Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_23Ek-1701-2019.pdf
PDF · 104.54 KB
Case nature
Subarea
23Ek/1701/2019
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176 v konaní zast.: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o. so sídlom 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679 proti povinnej: K., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom E. XXX, XXX XX E., štátna občianka SR, o vymoženie peňažnej pohľadávky vo výške 1.625,09 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, o sťažnosti povinnej proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 23Ek/1701/2019 zo dňa 19. marca 2020, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť povinnej z a m i e t a .
II. Oprávnený má n á r o k na náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 23Ek/1701/2019 zo dňa 19. 03. 2020 vo výške 55,57 Eur.
odôvodnenie:
1. Dňa 19.03.2020 vydal Okresný súd Banská Bystrica konajúc vyšším súdnym úradníkom uznesenie pod sp. zn. 23Ek/1701/2019, ktorým návrh povinného na zastavenie exekúcie, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Michalom Kruppom pod sp. zn. 284EX 597/19 zamietol, povinnému náhradu trov nepriznal a súčasne oprávnenému priznal nárok na náhradu výdavkov za zastupovanie advokátom v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie vo výške 55,57 Eur, ktoré budú vymáhané na základe dodatku k povereniu.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 35 ods. 1, § 45 ods. 1, § 48 ods. 1, § 61k ods. 1, 2, § 61l ods. 1, 2, 3, § 199a ods. 1, § 199b, § 199d ods. 1, 2, § 199e zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 110 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení zákona č. 87/2017 Z.z. (ďalej len „CSP“), § 10 ods. 2, § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len "vyhláška"). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd v konaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie skúma oprávnenosť a dôvodnosť začatia exekúcie, pričom pre posúdenie návrhu na zastavenie je rozhodujúci stav ku dňu začatia exekučného konania, t.j. moment podania návrhu na vykonanie exekúcie. Súčasne uviedol, že dôkazné bremeno ohľadom tvrdení uvedených v návrhu na zastavenie exekúcie zaťažuje výlučne povinného, ktorý ho podal. Ďalej uviedol, že súd môže prihliadnuť len na tie skutočnosti, ktoré nastali po vzniku vymáhaného nároku. Rovnako uviedol, že ustanovenie § 61k ods. 1 Exekučného poriadku taxatívne vymenúva dôvody, pre ktoré musí súd exekúciu zastaviť, a to bez ohľadu na to, či to účastník konania navrhol. Zároveň uviedol, že pri svojom rozhodovaní vychádzal z uvedených ustanovení Exekučného poriadku, z ktorých vyplýva, že návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a súčasne v ňom musia byť uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Pričom povinný musí uviesť okolnosti, ktoré podľa neho po vzniku exekučného titulu spôsobili vznik takej skutočnosti, ktorá by jeho vymáhateľnosti bránila. Ďalej uviedol,
že po preskúmaní podaného návrhu na zastavenie exekúcie zistil, že povinný žiada zastaviť exekúciu z dôvodov nemajetnosti, právnej nespôsobilosti predloženého exekučného titulu, či z dôvodu premlčania. Následne uviedol, že po preskúmaní obsahu podaného návrhu na zastavenie exekúcie dospel k záveru, že tomuto nie je možné vyhovieť, nakoľko osoba povinná nepreukázala dôvody na zastavenie exekúcie. Čo sa týka tvrdenej nemajetnosti povinného uviedol, že povinný nepreukázal súdu existenciu takého majetku, z ktorého by nebolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného priznanú exekučným titulom, v spojení so skutočnosťou, že súdu nepredložil ani iný kvalifikovaný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku. Súčasne uviedol, že nemajetnosť ako dôvod na zastavenie exekúcie musí byť preukázaná či už zo strany povinného v súvislosti s návrhom na zastavenie exekúcie, alebo počas priebehu exekúcie zo strany súdneho exekútora. Zároveň uviedol, že cieľom exekučného konania je uspokojenie nároku oprávneného, ktorý mu bol priznaný vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu. Súčasne skonštatoval, že povinný môže v budúcnosti nadobudnúť majetok, z ktorého bude možné vymôcť pohľadávku oprávneného, pričom skutočnosti týkajúce sa majetkových pomerov povinného sú však predmetom zisťovania zo strany súdneho exekútora, nakoľko práve súdny exekútor je povinný zisťovať zákonom upraveným spôsobom v priebehu exekúcie všetky možnosti uspokojenia pohľadávky oprávneného. Ďalej uviedol, že objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného v priebehu exekúcie, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záverov možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov osoby povinnej patrí do kompetencie súdneho exekútora. Zároveň ak sa počas trvania exekúcie vedenej na majetok fyzickej osoby do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku neporadí zistiť majetok alebo iné príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou, a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora, bude daný dôvod na zastavenie exekúcie, pričom v tomto prípade zastaví predmetnú exekúciu súdny exekútor.
