Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Co-26-2020.pdf
PDF · 152.63 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/26/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej, v právnej veci žalobkyne Slovenskej republiky, zastúpenej Lesopoľnohospodárskym majetkom Ulič, štátny podnik, so sídlom v Uliči č. 96, IČO: 00 492 531, právne zastúpenej JUDr. Irenou Sopkovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, na ul. Hlavnej č. 25, proti žalovaným: 1/ C.. U. V., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu vo X. M., N. I. č. XXX/XX, právne zastúpenému L.. P. V., advokátom so sídlom v Humennom, na ul. Kukorelliho č. 58 a 2/ X. V., nar. XX.XX.XXXX a zomrelému XX.XX.XXXX, naposledy bývajúcemu vo X. M., N. I. č. XXX/XX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 22.03.2018 č.k. 5C 69/2010 - 574 takto
rozhodol:
Zrušuje rozsudok vo vzťahu k žalovanému v 2. rade a konanie zastavuje.
Potvrdzuje rozsudok vo vzťahu k žalovanému v 1. rade.
Žalobkyni sa proti žalovanému v 1. rade priznáva náhrada trov odvolacieho konania a dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom určil, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX kat. úz. P., označené vo výrokovej časti rozsudku, sú vlastníctvom žalobkyne. Ďalej vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam označeným vo výrokovej časti rozsudku konfiškáciou podľa Nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. v znení neskorších predpisov, a to priamo na základe tohto nariadenia dňom jeho účinnosti, t.j. 01.03.1945, čo vyplýva z ust. § 1 ods. 10 tohto nariadenia, a to pokiaľ ide o konfiškáciu majetku patriaceho pôvodným podielovým spoluvlastníčkam U. P. a U. M..
3. Voči predloženému konfiškačnému rozhodnutiu žalovaní namietali, že konfiškačné rozhodnutie nemôže byť dôkazom, na základe ktorého by súd uznal vlastnícke právo žalobkyni získané konfiškáciou, keďže bolo vydané v správnom konaní a nemá doložku právoplatnosti. Pravdou je, že súdu neboli predložené doklady o doručovaní tohto rozhodnutia konfiškačnej komisie, ani spis, a teda nemôže posúdiť jeho doručenie. Napriek tomu je toho názoru, že na postup a rozhodovanie podľa nariadenia č. 104/1945 Zbierky sa nevzťahoval vtedy platný procesný predpis, ktorým bolo vládne nariadenie č. 8/1928 Zbierky a to preto, lebo konfiškačná komisia na rozdiel od Zboru povereníkov vytvorená podľa nariadenia č. 104/1945 Zbierky nebola ani jedným z orgánov uvedených v ust. § 1 ods. 1 vládneho nariadenia č. 8/1928 Zbierky, ale najmä preto, že zo znenia § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1945
Zbierky jednoznačne vyplýva, že majetok sa považoval za skonfiškovaný dňom nadobudnutia účinnosti konfiškačného nariadenia. Žalobkyňa predložením konfiškačného rozhodnutia, ale aj vyznačením tejto konfiškácie do pozemnoknižnej vložky preukázala nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorých pôvodnými spoluvlastníčkami boli U. P. a U. M.. V doterajšom konaní bol spochybňovaný prechod podielu R. Y. na štát titulom konfiškácie a aj Krajský súd v Prešove vo svojom zrušujúcom uznesení poukázal na to, že v konaní nebolo jednoznačne preukázané, ba naopak bol spochybnený prechod spoluvlastníckeho podielu R. Y. na základe konfiškačného rozhodnutia na štát. V spise sa totiž nachádzajú dôkazy o tom, že úrady sa po konfiškácii správali k R. Y. ako k osobe, na ktorú sa konfiškácia vzťahovať nemala. Štátna obvodová úradovňa pre pozemkovú reformu v Košiciach rozhodnutím zo dňa 04.09.1948 uvalila úradnú správu na majetok R. Y. a to z dôvodu, že podliehal revízii podľa zákona č. 142/1947 Zbierky. Dňa 25.01.1949 R. Y. predložila súpis majetku R. Y. podliehajúci revízii podľa zákona č. 142/1947 Zbierky o revízii prvej pozemkovej reformy. Krátko po spísaní súpisu Povereníctvo pôdohospodárstva pozemkovej reformy v Bratislave vyhláškou zo dňa 18.02.1949 dalo výpoveď z hospodárenia ku dňu 01.03.1949 všetkým hospodáriacim osobám na majetku vlastníčky R. Y.. Niekoľko dní predtým Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy listom z 01.02.1949 oznámilo Okresnému súdu Humenné zamýšľané prevzatie majetku R. Y. z dôvodu, že tento majetok je predmetom revízie podľa zákona č. 142/1947 Zbierky. Dôkaz popierajúci konfiškáciu majetku sa nachádza aj v pripojenom spise 11C/2747/1999 Okresného súdu Humenné, kde na č.l. 430 sa nachádza doklad o tom, že Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podaním zo dňa 06.01.1948 navrhlo Okresnému súdu Humenné vyznačiť konfiškáciu podľa nariadenia č. 104/1945 Zbierky na nehnuteľnosti zapísané na U. P. a U. M., ale akákoľvek zmienka o ďalšej podielovej spoluvlastníčke R. Y. sa v tomto podaní nenachádzala.
4. Pre právne posúdenie nároku žalobkyne je potrebné vychádzať z obsahu právnych predpisov týkajúcich sa revízie prvej pozemkovej reformy v celom jej systéme, a to predovšetkým zo zákona č. 142/1947 Zbierky, z náhradového zákona a záborového zákona, zo zákona č. 90/1947 Zbierky o vykonaní knihovného poriadku strán konfiškovaného nepriateľského majetku a o úprave niektorých právnych pomerov vzťahujúcich sa na pridelený majetok v spojení s vykonávacími predpismi.
5. Zákon č. 142/1947 Zbierky v § 1 až § 6 upravoval predmet revízie, ktoré rozhodnutia a opatrenia podliehali revízii a ktorý orgán štátu bol oprávnený vykonať revíziu a vydať rozhodnutie o jej výsledku, povinnosť vlastníkov nehnuteľnosti spísať a ohlásiť svoj majetok, ktorý bol predmetom revízie podľa § 1, ako aj návrh príslušného orgánu na vyznačenie vo verejných knihách, že ide o majetok, ktorý je predmetom revízie a prevzatie zbytkových statkov.
6. Z predložených listinných dôkazov bolo preukázané, že majetok R. Y. podliehal revízii prvej pozemkovej reformy a dňa 25.01.1949 R. Y. predložila súpis majetku podliehajúci revízii podľa zákona č. 142/1947 Zbierky.
7. Podľa § 6 ods. 1 Zákona č. 142/1947 Zbierky ministerstvo pôdohospodárstva prevezme zbytkové statky (§ 1 ods. 1 písm. d) za predpokladov ďalej uvedených. Prevzatím prechádzajú tieto nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Pre prevzatie platia primerane ustanovenia náhradového zákona.
8. Podľa § 17 Zákona č. 142/1947 Zbierky pre konanie podľa tohto zákona vrátane vyvlastnenia pôdy podľa § 1 ods. 3 platili, okrem ustanovenia § 8, primerane príslušné predpisy záborového zákona a zákonov ho doplňujúcich.
