Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/118/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: S. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. T., S. XXX, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, o určenie neplatnosti právneho úkonu a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 29. 3. 2019, č. k. -132, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, okrem jeho zamietajúceho výroku, p o t v r d z u j e .

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že úver zo zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 28. 7. 2011 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov (výrok I.) a úver zo zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 28. 7. 2011 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov (výrok II.). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5 385,53 eura do troch 3 dní právoplatnosti tohto rozsudku (výrok III.) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok IV.). Zároveň vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (výrok V.).

2.V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 24. 7. 2011, č. XXXXXXXXX zo dňa 24. 7. 2011, č. XXXXXXXXXX zo dňa 18. 1. 2013 a č. XXXXXXXXXX zo dňa 18. 1. 2013 uzatvorené medzi ním a žalovaným sú neplatné pre početné neprijateľné podmienky, že úver na základe zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 24. 7. 2011, č. XXXXXXXXX zo dňa 24. 7. 2011, č. XXXXXXXXXX zo dňa 18. 1. 2013 a č. XXXXXXXXXX zo dňa 18. 1. 2013 sú bezúročné a bez poplatkov a tiež žiadal vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 5 385,53 eur. Uznesením zo dňa 27. 11. 2018 č. k. -103 konanie o určenie, že zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX obe zo dňa 18. 11. 2013 uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným sú neplatné a že úver z týchto zmlúv je bezúročný a bez poplatkov, zastavil z dôvodu litispendencie. Z hľadiska skutkového stavu výsledkami vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 24. 7. 2011 žalobca ako dlžník a žalovaný ako veriteľ uzatvorili zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len úverová zmluva I.) a toho istého dňa i zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len úverová zmluva II.), na základe ktorých žalovaný poskytol žalobcovi revolvingový úver pri každej vo výške 1 020 eur za totožných zmluvných podmienok. Splatnosť úveru bola stanovená v rozsahu 42 mesačných splátok po 54,65 eura do 29. dňa v mesiaci pri celkovej čiastke, ktorú musí dlžník zaplatiť vo výške 2 295,30 eura,

