Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25CoP/30/2020

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci navrhovateľa: G. M., nar. XX.X.XXXX, bytom Z. H., O. republika, štátny občan Macedónskej republiky, t. č. v Talianskej republike, zastúpený advokátom: JUDr. Peter Belovič, so sídlom Šaľa, Hollého 1854/9, proti manželke: Z. M., nar. X.X.XXXX, trvale bytom S., D. XXXX/XX, t. č. S. V., O.-H. D. XXX, XXX XX U., H. republika, štátna občianka Slovenskej republiky, o návrhu navrhovateľa na rozvod manželstva, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č. k. -20 zo dňa 11.12.2019 - voči výrokom I. a II. o vyhlásení nedostatku právomoci a zastavení konania, t a k t o

rozhodol:

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a II. vrátane závislého výroku III. p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. vyhlásil, že Okresný súd Galanta nemá právomoc konať a rozhodnúť vo veci návrhu navrhovateľa na rozvod manželstva, výrokom II. konanie zastavil, výrokom III. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, výrokom IV. rozhodol, že navrhovateľovi vracia súdny poplatok za návrh na rozvod manželstva vo výške 33,- Eur cestou prevádzkovateľa systému Slovenská pošta, a. s. po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. čl. 26 ods. 2 vyhlášky č. o medzi Československou socialistickou republikou a Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou o úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach (ďalej len „“), ako i článkami 3 ods. 1, čl. 4, čl. 5, čl. 6, čl. 7 ods. 1, čl. 17 nariadenia Európskeho parlamentu a rady č. 2201/2003 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len „Nariadenie“), ako i ust. (ďalej len „“), , , (ďalej len „“) a vecne tým, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal rozvodu manželstva, s tým, že on je občanom Macedónskej republiky a manželka je št. občianskou slovenskej republiky, pričom spolu na území Slovenskej republiky spolu nikdy nežili, svadbu mali na Slovensku, ale hneď po svadbe sa vrátili do Talianska, kde sa na jar roku 2009 aj zoznámili. Navrhovateľ a jeho manželka žijú už takmer desať rokov v Taliansku, avšak každý v inom meste a s iným partnerom. Vzhľadom na prítomnosť cudzieho prvku v predmetnej veci, preto súd prvej inštancie skúmal v prvom rade svoju právomoc vec prejednať a rozhodnúť. Zistil, že existuje uzatvorená medzi Československou socialistickou republikou a Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou o úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach, publikovaná v Zbierke Prednosť predmetnej pred uplatnením nariadenia Európskeho parlamentu a rady č. 2201/2003 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov

v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktoré je univerzálne aplikovateľné, vyplýva z o európskej únii a o fungovaní európskej únie, podľa ktorého ustanovenia zmlúv neovplyvnia práva a povinnosti vyplývajúce z dohôd uzavretých pred 1.1.1958 alebo pre pristupujúce štáty pred dňom ich prístupu medzi jedným alebo viacerými členskými štátmi na jednej strane a jedným alebo viacerými tretími krajinami na strane druhej. Podľa čl. 26 ods. 2 vyhlášky č. , ak je v čase podania návrhu jeden z manželov občanom jednej zmluvnej strany a druhý občanom druhej zmluvnej strany, je pre konanie o rozvod príslušný súd zmluvnej strany, na území ktorej majú obaja manželia bydlisko. Pokiaľ jeden z manželov má bydlisko na území jednej zmluvnej strany a druhý na území druhej zmluvnej strany, je príslušný súd zmluvnej strany, na území ktorej má bydlisko manžel, proti ktorému návrh smeruje. Súd prvej inštancie potom vychádzal z ustálenej judikatúry, podľa ktorej sa bydliskom rozumie miesto, kde sa osoba skutočne trvale zdržuje, aj keď je prihlásená na trvalý pobyt v obvode iného súdu. Pojmy bydlisko a trvalý pobyt pritom nemožno stotožňovať, pretože fyzická osoba sa na mieste trvalého pobytu (registrovaný právny stav) nemusí reálne zdržiavať. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že na predmetnú vec nie je možné aplikovať medzinárodnú , keďže ani jeden z manželov v súčasnosti nemá bydlisko na území jednej zo zmluvných strán, keďže obaja manželia majú bydlisko v Talianskej republike. Pretože v predmetnej veci neboli splnené podmienky pre aplikáciu , vychádzal súd pri určení právomoci z ustanovení Nariadenia, pričom dospel k záveru, že predmetné konanie o rozvod manželstva účastníkov patrí do predmetu úpravy citovaného Nariadenia. Po preskúmaní podmienok na určenie všeobecnej právomoci vo veci rozvodu manželstva dospel potom súd prvej inštancie k záveru, že v predmetnej veci nie je možné určiť právomoc slovenského súdu, podľa žiadneho z kritérií uvedených v článku 3,4 a 5 Nariadenia, nakoľko obaja manželia majú obvyklý pobyt v Talianskej republike, manželia na území Slovenskej republiky nemali obvyklý pobyt, manželka navrhovateľa na území Slovenskej republiky nemá obvyklý pobyt, ani navrhovateľ na území Slovenska nemá obvyklý pobyt. Právomoc súdu iného členského štátu je pritom možné určiť podľa článku 3 nariadenia, keďže obaja manželia majú obvyklý pobyt v Taliansku, z ktorého dôvodu slovenské súdy nemajú ani zostatkovú právomoc v zmysle článku 7 Nariadenia. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že Okresný súd Galanta nemá právomoc na konanie o rozvod manželstva účastníkov konania, pričom právomoc patrí podľa nariadenia do právomoci súdu iného členského štátu

