Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_21Cob-79-2019.pdf
PDF · 120.31 KB
Case nature
Area
Subarea
21Cob/79/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Boženy Husárovej a sudcov JUDr. Terézie Mecelovej a JUDr. Róberta Foltána v právnej veci žalobcu: Ing. R. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/XX, J., zastúpený advokátom: Mgr. Mgr. Pavol Sojka, PhD., Námestie Matice slovenskej 4262/23, Dubnica nad Váhom, IČO: 42 152 101 proti žalovanému: Letisko Piešťany, a.s., , so sídlom Žilinská cesta 597/81, Piešťany, IČO 36 266 906, o zaplatenie 38 437,97 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 4Cb/21/2017-288 zo dňa 03.04.2019 t a k t o
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 38.437,97 eur (zníženú o príslušnú daň a zákonné odvody) s 5,25%-ným ročným úrokom z omeškania od 10.05.2014 do zaplatenia, a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Rozhodol tak na základe vykonaného dokazovania k návrhu, ktorým žalobca žiadal priznať žalovanú istinu 38.437,97 eur titulom vzniknutého mu nároku na odmenu vo výške 127,815,89 eur a na odstupné vo výške 10.622,08 eur, s 5,25 % úrokom z omeškania ročne od 10.05.2014 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil poukazom na Zmluvu o výkone funkcie člena predstavenstva ( ďalej len Zmluva ) žalovaného, ktorú funkciu žalobca vykonával v období od 11.06.2009 do 02.10.2012 a podľa Pravidiel odmeňovania členov orgánov spoločnosti Letisko Piešťany a.s. v znení Dodatku č. 1 mu žalovaný nárok prislúchal. Žalovaný tento nárok písomne dňa 09.05.2014 uznal, nepopieral jeho dôvod ani výšku, napriek tomu mu predmetnú sumu zatiaľ neuhradil.
3. Žalovaný nárok popiera a žiadal ho zamietnuť. Poukazoval na to, že nárok na odstupné vo výške 10.622,08 eur, ktorú sumu žalobca žiada z dôvodu zániku jeho funkcie dňom 02.10.2012, kedy bol vymenovaný do funkcie prednostu Okresného úradu Trnava a stal sa tak štátnym zamestnancom, nie je dôvodný a nevznikol, pretože nemohol na základe v tom čase platného zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov poberať odmenu ani iný príjem ani výhodu, teda po zániku funkcie člena predstavenstva žalobcovi nárok na odstupné nevznikol. Uvedenej skutočnosti si žalobca musel byť vedomý, preto si od júla, kedy sa vzdal funkcie, neuplatňoval nárok ani na mesačnú odmenu, ale po skončení funkcie si uplatnil nárok na odstupné. Priznanie odstupného ako aj ostatných odmien za obdobie, kedy bol žalovaný v hlbokej strate, ktorá sa v čase, keď žalobca skončil výkon svojej funkcie prehĺbila o viac ako 330.000 eur nemôže byť dôvodný i pre rozpor s dobrými mravmi a nemôže byť žalobcovi vôbec priznaný. Žalovaný preto žiadal, aby prvoinštančný súd pri posudzovaní žaloby zvážiť i uplatnenie korektívu zásad rozporu s poctivým obchodným stykom. Ak je spoločnosť dlhodobo v strate, ktorá sa neustále prehlbuje je nepredstaviteľné, aby členovia štatutárnych orgánov, prípadne akcionári žiadali odmeny. Žalovaný namietol i samotnú výšku žalovanej istiny, pretože žalobca žiada priznať hrubú odmenu, ale v zmysle platných právnych predpisov je povinnosť spoločnosti odviesť
za zamestnanca odvody podľa zákona o sociálnom poistení a o zdravotnom poistení ako aj podľa zákona o dani z príjmu, preto preddavok na daň nie je možné uplatniť v petitu ako žiada žalobca, ktorý si môže nárokovať nanajvýš čistú odmenu. Nárok žalobcu na odstupné po skončení jeho funkcie nie je opodstatnený a k úkonu označenom ako uznaniu záväzku, ktorým žalobca preukazoval dôvodnosť žaloby žalovaný namietol, že predmetné uznanie ako právny úkon je podpísané bývalým vedením žalovaného, ale takýto úkon je absolútne neplatný, keďže vyplatenie odstupného je v rozpore so zákonom o štátnej službe, preto ani uznanie záväzku ako právny základ nemôže obstáť.
4. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie, vypočul navrhnutého svedka Ing. D. R., PhD., ktorý bol členom predstavenstva žalovaného od 01.03.2007 do 29.02.2012 a od 30.03.2012 do 15.12.2017, ktorý potvrdil pravosť podpisu na úkone označenom ako uznanie záväzku (čl. 5), zdôraznil, že k tomuto úkonu nebol nikým nútený a pohľadávka žalobcu voči žalovanému je i riadne vedená v účtovníctve žalovaného. Na doplnenie zdôraznil, že odmeňovací poriadok stanovili a prijali akcionári na valnom zhromaždení a na tomto základe vznikol členom orgánov žalovanej spoločnosti nárok na odmenu, ktorú ale pre zlú ekonomickú situáciu nemohol žalovaný včas uhradiť, preto predstavenstvo na žiadosť jednotlivých členov orgánov žalovanej spoločnosti rozhodlo, že uvedený nárok bude písomne uznaný a evidovaný. Súd prvej inštancie vypočul ako svedkov aj Ing. Q. E. PhD., Ing. C. G. PhD. a Ing. M. R., z ktorých prví dvaja tiež podpísali uznanie záväzku k čomu uviedli, že k tomuto úkonu neboli nikým nútení a boli si vedomí následkov s uznávacím úkonom spojených. Svedok Ing. M. R., ktorý zastával funkciu predsedu predstavenstva, neskôr člena predstavenstva je aktuálne výkonným riaditeľom žalovaného a uviedol, že od augusta 2010 prestal vyplácať členom orgánov spoločnosti odmeny a nevyplácajú sa do súčasnosti práve pre nedostatok finančných prostriedkov. O žalovanom nároku žalobcu má vedomosť a je vedený i v účtovníctve žalovaného.
5. Súd mal z dokazovania preukázané, že žalobca v období od 11.06.2009 do 20.06.2012 vykonával funkciu člena predstavenstva žalovaného, na základe Zmluvy dňa 11.06.2009 (č.l. 102), podľa ktorej mal za túto činnosť nárok na mesačnú odmenu, podľa Pravidiel odmeňovania členov orgánov spoločnosti Letisko Piešťany, a.s. (č.l.98) v znení Dodatku č.1 (č.l.100) vo výške 40 000,- Sk (1 327,76 eur) mesačne, ktorá bola splatná vždy do 12. dňa nasledujúceho mesiaca. Dňom 21.6.2012 žalobca v štátnozamestnaneckom pomere podľa zák. č. 400/2009 Z.z. vykonával funkciu prednostu Obvodného úradu Trnava. Uvedené skutočnosti neboli medzi sporovými stranami sporné.
6. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa riadil právnou úpravou uvedenou v § 566 a nasl. Obchod. zák. o mandátnej zmluve, čo je v súlade s § 66 ods. 3 (aktuálne ods. 6) Obchod. zák., pričom Zmluva ani Pravidlá odmeňovania nie sú viazané na kladné hospodárske výsledky žalovaného. Nárok člena štatutárneho orgánu na vyplatenie odmeny je upravený v Stanovách žalovaného od začiatku výkonu funkcie člena predstavenstva žalovaného a keďže žalovaný sám nastavil a vydal Pravidlá vyplácania mesačných odmien ako jednorazovej odmeny pri skončení výkonu funkcie člena jeho orgánu, nemôže sa dovolávať rozporu s dobrými mravmi či porušenia poctivého obchodného styku.
