Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_23CoP-8-2020.pdf
PDF · 167.89 KB
Case nature
Area
Subarea
23CoP/8/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: Mgr. Lucia Mizerová a JUDr. Ľubica Bundzelová v právnej veci navrhovateľky: JUDr. E. D., nar. XX.XX.lXXX, bytom A. C., J. C. XXX/XX, proti odporcovi (manželovi): JUDr. O. D., nar. XX.XX.lXXX, bytom A. C., J. C. XXX/XX, o rozvod manželstva a o úpravu práv a povinností rodičov k maloletej dcére: J. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. C., J. C. XXX/XX, zastúpená kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 14P/66/2019 - 39 zo dňa 16. januára 2020, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti o rozvod manželstva p o t v r d z u j e.
II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti o úprave práv a povinností rodičov na čas po rozvode a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec sa mu v zrušenej časti v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. manželstvo účastníkov konania uzavreté dňa 09.02.1991, zapísané v knihe manželstiev matričného úradu obce Dolný Štál, vo zväzku 7, ročník 1991, na strane 142, pod por. č. 1 rozviedol; výrokom II. maloletú J. na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti matky s tým, že obaja rodičia budú zastupovať dieťa v bežných veciach a spravovať jeho majetok; výrokom III.; otca zaviazal na platenie výživného na maloletú J. 800 eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky od právoplatnosti rozsudku a výrokom IV. súd účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal.
2. Po právnej stránke súd rozsudok odôvodnil § 18, § 19 ods. 1, § 22, § 23, § 24, § 28, § 75 ods. 1 a 2 Zákona o rodine (ďalej len ZoR). Skutkovo rozsudok odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že medzi manželmi je skutočný stav nasvedčujúci nemožnosti plniť účel manželstva, resp. rodiny založenej manželstvom, a to aj napriek nesúhlasu manžela, ktorý návrh nepodal. Tento rozpor v manželstve pretrvával latentne, keď manželia si konkrétne nezhody nevykomunikovali, ale riešili zamietnutím pod koberec a tvárili sa, že je všetko tak ako to má byť, aspoň navonok. Tým odporca nezistil včas, čo vadí navrhovateľke v jeho správaní a keď na to poukázala, nechcel si to uvedomiť, respektíve ani pripustiť. O tom svedčí aj tvrdenie navrhovateľky o necitlivom prístupe zo strany manžela, vnímajúc len seba a svoje potreby. Potreby rodiny vidiac len v materiálnom zabezpečení rodiny. Manžel navrhovateľky okrem tvrdenia o možnosti formálneho zachovanie manželstva, žiadnu inú možnosť riešenia nenavrhol a o tom nepresvedčil ani navrhovateľku. Až po uplynutí poldruha roka a podaní návrhu o rozvod manželstva, žiadal navrhovateľku o riešenie partnerských vzťahov cestou odborníka.
3. Súd poukázal aj na čl. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého manželstvo je zväzok muža a ženy. Spoločnosť tento jedinečný zväzok všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manžel a manželka sú si rovní v právach a povinnostiach. Hlavným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí. So zreteľom na obsah citovaného ustanovenia je zrejmé, že pokiaľ uzavretie manželstva je prejavom dobrovoľného a slobodného rozhodnutia manželov a to s vedomím utvorenia rodiny vyznačujúcej sa jednak atribútom trvalosti založeného spoločenstva a na druhej strane i jeho harmonického fungovania; potom uvedené aspekty by mali v manželstve pretrvávať po celý čas jeho existencie. Pokiaľ v existujúcom manželstve vývoj vzťahov medzi manželmi spôsobí, že pôvodný účel, pre ktorý bolo manželstvo uzavreté, sa vytratil a dôvody pre dobrovoľné a slobodné zotrvávanie v manželskom zväzku pominuli, neexistuje rozumný dôvod takýto formálny vzťah zachovávať. V tomto prípade by išlo len o zachovanie formálneho manželstva, kde manželia komunikujú už len v nevyhnutnej miere vo vzťahu k maloletému dieťaťu a bývajú oddelene ako dve cudzie osoby, intímne sa dlhodobo nestýkajú. Je preto ťažko očakávať obnovenie citovej väzby tak aby manželstvo plnilo svoj účel, ktoré má na mysli ustanovenie § 18 a 19 ZoR. Existujúci stav vo vzťahu medzi manželmi potvrdila aj plnoletá dcéra, ktorá rozvrat vnímala ešte pred narodením sestry J., pred šestnástimi rokmi. Vzťah rodičov vnímala bez dostatočnej iskry a pozornosti. Spoločná minulosť jej rodičov, akokoľvek by bola bývala harmonická, nepostačuje na zachovanie manželstva do budúcna, pokiaľ z dokazovania vyplýva trvalý rozvrat vzťahov a navrhovateľka ďalšie spolužitie v manželskom zväzku odmieta. Odporcovi sa nepodarilo presvedčiť navrhovateľku o svojom úmysle zachovania manželstva a o zmene jeho správania sa k nej. Navrhovateľka v dôsledku citového odcudzenia viac nemá záujem zotrvať v manželstve ani s prihliadnutím na maloleté dieťa, blízke veku dospelosti. Vychádzajúc z uvedených skutočností súd dospel k záveru, že nie je možné zachovať toto manželstvo pre zamietavé stanovisko navrhovateľky, ktorá dala najavo že manžela nemá rada.
4. Príčinu rozvratu manželstva súd videl v nezhodách medzi manželmi, vyplývajúce z rozdielnosti ich názorov na spolužitie v manželstve, ktoré manželia roky neriešili.
5. S konaním o rozvod je spojené konanie o úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode. Súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi. V zmysle citovaného ustanovenia súd po vyhodnotení doterajšieho výchovného prostredia, berúc do úvahy vykonané šetrenie opatrovníkom, ktorý výchovné prostredie dieťaťa u matky hodnotil pozitívne. Súd zobral do úvahy aj stanovisko dieťaťa, ktoré prejavilo záujem po rozvode ostať s matkou a s otcom sa naďalej stretávať.
6. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopnosti, možnosti a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi jednak na strane oprávneného, jednak na strane povinného. Zo strany oprávneného dieťaťa je potrebné skúmať jeho skutočné odôvodnené potreby s ohľadom na zákonnú mieru povinnosti rodiča, ktorá je daná tým, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Oprávnené potreby pri tom nezahŕňajú iba základné nároky dieťaťa, ale sú dané širšie i potrebami bytovými, odevnými, zdravotnými, kultúrnymi a závisia predovšetkým od veku, zdravotného stavbu, schopnosti živiť sa sám, schopnosti starať sa o seba a podobne. Medzi odôvodnené potreby nepatria len pravidelné mesačné výdavky, ale aj náhodné výdavky, ktoré napríklad súvisia so zdravotným stavom oprávneného (ako sú napríklad liečebné náklady). Súd musí pri určovaní výživného prihliadnuť na pomery povinnej osoby jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery, existencia počet iných osôb povinných poskytovať výživu a ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery, počet vyživovaných osôb. V praxi sa vyskytujú aj prípady veľmi vysokých možností na strane rodiča.
