Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-150-2022.pdf
PDF · 113.95 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/150/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu A. B. C., nar. X.X.XXXX, bytom v D., E. X, proti žalovanému Škola umeleckého priemyslu, so sídlom v Košiciach, Jakobyho 15, Košice, IČO: 00 133 132, zastúpenej advokátom JUDr. Milan Sedlák, MBA, LL.M, so sídlom v Košiciach, Kukučínova 19, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 3. mája 2022 č.k. 34C/4/2021-134
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom zamietol žalobu, ktorou žalobca žiadal náhradu nemajetkovej ujmy 30.000,- eur s úrokom z omeškania 5 % z dlžnej sumy ročne za neoprávnený zásah do práva na ochranu dobrého mena, dobrej povesti a cti, ktorého konania sa mal žalovaný dopustiť tým, že nezabezpečil anonymnú korešpondenciu pred jej neoprávneným šírením a jej obsah neprerokoval so žalobcom. Podľa tvrdení žalobcu na adresu sídla žalovaného bol 3.8.2018 doručený anonymný list od rodičov žiaka školy, v ktorom oznamovali vedeniu školy, že na nej pôsobí ako pedagóg človek obžalovaný a stíhaný pre ťažké ublíženie na zdraví a výtržníctvo, že ide o osobu nadmieru agresívnu, podľa údajov z miesta jej pobytu v obci Kekeď osobu konfliktnú, v liste pisatelia odkázali na webovú stránku ministerstva spravodlivosti, obsahom ktorého odkazu na webovej stránke bol oznam o trestnom pojednávaní vo veci žalobcu ako obžalovaného, vedenom na vtedajšom Okresnom súde Košice I sp.zn. 2T/84/2009. Informácie uvedené v liste tak v súhrnne umožňovali bez pochybností identifikovať, že podanie sa týka jeho osoby. Anonymné podanie s ním bolo prerokované až na jeho žiadosť v novembri 2018, no o obsahu listu mali už informácie zamestnanci žalovaného a to aj nepedagogickí pracovníci ako upratovačky, údržbár, či účtovníčky, o čom svedčil list zo dňa 3.9.2018 podpísaný 50-timi zamestnancami školy adresovaný poslancovi Košického samosprávneho kraja F. A. A. F., s označením „Reakcia na vystúpenie A. B. C. na VII. Zasadnutí zastupiteľstva KSK dňa 27.8.2018“. V liste zamestnancov bolo okrem iného uvedené, že škola obdržala anonymný podnet od rodičov žiaka svedčiaci o agresivite žalobcu. Skutočnosti uvedené v liste ho pobúrili, mal problém to rozdýchať, mal zdravotné problémy, rozhádzanú psychiku, poklesla jeho sústredenosť, mal problémy na konkurzoch na pracovné miesto. On sa aktívne zaujímal o dianie v škole, poukazoval na nedostatky, dával podnety zriaďovateľovi školy, avšak bezúspešne. Nemá žiaden záznam v registri trestov, nedopustil sa žiadneho priestupku, list podpísali aj pedagógovia, ktorí ho vôbec nepoznali, nedozvedeli sa, že bol oslobodený spod obžaloby v celom rozsahu, domnieval sa preto, že došlo k zverejneniu obsahu listu, čo považoval za neprípustný postup žalovanej.