pri RPMN vo výške 69,55%, ročnej úrokovej sadzbe 70,01%, priemernej RMPN 46,56% poskytnutej čiastky revolvingu 537,76 eura, celkovej čiastke pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť 1 311,60 eura, predpokladanej RPMN po poskytnutí revolvingu 60,49%, ročnej úrokovej sadzbe revolvingu 76,20% a ročnej úrokovej sadzbe úroku z omeškania 9,50%. Poukázal na to, že v zmluvách podľa odseku 8.1 bola dojednaná dohoda o poskytnutí služby, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení podmienok službu spočívajúcu v odklade maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, resp. revolvingu a záväzok dlžníka zaplatiť odplatu za poskytnutú službu, spočívajúcu v možnosti odkladu splátok úveru vo výške 146,92 eura a za poskytnutie služby spočívajúcu v možnosti odkladu splátok revolvingu vo výške 76,32 eura a v prípade, ak bude revolving poskytnutý na odsek 8.4 zmluvy, podľa ktorého odplata za poskytnutie odkladu splatnosti splátok úveru je splatná dňom uzatvorenia dohody o poskytnutí služby. V ten istý deň strany sporu uzavreli aj rozhodcovskú zmluvu č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX. Rovnako bolo v konaní preukázané, že strany sporu dňa 18. 1. 2013 uzatvorili zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len úverová zmluva III.) a č. XXXXXXXXXX (ďalej len úverová zmluva IV.) taktiež totožného obsahu a týmito žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške vždy 930 eur pri dohodnutej splatnosti 42 splátok k 28. dňu v mesiaci, pri výške mesačnej splátky 49,83 eura, celkovej čiastke, ktorú musí dlžník zaplatiť vo výške 2 092,86 eura, RPMN 68,83%, ročnej úrokovej sadzbe 70,01%, priemernej RPMN 46,35%, poskytnutej čiastke revolvingu 490,33 eura, celkovej čiastke pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť 1 195,92 eura, predpokladanej RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 70,01%, ročnej úrokovej sadzbe revolvingu 76,21% a ročnej úrokovej sadzbe úrokov z omeškania 8,75%. Podľa bodu 8.1 zmlúv bola v nich dojednaná dohoda o poskytnutí služby, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení podmienok službu spočívajúcu v odklade maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, resp. revolvingu a záväzok dlžníka zaplatiť odplatu za službu spočívajúcu v možnosti odkladu splátok úveru vo výške 133,98 eura a za službu spočívajúcu v možnosti odkladu splátok revolvingu vo výške 69,60 eura, v prípade ak bude revolving poskytnutý, pričom v bode 8.4 zmluvy bolo stanovené, že odplata za poskytnutie odkladu splatnosti splátok úveru je splatná dňom uzatvorenia dohody o poskytnutí služby. Opierajúc sa o ustanovenie , a dôvodil, že právny vzťah medzi stranami sporu založený predmetnými zmluvami je spotrebiteľským vzťahom, kde na jednej strane vystupuje dodávateľ, ktorý konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a na druhej spotrebiteľ ako fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, predložené zmluvy sú typovými spotrebiteľskými zmluvami, ktoré boli pre spotrebiteľa vopred pripravené a ich obsah nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, z ktorého dôvodu ho bolo potrebné posúdiť aj podľa ustanovení , o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o ochrane spotrebiteľa platnými v čase uzavretia zmluvy o úvere. Poukázal i na rozhodovaciu prax, z ktorej vyplýva, že ustanovenie tretej vety , podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Prioritne posudzoval žalovaným namietanú prekážku res iudicata, resp. litispendencie, pretože o nároku žalovaného voči žalobcovi sa rozhoduje v rámci rozhodcovského konania. V tejto súvislosti argumentoval, že žalovaný toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal ani neoznačil dôkazy na jeho preukázanie. I napriek tomu mal za to, že v danom prípade nejde o takúto prekážku, keď právomoc rozhodcovského súdu na riešenie sporov vyplývajúcich z určitého zmluvného vzťahu v rozhodcovskom konaní je vždy založená na dohode zmluvných strán vyjadrenej v rozhodcovskej zmluve, pričom rozhodcovská zmluva je takou zmluvnou podmienkou, ktorá v zmysle musí byť individuálne dojednaná so spotrebiteľom bez ohľadu na formu ako aj znenie rozhodcovskej doložky (zmluvy) uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je potrebné považovať rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak by vznikla v neprospech spotrebiteľa a to vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Prezentoval názor, že znenie uzatvorených rozhodcovských zmlúv v danom prípade budí dojem, že individuálne dojednané boli, keď obsahujú vyhlásenie dlžníka, že s uzatvorením rozhodcovskej zmluvy súhlasí a tvrdenie, že veriteľ pred uzatvorením rozhodcovskej zmluvy dlžníka o dôsledkoch jej uzatvorenia dostatočne poučil. V tejto súvislosti konštatoval, že k takýmto písomným vyhláseniami musí pristúpiť aj skutočná praktická realizácia toho, čo je v rozhodcovskej zmluve deklarované, avšak súdu z jeho činnosti je známe, že žalovaný vo vzťahu k spotrebiteľom pri predkladaní rozhodcovskej zmluvy používa nekalé praktiky a dochádza k situácii, že spotrebiteľ nemá dostatočný čas a priestor, aby sa so zmluvnými podmienkami riadne a včas oboznámil. Práve naopak, predloží mu všetky listiny potrebné na uzatvorenie zmluvy naraz a hoci ho k podpisu nenúti, či nenavádza, vyvoláva v ňom dojem, že je všetko v poriadku,

ničím sa netreba podrobne zaoberať a stačí to len podpísať. Tomu nasvedčuje aj totožný dátum podpisu žiadosti/zmlúv o poskytnutie úveru a rozhodcovských zmlúv. Akcentoval, že rozhodovacia prax súdov v súvislosti s ochranou práv spotrebiteľa pripúšťa v prípade, ak bol predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, aby súd ex offo skúmal existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a ak dospeje k záveru, že rozhodcovská zmluva je z pohľadu ochrany práv spotrebiteľa neprijateľná a tým neplatná, je na rozhodcovský rozsudok potrebné hľadieť akoby nebol vydaný, a preto nemôže vytvárať prekážku právoplatne rozhodnutej veci, ktorá by súdu bránila vec znovu prejednať. Ďalej sa zaoberal skúmaním, či je žalobcom požadovaná žaloba o určenie prípustná a to i s ohľadom na námietku žalovaného a dospel k záveru, že vo vzťahu k určeniu neplatnosti spotrebiteľských zmlúv a určeniu, že úver je bezúročný a bez poplatkov je žaloba prípustná, pretože z ustanovenia vyplýva, že spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru a možnosť podania takejto žaloby vyplýva z osobitných predpisov, a teda takáto žaloba je prípustnou podľa ustanovenia .