3. K vznesenej námietke premlčania zo strany povinného súd konajúc vyšším súdnym úradníkom uviedol, že vznesená námietka premlčania je bezdôvodná, nakoľko v zmysle ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za 10 rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Nakoľko však predmetný exekučný titul - platobný rozkaz Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp. zn. 8Csop/31/2016 zo dňa 13.9.2016 nadobudol vykonateľnosť dňa 8.11.2016, a preto začala premlčacia doba plynúť od dňa 9.11.2016, ktorá teda uplynie až dňa 9.11.2016, a vzhľadom na uvedené je vznesená námietka premlčania zo strany povinného neopodstatnená.
4. A čo sa týka námietky povinnej ohľadne právnej nespôsobilosti predloženého exekučného titulu poukázal súd konajúc vyšším súdnym úradníkom na skutočnosť, že vykonávacie (exekučné) konanie nepredchádza základnému konaniu, výsledkom ktorého bol právoplatný a vykonateľný exekučný titul. TO potom podľa vyššieho súdneho úradníka znamená, že najskôr musel o nároku oprávneného rozhodnúť súd v základnom konaní a až následne, z dôvodu neuhradenia judikovanej pohľadávky povinným si oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie, aby sa núteným spôsobom vykonalo to, čo nebolo dobrovoľne (zo strany povinného) splnené. Súd zároveň zdôraznil, že nie je ďalšou odvolacou inštanciou a skutočnosti, ktoré povinný namietal vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie exekučný súd nepreskúmaval, nakoľko v exekučnom konaní sa súd v rámci podaného návrhu na zastavenie exekúcie zaoberá len takými okolnosťami, ktoré nastali až po vzniku exekučného titulu. Pričom vo vykonávacom konaní musí súd vychádzať z rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom, pretože sa vykonáva len to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté. Súčasne uviedol, že prípadné nedostatky základného konania, ktoré povinný namieta, nie sú pre exekučné konanie relevantné a povinný ich mal namietať v základnom konaní, v danom prípade mohol povinný podať včas odpor proti platobnému rozkazu (exekučnému titulu), čo však neurobil, a tak trvajú aj naďalej nároky oprávneného vplývajúce z predloženého exekučného titulu, ktoré sú spôsobilé byť predmetom núteného výkonu v rámci exekúcie. Ďalej uviedol, že dôvody, ktoré uvádza povinný vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie tak nie je možné subsumovať pod žiadny z dôvodov vymedzených v ust. § 61k ods. 1 Exekučného poriadku. A na záver ohľadne námietok povinného voči trovám exekúcie a príslušenstvu súd konajúci vyšším súdnym úradníkom skonštatoval, že v rámci platného a účinného Exekučného poriadku po novele od 01.04.2017, už tieto námietky nie je možné uplatniť, a preto ich nie je možné ani považovať za dôvody, resp. za skutočnosti v súlade s ust. § 61k ods. 2 Exekučného poriadku. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel súd k záveru, že návrh povinného na zastavenie exekúcie nie je dôvodný, nakoľko povinný nepreukázal súdu dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, a preto súd návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku v celom rozsahu zamietol.