2. Súd zohľadnil procesnú obranu žalovaného, ktorý namietal existenciu pasívnej vecnej legitimácie v spore dôvodiac, že zo žiadnych skutočností tvrdených žalobcom nevyplýva, aby to bol žalovaný, kto zverejnil, či šíril informácie, ochrany pred ktorými sa žalobca domáha, keď obsahovo identický anonymný list bol 3.8.2018 doručený aj Rade školy. S anonymným podaním doručeným vedeniu školy sa oboznámil výlučne riaditeľ školy, list bol prerokovaný so žalobcom na základe jeho žiadosti, čo bolo potvrdené aj zápisom „Záznam z pohovoru so zamestnancom T. Papp“. Žalovaný list nikdy nezverejňoval, tam uvedené skutočnosti vyplývajúce z webovej stránky ministerstva spravodlivosti potvrdzovali, že voči nemu bolo vedené trestné konanie na Okresnom súde Košice I vo veci 2T/84/2009 pre prečin ublíženia na zdraví. Táto informácia nebola žalovaným sprístupnená, a sám žalobca bol povinný o uvedených skutočnostiach riadne a včas informovať svojho zamestnávateľa, lebo predpokladom výkonu pedagogickej činnosti je predovšetkým bezúhonnosť. Podstatné informácie o trestnom konaní bolo možné získať z verejne prístupných zdrojov týkajúcich sa súdnych pojednávaní, a o žalobcovom skutku, na podklade ktorého bolo vedené trestné konanie dokonca informovala aj televízia JOJ vo svojom spravodajstve, čo žalovaný dokladoval obrazovou snímkou. Z výpovede riaditeľa školy ako štatutárneho zástupcu školy Mgr. Art. G. H. súd zistil, že obsah anonymného listu vnímal ako možnú kampaň proti žalobcovi, keďže mal vedomosť o tom, že kandiduje za poslanca miestneho a mestského zastupiteľstva, preto ani nemal záujem o zverejňovanie o informácií, aj keď mu to bolo doporučované zo strany zriaďovateľa školy. Riaditeľ hodnotil osobnosť žalobcu ako komplikovanú, žalobca adresoval mnoho sťažností a podnetov na rôzne kontrolné orgány, preto bol aj rozporne vnímaný v kolektíve a nejaký anonym nebol spôsobilý zhoršiť vnímanie osoby žalobcu zo strany kolektívu. Navyše v čase, keď sa v trestnom konaní vedenom voči žalobcovi realizovali úkony ktorých sa účastnil žalobca, bolo nevyhnutné zabezpečiť jeho zastupovanie, takže o týchto okolnostiach mali vedomosť aj jeho kolegovia. Za zásadné považoval, že list zhodného obsahu, ako bol doručený vedeniu školy, bol doručený Rade školy, ktorá na zasadnutí 6.8.2018 tento list odprezentovala. Rada školy je tvorená nielen zástupcami z radov pedagogických zamestnancov, ale aj nepedagogických zamestnancov, žiakov, poslancov, ktorí boli prítomní podľa prezenčnej listiny a žalovaná nemá dosah na to, ako s týmito informáciami naložili.
3. Z obsahu anonymného podania doručeného žalovanému súd zistil, že nepodpísaní rodičia žiaka navštevujúceho žalovanú školu uvádzali, že na nej pôsobí pedagóg, ktorý bol obžalovaný a stíhaný pre ťažké ublíženie na zdraví a výtržníctvo, keď nejde o ojedinelé vybočenie z medzí zákonov, žiadali o prešetrenie tejto skutočnosti, odkázali pritom na webovú stránku ministerstva spravodlivosti justice.gov. Z pripojeného listinného dôkazu stiahnutého z tejto webovej stránky „detail pojednávania“ súdu vyplynuli informácie o žalobcovi uvedením jeho mena, priezviska, čísla trestného konania, právnej kvalifikácie skutku a dátum uskutočnenia hlavného pojednávania vrátane vec prejednávajúceho súdu a sudcu. Z rozsudku Okresného súdu Košice I z 29.4.2014 vydaného pod sp. zn. 2T/84/2009 súd zistil, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby pre prečin ublíženia na zdraví v súbehu s prečinom výtržníctva, keď nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré bol stíhaný. Predložená dokumentácia zo spravodajstva televízie JOJ potvrdzovala, že verejnosť bola informovaná o prejednávanom skutku žalobcu v reportáži „Povolená stavba-zlomený nos“. Záznamom z pohovoru z 21.11.2018 mal potvrdené, že sa obsah anonymného listu bol prejednaný so žalobcom a zápisnicou zo zasadnutia Rady školy pri škole úžitkového výtvarníctva zo dňa 6.8.2018 mal preukázané, že anonymný list zhodného znenia bol doručený Rade školy, ktorou bol jeho obsah aj prejednaný pred zástupcami žiakov, pedagogických a nepedagogických pracovníkov, zástupcu poslancov samosprávneho kraja a zriaďovateľa. Na uvedenom zasadnutí 6.8.2018 riaditeľ žalovaného A. G. H. uviedol, že aj jemu bol doručený rovnaký anonymný list.