7. Vychádzajúc z možností a schopností odporcu, otca maloletého dieťaťa, ktorý ako zamestnanec C. N. má čistí mesačný zárobok za posledných 12 mesiacov 6.200,80 eura, navrhovateľka ako I. V. I. A. I. 3.214,93 eura, z ktorého príjmu hradia spoločné náklady na bývanie, podľa tvrdenia odporcu, tieto hradí on. Dieťa navštevuje triedu kvinta, osemročného gymnázia v Dunajskej Strede, kde ju vezie denne navrhovateľka. Pre dieťa majú založené stavebné sporenie s mesačnými úsporami 130 eur (mesačný
poplatok) za mobilný telefón 20 a nepravidelné výdavky na školské potreby a akcie organizované školou. Vychádzajúc zo súdnej praxe pri stanovení výšky výživného na jedno dieťa 20% až 25% z príjmu povinného rodiča 6.200 eur mesačne, potom výška výživného je 800 eur. Pri zohľadnení príjmu rodičov a nákladov na dieťa súd považoval za primerané na krytie potrieb dieťaťa nielen základných potrieb, ale aj nadštandardných, keď príjem otca dieťaťa je dvojnásobkom príjmu matky, kde ešte obaja rodičia majú ďalšiu vyživovaciu povinnosť k plnoletému synovi, ktorý sa pripravuje na budúce povolanie štúdiom na vysokej škole. Táto výška výživného zabezpečí rovnakú životnú úroveň dieťaťu, ako je životná úroveň povinnej osoby.
8. Podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP) súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak, keďže v týmto konaním účastníkom trovy nevznikli.
9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie odporca. Odvolanie odôvodnil s poukazom na § 365 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) tým, že súd nesprávnym procesným postupom odporcovi znemožnil, aby uskutočňoval procesné práva v takej miere, aby nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ktoré by mohli byť objasnené výsluchmi ďalších osôb, ktoré by sa vedeli vyjadriť ku vzťahu manželstva účastníkov konania. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, a z uvedeného dôvodu rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci.
10. Súdu bol navrhovateľkou (I. V. I. v A. I.) doručený návrh na rozvod dňa 26.11.2019 a následne bol tento návrh doručený dňa 27.12.2019 odporcovi aj s predvolaním na pojednávanie, ktoré bolo vytýčené na deň 16.01.2020 bez upozornenia a výzvy, aby sa k návrhu vyjadril. Súd tento návrh na rozvod manželstva by mal obyčajne v lehote do 60 dní doručiť protistrane, aby sa k návrhu na rozvod vyjadrila, čo sa však v predmetnom prípade udialo neobvykle rýchlo, keďže súd návrh zasielal dňa 20.12.2019 bez výzvy na vyjadrenie tak, ako to súdu ukladá § 114 OSP. Obyčajne súd by mal stanoviť lehotu na vyjadrenie 15 dní a až po doručení vyjadrenia zasiela súd predvolanie na pojednávanie. Po doručení vyjadrenia k návrhu na rozvod súdu, súd stanoví termín pojednávania. Podľa názoru odporcu takýmto spôsobom súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, aby nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a k porušeniu zásady rovnosti strán (§ 117 ods.1 OSP). Súd na úvod pojednávania zistil, že navrhovateľka naďalej trvá na podanom návrhu, preto súd otvoril pojednávanie výsluchom navrhovateľky. Odporca odovzdal súdu písomné vyjadrenie k návrhu na rozvod manželstva, ale súd sa neoboznámil s jeho obsahom. Účastníci konania úplne stručne opísali skutkové okolnosti potrebné na rozhodnutie na preukázanie svojich tvrdení. Súd dokazovanie viedol jednostranne, pretože aj kladné otázky účastníkom boli položené len v kontexte obsahu návrhu navrhovateľky a vôbec sa neprihliadalo na obsah vyjadrenia odporcu. Súd tak nemohol objektívne posúdiť skutočné príčiny rodinného rozporu ako aj to, ktorý z manželov má aký podiel mal na tom, že kríza vznikla a tak dlho trvala a aj takýmto priebehom dokazovania došlo k porušeniu zásady rovnosti strán. Súd dôsledne nedodržal procesné osobitosti rozvodu podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP). Predovšetkým v § 100 ods. 2 OSP, ktorý ukladá súdu povinnosť viesť manželov v konaní o rozvod k ich zmiereniu. Táto procesná povinnosť zmierenia manželov sa konkrétne prejavuje najmä v podobe odporúčaní manželom, ktoré majú viesť k odstráneniu príčin rozvratu. Z formulácie § 100 ods. 2 OSP jasne vyplýva, že konanie o rozvod sa má viesť k odstráneniu príčin rozvratu manželstva, preto táto procesná povinnosť súdu vzniká až keď súd zistí príčiny rozvratu. Súd tak nepostupoval a uspokojil sa pri úvodnom vystúpení manželky jej odmietavým postojom. Uvedená povinnosť vedenia konania o rozvod je významným oprávnením súdu prispieť k náprave narušených manželských vzťahov, preto opomenutie takéhoto postupu sa môže považovať za vážne pochybenie súdu.
11. Súd nedodržal dôsledne procesné osobitosti rozvodu ani podľa Zákona o rodine. Podľa § 23 ods. 1 ZoR konanie o rozvod začína súd na základe návrhu niektorého z manželov. Po začatí konania súd zisťuje príčiny rozvratu vzťahov medzi manželmi, teda zisťuje existenciu všeobecnej hmotnoprávnej podmienky na rozvod manželstva v § 23 ZoR a pri rozhodovaní o rozvode na ňu prihliada. Zákon síce rozvrat explicitne nedefinuje, ale v zmysle § 23 ZoR za rozvrat sa považuje také vážne narušenie vzťahov medzi manželmi, ktoré spôsobuje, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno
očakávať obnovenie manželského spolužitia. Preto napríklad pri manželstve, ktoré je schopné plniť svoj účel, ale napr. absentuje iba manželské spolužitie nemožno prijať záver, či manželstvo je, alebo nie je nenapraviteľné rozvrátené. Súd v takomto prípade príčiny rozvratu manželstva nemôže dostatočne zistiť, lebo zo zistených skutočností v konaní môže konštatovať len záver o tom, prečo v manželstve chýba spolužitie, čo sa nemá vždy kvalifikovať ako príčina rozvratu manželstva.
