Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sa/34/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: F. O. Q., narodený XX.XX.XXXX, štátny príslušník D., doklad totožnosti: cestovný pas č. I. X. L. XX.XX.XXXX, toho času umiestnený v Ú. X.O. I. X. C. Q., B. XX, Q., zastúpený Liga za ľudské práva, Baštová 5, Bratislava, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly PZ Košice - letisko, 041 75 Košice - letisko, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 26.06.2020, o nariadenie prepustenia podľa , takto

rozhodol:

I./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca: F. O. Q., narodený XX.XX.XXXX, štátny príslušník D., bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.

II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa podanou správnou žalobou zo dňa 26.06.2020 domáhal, aby súd nariadil žalovanému bezodkladne ho prepustiť zo zaistenia, v ktorom je umiestnený na základe rozhodnutia č. PPZ-HCP- PO9-3-021/2020-AV zo dňa 20.02.2020 a uložiť miernejšie donucovacie opatrenia žalobcovi.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca bol zaistený podľa o pobyte cudzincov v platnom znení (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) rozhodnutím žalovaného č PPZ-HCP-PO9-3-021/2020-AV zo dňa 20.02.2020 na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 20.08.2020. Zároveň bol podľa umiestnený v Ú. X. I. X. C. V. Q. (ďalej „Ú. Q.“). Počas pobytu v Ú. dňa 20.04.2020 podal žalobca žiadosť o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany. Dňa 20.06.2020 uplynula 60 dňová lehota od podania žiadosti o azyl žalobcu, pričom počas tejto lehoty Migračný úrad Ministerstva vnútra SR (ďalej „migračný úrad“) nerozhodol podľa alebo o azyle v platnom znení (ďalej „zákon o azyle“ resp. „ZoA“). Z dôvodu, že žalobca je v súčasnosti aj naďalej zaistený podľa ZoPC sa podľa v spojitosti s domáha prepustenia zo zaistenia.

3. Nezákonnosť jeho zaistenia vyplýva aj z dôvodu zmeny skutkových okolností a odvolával sa na ustanovenie § 81 ods. 1, 2 zákona o pobyte cudzincov, ako aj na § 22 ods. 1 ZoA, kde v zmysle citovanej právnej úpravy je zrejmé, že žalobca, ako žiadateľ o azyl na území Slovenskej republiky (ďalej „SR“), sa nachádza oprávnene a ide o jeho opakovanú žiadosť, ktorá je v súčasnej dobe predmetom posúdenia. Podľa jeho názoru je dostatočne preukázané, že výkon administratívneho vyhostenia na účel, ktorý je žalobca zaistený, prestal trvať a momentálne netrvá a stratila sa tak základná podmienka zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC. Poukazoval na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 08.08.2019, ako aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.

zn. zo dňa 06.12.2018, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.03.2016.

