Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_16Co-173-2019.pdf
PDF · 107.54 KB
No categories available
16Co/173/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a sudcov JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobkyne: J. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX Q., Z. XXX/XXX, právne zastúpenej R., proti žalovanej: Tatra banka, a. s., so sídlom 811 06 Bratislava, Hodžovo námestie 3, IČO: 00 686 930, o zaplatenie sumy 1.840,31 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 9Csp/69/2018-123 zo dňa 13. 05. 2019, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.342,02 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.296,06 € od 31. 03. 2018 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 45,96 € od 09. 03. 2019 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, p o t v r d z u j e.
II. Vo zvyšku zostáva rozsudok súdu prvej inštancie n e d o t k n u t ý .
III. Žalobkyni sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.342,02 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.296,06 € od 31. 03. 2018 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 45,96 € od 09. 03. 2019 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok). O nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie rozhodol tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na ich náhradu (III. výrok).
2. Žalobkyňa sa po pripustení zmeny žaloby domáhala určenia, že úver poskytnutý na základe zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. XX-XXXXXXXXXX. zo dňa XX. XX. XXXX (ďalej len „Zmluva o úvere“) je bezúročný a bez poplatkov, vydania bezdôvodného obohatenia v sume 1.840,31 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.840,31 € od 23. 03. 2018 do zaplatenia a priznania náhrady trov konania. Okresný súd na základe zisteného skutkového stavu a jeho právneho vyhodnotenia dospel k záveru, že žaloba žalobkyne po pripustení zmeny žaloby v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia je čiastočne dôvodná a v časti o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru je nedôvodná.
3. Okresný súd Zmluvu o úvere posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle ustanovení § 52 a nasl. zák. č. 40/1964 zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a preto ju okrem ust. OZ posúdil aj v medziach zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj „Zákon o spotrebiteľských úveroch“). V prvom rade okresný súd konštatoval, že Zmluva o úvere bola uzatvorená platne, resp. že nie je neplatná
ako celok. V súvislosti s vyjadreniami žalobkyne o tom, že Zmluva o úvere nemôže ako celok obstáť, vzhľadom na prítomnosť hrubo nemorálnych a zneužívaných zmluvných podmienok zakladajúcich hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, okresný súd uviedol, že námietky žalobkyne v tomto smere neboli dôvodné.
4. V ďalšom mal okresný súd za to, že v posudzovanej Zmluve o úvere absentuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru, ktorý vyžaduje Zákon o spotrebiteľských úveroch v súlade s ust. § 9 ods. 2 písm. f). V tejto súvislosti uviedol, že vyjadrenie konečnej splatnosti úveru musí byť jednoznačné a zrozumiteľné tak, aby bolo možné kedykoľvek zistiť jej presný termín, pričom za takéto vyjadrenie považoval napr. uvedenie dátumu (deň, mesiac, rok). V predloženej zmluve je konečná splatnosť úveru určená formuláciou „do 6 rokov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky“ z čoho je zrejmé, že rozhodujúcim dňom pre určenie konečnej splatnosti má byť deň splatnosti prvej splátky, avšak v zmluve sa nenachádza ani dátum splatnosti prvej splátky, a ani dátum splatnosti poslednej splátky. Je v nej uvedený len údaj o počte splátok 72 a frekvencia splatnosti splátok k 15. dňu príslušného mesiaca. Ak bola konečná splatnosť úveru závislá odo dňa splatnosti prvej splátky, ktorá v zmluve uvedená nebola, tak potom vyjadrenie konečnej splatnosti úveru v zmluve nebolo jednoznačné a zrozumiteľné. V dôsledku tohto nedostatku okresný súd poskytnutý úver z predmetnej Zmluvy o úvere vyhodnotil ako bezúročný a bez poplatkov v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch. Okresný súd sa však primárne zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovanou a posúdil ju ako dôvodnú. Na základe toho potom okresný súd dospel k záveru, že žaloba žalobkyne v časti o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru dôvodná nie je, a preto žalobu v tejto časti výrokom II. napadnutého rozsudku zamietol.