12. To, že súd podľa názoru odporcu nerozhodoval nestranne, ale extrémne rýchlo ovplyvnený návrhom navrhovateľky svedčí aj to, že po 30 ročnom spolužití manželstvo rozviedol po 40 minútovom povrchnom dokazovaní. Odporca súdu navrhoval, aby manželstvo nebolo rozvedené, pretože návrh manželka podala v období, keď medzi manželmi zlyhala komunikácia a navrhovateľka bola nahnevaná. Odporca je presvedčený o tom, že manželstvo sa dá obnoviť tak, aby mohlo v budúcnosti plniť svoj spoločenský účel. Konkrétny rozpor v manželstve pretrvával v období tak, ako ho odporca opísal vo svojom vyjadrení od augusta 2018 do 25.11.2019, kedy si manželia nezhody nevyjasnili. Nie je pravdivé tvrdenie súdu, že odporca manželke navrhol možnosť len formálneho zachovania manželstva, ale práve naopak riešenie navrhol tým, že svoje správanie odporca zmení radikálne v pozitívnom smere, aby navrhovateľka už nepociťovala krivdy, ktoré jej v spolužití doteraz vadili. Odporca má navrhovateľku rád a vidí nádej na obnovu ich spolužitia. Manželstvo nie je hlboko a trvale rozvrátené, je len negatívne poznačené zlyhávaním vzájomnej komunikácie. Odporca na druhý deň, keď sa dozvedel o podanom návrhu o rozvod išiel za manželkou, vysvetlil jej dôvody zlyhania vzájomnej komunikácie, a prejavil moju vôľu pokračovať v riadnom manželskom živote a v okamžitom obnovení vzájomnej komunikácie. Vtedy sa na takomto riešení problému obaja zhodli. Odporca poprosil navrhovateľku, aby návrh prehodnotila a stiahla, lebo ju má rád, cíti voči nej to, čo cítil aj v roku 1991, keď sa vzali a je presvedčený, že manželstvo možno obnoviť. Podľa názoru odporcu postupne dochádza po začatí konania k zmiereniu a dôvod rozvodu manželstva odpadol. Odporca predpokladá, že do začatia odvolacieho konania navrhovateľka si svoj unáhlený krok premyslí a návrh zoberie späť.
13. Odporca považuje výpoveď plnoletej dcéry O., ktorá rozvrat manželstva mala vnímať ešte pred narodením maloletej sestry J. pred šestnástimi rokmi za zavádzajúcu. Ako 12 ročná určite nemohla objektívne posúdiť to, či pred narodením maloletej J. by sa manželia určite rozviedli a svoj názor vyjadrila len ako sprostredkovaný z rozprávania navrhovateľky, ktorej negatívne pocity boli ovplyvnené kritickým obdobím. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že na prekvapenie odporcu plnoletá dcéra O. bola na pojednávanie zavolaná a pripravovaná plánovane bez vedomia odporcu navrhovateľkou, prišla z Rakúska, kde sa vrcholovo venuje športu zásluhou odporcu od 17 rokov, pričom domov kvôli športovaniu sa dostane až po 6-tich až 8-mich týždňoch a z uvedených dôvodov logicky nedokáže zaujať relevantné a objektívne stanovisko k manželskému vzťahu účastníkov okrem posledného obdobia. Z týchto logických dôvodov výpoveď dcéry O. nemôže byť smerodajná pri vyhlásení rozsudku na rozvod manželstva, na výsluch bola pripravovaná navrhovateľkou, čakala na súde v jej kancelárii a bola zavolaná svedčiť SMS správou od navrhovateľky a záhadne zhodne svedčila v prospech a obsahovo zhodne s navrhovateľkou.
14. Odporca tiež nesúhlasí s konštatovaním súdu, že na pojednávaní potvrdil existujúci stav vo vzťahu tvrdený navrhovateľkou, pretože hneď v novembri, keď mu ukázala návrh na rozvod manželstva, prišiel za ňou a prejavil úprimnú vôľu obnoviť riadny manželský vzťah. Konštatovanie súdom, že už rok a pol účastníci nekomunikujú v dôsledku konfliktu, keď navrhovateľka mala vyhodiť jaternice, je taktiež vytrhnuté z kontextu, je zavádzajúce a nepravdivé, lebo odporca uviedol, že dôvodom začiatku zlyhania komunikácie bola tá skutočnosť, že navrhovateľka nechcela odporcovi vyjsť v ústrety pri napravení protizákonného stavu na Okresnom súde v Dunajskej Strede z dôvodu zlyhania ich kolegu sudcu, čo odporca podrobnejšie uvádza vo svojom vyjadrení k návrhu. Príbeh o jaternici sa týkal jedného vulgárneho vyjadrenia smerom k manželke. Súd vôbec nepochopil, možno zámerne, že dôraz nebol kladený na to, že sa manželka nezúčastnila na oslavách menín a narodenín odporcu, ale dôraz bol kladený na neslušné správanie navrhovateľky, pretože odporca jej zablahoželal pri všetkých jej oslavách. Súd následne taktiež nepochopil možno zámerne, že dôraz nebol kladený na to, že s navrhovateľkou v roku 2019 neboli na spoločnej dovolenke, ale dôraz bol kladený na nevhodné správanie navrhovateľky, keďže odporcu obmedzila na rodičovských právach v roku 2019, hoci má rovnaké práva na ich spoločnú maloletú dcéru J. ako navrhovateľka. Navrhovateľka v priebehu roku v 4 prípadoch bez súhlasu odporcu a jeho vedomia zobrala J. na týždňové dovolenky, na odporcovi neznáme miesta, nemal žiadnu informáciu o bezpečí a zdraví dcéry a nevedel kedy sa vráti domov napriek tomu, že celá ich rodina je v prísne utajovanom bezpečnostnom režime v dôsledku povolania odporcu, čím odporca opäť len vysvetľoval príčiny jeho správania a dôvody odkladania riešenia konfliktu.
Odporca navrhovateľke po návrate z dovoleniek tieto výhrady nevytýkal, ďalej jej dôveroval a mal ju rád, aj keď ho tieto schválnosti riadne štvali. Obdobnú utajovanú dovolenku navrhovateľka spolu s maloletou J. bez vedomia odporcu už mala naplánovanú aj na jarné prázdniny 2020, keďže zálohu na lyžovačku do Rakúska zaplatila už 31.10.2019. O týchto plánoch som sa odporca dozvedel náhodou.
15. Vyššie uvedené skutočnosti súd vôbec neskúmal, aj keď ich odporca uvádzal vo svojom vyjadrení, čo svedčí o tom, že sa súd s nimi neoboznámil, nevyhodnotil a ani nemohol zistiť objektívny skutočný stav veci. Vyššie uvedené príčiny zlyhania komunikácie medzi odporcom a navrhovateľkou by vedeli vysvetliť aj plnoletý A. a maloletá J.. Súd bez ich výsluchu hodnotil len subjektívne pocity navrhovateľky a návrh podporený plnoletou dcérou O.. Pokiaľ by súd nestranne skúmal aj vyššie uvedené rozpory, potom by dôslednejšie postupoval aj podľa § 100 ods.2 OSP, teda by sa usiloval o zmierenie manželstva, konanie by viedol k odstráneniu príčin rozvratu manželstva a neprebiehalo by dokazovanie len o tom, ako účastníci vzniknuté problémy neprekomunikovali. Pritom vyššie uvedená povinnosť vedenia konania o rozvod je významným oprávnením súdu prispieť k náprave narušených manželských vzťahov. Podľa názoru odporcu na zrušenie manželstva nie je jednostranný právny nárok a súd nemá povinnosť manželov rozviesť. Podľa § 22 Zákona o rodine, k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených prípadoch, ktoré v prípade účastníkov nie sú naplnené.