9. Na základe ustanovení Zákona č. 142/1947 Zbierky sa tak na konanie o prevzatí nehnuteľností, ktoré sa stali opäť zabranými, vzťahovali primerane aj príslušné predpisy záborového zákona a na prevzatie primerane ustanovenia náhradového zákona.
10. Záborový zákon upravujúci ďalšie konanie o majetku, ktorý sa po revízii stal na základe rozhodnutia príslušného orgánu opäť zabraným, v § 5 uvádzal, že zabraním nadobudla Československá republika právo zabraný majetok preberať a prideľovať. Pred skutočným prevzatím musela byť daná výpoveď osobám, ktoré hospodárili na tejto pôde, o ktorej prevzatie išlo (§ 13), pričom výpoveď bola podrobne upravená v náhradovom zákone.
11. Na zabranom majetku mal v súlade s náhradovým zákonom pozemkový úrad právo vykonať všetky prípravné práce, ktoré mali slúžiť k tomu, aby bol vypracovaný plán pre preberanie a prideľovanie zabraného majetku (§ 1 náhradového zákona). Vlastníkovi zabraného majetku pozemkový úrad oznámil, ktoré jeho nehnuteľnosti sa rozhodol prevziať podľa svojho pracovného plánu. Toto oznámenie podal na súde, v ktorého knihách boli preberané nehnuteľnosti zapísané (§ 2 náhradového zákona). Súd nariadil poznámku zamyšľaného prevzatia vo svojich knihách a doručil vlastníkovi nehnuteľnosti oznámenie s výzvou, aby sa do 30 dní odo dňa doručenia písomne vyjadril, či uplatňuje právo podľa § 11 záborového zákona (v spojení s § 1 ods. 3 a § 6 ods. 4 zákona č.142/1947 Zbierky, aby mu boli pridelené pozemky o výmere x). Inak sa malo za to, že súhlasil so zamýšľaným prevzatím. Vlastníkove vyjadrenie potom dodal súd bez uznesenia pozemkovému úradu. Proti uzneseniu povoľujúcemu poznámku a vyzývajúcemu vlastníka k vyjadreniu nebol prípustný opravný prostriedok. O vyjadrení vlastníka rozhodol pozemkový úrad v súlade s § 5 náhradového zákona. Ak pozemkový úrad vyhovel vlastníkovej žiadosti celkom alebo sčasti, oznámil to vlastníkovi a súdu, v ktorého knihách boli nehnuteľnosti zapísané s návrhom, aby bola poznámka zamýšľaného prevzatia vymazaná alebo obmedzená na nehnuteľnosti, ktoré by mali byť prevzaté. Vyzvanie veriteľov a ich možnosť vyjadriť sa upravoval § 11 náhradového zákona. Pred skutočným prevzatím zabraného majetku pozemkovým úradom bolo ďalej potrebné dať osobám hospodáriacim na tomto majetku výpoveď, ktorú upravovali § 12 až § 25 náhradového zákona v znení III. bodu zákona č. 44/1948 Zbierky z 21.03.1948, ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 142/1947 Zbierky aj o úpravu výpovede formou verejnej vyhlášky.
12. Dňa 07.03.1947 vydalo Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave upovedomenie, v ktorom bolo príslušným orgánom dané na vedomie, že komisia zriadená uznesením Národného frontu zo dňa 23.01.1947 na svojom zasadnutí dňa 04.03.1947 prejedná žiadosť R. Y. na revíziu rozhodnutia konfiškačnej komisie v Snine zo dňa 28.11.1946 a uznala jeho zmätočnosť, v dôsledku čoho toto rozhodnutie nemá za následok konfiškovanie pôdohospodárskeho majetku R. Y..
13. Z predloženého rozhodnutia ministerstva poľnohospodárstva zo dňa 05.01.1949 vyplýva, že týmto rozhodnutím sa ruší podľa § 4 Zákona č. 142/1947 Zbierky rozhodnutie Štátneho pozemkového úradu, pokiaľ mu boli podľa § 11 vety druhej záborového zákona prepustené zo záboru nehnuteľnosti presahujúce výmeru ustanovenú záborovým zákonom. Tak isto sa zrušilo týmto rozhodnutím rozhodnutie toho istého úradu, ktorým bol zabraný pozemkový majetok vlastníkovi ponechaný a zároveň došlo k vyvlastneniu podľa § 1 Zákona č. 142/1947 Zbierky nehnuteľnosti, ktoré boli rozhodnutím Štátneho pozemkového úradu prepustené zo záboru podľa § 11 vety prvej záborového zákona, a to pokiaľ ide o časť presahujúcu výmeru 50 ha, ktorá sa vlastníkovi ponecháva. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že aj keď došlo k prepusteniu vlastníkovi zabranej pôdy zo záboru väčšej výmery, ako tá, na ktorú prepustenie má vlastník nárok, tieto dôvody neboli použité v rozhodnutiach Štátneho pozemkového úradu v súlade so zákonom, a preto bolo ministerstvo pôdohospodárstva povinné zrušiť rozhodnutia o prepustení pôdy zo záboru, lebo pri revízii zistilo, že neboli splnené zákonné podmienky pre toto prepustenie.
14. Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, odbor 5 v Bratislave oznámil Okresnému súdu Humenné, že nehnuteľnosti vlastníčky R. Y., aj nehnuteľnosti zapísané vo vložke č. XXX kat. územia P. podliehajú a budú predmetom revízie podľa zákona č. 142/1947 Zb. Toto oznámenie je zo dňa 01.02.1949. Následne súd nariadil poznámku zamýšľaného prevzatia vo svojich knihách, a podľa vyššie uvedeného mal doručiť vlastníkovi nehnuteľnosti oznámenie s výzvou, aby sa vyjadril, či si uplatňuje právo podľa § 11 záborového zákona, aby mu boli pridelené pozemky v konkrétnej výmere. V prípade, ak by tomu tak nebolo, malo sa za to, že vlastník súhlasí so zamýšľaným prevzatím.
15. Podľa § 12 náhradového zákona, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak, musí byť pred skutočným prevzatím zabraného majetku pozemkovým úradom daná osobám na ňom hospodáriacim výpoveď aspoň 3-mesačná. Spravidla musí byť daná výpoveď tak, aby osoba hospodáriaca na majetku mohla skončiť zberné práce a prevzatie pôdy aby sa mohlo uskutočniť k 01. marcu alebo 01. októbru bežného roka. Pre prevzatie pôdy k 01. marcu 1948 stačí výpoveď jednomesačná.
