Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Csp-56-2019.pdf
PDF · 163.18 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KK-10Csp/56/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Kežmarok sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobcu : Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., so sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO:31 335 004, proti žalovaným : 1./ R. D., X.. XX.XX.XXXX, V. L. J. Z. XXX/XX, XXX XX Ľ. 2./ G. H., X.. XX.XX.XXXX, V. L. J. Z. XXX/XX, XXX XX Ľubica, o zaplatenie 16.988,83 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaní v 1. a 2. rade sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 2.800,50 eur a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.800,50 eur od 16.06.2020 do zaplatenia, a to v mesačných splátkach po 100,-eur, pričom prvá splátka sa stane splatnou 25. deň mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku a ďalšie splátky vždy do 25. dňa toho ktorého nasledujúceho mesiaca až do úplného vyrovnania s tým, že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.
II. V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu z a m i e t a .
III. Náhradu trov konania stranám sporu n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 01.03.2019 domáhal, aby súd uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne mu zaplatiť sumu 16.988,83 eur, spolu s úrokom vo výške 5,89 % ročne zo sumy 15.451,94 eur od 01.02.2019 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 16.128,70 eur od 01.02.2019 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania.
2. Svoju žalobu odôvodňoval tým, že na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.XXXXXXX X XX zo dňa 20.03.2017 poskytol žalovaným na preklenutie obdobia, kým splnia všetky podmienky na pridelenie cieľovej sumy a poskytnutie stavebného úveru medziúver vo výške 16.000,-eur tak, že dňa 24.03.2017 bola vyplatená suma vo výške 14.400,-eur a dňa 17.10.2017 suma vo výške 1.600,-eur. V žalobe tvrdil, že žalovaní sa zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky z medziúveru vo výške 5,89 % ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 78,54 eur splatnými do 15.dňa v mesiaci a do pridelenia cieľovej sumy sa zaviazali vkladať na účet stavebného sporenia pravidelné mesačné vklady vo výške 41,47 eur, pričom v súlade s čl.V bod 5.3 Zmluvy o úvere zaviazali sa platiť tiež poplatok za poistenie typu A pravidelnými mesačnými platbami vo výške 8,-eur. Splátky medziúveru sa žalovaní podľa žalobcu zaviazali poukazovať jednou sumou spolu vo výške 128,01 eur. Podľa žalobcu žalovaní porušili zmluvne dohodnuté podmienky a spotrebiteľský úver prestali riadne a včas splácať, omeškané splátky nedoplatili ani po výzve listom zo dňa 02.07.2018, preto žalobca dňa 03.08.2018 vyhlásil mimoriadnu splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom, následne zúčtoval nasporenú sumu vo výške 248,06 eur so sumou poskytnutého medziúveru, čím nasporená suma 248,06 eur znížila nesplatenú
časť medziúveru 16.000,-eur na sumu 15.751,94 eur. Dlžná suma ku dňu mimoriadnej splatnosti úveru tak predstavovala 16.508,70 eur a pozostávala z istiny vo výške 15.751,94 eur, nezaplatených úrokov za úver vo výške 588,76 eur, nezaplateného poistného vo výške 88,-eur a z poplatkov vo výške 80,- eur, ktoré si žalobca neuplatňuje. Žalobca tvrdil, že nakoľko požadovaním predčasného splatenia úveru zmluva o úvere nezaniká, naďalej úročí aktuálnu istinu dohodnutým úrokom za úver vo výške 5,89 % a zároveň zostatok dlhu ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne s poukazom na článok X bod 10.13 zmluvy o úvere. Po vyhlásení mimoriadnej splatnosti bola podľa žalobcu na dlžnú sumu uhradená len suma 300,-eur započítaná na úhradu istiny, zvyšok istiny vo výške 15.451,94 eur ostal neuhradený, preto sa jeho zaplatenia spolu s príslušenstvom domáha súdnou cestou.
3. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobca v žalobe označil a spolu s ňou predložil zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.XXXXXXX X XX zo dňa 20.03.2017, Všeobecné podmienky pre zmluvy o stavebnom sporení, Upozornenie na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti zo dňa 02.07.2018 s doručenkami, Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 03.08.2018 s doručenkami, výpis z účtu stavebného sporenia a výpis z účtu zosplatneného medziúveru.
4. Žalovaní sa k žalobe dňa 30.05.2019 vyjadrili tak, že úver splácali, kým žalovaný v 2. rade pracoval, ale potom ho nečakane prepustili z práce, nemohli splácať, teraz pracuje a mohli by pokračovať v splátkach. Uviedli, že majú jedno dieťa a výdavky na elektrinu 100,-eur, na leasing 80,-eur, a ešte 100,- eur splátku na menší úver, 12,-eur na Digi Slovakia, žalovaný v 2. rade má dlh v poisťovni 500,-eur a dlh za paušál 500,-eur, ktorý už zrejme má exekútor. Žalovaná v 1. rade nepracuje, poberá len rodičovský príspevok. Dlh by mohli splácať len v splátkach.
5. V ďalšom vyjadrení súdu doručenom dňa 04.07.2019 žalovaný v 2. rade uviedol, že mohol by splácať dlh v splátkach, ale jeho zárobok je vo výške minimálnej mzdy. Uviedol, že úver mali rozdelený na dva úvery, jeden vo výške 16.000,-eur a druhý vo výške 17.000,-eur.
6. Žalobca v replike zo dňa 31.07.2019 uviedol, že súhlasil by so splácaním dlhu v splátkach po 300,- eur mesačne s tým, že nezaplatením ktorejkoľvek splátky sa stane zročným celý dlh.