5. O žalovanom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.840,31 € s príslušenstvom okresný súd rozhodol v súlade so zistením, že sporný spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov pre absenciu podmienky v Zmluve o úvere v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto priznal žalobkyni právo na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanej v preukázanej výške rozdielu medzi plnením, ktoré žalobkyňa prijala a plnením, ktoré žalovanej vrátila (nad rámec poskytnutého peňažného plnenia žalobkyni), a to peňažnú čiastku 1.342,02 €. Okresný súd priznal nižšiu sumu ako žalobkyňa v žalobe žiadala z dôvodu, že žalobkyňa v konaní tvrdila, že na zmluvu o úvere celkovo zaplatila sumu 4.535,31 €, avšak na preukázanie týchto tvrdení žalobkyňa predložila len prehľad splácania bezúčelového spotrebného úveru č. XX-XXXXXXXXXX, z ktorého vyplýva, že celková suma zaznamenaných zaplatených splátok predstavuje len sumu 4.046,06 €. Po začatí konania došlo zo strany žalobkyne do dňa 20. 02. 2019 ešte k ďalším úhradám na účet žalovanej vo výške 45,96 €. Vzhľadom na vyššie uvedené potom rozdiel medzi plnením, ktoré prijala žalobkyňa a plnením, ktoré žalobkyňa žalovanej vrátila predstavuje čiastku 1.342,02 € (4.092,02 € - 2.750- €). Keďže žalovaná podala námietku premlčania aj do nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, okresný súd sa touto námietkou zaoberal a vyhodnotil ju ako nedôvodnú.
6. Žalobkyňa žiadala priznať aj úrok z omeškania, o ktorom okresný súd rozhodol tak, že zo sumy 1.296,06 € priznal žalobkyni úrok z omeškania od 31. 03. 2018, čiže počnúc dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na dobrovoľné vrátenie bezdôvodného obohatenia uvedenej v mimosúdnej dohode zo dňa 19. 03. 2018. Mimosúdna dohoda bola doručená žalovanej dňa 23. 03. 2018, posledný deň lehoty na vrátenie bezdôvodného obohatenia pripadol na deň 30. 03. 2018 a dňom 31. 03. 2018 sa žalovaná dostala do omeškania. Zo sumy 45,96 €, o ktorú žalobkyňa rozšírila žalobu až v priebehu konania, jej súd priznal úrok z omeškania až od 09. 03. 2019. V zmysle § 563 OZ, za prvú kvalifikovanú výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 45,96 € žalobkyni zo strany žalovanej súd považoval uznesenie o pripustení zmeny žaloby zo dňa 07. 03. 2019, ktoré bolo žalovanej doručené jeho vyhlásením na pojednávaní dňa 07. 03. 2019, keďže žalovaná bola prítomná na tomto pojednávaní. Žalovaná mohla teda povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie v sume 45,96 € splniť 08. 03 .2019 a dňom 09. 03. 2019 sa dostala do omeškania. Čo sa týka výšky úroku z omeškania, súd úrok z omeškania prisúdil vo výške, ktorá je daná § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ v znení účinnom od 01. 02 .2013. V zmysle tohto ustanovenia výška úroku z omeškania bola o 5 percentuálnych bodov vyššia, než bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky. Táto ku dňu 31. 03. 2018 a ku dňu 09. 03. 2019, teda k prvému dňu omeškania žalovanej, bola 0,00 % ročne, zvýšená o 5 percentuálnych bodov, teda bola 5 % ročne, preto žalobkyňa má nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z prisúdenej sumy. V prevyšujúcej časti ohľadom úroku z omeškania súd žalobu výrokom II. napadnutého rozsudku zamietol.
7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 2 CSP, keď mal za to, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko pomer úspechu k neúspechu protistrany bol približne rovnaký, keďže súd vyhovel čiastočne žalobe v časti vydania bezdôvodného obohatenia a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Konštatoval, že ani jedna zo strán nebola v plnom rozsahu úspešná.