16. Odporca k návrhu v časti zverenia maloletého dieťaťa a výšky výživného nevzniesol žiadne námietky, keďže vôbec nepredpokladal, že manželstvo bude rozvedené. Ale odporcu sa súd ani nepýtal otázky súvisiace s úpravou práv a povinností otca k maloletej dcére. Vzťah medzi dcérou J. a navrhovateľkou je veľmi dobrý, ale rovnako sa má rád aj odporca so svojou dcérou. Navrhovateľka vozí dcéru do školy, zo školy, doma sú častejšie spolu, nakoľko navrhovateľka sa stará o domácnosť a odporca cestuje do práce skoro a po návrate domov sa venuje údržbe domu, dvora, záhrady a pod., takže v byte trávi z pochopiteľných dôvodov menej času. Vzťah odporcu ku všetkým deťom je rovnako dobrý. Podľa názoru odporcu súd nechránil záujmy maloletého dieťaťa a nerešpektoval právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k o obidvom rodičom. Z týchto dôvodov zámer navrhovateľky po prípadnom rozvode na samostatné bývanie, na sústavné cestovanie maloletej J. od matky k otcovi a naspäť by veľmi negatívne vplýval na jej citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia, keďže nadštandardné a najlepšie podmienky na predmaturitné a vysokoškolské obdobie má doma v spoločnej domácnosti.
17. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odporca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a návrh navrhovateľky na rozvod manželstva zamietol alebo rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
18. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že na návrhu naďalej trvá, jej citová väzba k odporcovi vychladla, nič k nemu necíti a nevidí dôvod, prečo by mala v takomto manželstve zotrvať. Od podania návrhu sa v ich spolužití nič nezmenilo, manželstvo nie je funkčné a navrhovateľka nemá záujem na tom už nič meniť. Jej rozhodnutie rozviesť sa je konečné, nie je unáhlené, zvažovala ho dlhý čas (prvýkrát ju táto myšlienka napadla pred vianočnými sviatkami roku 2016, kedy po ďalšom vulgárnom výstupe výbuchu hnevu voči synovi si uvedomila, že v takomto prostredí už nechce existovať). Správanie odporcu sa následne na istý čas síce upokojilo, navyše v apríli 2017 sa mali spoločne zúčastniť svadby jeho brata a navrhovateľka nechcela riešiť rozvod pred touto rodinnou udalosťou. Postupne komunikácia medzi účastníkmi ustala, až sa od augusta 2018 dostala na bod mrazu (opäť kvôli vulgarizmom voči navrhovateľke a jej rodine). Nešlo o jeden prípad takéhoto výbuchu (ako uvádza odporca). Odporca síce nadviazal komunikáciu s navrhovateľkou, ale až po tom, keď mu oznámila, že podala návrh na rozvod manželstva (a určite ju nemožno nazvať normálnou a kultivovanou, ako sa v manželskom vzťahu žiada a je výrazne obmedzená), pričom prvou reakciou odporcu bola kritika, ako mohla podať taký neprofesionálny návrh. Pojednávanie zo strany konajúcej sudkyne bolo vedené profesionálne a na začiatku pojednávania sa pokúsila účastníkov zmieriť. Žiadne procesné práva odporcu porušené neboli, odporca po podaní návrhu uviedol, že sa nemieni vo veci písomne vyjadrovať a že sa vyjadrí na pojednávaní. Odporca sa vždy navonok prezentoval fungujúcou rodinou a z jeho strany navrhnutí svedkovia by sa k spolužitiu účastníkov nedokázali relevantne vyjadriť. S prihliadnutím na správanie odporcu, najmä úplnú ignoráciu navrhovateľky a detí od augusta 2018 je navrhovateľka presvedčená, že ani odporca neudržiava voči navrhovateľke žiadne city, tieto prezentuje len navonok kvôli tomu „čo povedia ľudia" a ako rozvod vysvetliť k svojmu okoliu a známym. Navrhovateľka je z manželstva unavená a frustrovaná, nikdy si nezvykla ani na prostredie, v ktorom od začiatku spolužitia žije, upriamila sa
na starostlivosť o deti, o domácnosť a až v súčasnosti, keď sú deti dospelé, resp. skoro dospelé si uvedomila, že ju k manželovi a k prostrediu nič neviaže, nenašla si žiadnu „spriaznenú dušu“, s ktorou by dôverne komunikovala a ani v práci, okrem dvoch kolegýň nikto netušil, ako prežívam svoje manželstvo. Sama navrhovateľka bola prekvapená zo svedeckej výpovede dcéry O., nakoľko sa roky domnievala, že deti jej frustráciu a správanie odporcu voči navrhovateľke a jej rodine nevnímajú. Na základe uvedeného navrhovateľka naďalej trvá na rozvode manželstva a navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Navrhovateľka v podaní doručenom súdu dňa 25.05.2020 súdu oznámila, že sa s maloletou dcérou J. odsťahovala zo spoločnej domácnosti do prenajatého bytu v A. I..
19. Odporca v replike k vyjadreniu navrhovateľky zopakoval dôvody uvedené odvolaní, pre ktoré nepovažuje manželstvo za rozvrátené a pripúšťa obnovu manželského spolužitia. Súhlasí s názorom navrhovateľky, že od podania návrhu ich komunikácia nie je kultivovaná, avšak je to zásluhou navrhovateľky, pretože je voči odporcovi zákerne odmietavá. Ako 51-ročná zrelá žena nechce a z pochopiteľných dôvodov nedokáže ani rozumne ani logicky vysvetliť čo očakáva v takomto veku od prípadného rozvodu po 30 rokoch trvajúceho manželstva. Nechce si nechať vysvetliť, že svojim nezodpovedným rozhodnutím rozbije rodinu, neuvedomuje si, že takýmto krokom zničí nie len život odporcu ale aj svoj život a čo je najsmutnejšie aj životy detí. Odporca má výhrady proti postupu súdu prvého stupňa, súd konal jednostranne v prospech navrhovateľky, čo vzbudzuje v odporcovi pochybnosti o nezávislosti súdu a boli porušené procesné práva odporcu v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a k porušeniu zásady rovnosti strán. Odporca pochybuje o pravdivosti tvrdení navrhovateľky o jej nespokojnosti v manželstve, pretože žili 30 rokov rovnaký, bežne zaužívaný štandardný manželský život, s ktorým bola manželka spokojná, nakoľko nikdy nedala najavo, že by mala proti takému spolužitiu výhrady. Od začiatku vzťahu vedela o tom, že okrem svojho povolania sa odporca vášnivo venuje športu a rôznym prácam okolo domu, a k tomu sa aj prispôsobila. Ak by súd predsa len dospel k záveru, že manželstvo má byť rozvedené, v tom prípade vzhľadom na správanie sa navrhovateľky v súvislosti s porušením rodičovských práv odporcu, odporca nesúhlasí s úpravou práv a povinností rodičov na čas po rozvode k maloletej J.. Vo vzťahu k maloletej J. odporca navrhuje, aby súd schválil dohodu rodičov alebo upravil styk autoritatívne tak, že maloletá J. sa zveruje na čas po rozvode do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov a odporca bude platiť výživné 400 eur mesačne.
20. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), rozsudok v časti rozvodu v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), v časti úpravy práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu preskúmal napadnutý rozsudok bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 65 a § 66 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu voči výroku o rozvode manželstva nie je dôvodné, ale odvolanie odporcu v časti úpravy práv a povinností rodičov k maloletej dcére je dôvodné, v dôsledku čoho je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
21. Odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvého stupňa riadne zistený skutočný stav (§ 35 CMP), pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie spornej otázky rozvodu manželstva, súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie návrhom uplatneného nároku na rozvod manželstva, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým zisteniam, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre rozhodovanie o rozvode účastníkov, pričom sa vysporiadal so všetkými podstatnými argumentmi účastníkov, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci rozvodu manželstva, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty odporcu nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť, keď súd prvej inštancie správne zistil všetky skutočnosti potrebné k rozhodnutiu o rozvode manželstva účastníkov tohto konania.
22. Podľa § 53 ods. 1, a 3 CSP, námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do siedmich dní, od kedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
23. Ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
24. Odporca v odvolaní spochybňoval nestrannosť a zaujatosť konajúcej sudkyne hlavne v súvislosti s extrémnou rýchlosťou konania, uvažoval o možnom ovplyvňovaní zákonnej sudkyne navrhovateľkou, ktorá je kolegyňou navrhovateľky (po 30 ročnom spolužití súd manželstvo rozviedol po 40 minútovom povrchnom dokazovaní). Z obsahu podania odporcu však nevyplýva, že by namietal zaujatosť sudkyne prvoinštančného súdu relevantným spôsobom a poukazoval by na pomer sudkyne k veci alebo pomer sudkyne k strane konania, (podľa § 52 s poukazom na § 49 CSP), ale namietal okolnosti spočívajúce v procesnom postupe sudkyne. V súlade s citovaným § 53 ods. 3 CSP odvolací súd preto na takúto námietku zaujatosti neprihliadol. Sudkyňa sa k možnej zaujatosti vyjadrila dňa 09.12.2019 (č. l. 13) a uviedla, že sa vo veci necíti byť zaujatá, pozná oboch účastníkov konania, jej vzťah k obom je kolegiálny a neprerástol do bližšieho, priateľského vzťahu.
25. Podľa § 23 ods. 1, 2, 3 Zákona o rodine súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.
26. Súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí.
27. Súd pri posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinností manželov podľa § 18 a 19 <..
28. Podľa § 18 Zákona o rodine manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie.
29. Podľa § 19 ods. 1, 2 cit. zák. o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Uspokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť.
30. O veciach týkajúcich sa rodiny rozhodujú manželia spoločne. Ak sa nedohodnú o podstatných veciach, rozhodne na návrh jedného z nich súd.
31. Na návrh navrhovateľky súd prvého stupňa manželstvo účastníkov rozviedol s poukazom na to, že manželia približne rok a pol nežijú manželským životom, nekomunikujú spolu a navrhovateľka obnovenie manželského spolužitia vylučuje pre vážne názorové nezhody medzi účastníkmi. Odporca nezhody v manželstve riešil častými výbuchmi hnevu, spojených s používaním vulgarizmov namierené nie len voči navrhovateľke ale aj voči jej rodine. Zo strany navrhovateľky došlo k odcudzeniu, stratila k manželovi citový vzťah, ide o dlhodobú záležitosť. Súd uzavrel, že manželstvo je trvalo rozvrátené a vzhľadom k tomu, že manželstvo je len formálnym zväzkom účastníkov, manželstvo rozviedol a za príčinu rozvratu manželstva považoval nezhody medzi manželmi vyplývajúce z rozdielnosti ich názorov v manželstve a ich neschopnosť tieto nezhody riešiť.
32. Odporca v odvolaní namietal, že počas konania boli porušené jeho procesné práva nesprávnym postupom súdu, odporca má pochybnosti o nestrannosti konajúcej sudkyne, nesúhlasil s rozvodom manželstva, jeho postoj bol a je nemenný, navrhovateľku má rád, ale navrhovateľka sa manželstvo nepokúša zachrániť a pre jej odmietavý postoj je pozícia odporcu ťažká ale nie beznádejná.
33. Nie je možné súhlasiť s názorom odporcu, že by súd nedodržal procesný postup v konaní. Odporca si návrh na začatie konania o rozvod a úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu, ktorý bol súdu prvej inštancie doručený 26.11.2019 prevzal dňa 27.12.2019 s predvolaním na
pojednávanie na deň 16.01.2020 a s poučeniami súdu podľa CSP (doručenka na č.l. 17). Odporca sa na pojednávanie dňa 16.01.2020 dostavil, bol vypočutý a krátku cestou do spisu založil písomné vyjadrenie k návrhu. Zo zápisnice z pojednávania (č.l. 22) je zrejmé, že odporca síce nesúhlasil s rozvodom manželstva, vyjadroval sa k spôsobu života účastníkov, priznával určité chyby vo svojom správaní a hodnotil správanie navrhovateľky, ale z obsahu zápisnice nevyplýva, že by odporca navrhoval odročiť pojednávanie za účelom vykonania dokazovania a žiadne návrhy na vykonanie dokazovania súdu neposkytol. Ani písomné vyjadrenie odporcu (č.l. 26) neobsahuje žiadne návrhy na vykonanie dokazovania.
34. Postup súdu po podaní návrhu upravuje § 156 a nasledujúce CSP, t.j. je možné súhlasiť s argumentáciou odporcu, že zvyčajne sa zasiela návrh na začatie konania s prílohami na vyjadrenie (§ 167 CSP). Je však mylný názor odporcu, že súd prvej inštancie zvyčajne posiela návrh na začatie konania po 60 dňoch od doručenia súdu a súdom má byť poskytnutá lehota na vyjadrenie k návrhu 15 dní. Ustanovenie § 167 a nasledujúce neustanovujú žiadnu z lehôt, na ktoré poukazoval odporca. Zákon ponecháva lehotu na vyjadrenie k návrhu na súd a nepredpisuje ju preto, aby umožnil súdu zohľadniť špecifiká konkrétneho prípadu, v skutkovo zložitejších prípadoch bude pochopiteľne lehota na vyjadrenie sa dlhšia ako v prípade jednoduchších právnych vecí. Zákon teda nevylučuje ani postup, kedy súd doručí návrh na začatie konania spolu s predvolaním na pojednávanie, dôležité je, aby bolo predvolanie na pojednávanie doručené spravidla najmenej 5 dní predo dňom, kedy sa má pojednávanie konať (§ 178 ods. 2 CSP), aby bola zachovaná lehota na prípravu pojednávania. Táto lehota bola v prejednávanej veci dodržaná. Konania o rozvod manželstva s úpravou práv a povinnosti rodičov k maloletým deťom patria ku konaniam s výnimočnou rýchlosťou konania tak, ako to upravuje rozvrh práce Okresného súdu Dunajská Streda v bode 2.6. verejne prístupnom na internete a preto súd prvej inštancie postupoval správne keď prejednávanú vec uprednostnil pre inými prejednávanými prípadmi.