3. Následne poukázal na ustanovenia §, , ods. 1, a , ako i , , , , , a , o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv (ďalej len ZoSÚ) a s ohľadom na žalobcom namietanú absenciu zákonom požadovaných náležitostí v zmluve o úvere pristúpil ku skúmaniu predmetných zmlúv z pohľadu dodržania podstatných náležitostí uvedených v ZoSÚ. Po preskúmaní úverových zmlúv I. a II. dospel k záveru, že tieto neobsahujú všetky náležitosti a to konkrétne údaj o konečnej splatnosti úveru podľa ZoSÚ, keď termín konečnej splatnosti v zmluve absentuje a je ho možné vyvodiť len zo zmluvných dojedaní a z oznámenia veriteľa o schválení úveru. V zmluvách bolo uvedené, že úver je splatný v 42 splátkach, čo však nie je postačujúce a navyše nespĺňa požiadavku určitosti a zrozumiteľnosti, pričom zmyslom ZoSÚ je, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čo preto vyžaduje presnú dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru. Uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru a splatnosti jednotlivých splátok len v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi prípadne v splátkovom kalendári nepovažoval za postačujúce, pretože takéto oznámenie má len charakter informácie o schválenom spotrebiteľskom úvere adresovanom žalovanému ako dlžníkovi a nie je súčasťou návrhu alebo akceptácie návrhu, teda nie je súčasťou zmluvy o úvere. Naviac oznámenie o schválení úveru rovnako ako zmluvné dojednania žalobcov nie sú podpísané, neboli individuálne dojednané a teda nie je zrejmé, či s nimi bol oboznámený a boli mu odovzdané, napriek tomu, že v bode 13 zmluvy o úvere sa nachádza prehlásenie, že zmluvné dojednania sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a žalobca sa s nimi oboznámil. V súvislosti s posudzovaním údaju o RPMN uvedeného v zmluve uviedol, že na účely ich výpočtu sa majú použiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, keď podľa ZoSÚ celkovými nákladmi spotrebiteľa sú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, pričom do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver. Mal za to, že dohoda o poskytnutí služby uzatvorená v ten istý deň ako zmluva o úvere, ktorá je včlenená do textu samotnej zmluvy o úvere, hoci so samostatným podpisom, je akcesorickou zmluvou vo vzťahu k zmluve o úvere a v tejto sa žalobca zaviazal za poskytnutú službu (možnosť odkladu splátok) zaplatiť sumu 146,92 eura. Ide teda o platbu spojenú s poskytnutím úveru a predstavuje poplatok s ohľadom na čo mal za to, že dohoda o poskytnutí služby je doplnkovou službou súvisiacou so spotrebiteľským úverom, a preto odplata za službu, ktorá bola predmetom zmluvy o zabezpečení splátok úveru mal byť podľa ZoSÚ zahrnutá do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a teda aj do RPMN. V prípade, ak táto odmena zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru by bola zahrnutá do nákladov úveru, a teda aj do RPMN, podstatne by zvýšila hodnotu RPMN uvedenú v samotnej zmluve o spotrebiteľskom úvere a namiesto 70,01% by predstavovala 93,01%, čoho dôsledkom je, že v zmluvách o spotrebiteľskom úvere bola RPMN nesprávne uvedená v neprospech spotrebiteľa. K absencii náležitosti podľa ZoSÚ tvrdenej žalobcom uviedol, že predmetné ustanovenie vyložil eurokomformne vychádzajúc zo smernice 2008/ES.33. a v súlade s riešením tejto otázky Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 22. 2. 2018, podľa záverov ktorého nemožno od dodávateľov žiadať, aby v zmluvách uzatváraných podľa uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach samostatne vo väzbe na istinu úrok a poplatky a toto ustanovenie len spresňuje, čo

splátka úveru zahrňuje. Dospel tak k záveru, že pre absenciu náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ a nesprávne uvedenú RPMN v úverových zmluvách I. a II. sa úvery považujú podľa § 11 ods. 1 písm. a/, b/ ZoSÚ za bezúročné a bez poplatkov, preto žalobe v tejto časti vyhovel. Keďže žalobca sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia i z úverových zmlúv III. a IV. preskúmal i tieto zmluvy z pohľadu dodržania podstatných náležitostí zmlúv uvedených v § 9 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu ich uzatvorenia. Zistil, že obdobne v nich absentujú náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ, a teda termín konečnej splatnosti, a je v nich uvedená i nesprávna RPMN v neprospech spotrebiteľa, keď žalovaný nezohľadnil pri jej výpočte poplatok za doplnkovú službu - dohodu o poskytovaní služby, zakomponovanú v článku 8. zmlúv, a preto odkazujúc na argumentáciu vzťahujúcu sa k úverovým zmluvám I. a II. aj úvery z úverových zmlúv III. a IV. považoval za bezúročné a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b/ a d/ ZoSÚ.

