Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-79-2019.pdf
PDF · 119.51 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/79/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Terézie Mecelovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Gabriely Briškovej, vo veci žalobkýň: 1/ X. N., nar. XX. G. XXXX, bytom F. M. XX, 2/ Mgr. J. N., nar. XX. H. XXXX, F. M. XX, zastúpených: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovaným: 1/ W. R., nar. XX. D. XXXX, F. M. XXX, 2/ H. R., nar. X. H. XXXX, F. M. XXX, zastúpeným advokátom: JUDr. Daniel Pavelka, Pribinova 46, Hlohovec, o vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, o odvolaní žalobkýň 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 5. novembra 2018 č. k. 9C/102/2011-344, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania p o t v r d z u j e.
II. Žalovaní 1/, 2/ majú voči žalobkyniam 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. konanie v časti, v ktorej sa žalobcovia alternatívne domáhali zriadenia vecného bremena spočívajúceho v práve cesty cez časť pozemku v k. ú. F. M. vo vlastníctve žalovaných - parc. č. 129/16, zapísané na LV č. XXX, na susediaci pozemok žalobcov - parc. č. 129/4 a uloženia povinnosti žalovaným strpieť výkon práva - vecného bremena, zastavil, II. vo zvyšku, a to v časti určenia, že žalobcovia vydržaním nadobudli právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré pozostáva: 1/ z práva prechodu peši a prejazdu vozom cez pozemok v k. ú. F. M. vo vlastníctve žalovaných, parc. č. 129/16, zapísané na LV č. XXX na susediaci pozemok žalobcov, parc. č. 129/4, zapísané na LV č. XXX, 2/ z práva uloženia inžinierskych sietí (vodovod, plynovod a elektrická prípojka) na pozemku v k. ú. F. M. vo vlastníctve žalovaných parc. č. 129/16, zapísané na LV č. XXX na susediaci pozemok žalobcov, parc. č. 129/4, zapísané na LV č. XXX a uloženia povinnosti žalovaným strpieť výkon tohto práva žalobcov, žalobu zamietol, III. žalovaným 1/, 2/ priznal nárok voči žalobkyniam 1/, 2/ na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 123, § 129 ods. 1 a 2, § 130, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, 2 a 4, § 151o ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník“, alebo len „O. z.“), § 59, § 61 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. stavebný zákon v znení účinnom do 30.4.1990 (ďalej len „stavebný zákon“). Vecne dôvodil, že žaloba bola odôvodnená tým, že na základe zmluvy R II 199/76 sa pôvodní žalobcovia stali výlučnými vlastníkmi nehnuteľností, zapísaných na LV č. XXX, parc. č. 129/4 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 396 m2, parc. č. 129/6 - záhrada o výmere 324 m2, dom s. č. XX, postavený na parc. č. 129/4. Pozemky žalobcovia kúpili v roku 1976 a v roku 1980 sa nasťahovali do novopostaveného domu. Od roku 1976 používali na prechod a prejazd na ich nehnuteľnosti pozemok, ktorý je cestnou komunikáciou (iná možnosť dostať sa na pozemok neexistuje). Pôvodným vlastníkom tohto pozemku
bol p. J. K., ktorý žalobcom v prechode a prejazde nikdy nebránil, bez problémov vybudovali cez prístupovú parcelu inžinierske siete vedúce k domu (voda, plyn, telefón a elektrina). Problémy nastali, keď vlastníctvo k pozemku nadobudli žalovaní 1/ a 2/ v roku 2009. Žalobcovia (pôvodne T. N. a J. N.) prejavili záujem časť pozemku od žalovaných odkúpiť, avšak títo nemali záujem. Žalobcovia dobromyseľne vykonávali právo vyplývajúce z vecného bremena, nakoľko od kúpy nehnuteľností a postavenia rodinného domu bez problémov prechádzali a jazdili cez časť pozemku. Toto právo teda nepretržite vykonávajú už 35 rokov. Alternatívne sa žalobcovia domáhali aj zriadenia vecného bremena v zmysle § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka (v tejto časti bola žaloba v priebehu konania vzatá späť a konanie bolo zastavené s odkazom na § 144, § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“). Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že pozemok, prístupová parcela vznikla oddelením z pôvodnej parc. č. 129/1, ktorá je vedená na LV č. XXX na základe geometrického plánu č. 138/2009. Pôvodná parc. č. 129/1 bola vo vlastníctve právneho predchodcu žalovaných O. K., nar. XX.X.XXXX (titul nadobudnutia RI 745/76 darovacia zmluva) a to už v čase pred začatím výstavby rodinného domu žalobcami (žiadosť o stavebné povolenie bola podaná v roku 1977). Súd prvej inštancie skúmal podmienky vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, za ktoré považoval: a/ subjekt práva vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu pre seba a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný v tom, že mu toto právo patrí, b/ právo zodpovedajúce vecnému bremenu sa vykonáva nepretržite po dobu 10 rokov, c/ vydržaním nemožno nadobudnúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu k veciam, ktoré nemôžu byť predmetnom vlastníctva, alebo veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb. Základnou podmienkou pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je oprávnená držba tohto práva. Držiteľ musí byť teda so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Skutočnosť, že sa niekto správa spôsobom, ktorý napĺňa možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (napr. prechádza cez cudzí pozemok) ešte neznamená, že je držiteľom vecného práva. Taký držiteľ je len ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti je v dobrej viere, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Spravidla to bude ten, kto vykonáva právo na základe právneho titulu, ktorý je neplatný, pričom oprávnený ani pri zachovaní obvyklej opatrnosti o neplatnosti (resp. o skutočnostiach ju spôsobiacich) nevie a nemusí vedieť, môže však ísť o prípad tzv. domnelého právneho dôvodu držby, kedy titul tu vôbec nie je, ale držiteľ práva je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je (Ro NS ČR sp. zn. 22 Cdo 929/2001). Podľa projektovej dokumentácie - výkres č. 1 - je zakreslený rodinný dom žalobcov, pričom sprava a zľava sú nezastavané parcely. Cez plochu, ktorá nepochybne predstavuje parc. č. 129/16 (v tom čase 129/1) je graficky zakreslený mostík, ktorý spája ulicu a parcelu patriacu žalobcom. Súd prvej inštancie zdôraznil, že vydané stavebné povolenie je síce potrebné rešpektovať, avšak nie je možné zamieňať si ho automaticky so splnením podmienok vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Bolo nepochybné, že účastníkom stavebného konania mala byť aj osoba, ktorá má vlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom. Zo zápisnice o vytýčení a osadení stavby rodinného domu zo dňa 14.4.1977 vyplynulo, že prebehlo komisionálne šetrenie vo veci žiadosti stavebníka T. N. a manželky za účelom vydania rozhodnutia o prípustnosti novostavby rodinného domu. Prítomné osoby boli: za MNV
- Q. T. a K. J., za stavebníkov: pôvodný žalobca 1/ a žalobkyňa 2/, susedia - vpravo: X. P. a manžel D., susedia - vľavo: MNV H. M. - voľný stavebný pozemok. V časti vyjadrenia susedov sa uvádzalo: nemáme námietky, sme oboznámení s projektovou dokumentáciou a so stavbou rodinného domu súhlasíme. O zriadení alebo povolení prístupu k pozemku, parc. č. 129/4 cez prístupovú parcelu sa v zápisnici nenachádza ani zmienka. Tak isto je zrejmé, že na šetrenie nebol prizvaný vlastník susedného pozemku, parc. č. 129/1 - O. K.. Pán K. nebol účastníkom ani stavebného konania. Zo Stavebného povolenia č. Výst. 2475/77 zo dňa 8.6.1977, ktorým sa povoľovala stavba rodinného domu na parc. č. 129/4 pre stavebníkov - T. N. a manželku J. je zrejmé, že spôsob, akým by mal byť zabezpečený prístup k parcele 129/4, alebo rodinnému domu, nebol popísaný, ani spomenutý. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu takéto právo patrí. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec alebo právo patrí a že s ním nakladal ako s vlastným, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami. V danom prípade nebolo možné stotožniť sa s tvrdením žalobcov, že boli v dobrej viere, že im právo prechodu, prejazdu a pokládky inžinierskych sietí cez prístupovú parcelu patrí a patrilo od roku 1977.
