Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Sa-33-2020.pdf
PDF · 117.55 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sa/33/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: A. Q. L. K., narodený XX.XX.XXXX v K., Š. C., Z. K. U., C. T. L., C. Š. D., cestovný doklad CD XXXXXXX, zastúpený OZ Liga za ľudské práva, Baštová 5, Bratislava, proti žalovanému: Útvar policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnkova 14, Sečovce, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 22.06.2020 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SE1-139-009/2020 zo dňa 16.06.2020, takto
rozhodol:
I./ Správnu žalobu z a m i e t a.
II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou zo dňa 22.06.2020 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-SE1-139-009/2020 zo dňa 16.06.2020 a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia.
2. Napadnutým rozhodnutím bol žalobca zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) na účel výkonu trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky (ďalej „SR“). Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil žalovaný dĺžku zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 16.09.2020 a podľa § 88 ods. 5 žalobcu umiestnil do Ú.D. E..
3. Žalobca s rozhodnutím žalovaného v plnej miere nesúhlasil, považoval ho za nezákonné najmä vzhľadom na tú skutočnosť, že žalobca, ktorý je na území Slovenskej republiky žiadateľom o azyl, bol žalovaným zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Keďže je v pozícii žiadateľa o azyl (od 14.02.2020), nebolo ho možné zaistiť podľa § 88 ods. 1 písm. b) a predlžiť lehotu zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, keďže žalobca je v súčasnej dobe stále v pozícii žiadateľa o azyl podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle v platnom znení (ďalej „zákon o azyle“ respektíve „ZoA“). Poukazoval na znenie ustanovenia § 2 písm. h) bodov 1 a 2 zákona o azyle, pričom podľa výrokovej časti napadnutého rozhodnutia žalovaný zaistil žalobcu, aj keď je ku dnešnému dňu (t. j. ku dňu podania správnej žalobe) stále žiadateľom o azyl podľa § 88 ods. 1 písm. d) a dĺžku stanovil podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, čím zjavne nesprávne právne vec posúdil na prípad žalobcu. Dňa 14.02.2020 žalobca opätovne prejavil záujem o udelenie azylu na území SR. Dňa 08.06.2020 bolo právnej zástupkyni žalobcu doručené rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra sp. zn. ČAS: MU-PO-54-28/2020-Ž zo dňa 03.06.2020, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany zamietnutá ako neprípustná podľa § 11 ods. 1 písm. f) ZoA. Proti uvedenému rozhodnutiu Migračného úradu, ktoré bolo zástupkyni žalobcu doručené dňa 08.06.2020, uplynie lehota na podanie správnej žaloby dňa 28.06.2020, pričom s poukazom na § 2 písm. h) zákona o azyle je žalobca zo zákona stále žiadateľom o azyl na území SR. Teda v prípade žalobcu nenastala
v dobe vydania napadnutého rozhodnutia pre žalovaného taká zmena v skutkovom stave, ktorá by odôvodňovala postup žalovaného podľa § 88 ods. 1 písm. b) a § 88 ods. 4 ZoPC. Žalovaný sa preukázateľne dopustil omylu pri aplikácii práva a týmto konaním bez ďalšieho naplnil dôvody zrušenia napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), g) SSP.
4. Rovnako mal za to, že jeho zaistenie je neúčelné, keďže podľa zákona o pobyte cudzincov sa v čase vyhlásenia mimoriadnej situácie vyhostenie zo zákona odkladá, a to v zmysle novely zákona o pobyte cudzincov účinnej od 09.04.2020, ktorým bolo zavedené tzv. krízové ustanovenie § 131i ods. 9 ZoPC, podľa ktorého „výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení sa odkladá počas trvania krízovej situácie. Tento odklad nie je dôvodom na prepustenie zo zaistenia podľa § 90 ods. 2 písm. b) prvého bodu.“. Krízovú situáciu definuje zákon o pobyte cudzincov ako vyhlásenie mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu vyhláseného v súvislosti s ochorením COVID-19. Do dnešného dňa vláda SR však neodvolala a teda mimoriadna situácia stále trvá, inými slovami, trvá krízová situácia, ako ju definuje zákon o pobyte cudzincov. Z daného zákonného ustanovenia teda priamo vyplýva, že výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení nie je počas trvania krízovej situácie realizovateľný, inými slovami, tento sa odkladá. Zároveň poukazoval na viaceré rozhodnutia, konkrétne nález Ústavného súdu SR č. II ÚS 264/09 zo dňa 19.10.2010, ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v rozsudku Al Hussin v. Bosna Hercegovina zo dňa 25.06.2019. Preto mal za to, že žalovaný nezohľadnil aktuálne platnú a účinnú právnu úpravu, ktorou je v konaní viazaný, čím došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej a naplnený dôvod zrušenia rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP.