35. V čase rozhodovania súdom prvej inštancie súd v konaní o rozvod rozhodoval na základe skutočného stavu zisteného z vykonaných dôkazov (§ 35 CMP a § 215 CSP). Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Podľa § 154 CSP prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Aby účastník konania mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia; predpokladom dôkaznej povinnosti je totiž povinnosť tvrdenia rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, neunesenie dôkazného bremena, bude mať pre účastníka konania väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. V prípade, ak účastník konania aj tvrdí určitú skutočnosť, je jeho povinnosťou tvrdenú skutočnosť preukázať. V prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že odporca neuniesol dôkazné bremeno a do skončenia dokazovania súdom prvej inštancie uznesením na pojednávaní 16.01.2020 nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie na preukázanie jeho tvrdenia, že vzťahy medzi manželmi nie sú tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.
36. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o rozvode manželstva správne vychádzal z vykonaného dokazovania, z výpovedí účastníkov konania a z výpovede ich plnoletej dcéry O.. Ustanovenie § 1 ods. 1 ZoR definuje manželstvo ako zväzok muža a ženy, ktorý vzniká na základe ich dobrovoľného a slobodného rozhodnutia uzavrieť manželstvo po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom. Podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na predpoklad dobrovoľnosti (stanovený zákonom) každého z manželov následne aj zotrvať v manželstve (rovnako ako dobrovoľne vstupovali do manželstva), nemožno nikoho nútiť, aby z akýchkoľvek dôvodov zotrval v manželstve, ak je presvedčený, že manželstvo je vážne narušené a trvalo rozvrátené a názor odporcu, že ak navrhovateľka opustí tento zväzok zničí životy oboch účastníkov konania a ich detí nie je správny a svedčí len o podstatnej rozdielnosti názorov oboch účastníkov.
37. Citované ustanovenie § 23 ZoR upravuje hmotnoprávne podmienky rozvodu manželstva. Zákon o rodine vyžaduje určitý kvalifikovaný stupeň narušenia vzťahov medzi manželmi. Z použitej dikcie zákona možno vyvodiť záver, že kvalifikovanosť rozvratu manželstva je daná nie len dĺžkou a intenzitou, ale i skutočnosťou, že v dôsledku tohto rozvratu manželia spolu nežijú. Spoločné žitie manželov je otázka ich osobného (vrátane intímneho), ale aj majetkového spoločenstva, t.j. spoločné zdieľanie
radostí ale aj problémov, spoločné trávenie voľného času, osobná starostlivosť o druhého manžela, ktorí si majú byť navzájom oporou, spoločná starostlivosť o deti, spoločné nakladanie s finančnými prostriedkami a pod. Ak zákon predpokladá povolenie rozvodu v prípadoch, kde nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia znamená to preukázať definitívne ukončenie osobného spoločenstva manželov bez nádeje na zmierenie manželov. Uvedený stupeň narušenia vzťahov medzi manželmi v podstate potvrdili obaja manželia, vrátane odporcu. Rozdielnosť v argumentácii odporcu spočívala v tom, že poskytol svoj uhol pohľadu na dôvody absencie normálnej komunikácie medzi manželmi od augusta 2018, priznal si čiastočne chyby v svojom správaní, zároveň sa vyjadroval kriticky na adresu navrhovateľky a pokúsil sa vyvolať dojem, že jeho občasné nevhodné správanie bolo ale vyvolané a vyprovokované navrhovateľkou. Zameral sa na opis konkrétnych situácií, v ktorých hlavne opisuje kedy a ako vo svojom správaní zlyhala navrhovateľka a naopak snaha odporcu na urovnanie vzájomného vzťahu. Podľa názoru odvolacieho súdu opisovanie konkrétnych životných situácií účastníkov konania odporcom v jeho vyjadrení k návrhu (č.l. 26) svedčí o opodstatnenosti záveru o kvalifikovanom stupni rozvratu vzťahov medzi manželmi a ich absolútne rozdielny prístup a názor na vzniknuté situácie a ak odporca má svojím vyjadrením snahu vyvolať pochopenie pre jeho konanie pred súdom, je k tomu potrebné pre úplnosť dodať, že v žiadnom prípade nešlo o také životné situácie, ktoré by mali odôvodňovať hnev, krik, vulgarizmy, nadávanie odporcu či už na navrhovateľku alebo členov jej rodiny, pokiaľ by išlo o normálne fungujúce manželstvo.
38. Je pravdou, že podľa § 63 Civilného mimosporového konania v odvolacom konaní v prípade rozvodu, možno uvádzať nové skutkové tvrdenia a predkladať nové dôkazy, ktorými by sa mal odvolací súd zaoberať, ale v prejednávanej veci uvedená možnosť splnená nie je. Odporca v odvolaní neposkytol žiadne také argumenty, pre ktoré by bolo možné dospieť k inému záveru, ako len k tomu, že kvalifikovanosť rozvratu manželstva je daná nie len dĺžkou a intenzitou, ale i skutočnosťou, že v dôsledku tohto rozvratu manželia spolu nežijú. Účastníci konania spoločne nezdieľajú radosti ako aj problémy, spoločne netrávia voľný čas, vzájomne sa o seba nestarajú, nie sú si oporou, spoločne sa nestarajú ani o deti. Práve naopak navrhovateľka sa zo spoločnej domácnosti odsťahovala a odporca v replike už pripúšťa aj potvrdenie rozsudku v časti rozvodu.
39. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne ustálil príčinu rozvratu manželstva, za ktorú je potrebné považovať absolútnu názorovú nezhodu na vzniknuté životné situácie, čo vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania len potvrdzuje a za rozvrat manželstva sú rovnako zodpovední obaja manželia, pretože nemožno konštatovať, že názor niektorého z nich je (ne)správny. Dôležité je, že ich názory nie sú podobné ani zhodné. V riadne fungujúcom manželstve sa manželia v podstatných veciach názorovo zhodujú a v detailných (menej podstatných) sa názorovo vzájomne dopĺňajú, čo o účastníkoch konania nemožno konštatovať. Z vyjadrení účastníkov konania je evidentné, že medzi nimi existuje úplne odlišné vnímanie prežitých situácií a ak následne potom na tieto situácie reagujú svojimi názormi, tieto sa diametrálne odlišujú. V manželstve tiež nie je možné akceptovať vulgarizmus a nadávky na členov rodiny, pretože okrem ponižovania iné neznamenajú.
40. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP v časti, v ktorej súd manželstvo účastníkov konania rozviedol z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil.
41. Keďže rozsudok v časti o rozvode bol vecne správny, bolo povinnosťou súdu rozhodnúť aj o úprave práv a povinností rodičov k maloletej J..
