Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_1CoPr-3-2019.pdf
PDF · 144.84 KB
Case nature
Area
Subarea
1CoPr/3/2019
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v spore žalobcu: Všeobecná úverová banka a.s., so sídlom v Bratislave, Mlynské nivy 1, IČO: 31 320 155, proti žalovanému C.. I. T. L.. XX.XX.XXXX, J. L. Č.. XXX, zastúpeného Mgr. Mariánom Čupríkom, advokátom AK so sídlom v Košiciach, Kováčska 40, o zaplatenie 5.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 15. júna 2018 č.k. 15Cpr/2/2014 - 435 takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť do 15-tich dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 5.000,- eur spolu s úrokom vo výške 5,5 % ročne z dlžnej sumy 5.000,- eur od 1.11.2013 do zaplatenia. Zároveň vyslovil, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
2. Rozhodol tak o peňažnom nároku žalobcu uplatnenom z titulu zodpovednosti žalovaného za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať.
3. V odôvodnení súd poukázal na argumentáciu žalobcu v žalobe a v priebehu sporu (body 1 až 13, 24 až 35, 39, 40 odôvodnenia rozsudku), najmä že:
- žalovaný, ktorý bol u žalobcu v pracovnom pomere na základe písomnej pracovnej zmluvy zo dňa 1.3.2013, vykonával pre žalobcu prácu v pracovnej pozícii „poradca klienta“ s tým, že v súvislosti s vykonávaním dojednaného druhu práce bola v bode 33 a nasl. pracovnej zmluvy v súlade s § 180 ods. 1 a nasl. Zákonníka práce uzatvorená aj dohoda o hmotnej zodpovednosti, na základe ktorej žalovaný prebral zodpovednosť za prevzaté a zverené hodnoty, a to: cenné zásielky, hodnoty uložené v úschovných miestach (PIN-obálky v PK, PIN a heslo obálky k službe EDC), ceniny, platobné karty, hotovosť v eur a CM, šeky v eur a CM, vkladné knižky, cenné papiere, operátorské a administratívne karty k bankomatu, pričom podľa bodu 35 pracovnej zmluvy žalovaný prebral zodpovednosť za zistený schodok, pokiaľ nepreukáže, že tento schodok nezavinil,
- že žalovanému bola v súvislosti s výkonom práce pre žalobcu podľa pracovnej zmluvy pridelená pokladňa s identifikačným číslom pokladne: 3038,
- že dňa 30.9.2013 bola cestou priamej nadriadenej žalovaného W.. C. M. doručená písomná výpoveď žalovaného z pracovného pomeru zo dňa 29.9.2013 a pracovný pomer bol ukončený dňom 31.10.2013,
- že dňa 31.10.2013 bol na pokladni č. 3038, ktorá bola pridelená žalovanému v súvislosti s výkonom jeho práce, zistený schodok vo výške 5.000,- eur,
- že vznik schodku je detailne popísaný v internom zázname žalobu označenom ako hlásenie operačného rizika - pokladničné diferencie, č. RGH768/2013 zo dňa 31.10.2013, ktoré podpísal žalovaný dňa 31.10.2013, ktorého súčasťou je okrem iného aj návrh náhrady škody spôsobenej žalovaným žalobcovi schodkom, a to mesačnými splátkami žalovaného vo výške 100,- eur, splatnými vždy k 15-temu dňu príslušného kalendárneho mesiaca až do úplného zaplatenia,
- že žalovaný s návrhom žalobcu na náhradu škody spôsobenej schodkom súhlasil, čo výslovne potvrdil slovami: „súhlasím s návrhom“ a svojím podpisom predmetného interného záznamu,
- že dňa 31.10.2013 bola v nadväznosti na vznik schodku medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená aj dohoda o náhrade škody vo výške 5.000,- eur, ktorú žalovaný spôsobil pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním, a to schodkom na pokladni č. 3038, ktorá mu bola pridelená ako zamestnancovi, v odseku 2 ktorej žalovaný uznal svoju zodpovednosť za škodu, čo do dôvodu a výšky a súčasne sa svoj splatný záväzok voči žalobcovi vo výške 5.000,- eur zaviazal zaplatiť v mesačných splátkach vo výške 100,- eur, vždy k 15-temu dňu v mesiaci počnúc 15.11.2013, až do úplného zaplatenia, najneskôr však do 31.12.2017, a to bezhotovostným bankovým prevodom, alebo vkladom v hotovosti na účet žalobcu, a ak dôjde k omeškaniu so zaplatením niektorej splátky, je žalobca oprávnený požadovať zaplatenie celého záväzku,
- že dňa 24.1.2014 bolo žalobcovi doručené písomné podanie žalovaného, označené ako odstúpenie od zmluvy zo dňa 30.12.2013, v ktorom žalovaný uviedol, že odstupuje od dohody, lebo dohoda o náhrade škody bola uzatvorená pod nátlakom, v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok a bez konzultácie so zástupcami zamestnancov žalobcu,
- že dňa 31.1.2014 žalobca žalovanému písomne oznámil, že odstúpenie od zmluvy v celom rozsahu odmieta a naďalej trvá na plnení záväzkov žalovaného,
- že žalovaný ku dňu skončenia pracovného pomeru k 31.10.2013, a ani do podania žaloby, žalobcovi nepreukázal, že predmetný schodok vznikol sčasti a celkom alebo v časti bez jeho zavinenia.
4. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku poukázal i na obranu žalovaného o danosti liberačných dôvodov v zmysle § 182 ods. 3 Zákonníka práce (body 14 až 23 a body 36 a 37, 41, 42 odôvodnenia rozsudku), založenú najmä:
- na spochybnení platnosti dohody o hmotnej zodpovednosti uzatvorenej so žalobcom, odkazom na bod č. 37 pracovnej zmluvy, podľa ktorého „ak zamestnanec bude pracovať na pracovisku s viacerými zamestnancami, ktorí taktiež uzavreli dohodu o hmotnej zodpovednosti, bude s nimi zodpovedať za vzniknutý schodok spoločne“ a fakt, že na pracovisku - pobočke banky, pracovali viacerí zamestnanci s hmotnou zodpovednosťou, a tak žalovaný mal byť už s plnením tejto podmienky hmotne zodpovedný spoločne s ostatnými zamestnancami na pracovisku, a je teda otázne, aký typ hmotnej zodpovednosti bol obsahom dohody (spoločná alebo individuálna), resp. či vzhľadom na neurčitosť a nezrozumiteľnosť zmluvných klauzúl mohla vzniknúť platná dohoda o hmotnej zodpovednosti zamestnanca,
- na tvrdení, že na schodok, zistený v posledný deň trvania pracovného pomeru, upozornil sám žalovaný, ktorý na zistenú nezrovnalosť v stave pokladne okamžite informoval nadriadených, následne v snahe prešetriť príčinu vzniku schodku aktívne spolupracoval so žalobcom, ktorý opakovane uvádzal, že šetrením a dokonca ani dôslednou kontrolou kamerových záznamov nezistil žiadne pochybenia pri práci žalovaného,
- odkaze na postup v banke taký, že po ukončení pracovného dňa si zamestnanci sami skontrolovali stav pokladne a následne pokladňu odniesli do priestoru pred trezorom banky, kde tam pokladnice odložili a neskôr ich spoločne potom, čo posledný zamestnanec odložil pokladňu v chodbe, uložili do trezoru, tento trezor, resp. chodba pred trezorom neboli monitorované kamerovým systémom a mali doňho prístup všetci zamestnanci kedykoľvek, ráno sa stav pokladníc po vyzdvihnutí z trezoru už nekontroloval, robilo sa tak znovu až po skončení nasledujúceho pracovného dňa,
- na argumentácii, že v dňoch 30.10.2013 a 31.10.2013 bol pridelený do hlavnej pokladne a žalovaný mal na starosti najväčšiu hotovosť, totiž iní zamestnanci pobočky odovzdávali ucelené balíčky bankoviek tomu zamestnancovi, ktorý bol v daný deň v uvedenej hlavnej pokladni, tieto väčšie obnosy peňazí sa ukladali v balíčkoch do oddelenej prepravnej schránky, ku ktorej nemal žalovaný kľúč. Dňa 30.10.2013 po ukončení zmeny žalovaný prepočítal stav v pokladni, t.j. hlavnej aj malej, ktorá mu bola pridelená, pričom balíčky bankoviek a mincí odložil do prepravnej schránky, ktorá na tento účel (ukladanie ucelených balíčkov) slúžila a zvyšok hotovosti uložil do jeho malej pokladne, ku ktorej mal žalovaný pridelený kľúč od zamestnávateľa. K prepravnej schránke, kde boli uložené balíčky s bankovkami a mincami, však žalovaný nemal k dispozícii žiaden kľúč, zamestnávateľ takýto kľúč žalobcovi nedal k dispozícii, následne žalovaný uložil (dňa 30.10.2013) obe schránky do chodby pred trezorom. Na druhý deň, dňa 31.10.2013 žalovaný bol opäť pridelený do hlavnej pokladne pobočky, po skončení pracovného dňa zistil nesúlad stavu a vec okamžite riešil s nadriadenými, pričom celá vec sa skončila tak, že žalovaný bol nútený podpísať dohodu o náhrade škody. Keď k tomu došlo, bola už takmer polnoc, bol unavený, mal za sebou nielen pracovnú zmenu, ale aj následné dlhotrvajúce prešetrovanie celej vzniknutej situácie, vrátane prezerania kamerových záznamov svojej práce v hlavnej pokladni z celého dňa, bol teda značne vyčerpaný, zrak a celkové vnímanie mal už narušené a nesústredené, podpísal dohodu o náhrade škody s vidinou po celom dni konečne opustiť priestory zamestnávateľa a ísť domov si oddýchnuť. Pri podpise dohody prakticky nevnímal, čo vlastne podpisuje a už vôbec si neuvedomoval právne následky, zamestnávateľ pravdaže neinformoval žalovaného o tom, aké dôsledky podpis dohody prinesie a nepochybne konal úskočne, ako i na tvrdení,
- že žalovaný nemal zo strany žalobcu vytvorené riadne pracovné podmienky, aby mohol mať nad zverenými hodnotami náležitý dohľad, keďže nemal k dispozícii uzamykateľné schránky na uloženie hotovosti, resp. nemal k dispozícii kľúč od jednej z nich,
- že žalovaný objektívne nemal možnosť kontrolovať priestor pred trezorom (bez kamery, ani diania v trezore),
- že hotovostné prostriedky boli voľne prístupné viacerým osobám, nakoľko schránku nebolo možné uzamknúť,
- že žalovaný nemal k dispozícii kľúč od prepravnej schránky, že pokladnice - schránky, boli ukladané do priestoru bez videomonitoringu, pričom následne ich do trezoru odkladali iné osoby, nie hmotne zodpovední zamestnanci,
- že žalobca zanedbal svoju povinnosť vytvoriť svojim zamestnancom s hmotnou zodpovednosťou také podmienky, aby zverené hodnoty mohli riadne opatrovať a chrániť,
- že žalovaný odstúpil od dohody o náhrade škody, lebo túto podpísal dňa 31.10.2013 v neskorú nočnú hodinu, unavený a v strese v kancelárii u riaditeľa prakticky v posledných minútach posledného dňa trvania jeho pracovného pomeru, za prítomnosti nielen vedenia pobočky, ale aj regionálneho managementu, bez možnosti sa pred podpisom dohody s niekým poradiť, riadne si uvedomiť, čo predstavuje takáto suma škody, a bez prítomnosti zástupcov zamestnancov, s ktorými dohoda nebola prerokovaná, pričom ani samotný podpis dohody o náhrade škody, resp. uznanie záväzku, nie je bez ďalšieho možné považovať za dôkaz o tom, že takýto záväzok medzi zamestnancom a zamestnávateľom skutočne existuje a že je zaň zodpovedný práve tento zamestnanec, nakoľko peňažné prostriedky sa v rámci bankovej spoločnosti premiestňovali do trezora, teda nezostávali iba v stole spojenom s časovou pokladňou, hotovosť sa prekladala z časových pokladníc do prenosnej schránky, od ktorej kľúč nikdy k dispozícii nemal, priestor pred trezorom kamery nezachytávali a práve tam sa prenosné schránky aspoň na nejaký čas ukladali, keďže to tak bolo zaužívané, žalovaný počas svojej pracovnej zmeny dňa 31.10.2013 nezanedbal dohľad nad zverenými hodnotami a nemohol hotovosť v sume 5.000,- eur fyzicky z pokladne vybrať, medzi koncom pracovnej zmeny dňa 30.10.2013 a začiatkom zmeny dňa 31.10.2013 nemal predmetnú pokladňu žalovaný pod dohľadom, a žalovaný nebol a ani nemohol byť zodpovedný za manipuláciu s pokladňou v čase, kedy mali byť tieto uložené v trezore, a on nemal ako zistiť, či v priebehu noci sa s pokladňou, resp. hotovosťou v nej nemanipulovalo.