5. Rovnako namietal, že bol nedostatočne zistený skutkový stav ohľadne preskúmania možnosti alternatívy zaistenia podľa § 89 ods. 1 ZoPC. Žalobca však na území SR vedie súkromný život, ktorý je chránený podľa článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej „Dohovor“). Tento súkromný život vedie so svojou partnerkou, ktorá je slovenskou štátnou občiankou s trvalým pobytom na území SR, pričom žalovaný možno z uloženia alternatívy hlásenia pobytu na adrese žalobcovej partnerky vôbec neskúmal a ani sa s takouto možnosťou v rozhodnutí riadne nevysporiadal, pričom nevychádzal ani zo samotných tvrdení žalobcu v zápisnici, ktorú s ním spísal.
6. Dodal, že rovnako existujú aj prekážky vyhostenia, ktorými sa žalovaný v rozhodnutí nezaoberal, pričom bolo jeho povinnosťou preskúmať tzv. prekážky vyhostenia. Mal za to, že odôvodnenie žalovaného ohľadne prekážok vyhostenia nie je schopné v svetle zákonných požiadaviek na preskúmanie prekážok vyhostenia obstáť a podľa ich názoru žalovaný sa len formálne vysporiadal s touto povinnosťou. Nezaoberal sa ani jeho tvrdením v uvedenej zápisnici, že v dôsledku jeho žiadosti o azyl na Slovensku môže byť v krajine pôvodu prenasledovaný, pričom poukazoval na viaceré správy o krajine pôvodu, ktoré preukazujú, že C. pozná trestné činy ako ohováranie, urážka, či zrada kráľa, online urážka a iné, z ktorých žalobca v prípade núteného návratu môže byť odsúdený, či mučený.
7. Zástupkyňa žalobcu s poukazom na viaceré správy Freedom House, United States Department of State, Human Rights Watch, USA ID, poukazovala na svojvoľné a nezákonné obmedzenie osobnej slobody, respektíve aj pozbavenie života v C., ako aj na väzobné podmienky a úlohy policajných a bezpečnostných zložiek a na nerešpektovanie integrity osoby, vrátane slobody. Záverom dodala, že má za to, že žalovaný sa nedostatočne a iba formálne zaoberal existenciou prekážok vyhostenia žalobcu, keď ho aj napriek žalobcovej odpovedi zaznamenanej v zápisnici bližšie nedopočul. Reálne sa prekážkami vyhostenia v konaní nezaoberal, čím došlo, podľa jeho názoru, k naplneniu dôvodov zrušenia podľa § 191 ods. 1 písm. e) a g) SSP.
8. Žalovaný rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-SE1-139-009/2020 zo dňa 16.06.2020 zaistil žalobcu, ako účastníka konania, dňa 16.06.2020 o 14:35 hod. podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu trestu vyhostenia z územia SR. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 16.09.2020 s tým, že lehota začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení a rozhodnutie je vykonateľné doručením.
9. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že účastník konania podal dňa 13.09.2018 žiadosť o udelenie azylu na území SR. Migračný úrad rozhodnutím ČAS: MU-PO-205-25/2018-Ž zo dňa 28.05.2019 podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle účastníkovi konania azyl neudelil a podľa §
13c ods. 1 a § 20 ods. 4 ZoA mu neposkytol doplnkovú ochranu. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 17.11.2019 po tom, čo bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave 4Saz/8/2019-23 zo dňa 09.10.2019, ktorým rozhodoval o správnej žalobe vo veci azylu proti predmetnému rozhodnutiu Migračného úradu spôsobom tak, že žalobu zamietol. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave nadobudol právoplatnosť dňa 14.11.2019. Dňa 14.02.2020 Okresný súd Humenné Trestným rozkazom č. sp. zn. 0T/9/2020 zo dňa 14.02.2020 odsúdil účastníka konania k trestu odňatia slobody na štyri mesiaci, pričom mu určil skúšobnú dobu v trvaní 12 mesiacov. Zároveň mu uložil trest vyhostenia z územia SR na dobu 18 mesiacov. Účastník konania dňa 14.02.2020 opätovne prejavil záujem o udelenie azylu a bolo prijaté jeho vyhlásenie k žiadosti o udelenie azylu na území SR. Po posúdení skutkového stavu následne správny orgán Oddelenie azylu Policajného zboru v Humennom začalo konanie vo veci jeho zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC. Dňa 03.06.2020 Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vydal pod ČAS: MU-PO-54-28/2020-Ž rozhodnutie, ktorým podľa § 11 ods. 1 písm. f) zákona o azyle žiadosť účastníka konania zamietol ako neprípustnú, pričom vo výroku predmetného rozhodnutia uviedol, že žiadosť bola podaná výlučne s cieľom odvrátiť bezprostredne hroziaci výkon vyhostenia z územia SR. Rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť dňa 05.06.2020. Predmetné rozhodnutie bolo vyhlásené účastníkovi konania dňa 05.06.2020 a vyhlásením tohto rozhodnutia mal žalovaný za to, že zanikol účel zaistenia účastníka konania podľa § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC a z uvedeného dôvodu bol účastník konania prepustený. Okamihom vyhlásenia rozhodnutia Migračného úradu účastníkovi konania sa zároveň tento začal považovať za štátneho príslušníka tretej krajiny s neoprávneným pobytom na území SR, pre ktorého nastávajú právne účinky vyplývajúce z trestného rozkazu vydaného Okresným súdom v Humennom pod sp. zn. 0T/9/2020 zo dňa 14.02.2020. Dňa 05.06.2020 bolo správnemu orgánu doručené predmetné rozhodnutie Migračného úradu zo dňa 03.06.2020 a dňa 16.06.2020 bola zo strany správneho orgánu Oddelenia azylu PZ Humenné doručená správnemu orgánu Ú. E. žiadosť o postup podľa § 88 ods. 12 ZoPC, v ktorej správny orgán žiadal o zaistenie účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu trestu vyhostenia, a to na základe tej skutočnosti, že účastník konania už ďalej nebol v právnom postavení žiadateľa o azyl na území SR a predchádzajúci účel zaistenia zanikol, ako aj na základe existencie právoplatného a vykonateľného trestného rozkazu Okresného súdu Humenné. Správny orgán dospel k záveru, že je potrebné zaistiť účastníka konania na účel výkonu trestu vyhostenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC. Podľa § 88 ods. 11 ZoPC je možné podľa § 88 ods. 1 zaistiť aj žiadateľa o udelenie azylu, ktorý nie je oprávnený zdržiavať sa na území SR, čo je aj prípad účastníka konania. Účastník konania sa odo dňa vyhlásenia rozhodnutia Migračného úradu vydaného pod č. ČAS: MU-PO-54-28/2020-Ž zo dňa 03.06.2020 na území SR zdržiava neoprávnene.
10. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 06.07.2020 uviedol, že tvrdenia uvedené v správnej žalobe striktne odmieta a v plnom rozsahu s nimi nesúhlasí. Skutočnosti uvedené v jednotlivých žalobných bodoch považuje za nespôsobilé vyvolať zrušenie napadnutého rozhodnutia a preto navrhol správnu žalobu zamietnuť a účastníkom náhradu trov konania nepriznať.
11. Podľa § 2 písm. h) zákona o azyle, Na účely tohto zákona sa rozumie h) žiadateľom cudzinec, ktorý na útvare Policajného zboru 4) (ďalej len „policajný útvar“) podľa § 3 ods. 2 vyhlási, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, alebo iná osoba, o ktorej to ustanovuje tento zákon; žiadateľom je aj cudzinec 1. počas lehoty na podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva vydanému v konaní o udelenie azylu okrem rozhodnutia o zastavení konania o udelenie azylu a počas konania o tejto správnej žalobe, 2. počas lehoty na podanie kasačnej sťažnosti proti rozhodnutiu správneho súdu, ktoré sa týkalo správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva vydanému v konaní o udelenie azylu okrem rozhodnutia o zastavení konania o udelenie azylu a počas konania o tejto kasačnej sťažnosti.