7. Dňa 25.9.2019 bola súdu doručená duplika žalovaných v ktorej uviedli, že žalobcu pôvodne navštívili za účelom poskytnutia úveru na bývanie, aby si mohli zakúpiť byt do osobného vlastníctva, pričom žalobca im ako manželom namiesto hypotekárneho alebo stavebného úveru poskytol dva samostatné spotrebiteľské úvery. Keďže boli v tiesni, uzavreli nevýhodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXXX na sumu 17.000,-eur, kde poberateľom úveru bol žalovaný v 2.rade a spoludlžníkom žalovaná v 1. rade a tiež zmluvu číslo XXXXXXXXXX na sumu 16.000,-eur kde poberateľkou bola žalovaná v 1. rade a spoludlžníkom žalovaný v 2. rade. Aj túto zmluvu uzavreli v tiesni, lebo si chceli zakúpiť byt, ktorý z úverových prostriedkov aj zakúpili a následne spotrebiteľské úvery riadne splácali, no nakoľko žalovaný v 2. rade je murár, v zimnom období nemal prácu a neboli zaplatené niektoré splátky, keďže žalovaná v 1. rade je na materskej dovolenke. Žalovaní tvrdili, že ako mladí ľudia mali nárok na štátnu bonifikáciu úrokov pre mladých, ktorým štát prispieva na bývanie, preto sa obrátili na žalobcu, ktorý však ich úverový prípad bral komerčne, len v prospech svojich vlastných záujmov, v rozpore s dobrými mravmi, neprihliadol na ich vek, ich neskúsenosť a skutočnosť, že oni nepotrebovali spotrebiteľský úver ale hypotekárny úver so štátnym príspevkom na úroky. Uviedli, že pri uzatváraní zmlúv s nimi boli porušené dobré mravy a obchodné praktiky, boli oklamaní, veriteľ, ktorý ako profesionál vedel a mal vedieť, že produkt spotrebiteľský úver nemôžu splatiť za dohodnutých podmienok nekonal v dobrej viere, dvomi úvermi obchádzal zákon a bankové pravidlá pre poskytovanie úverov. Vytvoril dva úvery, ktoré hodnotil samostatne a manželov nehodnotil spolu ale ako samostatné subjekty, hoci vedel že sú blízke osoby. Poukázali na to, že banka s nimi uzatvorila dva spotrebiteľské úvery namiesto jedného stavebného alebo hypotekárneho úveru, musia tak dvakrát platiť úroky, poplatky, nezohľadnila ich vek a možnosti splácania. Podľa žalovaných poskytnuté spotrebiteľské úvery medzi manželmi slúžiace na hypotéku obchádzajú zákon a priečia sa dobrým mravom. Keďže nemali zrušené BSM, nemali v zmluve vystupovať oddelene ale ako bezpodieloví spoluvlastníci, ale keďže nespĺňali podmienky pre poskytnutie úveru ako manželia, banka jeden úver rozdelila na dva samostatné úvery, čo obchádza zákon a odporuje dobrým mravom, keď banke už v tom čase bolo jasné, že klienti nebudú schopní splácať jeden vyšší úver, čo pracovníci banky vykonávajú prostredníctvom bankového programu a aby obišli a oklamali vlastnú banku, poskytli dva úvery, čím oklamali software že ide o dve rozdielne osoby. Software tak vyhodnotil, že
úvery vo výške cca 15.000,-eur sú splatiteľné avšak žena na materskej dovolenke a začínajúci pracovník ich v skutočnosti neboli schopní splatiť. Tvrdili, že v čase uzavretia zmluvy nemali dostatočný príjem na to, aby im banka poskytla úvery v sume 34.000,-eur, keď mohla im poskytnúť hypotekárny úver s lehotou splatnosti 30 rokov s využitím štátnej podpory pre úhradu úrokov. Navrhli žalobu buď zamietnuť, alebo povoliť im splácať dlh v splátkach na 20 rokov s úrokom len 3 % ročne.
8. Dupliku žalovaných súd žalobcovi doručil na vedomie dňa 09.10.2019, tento k nej sa nevyjadril.
9. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie. Spolu s predvolaním na pojednávanie súd žalobcovi doručil výzvu, aby v lehote 15 dní aj vzhľadom na vyjadrenie žalovaných zo dňa 20.09.2019 uviedol a preukázal, či a ako zisťoval a posudzoval bonitu žalovaných, ich schopnosť splácať spotrebiteľský úver a zároveň nech o tom predloží (alebo označí) dôkazy (§ 295 CSP). Súčasne súd žalobcu vyzval oznámiť, akú sumu peňažných prostriedkov žalovaní celkovo spolu uhradili na úver od uzavretia zmluvy doposiaľ, teda jednou sumou vyčísliť celkovú sumu reálnych vkladov žalovaných.
10. Na uvedené žalobca reagoval tak, že súdu dňa 12.06.2020 doručil vyjadrenie, v ktorom uviedol, že bonita úveru bola riadne preskúmaná, a to za dobu 12 mesiacov, ku ktorej žalobca pristúpil pri uzatváraní zmluvy o úvere s odbornou starostlivosťou. K prevereniu bonity uchádzačov o úver patrí aj preverenie záväzkov v Spoločnom registri bankových informácií, pričom zistil, že žalovaní v danom čase nemali voči ostatným bankovým subjektom žiadne dlžné omeškané splátky, teda mali dobrú platobnú disciplínu a teda úverový register vyšiel bez negatívnych informácií. Ďalej tvrdil, že si žalovaných preveril aj na stránke sociálnej a zdravotnej poisťovne, kde v čase preverovania neboli vedené žiadne pohľadávky voči nim. Prepočet bonity s prevereným príjmom, so započítaním nákladov, aj s mesačnými záväzkami a budúcou splátkou úveru vyšiel s výsledkom, že bonita je dostatočne vysoká. Uviedol, že pred uzatvorením zmluvy na základe výpisu zo živnostenského registra zistil, že žalovaný v 2. rade vykonáva aktívne živnosť, pri zisťovaní výšky príjmu vychádzal z potvrdenia o príjme žalovaného v 2. rade za rok 2016. Zo sobášneho listu mal preukázané, že žalovaní boli manželia a na základe žiadosti o úver zistil, že príjem žalovaných bol dostačujúci aby pokryl ich životné náklady a splátku úveru. S poukazom na uvedené žalobca mal za to, že svoju povinnosť v zmysle § 7 zákona č.129/2010 Z.z. riadne splnil. Žalobca napriek tomu, že vo výzve súdu zo dňa 27.05.2019 vyzvaný bol predložiť alebo označiť dôkazy na overenie bonity žalovaných žiadne dôkazy na svoje tvrdenia k tomuto svojmu vyjadreniu nepripojil. Zároveň uviedol, že od poskytnutia úverových prostriedkov do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti boli na konto medziúveru uhradené úroky medziúveru v celkovej výške 730,06 eur a vklady na konto sporenia celkovo v sume 248,06 eur. Po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru boli nasporené prostriedky v sume 248,06 eur zúčtované so sumou poskytnutého úveru 16.000,-eur, čo predstavovalo výšku istiny 15.751,94 eur z ktorej po vyhlásení mimoriadnej splatnosti uhradili žalovaní ešte 300,-eur. Po podaní žaloby neuhradili nič.