5. Súd konštatoval, že „vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, žalovaného, prednesom zástupcu za žalobcu, žalovaného, písomnými vyjadreniami zástupcu za žalobcu, právneho zástupcu žalovaného,
prednesmi na pojednávaní zástupcu žalobcu a zástupcu žalovaného, listinnými dôkazmi priloženými k žalobe“ a zrekapituloval obsah výpovede svedkyne C. M. (bod 43 až 46 odôvodnenia rozsudku), svedka I. P. (bod 47 odôvodnenia rozsudku), svedkyne C. S. (bod 48 odôvodnenia rozsudku), svedkyne D. C. (bod 49 až 50 odôvodnenia rozsudku).
6. Vec právne posúdil podľa § 177 ods. 1, § 178 ods. 2, § 182 ods. 1 posledná veta, § 182 ods. 3, § 183 ods. 2, § 187 ods. 1, § 189 ods. 1 Zákonníka práce, § 558 Občianskeho zákonníka a uzavrel, že „na základe zisteného skutočného stavu má za to, že žalovaný je zodpovedný za schodok, ktorý mu vznikol, a zaviazal ho na náhradu schodku vo výške 5.000,- eur.“
7. Usúdil, že „podmienka zodpovednosti žalovaného zamestnanca za schodok bola splnená“, lebo
- „z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol pracovnoprávny vzťah založený pracovnou zmluvou zo dňa 1.3.2013, v rámci tohto pracovnoprávneho vzťahu uzatvoril zamestnávateľ ako žalobca a žalovaný ako zamestnanec aj v bode 33 v súvislosti s vykonávaním dojednaného druhu práce v pracovnej pozícii poradca klienta, dohodu o hmotnej zodpovednosti, na základe ktorej prebral žalovaný zodpovednosť za prevzaté a zverené hodnoty a to: cenné zásielky, hodnoty uložené v úschovných miestach (PIN obálky k PK, PIN a heslo obálky k službe EDC, ceniny, platobné karty, hotovosť v eur a CM, šeky v eur a CM, vkladné knižky, cenné papiere, operátorské a administratívne karty k bankomatu, v súlade s bodom 35 pracovnej zmluvy odporca prebral zodpovednosť za zistený schodok, pokiaľ nepreukáže, že tento schodok nezavinil“,
- žalovanému bola v súvislosti s výkonom práce pridelená pokladňa s identifikačným č. 3038, ktorú skutočnosť preukazuje okrem iného aj doklad o kontrole zostatkov pokladničnej knihy zo dňa 29.10.2013,
- je nepochybné, že dňa 31.10.2013 bol na pokladni č. 3038, ktorá bola pridelená žalovanému v súvislosti s jeho výkonom práce, zistený schodok vo výške 5.000,- eur, ktorého vznik je detailne popísaný v internom zázname žalobcu, ktorého súčasťou je aj návrh náhrady škody, s ktorým návrhom náhrady škody žalovaný súhlasil, čo vyslovene potvrdil slovami: „Súhlasím s návrhom“ a svojím podpisom predmetného interného záznamu žalobcu,
- v nadväznosti na vznik schodku medzi žalobcom a žalovaným ako zamestnancom bola v súlade s § 191 ods. 3 Zákonníka práce uzatvorená dohoda o náhrade škody vo výške 5.000,- eur, v odseku 2 ktorej žalovaný uznal svoju zodpovednosť za škodu a súčasne sa svoj splatný záväzok voči žalobcovi vo výške 5.000,- eur zaviazal zaplatiť splátkami vo výške 100,- eur mesačne vždy k 15-temu dňu, počnúc 15.11.2013 až do úplného zaplatenia, najneskôr však do 31.12.2017, bezhotovostným bankovým prevodom alebo vkladom na účet žalobcu, a
- dňa 30.9.2013 doručil žalovaný žalobcovi písomnú výpoveď z pracovného pomeru a tento bol ukončený dňom 31.10.2013.