4. Súd v odôvodnení vychádzal z právnou teóriou vymedzených zásad poskytovania ochrany osobnostných práv ako vyplývajú z § 11, § 13 Občianskeho zákonníka (OZ), článku 19 Ústavy SR o práve každého na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, ochranu dobrého mena. Zvýraznil, že pre vznik sankcií v zmysle § 13 OZ je podstatná objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať nemajetkovú ujmu, teda bez zreteľa na to, či určitá osoba mala taký zámer a vnímala svoje konanie a jeho následky, nepredpokladá sa existencia úmyslu alebo nedbanlivosti, pričom musí byť daný vzťah príčinnej súvislosti medzi zásahom a tvrdeným porušením chránených osobnostných práv, keď k zásahu do práva dochádza skutkovými tvrdeniami objektívne spôsobilými privodiť ujmu v očiach ostatných fyzických osôb a teda pôsobiť difamačne. Uviedol, že jedným zo základných predpokladov úspešného uplatnenia práva je zistenie, že označený subjekt žalovaného sa dopustil konania, z ktorého žalobca vyvodzuje svoj nárok za zásah do chránených práv, teda podmienkou je preukázanie vecnej legitimácie v spore, ktorej nedostatok vedie k zamietnutiu žaloby. V súlade s § 149, § 150, § 151 Civilného sporového poriadku (CSP) súd poukázal na zodpovednosť sporovej strany za splnenie povinnosti
tvrdenia, teda za uvedenie podstatných skutkových okolností obsiahnutých v hmotnoprávnej norme spôsobilých privodiť jej úspech v spore a splnenie dôkaznej povinnosti teda označenie a predloženie dôkazov preukazujúcich pravdivosť rozhodujúcich skutkových tvrdení. Zhodnotiac obsah skutkových tvrdení žalobcu a skutočnosti, ktoré vyplynuli s predložených dôkazov, súd dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal, že žalovaný je v konaní pasívne vecne legitimovaný. Konštatoval, že žalobca nekonkretizoval akým spôsobom malo dôjsť k rozširovaniu informácií o jeho trestnom stíhaní zo strany žalovaného, že anonymné podanie doručené dňa 3.8.2018 žalovanému bol v ten istý deň doručené aj Rade školy, pričom na zasadnutí Rady školy zo dňa 6.8.2018 boli za účasti zástupcov Košického samosprávneho kraja (KSK), zriaďovateľa, riaditeľa školy, zástupcov pedagogických a nepedagogických zamestnancov a žiakov prejednané skutočnosti v liste uvedené, vrátane existujúceho konania v trestnej veci žalobcu, ktoré podanie bolo následne zmienené v liste zamestnancov adresovanom v septembri 2018 poslancovi KSK F. A. F.. Súd zdôraznil, že sám žalobca vychádzal len z dohadov, ak uvádzal, že žalovaný „pravdepodobne umožnil zamestnancom“ oboznámiť sa s obsahom anonymného podania, netvrdil a ani z konania nevyplynuli žiadne skutočnosti o tom, že žalovaný sa dopustil nejakého protiprávneho konania, ktoré by opodstatňovali úvahy o tom, že bol pôvodcom zásahu, a vzhľadom na to, že vykonané dokazovanie považoval za dostačujúce na vyhodnotenie dôvodnosti nároku žalobcu, zamietol návrh žalobcu na vypočutie svedkov-zamestnancov školy ako neúčelné. Dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o zodpovednosti žalovaného za tvrdené porušenie práva a základ zodpovednosti žalovaného i tvrdené nároky žalobcu vyplývajú len z jeho subjektívneho pocitu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP priznajúc plne procesne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov v rozsahu 100 %.