11. Žalovaná v 1. rade na pojednávaní pri svojom výsluchu uviedla, že keď uzatvárali zmluvu, bola tehotná, v tom čase už nepracovala, zamestnaná bola len do novembra 2016, úver súrne potrebovali, lebo otehotnela, nemali kde bývať. Úver aj splácali kým manžel mal prácu, neskôr sa dostali do problémov s platením, ona celý čas je len na rodičovskom príspevku. Uviedla, že v čase uzavretia zmluvy, v marci 2017 už nepracovala, bola na maródke, lebo mala problémy v tehotenstve, od nej žalobca žiadne papiere či doklady k príjmom, výdavkom nežiadal, nič nepredkladala. Dokladalo sa len manželovo daňové priznanie a sobášny list, nič viac, až po uzavretí zmluvy dokladovali účel úveru, faktúry za prerábku bytu.
12. Žalovaný v 2. rade na pojednávaní k žalobe a jej dôvodom uviedol, že veci okolo úveru vybavoval on, kým mali prostriedky splácali ho, v júni 2017 sa im narodil syn, potom prišli problémy s prácou, výplatami, vysoké výdavky na elektrinu, nemali prostriedky na splácanie, snažili sa so žalobcom dohodnúť na prijateľných splátkach, no neúspešne.
13. Pri svojom výsluchu žalovaný v 2.rade uviedol, že úver potrebovali na bývanie, manželka bola tehotná, súrilo im to, preto pristúpili na dané podmienky úveru a úrok, ktorý tam bol. Pri uzavretí úveru pýtal od nich žalobca iba sobášny list a jeho daňové priznanie za rok 2016 a po vyplatení časti úveru už len papiere na zdokladovanie účelu, aby im mohol byť vyplatený zvyšok úveru. Iné papiere alebo potvrdenia o tom aké sú ich výdavky, či majú záväzky od nich žalobca nepýtal. Uviedol, že na súde je ešte aj druhé konanie proti nim, z druhého úveru z rovnakého dňa kde v spise je uvedené, že ich príjem
a výdavok mal byť taký, že ostávať im malo 400,-eur, čo nie je pravdivá informácia, taký príjem a takú sumu ktorá by im ostala nemali, žalobca nemohol vychádzať z toho, že ak maximálne jeden alebo dva mesiace v roku dosiahol taký príjem, tak že je to stav za celý rok, lebo taký príjem on celoročne nemal. Tvrdil, že má dlh na zdravotnom poistení a sociálke, dokopy možno 1.500,-eur, to bolo ešte z podnikania, nevie kedy mu ten dlh bol vykázaný prvýkrát, keďže vyrubuje sa spätne.
14. Žalovaní na pojednávaní požiadali o povolenie splácať dlžnú sumu v splátkach s tým, že reálne nie sú schopní momentálne na tento úver splácať viac ako 100,-eur mesačne.
15. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a všetkých písomných vyjadrení strán, vykonal dokazovanie výsluchom žalovaných, keďže ho považoval za nevyhnutný pre rozhodnutie tohto spotrebiteľského sporu (§ 295 CSP), oboznámením sa s obsahom všetkých listinných dôkazov predložených žalobcom, oboznámením sa s dôkazmi o pomeroch žalovaných a tiež oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Kežmarok sp.zn.4Csp/19/2019 (§ 295 CSP). Vykonanie žiadneho z dôkazov nebolo namietané ani súdom vyhodnotené ako nedôvodné či neúčelné. Po vykonanom dokazovaní súd zistil tento skutkový stav:
16. Žalobca uzavrel so žalovanou v 1. rade ako dlžníkom- stavebným sporiteľom a žalovaným v 2. rade ako spoludlžníkom dňa 20.03.2017 písomnú zmluvu označenú ako zmluva o spotrebiteľskom úvere č.XXXXXXX X XX, ktorou sa zaviazal poskytnúť dlžníkom na preklenutie obdobia, kým budú splnené podmienky na pridelenie cieľovej sumy a poskytnutie stavebného úveru medziúver pod číslom XXXXXXX X XX vo výške 16.000,-eur s tým, že pri dodržaní všetkých zmluvných podmienok ako aj Všeobecných podmienok stavebného sporenia a úverov pre fyzické osoby (ďalej len „Všeobecné podmienky“) sa medziúver zúčtuje bez osobitnej dohody s nasporenou sumou na účte stavebného sporenia, čím sa medziúver zmení na stavebný úver pod číslom vo výške cca 9.447,01 eur. Základné úverové podmienky boli uvedené v článku II. zmluvy, kde ako druh úveru je uvedené medziúver - spotrebiteľský úver účelový na dobu určitú, ako výška medziúveru/celková výška úveru je tam uvedená suma 16.000,-eur s tým, že úroková sadzba medziúveru je 5,89 % ročne. Žalovaní sa zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky medziúveru, a to 153-mi pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 78,54 eur vždy k 15.dňu mesiaca spolu s poplatkom za prijatie do poistenia vo výške 8,-eur a zaviazali sa vkladať na účet zmluvy o stavebnom sporení pravidelné vklady vo výške 41,47 mesačne vždy v 15.deň mesiaca. V závere článku II zmluvy je uvedené, že celková čiastka medziúveru, ktorú musí dlžník zaplatiť je 30.947,99 eur. Vyššie uvedené skutočnosti boli zistené z písomného vyhotovenia zmluvy predloženého žalobcom (čl.3 až 12 spisu).
17. Žalovaní poukazovali na to, že v rovnaký deň uzavreli so žalobcom ešte jednu zmluvu, o nárokoch z ktorej sa takisto vedie súdne konanie. Súd zistil, že ide o konanie pod spisovou značkou XCsp/XX/XXXX. Následne z pripojeného spisu Okresného súdu F. sp.zn.XCsp/XX/XXXX (viď listiny tu na čl.112 až 161) súd zistil, že v uvedenom konaní žalobca proti žalovaným (tu žalovaný G. H. je tam žalovaným v 1. rade a tu žalovaná R. D. je tam žalovaná v 2.rade) uplatňuje titulom nárokov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 20.03.2017 číslo XXXXXXX X XX zaplatenie sumy 16.484,78 eur s príslušenstvom. Z uvedeného spisu bolo zistené, že žalobca uzavrel s tu žalovaným v 2. rade ako dlžníkom- stavebným sporiteľom a s tu žalovanou v 1. rade ako spoludlžníkom dňa 20.03.2017 aj druhú písomnú zmluvu označenú ako zmluva o spotrebiteľskom úvere č.XXXXXXX X XX, ktorou sa zaviazal poskytnúť dlžníkom na preklenutie obdobia, kým budú splnené podmienky na pridelenie cieľovej sumy a poskytnutie stavebného úveru medziúver pod číslom XXXXXXX X XX vo výške 17.000,-eur. Základné úverové podmienky boli uvedené v článku II. danej zmluvy, kde ako druh úveru je uvedené medziúver - spotrebiteľský úver účelový na dobu určitú, ako výška medziúveru/celková výška úveru je tam uvedená suma 17.000,-eur s tým, že úroková sadzba medziúveru je 4,89 % ročne. Žalovaní sa zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky medziúveru, a to 155-mi pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 69,28 eur vždy k 15.dňu mesiaca spolu s poplatkom za prijatie do poistenia vo výške 8,50 eur a zaviazali sa vkladať na účet zmluvy o stavebnom sporení pravidelné vklady vo výške 39,89 mesačne vždy v 15.deň mesiaca. V závere článku II tejto zmluvy je uvedené, že celková čiastka medziúveru, ktorú musí dlžník zaplatiť je 30.854,88 eur.