8. Dôvodil, že základným predpokladom zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených hodnotách, ktoré je povinný vyúčtovať, je aj uzavretie platnej dohody o hmotnej zodpovednosti a „z vykonaného dokazovania, ako už bolo vyššie uvedené, táto hmotná zodpovednosť bola už súčasťou pracovnej zmluvy, a teda aj táto podmienka zodpovednosti zamestnanca odporcu za schodok bola splnená.“
9. Uviedol, že „je zrejmé, že žalobca a žalovaný uzatvorili platnú dohodu o hmotnej zodpovednosti v rámci pracovnej zmluvy - konkrétne v jej bode 33 a nasledujúcich“ a vyvodil, že „so žalobcom tak bola dohodnutá individuálna hmotná zodpovednosť, po celý čas trvania pracovnej zmeny zamestnanec v plnej miere zodpovedá za jemu zverenú hotovosť, a to počnúc časom, kedy si ráno z trezoru vyzdvihne pokladničnú schránku a končiac večer po skončení pracovnej zmeny, kedy pokladničnú schránku opäť odovzdá do trezoru, keďže zamestnanec - žalovaný nepracuje na pracovisku (ktorým je v prípade pobočky priestor vymedzený stolom a vybavenou časovou pokladňou) spolu s inými zamestnancami za jedným stolom a teda nezdieľa s inými zamestnancami kľúč a heslo od časovej pokladne, nepracuje teda spolu s inými zamestnancami s peniazmi z rovnakej časovej pokladne, a teda zodpovedá za hodnoty, ktoré mu boli zverené individuálne“.
10. Súd prvej inštancie usúdil, že „existenciu škody - schodku žalobca preukázal z interného záznamu označenom ako hlásenie operačného rizika - pokladničné diferencie č. RGH 768/2013 zo dňa 31.10.2013, ktoré podpísal žalovaný, pričom súčasťou predmetného interného záznamu je okrem iného aj návrh náhrady škody spôsobenej žalovaným (č.l. 11 až 14)“. Dodal, že „pokiaľ ide stav na pokladni žalovaného, žalovaný potvrdil, že pri vykonávaní, resp. pri hľadaní tohto schodku sa fyzicky skontrolovala suma peňažných prostriedkov na pokladni, taktiež aj kamerové systémy a zistilo sa, že chyba v rámci prevodu finančných prostriedkov v rámci banky nebola.“ Z uvedeného potom súd vyvodil, že „zo skutočnosti, ktoré boli v konaní preukázané, súd teda mohol skonštatovať, že došlo ku schodku“ (bod 71 odôvodnenia rozsudku).
11. Dôvodil, že „na základe zistených skutočností a z výsluchu svedkov je zrejmé, že hotovosť, ktorá bola zverená žalovanému, po celý čas trvania jeho pracovnej zmeny, je pod dohľadom zamestnanca a nemá k nej prístup nikto iný, pre prípad, ak by sa žalovaný nezdržiaval na svojom mieste, resp. na svojom stole a teda pri časovej pokladni, tá ako už bolo vykonaným dokazovaním zistené, je chránená heslom, ktoré vie iba zamestnanec, navyše prístup do nej je možný iba v kombinácii heslo - kľúč, ktorý má zamestnanec u seba a večer po prerátaní si hotovosti v pokladni, prekladá hotovosť do prenosnej schránky a tú odovzdáva dvom zamestnancom kľúčiarovi a hesliarovi, ktorí stoja pri trezore. Preberanie sa uskutočňuje komisionálne, čiže dvaja zamestnanci preberajú pokladničnú schránku a pred ním ju vkladajú do trezoru, ráno sa situácia opakuje a zamestnanci odovzdávajú pokladničnú schránku s hotovosťou zamestnancovi, dvaja zamestnanci odovzdávajú pokladničnú schránku s hotovosťou zamestnancovi, všetko sa to deje oproti podpisu zamestnanca pod evidenciu uložených pokladničných schránok, v takomto prípade nie je možné poukazovať na námietky zástupcu žalovaného, že nemal vytvorené vhodné podmienky na to, aby hodnoty, ktoré prevzal, neboli zabezpečené proti jej zásahu s inou osobou. Navyše v konaní pri odovzdávaní týchto schránok do trezoru, t.j. dňa 30.10.2013 sám žalovaný bol jednou z dvoch osôb, ktoré preberali od zamestnancov prenosné schránky a ukladali ich do trezoru a konkrétne až do 31.10.2013, v tomto smere mal žalovaný funkciu kľúčiara, čiže hotovosť zo svojej časovej pokladne dňa 30.10.2013 ukladal do trezora sám a na druhý deň si ju z trezora vyberal.“
12. Súd prvej inštancie ďalej uzavrel, že „I keď je pravdou, že žalovaný sám zistil nezrovnalosť, a túto oznámil, v žiadnom prípade ho však nezbavuje individuálnej zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách a ani vlastne povinnosti preukázať, že tento schodok vznikol sčasti alebo celkom bez jeho zavinenia. Túto skutočnosť však žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nevyvrátil, resp. nepotvrdil.“, pričom „z dokazovania ďalej vyplynulo, že nie je pravdou skutočnosť uvádzaná žalovaným, že títo nechávajú hotovosť v prepravných schránkach v priestore pred miestnosťou, kde sa nachádza trezor, keďže zamestnanci s prepravnými schránkami čakajú pred miestnosťou s trezorom, kým k dverám do miestnosti nepristúpia na to určení dvaja zamestnanci, trezor neotvoria a nepreberú proti podpisom na evidenciu uložených pokladničných schránok prepravné schránky s hotovosťou od všetkých zamestnancov, resp. ako to uviedla svedkyňa D. C., zvyknú im oznámiť, že už sa idú odovzdávať peniaze do trezoru.“ (body 79 až 81 odôvodnenia rozsudku).