16. V § 13 a § 14 náhradového zákona boli upravené situácie, kedy bolo možné skrátiť výpovednú lehotu a prípady, kedy výpovedná doba nebola potrebná. V § 15 náhradového zákona bolo upravené skutočné prevzatie zabraného majetku bez výpovede v prípadoch, keď na nehnuteľnostiach určených k prevzatiu hospodárili už osoby, ktorým mali byť pridelené. V tomto prípade stačilo, ak bol vlastník
vyzrozumený pozemkovým úradom o tom, ktoré nehnuteľnosti sa preberajú a ktorý deň platí za deň prevzatia. V ustanovení § 6 ods. 1 Zákona č. 142/1947 Zbierky výslovne v druhej vete sa uvádza, že zbytkové statky prechádzali do vlastníctva štátu prevzatím. Toto ustanovenie odkazovalo len primerane na náhradový zákon, v ktorom bola upravená výpoveď, ktorú bolo potrebné dať pred samotným skutočným prevzatím. V konaní bola predložená výpoveď z hospodárenia, ktorú dalo Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave R. Y. z hospodárenia ku dňu 01.03.1949. Z tejto výpovede vyplýva, že na návrh Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy bola na nehnuteľnostiach pozemnoknižne prevedená poznámka, že podliehajú tieto revízii podľa zákona č. 142/1947 Zbierky a na základe Ministerstva poľnohospodárstva vydaného podľa uznesenia revíznej komisie o zabraní majetku poznámka zamýšľaného prevzatia. V dôsledku toho Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy dalo výpoveď z hospodárenia v celom rozsahu s tým, že vlastník, alebo osoby hospodáriace sú povinné vyporiadané nehnuteľnosti odovzdať Povereníctvu pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, alebo osobám ním označeným pod exekúciou podľa § 90 až § 95, § 101 až § 125 Vládneho nariadenia č. 8/1928 Zbierky. Táto výpoveď bola doručená dňom vyvesenia verejnej vyhlášky na úradnej obecnej tabuli v obci a považuje sa za riadne doručenú a vykonateľnú bez možnosti podať opravný prostriedok. Z výkazu č. 2866 o majetku, ktorý sa stal predmetom prídelového pokračovania podľa § 6 zákona č. 142/1947 Zb. v znení zákona č. 44/1948 Zbierky predloženého do konania vyplýva, že majetok, ktorý bol predmetom revízie, ďalej bol prideľovaný zo strany štátu, keďže z tohto výkazu vyplývajú jednotlivé výmery pôdy získanej pre prídelové pokračovanie, ako aj výmery pôdy, ktorá zostala vo vlastníctve pôvodnej vlastníčky, ktorá bola 50 ha. Revíznym rozhodnutím podľa tohto výkazu č. 2866 je výmer ministerstva pôdohospodárstva zo dňa 05.01.1949 č. XXX/XX-IX/A-XX s odkazom na výpoveď z hospodárenia s tým, že skupina pracovníkov zaháji prídelové pokračovanie. Do konania boli zo strany žalobkyne predložené aj doklady svedčiace o tom, že po konfiškácii bol prevzatý do vlastníctva štátu Správy štátnych lesov v F.. Svedčí o tom zápisnica o prevzatí skonfiškovaného lesného majetku bývalých majiteľov dedičov X. S. v F. zo dňa 03.12.1947, kedy Obvodný úrad Národného výboru v F. túto zápisnicu o prevzatí skonfiškovaného majetku zasiela Daňovému úradu, katastrálnemu meračskému úradu v B.. Tak isto je to Správa štátnych lesov v F., ktorá posiela zápisnicu o prevzatí konfiškovaného majetku Miestnemu národnému výboru v P. a to v F. dňa 01.12.1947.
17. Na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania konfiškáciou, pokiaľ ide o spoluvlastnícke podiely U. P. a U. M.. Pokiaľ išlo o podiel pani Y., tento podliehal revízii pozemkovej reformy podľa § 6 Zákona č. 142/1947 a v súlade aj s ustanoveniami náhradového zákona bol postup štátu taký, že udelil výpoveď pani Y., o čom existuje dôkaz v spise. Výpoveď pani Y. z hospodárenia bola daná ku dňu 01.03.1949 a výpoveď samotná bola zo dňa 18.02.1949, pričom v súlade s ustanovením § 13 a § 14 náhradového zákona bolo upravené, kedy bolo možné skrátiť výpovednú lehotu. Zo strany žalovaných bolo síce namietané, že žalobkyňa nepreukázala dátum skutočného prevzatia tohto majetku vdovy R. Y., avšak súd vyhodnotiac všetky predložené listiny, aj súvislosti preukázané v tomto konaní, mal za to, že z predložených dokladov možno ustáliť, že iný výklad by odporoval pravidlám logického uvažovania, lebo by to bolo aj v rozpore so skutkovým zistením, že nehnuteľnosti boli v užívaní štátu až do vydania notárskeho osvedčenia v prospech pôvodne žalovanej B. V. a čiastočného vydania nehnuteľnosti v roku 1992. Je treba pri tom prihliadnuť aj na vtedajší právny výklad príslušných právnych predpisov, ktoré poukazujú na to, že ukončením 2. svetovej vojny došlo k zlomu vo výklade, ktorým okamihom dochádza k zmene skutočného vlastníka zabraného pozemkového majetku. Viedla k tomu vtedajšia hospodárstva a politická situácia. Štát bol v tej dobe nútený dať pred zabezpečením súladu medzi skutočným právnym stavom a stavom zapísaným v pozemkovej knihe prednosť tomu, aby pôda bola čo najrýchlejšie pridelená novým vlastníkom, ktorí by zabezpečili jej obhospodarovanie. Štát považoval v tejto dobe za nevyhnutné zabezpečiť nielen obhospodarovanie pôdy zabranej v prvej pozemkovej reforme, ale i obhospodarovanie rozsiahleho majetku konfiškovaného a zabraného revíziou prvej pozemkovej reformy v súvislosti s ukončením 2. svetovej vojny. S ohľadom na tieto spoločenské zmeny bol v tej dobe uplatňovaný výklad, podľa ktorého sa vlastníctvo k obhospodarovanej pôde nenadobúdalo ani zápisom vlastníctva do pozemkových kníh, ani vyhotovením listín, na ktorých základe by takýto zápis bolo možné vykonať. Podľa vtedajšieho výkladu sa vlastníctvo nehnuteľnosti nadobúdalo oprávneným prevzatím faktickej držby, nie až prevzatím držby knihovnej. Vlastníctvo zabraného pozemkového majetku sa teda v povojnovej dobe nadobúdalo už tým, že nový vlastník zabranú pôdu oprávnene prevzal a začal na nej hospodáriť. Oprávnené prevzatie zabranej pôdy v uvedenom zmysle nastávalo vtedy, keď bola daná pôvodnému vlastníkovi preberaného majetku výpoveď z hospodárenia podľa záborového a náhradového zákona a výpovedná doba riadne uplynula. Uvedený záver vyplýva jednoznačne z
vyššie uvedených ustanovení. Vyhotovenie vkladových listín a zápis do pozemkovej knihy boli už len vykonaním knihovného poriadku. Knihovný poriadok sa v určitých prípadoch vykonával až následne po prevzatí vlastníckeho práva k pôde novým vlastníkom. Vykonanie knihovného poriadku bol proces, ktorým mal byť následne uvedený stav zápisu v pozemkovej knihe a v pozemkovom katastri do súladu so skutočným právnym stavom. Vzťahoval sa nielen na majetok konfiškovaný podľa dekrétov prezidenta, ale aj na majetok zabraný, a to podľa § 14 Zákona č. 142/1947 Zbierky. Vykonaním knihovného poriadku žiadne práva nevznikali, len už existujúcim právam bola poskytnutá verejná publicita. Preto z prípadného nevykonania knihovného poriadku nemožno vyvodiť, že by nevzniklo právo, ktoré malo byť do pozemkovej knihy zapísané. Je potrebné poukázať na ďalší vývoj, ktorým bolo to, že po 01.01.1951 od intabulačného princípu bolo celkom upustené.