18. Žalobca teda v jeden deň, 20.03.2017 uzavrel so žalovanými dve zmluvy o spotrebiteľskom úvere na sumu spolu 33.000,-eur (16.000,-eur + 17.000,-eur), kde v jednej dlžníkom je žalovaná v 1. rade a spoludlžníkom tu žalovaný v 2. rade a v druhej naopak je dlžníkom tu žalovaný v 2.rade a spoludlžníkom tu žalovaná v 1.rade.
19. Žalobca v tu súdenej veci tvrdí, že žalovaní porušili zmluvne dohodnuté podmienky, keď medziúver riadne a včas nesplácali a tak listom zo dňa 03.08.2018 označeným ako Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru (čl.16, 18 spisu) po predchádzajúcom upozornení žalovaných na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti listom zo dňa 02.07.2018 (čl. 20, 22 spisu) oznámil žalovaným, že z dôvodu porušenia povinnosti splácať úver riadne a včas napriek predošlým upozorneniam a omeškaniu, ktoré trvá dlhšie ako 3 mesiace nastala ku dňu 03.08.2018 mimoriadna splatnosť úveru. Žalobca žalovaných súčasne vyzval vrátiť celú dlžnú sumu vrátane príslušenstva, ktorá ku dňu 03.08.2018 predstavuje 16.508,70 eur. Žalobca uviedol, že z uvedenej sumy neuplatňuje si zaplatenie poplatkov vo výške 80,-eur, preto dlh žalovaných na zosplatnenom úvere bol vo výške 16.428,70 eur, pričom do podania žaloby bola z danej sumy uhradená len suma 300,-eur.
20. Zo žalobcom predloženého výpisu z účtu zosplatneného medziúveru (čl. 23 spisu) súd zistil, že v tomto je zaznamenané vyplatenie medziúveru dlžníkom dňa 24.03.2017 a dňa 17.10.2017 tak, že najskôr dňa 24.03.2017 bola vyplatená suma 14.400,-eur eur a potom dňa 17.10.2017 suma 1.600,-eur, spolu teda reálne vyplatená bola suma 16.000,-eur. Potom sú tam zaznamenané jednotlivé predpisy a vklady žalovaných z ktorých vyplýva, že posledný vklad bol uhradený dňa 18.04.2018 vo výške 140,- eur. Pri dátume 03.08.2018 je tam zaznamenané vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru s tým, že v tento deň na čiastočné vyrovnanie medziúveru započítaná bola suma 248,06 eur, čo podľa žalobcom predloženého výpisu z účtu stavebného sporenia (čl. 24 spisu) bola suma nasporená na účte stavebného sporenia k dátumu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru.
21. Vyplatenie úveru žalovaní pred súdom sami potvrdili s tým, že najskôr im vyplatená bola jedna časť a po zdokladovaní účelu použitia peňažných prostriedkov druhá časť, pričom pokiaľ ide o celkovo uhradenú sumu nerozporovali tvrdenie žalobcu v jeho vyjadrení zo dňa 12.06.2020, že celkovo uhradili na medziúver sumu 730,06 eur a na konto sporenia sumu 248,06 eur, spolu teda sumu 978,12 eur a nerozporovali ani to, že po dni 03.08.2018 ktorý žalobca označil ako deň mimoriadnej splatnosti úveru uhradili do podania žaloby už len sumu 300,-eur.
22. Pokiaľ ide o právne posúdenie žalobou uplatneného nároku, nemôže byť pochýb o tom, že zmluva uzavretá medzi stranami dňa 20.03.2017 je zmluvou spotrebiteľskou, na čom nič nemení to, že samotná základná zákonná úprava zmluvy o úvere ako zmluvného typu je obsiahnutá v ustanoveniach §§ 497 až 507 Obchodného zákonníka a zmluva o úvere v tradičnom ponímaní (§ 261 Obchodného zákonníka) patrí medzi tzv. absolútne obchody. O tom, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu a spotrebiteľský úver boli koniec koncov obe zmluvné strany v čase uzavretia zmluvy uzrozumené a zodpovedalo to ich prejavenej vôli, keďže aj z nimi použitého označenia dojednaného úveru vyplýva, že sa jednalo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pričom ako druh úveru je v zmluve výslovne uvedené medziúver/spotrebiteľský úver účelový na dobu určitú, z čoho je zrejmé, že nejednalo sa v danom prípade o úver vylúčený v zmysle § 1 ods.3 zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch z režimu spotrebiteľského úveru. Aj dôvodová správa k § 1 zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch uvádza, že napr. úvery poskytované stavebnými sporiteľňami spadajú pod zákon, pokiaľ sú poskytované na rekonštrukciu, modernizáciu, dostavbu nehnuteľnosti, t.j. ak ich účelom je zvýšenie hodnoty nehnuteľnosti. V danom prípade, vychádzajúc z účelu úveru uvedeného v článku III úverovej zmluvy jednalo sa práve o úver na modernizáciu a obnovu bývania dlžníka, teda o spotrebiteľský úver.
23. Podľa § 7 ods.7 zákona č.310/1992 Z.z. o stavebnom sporení v znení účinnom k 20.03.2017 ak stavebná sporiteľňa poskytuje stavebnému sporiteľovi, ktorý je fyzickou osobou- nepodnikateľom, alebo inej fyzickej osobe- nepodnikateľovi stavebný úver alebo úver podľa § 2 ods. 3 písm. d) <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/310/20160321> na stavebné účely uvedené v § 11 ods.1 písm. c), teda na stavebné úpravy, modernizáciu a obnovu bytu, rodinného domu vrátane súvisiacich drobných stavieb, bytového domu alebo na udržiavacie práce na nich (účel úveru uvedený tu v článku III bod 3.1 zmluvy) alebo na úhradu záväzkov súvisiacich s týmito stavebnými účelmi, pri poskytnutí takéhoto úveru postupuje aj podľa osobitného predpisu, pričom poznámka pod čiarkou odkazuje na zákon o spotrebiteľských úveroch. Preto súd pri právnom posúdení uvedenej zmluvy a z nej uplatnených nárokov vychádzal z ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy, ako aj zo všeobecnej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.).