42. Podľa § 24 ods. 1 Zákon o rodine v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.
43. Podľa § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť
rodičov o domácnosť. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
44. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
45. Z vyššie citovaných ustanovení Zákona o rodine vyplýva, že konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi jednak na strane výživou oprávneného dieťaťa, jednak na strane výživou povinného rodiča. Na strane oprávneného dieťaťa je potrebné skúmať jeho skutočné odôvodnené potreby s ohľadom na zákonnú mieru povinnosti rodiča, ktorá je daná tým, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Oprávnené potreby pritom nezahŕňajú iba stravovanie, ale sú dané širšie jednak potrebami bytovými, odevnými, zdravotnými, kultúrnymi a závisia predovšetkým od veku, zdravotného stavu, schopností živiť sa sám, schopností starať sa o seba a podobne. Dieťa má tiež právo mať úspory, ak to umožňujú príjmy rodičov. Vo všeobecnosti možno za odôvodnené (opodstatnené) potreby z hľadiska plnenia vyživovacej povinnosti považovať náklady spojené s výživou, ošatením, bývaním, starostlivosťou o zdravie, ako aj náklady súvisiace so vzdelaním, výchovou, kultúrnym a športovým vyžitím, relaxom a záujmami. Medzi odôvodnené potreby nepatria len pravidelné mesačné výdavky, ale aj náhodné výdavky, ktoré napríklad súvisia so zdravotným stavom oprávneného ako sú napr. liečebné náklady. Súd na ne musí pri určovaní výživného prihliadnuť.
46. Na strane povinného rodiča je nevyhnutné prihliadnuť na okruh osôb, ktoré sú povinné poskytovať výživné dieťaťu a výšku a spôsob už poskytovaných plnení, kde je potrebné zohľadniť tiež starostlivosť o dieťa a jeho domácnosť. Na strane povinného sa prihliada tiež najmä na jeho schopnosti, teda faktické príjmy, ale i na jeho možnosti, teda na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť, zručnosti, pracovné skúsenosti i situáciu na trhu práce. Okrem toho je potrebné vždy vyhodnotiť i majetkové pomery oboch povinných rodičov. Táto kategória zahŕňa jednak majetok rodičov a jednak ich životný štandard, ktorým sa navonok prezentujú. Na strane povinného rodiča je vždy potrebné prihliadnuť k počtu, druhu, výške a dôvodnosti iných vyživovacích povinností.
47. Vyššie uvedené teoretické predpoklady pre priznanie výživného uviedol aj súd prvej inštancie, s konštatovaním, že dieťa sa má právo podieľať na životnej úrovni rodičov a výška výživného v danej veci nepresiahne 20% až 25% príjmu povinného otca, avšak bez zisťovania individuálnych okolností v prejednávanej veci ako na strane oprávneného dieťaťa (t.j. nezisťoval potreby dieťaťa) tak aj na strane povinného rodiča (nezisťoval a neuvádzal majetkové pomery rodičov).
48. Odvolací súd zdôrazňuje, že v konaní o veciach maloletých, ktoré možno začať aj bez návrhu, sa súd spravuje vyšetrovacou zásadou, ktorej dôsledkom je primárna zodpovednosť súdu za zistenie skutočného stavu, ktorá je jeho povinnosťou, ktorú bude musieť splniť bez ohľadu na dôkazné návrhy a aktivity účastníkov (§ 35 a § 36 CMP). Súd je v takomto konaní povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci. Aj keď návrhy na ďalšie dokazovanie účastníkmi v konaní neboli produkované, súd prvej inštancie mal postupovať v súlade s vyššie uvedeným zákonným ustanovením, mal vykonať dokazovanie na zistenie skutočného stavu, na základe ktorého by mohol ustáliť, v akej výške sú v súdenej veci dané predpoklady pre určenie výživného otca na na maloleté dieťa na čas po rozvode, s prihliadnutím na ich odôvodnené potreby ako aj schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča (v prejednávanej veci otca) minimálne výsluchom účastníkov konania, t.j. matky a otca dieťaťa, ktorí sa zúčastnili pojednávania dňa 16.01.2020.
49. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že navrhovateľka (matka maloletých detí) vo svojom návrhu na začatie konania navrhovala, aby súd manželstvo účastníkov rozviedol, maloletú J. zveril do jej osobnej starostlivosti, otca zaviazal platiť výživné vo výške 800 eur mesačne a styk dcéry s otcom neupravoval a ponechal na dohodu. K potrebám dieťaťa, ktoré navštevuje kvintu na osemročnom gymnáziu v Dunajskej Strede matka uviedla, že v súvislosti so starostlivosťou o dcéru nemá zvýšené výdavky platí 130 eur na stavebné sporenie, 20 eur mesačne za telefón, nepravidelné výdavky spojené
so školou (bez bližšej špecifikácie) a rodičia majú ešte jednu vyživovaciu povinnosť k plnoletému synovi, študentovi 3. ročníka FTVŠ na UK v Bratislave. V súvislosti s príjmami a majetkovými pomermi oboch rodičov poukázala na majetkové priznania, ktoré sú dostupné na internete (matka je I. V. I. A. I., otec je U. C. N. M. C. N. v N.).
50. Súd prvej inštancie v rozsudku konštatuje, že matka ako I. V. I. A. I. má mesačný príjem 3.214,93 eura a otec ako U. C. N. M. C. N. v N. 6.200,80 eura a pri potrebách dieťaťa uvádza v rozsudku informácie, ktoré súdu poskytla matka v návrhu na začatie konania.
51. Podľa názoru súdu uvedené informácie na vyvodenie záveru súdu prvej inštancie, že určené výživné 800 eur mesačne na maloletú J. je primerané potrebám maloletého dieťaťa a možnostiam a schopnostiam povinného otca nepostačujú. Pre vyvodenie záveru je potrebné, aby súd prvej inštancie zisťoval jednotlivé položky tak, ako sú vyššie uvedené, tvoriace predpoklad pre priznanie výživného podľa potrieb dieťaťa t.j. aby zisťoval, akú výšku výživného matka vynakladá na bývanie, stravovanie, obliekanie, aké má výdavky spojené s návštevou školy, aké má dieťa záujmy a akú sumu peňazí matka vynakladá na mimoškolské aktivity (vrátane vreckového, návšteva spoločenských, kultúrnych a športových podujatí a pod.). Z podaní otca je zrejmé, že rodina pravidelne niekoľkokrát do roka chodievala na dovolenky, aj na lyžovačky, t.j. je potrebné zisťovať, aká suma sa vynakladala v súvislosti oddychom maloletého dieťaťa a to nie len na samotný pobyt ale aj na vybavenie potrebné na dovolenkové aktivity (napr. lyžiarska výstroj). Je potrebné si uvedomiť, že potreby dieťaťa sa rôznia. Iné potreby má dieťa, ktoré navštevuje len školu (tiež je rozdiel či štátnu alebo súkromnú) a nemá žiadne záujmy, rodičia s dieťaťom nechodia na dovolenky, nežijú spoločenským životom (nie je dôležitý dôvod) a iné potreby má dieťa, ktoré má okrem školy rôzne záujmy, záľuby, chodieva s rodičmi na dovolenky, lyžuje, navštevuje rôzne podujatia (koncerty, kiná, divadlá) a pod. Výživné, ktoré má povinný rodič platiť k rukám druhého rodiča má spotrebný charakter a v tomto prípade matka (a napokon vzhľadom na vec maloletej dcéry aj samotná dcéra) majú vedieť uviesť, koľko peňazí sa vynakladá na uvedené potreby dieťaťa.