8. Okresný súd vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 54 ods. 2, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458 ods. 1, § 563, § 517 ods. 1 a 2 OZ, ďalej podľa § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1 a ods. 2. § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch a pri nároku na náhradu trov konania aplikoval ust. § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 a 2 CSP.
9. Žalovaná podala proti tomuto rozsudku, do časti jeho I. výroku včas odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Namietala právne závery okresného súdu, že uzatvorená Zmluva o úvere neobsahuje údaj o dobe jej trvania a termíne konečnej splatnosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch, a na ktorom základe súd následne priznal žalobkyni nárok z titulu bezdôvodného obohatenia, pri aplikácii zákonnej sankcie, že Zmluva o úvere je bezodplatná.
10. Podľa žalovanej tu je na mieste požiadavka eurokonformného výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože táto výkladová metóda je podľa žalovanej ešte zreteľnejšie aplikovateľná práve pri náležitosti o uvedení trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti ako v prípade náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k), v ktorej súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/146/2017 z 22. 02. 2018 vyslovil záver o potrebe eurokonformného výkladu v tom zmysle, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, teda určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Závery uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a v nich vymedzený rozsah eurokonformného výkladu, ktorý súd plne aplikoval pre posúdenie náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k), je podľa názoru žalovanej ešte výraznejšie prítomný pri ust. § 9 ods. 2 písm. f), pretože „Termín konečnej splatnosti“ nie je náležitosťou uvedenou v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. 04. 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere.
11. Žalovaná ďalej v odvolaní dôvodila, že zo Zmluvy o úvere je zrejmé, že trvanie úveru je určené počtom mesiacov ako: „do 6 rokov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky“, pričom je tiež zrejmé, že splatnosť každej splátky je vždy k 15. dňu príslušného kalendárneho mesiaca. Keďže zmluva bola uzatvorená dňa 18. 02. 2013, tak dátum 15. 03. 2013 je dňom prvej splátky a 15. 03. 2019 je dňom poslednej splátky, a teda dňom konečnej splatnosti úveru. Dátum každej - aj prvej splátky - je tak daný presne určeným dňom splatnosti splátky, pričom aj deň prvej splátky je pre spotrebiteľa nespochybniteľný, keďže úver bol poskytnutý pripísaním na účet žalobkyne a od tohto dňa vznikla povinnosť úver splácať. V posudzovanej veci žalobkyňa nemohla mať ani pochybnosť o tom, na aké dlhé obdobie zmluvu uzatvára, keďže dĺžka trvania úveru bola vymedzená v rokoch. Konštatovala, že ani obsah gramatického, systematického a logického výkladu pojmu termín konečnej splatnosti neobsahuje požiadavku na jeho určenie konkrétnym dátumom, a teda z formulácie náležitosti „termín konečnej splatnosti“ nemusí jednoznačne vyplývať, že tieto časové udalosti nemôžu byť formulované inak, ako presným dátumom.
12. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaná žiadala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta.
13. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu len skonštatovala, že sa stotožňuje sa rozsudkom okresného súdu a že popiera všetky tvrdenia žalovanej v jej odvolaní. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.
14. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací a príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 CSP včas podané odvolanie prejednal, rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal v medziach daných ust. § 379 a 380 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (á contrario) CSP rozsudok okresného súdu v jeho napadnutom výroku I. podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny.
15. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).
16. Podľa § 2 písm. d) Zákona o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere), na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
17. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka <. musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
18. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere) poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k) <., r) <. a y) <..
19. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (1). Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (2).
20. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie námietky žalovanej bolo vyhodnotiť, či súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď na základe aplikácie ust. § 9 ods. 2 písm. f) v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch ustálil, že v dôsledku chýbajúcej náležitosti - riadneho určenia doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, sa predmetný úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, na základe čoho okresný súd odvolaním napadnutým výrokom zaviazal žalovanú na zaplatenie prevyšujúcej sumy ako bezdôvodného obohatenia, ktorú žalobkyňa zaplatila nad rámec istiny poskytnutého úveru.