4. Rovnako dodal, že namieta nezákonnosť jeho zaistenia aj z dôvodu, že na dosiahnutie účelu zaistenia je možné využiť iné menej závažné prostriedky. O tieto žiadal žalobca prostredníctvom dvoch žiadostí o nahradenie zaistenia zo dňa 25.03.2020 a 27.04.2020. Na dané reagoval žalovaný odpoveďami zo dňa 21.05.2020, pričom nezobral do úvahy tú skutočnosť, že je preukázateľné, že žalobca je od 20.04.2020, teda už vyše mesiaca, v pozícii žiadateľa o azyl a rovnako má aj platný cestovný doklad, ktorý mu bol zadržaný. V tejto súvislosti poukazoval na rozhodovaciu prax ohľadne alternatív zaistenia, ku ktorej sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky, napríklad rozsudkom zo dňa 09.02.2017. Preto zastával názor, že jeho zaistenie nemožno považovať za súladné s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. V prípade žalobcu sa jeho zaistením, ako žiadateľa o azyl, nebráni nepovolenému vstupu cudzinca na území SR, ani sa nerealizuje vyhostenie, či vydanie, keďže žalobca sa na území SR nachádza oprávnene ako žiadateľ o azyl, má možnosť na poskytnutie ubytovania a starostlivosti v zariadení MV SR pre žiadateľov o azyl. Počas prebiehajúceho azylového konania ho nemožno vyhostiť a opakovane deklaroval, že chce zotrvať na území SR a žalovaný nepreukázal a nijako relevantne neodôvodnil nemožnosť uloženia menej prísneho donucovacieho opatrenia. Poukazoval pritom, že dlhodobo vedie rodinný život so svojou družkou L. Š. a preto navrhoval opatrenie vo forme hlásenia pobytu s povinnosťou hlásenia pobytu na adrese jeho dlhodobej partnerky, ktorej čestné vyhlásenie predložil.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 07.07.2020 žiadal správnu žalobu zamietnuť a účastníkom konania náhradu trov konania nepriznať. Uviedol, že dňa 20.04.2020 bol žalovaný zo strany Ú. Q. informovaný, že žalobca opakovane požiadal o udelenie azylu na území SR a Ú. Q. žiadalo o zaujatie stanoviska v zmysle článku 4 ods. 10 časť IV. prílohy Rozkazu riaditeľa UHCP PZ č. 25/2019. Žalovaný zaslal predmetné vyjadrenie v zmysle metodiky, podľa ktorej v prípade, ak zaistený štátny príslušník tretej krajiny požiada ÚPZC o udelenie azylu, bezodkladne sa o tom informuje policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení. Policajný útvar prehodnotí a spracuje stanovisko, v ktorom uvedie, že skúmal trvanie účelu. Po dôkladnom preskúmaní trvania účelu a účelnosti zaistenia a s poukazom na možnosť Migračného úradu MV SR rozhodnúť o žiadosti účastníka konania o udelenie azylu na území Slovenskej republiky podľa § 11 ods. 1 alebo § 12 ods. 1 zákona o azyle v lehote do 60 dní správny orgán konštatoval, že účel a účelnosť zaistenia účastníka konania aj naďalej trvá, a to aj s prihliadnutím na jeho doterajšie chovanie a konanie. Správny orgán vyvodil jednoznačný záver o tom, že opätovnú žiadosť účastníka konania o udelenie azylu na území SR považuje za účelovú a tendenčnú, ktorá má za cieľ jeho prepustenie zo zaistenia. Správny orgán považuje za vysoko pravdepodobné, že Migračný úrad MV SR rozhodne o opätovnej žiadosti účastníka konania o udelenie azylu na území v lehote do 60 dní. Po posúdení opätovnej žiadosti o udelenie azylu účastníka konania Migračným úradom MV SR tak bude zabezpečený kontinuálny výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení účastníka konania z územia SR.

6. Dodal, že pred opakovaným vyhlásením žalobcu o udelenie azylu na území SR žalobca žalovaného dňa 11.03.2020 požiadal o nahradenie zaistenia podľa § 89 ZoPC, na ktorú dostal negatívnu odpoveď. Dňa 18.06.2020 Migračný úrad MV SR pod ČAS: MU-PO-83-25/2020-Ž vydal rozhodnutie v konaní podľa zákona o azyle, kde podľa § 11 ods. 1 písm. f) ZoA sa rozhodol zamietnuť žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú, pričom žiadosť bola podaná výlučne s cieľom odvrátiť bezprostredne hroziaci výkon vyhostenia zo Slovenskej republiky. Predmetné rozhodnutie Migračného úradu bolo žalovanému doručené dňa 19.06.2020. Je teda nespochybniteľné, že Migračný úrad rozhodol v azylovom konaní do 60 dní, keďže žalobca podal vyhlásenie o udelenie azylu na území SR dňa 20.04.2020.

7. Pokiaľ sa týka namietania nezákonnosti zaistenia žalobcu z dôvodu, že na dosiahnutie účelu zaistenia je možné využiť iné, menej závažné prostriedky, o čom podal dvakrát svoje žiadosti o nahradenie zaistenia, s daným tvrdením nesúhlasil. Uviedol, že ide o dve samostatné žiadosti, ktorými sa žalobca domáhal prepustenia zo zaistenia s tým, že jeho zaistenie požadoval nahradiť uložením povinnosti podľa § 89 ZoPC. V žiadostiach zo dňa 11.03.2020 žalobca uvádzal, že sa rozhodol pre dobrovoľný návrat do krajiny pôvodu a má záujem o registráciu do programu asistovaných dobrovoľných návratov. Po dobu prípravy žalobcovho návratu do krajiny pôvodu požiadal Oddelenie hraničnej kontroly PZ Košice - letisko o nahradenie zaistenia alternatívnym opatrením v zmysle § 89 ZoPC formou uloženia povinnosti hlásenia

pobytu. Zároveň žalobca uviedol, že mu bude zo strany jeho údajnej družky pani L. Š. poskytnuté ubytovanie, ako aj zabezpečené jeho stravovanie a úhrada životných potrieb, a to až do času, kým sa zrealizuje žalobcov odchod domov. Žalobca uviedol, že rešpektuje tú skutočnosť, že bol z územia SR administratívne vyhostený a zároveň dodal, že sa domov vrátiť chce.