7. V ďalšom sa prvoinštančný súd venoval a vyhodnotil právnu úpravu vyplývajúcu z § 61 ods. 2 písm. c), ods. 7, ods. 8 veta druhá zák. o štátnej službe, podľa ktorého dňom vzniku štátnozamestnaneckého pomeru, čo u žalobcu nastalo dňom 21.06.2012, štátny zamestnanec nesmie byť členom riadiacich, kontrolných alebo dozorných orgánov právnických osôb . Z uvedeného súd dospel k názoru, že príslušné ustanovenie je treba vykladať tak, že dňom vzniku štátnozamestnaneckého pomeru, čo bolo u žalobcu dňom 21.06.2012, štátny zamestnanec už nesmie byť členom riadiacich, kontrolných alebo dozorných orgánov právnických osôb, a ak dovtedy bol, má zákonom stanovenú lehotu na ukončenie pôsobenia v uvedených orgánoch právnických osôb a za obdobie od vzniku štátnozamestnaneckého pomeru do zániku jeho pôsobenia v uvedených orgánoch nesmie poberať odmenu, iný príjem alebo ďalšiu výhodu, čo sa však logicky nemôže dotýkať nárokov vzniknutých mu z predchádzajúceho pôsobenia v uvedených orgánoch. Právo na mesačné odmeny ako aj odmena vo výške 8-násobku mesačnej odmeny pri skončení výkonu funkcie nadobudol žalobca pred vznikom štátnozamestnaneckého pomeru, preto mu nemôže byť upretý nárok na mesačné odmeny a odmenu vo výške 8-násobku mesačnej odmeny len z toho dôvodu, že tieto sa stali splatnými až po vzniku štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia, v období od vzniku štátnozamestnaneckého pomeru do zániku funkcie člena orgánu právnickej osoby, žalobcovi už nevzniká právo na (mesačnú) odmenu za činnosť v orgánoch právnických osôb. Zákon o štátnej službe ukladá štátnemu zamestnancovi ukončiť činnosť v uvedených orgánoch právnických osôb do 30 dní odo dňa vzniku jeho štátnozamestnaneckého
pomeru. Žalobca bol ustanovený do funkcie prednostu Obvodného úradu Trnava dňom 21.06.2012 a tak zákonom o štátnej službe mal uloženú mu povinnosť do 20.07.2012. Žalobca sa vzdal funkcie člena predstavenstva listom doručeným žalovanému dňa 13.08.2012, teda po zákonom stanovenej lehote. Na toto zistenie prvoinštančný súd poukázal na ust. § 66 ods. 2 časť vety prvej po bodkočiarku a veta druhá Obchod. zák. (v znení účinnom od 30.06.2011 do 31.01.2013), podľa ktorého ak zákon neustanovuje alebo spoločenská zmluva alebo stanovy neurčujú inak, je vzdanie sa funkcie účinné odo dňa prvého zasadnutia orgánu, ktorý je oprávnený vymenovať alebo zvoliť nového člena orgánu nasledujúceho po doručení vzdania sa funkcie; ak sa člen orgánu vzdá svojej funkcie na zasadnutí orgánu spoločnosti, ktorý je oprávnený vymenovať alebo zvoliť nového člena orgánu, je vzdanie sa funkcie účinné okamžite. Ak orgán spoločnosti, ktorý je oprávnený vymenovať alebo zvoliť nového člena orgánu spoločnosti, nezasadne ani do troch mesiacov od doručenia vzdania sa funkcie, je vzdanie sa funkcie účinné od prvého dňa nasledujúceho po uplynutí tejto lehoty. Z uvedenej úpravy vyplýva, že ani vzdaním sa funkcie člena predstavenstva žalovaného listom doručeným do 20.07.2012 by žalobca nevedel ovplyvniť dobu trvania jeho členstva v predstavenstve žalovaného, pričom podľa zápisu v obchodnom registri bolo jeho členstvo v predstavenstve žalovaného ukončené dňom 02.10.2012, ktorá skutočnosť ale na posudzovanie žalovaného nároku na plnenie nemá vplyv a preto žalovanému nároku na plnenie vyhovel.
8. K námietke žalovaného v súvislosti s označením nároku v brutto bez odrátania odvodov prvoinštančný súd uviedol, že spôsob ako je žaloba podaná je v súlade s ustálenou súdnou praxou, pretože nemožno, až na výnimky, požadovať od žalobcu, aby v prípade nárokov na vyplatenie mzdy, čo je v tomto konaní obdobná situácia, trvať na žalovaní netto sumy, preto súd formuloval výrok tak, aby boli po priznaní nároku žalobcovi z neho odpočítané odvody a dane.