21. Odvolací súd k veci uvádza, že podľa jeho názoru okresný súd vykonal v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre posúdenie uplatneného nároku žalobkyne, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým zisteniam. V celom rozsahu zdieľa právny záver okresného súdu v odvolaním napadnutej časti rozsudku, keď vec v napadnutom rozsahu správne právne posúdil, a preto s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd, práve v tejto rozhodujúcej časti aj odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť.
22. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že na uvedený vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia OZ, ako aj Zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzavretia zmluvy. Naviac, odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom, a že má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú pretlač. Teda, spotrebiteľ buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ sám v predstihu naformuloval podľa svojej predstavy alebo zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu.
23. Dôvodom, pre ktorý považoval súd prvej inštancie poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, bola okolnosť, že Zmluva o úvere medzi sporovými stranami neobsahovala všetky obligatórne náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že v spornej zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je žiadnym spôsobom uvedená konečná splatnosť úveru. V zmluve je v tejto súvislosti uvedená len výška splátky, počet splátok, dátum splatnosti každej splátky a časové vymedzenie obdobia splatnosti celého úveru (do 6 rokov od splatnosti prvej
splátky). Všetky tieto údaje síce patria medzi údaje nevyhnutne identifikujúce spotrebiteľský úver, avšak chýba medzi nimi aj riadny údaj o jeho konečnej splatnosti. Ak by mali pre spotrebiteľa v záujme identifikácie konečnej splatnosti úveru postačovať len tieto v zmluve uvedené zákonné náležitosti, zákonodarca by potom nemal dôvod na výslovné zakotvenie požiadavky aj podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch - na uvedenie konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Navyše, zákonodarca zdôraznil dôležitosť tejto náležitosti zmluvy tým, že jej absenciu zaradil medzi tie náležitosti, kedy v súlade ust. § 11 ods. 1 písm. b) tohto zákona prichádza automaticky následok v podobe zákonnej fikcie, že takýto spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov. V nadväznosti na uvedenú skutočnosť je potom na mieste a správne konštatovať, že pokiaľ žalovaná od žalobkyne prijala plnenie presahujúce rámec poskytnutého plnenia z úveru, tak žalobkyni oprávnene vzniklo bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu, ktoré je žalovaná povinná žalobkyni vydať.
24. Požiadavka eurokonformného výkladu v rovine, v akej žalovaná navrhuje jeho aplikovanie, nie je prípustná, a okrem toho, že je v rozpore s vyššie uvedenými právnymi závermi, neexistuje taká ustálená rozhodovacia prax, ktorá by eurokonformný výklad podľa žalovanej umožňoval. Žalovaná ako príklad v odvolaní poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v sp. zn. 3 Cdo/146/2017 z 22. 02. 2018, v ktorom bol vyslovený záver o potrebe použitia eurokonformného výkladu v prípade ust. § 9 ods. 2 písm. k) o tom, že nie je potrebné, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, avšak tento záver sa nijako netýka náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f), o ktorú v tejto právnej veci ide. Jedná sa o úplne odlišnú náležitosť spotrebiteľskej úverovej zmluvy a svojvoľný eurokonformný výklad podľa individuálnej potreby tu nemožno vytvárať. Námietka žalovanej je v tomto smere preto nedôvodná a odvolací súd na ňu neprihliadal.
25. Nie je možné sa stotožniť ani s tým tvrdením žalovanej, že žalobkyňa ako spotrebiteľ vie posúdiť rozsah svojho záväzku z hľadiska jeho trvania len na základe počtu splátok, ktorých počet sa zároveň rovná počtu jednotlivých mesiacov, s uvedením termínu konečnej splatnosti úveru v zmluve, formuláciou „do 6 rokov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky“, keď spolu s údajom o tom, že deň každej splátky pripadá na 15. deň príslušného mesiaca, je potom zrejmé, že ak bola zmluva uzavretá dňa 18. 02. 2013, tak deň 15. 03. 2013 je dňom prvej splátky a deň 15. 03. 2019 je dňom poslednej splátky, a teda aj dňom konečnej splatnosti úveru.