13. Na obranu žalovaného založenú na tvrdení, že k prepravnej schránke, kde mal uložené balíčky s bankovkami a mincami, nemal k dispozícii žiaden kľúč, prvoinštančný súd konštatoval, že „zo zisteného dokazovania vyplynulo, že na prenos hotovosti z trezoru k časovým pokladniam a naopak, nebolo potrebné, resp. dôležité tieto schránky uzamykať, pretože prenos v hotovosti a manipulácia s ňou, sa v čase otváracích hodín pobočky vždy deje komisionálne (k zamestnancovi, ktorý manipuluje s hotovosťou v jeho časovej pokladni, (napr. za účelom dotácie bankomatu pristúpi iný zamestnanec za účelom výkonu dohľadu) a po ukončení otváracích hodín pobočky si zamestnanci každý jeden zráta hotovosť na svojej časovej pokladni a po odsúhlasení si fyzického stavu v hotovosti v pokladni s evidenčným stavom, vytlačeným zo systému a nevykázaní schodku, odnášajú svoju hotovosť do trezoru, kde je od nich prebratá dvoma zamestnancami, ktorí prepravnú schránku vkladajú, ale aj vykladajú z trezoru pod plným kamerovým dohľadom. V čase, kedy je hotovosť uložená v trezore, je chránená nielen samotným trezorom, ale aj kamerovým záznamom, ktorý by akúkoľvek nezrovnalosť zistenú zamestnancom na druhý deň, resp. večer po ukončení zmeny a po prerátaní hotovosti v časovej pokladni pred jej vložením do prenosnej schránky zistil a potvrdil.“ (bod 82 odôvodnenia rozsudku).
14. Na tvrdenie žalovaného, že žalobca nemal kľúče od prenosnej schránky a túto evidenciu žalobca súdu doposiaľ nepredložil, súd prvej inštancie poukazom na podanie žalobcu (prípis z 20.7.2017 č.l.
365), „že v registratúre sa požadovaná evidencia nenachádza a tiež ani na pobočke, keďže sa na pobočke od októbra 2013 vystriedali traja riaditelia, tiež zamestnanci, nevedia sa dopátrať, kde a či bola zaslaná hľadaná evidencia“ uzavrel, že „z vykonaného dokazovania však výsluchom svedkov, listinných dôkazov mal za dôvodné, že i v prípade, ak by nemal žalovaný kľúč od tejto prenosnej schránky (čo riaditeľka pobočky na pojednávaní vyslovene odmietla), žalovaný by sa v tomto prípade svojej zodpovednosti nemohol zbaviť, nakoľko už v konaní bolo zistené a preukázané i samotným prednesom žalovaného, on sám predmetnú schránku nechal v miestnosti, ktorá nie je na to určená, v predtrezorovej miestnosti, ktorá navyše nie je chránená ani bezpečnostným ani kamerovým systémom, a keďže sa jednalo o zamestnanca, ktorý už predtým pôsobil na obdobnej pobočke banky, mal si byť vedomý toho, že takto voľne ponechanú schránku s hotovosťou nemôže v tomto priestore ponechať, resp. ju opustiť.“ (bod 83 a 84 odôvodnenia rozsudku).
15. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
16. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j. z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP. Navrhol zmeniť rozsudok a žalobu zamietnuť alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaný v odvolaní namietol záver súdu, že je zodpovedný za schodok, ktorý mu vznikol, lebo žalovaný žiadnym spôsobom nevyvrátil (nepreukázal, pozn. odvolacieho súdu), že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia, a to najmä poukazom na opakované tvrdenie samotného žalobcu, že po nahlásení schodku žalovaným bolo vykonané niekoľkohodinové šetrenie na pobočke žalobcu, pričom sa dôkladne skúmali aj kamerové záznamy zachytávajúce činnosť žalovaného pri výkone jeho pracovných povinností a žalobca jasne potvrdil, že všetky interné predpisy a postupy na pobočke prebiehali ako mali napríklad vo vyjadrení žalobcu zo dňa 28.10.2014, str. 6. Súdu prvej inštancie žalovaný vytkol, že zameral dokazovanie na skutočnosti týkajúce sa práce žalovaného s časovou pokladňou a s jej zabezpečením, avšak nevysporiadal sa dôsledne s tým, že výsledky dokazovania jednoznačne vyvracajú tvrdenia žalobcu o zodpovednosti žalovaného za vznik schodku počas jeho práce s časovou pokladňou, že súd ignoroval, že aj žalobca zanedbal svoje povinnosti vo vzťahu k ochrane svojich hodnôt a nedostatočne a nesprávne zistil skutkový stav a nesprávne právne vec posúdil, ak uzavrel, že u žalovaného boli splnené podmienky individuálnej hmotnej zodpovednosti, lebo nezohľadnil skutočnosť, že u žalovaného nedošlo k prevzatiu kľúča od prenosnej schránky a nedošlo k zvereniu hodnôt, ktoré táto schránka obsahovala. Žalovaný spochybnil správnosť skutkových zistení a právneho posúdenia súdom aj vo vzťahu k definícii pracoviska žalovaného a z toho vyplývajúce podľa žalovaného nesprávne závery o individuálnej hmotnej zodpovednosti žalovaného. Žalovaný namietol, že prezentovaný skutkový stav nebol zistený komplexne a úplne aj vzhľadom na to, že súd nevykonal viaceré a pritom zásadné dôkazy, ktoré navrhoval žalovaný a absolútne nijakým spôsobom neodôvodnil, prečo návrhy žalovaného na dokazovanie nepovažoval za potrebné vykonať. Konštatoval existenciu tzv. opomenutých dôkazov a v tejto súvislosti poukázal na návrh na dokazovanie obsiahnutý vo vyjadreniach žalovaného zo dňa 26.11.2014, 31.8.2017, v ktorých žalovaný opakovane navrhoval a žiadal vykonať dokazovanie - zabezpečenie videozáznamov z pobočky z príslušných dní, uložiť žalobcovi predložiť všetky prílohy štandardu „Bezpečnosť chránených priestorov a riadenie fyzických prístupov“, vrátane štandardu č. 647, predpisy, na ktoré odkazuje štandard č. 464, č. 647, predpisy, na ktoré odkazuje pracovný postup č. 510, najmä predpis č. 371 a č. 417. Žalovaný taktiež namietol nepreskúmateľnosť rozsudku pre nedostatok dôvodov s tvrdením, že z rozsudku sa vôbec nedá zistiť, na základe čoho súd prisvedčil námietkam žalobcu a akými konkrétnymi hodnotiacimi úvahami súd dospel k prezentovaným záverom vo vzťahu ku skutočnostiam, o ktorých každá procesná strana tvrdila a preukazovala niečo iné, či už išlo o postup odovzdávania hotovosti z a do trezoru, nepreskúmateľnosť vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu týkajúceho sa vymedzenia pracoviska žalovaného a pod., neodstránenie rozporov v skutkovom stave (bod 26 odvolania žalovaného), nevysporiadanie sa ani s obranou žalovaného, že nemal k dispozícii kľúč od prenosnej schránky, s ktorou mal pracovať v dotknutých dňoch, a teda nemal vytvorené podmienky pre riadnu ochranu obsahu tejto schránky zavinením žalobcu (bod 28 až 36 odvolania žalovaného). Žalovaný vytkol súdu nedôslednosť a nepreskúmateľnosť odôvodnenia vo vzťahu k hodnoteniu dokazovania, ako i s viacerými návrhmi žalovaného na dokazovanie, pričom žalovaný nerozumie tiež tomu, na základe čoho súd rozhodol o tom, že by žalobca mal nárok na „úrok“ ,
lebo rozsudok v tomto smere neobsahuje žiadne odôvodnenie, vyhodnotenie dôkazov a ani uvedenie právneho predpisu, na základe ktorého súd rozhodol o „úroku“ a prečo by tento „úrok“ mal byť počítaný od 1.11.2013.
17. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny. Zopakujúc v podstate svoju argumentáciu v priebehu sporu na súde prvej inštancie žalobca mal za to, že súd prvej inštancie náležite uzavrel, že žalovaný nepreukázal, že strata vznikla úplne alebo sčasti bez jeho zavinenia, a teda sa nezbavil zodpovednosti úplne alebo sčasti. Odvolanie žalovaného žalobca označil za neopodstatnené, lebo odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je ako celok zreteľné, jasné, zrozumiteľné a prehľadne štrukturované, a to aj vo vzťahu k námietke žalovaného týkajúcej sa opomenutých dôkazov, rozsudok v bode 47 obsahuje vysvetlenie k námietke žalovaného týkajúcej sa kamerových záznamov, pričom svedkyňa C. svojím vyjadrením podľa žalobcu chcela povedať, že zamestnanci po vybratí peňazí z časovej pokladne do prenosnej schránky čakajú každý so svojou prenosnou schránkou, kým nie sú vyzvaní, aby schránky s hotovosťou doniesli do trezoru, pričom svoju prenosnú schránku zamestnanci nesmú ukladať mimo svoj dosah a už vôbec nie mimo miestnosť s kamerovým záznamom. Podľa žalobcu vady rozsudku žalovaný vidí v podstate len v tom, že sa súd nestotožnil s jeho pohľadom na prejednávanú vec.
18. Žalovaný v replike na vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu zdôraznil, že argumentácia žalobcu v odvolaní postráda akýkoľvek náznak relevantných právnych argumentov, na základe ktorých by sa mal rozsudok považovať za vecne a právne správny, lebo vo bode 8 vyjadrenia žalobca iba opakuje svoje doterajšie podania a vyjadrenia. K vyjadreniu žalobcu k bodu C, D a E odvolania žalovaný odkázal na obsah svojho odvolania a podčiarkol, že na zásadnú otázku ani žalobca a ani súd nemajú jednotný názor, ak definícia určitého pojmu je diametrálne odlišná v závislosti od popisu skutočnosti, ktorá daný pojem obsahuje.
18. Žalovaný vo svojej duplike zopakoval svoj odkaz na svoje v spore prezentované stanoviská a vyjadrenia.
19. Odvolací súd (§ 34 CSP) na základe včas podaného odvolania žalovaného preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa § 379 CSP v spojení s § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. Nie sú však splnené podmienky pre zmenu rozsudku, ale rozsudok je potrebné zrušiť. Súd prvej inštancie zaťažil rozhodnutie a konanie mu predchádzajúce tzv. inou vadou, nakoľko svojim nesprávnym postupom znemožnil žalovanému realizáciu procesných práv, priznaných stranám sporu v civilnom sporovom konaní za účelom ochrany práv, a to v takej miere, že tým došlo k porušeniu práva žalovaného (i žalobcu) na spravodlivý proces, ku ktorej vade je povinný prihliadať odvolací súd aj z úradnej povinnosti.
20. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch určených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom (článok 48 ods. 2, vety prvej ústavy).
21. Súd je povinný v súlade s § 191 CSP vysporiadať sa so všetkým, čo vyšlo v priebehu konania najavo a čo strany sporu tvrdia, ak to má vzťah k prejednávanej veci.
22. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
koherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).
23. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach práve pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zaujal stanovisko, že medzi práva civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces treba preto považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé. Táto procesná vada zakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia, ktoré pre nedostatok dôvodov nemožno preskúmať. Za takejto situácie odvolací súd nie je ani oprávnený pre účely eventuálnych vlastných skutkových záverov bez ďalšieho hodnotiť vykonané dôkazy.
24. K uvedenej vade došlo i prejednávanej veci nároku žalobcu na náhradu škody voči žalovanému titulom jeho zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách.
25. Podľa § 182 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce, v znení účinnom v čase vzniku tvrdeného schodku (ďalej len „Zákonník práce“) ak zamestnanec prevzal na základe dohody o hmotnej zodpovednosti zodpovednosť za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty určené na obeh alebo obrat, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý schodok. V dohodách sa môže so zamestnancami súčasne dohodnúť, že ak budú pracovať na pracovisku s viacerými zamestnancami, ktorí uzatvorili dohodu o hmotnej zodpovednosti, zodpovedajú s nimi za schodok spoločne (spoločná hmotná zodpovednosť).