5. Žalobca proti rozsudku podal odvolanie z dôvodov vymedzených § 365 ods. 1 písm. e/, f/, h/ CSP, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e) z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h). Navrhoval, aby odvolací súd rozsudok prvej inštancie zrušil a vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolateľ zastával názor, že vykonanie ním navrhovaného dokazovania výsluchom zamestnancov mohlo preukázať alebo vyvrátiť, či a akým spôsobom došlo k šíreniu informácií z anonymného podania, ktoré považoval za nepravdivé a pravdu skresľujúce. Tvrdil, že zástupcovia školy, ktorí mali anonymný list k dispozícii umožnili jeho rozšírenie medzi ostatných zamestnancov, pedagogických aj nepedagogických, dôsledkom toho bolo, že podstatný obsah tohto listu bol aj obsahom podania podpísaného 50-timi zamestnancami školy adresovaného poslancovi A. F. F.. Podľa názoru žalobcu nebola zabezpečená dôvernosť doručenej pošty, keďže o existencii podania mali vedomosť aj nepedagogickí zamestnanci, s ktorými neprichádzal do kontaktu. Včasné neprerokovanie tohto listu s ním osobne malo ďalšie nepriaznivé dôsledky pre neho v pracovnom kolektíve vo forme zníženia dôstojnosti, občianskej cti, lebo mohol byť vnímaný ako sťažovateľ, osoba agresívna, nečestná, vyhľadávajúca konflikty.
6. Žalovaný navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť, priznať mu náhradu vzniknutých trov stotožňujúc sa so spôsobom vyhodnotenia dôkaznej situácie v spore. Zdôraznil, že žalobcu zaťažovala povinnosť uviesť podstatné a rozhodujúce skutočnosti o tom, akým spôsobom, za akých okolností malo dôjsť k porušeniu povinnosti žalovaného, keď v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 3Cdo/201/2007, z ktorého vychádzal aj súd prvej inštancie, je prvotnou úlohou vyriešenie otázky vecnej legitimácie subjektov v konaní o ochranu osobnosti, to znamená medzi akým subjektom ochrany a subjektom zásahu mala vzniknúť tvrdená zodpovednosť v zmysle § 11,13 OZ. Poukázal na to, že v žalobe chýbajú skutkové tvrdenia o preukázaní pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorá je vo vyjadreniach žalobcu ustaľovaná len na základe jeho pocitov, keď je zrejmé, že informácia o pojednávaní v trestnej veci žalobcu bola verejne prístupná a uvedená informácia ako súčasť obsahu anonymného podania bola navyše prejednaná na Rade školy, účasť na ktorej mali rôzni reprezentanti školy. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že štatutár žalovaného, ktorému bolo anonymné podanie doručené, toto nezverejnil, nesprístupnil iným osobám a nerozširoval údaje, ktoré boli jeho obsahom. Považoval za bezpredmetné aké subjektívne predstavy o žalobcovi mohlo uvedené podanie vyvolať, ak povaha žalobcu bola známa v kolektívne už niekoľko rokov pred doručením anonymného listu, čo vyplývalo zo sťažovania sa žalobcu na žalovaného na rôzne orgány, počnúc orgánmi činnými v trestnom konaní, inšpektorát práce, školskú inšpekciu, ministerstvo školstva, zriaďovateľa, ktorým bol KSK, ktorých šetrenie nepreukázalo žiadne porušenie povinnosti žalovaného. Žalobca sa rozhodol, že nebude sedieť s kolegami, ale v telocvični, nebolo možné zbaviť ho neustáleho podozrenia, že všetci a všetko je proti nemu, nikdy sa netajil, že chodil na súdne pojednávanie, že mu hrozí odsúdenie za nejakú fyzickú
potýčku, chválil sa aj tým, že bola o nej natočená reportáž, mával občas aj agresívne výbuchy, sám uvádzal, že nechal svoje bojové psy zmasakrovať diviaky, na svoju ochranu si založil vlastnú odborovú organizáciu, kedy svoje postavenie predsedu využíval skôr na to, aby svojich kolegov prenasledoval, fotil ich dochádzku, obviňoval z nedodržiavania pracovného poriadku. Aj keď tvrdil problémy v pracovnom uplatnení, tak potom, čo ukončil pracovný pomer u žalovaného, opätovne sa zamestnal v školstve, vo všeobecnosti vo svojich vyjadreniach zamieňa príčinu a následok a z pohľadu žalovaného si vytvára vlastnú realitu.
7. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.
8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov ako vyplývali z obsahu podaného odvolania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Žiadny z uplatnených odvolacích dôvodov nebol naplnený, preto odvolací súd rozsudok v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
9. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 13. marca 2024 v pojednávacej miestnosti č.dv. 210 na II. poschodí Krajského súdu v Košiciach, miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zhode s § 219 ods. 3 CSP.
10. Podľa názoru odvolacieho súdu odvolací dôvod podľa ustanovenia 365 ods. 1 písm. e/ CSP nebol naplnený, pretože nedošlo počas konania pred súdom prvej inštancie k nevykonaniu takých stranou sporu navrhnutých dôkazov, ktoré by boli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť. Odvolací súd zdôrazňuje, že samotná okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz navrhnutý stranou sporu nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom, nakoľko súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, keďže súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, dôkazy hodnotil jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach strán, preto nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Zodpovedajúce obsahu vykonaného dokazovania sú skutkové závery súdu prvej inštancie o absencii skutočností preukazujúcich pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, ku ktorému záveru súd prvej inštancie dospel v kontexte dôkazov predložených a označených samotným žalobcom.
11. Občiansky zákonník v § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu (neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza) a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
12. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a
na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných prác (je pôvodcom alebo subjektom zásahu). Z tohto hľadiska je preto predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti nielen zistenie, že navrhovateľ je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako zistenie, že odporca (fyzická alebo právnická osoba) sa dopustil toho konania, ktoré navrhovateľ v konaní označoval za zásah do jeho chránených práv a z ktorého vyvodzoval svoje právo na ochranu osobnosti. Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný). Uvedenú otázku súd prvej inštancie skúmal prvotne v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR 3Cdo134/2007.
13. Pasívna vecná legitimácia je stav, keď je preukázané, že žalovanému svedčí povinnosť (záväzok) vyplývajúci z hmotného práva, v danom prípade či žalovaný zasiahol do subjektívnych práv žalobcu na ochranu osobnosti, za ktorý zásah sa žalobca domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal svoje tvrdenia, aby to bol žalovaný, kto taký zásah spôsobil, teda že žalovaný je pôvodcom zásahu, pretože súd nevyvodil zo žaloby žalobcu také skutkové tvrdenia, ani v konaní nezistil také skutočnosti, ktoré by svedčili pre konanie žalovaného zakladajúce porušenie jeho povinností vo väzbe na ochranu osobnosti žalobcu. Súd sám nemôže tvoriť skutkový dej a produkovať k tomu dôkazy, ak rozhodujúce skutočnosti odrážajúce sporný rozsah práv a povinností vyplývajúcich z hmotného práva, nie sú obsahom vyjadrení žalobcu, či žalovaného ani nevyplývajú z vykonaného dokazovania. Pokiaľ by sa javila ako logická úvaha žalobcu, že ak informácie z obsahu anonymného listu sa dostali do povedomia zamestnancov žalovaného, tak muselo dôjsť k úniku informácií od žalovaného, neumožňovalo to v kontexte ďalších vykonaných dôkazov považovať takýto subjektívny úsudok žalobcu za relevantný. Nebolo totiž sporné, že anonymný list o existencii trestného konania žalobcu obdržala dňa 3.8.2018 Rada školy, ktorá ho prejednala za účasti zástupcov