- súdu Talianskej republiky, preto vo výroku I. rozhodol, že v predmetnej veci nemá právomoc konať a rozhodnúť a výrokom II. konanie pre nedostatok neodstrániteľnej prekážky konania podľa zastavil.

3. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa , v zmysle ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

4. O vrátení zaplateného súdneho poplatku za návrh, súd rozhodol podľa ust. , o súdnych poplatkoch.

5. Proti tomuto uzneseniu podal v rozsahu jeho výrokov I. a II. odvolanie navrhovateľ, ktorý dôvodil, že sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie o tom, že nemá právomoc konať a rozhodnúť vo veci návrhu navrhovateľa na rozvod manželstva, nestotožňuje. Uvedené rozhodnutie odvodzuje súd zo znenia medzi Československou federatívnou republikou a Socialistickou federatívnou republikou Juhoslávie o úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach, publikovanou v Zbierke Podľa čl. 26 ods. 2 predmetnej : „ak je v čase podania návrhu jeden z manželov občanom jednej zmluvnej strany a druhý občanom druhej zmluvnej strany, je pre konanie o rozvod príslušný súd zmluvnej strany, na území ktorej majú obaja manželia bydlisko. Pokiaľ jeden z manželov má bydlisko na území jednej zmluvnej strany a druhý na území druhej zmluvnej strany, je príslušný súd zmluvnej strany, na území ktorej má bydlisko manžel, proti ktorému návrh smeruje. V danom konkrétnom prípade manželka, proti ktorej návrh smeruje, má bydlisko v Slovenskej republike a je občianskou SR. pritom neurčuje a nešpecifikuje, či má ísť o „trvalý pobyt“, „prechodný pobyt“, alebo „skutočné bydlisko.“ Odhliadnuc od skutočnosti, že ani jeden zo zmluvných štátov predmetnej už neexistuje, nikto v tomto konaní neskúmal skutočnosť, či Macedónska republika je právnym nástupcom bývalej Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie, a preto je pochybné, či je možné ustanovenia použiť na daný konkrétny spor. Súd prvej inštancie tu argumentuje pojmami „bydlisko,“ „trvalý pobyt,“ ktoré však nie sú v žiadnom zákone a ani v predmetnej špecifikované. Súd na jednej strane prijal záver, na základe konštatovania, že nie je možné aplikovať na daný právny stav a preto postupoval podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a rady č. 2201/2003 o právomoci a o uznávaní a výkone