24. Podľa § 1 ods. 2 veta prvá zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy stranami, t.j. ku dňu 20.03.2017 (ďalej len „ZoSÚ“) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona možno poskytnúť len bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa alebo na účet stavebného sporiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa; tým nie je dotknuté bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa § 15 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20170102> alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Spotrebiteľským úverom sú aj mladomanželský úver podľa osobitného predpisu, niektoré stavebné úvery a iné úvery podľa osobitného predpisu, a nezabezpečené úvery poskytované spotrebiteľom na účely rekonštrukcie nehnuteľnosti určenej na bývanie, pričom ustanovenia osobitných predpisov týkajúce sa poskytovania týchto úverov tým nie sú dotknuté; obmedzenie hornej hranice výšky úveru podľa odseku 3 písm. f) sa na tieto úvery nevzťahuje.
25. Podľa § 1 ods. 8 ZoSÚ ustanoveniami tohto zákona nie sú dotknuté ustanovenia Občianskeho zákonníka ani osobitných predpisov (napr. zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa).
26. Podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.
27. Podľa § 7 ods. 2 ZoSÚ spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.
28. Podľa § 7 ods.4 ZoSÚ veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2010/129/20180501>, banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banka sú povinní s vynaložením odbornej starostlivosti na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver získavať a účelne využívať údaje o spotrebiteľských úveroch a úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu tak, aby boli splnené podmienky podľa odsekov 16 a 17.
29. Podľa § 7 ods.16 ZoSÚ veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne preukázať.
30. Podľa § 7 ods.17 ZoSÚ vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľ a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20180501> a <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20180501>, b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2010/129/20170102>, banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky, posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2010/129/20170102>, ktorí sú zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20170102>, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
31. Podľa § 11 ods.2 zákona ZoSÚ v znení účinnom ku dňu 20.03.2017 ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20170102>, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2010/129/20170102> sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20170102> sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20170102> sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2010/129/20170102>.
32. Žalovaní vo vyjadrení zo dňa 20.09.2019 tvrdili porušenie povinnosti veriteľa posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Výsledky vykonaného dokazovania priviedli súd v danom prípade k záveru, že je potrebné vychádzať z fikcie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru s poukazom na § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. V zmysle danej právnej úpravy je totiž veriteľ povinný pri poskytnutí spotrebiteľského úveru riadne zistiť bonitu klienta, teda či klient bude schopný splácať úver. Či veriteľ túto povinnosť riadne a v súlade so zákonom splnil musí súd rozhodujúci o žalobe veriteľa o plnenie zosplatnenej istiny, úrokov a ostatného príslušenstva z úveru skúmať vždy, teda aj keby to v danom prípade žalovaní nenamietli. Túto schopnosť veriteľ posudzuje predovšetkým na základe údajov o príjmoch a výdavkoch tak, ako sa to aj uvádza v § 11 ods. 2. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti klienta je teda kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, z ktorej bude schopný úver splácať. Cieľom zákonodarcu bolo zamedziť zadlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne uhrádzať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu so spotrebiteľom uzavrie si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver alebo údajmi z príslušných databáz. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie vyhodnotiť a overovať a za dostatočné sa považujú iba také informácie, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Pokiaľ však veriteľ takto nepostupuje, zákonodarca jasne zadefinoval jeho počínanie ako hrubé porušenie povinnosti a z toho vyvodil sankciu vo forme bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.
33. Vychádzajúc zo žalobcom predložených dôkazov súd konštatuje, že v danom prípade žalobca poskytol žalovaným v jeden deň dva vysoké úvery, pričom napriek výzve súdu v tu súdenej veci neoznačil a nepredložil ani jeden dôkaz, ktorým by preukázal, že náležite s odbornou starostlivosťou posúdil ich schopnosť splácať spotrebiteľský úver vychádzajúc z údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa ( § 11 ods.2 ZoSÚ).
34. Žalobca mal v spore možnosť vyjadriť sa k námietke žalovaných o nedostatočnom posúdení ich bonity, ich vyjadrenie zo dňa 20.09.2019 bolo mu doručené ešte dňa 09.10.2019, pričom tento sa na základe výzvy súdu zo dňa 27.05.2020 k danej otázke aj vyjadril, avšak na svoje tvrdenia o posudzovaní bonity žalovaných do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania v tu súdenej veci neoznačil a nepredložil absolútne žiaden dôkaz, hoci vo výzve zo dňa 27.05.2020 bol súdom jasne a výslovne vyzvaný také dôkazy predložiť, alebo aspoň označiť, čo sa nestalo. Tvrdenia žalobcu o posúdení bonity žalovaných tak v tu súdenej veci ostali len v rovine ničím nepodložených tvrdení. Podľa ust. § 215 ods.1 a 2 Civilného sporového poriadku súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona. Povinnosťou žalobcu je tvrdiť rozhodujúce skutočnosti z ktorých vyvodzuje svoj nárok a predložiť, či aspoň označiť dôkazy na ich preukázanie (§ 132 ods.1,3 CSP). Žalobca ako nositeľ dôkazného bremena nepredložil absolútne žiaden dôkaz na svoje tvrdenia, že preveril bonitu žalovaných cez Spoločný register bankových informácií, cez sociálnu a zdravotnú poisťovňu. Síce tvrdil, že z prevereného príjmu so započítaním nákladov aj s mesačnými záväzkami a budúcou splátkou úveru dospel k záveru, že bonita je dostatočne vysoká, avšak uvedené tvrdenia nie je možné nijako verifikovať, keďže žiadne dôkazy na také tvrdenia nepredložil ani neoznačil a tak nie je zrejmé, ako zisťoval napríklad výšku výdavkov žalovaných, či príjem žalovanej v 1. rade ako hlavného dlžníka zo zmluvy, keď tá pri výsluchu na pojednávaní uviedla, že v čase uzavretia zmluvy už niekoľko mesiacov (od decembra 2016 nepracovala), čo bolo potvrdené lustráciou tejto žalovanej v registri Sociálnej poisťovne (čl. 92 a 93 spisu) z ktorej vyplýva, že zamestnaná bola len do 30.11.2016.