18. Z uvedeného vyplýva, že po účinnosti predpisov o revízii prvej pozemkovej reformy a novelizácii náhradového zákona po 2. svetovej vojne, stačilo k prevodu vlastníckeho práva u nehnuteľností, u ktorých bola vyznačená poznámka zamýšľaného prevzatia, faktické prevzatie štátom, prípadne prídelcom, po uplynutí výpovednej doby z hospodárenia na zabranej pôde. K prechodu vlastníckeho práva prevzatím pritom nebolo potrebné vykonanie zápisu do pozemkovej knihy, ani vyhotovenie vkladovej listiny. Pokiaľ sa štát alebo orgán, ktorý v mene štátu zabranú pôdu prevzal do vlastníctva, nepostaral o vykonanie knihovného poriadku v pozemkovej knihe alebo o zápis vlastníckeho práva štátu ihneď, resp. vôbec, bol tak zapísaný ako vlastník stále ten subjekt, ktorý vlastnil zabraný majetok pred jeho prechodom na štát. Samotná okolnosť, že vlastníctvo štátu nie je v katastri zapísané tam, kde bola v pozemkovej knihe zapísaná poznámka zamýšľaného prevzatia ešte neznamená, že štát sa vlastníkom zabraných nehnuteľnosti nestal. Rozhodujúcim je teda to, či štát nehnuteľnosti fakticky prevzal, pričom z výkladových rozporov bolo ustálené, že za okamih prechodu na štát alebo inú právnickú osobu postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. sa považuje deň faktického prevzatia nehnuteľnosti štátom alebo inou oprávnenou osobou. V danom prípade bola výpoveď vdovy Y. daná k 01.03.1949, čo znamená, že hospodáriace osoby boli povinné v súlade s touto vyhláškou vypovedané nehnuteľnosti so všetkým príslušenstvom odovzdať k uvedenému dňu Povereníctvu pôdohospodárstva a pozemkovej reformy alebo osobe ním označenej pod exekúciou podľa § 90 až § 95, § 101 a § 125 Vládneho nariadenia č. 8/1928 Zbierky. Žalobkyňa teda preukázala prechod vlastníckeho práva z pôvodných vlastníkov na žalobkyňu konfiškáciou, ako aj skutočným prevzatím podľa zákona č. 142/1947 Zbierky. Tento záver podporuje aj to, že po 01. marci 1949 nasledujúce roky tieto nehnuteľnosti užíval štát.
19. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 255 ods. 1, 2 C.s.p.
20. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní. Navrhli rozsudok zmeniť tak, aby žaloba žalobkyne bola zamietnutá. Ako dôvod uviedli, že žalobkyňa počas celého súdneho konania neuniesla dôkazné bremeno v otázke titulu nadobudnutia vlastníctva, či už konfiškáciou v podiele 2/3 - tín alebo revíziou pozemkovej reformy podľa zákona č. 142/1947 Zbierky v podiele 1/3 -tiny. Na strane žalobkyne sú aj neodstrániteľné prekážky konania spočívajúce v nedostatku vecnej aktívnej legitimácie a prekážky právoplatne rozhodnutej veci.
21. Okresný súd Humenné rozsudkom zo dňa 17.05.2007 č.k. 11C 2747/1999 - 392 zamietol žalobu žalobkyne Slovenskej republiky proti žalovanej B. V. o určenie vlastníckeho práva štátu k pozemkom zapísaným na LV č. XXXX, kat. úz. P.. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 25.01.2008 vydaným vo veci 3 Co 141/2007 potvrdil prvostupňový rozsudok. Rozsudky nadobudli právoplatnosť dňa 02.06.2008. Týmito súdnymi rozhodnutiami bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté, že vlastníkom sporných nehnuteľností nie je Slovenská republika.
22. Lesopoľnohospodársky majetok, štátny podnik Ulič nepreukázal dostatok vecnej aktívnej legitimácie vystupovať za Slovenskú republiku v tomto konaní. Podľa zákona o lesoch č. 326/2005 Z.z. (§ 2, § 50) správcom lesného majetku vo vlastníctve štátu je právnická osoba, ktorej jej zakladateľ alebo zriaďovateľ zveril do správy lesný majetok vo vlastníctve štátu. Lesopoľnohospodársky majetok, štátny podnik Ulič nepreukázal, aby mu zriaďovateľ zveril do správy lesný majetok zapísaný na LV č. XXXX, kat. úz. P., a preto nie je tou právnickou osobou, ktorá môže vystupovať za štát v konaní pred súdmi. Sám zástupca žalobkyne vo svojich výpovediach potvrdil, že v minulosti užíval a spravoval približne 80 ha sporných nehnuteľností, čo predstavuje asi 1/10 -tinu z celkovej spornej výmery 831 ha. Správa trvala od roku 1988 do roku 1992, kedy tieto vydal a odovzdal dohodou ako neštátny majetok fyzickým osobám. Od roku 1992 žiadne zo sporných nehnuteľností nemá v užívaní ani v správe. Zo správy
Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 4485/2007 -720 (č.l. 195 spisu) vyplýva, že sporné nehnuteľnosti budú Lesopoľnohospodárskemu majetku, štátny podnik Ulič zverené do jeho správy podľa zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch, a to podľa § 50 ods. 5, 6 v prípade, ak súdne spory o vlastníctvo dopadnú v prospech Slovenskej republiky. Aj z tohto potvrdenia vyplýva záver, že Lesopoľnohospodársky majetok, štátny podnik Ulič sporné pozemky nemá v správe, a preto nemôže v tomto spore vystupovať na strane žalobkyne pre nedostatok vecnej aktívnej legitimácie. Takéto oprávnenie by mohol mať iba vtedy, ak by bol správcom lesného majetku a vlastníctvo štátu by bolo spochybňované v priebehu faktického výkonu správy takéhoto majetku. V danom prípade o takúto situáciu nejde, pretože Lesopoľnohospodársky majetok, štátny podnik Ulič nevykonával a nevykonáva správu sporného majetku. Faktickú správu časti lesného majetku ukončil už v roku 1992, pričom žaloba o určenie vlastníckeho práva bola v mene štátu podaná až v roku 2004, t.j. 12 rokov po tom, čo už žiadnu faktickú správu sporného majetku nevykonával a nevykonáva ju ani v súčasnosti.