Už v čase, keď sa zabezpečovali podklady k stavebnému povoleniu, najneskôr však v čase zamerania rodinného domu dňa 22.2.1982 (geometrický plán na zameranie novostavby) mali stavebníci - t. j. pôvodný žalobca 1/ a žalobkyňa 2/ vedomosť o tom, že od miestnej komunikácie je ich pozemok oddelený parc. č. 129/1. Pri vynaložení obvyklej obozretnosti mohli a mali mať vedomosť o vlastníctve predmetného pozemku O. K.. V konaní nebolo preukázané, že by zo strany p. K. došlo k udeleniu súhlasu k prechodu a prejazdu cez parcelu, alebo k zriadeniu vecného bremena (predtým tzv. výprosa). Takisto tvrdenie žalobcov, že predmetná parcela má z hľadiska územného plánu funkciu „rozptýlenej verejnej zelene“ neznamená, že ide o verejné priestranstvo, alebo že by nebol potrebný súhlas vlastníka pozemku na výkon práva prechodu, prejazdu, či kladenia inžinierskych sietí. Súd prvej inštancie doplnil, že nebolo chybou žalobcov, keď v stavebnom konaní úrad nekonal aj s vlastníkom parc. č. 129/1 a do konania pojal len vlastníkov susedných stavebných parciel. Pokiaľ p. K., neskôr jeho syn (J. K.) a následne žalovaní nebránili prechodu a prejazdu cez prístupovú parcelu, nemení to nič na absencii titulu, na podklade ktorého by boli žalobcovia oprávnení držať právo prechodu a prejazdu. Nemohlo preto dôjsť k naplneniu prvej podmienky vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Žalobcovia nemohli so zreteľom na všetky okolnosti byť v dobrej viere, že vykonávali právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Samotné zakreslenie mostíka do výkresu č. 1 medzi parcelou patriacou žalobcom a cestou cez parc. č. 129/16 nemohlo mať v stavebnom konaní bez súhlasu vlastníka parc. č. 129/16 (vtedy 129/1) také účinky, že by žalobcovia s prihliadnutím na všetky okolnosti mohli byť v dobrej viere, že im právo prechodu a prejazdu „cez mostík“ (a teda prístupovú parcelu) patrí, a už vôbec nie, že by im také právo vzniklo. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu zamietol. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne úspechom žalovaných 1/, 2/ v plnom rozsahu.
2. Proti tomuto rozsudku (zjavne) v jeho zamietajúcej časti podali žalobkyne 1/ a 2/ včas odvolanie s návrhom na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie mu veci na ďalšie konanie. Odvolanie odvodnili ust. § 365 písm. f/, g/, h/ CSP. Zhrnuli zistený skutkový stav. Podľa stavebného povolenia bol žalobcom povolený vstup cez pozemok žalovaných. Vydané stavebné povolenie je záväzné aj pre právnych nástupcov, ktorých sa týka. Súčasťou projektovej dokumentácie bol aj výkres č. 1, kde je zakreslený mostík medzi pozemkom žalobcov a pozemkom žalovaných, ktorý mal slúžiť k prechodu a prejazdu žalobcov. Účastníci konania mali možnosť sa oboznámiť s projektovou dokumentáciou a v prípade, že by s ňou nesúhlasili, mohli vzniesť námietku, to však nespravili. Žalobkyne nepopierajú, že súdu nepredložili písomný súhlas predchodcu žalovaných - pána O. K., so zriadením prechodu a prejazdu cez jeho pozemok. Majú však za to, že v priebehu dokazovania mohol súd prvej inštancie vyžiadať od príslušného stavebného úradu vyjadrenie, prečo tento súhlas predložený nebol, resp., či v stavebnom konaní nedošlo k pochybeniu tým, že nebolo O. K. umožnené sa k projektovej dokumentácii vyjadriť. Nie je možné s určitosťou vylúčiť ani tú možnosť, že pán K. bol informovaný o prebiehajúcom stavebnom konaní a mal možnosť sa k nemu vyjadriť, ale túto možnosť nevyužil. Tým, že súd prvej inštancie sa touto eventualitou nezaoberal, bol opomenutý možný dôkaz v prospech žalobcov, ktorý mohol mať dopad na posúdenie skutkového stavu veci a následne na samotné rozhodnutie súdu. Žalobcovia predmetný pozemok žalovaných užívali s konkludentným súhlasom. Nepopierajú, že nemali uzavretú žiadnu písomnú zmluvu, ktorá by riešila vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu a prejazdu, či uloženia inžinierskych sietí, avšak domnievali sa, že toto je obsiahnuté v stavebnom povolení a je to postačujúce. Problém vystaval v roku 2009, keď pozemok odkúpili žalovaní, ktorí znemožnili žalobcom prechod a prejazd cez pozemok. Základnými podmienkami pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je oprávnená držba. V danej veci s prihliadnutím na všetky okolnosti (stavebné povolenie, následné vyjadrenie stavebného úradu, konkludentný súhlas predchodcu žalovaných) mali žalobcovia za to, že sú oprávnení cez pozemok žalovaných prejsť peši alebo vozom. V dobrej viere konali v súlade s uvedenými dokumentmi odo dňa nadobudnutia právoplatnosti stavebného povolenia, čo je viac než 10 rokov. Obdobne to platí aj pri vecnom bremene spočívajúcom v práve uloženia inžinierskych sietí. To znamená, že žalobkyne sa odvolávajú na stavebné povolenie z roku 1977 a vyjadrenia Krajského stavebného úradu v Trnave.