8. Ďalej sa v podanom vyjadrení žalovaný podrobne vyjadroval k možnostiam udelenia alternatív podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov. K námietke podľa článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach žalobca dodal, že na území Slovenskej republiky dlhodobo viedol a má v úmysle viesť rodinný život so svojou údajnou družkou, mal žalovaný za to, že dané tvrdenie sa nezakladá na pravde. Žalovaný sa súkromným a rodinným životom žalobcu podrobne zaoberal v konaní o administratívnom vyhostení z územia SR, kde nevzhliadol také dôvody, pre ktoré by žalobcu nebolo možné z územia Slovenskej republiky vyhostiť. Otázkou rodinného a súkromného života sa zaoberal aj Migračný úrad vo svojom rozhodnutí zo dňa 25.01.2019 pod ČAS: MU-PO-101-49/2018-Ž v ktorom konštatoval, že v zmysle § 10 zákona o azyle, t. j. na účel zlúčenia rodiny, tieto neboli v prípade žalobcu z objektívnych dôvodov splnené. Na území SR nemá takých rodinných príslušníkov s ktorými by bolo možné túto formu ochrany zrealizovať a v ďalšom sa vyjadroval k jeho azylovým procedúram od podania jeho prvotnej žiadosti o udelenie azylu zo dňa 21.04.2018. Dňa 02.07.2020 bolo žalobcovi povereným pracovníkom Migračného úradu v priestoroch ÚPZC vyhlásené rozhodnutie Migračného úradu ČAS: MU-PO-83-25/2020-Ž. K vyhosteniu žalobcu doposiaľ nedošlo na základe objektívnych okolností spôsobených pandémiou COVID-19, ktorá mala za následok utlmenie leteckej prevádzky a tým pádom aj pozastavenie všetkých vyhosťovacích konaní. V súčasnej dobe však nejestvujú žiadne prekážky v ďalšej realizácii vyhosťovacieho konania z územia SR.

9. Rozhodnutím o zaistení, vydaným žalovaným pod č. PPZ-HCP-PO9-3-021/2020-AV zo dňa 20.02.2020, žalovaný zaistil žalobcu dňom 20.02.2020 o 23.00 hod. podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 20.08.2020.

10. Z Vyhlásenia cudzinca zo dňa 20.04.2020 súd z bodu 8 predmetného vyhlásenia zistil, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky po druhýkrát z dôvodu obavy o svoj život v domovskej krajine. Predmetné vyhlásenie učinil v Ú. X.O. I. X. C. V. Q..

11. Na pojednávaní konanom dňa 14.07.2020 zástupkyňa žalobcu navrhla rozhodnúť v zmysle podanej správnej žaloby. Zástupca žalovaného navrhol správnu žalobu zamietnuť. Zástupkyňa žalobcu ďalej uviedla, že žalobcovi po podaní správnej žaloby, bolo bolo dňa 02.07.2020 doručené rozhodnutie Migračného úradu, ktorým bola jeho žiadosť o azyl zamietnutá ako neprípustná a do 22.07.2020 mu plynie lehota na podanie správnej žaloby. Žalobca plánuje podať správnu žalobu a o právnu pomoc požiadal Centrum právnej pomoci s tým, že požiadal o jej odkladný účinok. Vzhľadom na ustanovenia zákona o azyle je stále v postavení žiadateľa o azyl. Tieto skutočnosti svedčia o pretrvávajúcej nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného. Dávala do pozornosti prechodné ustanovenie zákona o pobyte cudzincov § 131i ods. 9, podľa ktorého výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení sa odkladá počas trvania krízovej situácie. Nepovažovala za účelné momentálne zaistenie žalobcu za účelom administratívneho vyhostenia. Pre úplnosť dodala, že predmetné ustanovenie obsahuje aj druhú vetu, že tento odklad nie je dôvodom na prepustenie zo zaistenia podľa § 90 ods. 2 písm. b) prvého bodu, avšak podľa ich názoru toto ustanovenie práve s ustanovením § 90 ods. 2 písm. b) prvého bodu si odporujú. Na základe judikatúry Ústavného súdu mala za to, že limitom zákonnosti zaistenia je práve reálnosť a realizovateľnosť vyhostenia a vyhostiteľnosť cudzinca, čo vzhľadom na trvanie krízovej situácie nie je naplnené.

12. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

13. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

14. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

15. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

16. Podľa § 90 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona o pobyte cudzincov, Zariadenie je povinné b)prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, 1. ak zanikol účel zaistenia.

17. Podľa § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a) na účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti, b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, c) ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, d) ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, alebo e) z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c).

18. Podľa článku 8 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie),

1. Členské štáty nesmú zaistiť osobu len z toho dôvodu, že táto osoba je žiadateľom v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany.

2. Ak je to nevyhnutné, členské štáty môžu na základe individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu žiadateľa zaistiť, ak nemožno účinne uplatniť iné, miernejšie donucovacie alternatívne opatrenia.

3. Žiadateľa možno zaistiť iba: a) na účely zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti; b) na účely zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku žiadateľa; c) na účely rozhodovania v rámci konania o práve žiadateľa vstúpiť na územie; d) ak je žiadateľ zaistený a vzťahuje sa na neho konanie o návrate podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, s cieľom pripraviť návrat a/alebo výkon vyhostenia a príslušný členský štát môže na základe objektívnych kritérií vrátane skutočnosti, že žiadateľ už mal prístup ku konaniu o azyle, doložiť, že existuje odôvodnené podozrenie, že žiadateľ žiada o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť vykonanie rozhodnutia o návrate; e) ak si to vyžaduje ochrana národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku; f) v súlade s článkom 28 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov.

Dôvody zaistenia sa stanovia vo vnútroštátnom práve.

4. Členské štáty zabezpečia, aby sa vo vnútroštátnom práve stanovili pravidlá upravujúce alternatívy k zaisteniu, ako napríklad pravidelné hlásenie sa príslušným orgánom, zloženie finančnej zábezpeky alebo povinnosť zdržiavať sa na určenom mieste.

19. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

20. Podľa , Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

21. Podľa , Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.

22. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára:

23. Podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal nariadenia svojho prepustenia podľa majúc zato, že v jeho prípade zanikol účel jeho zaistenia v zmysle rozhodnutia vydaného žalovaným pod č. PPZ-HCP-PO9-3-021/2020-AV zo dňa 20.02.2020, ktorým žalovaný podľa zákona o pobyte cudzincov zaistil žalobcu dňom 20.02.2020 na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 20.08.2020.

24. Predmetom súdneho prieskumu v zmysle správnej žaloby bolo posúdenie, či v prípade žalobcu aj naďalej trvá účel jeho zaistenia v zmysle vyššie uvedeného rozhodnutia o jeho zaistení.

25. Z Vyhlásenia cudzinca zo dňa 20.04.2020 správny súd zistil, že v daný deň žalobca požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.

26. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

27. V predmetnej veci po vydaní rozhodnutia zo dňa 20.02.2020 došlo k podstatnej zmene okolnosti vo veci zaistenia žalobcu v dôsledku tej skutočnosti, že žalobca požiadal dňa 20.04.2020 o azyl na území Slovenskej republiky.

28. Dňom 20.04.2020 sa žalobca dostal do právneho režimu v zmysle Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, v zmysle ktorej žiadateľa možno zaistiť iba z dôvodov uvedených v článku 8 ods. 3 Smernice.

29. Príslušné ustanovenia Smernice 2013/33/EÚ boli transponované do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou zákona o pobyte cudzincov, ktorý zaviedol ustanovenie § 88a, na základe ktorého možno zaistiť aj žiadateľa o udelenie azylu, a to z dôvodov v ňom uvedených.

30. Kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti reagoval aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-534/11, Mehmet Arslan proti Policii ČR, Krajské ředitelství policie Ústeckého kraje, odboru cizinecké policie zo dňa 30.05.2013 (na ktorý poukazoval žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe), konkrétne v rozsudku sp. zn. zo dňa 24.09.2013, v ktorom uviedol: „Súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku vo veci A.). Najvyšší súd Slovenskej republiky si je vedomý toho, že vyššie uvedený procesný postup (teda vydanie rozhodnutia, že dôvody zaistenia trvajú aj potom, čo podal žiadosť azyl, hoci až po rozhodnutí o zaistení) zákon o pobyte cudzincov v aktuálne platnom znení výslovne neupravuje. Právny základ k vydaniu predmetného rozhodnutia však možno nájsť (za použitia eurokonformného výkladu) v § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Ak teda zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za následok ukončenie zaistenia podľa čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/115/ES zo dňa 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navrátení príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (návratová smernica), ako konštatoval Súdny