9. Žalovaný bol so splnením povinnosti, ktorú vyhodnotil ako opodstatnenú v omeškaní, preto žalobcovi priznal i nárok podľa § 369 ods. 1, 2 v spojení s § 3 nar. vlády SR č. 21/2013 Z.z. na úroky z omeškania. Z konania bolo preukázané, že žalobcovi od roku 2010 nebola vyplácaná mesačná odmena a tak sa žalovaný dostal do omeškania vždy od 13. dňa nasledujúceho mesiaca daného pre vyplatenie a od tohto dátumu vzniklo žalobcovi právo na úroky z omeškania. Odmena vo výške 8-násobku mesačnej odmeny bola splatná do 30 dní po skončení výkonu funkcie člena predstavenstva, ktorá skončila dňom 02.10.212, a teda odmena bola splatná dňa 01.12.2012. Žalovaný sa dostal do omeškania s jej zaplatením dňom 02.12.2012. Žalobca ale žiadal úrok z omeškania priznať až od 10.05.2014, ktorý návrh súd nemôže prekročiť a je ním viazaný, preto úroky z omeškania priznal žalobcovi v žalobe požadovanom rozsahu.
10. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods.1,2 C.s.p. a žalobcovi tento voči žalovanému v celom rozsahu priznal.
11. Rozhodnutie súdu prvej inštancie napadol žalovaný odvolaním (čl. 327) zo dňa 30.04.2019 a žiadal, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 11.1.Odvolanie založil na ust. § 365 ods. 1 písm. b), h) C.s.p. a v spojení s odkazom na Zmluvu o výkone funkcie zo dňa 11.06.2009, podľa ktorej žalobca vykonával funkciu člena predstavenstva žalovaného a bol členom predstavenstva od 11.06.2009 do 02.10.2012, kedy nadobudlo účinnosť jeho vzdanie sa funkcie. Vymenovaný do funkcie prednostu Okresného úradu Trnava vládou bol dňom 21.06.2012, teda k dátumu zániku jeho funkcie - 02.10.2012, kedy mu mal vzniknúť nárok na odmenu pri skončení výkonu funkcie podľa Stanov žalovaného účinných k 18.06.2012 už bol vo funkcii prednostu Okresného úradu Trnava. 11.2. Podľa § 6 ods. 3 písm. b) bod 2 zák. č. 400/2009 Z.z. v platnom znení v rozhodnom čase a § 61 ods. 2 písm. c) v spojení s ods. 6 a 7 zák. č. 400/2009 Z.z. a tiež podľa čl. 22 bod 2 Stanov spoločnosti a tiež čl. III bod 3.4. Zmluvy o výkone funkcie, žalobca nemal nárok na odmenu vo výške 8-násobku mesačnej odmeny pri skončení výkonu funkcie, pretože si ju uplatnil v čase, keď bol zároveň štátnym zamestnancom, čo je v rozpore so zákonom o štátnej službe, stanovami spoločnosti aj zmluvou o výkone funkcie. Na základe uvedených ustanovení zákona a príslušných dokumentov je rozhodnutie prvoinštančného súdu nezákonné. Nárok na odmenu vzniká skončením výkonu funkcie a to jedným zo spôsobov zániku výkonu funkcie. Za moment vzniku nároku na odmenu je preto potrebné považovať deň skončenia výkonu funkcie a to je deň 02.10. 2012, ale v tom čase už bol žalobca štátnym zamestnancom a poberanie akejkoľvek odmeny je v rozpore so zákonom o štátnej službe, stanovami aj Zmluvou o výkone funkcie, k čomu dospel prvoinštančný súd v odseku 44. a 45. odôvodnenia rozsudku, keď
sám zdôrazňuje, že právo na odmenu pri skončení výkonu funkcie nemožno žalobcovi odoprieť za predpokladu, že ho nadobudol pred vznikom štátnozamestnaneckého pomeru. Keďže ale súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy titulom odmeny pri skončení výkonu funkcie, má žalovaný za to, že takéto rozhodnutie je v rozpore so zákonom, pretože právo na odmenu vzniklo až po skončení výkonu funkcie žalobcu v predstavenstve žalovaného, ale v tom čase už bol štátnym zamestnancom a teda nemohol poberať žiadnu odmenu od spoločnosti žalovaného. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporuplné a v rozpore so zákonom. Žalobca si je zrejme vedomý, že žalovaný nárok na odmenu pri skončení výkonu funkcie je v rozpore so zákonom o štátnej službe, preto ho úmyselne označil pojmom „odstupné“. Až do konca výkonu svojej funkcie, a to za júl 2012 a nasledovné, podľa výpočtu žalobného nároku si nenárokoval pravidelnú odmenu, pretože si bol zjavne vedomý, že na ňu nemá nárok a žiada priznať odstupné. 11.3. Odvolateľ zdôraznil, že priznanie odmeny ako aj ostatných nárokov v rámci celého žalovaného plnenia je v rozpore s dobrými mravmi a nemalo byť žalobcovi vôbec priznané, takto požadované plnenie nemôže požívať právnu ochranu najmä z dôvodu, že žalovaný je v hlbokej strate, do ktorej sa dostal najmä v čase, keď žalobca skončil výkon svojej funkcie a práve uplatnenie žalovaného nároku považuje žalovaný za rozpor s dobrými mravmi, Stanovami spoločnosti a Zmluvou o výkone funkcie a rovnako i s Obchodným zákonníkom. Zákon nechráni taký výkon práva, ktorý sa prieči zásadám poctivého obchodného styku, pretože takýmto výkonom práva sa prekračujú medze zmluvnej voľnosti, ktorú zákon poskytuje v podobných situáciách, k čomu poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach vydané v konaní vedenom pod sp. zn. 2Cob/153/2014 zo dňa 28.11.2014, z ktorého časť citoval. Následne zdôraznil právnu úpravu uvedenú v § 39 Obč. zák., zmyslom ktorej je vymedziť výkon práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, ale odporuje dobrým mravom, a poukázal i na českú judikatúru, konkrétne na NS ČR sp. zn. 29Cdo 359/2007 z ktorého odvolateľ tiež časť citoval a ktoré podporne použil na preukázanie opodstatnenosti svojich tvrdení a samotného odvolania. 11.4. Nárok žalobcu označil za nemorálny, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore i s poctivým obchodným stykom, s ktorou obranou sa prvoinštančný súd dostatočne nevyporiadal a obmedzil sa iba na strohé skonštatovanie uvedené v odseku 41. odôvodnenia rozsudku, vôbec neposúdil, či výkon žalobcovho práva je v súlade práve s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku. Samotná definícia dobrých mravov osobitne nie je nikde upravená a preto ich treba posudzovať podľa konkrétnych okolností prípadu a na pravidlá morálneho charakteru. Samotné posúdenie je založené na úvahe súdu , ktorá ale musí vychádzať z konkrétnych zistení, z existencie záväzkového vzťahu a so zreteľom na všetky významné konkrétne okolnosti prípadu. Prvoinštančný súd ale vôbec neprihliadol na tvrdenia žalovaného založených na tejto argumentácii, žiadnym spôsobom sa s nimi nevyporiadal a námietky žalovaného podané v tomto smere ignoroval. Tým, že sa súd uvedenými námietkami odvolateľa nevyporiadal, porušil jeho práva na spravodlivý proces, rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, je založené iba na formálnom a najmä opisnom spôsobe žaloby, vyjadrení strán a citovaní zákonných ustanovení, čo znamená, že takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné. Takýmto procesným postupom prvoinštnačný súd porušil práva žalovaného na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p. Odvolateľ si je vedomý, že súd nemusí odpovedať na každý argument prednesený v konaní, ale konanie v rozpore s dobrými mravmi resp. zásadami poctivého obchodného styku je kľúčovým , ktorý mal byť pri rozhodnutí zohľadnený.
12. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 27.05.2019 (čl. 349) a navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 12.1. K odvolacím argumentom žalovaného zdôraznil, že podľa § 61 ods. 7 zák. č. 400/2009 Z.z., nemožnosť poberať odmenu je daná, ak je splnená kumulatívna podmienka, podľa ktorej uvedená osoba je štátnym zamestnancom a súčasne je členom riadiaceho orgánu. Nárok na odmenu pri skončení výkonu funkcie dohodnutý v Zmluve o výkone funkcie ale žalobcovi vznikol práve v súvislosti so skončením členstva v riadiacom orgáne - predstavenstve, čo je právnym dôvodom vzniku predmetného nároku, kedy nie je splnená hypotéza vyžadovaná podľa § 61 ods. 7 zák. o štátnej službe, len za splnenia ktorej nárok na odmenu štátny zamestnanec nemá. V čase vzniku nároku na odmenu pri skončení výkonu funkcie žalobca ale nebol členom štatutárneho orgánu, pretože ak by bol, nemohol by požadovať odmenu pri skončení výkonu funkcie. Žalovaným prezentovaný právny názor je preto v rozpore s teleologickým výkladom zákonných ustanovení vyplývajúcich z ust. § 61 ods. 7 zákona o štátnej službe, ktorých primárnym účelom je zamedzenie možného stretu záujmov štátu spojených s výkonom štátnej služby u konkrétnej osoby na jednej strane a obchodných či súkromných záujmov takejto osoby počas trvania štátnej služby, ak je i vo funkcii právnickej osoby na strane druhej. Právne
závery vyslovené žalovaným by mohli byť správne iba v prípade, ak by § 61 ods. 7 zák. č. 400/2009 Z.z. znel tak, že: „Štátny zamestnanec, ktorý bol členom riadiaceho orgánu, nemôže poberať odmenu od tejto právnickej osoby...“ 12.2. Nárok na odmenu pri skončení výkonu funkcie je upravený v čl. 10 bod 15 Stanov, kde logicky obmedzenie ako je uvedené v čl. 22 absentuje. K námietke týkajúcej sa rozporu s dobrými mravmi žalobca zdôraznil, že vznik nároku na mesačnú odmenu nebol ani podľa Zmluvy o výkone funkcie ani podľa Pravidiel odmeňovania vecne podmienený hospodárskymi výsledkami žalovaného, žiadna tantiema počas výkonu funkcie člena predstavenstva žalobcovi vyplatená nebola a pre nepriznanie nároku na mesačnú odmenu pre zlé hospodárske výsledky nemôže byť dôvodom pre vyhodnotenie konania žalobcu ako konania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Výkon práva v danom prípade neporušuje žiadne kogentné ustanovenia zákona, výška odmeny pre žalobcu, ktorý bol v riadiacej pozícii u žalovaného objektívne nebola neprimerane vysoká v porovnaní s odmenami riadiacich pracovníkov v obdobných pozíciách v iných obchodných spoločnostiach a je nemorálnym nedostávať za riadne vykonanú prácu odplatu. Žalobca má za to, že prvoinštančný súd sa dostatočne vyporiadal i so všetkými podstatnými argumentmi uvádzanými žalovaným, dal na ne jasnú a výstižnú odpoveď, preto nie je daný odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., k čomu označil viaceré rozhodnutia k tomuto vydané ÚS SR.
13. K vyjadreniu žalobcu podal žalovaný odvolaciu repliku zo dňa 08.07.2019 (čl. 360), v ktorej zotrval na argumentácii uvedenej v odvolaní a zdôraznil, že podľa § 61 ods. 8 zákona o štátnej službe bol žalobca ako štátny zamestnanec povinný do 30 dní odo dňa vzniku štátnozamestnaneckého pomeru skončiť okrem iného aj členstvo v riadiacom, kontrolnom alebo dozornom orgáne právnickej osoby spôsobom vyplývajúcim z osobitného predpisu. Ak sa žalobca v zákonom stanovenej lehote nevzdal funkcie člena štatutárneho orgánu, konal v rozpore s platnou legislatívou, čo sa považuje za neprípustné a na základe takéhoto nedovoleného konania žiada od žalovaného vyplatiť odmenu pri skončení výkonu funkcie. Žalobca sa vzdal výkonu funkcie až listom zo dňa 13.08.2012, čo je viac ako 30 dní po stanovenej lehote, ktorá mu vyplýva zo zákona o štátnej službe, teda si nesplnil povinnosť, ktorú mu zákon o štátnej službe ukladá a tvrdenie žalobcu, že nebolo objektívne možné ukončiť funkciu člena predstavenstva skôr, považuje žalovaný za irelevantné. Nárok požadovaný žalobcom označuje žalovaný naďalej za nemorálny, v rozpore s dobrými mravmi v rozpore s poctivým obchodným stykom, pretože spoločnosť žalovaného sa nachádzala v danom čase v hlbokej ekonomickej strate, do ktorej ju dostalo práve vedenie
- predstavenstvo, ktorého členovia sú osobitne odmeňovaní a takéto konanie sa nesporne prieči dobrým mravom.