4. S ohľadom na konštatovanú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverov zo všetkých sporom dotknutých úverových zmlúv opierajúc sa o , a až 3 prezentoval, že veriteľ mal nárok len na zaplatenie poskytnutej sumy po odrátaní plnenia zo strany žalobcu a nad tento rozsah sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil a preto má povinnosť obohatenie mu vydať. V prípade úverovej zmluvy č. I mal za preukázané, že žalobca uhradil žalovanému sumu 3 085,75 eura, avšak z titulu úveru mu bolo reálne poukázaných 873,08 eura, ako i revolving vo výške 461,44 eura, a teda na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 1 751,23 eura. V súvislosti s úverovou zmluvou II. žalobca podľa vlastného tvrdenia uhradil žalovanému sumu 3 278,76 eura, pričom zo stanoviska predloženého žalovaným vyplýva, že uhradil sumu 3 333,67 eura, reálne mu bolo vyplatených 873,08 eura po odrátaní poplatku za poskytnutie služby a tiež mu bol poskytnutý aj revolving vo výške 537,76 eura, z ktorého mu bola reálne poskytnutá suma 461,44 eura, z ktorého dôvodu na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 1 999,15 eura, avšak žalobca si žalobou uplatnil len sumu vo výške 1 944,15 eura, ktorou bol súd viazaný. V prípade úverovej zmluvy III. žalobca zaplatil žalovanému z titulu poskytnutého úveru sumu 1 626,01 eura, pričom mu bolo vyplatených 796,62 eura a bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného z tejto úverovej zmluvy, predstavovalo sumu 829,99 eura, ktoré si však žalobca uplatnil len vo výške 819,99 eura, čím bol súd viazaný. Aj pokiaľ ide o úverovú zmluvu IV. v súvislosti s ktorou žalobca zaplatil žalovanému sumu 1 676,18 eura pri reálne poskytnutému úveru zo strany žalovaného vo výške 796,62 eura, na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 880,16 eura, ktoré si žalobca uplatnil vo výške 870,16 eura. Na základe takto zistených skutkových okolností preto žalovanému uložil povinnosť z titulu vydania bezdôvodného obohatenia zaplatiť žalobcovi úhrnom sumu 5 385,53 eura (1 751,23 eura + 1 944,15 eura + 819,99 eura + 870,16 eura). V požadovanej časti určenia neplatnosti úverových zmlúv I., II. pre množstvo neprijateľných podmienok žalobu zamietol, keď žalobca svoje nároky formuloval len v petite žaloby, uviedol len všeobecné tvrdenia bez konkrétnych skutočností, ktoré nedostatky sa nepodarili odstrániť ani výsluchom žalobcu na pojednávaní, keďže sa ho nezúčastnil, a preto vychádzal len z obsahu súdneho spisu, na základe čoho dospel k záveru, že žalobe v tejto časti nie je možné vyhovieť. O náhrade trov konania rozhodol podľa a s ohľadom na približne rovnaký úspech strán v konaní vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

5. Proti tomuto rozsudku, okrem jeho zamietajúcej časti, podal žalovaný odvolanie, žiadal ho zmeniť a žalobu zamietnuť dôvodiac, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Nestotožnil sa so záverom prvoinštančného súdu, že úverové zmluvy I., II., neobsahujú údaje o konečnej splatnosti úveru a je v nich nesprávne určená hodnota RPMN. V súvislosti s uvádzaním konečnej splatnosti úveru považoval za podstatné, že táto náležitosť nemôže, a ani nikdy nemohla byť dôvodom pre bezúročnosť úveru, pričom v tomto smere odkázal na Súdny dvor EU v bode 58. jeho rozsudku vo veci C-42/15, ako i uznesenie NS SR sp. zn. . Argumentoval, že náležitosť „konečná splatnosť úveru“ nepozná únijné právo, čo viedlo i k zmene , ktorým táto náležitosť bola vylúčená. Znamená to potom, že pri aplikácii znenia zákona do spomenutej novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona a preto vo vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej splatnosti s týmto údajom nemôže byť spájaný následok v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve ako dôvod bezúročnosti a tiež preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa. Naviac zákonná požiadavka uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, ako i spôsobom vyplývajúcim z článku IV. ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Ďalej dôvodil, že súd nesprávne