26. Dohoda o hmotnej zodpovednosti sa musí uzatvoriť písomne, inak je neplatná (§ 182 ods. 2 Zákonníka práce).
27. Podľa § 182 ods. 3 Zákonníka práce zamestnanec sa zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia.
28. Podľa § 182 ods. 4 Zákonníka práce ak nedostatky vzniknú v pracovných podmienkach zamestnancov so spoločnou hmotnou zodpovednosťou v súvislosti s tým, že bol na ich pracovisko zaradený iný zamestnanec alebo iný vedúci, prípadne zástupca vedúceho, alebo s tým, že niektorý zo zamestnancov od dohody o hmotnej zodpovednosti odstúpil, zamestnávateľ je povinný nedostatky odstrániť bez zbytočného odkladu.
29. Predpokladom zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách, ktoré je povinný zamestnanec vyúčtovať je škoda vo forme schodku na zverených hodnotách, platná písomná dohoda o hmotnej zodpovednosti, zavinenie zamestnanca, ktoré sa predpokladá, existencia pracovného pomeru a to, že ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením.
30. Zamestnávateľ pri tomto druhu zodpovednosti preukazuje, že má so zamestnancom uzavretú platnú dohodu o hmotnej zodpovednosti a že mu vznikla škoda v podobe schodku. Zvinenie zamestnávateľ nepreukazuje. Zamestnanec preukazuje vlastnú nevinu (exkulpácia). Zamestnanec sa
zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že schodok vznikol sčasti alebo celkom bez jeho zavinenia. Zavinenie tretích osôb samo osebe neznamená zánik hmotnej zodpovednosti.
31. Dohoda o hmotnej zodpovednosti je hmotnoprávnou podmienkou založenia tohto druhu zodpovednosti. Predmetom dohody o hmotnej zodpovednosti môže byť len predmety určené na obeh a obrat. Ide o ceniny, tovar, zásoby tovaru a iné hodnoty. Pojem „zverenie“ neznamená len odovzdanie týchto hodnôt zamestnancovi, ale súčasne možnosť výlučnej dispozície zamestnanca s týmito hodnotami. Nie je nevyhnutné, aby mal zamestnanec tieto predmety stále u seba v osobnej opatere, stačí, ak ich má zabezpečené proti zásahu inej osoby. Aj pre dohodu o hmotnej zodpovednosti platia všeobecné ustanovenia o zmluvách. V prípade neplatnej dohody o hmotnej zodpovednosti zamestnanec zodpovedá len podľa všeobecnej zodpovednosti. Rovnako sa postupuje, ak zamestnanec odstúpi od dohody o hmotnej zodpovednosti.
32. Schodok je rozdiel medzi skutočným stavom zverených hodnôt, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať a medzi údajmi účtovnej evidencie, o ktorý je skutočný stav nižší ako účtovný stav.
33. Pracovné podmienky majú podstatný význam pre možnosť, aby sa zamestnanec zbavil zodpovednosti. Medzi právne podmienky založenia zodpovednosti zamestnanca patrí aj podmienka, aby zamestnanec po celú dobu hmotnej zodpovednosti mal v osobnej dispozícii hodnoty, ktoré sú predmetom dohody o hmotnej zodpovednosti.
34. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie v dôvodoch rozsudku síce správne uviedol, že uviedol, že predpokladom zodpovednosti žalovaného za schodok na zverených hodnotách, ktoré je (bol) ako zamestnanec žalobcu povinný vyúčtovať, je písomná dohoda o hmotnej zodpovednosti, škoda vo forme schodku na zverených hodnotách a zavinenie, ktoré sa predpokladá, avšak svoj záver o zodpovednosti žalovaného za schodok vo výške 5.000,- eur učinil bez toho, aby predpoklady vzniku zodpovednosti zamestnanca za vznik škody žalujúceho zamestnávateľa náležite hodnotil z pohľadu relevantných zákonných ustanovení a vyššie uvedených judikatórnych premís.
35. Žalovaný vo svojom odvolaní opodstatnene súd prvej inštancie vytkol nepreskúmateľnosť rozsudku pre nedostatok dôvodov s tvrdením, že z rozsudku sa nedá zistiť, na základe čoho súd prisvedčil námietkam žalobcu a akými konkrétnymi hodnotiacimi úvahami súd dospel k prezentovaným záverom vo vzťahu ku skutočnostiam, o ktorých každá procesná strana tvrdila a preukazovala niečo iné, či už išlo o postup odovzdávania hotovosti z a do trezoru, nepreskúmateľnosť vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu týkajúceho sa vymedzenia pracoviska žalovaného a pod., neodstránenie rozporov v skutkovom stave, nevysporiadanie sa ani s obranou žalovaného, že nemal k dispozícii kľúč od prenosnej schránky, s ktorou mal pracovať v dotknutých dňoch, a teda nemal vytvorené podmienky pre riadnu ochranu obsahu tejto schránky zavinením žalobcu, ako i s viacerými návrhmi žalovaného na dokazovanie, a to aj vo vzťahu k hodnoteniu dokazovania, nakoľko súd prvej inštancie svoju pozornosť v dôvodoch rozsudku v podstate koncentroval na rekapituláciu obsahu vykonaných dôkazov, avšak bez toho, aby súd jasne a zrozumiteľne uviedol, aký záver učinil o skutkovom stave veci, t.j. aké logicky prepojené dielčie skutkové zistenia učinil z tých dôkazov, z ktorých čerpal predmetné skutkové zistenia pre svoje rozhodnutie.