3. Žalovaní 1/, 2/ navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými procesnoprávnymi otázkami správne a vydal rozhodnutie v súlade so zákonom ako aj platnou rozhodovacou praxou. Žalobkyne nepreukázali v konaní splnenie základnej podmienky potrebnej pre vydržanie a to je dobromyseľnosť. Už v samotnej žalobe sa uvádza, že žalobcovia mali
záujem časť spornej parcely žalovaných kúpiť. Táto skutočnosť potvrdzuje, že žalobcovia si boli vedomí, že žiadne právo k predmetnému pozemku nemajú.
4. Žalobkyne 1/, 2/ k vyjadreniu žalovaných uviedli, že žalovaní len spochybňujú dobromyseľnosť oboch žalobkýň, ktoré dobromyseľnosť preukazujú stavebným povolením a vyjadrením krajského stavebného úradu. Ten pri posudzovaní danej záležitosti poukázal na ustanovenie § 43b ods. 3 stavebného zákona. Záväznosť stavebného povolenia sa v súlade s § 70 stavebného zákona vzťahuje aj na žalovaných ako právnych nástupcov vtedajších účastníkov stavebného konania. Vychádzajúc z predmetného stavebného povolenia žalobcovia boli dobromyseľní. Žalovaní sami uvádzajú, že nebránili žalobcom v prechode cez pozemok.
5. Žalovaní 1/, 2/ následne dodali, že stavebné povolenie pre rodinný dom žalobcov bolo vyžiadané súdom a nachádza sa v súdnom spise. V tomto stavebnom povolení nie je žiadna zmienka o tom, ako má byť riešený prechod cez cudzí pozemok. Okresný úrad Trnava vo svojom liste zo dňa 19.3.2018 sa odvolával na § 43 ods. 3 stavebného zákona a § 37 písm. b/ stavebného zákona. Pri stavebnom konaní tieto ustanovenia konajúci stavebný úrad nerešpektoval, ani neriešil. Stavebný úrad nie je (nebol) oprávnený zriadiť vstup na pozemok cez cudzí pozemok, ktorý má svojho vlastníka.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľky použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie treba (napriek námietkam žalobkýň) považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke. Odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). Súd prvej inštancie dostatočne jasne i presvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie a tak by postačovalo len konštatovať správnosť jeho dôvodov a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd však dodáva nasledovné.
7. V preskúmavanej veci založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie na názore o nepreukázaní podmienok vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (žalobcovia nepreukázali dobromyseľnosť).