vyhodnotil aj skutočnosti spojené s určením výšky RPMN, keď podľa neho mali byť pri jeho výpočte započítané aj náklady podľa dohody o poskytovaní služieb. Tieto závery označil za vzájomne rozporné a nekonzistentné, pretože podľa jeho tvrdenia dohody o poskytovaní služieb sú neplatnými, avšak zároveň uviedol, že náklady mali byť zahrnuté do celkových nákladov podľa , čo je zmätočný právny záver, pretože celkové náklady zahrňujú náklady splatných úkonov. Okrem toho tento záver súd prvej inštancie neodôvodnil žiadnym zákonným ustanovením, pričom s prihliadnutím na právnu úpravu určovania RPMN je zrejmé, že súčasťou RPMN by mali byť náklady súvisiace so spotrebiteľským úverom a nie bezdôvodné obohatenie v súvislosti s neplatnou dohodou o poskytovaní služieb. V tejto súvislosti poukázal i na rozpor záverov súdu prvej inštancie s ustanoveniami a úvahu súdu o zaraďovaní nákladov z dohody o poskytovaní služieb označil za založenú na pomerne zjednodušenej myšlienke o tom, že ak nejaké náklady priamo, či nepriamo súvisia so spotrebiteľským úverom, potom sú súčasťou RPMN. Takýto postup označil za odporujúci zákonu a to legálnej definícii celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom, z ktorých sa počíta hodnota RPMN. Argumentoval, že z ustanovenia vyplýva, že podmienkou pre zaradenie nákladov súvisiacich s doplnkovými službami do celkových nákladov je to, či ide alebo nejde o službu, ktorú musí spotrebiteľ uzavrieť a zákon ako predpoklad neurčil to, či má ísť o náklady z dohody o doplnkovej službe, ktorá súvisí alebo nesúvisí s úverom. Mal za to, že výsledky dokazovania nedávali žiadny základ pre záver o tom, aby náklady podľa dohody o poskytovaní služieb boli súčasťou celkových nákladov spojených s úverom a teda aj súčasťou RPMN, pričom súdom uvedený predpoklad, že ide o náklady z dohody súvisiace s úverovou zmluvou nepostačuje, pretože zo znenia vyplýva, že takéto náklady sú súčasťou len vtedy, ak dohoda o doplnkovej službe bola predpokladom pre získanie úveru, čo preukázané nebolo. Namietol ako nesprávne tiež závery, že o nárokoch žalovaného bolo už právoplatne rozhodnuté, keď tvrdil, že v konaní označil konkrétne akým rozhodnutím, ktorý fakt žalobca nespochybnil a napriek tomu, že súd prvej inštancie nevykonal žiadny dôkaz mal za to, že rozhodcovské rozhodnutie nepredstavuje pre jeho konanie žiadnu prekážku. Zo strany súdu ide tak o mylné a vecne nesprávne závery, pretože žiadny zákon neoprávňuje všeobecný súd zasahovať do rozhodcovského rozhodnutia alebo ho nerešpektovať inak ako predpísaným postupom a spôsobom, ktorými sú konanie o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku a v obmedzenom rozsahu exekučné konanie pri výkone rozhodcovského rozhodnutia. Pokiaľ súd svoje závery odôvodnil poznatkami zo svojej činnosti, tieto však nekonkretizoval a neuviedol z čoho ich vyvodil a na základe čoho dospel k záveru ich použiteľnosti, musel by ustáliť existenciu takého skutkového stavu, ktorý je zhodný s tým, ohľadne ktorého takéto skutočnosti známe súdu z jeho činnosti získal, keď žiadne ustanovenie neumožňuje súdu založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré nie sú výsledkom dokazovania.

6. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny. Odvolanie žalovaného označil za nedôvodné. Mal za to, že žalovaný sa opiera o rozsudok súdneho dvora C-42/15, ktorý nie je aplikovateľný na naše spotrebiteľské zmluvy, pričom zákon o spotrebiteľských úveroch je platný. Do pozornosti dal i ním označené rozsudky krajských a okresných súdov ako i skutočnosť, že je vedených množstvo súdnych konaní proti žalovanému, v ktorých je neúspešný pre porušovanie spotrebiteľského práva, čo však nie je dôsledkom jeho nevedomosti, ale vôle získavať na úkor občanov, čo najväčší profit. Konanie žalovaného preto nemožno hodnotiť inak ako úmyselné obohacovanie sa na úkor obyvateľstva.

7. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ) po zistení, že odvolanie podala v stanovenej lehote ( ) strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané ( ), prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinností upravenej v ustanovení a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

8. V tomto konaní sa žalobca žalobou domáhal určenia neplatnosti zmlúv o revolvingovom úvere I. - IV., určenia, že úver z týchto zmlúv vyplývajúci je bezúročný a bez poplatkov, ako i zaplatenia sumy 5 385,53 eura z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 27. 11. 2018 č. k. -103, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 12. 2018, konanie o určenie, že zmluva o revolvingovom úvere III. a IV. a úver vyplývajúci z týchto zmlúv je bezúročný a bez poplatkov, bolo zastavené. Následne súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom určil, že úver zo zmluvy o revolvingovom úvere I. a II. je bezúročný a bez poplatkov, žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 5 385,53 eura do troch dní od jeho právoplatnosti a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Pre absenciu

odvolania strán sporu zamietajúca časť rozsudku súdu prvej inštancie nadobudla právoplatnosť a predmetom odvolacieho konania tak zostali len určujúce výroky o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov zo zmlúv o revolvingovom úvere I. a II., výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 5.385,53 eura a na ne nadväzujúci výrok o náhrade trov konania.

9. Z hľadiska skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, z ktorého vychádzal i odvolací súd, bolo v preskúmavanej veci preukázané, že strany sporu dňa 28. 7. 2011 uzatvorili dve zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX totožného obsahu, na základe ktorých žalovaný poskytol žalobcovi úver vždy vo výške 1 020 eur, ktorý sa žalobca zaviazal splatiť v 42 mesačných splátkach po 54,65 eura, pri ročnej úrokovej sadzbe 70,01%, RPMN 69,55%, priemernej RPMN 46,56%, celkovej čiastke na zaplatenie 2.295,30 eura, poskytnutej čiastke revolvingu 537,76 eura, celkovej čiastke pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť 1 311,60 eura, predpokladanej RPMN o poskytnutí revolvingu 60,49% a ročnej úrokovej sadzbe revolvingu 76,20%. Súčasťou zmlúv o revolvingovom úvere bola i dohoda o poskytnutí služby (bod 8), ktorej predmetom bol záväzok žalovaného poskytnúť žalobcovi na jeho žiadosť službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, resp. revolvingu a záväzok žalobcu zaplatiť žalovanému odplatu za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru vo výške 146,92 eur a za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok revolvingu vo výške 76,32 eur s tým, že odplata je splatná dňom uzavretia dohody o poskytnutí služby. Ďalšie dve zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX, ktoré sú predmetom tohto konania uzatvoril žalobca so žalovaným dňa 21. 1. 2013 a podľa ich zhodného obsahu na ich základe poskytol žalovaný žalobcovi úver vo výške 930 eur, ktorý sa žalobca zaviazal splatiť v 42 mesačných splátkach po 49,83 eura, pri ročnej úrokovej sadzbe 70,01%, RPMN 68,83%, priemernej RPMN 46,35%, celkovej čiastke na zaplatenie 2 092,86 eura, poskytnutej čiastke revolvingu 490,33 eura, celkovej čiastke pri revolvingu, ktorú musí žalobca zaplatiť 1 195,92 eura, predpokladanej RPMN po poskytnutí revolvingu 70,01% a ročnej úrokovej sadzbe revolvingu 76,21%. Rovnako tak súčasťou týchto zmlúv boli dohody o poskytovaní služby upravujúce záväzok žalovaného poskytnúť žalobcovi na jeho žiadosť službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, resp. revolvingu poskytnutého na základe zmluvy a záväzok žalobcu zaplatiť žalovanému za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru vo výške 133,98 eur a za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok revolvingu vo výške 69,60 eura. Žalovaný z titulu uvedených úverových zmlúv vyplatil žalobcovi reálne vždy finančné prostriedky podľa výšky dohodnutého úveru, krátené o odplatu za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru v zmluve uvedenej alebo za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok revolvingu.

10. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nemal pochybnosti o tom, že sporom dotknuté úverové zmluvy, z ktorých žalobca vyvodzoval uplatnený nárok sú zmluvami spotrebiteľskými, čo ani žiadna zo sporových strán nerozporovala, keďže na jej základe žalovaný v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti sa zaviazal poskytnúť žalobcovi ako fyzickej osobe peňažné prostriedky a žalobca sa tieto zaviazal vrátiť v pravidelných splátkach, pričom pri uzatváraní zmluvy nevystupoval v rámci svojej podnikateľskej alebo obchodnej činnosti. Na daný právny vzťah zo zmluvy o úvere podľa tak bolo potrebné aplikovať i ustanovenia a nasl. , ako i normy spotrebiteľského práva, vrátane o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv.

11. S ohľadom na žalovaným tvrdené odvolacie dôvody, odvolací súd úvodom uvádza, že žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa spočívajúci v tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom a výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením , ak súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli alebo inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávnymi sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska

závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, prípadne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia §, 193 a 205 .

12. Odvolací dôvod podľa je daný, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným namietané odvolacie dôvody nie sú dané. Súd prvej inštancie totiž vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, čím dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Jeho rozhodnutie, týkajúce sa žalovaným v odvolaní namietaných skutočností, je vyčerpávajúco správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil a z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Keďže odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie v odvolaní napadnutých častiach, využijúc postup podľa sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti, na ktoré odkazuje ako presvedčivé, nenachádzajúc dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť.

14. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd dodáva, že prvoinštančný súd záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti zhora označených úverov prijal pre absenciu obligatórnej náležitosti úverových zmlúv a to uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru, ako i pre nesprávnosť údaju o RPMN v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. V tomto smere odvolací súd v súvislosti s argumentáciou žalovaného, uvádzanou v jeho odvolaní, nerozporuje, že s účinnosťou od 1. 5. 2018 došlo k zmene v tým, že bola ako podstatná náležitosť úverovej zmluvy vypustené uvádzanie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Ako uvádza dôvodová správa k tejto legislatívno-technickej úprave došlo v nadväznosti na zabezpečenie súladu zákona so Smernicou Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ako i z dôvodu záverov prijatých rozsudkom Súdneho dvora EU vo veci C-42/15, podľa ktorého členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení smernice. Podstatným, ale je, že termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru bol v čase uzatvorenia predmetných úverových zmlúv obligatórnou náležitosťou zmluvy podľa v znení účinnom v čase uzatvorenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré neuvedenie malo podľa za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetných úverov. Treba zdôrazniť, že v právnom štáte platí zákaz retroaktivity právnych noriem a preto nové znenie dotknutého ustanovenia nie je možné uplatniť spätne na vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou. Znamená to, že podľa zmluvy o spotrebiteľských úveroch museli obsahovať ako zákonom predpísanú obligatórnu náležitosť termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, keď opačný výklad by bol v priamom rozpore s jednoznačným ustanovením zákona a išlo by tak o neprípustný výklad contra legem. Je tiež potrebné zdôrazniť, že účelom právnej úpravy, účinnej v čase uzatvorenia predmetných úverových zmlúv bolo, aby spotrebiteľ mal možnosť pred ich uzatvorením byť informovaný o konečnej splatnosti úveru, preto sa vyžadovalo, aby tento údaj bol obsahom priamo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a nie iných súvisiacich listín, napr. jednostranného oznámenia veriteľa i schválení úveru dlžníkovi, ako to bolo v danom prípade, kedy sa žalobca o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru dozvedel až po uzavretí zmluvy z oznámenia žalovaného, čo nezodpovedá účelu sledovanému zákonom. I keď ustanovenie nevymedzovalo akým spôsobom má byť konečná splatnosť spotrebiteľského úveru v zmluve uvedená, účelom tohto ustanovenia bolo zaručiť spotrebiteľovi, aby poznal dobu do kedy bude povinný predmetný úver splácať. Neznamenalo to ale, že termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru musel byť v zmluve uvedený jednoznačným dátumom (dňom, mesiacom a rokom). Tento cieľ bol splnený pokiaľ podmienky zmluvy umožňovali

spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať tento údaj. O takýto prípad však v súdenej veci nejde, pretože len v úverových zmluvách uvedených dátumov splatnosti mesačných splátok a počtu mesačných splátok, bez ďalšieho, žalobca ako spotrebiteľ nemohol vyvodiť termín konečnej splatnosti a pokiaľ až z oznámenia žalovaného sa dozvedel termín prvej a poslednej splátky, tieto údaje mu v čase, keď vstupoval do zmluvného vzťahu známe neboli, a ako už bolo uvedené oznámenie nebolo súčasťou zmlúv o spotrebiteľskom úvere. V sporom dotknutých zmluvách o spotrebiteľskom úvere tak žiadnym relevantným spôsobom nebol uvedený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, čím absentovala v nich náležitosť podľa v znení účinnom v čase ich uzatvorenia. Uvedené zistenie tak má za následok, že predmetné úvery sa v zmysle považujú za bezúročné a bez poplatkov, preto dôvodne súd prvej inštancie výrokmi I. a II. žalobe v tejto časti vyhovel.