14. Na odvolaciu repliku reagoval žalobca odvolacou duplikou zo dňa 05.08.2019 (č.l. 375), v ktorej odkázal na svoje predchádzajúce stanoviská s tým, že podľa žalovaného je morálne nedostávať za riadne vykonanú prácu odplatu, i keď sa želateľný ale negarantovaný výsledok nedostaví. Strata spoločnosti je objektívny faktor, ktorý ale nemôže znamenať zákaz vyplácania odplaty za vykonanú činnosť.
15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie proti rozhodnutiu bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávaní (§ 385 ods. 1 C.s.p.) keď dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.
16. Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolanie posudzuje len v medziach odvolacích dôvodov, pri rešpektovaní neprípustnosti novôt v odvolacom konaní, ak nie sú pre ich pripustenie splnené zákonom vyžadované podmienky (§ 366 C.s.p.). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd posudzuje a zaoberá sa len tými závermi uvedenými v prvoinštančnom rozhodnutí, ktoré sú spojené s odvolateľom uvedenými a vymedzenými odvolacími dôvodmi a v medziach, v akých odvolateľ výrok rozhodnutia napáda. Odvolací súd sa zaoberá len tým, čo odvolateľ rozporuje v odvolaní. Čo nie je napadnuté odvolaním sa predmetom odvolacieho prieskumu nestáva a zostáva založené na záveroch, ku ktorým dospel a ktoré vyslovil v rozhodnutí prvoinštančný súd.
17. Odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p. znamená, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací argument ale nie je bezbrehý a jeho naplnenie je dané v prípade, ak bolo strane sporu znemožnené realizovať jej procesné práva v takej intenzite, ktorá založí záver, že celé konanie je nespravodlivé, zo strany konajúceho súdu došlo k výraznému zasiahnutiu a k poškodeniu práv strany sporu vydaním prekvapivého rozhodnutia, ktoré odvolateľ neočakával, pretože bolo rozhodnuté o veci inak ako obvykle.
18. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces.
19. Odvolací súd k uvedenému odvolaciemu dôvodu poukazuje na obsahu spisu, z neho vyplývajúci procesný postup a musí prisvedčiť odvolateľovi, že prvoinštančný súd, i keď sa podrobne vyporiadaval s jednotlivými pre rozhodnutie relevantnými dôkazmi, opakovane prednášanou obranou žalovaného zameranou na posúdenie žaloby z hľadiska rozporu s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku sa v dostatočnom rozsahu nevenoval a tak ani odvolací súd nemôže správnosť rozhodnutia z pohľadu správnosti preskúmať.
20. Odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p., podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci znamená, že pri právnom posúdení, ktoré je činnosťou súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, vyvodzuje zo skutkového zistenia práva a povinnosti, ktoré majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu, je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
21. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj celého spisového materiálu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je možné potvrdiť ani zmeniť z dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p., ktorý odvolací súd vysvetlil v odseku 17. až 19. tohto odôvodnenia a ku ktorému následne nižšie uvedené dopĺňa.