35. Z obsahu spisu a vyjadrenia žalobcu nemožno vôbec zistiť, či a ako bol skutočne zistený a preverený pomer príjmu k výdavkom žalovaných, a to výdavkom na domácnosť a podobne. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20180501> sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch. Žalobca sa ako na dôkaz odvolával na žiadosť o poskytnutie úveru, avšak ani tú v tu súdenej veci nepredložil.
36. Žalovaní na pojednávaní pri výsluchu zhodne uviedli, že jediné doklady ktoré od nich žalobca žiadal boli sobášny list a daňové priznanie žalovaného v 2. rade za rok 2016. Žiadne iné papiere, či potvrdenia na zistenie, aké sú ich výdavky, či majú záväzky od nich žalobca podľa ich vyjadrenia pri uzavretí zmluvy nežiadal. Bolo povinnosťou žalobcu preukázať svoje tvrdenia o posúdení bonity žalovaných cez dostupné registre, čo sa nestalo. Je to pritom veriteľ, kto je povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery s odbornou starostlivosťou a vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne preukázať ( § 7 ods.16 písm. b) ZoSÚ).
37. Súd preto mal za preukázaný ako jediný zdroj informácií na posúdenie schopnosti spotrebiteľov splácať úver len daňové priznanie žalovaného v 2.rade za rok 2016 a sobášny list žalovaných, keďže sami predloženie týchto dokladov žalobcovi na pojednávaní potvrdili. Tieto doklady však samé osebe nie sú dostatočné, nepreukazujú náležité splnenie povinnosti veriteľa podľa § 7 ods.1 a § 11 ods.2 ZoSÚ, keďže nestačí vychádzať z jednej zložky (§ 11 dos.2 ZoSÚ jasne hovorí o príjmoch a výdavkoch). Súd nemal ničím preukázané zisťovanie a posúdenie príjmu žalovanej v 1. rade ako dlžníka, či záväzkov žalovaných a najmä náležité posúdenie a preverenia ich výdavkov. Aj vo veci sp.zn.XCspXX/XXXX, kde sa koná o druhom úvere z rovnakého dňa žalobca ako dôkaz posúdenia bonity predložil len žiadosť tu žalovaného v 2. rade ako dlžníka a tu žalovanej v 1.rade ako spoludlžníka o iný spotrebiteľský úver a žiadne iné doklady k splneniu povinnosti preverenia bonity. Samotná tam predložená žiadosť o iný úver v tu súdenej veci nič nemení na závere súdu o nepreukázaní preverenia bonity žalovaných, nakoľko je v tejto žiadosti uvedený len príjem tu žalovaného v 2. rade, nie žalovanej v 1.rade a ani vo veci XCsp/XX/XXXX žalobca nepredložil žiaden dôkaz, na základe ktorého by súd mohol konštatovať, že mal skutočne zistené a preverené výdavky žalovaných. Navyše kolónka zamestnanie je pri tu žalovanej v 1.rade v tejto žiadosti o úver prázdna, teda žalobca poskytol žalovaným v jeden deň dva úvery vo výške spolu 33.000,-eur, hoci vedel že žijú len z jedného príjmu.
38. Žalobca vo vyjadrení súdu doručenom dňa 12.06.2020 tvrdil, že žalovaných si preveril aj na stránke Sociálnej poisťovne, zdravotnej poisťovne (neuviedol ktorej). Žiaden dôkaz na tieto tvrdenia však nepredložil. Nepreukázal tak, že prihliadal na údaje z príslušnej databázy alebo registra ( § 11 ods.2 ZoSÚ).
39. Keďže žalobca do skončenia dokazovania nepredložil žiaden dôkaz na svoje tvrdenie o preverení bonity žalovaných, súd vzhľadom na všetko uvedené jeho tvrdenia mal za nepreukázané a uzavrel, že došlo k hrubému porušeniu povinnosti žalobcu zistiť konkrétnu výšku príjmu a výdavkov žalovaných. Napriek výslovnej námietke žalovaných, že išlo pri poskytnutí úveru z jeho strany o účelový postup, keď rozdelil úver na dva, aby obišiel skutočnosť, že nie sú dostatočne bonitní žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by tvrdenia žalovaných vyvrátil či spochybnil. Nemožno vychádzať z tvrdení žalobcu, ktoré nepodoprel dôkazmi, keď aj pri posúdení samej bonity nemožno sa uspokojiť len s vyhláseniami spotrebiteľa, ale je potrebný k nim dôkaz. Odborná starostlivosť predpokladá, aby údaje, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, veriteľ overil, resp. dlžník objektívne podložil ( viď napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.19Co/130/2019).
40. Žalobca vôbec nepreukázal, že zisťoval výdavky žalovaných. Nepostačuje, ak by bolo zisťované len ich úverové zaťaženie. Žalobca nezohľadňoval príjmovú a výdavkovú zložku, pokiaľ ide o ekonomický status žalovaných, preto žalobca nemôže úspešne tvrdiť, že konal s odbornou starostlivosťou. Žalobca ničím nepreukázal svoje tvrdenie o skúmaní výdavkov žalovaných (minimálne na stravu, lieky, bývanie). Nemožno súhlasiť s jeho názorom, že skúmanie bonity bolo dostatočné, keď vôbec nezistil príjem a výdavky oboch žalovaných. Nejedná sa preto o konanie s odbornou starostlivosťou keďže žalobca nepreukázal, že si tieto rozhodujúce skutočnosti overil. Bez zohľadnenia príjmov a rovnako aj výdavkov podľa názoru súdu žalobca nemohol objektívne posudzovať celkovú sociálno - ekonomickú
situáciu žalovaných. Iba ich vzájomným porovnaním je možné vyhodnotiť, či spotrebiteľ je dostatočne solventný a či pravdepodobne v budúcnosti (minimálne v období, na ktoré sa zmluva uzatvára) bude schopný plniť svoje záväzky. Tvrdenie o náležitom skúmaní bonity žalovaných zo strany žalobcu je potrebné považovať za nepreukázané.
41. Súd dáva do pozornosti aj článok 26 preambuly smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého členské štáty by mali prijať vhodne opatrenia na podporu zodpovedajúcich postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácii a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takému správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ ES zo14.6.2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcii, veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.
42. Aj judikatúra Súdneho dvora EÚ zdôrazňuje povinnosť súdov skúmať pri spotrebiteľských zmluvách bonitu spotrebiteľa. Súd v tejto súvislosti poukazuje napr. na aktuálny rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 5. marca 2020 vo veci C-679/2018 (OPR-Finance s.r.o. proti GK) podľa ktorého Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23.