36. Súd totiž mohol pristúpiť k aplikácii danej právnej normy až v procesnej situácii, kedy náležite zistil relevantný skutkový stav a následne v tomto smere podať zreteľný a zrozumiteľný výklad o tom, z akého právneho ustanovenia či právnych ustanovení vychádzal a z akého dôvodu pod tieto ustanovenia nakoniec podradil zistený skutkový stav veci. Záver o skutkovom stave veci slúži k lepšej prehľadnosti rozsudku v jeho tzv. skutkovej časti potiaľ, že predstavuje (z dielčích skutkových zistení) logicky prepojený skutkový nález, ku ktorému súd nachádza (aplikuje) príslušnú právnu normu, ktorú je potrebné na daný skutkový stav aplikovať. Uvedený záver prichádza do úvahy za stavu, ak žalobcom opísaný tzv. žalobný skutok bol v konaní preukázaný, lebo v opačnom prípade je jeho žaloba zamietnutá, čo nie je dôsledkom aplikácie právnej normy, ale nepreukázaním právne významných skutočností. Nakoľko skutková právna veta, ako sumarizácia právne relevantných skutkových zistení, je množinou informácií zistených v civilnom súdnom procese, ku ktorej súd vyhľadáva príslušné pravidlo správania, je nutné, aby bola úplná a aby o jej validite súd nemal pochybnosti. Ak totiž sú (hoci i nepatrné) pochybnosti o skutkových okolnostiach, ktoré sú inak identické so skutkovými okolnosťami predvídanými v hypotéze príslušnej právnej normy, nemožno v tejto (neistej) skutkovej situácii vôbec uvažovať o aplikácii predmetnej právnej normy na takto zistený skutkový stav.
37. Odôvodnenie rozsudku v posudzovanom prípade neobsahuje skutkové zistenia učinené odkazom na príslušné dôkazy. Pokiaľ ide o závery súdu, nie je zrejmé, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. V odôvodnení rozsudku iba uvádza, aké dôkazy vykonal - že „vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, žalovaného, prednesom zástupcu za žalobcu, žalovaného, písomnými vyjadreniami zástupcu za žalobcu, právneho zástupcu žalovaného, prednesmi na pojednávaní zástupcu žalobcu a zástupcu žalovaného, listinnými dôkazmi priloženými k žalobe“, neprípustne zrekapituloval skutkové prednesy sporových strán a obsah výpovede svedkyne C.O. M. (bod 43 až 46 odôvodnenia rozsudku), svedka I. P. (bod 47 odôvodnenia rozsudku), svedkyne C. S. (bod 48 odôvodnenia rozsudku), svedkyne D. C.Č. (bod 49 až 50 odôvodnenia rozsudku) a paušálne uzavrel, že „na základe zisteného skutočného stavu má za to, že žalovaný je zodpovedný za schodok, ktorý mu vznikol, a zaviazal ho na náhradu schodku vo výške 5.000,- eur“ , čím nerešpektoval požiadavku ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
38. Rozsudok v tomto smere neobstál v rovine jeho vlastnej argumentácie ani vo vzťahu k nevykonaným dôkazom, ktoré navrhoval žalobca a vo vzťahu k výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi „úrok“ od 1.11.2013, kde rozsudok absentuje akékoľvek odôvodnenie, a preto už z tohto dôvodu rozsudok nemôže byť považovaný za správny.
39. Za takejto situácie je nutné uzavrieť, že týmto nesprávnym procesným postupom súd znemožnil žalovanému (i žalobcovi), aby uskutočňoval patriace mu procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Vzhľadom na povahu vytknutej vady konania pred súdom prvej inštancie sa odvolací súd už ďalej nemohol zaoberať samotnou podstatou veci, resp. sa ňou ani zaoberať nemohol, keďže odvolací súd nemá podklad pre posúdenie vecnej správnosti záveru súdu prvej inštancie. Za tohto stavu preto odvolací súd nie je ani oprávnený pre účely eventuálnych vlastných skutkových záverov vykonané dôkazy bez ďalšieho hodnotiť.
40. Práve z týchto dôvodov odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako rozsudok spolu s akcesorickým výrokom o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť, a to bez toho, aby sa vzhľadom na povahu vytknutej vady, pre ktorú bolo nutné zrušiť rozsudok, z dôvodu procesnej ekonómie zaoberal aj ostatnými odvolacími námietkami žalovaného i argumentáciou žalobcu v odvolacím konaní, a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP).
41. Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvej inštancie v súlade s názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto uznesení (§ 391 ods. 2 CSP) v prvom rade sa náležite vysporiadať s tvrdením žalovaného o existencii liberačných dôvodov, ktoré ho zbavujú jeho zodpovednosti za schodok v zmysle § 182 ods. 3 Zákonníka práce a následne sa vysporiadať dôsledne aj s ostatnými relevantnými námietkami sporových strán. Až potom v spore opätovne rozhodne a rozhodnutie odôvodní v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP a ustálenými zásadami súdnej praxe tak, aby z odôvodnenia rozhodnutia bolo nepochybné právne posúdenie uplatneného nároku žalobcu vo vzťahu k žalovanej, ako aj právne závery, ktoré vyvodil zo zisteného skutkového stavu a obsahom ktorého budú jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, vrátane námietok žalobcu a žalovaného v priebehu tohto odvolacieho konania, súvisiacich s predmetom súdnej ochrany. Mať pritom na zreteli, že je v rozpore s § 220 ods. 2 CSP tzv. súhrnné zistenie, rovnako ako to, keď sa v odôvodnení reprodukujú jednotlivé dôkazy, i protichodné, bez toho, aby sa zaujalo stanovisko, čo súd skutočne zisťuje, ako i to, že v odôvodnení rozsudku použité formulácie typu, „čo uviedol svedok“ vôbec nevypovedajú o tom, čo vlastne a na podklade akých vykonaných dôkazov súd po skutkovej stránke zistil, prečo niektorým dôkazným prostriedkom uveril, prisúdil im vierohodnosť, prečo z iných zase nemohol čerpať informácie nevyhnutné pre zistenie skutkového stavu veci, event. prečo nepristúpil k vykonaniu stranou sporu navrhovaného dôkazu.
42. V novom rozhodnutí súd rozhodne aj o trovách celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
43. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).