rozsudkov v manželských veciach, ktoré vyplýva z o Európskej únii a o fungovaní Európskej únie, podľa ktorých ustanovenia zmlúv neovplyvnia práva a povinnosti vyplývajúce z dohôd uzavretých pred 1.1.1958, alebo pre pristupujúce štáty pred dňom ich pristúpenia medzi jedným alebo viacerými členskými štátmi na jednej strane a jedným alebo viacerými tretími krajinami na strane druhej. Súd prvej inštancie však opomenul, že Macedónska republika nie je štátom Európskej únie, a preto sa a nariadenia EÚ nemôžu vzťahovať na úpravu právnych vzťahov občanom nečlenských štátov EÚ. V tomto konkrétnom prípade sa mal súd riadiť skôr ustanovením , veta druhá, podľa ktorého je súdom miestne príslušným „všeobecný súd toho manžela, ktorý návrh nepodal.“ Manželka navrhovateľa je občiankou Slovenskej republiky, má trvalý pobyt v meste Šaľa, tu realizuje svoje základné občianske právo voliť a byť volený. To, že dlhodobo žije v Taliansku ešte neznamená, ž prestala byť občianskou tohto štátu. Rovnako sa na právny status a rozhodovanie súdu o danom predmete konania vzťahuje i ust. , ako aj ust. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, v ktorých ustanoveniach nie je rozhodujúce, kde majú účastníci „trvalý pobyt“, ani kde majú „obvyklý pobyt,“ ale „občanmi ktorého štátu sú,“ čo je jednoznačné a ničím nespochybniteľné kritérium. Preto sa navrhovateľ nestotožňuje ani s výrokom súdu o zastavení konania, nakoľko je zrejmé, že súdom, ktorý vec rozhodnúť mohol a v zmysle zákona aj mal, je Okresný súd Galanta ako miestne a vecne príslušný súd účastníkov v danej veci. Preto má navrhovateľ za to, že pri rozhodovaní súdu prvej inštancie neboli splnené procesné podmienky pre takéto rozhodnutie a súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( a ), a preto navrhoval, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie podľa , zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Manželka navrhovateľa odvolací návrh nepodala. K doručenému odvolaniu navrhovateľa sa nevyjadrila.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( , ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom

- účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( a v spojení s ), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím na prípadné vady konania iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil ( ), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle a .

8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom obsah preskúmavaného rozhodnutia, jeho odôvodnenie a navrhovateľom uplatnenú odvolaciu argumentáciu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie postupoval správne, keď vo veci návrhu navrhovateľa na rozvod manželstva vyhlásil, že nemá právomoc konať a rozhodnúť a konanie o rozvod manželstva zastavil a v nadväznosti na posúdenie správnosti napadnutých výrokov I. a II. rozhodnúť aj o správnosti závislého výroku III. o trovách konania.

9. Nakoľko výrok IV. o vrátení súdneho poplatku nebol napadnutý odvolaním, ani voči nemu odvolanie nie je prípustné, nebol tento predmetom prieskumu odvolacieho súdu, nakoľko nadobudol právoplatnosť.

10. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku navrhovateľa a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozhodnutia. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:

11. V predmetnej právnej veci sa navrhovateľ, štátny občan Macedónskej republiky, domáha rozvodu manželstva s manželkou štátnou občiankou Slovenskej republiky s tým, že nikdy spolu nežili na území Slovenskej republiky, pričom obaja už desať rokov žijú v Taliansku. Navrhovateľ právomoc súdu SR na konanie o rozvode ich manželstva odvodzuje od ust. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom dôvodiac, že Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 2201/2003 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach nemožno na daný prípad aplikovať, nakoľko navrhovateľ nie je občanom členského štátu Európskej únie.