pedagogických a nepedagogických pracovníkov, zástupcov rodičov, zástupcov žiakov, poslancov Košického samosprávneho kraja a zástupcu zriaďovateľa. O uvedenej skutočnosti svedčí záznam z rokovania zo 6.8.2018. Z výpovede štatutára žalovaného A. G. H. pritom vyplynulo, že on informácie o anonymnom liste nezdieľal so žiadnym zo zamestnancov, či nepedagogických zamestnancov, a o trestnom konaní vedenom na žalobcu mohol mať kolektív vedomosť už od samotného žalobcu, keď ho kolegovia suplovali. V preskúmavanej veci bolo tiež zistené, že o skutku žalobcu, ktorého sa trestné konanie týkalo, mala byť verejnosť informovaná aj prostredníctvom spravodajstva Televízie JOJ „Povolená stavba – zlomený nos“. Napokon žiada sa dodať, že z činnosti súdu je známe, že žalobca v konaní vedenom vtedajším Okresným súdom Košice I 12C/6/2016 uplatňoval proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej konala Generálna prokuratúra SR nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žalobou z roku 2016, teda pred existenciou anonymného podania, v ktorej žalobe svoj nárok na finančné odškodnenie nemajetkovej ujmy vzniknutej mu uvedeným trestným stíhaním, ktoré sa skončilo oslobodením spod obžaloby, odôvodňoval tiež tým, že došlo k zhoršeniu vnímania jeho osoby u kolegov (na pracovisku u žalovaného) a známych počas vedenia tohto trestného konania v rokoch 2006-2014, za ktorý zásah do práv mu bola náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch priznaná. V kontexte uvedeného nie sú tak zrejmé ani dôvody, ktoré by opodstatňovali odškodnenie nemajetkovej ujmy od žalovaného. V sporovom konaní, pre ktoré platí zásada dispozičná a prejednacia, je zásadne vecou sporových strán tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení. Každá zo sporových strán musí v závislosti na hypotéze právnej normy tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe ktorých bude môcť súd rozhodnúť v ich prospech (bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno). Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie prípadné nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj toho, kto síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom smerovalo k záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu. Ak súd prvej inštancie zamietol návrh na doplnenie dokazovania vypočutím ďalších svedkov a svoje rozhodnutie v
tomto smere riadne odôvodnil, neporušil žiadne procesné práva žalobcu. Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, z ktorého vychádzal aj odvolací súd je správny jeho záver o neúčelnosti vykonania ďalšieho dokazovania, ktoré by odporovalo zásade hospodárnosti súdneho konania, pretože skutočnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci boli zistené výsluchom strán sporu i obsahom predložených listinných dôkazov, z ktorých je zrejmé, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, aby to bol žalovaný, kto zasiahol do práv žalobcu na ochranu osobnosti. Nad rámec uvedeného je potrebné zdôrazniť, že pravdivé skutkové tvrdenia spravidla nemôžu predstavovať neoprávnený zásah do práva na dobrú povesť, keď nebolo sporné, že existencia vedenia trestného konania voči žalobcovi bola skutočnosťou vyplývajúcou z verejne prístupných registrov ministerstva spravodlivosti. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo preto ako vecne správne potvrdené včítane zákonu zodpovedajúceho výroku o náhrade trov podľa § 255 ods. 1 CSP vychádzajúceho zo zodpovednosti strán sporu za procesný výsledok konania.
14. Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania vychádza z § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Odvolateľ ako procesne neúspešná sporová strana nemá právo na náhradu vzniknutých trov a tieto je povinný nahradiť v plnom rozsahu procesne úspešnému žalovanému.
15. Rozhodnutie prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).