kupujúcich bolo previesť a nadobudnúť vlastnícke právo k bytu. Žalobcovia vo svojej výpovedi uviedli, že vedeli, že uzatvárajú kúpnu zmluvu, chceli ju uzavrieť a podľa ich ústnej dohody žalovaní mali byt vrátiť. Nikto zo strán sporu netvrdil , že ktorýkoľvek z účastníkov zmluvy nevedel akú zmluvu uzatvárajú, čo je jej obsahom a aké sú následky uzatvorenej zmluvy (t.j. že dôjde k prevodu vlastníckeho práva k bytu). Žalobcovia napriek uvedenému nemali v úmysle zbaviť sa vlastníctva svojho bytu, v ktorom bývali (a bývajú dodnes) a žalovaní nemali v úmysle získať byt do svojho vlastníctva, lebo mali záujem o kúpu rodinného domu, na kúpu ktorého potrebovali získať peniaze v hotovosti. Keďže nemali dostatok vlastných financií na kúpu domu, boli nútení čerpať pôžičky. Práve to bolo dôvodom, že vymysleli postup ako môžu získať hotovosť, ktorú budú mať pripravenú na budúcu kúpu domu - a to fiktívnou kúpou bytu žalobcov, keď banka poskytne pôžičku na zaplatenie kúpnej ceny bytu, táto sa poukáže na účet žalobcov ako predávajúcich a ktorí následne tieto financie, keďže byt v skutočnosti nepredávajú, odovzdajú žalovaným. To, že tieto udalosti v skutočnosti aj takto prebehli, vyplýva z výpisov z účtu žalobcu v 2. rade, na ktorý boli poukázané financie z 2 pôžičiek , ktoré ako dlžníci čerpali žalovaní, v celkovej sume 450.000,- Sk. Túto sumu vo výške 450.000,- Sk žalovaní nechali na účte žalobcu, napriek tomu, že dohodnutá kúpna cena bytu bola vo výške 320.000,- Sk, až doby, keď kupovali rodinný dom. Kúpnu cenu rodinného domu žalovaní zaplatili (podľa kúpnej zmluvy z 22.7.1998 aj podľa zhodných tvrdení strán) v hotovosti práve z peňazí, ktoré boli na účte žalobcu z pôžičiek a ktoré žalobca deň pred zaplatením kúpnej ceny domu, vybral zo svojho účtu a odovzdal žalovaným. Žalovaná v 2. rade vo svojej výpovedi tvrdila, že z pôžičiek zaplatili kúpnu cenu bytu a žalobcovia „im následne túto kúpnu cenu (440.000,- Sk) dobrovoľne poskytli na kúpu domu“ a tiež, že „kúpna cena za sporný byt vo výške 320.000,- Sk bola zaplatená žalobcom ako predávajúcim z pôžičky z VSŽ Oceľ vo výške 250.000,- Sk a ďalšou sumou vo výške 70.000,- Sk, ktorá bola poukázaná z účtu v stavebnej sporiteľni“, ale túto skutočnosť súdu nepreukázala, lebo banka (ako oznámila súdu) jej nevedela, vzhľadom na odstup času, poskytnúť výpisy z účtu. Uviedla aj to, že žalobcovia im pri kúpe rodinného domu pomohli nejakou finančnou čiastkou, pričom išlo o dobrovoľnú pomoc. Poskytli im pôžičku, dali im 150.000,- Sk na kúpu rodinného domu a zvyšok kúpnej ceny rodinného domu zaplatili z pôžičiek zo stavebného sporenia a z VSŽ. Potom ale, podľa žalovanej v 2. rade, z pôžičiek v celkovej výške 450.000,- Sk v priebehu 3 mesiacov žalovaní kúpili (aj zaplatili) byt za 320.000,- Sk aj dom za 469.000,- Sk (resp. 650.000,- Sk). Žalovaná v 2. rade nevedela logicky vysvetliť ani to, že prečo kupovali so žalovaným v 1. rade byt, keď mali v úmysle kúpiť rodinný dom, prečo keď nemali dostatok vlastných financií na kúpu rodinného domu, v rovnakom čase kupovali aj byt, v ktorom nikdy nebývali a ani nechceli bývať. Pre tieto rozpory a nejasnosti vo výpovedi, súd pochyboval o pravdivosti tvrdení žalovanej v 2. rade ohľadom skutočnej vôle účastníkov spornej zmluvy. O žalobcami opísanej vôli účastníkov zmluvy svedčí navyše aj to, že od uzavretia zmluvy sa žalobcovia správali ako vlastníci bytu - užívali ho, platili všetky platby súvisiace s vlastníctvom bytu a zároveň žalovaní sa ako vlastníci nesprávali - byt nikdy neužívali a žiadne platby neuhrádzali.
22. Vôľa fyzickej osoby sa nedá preukázať priamymi dôkazmi, možno ju ale posúdiť na základe vonkajších prejavov osoby a to konkrétneho správania sa osoby v danej situácii a danom čase. Súd skutočnú vôľu strán sporu posudzoval hodnotením ich vonkajších prejavov v čase uzavretia kúpnej zmluvy z 3.4.1998 a zároveň aj v období pred a po jej uzavretí a porovnal s listinnými dôkazmi a súčasnými tvrdeniami strán sporu. Na základe uvedeného súd kúpnu zmluvu posúdil ako simulovaný právny úkon, ktorým zmluvné strany len predstierali, že chceli uzavrieť kúpnu zmluvu, svojim prejavom vôle nechceli spôsobiť právne účinky, ktoré s týmto prejavom právne predpisy spájajú. V skutočnosti žalovaní chceli získať hotovosť na kúpu rodinného domu a teda vôľou žalobcov nebolo predať byt, v ktorom bývali a vôľou žalovaných nebolo kúpiť sporný byt, ale kúpiť inú nehnuteľnosť. Kúpna zmluva nebola urobená vážne, lebo v nej chýba prvok vôle a preto je táto zmluva podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom.
Aj keď simulovaný právny úkon je neplatný, nie je vylúčená platnosť zastieraného (dissimulovaného) právneho úkonu, avšak len ak vyjadruje vôľu zmluvných strán a spĺňa náležitosti tohto právneho úkonu. V tomto prípade strany ani nemali v úmysle uzavrieť medzi sebou žiadny právny úkon, lebo opísaný spôsob získania pôžičky od veriteľov je minimálne v rozpore s dobrými mravmi, resp. obchádza zákon, preto je podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka neplatný. Ak právny úkon trpí vadami vôle (nebol urobený vážne), je absolútne neplatný. Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči každému. Keďže za uvedenej situácie medzi stranami sporu nemohlo dôjsť k platnému uzatvoreniu právneho úkonu, kúpna zmluva zo dňa 3.4.1998 je absolútne neplatná, súd určil, že vlastníkmi sporných nehnuteľností sú žalobcovia.
23. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcom, ktorí boli v tomto spore v celom rozsahu úspešní, priznal plnú náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice II v dvoch písomných vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody § 365 C.s.p.) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.