8. Podľa § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.
9. Občiansky zákonník v znení účinnom od 1. januára 1992, kedy nadobudla účinnosť jeho novela daná zákonom č. 509/1991 Zb., v § 151o ustanovil, že vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu bola potrebná registrácia štátnym notárstvom, v súčasnosti vklad do katastra nehnuteľností. Občiansky zákonník v uvedenom znení priniesol podstatnú zmenu aj čo do úpravy vydržania. Dňom 1. januára 1992 mohol nadobudnúť vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu ten, kto mal toto právo v oprávnenej držbe nepretržite po dobu desať rokov pred týmto dňom. Od uvedeného dňa vo všeobecnosti platí, že do doby, po ktorú mal oprávnený držiteľ vec v držbe, treba pre účely vydržania započítať aj dobu, po ktorú držal vec (právo) pred 1. januárom 1992. Pred týmto
dátumom nebolo možné zriadiť vecné bremeno zmluvne a následne (od 1. januára 1992) by napr. ústna zmluva na jeho zriadenie nebola nepostačujúca.
10. Ustanovenie § 151o ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka umožňuje nadobudnutie vecného bremena (práva zodpovedajúceho vecnému bremenu) aj jeho výkonom (vydržaním) za obdobného použitia ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka. Predpoklady na vydržanie vecného bremena sú teda rovnaké ako pri vydržaní vlastníckeho práva.
11. Podmienkou vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je (medzi iným) existencia právneho dôvodu, z ktorého subjekt so zreteľom na všetky okolnosti vyvodzuje a je v dobrej viere, že v určitom právnom vzťahu (v skutočnosti len domnelom) jemu patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena a niekto iný je nositeľom povinnosti trpieť výkon tohto práva. Ďalšou nevyhnutnou podmienkou tohto spôsobu nadobudnutia práva je, aby oprávnený subjekt toto právo po zákonom určenú dobu nerušene aj fakticky vykonával a bol počas celého plynutia tejto doby dobromyseľný v tom, že je jeho oprávneným vykonávateľom. Predpokladom dobrej viery oprávneného držiteľa práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je presvedčenie, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Toto jeho presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k nemu oprávňujú. Oprávnený držiteľ práva zodpovedajúci vecnému bremenu musí byť „so zreteľom na všetky okolnosti“ v dobrej viere, že sa stal oprávneným subjektom práva na základe zákonom predpokladaného spôsobu vzniku vecného bremena, teda že právo, ktoré k cudzej veci vykonáva mu patrí, lebo riadne vzniklo, alebo na neho riadne prešlo (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 7/2008).
12. Vydržaním vzniká vecné bremeno v prípadoch, kedy oprávnený držiteľ, t. j. ten, kto vykonáva právo pre seba v dobrej viere o tom, že mu právo patrí, využíva toto právo nepretržite po dobu desať rokov. Do zmienenej doby sa započítava i doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.
13. Predpoklady vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ako už bolo spomenuté, sú totožné s predpokladmi nevyhnutnými pre vydržanie vlastníckeho práva (§ 130, § 134 OZ). Ako je predpokladom dobrej viery u oprávneného držiteľa veci jeho presvedčenie, že mu vec patrí ako vlastníkovi, tak predpokladom dobrej viery oprávneného držiteľa práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu je presvedčenie, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu prináleží. Toto presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k tomu oprávňujú. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu takéto právo patrí. Treba zdôrazniť, že dobrá viera vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania, no toto vnútorné presvedčenie, že nekoná bezprávne sa navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, čo už ale predmetom dokazovania a posudzovania byť môže. V prípade práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktoré spočíva v prechádzaní cez cudzí pozemok, treba k vydržaniu tohto práva, aby držiteľ obsah práva vykonával v ospravedlniteľnom omyle, že mu svedčí oprávnenie z vecného bremena (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 110/20l0).
14. Dobromyseľnosť musí byť pritom daná so zreteľom ku všetkým okolnostiam, čo znamená, že držiteľ práva je presvedčený, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremena riadne vzniklo, resp. že na neho riadne prešlo, hoci v skutočnosti sa tak nestalo. Takéto presvedčenie bude v praxi spojené najmä so zmluvou o zriadení vecného bremena, o ktorej neplatnosti držiteľ práva nevie alebo s domnelým právnym titulom, o ktorom sa držiteľa domnieva, že existuje. O takýto prípad však nepôjde, ak niekto vykonáva nejaké právo len na základe súhlasu iného alebo obligačnej zmluvy, či práva vyplývajúceho z právneho predpisu (napr. právo prístupu podľa § 57 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny).