23. O vlastníctve bolo rozhodnuté príslušným štátnym orgánom podľa zákona č. 180/1995 o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v medziach jeho právomoci verejnou listinou, na základe ktorej sa vykonal zápis do katastra nehnuteľnosti záznamom. Dňa 22.07.1999 vydal Okresný úrad v Snine, odbor pozemkový, poľnohospodársky a lesného hospodárstva verejnú vyhlášku, ktorou informoval všetkých účastníkov konania o zverejnení registra a možnosti oboznámenia sa s ním na obecnom úrade. Lesopoľnohospodárskemu majetku, štátny podnik Ulič bola zo strany Okresného úradu v Snine táto informácia doručená ako účastníkovi konania. Ako účastník konania mal možnosť podať písomné námietky a ich odôvodnenie v zmysle § 7 ods. 2 zákona. K žiadnym námietkam ani odporujúcim zisteniam nedošlo, preto komisia rozhodla o vlastníctve B. V. rovnako, ako bolo rozhodnuté v notárskom osvedčení. Za vlastníčku nehnuteľností bola potvrdená B. V.. Toto rozhodnutie správneho orgánu (rozhodnutie o schválení registra je verejná listina, na základe ktorej katastrálny úrad musí zapísať údaje registra do katastra nehnuteľností záznamom) bolo zapísané do katastra nehnuteľností pod Z XXXX/ XX. Na túto skutočnosť by mal súd v zmysle ust. § 194 ods. 2 C.s.p. prihliadať, pretože ide o rozhodnutie príslušného orgánu bez formálnych a právnych vlád. Daným správnym rozhodnutím bola prejudiciálna otázka vlastníctva vyriešená v prospech žalovanej strany. Aj keď je pravdou, že takéto rozhodnutie pre súd nie je záväzné, mala by v zásade platiť požiadavka, aby orgán verejnej moci rozhodoval o rovnakých otázkach zásadne rovnako. Ku korekcii záverov iných kompetentných orgánov by malo dochádzať iba výnimočne, ak by na to existovali závažné skutkové a právne dôvody, ktoré v danom prípade podľa žalovanej strany neexistujú.
24. Žalobkyňa nepreukázala nadobudnutie vlastníctva konfiškáciou na základe Nariadenia č. 104/1945 Zbierky o konfiškácii a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov Slovenského národa, ani titulom revízie pozemkovej reformy podľa zákona č. 142/1947 Zbierky. Ku konfiškácii majetku podľa konfiškačného dekrétu č. 104/1945 Zbierky dochádza síce zo zákona, ale len po splnení všetkých dekrétom stanovených podmienok, medzi ktoré nevyhnutne patrilo právoplatné rozhodnutie správneho orgánu o tom, že boli splnené podmienky pre konfiškáciu podľa tohto nariadenia, t.j. že majetok určitej fyzickej osoby alebo právnickej osoby podlieha konfiškácii. V čase pred 01.01.1951 platila na Slovensku vo vzťahu k pozemkovej knihe právna úprava zhodná so Všeobecným občianskym zákonníkom z roku 1811. Dočasnými súdnymi pravidlami z roku 1861 došlo k prevzatiu príslušných ustanovení týkajúcich sa nadobúdania a vzniku pozemnoknižných práv, ako aj pozemnoknižného poriadku. So zreteľom na princíp dvojfázovosti nadobúdania vlastníctva podľa Všeobecného občianskeho zákonníka z roku 1811 treba usudzovať, že konfiškačný dekrét v zmysle záverov § 424 Všeobecného občianskeho zákonníka zo zákona založil právny dôvod nadobudnutia vlastníctva. Samovlastníctvo však v zmysle § 431 Všeobecného občianskeho zákonníka prechádzalo len a najskôr vpisom do pozemkovej knihy. S tým súvisí aj § 444 Všeobecného občianskeho zákonníka, ktorý v právnej vete stanoví rôzne spôsoby zániku len výmazom z pozemkovej knihy. Podľa § 3 ods. 3 Nariadenia č. 104/1945 Zbierky o konfiškácii je rozhodnutie komisie verejnou listinou pre vklad vlastníckeho práva podľa pozemnoknižného poriadku. Pokiaľ nedošlo ku vkladu vlastníckeho práva do pozemkovej knihy, je možné usúdiť, že neexistovala listina - konfiškačné rozhodnutie, ktoré by v tom čase spĺňalo podmienky pre zápis vkladu vlastníckeho práva do pozemkovej knihy podľa vtedy platných právnych predpisov.
25. Už nariadením zboru povereníkov č. 26/1948 Zb., ktorým sa upravuje vyňatie poľnohospodárskeho majetku osôb maďarskej národnosti z konfiškácie, bolo dovolené, aby sa vrátili konfiškované majetky nespravodlivo zabrané. Totiž konfiškačný titul sa dodatočne neuznal za univerzálny titul s povinnosťou
preukázať opak, ale opačne, konfiškácii podliehali iba osoby, ktoré výslovne a preukázateľne slúžili fašizmu a nacizmu. Teda už v roku 1948 bola prelomená zásada, kedy konfiškačný titul prestal byť univerzálnym dôvodom na konfiškáciu majetku.
26. Z vykonaných listinných dôkazov vyplýva, že pôvodnými spoluvlastníkmi časti nehnuteľností, ktoré sú predmetom súdneho sporu, boli U. P., U. M. a R. Y., každá z nich v podiele 1/3 -tiny. V pôvodnej pozemnoknižnej vložke sa pod V. podiele R. Y. nachádza poznámka, že tieto nehnuteľnosti povereníctvo poľnohodpodárstva zamýšľa prevziať a že tento majetok podlieha pozemkovej reforme podľa zákona č. 142/1947 Zb. K zápisu poznámky zamýšľaného prevzatia do pozemkovej knihy došlo až dňa 27.02.1950. Z rozhodnutia konfiškačnej komisie v Snine zo dňa 28.11.1946 vyplýva, že táto komisia podľa Nariadenia č. 104/1945 Zb. rozhodla o tom, že U. P., U. M. a R. Y. sú osobami maďarskej národnosti a ich pôdohospodársky majetok v katastrálnom území F., F. E. a P. sa pokladá za skonfiškovaný. Na rozhodnutí sa nenachádza doložka právoplatnosti a rozhodnutie sa nedostalo vpisom do pozemkovej knihy. Ako vlastníci sporných nehnuteľností boli v pozemkovej knihe zapísané pôvodné pozemnoknižné spoluvlastníčky. Takýto stav zápisu vlastníctva trval v pozemkovej knihe, v evidencii vedenej strediskom geodézie a kartografie, ako aj v katastri nehnuteľností až do roku 1998, kedy na základe osvedčenia spísaného notárkou JUDr. U. I. so sídlom v F. pod sp. zn. N XX/XX, NZ XX/XX boli sporné nehnuteľnosti zapísané ako vlastníctvo B. V.. Východoslovenské lesy, štátny podnik, závod Humenné a Lesopoľnohospodársky majetok, štátny podnik Ulič vydal v roku 1992 tento majetok Urbárskej spoločnosti P. ako majetok štátu nepatriaci a táto následne vydala nehnuteľnosti B. V..
27. Okrem toho nárok žalobkyne na podanie žaloby a určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam je v zmysle ust. § 2 ods. 2 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam prekludovaný. V zmysle ust. § 2 ods. 2 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v platnom znení, ak do 10 rokov odo dňa zápisu do evidencie nehnuteľností podľa ods. 1 neuplatní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách vykonávaných z dôvodu usporiadania vlastníckych a užívacích pomerov, vlastnícke právo k nehnuteľnosti takto zapísanej iná osoba, stáva sa zapísaná osoba vlastníkom zapísanej nehnuteľnosti na základe vydržania. Keďže k zápisu v evidencii nehnuteľností na základe notárskeho osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam došlo dňa 27.01.1998 a žalobkyňa si uplatnila vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam účinne až žalobou zo dňa 30.09.2008, teda po uplynutí 10 ročnej prekluzívnej lehoty, B. V. sa stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľností tvoriacich predmet sporu.