52. Životná úroveň, na ktorú súd prvej inštancie poukázal pri rozhodovaní o výške výživného, predstavuje úroveň výživy, odievania, bývania, kultúry, vzdelania, dovolenky, t.j. stupeň uspokojovania životných potrieb maloletého dieťaťa a rodičov a súčasne aj podmienky, za ktorých sa tieto potreby rodiny uspokojujú. Dieťa má právo, aby jeho životná úroveň po rozvode manželstva jeho rodičov ostala rovnaká aj u rodiča, ktorému bolo dieťa zverené. Ak chce súd priznať výživné na dieťa v sume, ktorá bude zohľadňovať jeho rovnakú životnú úroveň po rozvode, musí zisťovať, na akej životnej úrovni žilo dieťa a jeho rodičia počas manželstva. Zachovanie rovnakej životnej úrovne v žiadnom prípade bez zisťovania individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, neznamená to, že sa dieťaťu prizná výživné vo výške zodpovedajúce 20% až 25% výšky príjmu povinného rodiča. Tvrdenie matky, že dieťa má bežné potreby 16 ročného dieťaťa, ako opísanie rozhodujúci skutočnosti potrebných pre priznanie nároku (odvolací súd pripúšťa, že bežné potreby, ktoré sú všeobecne známe a nie je potrebné ich dokazovať podľa § 186 ods. 1 CSP) nie je v zhode s uplatňovaným nárokom na výživné vo výške 800 eur mesačne k rukám matky (pri spotrebnom charaktere uplatneného výživného). V danej veci nebolo možné prihliadnuť na sumu platenú na stavebné sporenie ako na tvorbu úspor dieťaťa bez toho, aby nebolo zisťované, či rodič môže kedykoľvek do 18 roku veku dieťaťa môže takýto účet zrušiť ako zákonný zástupca, ktorý ho aj zriadil. Ak tak môže rodič kedykoľvek urobiť, sumu poskytovanú na stavebné sporenie nie je možné považovať za peniaze použité na tvorbu úspor (musí ísť o osobitný vinkulovaný účet k 18. roku veku dieťaťa, s ktorým nemôže disponovať rodič, len so súhlasom súdu a následne s ním môže disponovať dieťa po dovŕšení 18. roku veku).
53. V dôsledku vyššie uvedeného, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti o úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu s použitím § 389 ods. 1 písm. b) CSP, keďže takýmto postupom súdu sa odňala účastníkom možnosť konať pred súdom, ako aj s použitím § 389 ods. 1 písm. c) CSP, keď súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že na vec neaplikoval všetky ustanovenia právneho predpisu a nadväzne v naznačenom smere i nedostatočne zistil skutkový stav, zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
54. Povinnosťou prvoinštančného súdu bude doplniť dokazovanie smerujúce jednak k zvereniu dieťaťa do starostlivosti jednému z rodičov, prípadne do striedavej starostlivosti, ako to navrhuje otec v odvolaní a jednak k výške výživného. Otec počas konania na súd prvej inštancie nenamietal zverenie maloletej
dcéry do osobnej starostlivosti matky, ale na druhej strane uvádzal, že nepredpokladal, že manželstvo účastníkov bude na prvom pojednávaní rozvedené. V spise sa nachádza stručná správa kolízneho opatrovníka zo dňa 10.01.2020 (č.l. 30) s konštatovaním, že maloletá J. v pohovore bez prítomnosti matky sama uviedla, že by chcela v prípade rozvodu rodičov ostať s matkou a s otcom sa neobmedzene stretávať. Vzhľadom na vyspelosť maloletého dieťaťa je potrebné prihliadnuť na jeho osobný názor, ale bolo by vhodné, keby bol doplnený o dôvody, pre ktoré chce dieťa ostať v starostlivosti matky, tiež o dôvody, pre ktoré (ne)chce byť v striedavej starostlivosti oboch rodičov tak, ako by si to želal otec. Názor dieťaťa je možno zisťovať opäť prostredníctvom kolízneho opatrovníka, ktorý počas konania chráni najlepší záujem dieťaťa, alebo prichádza do úvahy aj vypočutie súdom. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je dôvod, aby maloleté dieťa zastupovala a spravovala majetok dieťaťa len matka, ako to uviedla matka v návrhu (resp. matka takúto požiadavku neodôvodnila po právnej stránke relevantným spôsobom) a súd prvej inštancie správne rozhodol, že dieťa sú oprávnení zastupovať a spravovať jeho majetok obaja rodičia.
55. Súd prvej inštancie opätovne rozhodne o výške výživného po doplnení dokazovania, pričom bude rešpektovať vyššie uvedený právny názor odvolacieho súdu tak, aby bolo povinnému rodičovi uložené platiť výživné v primeranej výške k rukám druhého rodiča (takéto výživné má mať spotrebný charakter), pri výške príjmu oboch rodičov nie je vylúčené, že súd zaviaže povinného rodiča platiť výživné aj na tvorbu úspor a rovnako nie je vylúčené, že napokon súd prvej inštancie zaviaže platiť povinného rodiča v rovnakej výške ako v napadnutom rozsudku. Právna úprava výživného na maloleté dieťa umožňuje za odôvodnené potreby považovať aj tvorbu úspor. Predpokladom tvorby úspor dieťaťa sú podľa § 63 ods. 3 Zákona o rodine majetkové pomery povinného rodiča. Výživné na tvorbu úspor predstavuje výnimku zo zásady spotrebného charakteru bežného výživného. Tiež je potrebné doplniť dokazovanie zamerané na zistenie majetkových pomerov oboch rodičov, t.j. zistenie, aké všetky nehnuteľnosti, resp. cenné hnuteľné veci rodičia vlastnia, výšku ich príjmov, výdajov, úspor a tiež zisťovať konkrétnu výšku výživného, ktoré poskytujú plnoletému synovi minimálne ich výsluchom, prípadne inými vykonanými dôkazmi. Je potrebné si tiež uvedomiť, že maloletá dcéra účastníkov konania má 16 rokov a je možné, že v budúcnosti bude žiadať o zvýšenie výživného a aj preto je nevyhnutné zisťovať a uvádzať konkrétne predpoklady pre určenie výšky výživného, aby bolo možné následne (pri prípadnom rozhodovaní o nároku na zvýšenie výživného, alebo zníženie výživného) posúdiť zmenu pomerov podstatným spôsobom, čo je nevyhnutné pre rozhodovanie o zmene výšky výživného. Súd prvej inštancie opätovne vyhodnotí všetky vykonané dôkazy, individuálne okolnosti daného prípadu, vysporiada sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníkov konania a vo veci opätovne rozhodne, pričom rozhodnutie v súlade s § 220 ods. 2 CSP odôvodní.
56. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 391 ods. 3 CSP).
57. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).