43. Záver súdu nemôže byť pre žalobcu nijako nový, či prekvapivý. Súd v tejto súvislosti poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.2Co/1/2019 zo dňa 17.06.2019, ktorý žalobcovi musí byť známy, keďže sa týka práve jeho, jeho obdobnej úverovej zmluvy a rovnako porušenia povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa. V ňom krajský súd okrem iného uviedol, cit. „Aj odvolací súd konštatuje, že je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klientov žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako je tomu aj v prejednávanej veci, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, teda § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, Zákon o spotrebiteľských úveroch a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby nepochybne preukázal že bonitu žalovaných náležite skúmal a že si splnil povinnosti plynúce pre neho z ust. § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa, nepochybne kľúčová je i povinnosť veriteľa využívať verejne dostupné informácie, akými sú, napr. štátom publikované údaje o životnom a existenčno mminime podľa zákona č. 110/2006 Z. z. a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými(nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (do pozornosti rozsudok Najvyššieho súduČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018).,“
44. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj napr. na aktuálny rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.19Co/130/2019 zo dňa 27.02.2020. V ňom krajský súd okrem iného k posudzovaniu bonity uviedol, cit. „Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru.“ Súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj so závermi vyslovenými Krajským súdom v Prešove v rozhodnutí sp. zn. 6Co/171/2016 zo dňa 27.10.2016 v zmysle ktorých: „Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. vôbec nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať ustanovenie generálneho zákona - Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o
odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi vážnym predmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale o odloženú platbu beztoho, aby bolo zrejmé, čo postretne dlžníka po uzavretí zmluvy. Ak je takáto agenda obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia existovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Ak Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne eurokonformné aplikovať §3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce morálke.“
45. Ďalej súd na podporu svojich záverov poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.03.2020 sp.zn.3Co/153/2019. Podľa záverov krajského súdu (viď bod 17 odôvodnenia rozsudku) „je nutné konštatovať, že ustanovenie § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. súd v súlade s požiadavkou odbornej spôsobilosti veriteľa vykladá tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy. Nevykonanie jedného z týchto postupov znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti. Ako vyplýva z prejednávanej veci, overenie bonity dlžníka nebolo dostatočné. Postup žalobcu bol iba formálny a nezodpovedal odbornej starostlivosti. Žalobca nemal preukázaný príjem žalovaného hodnovernými dokladmi, napriek tomu mu poskytol úver. Žalobca sa nezaujímal, aké má žalovaný výdavky na živobytie a či mu teda zostáva dostatok finančných prostriedkov na splácanie úveru. V konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Keďže žalobca hrubo porušil zákonom stanovenú povinnosť, v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov“.
46. Súd v tu prejednávanej veci dospel k záveru, že žalobca ničím nepreukázal, že by náležite skúmal a vyhodnotil bonitu žalovaných v zmysle § 11 ods. 2 vety druhej zákona č. 129/2010 Z.z. v kontexte s § 7 ods.1 citovaného zákona, čo spôsobilo bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Znamená to, že žalovaní majú žalobcovi vrátiť len sumu poskytnutého úveru t.j. 16.000 eur, ktorej vyplatenie žalobca preukázal a žalovaní ani nepopreli.
47. Podľa názoru súdu napriek bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru nebolo dôvodné žalobu zamietnuť v celom rozsahu s poukazom na to, že do pridelenia cieľovej sumy žalovaní mali platiť len úroky a poplatky na ktoré nárok nevznikol, ale bolo dôvodné žalobcovi priznať nárok na vrátenie istiny úveru. Inak by došlo na strane žalovaných k bezdôvodnému obohateniu sa na úkor žalobcu. Aj základná zásada spravodlivosti vedie k záveru, že to čo je požičané, musí sa vrátiť. Je nesporné, že žalovaným bola reálne poskytnutá suma 16.000,-eur. Žalobca už prostriedky z účtu stavebného sporenia zúčtoval na úhradu dlhu z úveru, nemožno hovoriť o možnosti pokračovania produktu, a aj bod 5.2 a 5.3 zmluvy hovorí o povinnosti dlžníka splácať úver pravidelnými splátkami vo výške 128,01 eur mesačne. Žalovaní obdržali prostriedky vo výške 16.000,-eur a súhlasili s tým, že úver vrátia tak, že budú 153 mesiacov splácať jeho splátky. Odporovalo by spravodlivosti a aktuálnemu stavu veci, ak by nebol priznaný ani nárok na úhradu splatnej istiny, keď stavebné sporenie nepokračuje, je zúčtované, teda pri závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti daného úveru treba mať za to, že už realizované splátky mali a mohli byť započítané len na úhradu istiny úveru, ktorú aktuálne tvoria len splátky splatné do dňa vyhlásenia rozsudku.
48. Nedôsledné skúmanie bonity dlžníkov totiž spôsobuje aj ďalší dôsledok vyplývajúci z § 11 ods. 2 vety prvej citovaného zákona a to ten, že nie je možné úver predčasne zosplatniť. Právny úkon žalobcu o zosplatnení je preto v rozpore s týmto ustanovením a preto podľa § 39 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatný. Znamená to, že žalobca má nárok len na nezaplatené splátky splatné ku dňu rozhodnutia súdu. Prvá splátka bola podľa zmluvy (bod 5.5) splatná 15 deň mesiaca nasledujúceho po prvom čerpaní medziúveru, teda tu dňa 15.04.2017, splatnosť splátok bola dohodnutá k 15.dňu v mesiaci. Ku dňu rozhodnutia súdu tak bolo splatných 39 splátok, čo predstavuje sumu 4.078,62 eur (39 x 104,58 eur). Súd vychádzal totiž z jednej splátky vo výške 104,58 eur očistenej od úrokov a poplatkov (16.000 eur : 153 splátok). Žalovaní do dňa vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods.1 Civilného sporového poriadku) zaplatili podľa tvrdení žalobcu spolu 1.278,12 eur (z toho 730,06 eur + 248,06 eur, teda celkovo 978,12 eur do dňa 03.08.2018 a 300,-eur po dni 03.08.2018), preto ich splatný dlh ku dňu vyhlásenia rozsudku činí 2.800,50 eur (4.078,62 eur - 1.278,12 eur). Súd preto vyhovel žalobe len v tejto časti a
vo zvyšku ju ako nedôvodnú zamietol. Znamená to, že žalovaní by mali pokračovať v splácaní úveru po 104,58 eur mesačne až do dohodnutej doby konečnej splatnosti (15.03.2037).