dvor Európskej únie vo veci A., a policajný útvar bude povinný cudzinca bez zbytočného odkladu zo zaistenia prepustiť; dôvody pre pôvodné zaistenie cudzinca tak automaticky pominú. Ak však policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR je možné jedine takýmto spôsobom dosiahnuť to, že na jednej strane bude zaistenému cudzincovi garantovaná maximálna možná ochrana jeho práv (úvaha správneho orgánu ohľadne splnenia kritérií vyslovených Súdnym dvorom vo veci A. bude súdne preskúmateľná) a že na druhej strane nebude poprený zmysel návratovej smernice v prípadoch účelovo podávaných žiadostí o udelenie medzinárodnej ochrany. Najvyšší súd SR zároveň zdôrazňuje, že síce neprisvedčil námietkam navrhovateľa o nezákonnosti rozhodnutia o zaistení navrhovateľa v danom prípade, pretože navrhovateľ v priebehu konania o zaistení nepožiadal o azyl, avšak pro futuro bude nevyhnutné, aby správne orgány postupovali v súlade s vyššie uvedenými závermi, t.j. aby rozhodovali o trvaní dôvodov zaistenia bezodkladne potom, čo zaistený cudzinec podá žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany.“

31. Na zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý následne požiadal o udelenie azylu na území SR, reflektoval vo svojej judikatúre aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, konkrétne v rozsudku sp. zn. z 11.05.2017, kde v bode 31 uviedol: V súvislosti s vyššie uvedeným kasačný súd poukazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu prax, napr. v rozsudku pod sp. zn. zo dňa 21.07.2016, v ktorom k otázke zaistenia žiadateľa o azyl uviedol: „... bez ohľadu na to, či žiadosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny o azyl je alebo nie je účelová, jej podanie je novou skutočnosťou, ktorú je správny orgán povinný reflektovať a neponechať ju bez povšimnutia. To sa následne premietne do prepustenia žiadateľa o azyl zo zaistenia, resp. v prípade, ak má správny orgán dôvodné podozrenie, že žiadosť o azyl je účelová, t. j. podaná s cieľom oddialiť realizáciu vyhostenia, môže žiadateľa o azyl ponechať aj naďalej v zaistení. Takému záveru správneho orgánu však musí predchádzať postup, ktorý, overí trvanie dôvodov zaistenia a tento sa následne premietne do rozhodnutia o zaistení podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov. Uvedená povinnosť správnych orgánov napokon vyplýva aj z ust. § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého sú povinné po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny skúmať, či trvá účel zaistenia.“

32. Preto vzhľadom na tú skutočnosť, že zákon o pobyte cudzincov obsahuje ustanovenie § 88a, v zmysle ktorého môže dôjsť k zaisteniu žiadateľov o udelenie azylu, mal žalovaný po tom, čo zo strany už zaisteného žalobcu dňa 20.04.2020 bola podaná žiadosť o udelenie azylu, vydať nové rozhodnutie o zaistení žalobcu ako žiadateľa o azyl, pokiaľ ho neprepustí a rozhodne sa ho ponechať v zaistení, so špecifikovaním dôvodu jeho zaistenia v zmysle § 88a zákona o pobyte cudzincov, nakoľko každý zaistený žiadateľ o azyl má celý rad procesných záruk, ktoré nadväzujú na vydané rozhodnutie o zaistení žiadateľa o azyl v zmysle smernice o prijímaní žiadateľov o azyl, a to predovšetkým právo na súdny prieskum takéhoto zaistenia, ktorého predpokladom je vydanie rozhodnutia o zaistení s uvedením presne špecifikovaného dôvodu zaistenia v zmysle smernice, resp. ustanovenia § 88a zákona o pobyte cudzincov (rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 27.08.2014).

33. V zmysle ustanovenia správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

34. Správny súd má zato, že v prípade žalobcu zanikol účel jeho zaistenia v zmysle rozhodnutia žalovaného zo dňa 20.02.2020, na základe ktorého sa žalobca naďalej nachádza v zaistení v Ú. X.O. I. X. C. V. Q. a preto podľa nariadil jeho bezodkladné prepustenie. Vzhľadom na zánik účelu jeho zaistenia sa súd nemohol zaoberať nahradením zaistenia miernejšími alternatívami zaistenia, keďže ďalšie držanie žalobcu v zaistení je dňom 20.04.2020 nezákonné a v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

35. O trovách konania súd rozhodol podľa tak, že ich účastníkom konania nepriznal, keďže úspešný žalobca si ich náhradu nežiadal priznať a žalovanému náhrada trov konania nepatrí.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.