22. Odvolateľ opakovane žiadal, aby prvoinštančný súd pri rozhodnutí o veci vzal do úvahy a vec posúdil i z hľadiska úpravy uvedenej v ust. § 39 Obč. zák,, podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Nie je dôvod popierať, že dokument, z ktorého okrem ostatných dôkazov žalobca žalované plnenie žiada priznať sú Pravidlá odmeňovania členov orgánov spoločnosti Letisko Piešťany a.s. (č.l. 98), ktoré nadobudli účinnosť dňa 13.12.2004 a sú podpísané ministrom dopravy, pôšt a telekomunikácii Pavlom Prokopovičom, ku ktorým bol prijatý Dodatok č.1 bez dátumu , ktorý nadobúda účinnosť dňa 01.03.2007 (č.l.100), ktorým sa upravila predsedom predstavenstva a dozornej rady, ako i členom predstavenstva a dozornej rady pôvodná v Pravidlách uvedená výška mesačnej odmeny. Uvedené dôkazy neboli odvolateľom spochybňované. Zo Stanov žalovanej spoločnosti (č.l. 118) zo dňa 18.06.2012 vyplýva, že žalovaný je súkromnou akciovou spoločnosťou a podľa čl. 10/15 patrí pri skončení výkonu funkcie členovi predstavenstva odmena vo výške 8-násobku mesačnej odmeny, ktorý nárok bol uznaný Uznaním záväzku (č.l. 5) žalovanou spoločnosťou a ktorý uznávací úkon bol podpísaný predsedom predstavenstva a ďalšími dvoma členmi. Uznanie teda podpísali členovia predstavenstva ostatnému členovi predstavenstva, ktorým je v tomto konaní žalobca.
23. Prvoinštančný súd sa ale veľmi zjednodušene a stroho vyporiadal s námietkou odvolateľa vznesenou voči žalovanému plneniu a s posúdením žaloby podľa ust. § 39 Obč. zák. a § 265 Obchod. zák., ktorého dôvodu je k tejto argumentácii žalovaného rozhodnutie nepreskúmateľné. Prvoinštančný súd sa musí s vecou dôsledne zaoberať i z tohto hľadiska, k čomu odvolací súd dáva do pozornosti prvoinštančného súdu napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Obo 17-18/2015 z 29.03.2017. Okrem toho ale považuje
odvolací súd za vhodné uviesť, že ak spoločnosť hospodárila dlhodobo so stratou, ktorú skutočnosť žalovaný ako pre rozhodnutie významnú opakovane zdôrazňuje, nič nebránilo akcionárom vziať túto skutočnosť do úvahy a včas pristúpiť či už ku zmene stanov, resp. zmene Pravidiel odmeňovania členov predstavenstva a dozornej rady, či inak zohľadniť zlú ekonomickú situáciu vo vzťahu k odmeňovaniu členov štatutárneho orgánu, ak ju hodnotí ako neprimeranú.
24. Odvolací súd nepovažuje za opodstatnený odvolací dôvod uvádzaný žalovaným a súvisiaci s tým, že žalobca nemá právo na vyplatenie odmeny titulom skončenia funkcie, pretože dňom skončenia funkcie je deň 02.10.2012, ale už odo dňa 21.06.2012 bol žalobca vymenovaný za prednostu Obvodného úradu Trnava, teda sa stal štátnym zamestnancom, na ktorého sa vzťahuje právna úprava uvedená v zák.č. 400/200 Z.z. o štátnej službe, podľa ktorého nemôže ani podľa tohto zákona, ani podľa Stanov spoločnosti, ani podľa Zmluvy o výkone funkcie poberať člen predstavenstva, ak sa stane štátnym zamestnancom, odmenu od spoločnosti. Odvolací súd k uvedenej obrane žalovaného favorizuje tvrdenia žalobcu, podľa ktorých nesmie ísť o súbeh funkcií, ktorý by mohol založiť prípadnú kolíziu záujmov, ku ktorému však v tejto veci nedošlo a naviac, tým, kto mal dodržanie tejto zákonnej povinnosti sledovať a kontrolovať je štátny orgán ako zamestnávateľ.
25. S poukazom na vyššie odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom sa prvoinštančný súd dôsledne vyporiada s obranou žalovaného a vo veci znovu rozhodne.
26. Odvolací súd rešpektujúc ust. § 391 ods. 3 C.s.p., podľa ktorého, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať, dáva do pozornosti prvoinštančnému súdu, naznačený smer, podľa ktorého má ďalej spor posudzovať, skutkové zistenia vyhodnotí a o veci opäť rozhodne.
27. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p).
Senátom konajúceho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je dovolanie prípustné ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p. ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).