15. Odvolací súd si rovnako tak osvojil i záver prvoinštančného súdu, že úverové zmluvy neobsahovali ani správne dojednanie o výške ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) a predpoklady použité na jej výpočet. Je totiž potrebné uviesť, že RPMN sú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. i/ ZoSÚ) a celková výška spotrebiteľského úveru je maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V danom prípade je nepochybné, že žalovaný pri všetkých štyroch úverových zmluvách, predmetom ktorých bolo poskytnutie úverov, nevyplatil žalovanému celú výšku úveru uvedeného v zmluve, ale v skutočnosti mu poskytol úvery krátené vždy o príslušnú sumu z titulu odplaty za poskytnutie služby. Celková čiastka, ktorú mal žalobca podľa úverových zmlúv zaplatiť, však predstavovala sumu pozostávajúcu z úverov a nákladov, pričom výška úveru bola uvedené aj s danou odplatou za poskytnutie služby. Táto skutočnosť sa prirodzene premietla i pri výpočte RPMN, ktorej výška v dôsledku nezapočítania sumy, ktorú si žalovaný ponechal pri vyplatení úverov, nezodpovedala skutočným nákladom na poskytnuté úvery. Znamená to teda, že pokiaľ žalovaný pri výpočte RPMN vychádzal z výšky úveru v zmluvách uvedeného a z celkovej čiastky na zaplatenie, bezpochyby RPMN v zmluvách bola uvedená nesprávne a to v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa, keďže správne mal žalovaný pri stanovení jej výpočtu vychádzať zo sumy úverov reálne žalobcovi poskytnutých. V tomto smere odvolací súd odkazuje i na rozhodnutie ESD vo veci C-377/14, čl. 3 písm. l/, čl. 10 ods. a bod I. prílohy 1 Smernice, ktoré sa majú vykladať tak, že celková výška úveru a výška čerpania úveru predstavujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s úverom a ktoré nie sú spotrebiteľovi reálne vyplatené. Záver o nesprávnosti v zmluvách vypočítanej RPMN v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa vyplýva zo skutočnosti, že odplata podľa dohody o poskytnutí služby do celkových nákladov spotrebiteľa zahrnutá nebola, čo je samostatným dôvodom aplikácie ustanovenia ZoSÚ. Keďže nesprávne uvedená RPMN v úverovej zmluve znamená, akoby nebola uvedená vôbec, aj táto skutočnosť spôsobila bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverov v zmysle v znení účinnom v čase uzatvorenia úverových zmlúv.

16. V časti zaplatenia sumy 5 385,53 eura požadovanej žalobcom súd prvej inštancie svoje vyhovujúce rozhodnutie vyvodil z titulu bezdôvodného obohatenia podľa , keď žalovaný získal majetkový prospech bez právneho dôvodu tým, že žalobca na základe sporom dotknutých úverových zmlúv plnil žalovanému sumy prevyšujúce reálne získané istiny úveru. V tomto smere odvolací súd len zvýrazňuje, že pri správnosti záveru súdu prvej inštancie, že vo všetkých štyroch prípadoch dotknutých úverov je nevyhnutné tieto považovať za bezúročné a bez poplatkov, na strane žalovaného došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia v žalobcom uplatnenej výške, ktorú žalovaný ani argumentačne v odvolaní nespochybnil, ktoré je povinný žalobcovi vydať. Preto súd prvej inštancie opodstatnene aj v tejto časti žalobe vyhovel a odvolací súd v tomto smere odkazuje na jasné, zrozumiteľné a presvedčivé odôvodnenie rozsudku, ktoré v podrobnostiach preberá a preto ho duplicitne opakovať nebude.

17. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie okrem jeho zamietajúcej časti, ako vecne správny podľa potvrdil.

18. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, i keď s ohľadom na výsledok odvolacieho konania principiálne by bolo na mieste priznanie náhrady trov odvolacieho konania žalobcovi podľa ustanovenia v spojení s . V danej veci však možnosť

priznania náhrady trov konania vylučoval skutočnosť, že žalobcovi v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).