12. Podľa § 22 ods. 1 zákona o azyle, Žiadateľ je do rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis 11a) neustanovuje inak. Žiadateľ nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak ide o opakovanú žiadosť o udelenie azylu a ministerstvo už v minulosti zamietlo žiadosť o udelenie azylu podľa § 11 ods. 1 písm. f) alebo podľa § 12 ods. 2 písm. g) a ani v prípade, ak ministerstvo zamietlo žiadosť o udelenie azylu podľa § 11 ods. 1 písm. f) a rozhodlo, že žiadosť o udelenie azylu bola podaná výlučne s cieľom odvrátiť bezprostredne hroziaci výkon vyhostenia zo Slovenskej republiky. Žiadateľ je tiež oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, aj
a) počas lehoty na podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu vydanému v konaní o udelenie azylu, ak podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok, b) vtedy, ak podá spolu so správnou žalobou podľa písmena a) na správny súd aj návrh na priznanie odkladného účinku, a to do rozhodnutia súdu o takom návrhu, c) počas lehoty na podanie kasačnej sťažnosti proti rozhodnutiu správneho súdu, ktoré sa týka správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva vydanému v konaní o udelenie azylu, d) vtedy, ak podá spolu s kasačnou sťažnosťou podľa písmena c) aj návrh na priznanie odkladného účinku, a to do rozhodnutia kasačného súdu o takom návrhu.
13. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
14. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
15. Podľa § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov, Podľa odseku 1 možno zaistiť aj žiadateľa o udelenie azylu, ktorý nie je oprávnený sa zdržiavať na území Slovenskej republiky. 78a)
Poznámka 78a znie: § 22 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov.
16. Podľa § 88 ods. 12 zákona o pobyte cudzincov, Ak je dôvod na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 90 ods. 2 písm. b) prvého alebo druhého bodu a existuje iný dôvod na jeho zaistenie podľa odseku 1, môže rozhodnutie o zaistení vydať na základe odôvodnenej písomnej žiadosti policajného útvaru, ktorý rozhodol o jeho predchádzajúcom zaistení, aj policajný útvar v zariadení, kde je štátny príslušník tretej krajiny umiestnený.
17. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
18. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
19. Podľa § 131i ods. 9 ZoPC Výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení sa odkladá počas trvania krízovej situácie. Tento odklad nie je dôvodom na prepustenie zo zaistenia podľa § 90 ods. 2 písm. b) prvého bodu.
20. Podľa § 90 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Zariadenie je povinné a) vykonať bezodkladne potrebné opatrenia a úkony na výkon vyhostenia alebo na zistenie totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny, b) prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, 1. ak zanikol účel zaistenia, 2. na základe rozhodnutia súdu, 3. ak uplynula lehota zaistenia, 4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 9, 5. ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet Policajného zboru alebo ak policajný útvar rozhodol o uložení povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a), 6. ak policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení, vydá príkaz na prepustenie.
21. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom:
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
22. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
23. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
24. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
25. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára:
26. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- SE1-139-009/2020 zo dňa 16.06.2020, ktorým žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel na účel výkonu trestu vyhostenia z územia SR a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 16.09.2020 (§ 88 ods. 4 ZoPC).
27. Žalobca ešte dňa 13.09.2018 podal žiadosť o udelenie azylu na území SR. Migračný úrad rozhodnutím pod ČAS: MU-PO-205-25/2018-Ž zo dňa 28.05.2019 podľa § 13 ods. 1 ZoA žalobcovi azyl neudelil a podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 ZoA mu neposkytol doplnkovú ochranu.
28. Trestným rozkazom Okresného súdu Humenné sp. zn. 0T/9/2020 zo dňa 14.02.2020 bol žalobca uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c) Tr. zákona a bol odsúdený na trest odňatia slobody na 4 mesiace s tým, že tento bol podmienečne odložený s určením skúšobnej doby v trvaní 12 mesiacov. Podľa § 279 ods. 1 Trestného zákona a podľa § 65 ods. 1, ods. 4 Tr. zákona mu bol uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu 18 mesiacov. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 14.02.2020.
29. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Z daného vyplýva, že základným predpokladom zaistenia žalobcu podľa zákonného ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, resp. o uložení trestu vyhostenia v rámci trestného konania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podkladom pre zaistenia žalobcu je existencia rozhodnutia súdu Slovenskej republiky o uloženom treste vyhostenia žalobcovi. Účelom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia je realizácia uloženého trestu vyhostenia súdom Slovenskej republiky.
30. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
31. Pokiaľ sa týka namietanej skutočnosti, že žalobca je žiadateľom o azyl na území SR, v zmysle § 2 písm. h) ZoA súd dané v zmysle citovaného ustanovenia nespochybňuje. Do pozornosti však dáva ustanovenie § 22 ods. 1 druhá veta ZoA. V danej právnej veci pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného je aj tá skutočnosť, že vo veci žalobcovej (opakovanej) žiadosti o udelenie azylu rozhodol migračný úrad rozhodnutím ČAS: MU-PO-54-28/2020-Ž zo dňa 03.06.2020, ktorým podľa § 11 ods. 1 písm. f) ZoA zamietol žalobcovu žiadosť ako neprípustnú, pričom žiadosť bola podaná výlučne s cieľom odvrátiť bezprostredne hroziaci výkon vyhostenia zo SR.
32. Keďže jeho žiadosť bola zamietnutá v zmysle § 11 ods. 1 písm. f) ZoA z dôvodu, že bola podaná výlučne s cieľom odvrátiť bezprostredne hroziaci výkon vyhostenia zo SR má sa zato, že jeho pobyt je na území SR neoprávnený podľa § 22 ods. 1 druhá veta ZoA. Za danej situácie prichádza do úvahy zaistenie žalobcu podľa § 88 ods. 11 ZoPC v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 ZoPC.
33. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný zaistil žalobcu (rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP- SE1-139-009/2020 zo dňa 16.06.2020) podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu trestu vyhostenia z územia SR a podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 16.09.2020 s tým, že lehota začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení a rozhodnutie je vykonateľné doručením. Teda zaistenie žalobcu, aj keď ešte v pozícii žiadateľa o udelenie azylu, je plne v súlade s príslušnými vyššie uvedenými ustanoveniami zákona o pobyte cudzincov.
34. Rovnako žalobca namietal, že jeho zaistenie je neúčelné, keďže podľa zákona o pobyte cudzincov sa v čase vyhlásenia mimoriadnej situácie vyhostenie zo zákona odkladá, a to v zmysle novely zákona o pobyte cudzincov účinnej od 09.04.2020, ktorým bolo zavedené tzv. krízové ustanovenie § 131i ods. 9 ZoPC, podľa ktorého „výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení sa odkladá počas trvania krízovej situácie“.
35. V prvom rade súd poukazuje nato, že citované právne ustanovenie rieši situáciu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení a nie situáciu súvisiacu s realizáciou trestu vyhostenia, ako je v prípade žalobcu. Ohľadne daného však súd dopĺňa, že pokiaľ by sa dané ustanovenie malo vzťahovať aj na žalobcov prípad nemožno konštatovať, že v prípade žalobcu z dôvodu existencie krízovej situácie by zanikol účel zaistenia, ktorým je realizácia trestu vyhostenia uložená mu právoplatne súdom Slovenskej republiky. Samotný zákonodarca sám predpokladal, že z dôvodu krízovej situácie súvisiacej s pandémiou vírusu COVID-19 nebude možné vykonávať a realizovať administratívne vyhostenia štátnych príslušníkov tretích krajín, avšak vzniknutú situáciu nepovažoval za niečo, v dôsledku čoho by odpadol účel ich zaistenia. Preto danú námietku súd nemôže hodnotiť ako dôvodnú. Navyše súdu je z jeho činnosti známe, že v súvislosti so skončením núdzovej situácie v SR uplynutím dňa 13.06.2020 Slovenská republika dňom 17.06.2020 obnovila vykonávanie dublinských transferov zatiaľ len pozemnou cestou. Úrad verejného zdravotníctva SR v záujme zabezpečenia ochrany zdravia občanov SR a osôb žijúcich v SR vypracoval zoznam krajín, ktoré považuje za bezpečné z hľadiska vývoja epidemiologickej situácie.
36. Možnosť realizácie žalobcovi uloženého trestu vyhostenia podporuje aj tá skutočnosť, že tento je držiteľom platného jordánskeho cestovného dokladu s dobou platnosti do 20.06.2022.
37. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav ohľadne preskúmania možnosti podľa § 89 ZoPC, keďže žalobca vedie na území SR súkromný život chránený podľa článku 8 Dohovoru, keďže má tu partnerku s trvalým pobytom na území SR, pričom žalovaný neskúmal možnosť uloženia takejto alternatívy.