15. Predpokladom dobromyseľnosti potrebnej na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
- práva prechodu a prejazdu cez cudzí pozemok - je presvedčenie osoby, ktorá cez pozemok prechádza, že tým pre seba ako vlastníka susediaceho (panujúceho pozemku) toto právo zodpovedajúce vecnému bremenu vykonáva právom (oprávnene drží). V takomto prípade pôjde o nadobudnutie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu výkonom práva, t. j. vydržaním (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 39/99, ZSP, 2000, č. 64).
16. K dobromyseľnosti nestačí, keď tvrdené „právo“ k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané s tým, že vlastník nehnuteľnosti sa tomuto výkonu nebránil, poprípade, že by bolo vykonávané „od nepamäti“. Presvedčenie osoby o tom, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu jej patrí, musí byť podložené dôvodom oprávňujúcim k takémuto presvedčeniu, teda okolnosťami svedčiacimi o poctivosti nadobudnutia (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR, sp. zn. 3Cz 47/89, R 26/1987).
17. V dobrej viere je držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané právo patrí, aj keby to v skutočnosti tak tomu nebolo. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle. Základom oprávnenej držby je ospravedlniteľný omyl. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu požadovať a nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec, alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec podľa práva patrí.
18. Odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu s odôvodnením a záverom súdu prvej inštancie, ktorý správne konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že by zo strany p. K. došlo k udeleniu súhlasu k prechodu a prejazdu cez jeho pozemok (rovnako i kladenia inžinierskych sietí), alebo k zriadeniu vecného bremena. Stavebné povolenie súhlas vlastníka (ktorý navyše nebol účastníkom stavebného konania) nahrádzať jednoznačne nemôže a v tomto smere zakreslenie mostíka na výkrese č. 1 je irelevantné. Omyl žalobcov nemožno považovať za ospravedlniteľný.
19. Stavebné povolenie (v texte ktorého nie je zmienka o riešení prechodu a prejazdu cez cudzí pozemok, ani o kladení inžinierskych sietí), vyjadrenie stavebného úradu z 3.7.2012 a z 8.6.2012 (adresované žalobcom), z 19.3.2018 (pre účely konania), konkludentný súhlas vlastníka, nemohli u žalobcov presvedčenie o nadobudnutí práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vyvolať.
20. V danej veci žalobcovia nepreukázali také okolnosti, ktoré by svedčili záveru o existencii dobrej viery, čo sú spravidla okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, tzv. titul uchopenia sa držby.
21. Argumentácia odvolateliek ohľadom povinnosti súdu vyžiadať si od príslušného stavebného úradu vyjadrenie, prečo tento súhlas predložený nebol, resp., či v stavebnom konaní nedošlo k pochybeniu tým, že nebolo O. K. umožnené sa k projektovej dokumentácii vyjadriť, prípadne že mal možnosť sa k tomu vyjadriť a túto možnosť nevyužil, nebola namieste. Z predloženej dokumentácie vyplynulo, že vlastník nebol účastníkom konania, nemal možnosť sa k tomu vyjadriť, súhlas neudelil. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu pre svoje rozhodnutie. Žalobkyne v odvolaní netvrdili, že by v tomto smere navrhovali doplniť dokazovanie, resp. súdu dôkaz predložili (v čom im nič nebránilo) a súd prvej inštancie by ho nevykonal. Dôkaz, ktorý by svedčil o skutočnostiach prednesených v odvolaní v teoretickej rovine, nebol predložený ani v odvolacom konaní (v tom prípade by odvolací súd pristúpil k posudzovaniu dôkazu v zmysle § 366 CSP). Je potrebné dodať, že dôkazná povinnosť predstavuje špecifickú procesnú povinnosť, ktorou je zaťažená sporová strana. Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následne neunesenie dôkazného bremena vedie k procesnej pasivite, ktorá je sankcionovaná stratou sporu. Vo všeobecnosti, preto platí, že dôkaznú povinnosť a s ňou súvisiac dôkazné bremeno má v spore každý, kto dostojí svojej procesnej povinnosti tvrdiť.
22. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobkýň neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalobkýň z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.
23. Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).
24. Odvolací súd, osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP v napadnutej časti potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho a odvolaním nespochybneného rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania.
25. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešným žalovaným 1/, 2/, priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalovaní 1/, 2/), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalobkyne 1/, 2/). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
26. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.