49. Žalobca má nárok aj na úroky z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
50. Podľa § 517 ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
51. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku .úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
52. Vykonávajúcim predpisom ustanovujúcim výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania je Nariadenie vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
53. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.2.2013 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
54. Žalobca uplatnil úroky z omeškania z celej zosplatnenej sumy a nie z jednotlivých omeškaných splátok po 03.08.2018. Žalovaní však k tomuto dňu (teda do 03.08.2018) vzhľadom na vyššie uvedené závery ešte neboli v omeškaní so splátkami vo výške 15.751,94 eur. Súd preto priznal úroky z omeškania z celej prisúdenej istiny až odo dňa nasledujúceho po zročnosti poslednej priznanej splátky. Priznanie sankčných úrokov z jednotlivých splátok po 03.08.2018 by totiž bolo v rozpore s dispozičnou zásadou upravenou v § 216 ods. 2 CSP. Ani žalobcom žiadaný úrok z omeškania do dňa 31.01.2019 vyčíslený žalobcom vo výške 403,99 eur nebolo možné priznať, nakoľko žalobca pri jeho vyčíslení vychádzal z nesprávneho základu (žalovaní mali splácať len istinu bezúročného a bezpoplatkového úveru). Celkovo posúdenie omeškania žalovaných žalobcom a výpočet uplatneného úroku z omeškania tak boli zjavne nesprávne z dôvodu, že jednalo sa o bezúročný a bezpoplatkový úver, čo bráni vyhoveniu žalobe v tejto časti.
55. Súd žalobu zamietol aj v časti požadovaného poplatku za poistenie vo výške 88,-eur, nakoľko úver žalobcu je bezúročný a bez poplatkov a tak ani tento poplatok žalobcovi nebolo možné priznať, nakoľko z logiky a účelu ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je zrejmé, že ak chýbajú v zmluve náležitosti spôsobujúce tento následok, nemá spotrebiteľ povinnosť veriteľovi platiť nič nad rámec skutočne mu poskytnutých peňažných prostriedkov s výnimkou prípadných sankcií za omeškanie s ich vrátením. Žalobca nepredložil súdu žiadnu samostatnú poistnú zmluvu uzavretú so žalovanými, z ktorej by bolo možné vyvodiť platné a od úveru nezávislé dojednanie o povinnosti žalovaných platiť poistné, preto poistné vyvodzované z jeho dojednania len v zmluve o spotrebiteľskom úvere, kde je uvedené, že mesačný poplatok za prijatie do poistenia je 8,-eur priznať pre sankciu bezpoplatkovosti úveru nemožno.
56. Keďže žalovaní žiadali o povolenie splácať prisúdenú sumu v splátkach, súd preskúmal túto ich žiadosť a využijúc právo vyplývajúce mu z ust.§ 232 ods.3 a 4 Civilného sporového poriadku povolil žalovaným platiť žalobcovi prisúdenú sumu s príslušenstvom v splátkach vo výške 100,-eur mesačne. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 31.07.2019 navrhol splátku 300,-eur mesačne, ale išlo o splátku k sume 16.988,83 eur s prísl. a nakoľko zo žalobcom žiadanej sumy prisúdená mu bola len časť vo výške 2.800,50 eur a úroky z omeškania, vo vzťahu k tejto sume sú splátky 100,-eur mesačne adekvátne. Nemožno opomenúť, že popri splátkach na túto, už splatnú sumu dlhu žalovaných naďalej trvá ich povinnosť splácať ešte nesplatné mesačné splátky bezúročného a bezpoplatkového úveru. Súd má za to, že vzhľadom na výšku prisúdenej sumy a súdom zistené pomery žalovaných ako vyplývajú zo zabezpečených a nimi predložených dokladov, z ktorých vyplýva, že žalovaná v 1. rade je poberateľkou len rodičovského príspevku vo výške 270,-eur a žalovaný v 2.rade v registri Sociálnej poisťovne aktuálne nemá evidovaný príjem zo zamestnania, žalovaní majú maloleté dieťa a iné dlhy (viď aj úver od žalobcu zo zmluvy o ktorej sa koná vo veci XCsp/XX/XXXX), s prihliadnutím na výšku dlžnej sumy splátkou,
ktorá zodpovedá zásade spravodlivej ochrany práv vyjadrenou v čl. 2 Civilného sporového poriadku pri súčasnom určení, že v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas nastane splatnosť celého plnenia je splátka vo výške 100,-eur mesačne. Z vyššie uvedených dôvodov súd povolil splátky vo výške 100,-eur mesačne, keďže práve v tejto výške podľa názoru súdu ide o primeranú výšku splátky k výške splatného dlhu a všetkým vyššie uvedeným okolnostiam sporu a rešpektujúcu požiadavku spravodlivej ochrany práv tak na strane žalobcu, ktorý ako veľká banka nebude tým neprimerane zasiahnutý vo svojich pomeroch a právach, ako i žalovaných a tiež požiadavku zohľadniť sociálne postavenie strán sporu (článok 6 odsek 2 základných princípov CSP).
57. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.2 CSP v spojení s § 262 ods.1 a 2 CSP. Vo vzťahu k pôvodne uplatnenému nároku výsledok konania je taký, že žalobe v časti bolo vyhovené, v časti bola zamietnutá, tak žalobca ako i žalovaní boli teda v časti úspešní, v časti neúspešní. Žalobca úspešný bol len v časti o zaplatenie sumy 2.800,50 eur a úroku z omeškania z tejto sumy a tento procesný úspech žalobcu vo vzťahu k pôvodne uplatnenému nároku na zaplatenie sumy 16.988,83 eur s prísl. neodôvodňuje mu priznať ani časť náhrady trov konania, keďže prevažujúci úspech v spore mali žalovaní. Žalobca teda síce návrh na priznanie mu náhrady trov konania podal, vo veci však bol v prevažnom rozsahu neúspešný, nárok na ich náhradu mu preto vôbec nevznikol. Podľa pomeru úspechu v spore vznikol nárok na náhradu trov konania žalovaným. Žalovaní však náhradu žiadnych trov konania neuplatnili, preto súd v zmysle § 262 ods.1 a 2 CSP nevyhradil rozhodnutie o ich výške samostatnému uzneseniu, nakoľko nebolo by v ňom o čom rozhodovať ale o nároku na náhradu trov konania priamo rozhodol tak, že náhradu trov konania stranám sporu nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd Kežmarok.
V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.
Rozsah , v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.