38. Správny orgán ohľadne uloženia alternatív zaistenia podľa § 89 ZoPC uviedol, že prihliadol na tú skutočnosť, že žalobca sa po právoplatnom skončení azylovej procedúry zdržiaval na území SR neoprávnene a následne ušiel do zahraničia, odkiaľ bol v rámci dublinského konania vrátený späť na územie SR. Takisto opakovane a účelovo vstupuje do azylovej procedúry s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho odsun z územia SR a preto ide o osobou nedôveryhodnú. Postup v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC neaplikoval aj z toho dôvodu, že žalobca nemá na území SR žiaden pobyt a nemá ani dostatok finančných prostriedkov potrebných na pobyt na území SR a následné vycestovanie do domovskej krajiny, o čom svedčí Úradný záznam o prehliadke osoby pod č. PPZ-HCP-SE1-003/2020 zo dňa 16.06.2020 a Lustračná tabuľka spracovaná pod č. PPZ-HCP-SE1-004/2020 zo dňa 16.06.2020. Navyše v jeho prípade existuje reálne riziko úteku vzhľadom na tieto skutočnosti, čím by bol v konečnom dôsledku zmarený účel zaistenia.
39. Správny súd sa stotožňuje s postupom žalovaného pokiaľ sa týka uloženia alternatív zaistenia podľa § 89 ZoPC, nakoľko v prípade cudzinca jednoznačne jeho správanie posudzované zo strany správneho orgánu na základe individuálneho a jedinečného správania sa žalobcu potvrdilo nemožnosť mu uloženia niektorého z opatrení uvedených v danom ustanovení, pričom správny orgán túto svoju správnu úvahu náležite odôvodnil.
40. Postup žalovaného, ktorým nerozhodol o uložení opatrení v zmysle § 89 ZoPC, nie je podľa názoru správneho súdu v rozpore s článkom 8 Dohovoru. Samotný žalobca počas svojich výpovedí uviedol že na území SR nemá žiadnych rodinných príslušníkov, nemá tu žiadne zázemie, ani iný vzťah, či už rodinný alebo sociálny. Správny súd zdôrazňuje, že nie je povinnosťou správneho orgánu si určité skutočnosti, ktoré účastník konania neuvádza, domýšľať, resp. tieto jeho tvrdenia nahrádzať svojimi vlastnými. Navyše zaistenie žalobcu bolo plne v súlade s ustanovením článku 8 ods. 2 Dohovoru.
41. V podanej správnej žalobe rovnako poukazoval na situáciu v súvislosti s návratom, ale túto nijako jasne nešpecifikoval na individuálnom princípe, čo konkrétne a za čo by malo žalobcovi hroziť v prípade návratu do krajiny pôvodu. Navyše pre súd pri posúdení daného nie je bez právneho významu rozhodnutie migračného úradu zo dňa 03.06.2020, ktorým podľa § 11 ods. 1 písm. f) ZoA zamietol žalobcovu žiadosť ako neprípustnú, pričom žiadosť bola podaná výlučne s cieľom odvrátiť bezprostredne hroziaci výkon vyhostenia zo SR, pričom rozhodnutím ČAS: MU-PO-205-25/2018-Ž zo dňa 28.05.2019 podľa § 13 ods. 1 ZoA žalobcovi azyl neudelil a podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 ZoA mu neposkytol doplnkovú ochranu.
42. Správny súd opätovne zdôrazňuje, že úlohou správneho orgánu nie je domýšľať si prekážky jeho možného administratívneho vyhostenia. Ak niečo účastník konania netvrdí a neuvádza konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by mohol správny orgán dospieť k existencii prekážok jeho vyhostenia, nemožno žalovanému vytýkať, že nedostatočne zistil skutkový stav veci. Len samotné podanie žiadosti o udelenie azylu na území SR, z ktorej žalobca vyvodzoval možné následky pre neho v krajine pôvodu, nepredstavujú podľa názoru správneho súdu takú prekážku jeho vyhostenia, keďže migračný úrad neoznamuje krajinám pôvodu štátnych príslušníkov tretích krajín, že títo požiadali o niektorú z foriem medzinárodnej ochrany.
43. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29). Správny súd má zato, že v danej právnej veci, reflektujúc na judikatúru ESĽP, sa vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré boli pre rozhodnutie rozhodujúce.
44. Preto súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že správny orgán postupoval vo veci zákonným spôsobom, náležite zistil skutkový stav veci, v konaní boli aplikované ustanovenia správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie je v súlade so zákonom. Preto správnu žalobu zo dňa 22.06.2020 podľa § 229 Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná.
45. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal nárok na ich náhradu účastníkom konania, keďže žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.