28. Súd rozhodol o vlastníctve žalobkyne z právneho titulu konfiškácie a pozemkovej reformy. O konkrétnom konfiškačnom rozhodnutí konštatuje, že toto vykazovalo isté nepresnosti aj v otázke vymedzenia majetku. Zo samotného konfiškačného rozhodnutia vyplýva, že sa má konfiškovať majetok v katastroch F., F., F. E. a P.. Konfiškovať sa mal majetok v rôznych katastroch a vo viacerých pozemkových vložkách. Tie parcely, ktoré sú zapísané na LV č. XXXX, kat. úz. P., boli vytvorené z viacerých pozemnoknižných vložiek a to pozemnoknižných vložiek č. XXX, č. XXX a č. XXX, o čom svedčí aj to, že samotná žalobkyňa sa nedomáha určenia vlastníckeho práva k všetkým parcelám zapísaným na LV č. XXXX kat. úz. P., ktorých je celkovo 119. K 22 parcelám sa určenia vlastníckeho práva nedomáha. V súdnom spise absentuje dôkaz a v súdnom rozhodnutí zdôvodnenie, prečo práve pozemky parcelných čísel označené vo výroku rozsudku sú tými nehnuteľnosťami, ktoré sa mali stať vlastníctvom štátu na základe rozhodnutia o konfiškácii a pozemkovej reformy. Pokiaľ súd vychádzal z identifikácie parciel, ktorú predložila žalobkyňa vo fotokópii z 30.12.1997, táto svedčí o stave pozemnoknižnej vložky č. XXX, ale neidentifikuje parcely podľa stavu zápisu na terajšom liste vlastníctva č. XXXX kat. úz. P. a stavu katastra nehnuteľností z roku 1997, kde sú označené pozemky pod úplne inými parcelnými číslami. Naviac aj z tejto starej identifikácie z roku 1997 je zrejmé, že zástupca žalobkyne Lesopoľnohospodársky majetok, štátny podnik Ulič v minulosti užíval iba 36 parciel z celkového počtu 97. Na 61 parcelách boli evidovaní ako užívatelia iné subjekty. V tejto časti rozhodnutie súdu je neúplné, nepreskúmateľné, a preto arbitrárne.
29. Žalobkyňa navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
30. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalovaných nie je opodstatnené.
31. V priebehu odvolacieho konania dňa 12.05.2019 zomrel žalovaný v 2. rade X. V.. Dedičstvo po ňom nadobudol jediný dedič, a to žalovaný v 1. rade Ing. U. V., čo vyplýva z uznesenia JUDr. I. D., notára - súdneho komisára zo dňa 14.08.2019 (č.l. 714 a 715 spisu). Žalovaný v 2. rade v čase rozhodovania odvolacieho súdu teda nemal procesnú subjektivitu vyplývajúcu z ust. § 62 C.s.p. Nedostatok tejto procesnej subjektivity je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, ktorý vedie vždy k zastaveniu konania (§ 161 C.s.p.). S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 389 ods. 1 písm. a) C.s.p. v spojení s ust. § 391 ods. 1 C.s.p. rozsudok vo vzťahu k žalovanému v 2. rade zrušil a konanie zastavil.
32. Ust. § 63 ods. 2, ods. 3 C.s.p. v prípade straty procesnej subjektivity fyzickej osoby umožňuje súdu pokračovať v konaní najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Aj keď o pokračovaní v konaní s dedičmi strany musí súd rozhodnúť, v prejednávanej veci takéto rozhodnutie nemohlo byť vydané. Dedičom žalovaného v 2. rade je jeho syn Ing. U. V., ktorý už postavenie žalovaného má a v konaní vystupuje ako žalovaný v 1. rade. Rozhodovať o pokračovaní s týmto dedičom žalovaného v 2. rade, ktorý už postavenie žalovaného má, by bolo nadbytočné.
33. Vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
34. Právne bezvýznamný je poukaz žalovanej strany na existenciu neodstrániteľnej vady konania v podobe prekážky právoplatne rozsúdenej veci. Vo veci vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 11C 2747/1999 došlo k zamietnutiu žaloby žalobkyne len z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie na jej strane. Takéto zamietnutie žaloby preto netvorí prekážku právoplatne rozhodnutej veci, či už podľa ust. § 159 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom do 30.06.2016 alebo podľa ust. § 230 C.s.p. účinného od 01.07.2016.
35. Vo veci 11C 2747/1999 Okresného súdu Humenné sa otázkou, kto je oprávnený konať za štát, podrobne zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozsudkom zo dňa 24.11.2009 vydaným vo veci 2M Cdo 21/2008 (č.l. 526 až 532 spisu 11C 2747/1999 Okresného súdu Humenné) zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva oprávnenie Lesopoľnohospodárskeho majetku, štátny podnik Ulič konať za štát aj v súdnych konaniach, predmetom ktorých je určenie vlastníckeho práva. Tým je daný naliehavý právny záujem domáhať sa požadovaného určenia, nakoľko právnym prostriedkom ochrany práv vlastníka je tiež žaloba o určenie vlastníckeho práva.
36. Postavenie štátneho podniku upravuje zákon č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov. Tento právny podpis zrušil predchádzajúci zákon č. 88/1988 Zb. o štátnom podniku. V zmysle prechodného ustanovenia § 31 ods. 1 veta prvá zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov, podniky vzniknuté podľa zákona č. 88/1978 Zb. o štátnom podniku sa považujú odo dňa účinnosti tohto zákona za vzniknuté podľa tohto zákona.
37. Podľa potvrdenia Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky zo dňa 24.10.2017 (čl. 556 spisu), nehnuteľný majetok nachádzajúci sa v katastrálnom území P. vedený na LV č. XXXX bol podľa všeobecne záväzných právnych predpisov od 01.07.1988 do zápisu vlastníckeho práva v prospech B. V. na základe Notárskeho osvedčenia O O vo vlastníctve štátu v správe Lesopoľnohospodárskeho majetku Ulič, štátny podnik. Ministerstvo poľnohospodárstva a výživy Slovenskej socialistickej republiky podľa ustanovení § 18 a § 19 zákona č. 88/1998 Zb. o štátnom podniku na základe zakladacej listiny zo dňa 30.06.1988 založilo Lesopoľnohospodársky majetok, štátny podnik Ulič. Dňom 01.07.1988 prešiel na Lesopoľnohospodársky majetok, štátny podnik Ulič všetok majetok, práva a záväzky, vrátane záväzkov z pracovnoprávnych vzťahov zo zrušeného Lesopoľnohospodárskeho majetku, národný podnik Ulič, vrátane vyššie uvedeného nehnuteľného majetku v katastrálnom území P..
38. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 111/1990 Zb. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého podnik spravuje veci a majetkové práva zverené mu pri jeho založení, ako aj veci a majetkové práva nadobudnuté v priebehu podnikania. Veci a majetkové práva, ktoré podnik spravuje, sú majetkom štátu. Podnik koná v mene vlastníka majetku, ktorý spravuje podľa
ods. 1 v konaní pred súdom a orgánmi verejnej správy; obdobne je oprávnený konať v mene štátu vo veciach, ak vlastnícke právo štátu je sporné. Vychádzajúc z tohto ustanovenia pre posúdenie otázky, či Lesopoľnohospodársky majetok Ulič, štátny podnik, môže konať za žalobkyňu v prebiehajúcom spore je právne významné to, či nehnuteľnosti tvoriace predmet konania mu boli zverené pri jeho založení. Táto podmienka splnená bola, čo priamo vyplýva z predloženého potvrdenia Ministerstva poľnohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky zo dňa 24.10.2017. Ak po zverení týchto nehnuteľných vecí do správy Lesopoľnohospodárskeho majetku Ulič, štátny podnik, nastala situácia znemožňujúca tomuto subjektu vykonávať správu zverených vecí v dôsledku zápisu vlastníckeho práva v prospech B. V., uvedené neznamená, aby v prípade sporu o existenciu vlastníckeho práva štátu k sporným nehnuteľnostiam stratil postavenie zástupcu v spore o určenie vlastníckeho práva v prospech žalobkyne. Lesopoľnohospodársky majetok Ulič, štátny podnik, je oprávnený vystupovať za žalobkyňu v prebiehajúcom konaní.
39. Čo sa týka rozhodnutia Okresného úradu v F., odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva zo dňa 22.07.1999, ktorým bol podľa ustanovenia § 7 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z.z., o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom schválený register obnovenej evidencie pozemkov v katastrálnom území P., toto nie je pre súd záväzné. Či žalobkyňa je nositeľkou vlastníckeho práva vo vzťahu k predmetu sporu môže byť vyriešené len v konaní pred súdom. Aj keď schválený register v zmysle ustanovenia § 7 ods. 4 zákona č. 180/1995 Z.z. v znení účinnom ku dňu vydania rozhodnutia zo dňa 22.07.1999 mal charakter verejnej listiny, na základe ktorej katastrálny úrad zapísal údaje registra do katastra nehnuteľností, uvedené neznamenalo, aby takto zapísané údaje mali byť nemeniteľné. Katastrálny zákon č. 162/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov v ust. § 70 ods. 1 považuje údaje katastra uvedené v § 7, teda aj údaje o vlastníkovi nehnuteľnosti, za hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Preukázať opak je možné len prostredníctvom žaloby na určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam.
40. Rozhodnutím konfiškačnej komisie zo dňa 28.11.1946 bolo rozhodnuté o to, že pôvodné podielové spoluvlastníčky U. P., U. M. a R. Y. sú osobami maďarskej národnosti a ich majetok v katastrálnom území F., F. E. a P. sa pokladá za skonfiškovaný. Vo vzťahu k R. Y. krátko po vydaní konfiškačného rozhodnutia príslušné orgány k nej pristupovali ako k osobe, na ktorú sa konfiškácia vzťahovať nemá. Štátna obvodová úradovňa pre pozemkovú reformu v Košiciach rozhodnutím zo dňa 04.09.1948 uvalila úradnú správu na majetok R. Y.. Stalo sa tak preto, lebo išlo o majetok podliehajúci revízií podľa zákona č. 142/1974 Zb. Dňa 25.01.1949 R. Y. predložila súpis majetku R. Y. podliehajúcej revízií podľa zákona č. 142/1941 Zb. o revízií prvej pozemkovej reformy. Krátko po spísaní súpisu Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave vyhláškou zo dňa 18.02.1949, dalo výpoveď z hospodárenia ku dňu 01.03.1949 všetkým hospodáriacim osobám na majetku vlastníčky R. Y.. Niekoľko dní predtým Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy listom z 01.02.1949 oznámilo Okresnému súdu Humenné zamýšľané prevzatie majetku R. Y. z dôvodu, že tento majetok je predmetom revízie podľa zákona č. 142/1947. Dôkaz popierajúci konfiškáciu majetku R. Y. sa nachádza v spise 11C/2747/1990 Okresného súdu Humenné. Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podaním zo dňa 06.01.1948 (čl. 430 spisu) navrhlo Okresnému súdu Humenné vyznačiť konfiškáciu podľa nariadenia č. 104/1945 Zb. na nehnuteľnosti zapísané na U. P. a U. M.. Akákoľvek zmienka o ďalšej podielovej spoluvlastníčke R. Y. sa v tomto podaní nenachádza. Tieto dôkazy v prípade spoluvlastníckeho podielu 1/3 R. Y. vylučujú nadobudnutie tohto podielu štátom podľa nariadenia č. 104/1945 Zb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov a zradcov a nepriateľov slovenského národa. Konfiškačným rozhodnutím tak žalobkyňa nadobudla iba spoluvlastnícke podiely U. P. a U. M., ako na to správne poukazuje prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí. Konfiškačné rozhodnutie zo dňa 28.11.1946 číslo M. bolo doručované U. P. a U. M., nakoľko to vyplýva priamo z tohto rozhodnutia, pretože podľa pokynu pod poradovým č. 14 bola daná dispozícia na doručovanie rozhodnutia bývalým podielovým spoluvlastníčkam. Zo skutočnosti, že spôsob, akým sa doručenie tohto rozhodnutia vykoná, nie je uvedený pri dispozícií na doručenie, nemožno vyvodiť vadnosť doručenia rozhodnutia, prípadne jeho nedoručenie, pričom zo správneho predpisu ani nevyplýva pre konajúci správny orgán povinnosť označovať spôsob akým sa doručovanie vykonáva.
41. Predmetné konfiškačné rozhodnutie bolo vydané pred viac ako 70 rokmi, pričom právna istota osôb, ako aj zachovanie nevyhnutnej autority štátu vyžadujú, aby právoplatné rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu, na základe ktorých určitá osoba nadobúda alebo je zbavená vlastníctva k veci, bolo
nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou účinky do budúcnosti, a to bez ohľadu na to, či písomné vyhotovenie takéhoto aktu doposiaľ existuje, nakoľko v prejednávanej veci spis týkajúci sa konfiškácie nemal prvoinštančný súd k dispozícií. V opačnom prípade by bolo možné uplatniť vady konania po neprimerane dlhej dobe a narušiť tak niekoľko desaťročí trvajúci právny stav. Povinnosť bremena tvrdenia a bremena dôkazu v rámci súdneho konania by tak nad mieru ospravedlniteľnú zaťažovala stranu, ktorá sa takým tvrdením dostala do dôkaznej núdze. Ak je v spore napádaná (spochybňovaná) konfiškácia majetku (jej proces, účinky, zákonnosť), dôkazné bremeno v tomto prípade zaťažuje toho, kto konfiškáciu spochybňuje a je na ňom, aby preukázal, že neboli dané zákonné podmienky pre konfiškáciu majetku. Plynutie času je tak závažnou skutočnosťou, ktorej treba priznať faktické účinky.