12. V danom prípade však súd prvej inštancie celkom správne aplikoval na určenie právomoci predmetné Nariadenie, pretože uvedené nariadenie je univerzálne aplikovateľné. Zásadne majú pri určovaní právomoci súdu prednosť ustanovenia dvojstrannej s tretím štátom, ktorá bola uzatvorená pred vstupom SR do EÚ (t. j. pred 1.5.2004), ktoré majú v zmysle o fungovaní EÚ prednosť pred právnymi aktmi EÚ. V tomto prípade by takouto dvojstrannou vzhľadom na štátne občianstvo navrhovateľa a právne nástupníctvo štátov, ktorých sú navrhovateľ a jeho manželka štátnymi občanmi, bola medzi ČSSR a SFRJ o úprave právnych vzťahov vo veciach občianskych, rodinných a trestných (Belehrad 20.1.1964, vyhl. č. ), ktorá však vo svojom čl. 26 ods. 2 riešenie určenia právomoci neposkytuje, keďže žiadny z manželov nemá na území žiadneho z jej zmluvných štátov bydlisko, nakoľko obaja žijú už dlhé roky v Taliansku. Nie je pritom podstatný trvalý pobyt, ktorý má len evidenčný charakter, ale skutočný pobyt manželov, teda taký, ktorý je spojený s ich úmyslom zdržiavať sa tam trvale. Takýto pobyt, a teda bydlisko, ako už aj obvyklý pobyt majú obaja manželia v Taliansku. To znamená, že vzhľadom na obvyklý pobyt manželov, je v danom prípade použitie dvojstrannej medzinárodnej vylúčené. Preto sa právomoc posudzuje podľa Nariadenia, ktoré sa vzhľadom na svoju univerzálnu aplikovateľnosť vzťahuje aj na občana 3. štátu s obvyklým pobytom v EÚ.

13. Táto univerzálna aplikovateľnosť nariadení EÚ v oblasti európskeho medzinárodného práva súkromného vyplýva z judikátu Súdneho dvora EÚ vo veci Owusu, kde súd povedal: „ Znenie článku 2 Dohovoru (dnes Nariadenia Brusel I) nenaznačuje, že uplatnenie všeobecného pravidla právomoci, ktorý tento článok obsahuje výlučne vo vzťahu k bydlisku žalovaného na území zmluvného štátu, je podmienené existenciou právneho vzťahu týkajúceho sa viacerých zmluvných štátov (bod 24 rozsudku). Všeobecné pravidlo právomoci uvedené v článku 2 Dohovoru sa môže vzťahovať aj na konania a spory týkajúce sa zmluvného štátu a tretieho štátu (bod 26 rozsudku). Medzinárodná povaha právneho vzťahu bydliska žalobcu a žalovaného v prvom štáte a sústredenie sporných skutočností v druhom štáte môže predstavovať medzinárodnú povahu predmetného právneho vzťahu (bod 29 rozsudku),“ čím uzavrel, že medzinárodný prvok, ktorý je potrebný na aplikáciu nariadení v oblasti európskeho medzinárodného práva súkromného, nemusí byť intrakomunitárny, ale môže sa týkať i nečlenského štátu.

14. To znamená, že aj v danom prípade, aj keď vec súvisí so štátom mimo EÚ, aplikuje sa Nariadenie, nakoľko sú splnené podmienky čl. 3 Nariadenia a nie sú dané prekážky konania v zmysle čl. 6 Nariadenia.

15. Aplikovať ustanovenia o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom by bolo možné len v prípade, ak by právomoc na rozvod podľa čl. 3 až 5 Nariadenia nemal súd žiadneho členského štátu EÚ a súčasne za splnenia podmienky v čl. 6 Nariadenia (výlučná povaha súdnej právomoci).

16. V tomto prípade vzhľadom na rovnaký obvyklý pobyt oboch manželov v Taliansku, ktoré je členským štátom EÚ sa teda aplikuje na určenie súdnej právomoci vo veci rozvodu manželstva navrhovateľa a jeho manželky čl. 3 predmetného Nariadenia, podľa ktorého vo veciach rozvodu, majú právomoc súdy členského štátu, na ktorého území, majú manželia obvyklý pobyt, t. j. súdy Talianskej republiky.

17. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je celkom nedôvodné, keďže uznesenie súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch I. a II. vecne správne, v dôsledku čoho odvolací súd uznesenie s použitím ust. , v odvolaním napadnutých častiach potvrdil, včítane závislého a správneho výroku III. o náhrade trov konania, odvolaním osobitne nenapadnutého.

18. O náhrade trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle a s použitím tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom žiaden z účastníkov ani návrh na náhradu trov konania v zmysle nepodal.

19. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).