26. Takýto výklad žalovanej je v priamom rozpore s jazykovým znením právnej normy, pretože ak by zákonodarca považoval za postačujúce uviesť v zmluve údaje, z ktorých sa dajú iné informácie zistiť alebo vypočítať, tak by to bol v danom ustanovení tak uviedol. Zákon o spotrebiteľských úveroch však v ust. § 9 ods. 2 písm. f) vyžaduje výslovné uvedenie tohto termínu v zmluve, a preto nie je ani v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, ak dodávateľ (žalovaná) predkladá spotrebiteľovi zmluvy, ktoré vyžadujú na zistenie podstatných otázok splácania úveru akékoľvek výpočty. Pojem „termín“, totiž predstavuje presné časové vymedzenie, a pokiaľ ide o termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, tak tento musí byť v zmluve vyjadrený presným dátumom a nie udalosťou, ktorá je závislá od výpočtu spotrebiteľa, spoliehajúc na to, že spotrebiteľ si tento termín vypočíta správne a podľa predstáv vyhotoviteľa zmluvy. Nie je totiž povinnosťou spotrebiteľa, aby si sám vypočítal a vyhodnotil údaje v zmluve uvedené, ak túto povinnosť ukladá dodávateľovi zákon. Nedostatočná miera určitosti termínu konečnej splatnosti je v danom prípade zvýraznená aj tým, že rozhodujúcim dňom pre určenie konečnej splatnosti má byť podľa zmluvy deň splatnosti prvej splátky, avšak v zmluve sa okrem dátumu splatnosti poslednej splátky nenachádza ani dátum splatnosti prvej splátky, od ktorej by bolo možné počítať 6 rokov splácania, resp. 72 mesačných splátok.
27. Spôsob, akým žalovaná koncipovala obsahové náležitosti Zmluvy o úvere, tak vzhľadom na vyššie uvedené závery neobstojí, a ak okresný súd považoval takýto spotrebiteľský úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov, tak dospel k správnemu právnemu záveru. Následne, súd prvej inštancie z dostatočných dôvodov dospel k záveru, že žalobkyňa žalovanej zaplatila viac ako bolo jej povinnosťou a aj správne priznal žalobkyni sumu 1.342,02 € ako rozdiel medzi poskytnutými finančnými prostriedkami žalovanou žalobkyni (2.750 €) a finančnými prostriedkami vrátenými žalobkyňou žalovanej (4.046,06 + 45,96 €). Súd prvej inštancie rozhodol správne a v súlade so správne zisteným skutkovým stavom veci aj o úroku z omeškania, keď tento určil vo výške 5 % ročne zo sumy 1.296,06 € od 31. 03. 2018 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 45,96 € od 09. 03. 2019 do zaplatenia. Výšku bezdôvodného obohatenia ani výšku úroku z omeškania však žalovaná v obsahu odvolania nenamietala.
28. V súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny. Výrok II., ktorým súd prvej inštancie žalobu čiastočne zamietol, odvolaním napadnutý nebol a preto zostáva nedotknutý.
29. O nároku na náhradu trov konania súd rozhoduje v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP). V odvolacom konaní žalovaná nebola úspešná, ale náhradu trov nebolo možné priznať ani žalobkyni, lebo vyjadrenie k odvolaniu nebolo možné hodnotiť ako účelné trovy odvolacieho konania. Žalobkyňa sa vo vyjadrení obmedzila len na jednoduché konštatovanie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie spolu s tvrdením, že popiera všetky skutočnosti uvedené v odvolaní a navrhla, aby odvolací súd rozsudok potvrdil. Neuviedla žiadne relevantné skutkové tvrdenia k veci samej v súvislosti s podaným odvolaním a preto nemožno hovoriť o odôvodnených a účelne vynaložených výdavkoch na bránenie práva v zmysle § 251 CSP.
30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy , ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).