42. Nezachovanie spisu týkajúceho sa konfiškácie po dobu viac ako 7 desaťročí, obsahujúceho skutočnosti potvrdzujúce spôsob doručenia rozhodnutia konfiškačnej komisie bývalým spoluvlastníčkam konfiškovaného majetku, nie je možné pričítať na ťarchu žalobkyne. Žalovaná strana len spochybňovala právoplatnosť vydaného rozhodnutia konfiškačnej komisie bez toho, aby na toto svoje tvrdenie predložila konkrétne dôkazy. Za takejto situácie je potrebné vychádzať z toho, že rozhodnutie konfiškačnej komisie nadobudlo právoplatnosť.
43. Konfiškačné rozhodnutie nebolo možné považovať za rozhodnutie, ktorým sa konfiškácia vykonala, ale len za rozhodnutie, ktoré deklarovalo, že podmienky pre konfiškáciu majetku právnych predchodcov strany žalovanej sú splnené a že ich majetok bol dňom účinnosti nariadenia č. 104/1945 Zb., teda k 01.03.1945 skonfiškovaný. Ku konfiškácii majetku mohlo dôjsť len za splnenia zákonom stanovených podmienok, medzi ktoré patrilo aj právne účinné (právoplatné a vykonateľné) správne rozhodnutie o tom, či konkrétna osoba bola osobou maďarskej národnosti bez ohľadu na štátnu príslušnosť. V prejednávanej veci takéto rozhodnutie bolo vydané, nadobudlo právoplatnosť a teda došlo ku konfiškácií, pričom meritórnu správnosť aktu samého súd nie je oprávnený skúmať.
44. Vo vzťahu k prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že vzhľadom na rôzne politicko-právne zmeny od roku 1945 súčasný kataster nehnuteľností neodráža reálny stav vlastníctva k pozemkom. V minulom období sa z rôznych dôvodov do pozemkových kníh nedostali niektoré konfiškačné rozhodnutia, pretože nebolo zákonnou povinnosťou zapísať konfiškáciu do pozemno-knižnej vložky. Pri vypracovaní ROEP preto dochádzalo v dôsledku nedostatočne zistených podkladov k chybám a právny stav vyplývajúci z listu vlastníctva založeného v rámci ROEP nezodpovedal stavu skutočnému. Keďže katastre nekontrolujú správnosť a úplnosť podkladov pre vyhotovenie ROEP, kvalita vyhotovenej evidencie nie je spoľahlivá. Preto na riešenie týchto pochybení je daná príslušnosť súdov v civilnom konaní. Podľa zákona č. 180/1995 Z.z. sa vlastníctvo nenadobúdalo, ale sa iba zisťovali dostupné údaje o právnych vzťahoch k pozemkov a na ich základe sa zostavoval register obnovenej evidencie pozemkov. V súvislosti s vyššie uvedeným je potrebné poukázať na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.03.2017 vydaný vo veci I.ÚS 379/2016, podľa ktorého v sporoch, v ktorých časový odstup od rozhodných skutočností podstatne prekračuje i vydržacie lehoty alebo lehoty skartačné, je požiadavka preukazovať existenciu právnych úkonov (rozhodnutí) nepatričná, lebo aj tu v pochybnostiach platí zásad prezumpcie ich správnosti.
45. Za správny je potrebné považovať záver o nadobudnutí vlastníckeho práva žalobkyňou k spoluvlastníckemu podielu R. Y. podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízií prvej pozemkovej reformy. V tejto časti je rozhodnutie prvoinštančného súdu podrobne a vyčerpávajúco odôvodnené v dôsledku čoho sa odvolací súd s týmto odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje.
46. Pokiaľ ide o namietanú preklúziu nároku žalobkyne na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, v tejto súvislosti je nutné uviesť, že k takejto preklúzii dôjsť nemohlo. Zákon č. 293/1992 Zb. v znení účinnom do 30.11.2000 v ustanovení § 2 ods. 1 umožňoval, aby na základe osvedčenia notára vydaného za podmienok uvedených v tomto zákone sa v evidencii nehnuteľností zapísala za vlastníka nehnuteľností osoba uvedená v tomto osvedčení. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 tohto právneho predpisu, ak do 10 rokov odo dňa zápisu do evidencie nehnuteľností podľa ods. 1 neuplatní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách vykonávaných z dôvodu usporiadania vlastníckych a užívacích pomerov vlastnícke právo k nehnuteľnosti takto zapísanej iná osoba, stáva sa
zapísaná osoba vlastníkom zapísanej nehnuteľnosti na základe vydržania. To platí aj pre prípad keď nehnuteľnosť v tejto lehote bola prevedená na inú osobu, než ktorá je uvedená v osvedčení.
47. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, k tomu, aby sa zapísaná osoba stala vlastníkom zapísanej nehnuteľnosti na základe vydržania, zákon vyžadoval uplynutie 10 rokov odo dňa jej zápisu do evidencie nehnuteľností. K tomuto následku v dôsledku zmeny právnej úpravy dôjsť nemohlo. Zákon č. 393/2000 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov, s účinnosťou od 01.12.2000 vypustil ustanovenia § 2 - § 9 v dôsledku čoho následok predpokladaný ustanovením § 2 ods. 2 zákona č. 293/1992 Zb. v znení účinnom do 30.11.2000 nastať nemohol, nakoľko k dátumu 30.11.2000 neuplynula 10 ročná doba odo dňa zápisu B. V. do katastra nehnuteľností na základe notárskeho osvedčenia zo dňa 27.1.1998 O O Zrušenie ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 293/1992 Zb. k 30.11.2000, t.j. po 8 rokoch a 6 mesiacoch od jeho účinnosti, malo za následok, že u žiadnej osoby zapísanej v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia nemohlo dôjsť k zavŕšeniu podmienok vydržania podľa tejto špeciálnej úpravy pre neuplynutie 10 ročnej doby plynúcej odo dňa zápisu za vlastníka.
48. Vo vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX katastrálneho územia P. (čl. 525-527 spisu) je ako titul nadobudnutia uvedená Notárska zápisnica O O Touto notárskou zápisnicou si B. V. osvedčila vyhlásenie o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným v pozemno-knižných vložkách č. XXX, č. XXX a č. XXX katastrálneho územia P.. Všetky nehnuteľnosti, ku ktorým bolo určené vlastnícke právo v prospech žalobkyne, vychádzajúc z identifikácie parciel zo dňa 30.12.1997, boli vytvorené z nehnuteľností pôvodne zapísaných v pozemno-knižnej vložke č. XXX katastrálneho územia P., kde ako pôvodné podielové spoluvlastníčky boli zapísané U. P., U. M. a R. Y.. Táto identifikácia bola doplnená identifikáciou parciel vyhotovenou dňa 06.12.2016 vzťahujúcou sa na nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX k.ú. P..
49. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 C.s.p. rozsudok, s výnimkou časti vzťahujúcej sa na žalovaného v 2. rade, ako vecne správny potvrdil.
50. Zároveň úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100% v súlade s ustanovením § 396 ods. 1, § 453 ods. 3 C.s.p. , v spojení s ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 C.s.p. s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd 1. inštancie.
51. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).