5. Proti tomuto uzneseniu podal povinný v zákonnej lehote sťažnosť, v ktorej uviedol, že súdny úradník upomínacieho súdu sa alibisticky odvoláva na celý rad právnych noriem, ktoré podporujú trvanie exekúcie a nepochopiteľne (podľa povinnej) sa odvoláva aj na vyjadrenie protistrany, ktorá podľa povinnej patrí medzi elitných úžerníkov v rámci SR. Zároveň poukázala na ust. § 299 ods. 2 CSP, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ako aj § 3 ods. 6 zákona č. 307/20196 Z.z. o upomínacom konaní, z čoho vyvodila, že konajúci súdny úradník úplne odignoroval povinnosti súdu pri ochrane spotrebiteľa ako slabšej strany. Ďalej uviedla, že v danom prípade medzi oprávneným a povinnou sa jedná v súlade s cit. § 290 CSP o spor spotrebiteľský, t.j. nejedná sa o spor prebiehajúci medzi, z hľadiska právneho povedomia, subjektmi nerovnocenného postavenia, a preto aj z tohto dôvodu boli tieto spory samotným zákonodarcom systematicky zaradené do druhej hlavy CSP označenej ako: „Spory s ochranou slabšej strany“, takže už z označenia tohto typu sporov je evidentné, že sa jedná o spory, kde už sám zákonodarca pripúšťa do ich riešenia vyššiu mieru ingerencie súdu v záujme zabezpečiť vyrovnanie síl sporiacich sa subjektov v záujme ochrany spotrebiteľa, ktorý je v tomto spore, po právnej stránke, slabšou sporovou stranou. Zároveň zákonodarca túto mieru ingerencie (zásahu) súdu do tohto typu sporov povýšil až na takú úroveň, že v čase od 01.05.2014 ú t.j. od účinnosti zákona č. 102/2014 Z.z., ktorým svojim čl. VIII novelizoval zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa/ až do 27.09.2018 /kedy bol v Zbierke zákonov SR pod č. 271/2018 Z.z. uverejnený nález Ústavného súdu SR, sp. zn. Pl. ÚS 11/2016 zo dňa 07.02.2018/ bolo v zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinné ustanovenie § 5b, v zmysle ktorého bol súd v spotrebiteľských sporoch ex offo (t.j. z úradnej povinnosti), bez toho, aby to spotrebiteľ čo i len namietol, povinný v záujme spotrebiteľa na premlčanie voči nemu dodávateľom uplatňovaného nároku, t.j. súd bol na túto skutočnosť povinný prihliadať bez toho, aby ju spotrebiteľ akokoľvek odôvodňoval. Súčasne uviedla, že s účinnosťou od 05.12.2018 je identická povinnosť, t.j. ex offo prihliadať na premlčanie nároku uplatňovaného dodávateľom voči spotrebiteľovi, súdu daná aj v aktuálne účinnom § 54a OZ. Tiež aj z § 100 ods. 1 OZ explicitne podľa povinnej nevyplýva požiadavka, aby dlžník musel svoju námietku premlčania osobitne zdôvodniť alebo osvedčiť (preukázať), postačovalo, ak sa dlžník tejto námietky len dovolá. V tejto súvislosti povinná s poukazom na § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods.5, § 53d a § 457 OZ namietala, že prejednávajúci súd nepristúpil k praktickej ochrane spotrebiteľa v celom rozsahu, nakoľko nepodrobil predmetnú zmluvnú dokumentáciu medzi veriteľom a spotrebiteľom súdnej kontrole ako ani predbežnému právnemu posúdeniu. Pričom ak by tak učinil, už sám by určil neprijateľné zmluvné podmienky za neplatné a následne by aplikoval vo svojom rozhodnutí ust. § 53d a § 457 OZ. Povinná tiež citovala ust. § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako § 298 CSP a skonštatovala, že spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky ani k následnému uplatneniu práv z ochrany dodávateľa na plnenie vyplývajúce z neprijateľných podmienok. A na záver, uviedla, že odmieta platiť akékoľvek náhrady trov konania nemorálnemu oprávnenému vzhľadom na jej doteraz preukázané sociálne a finančné postavenie, ktoré jej spôsobil oprávnený svojimi nezákonnými aktivitami v jej majetkový a finančný neprospech.
6. K sťažnosti povinnej sa podaním doručeným súdu dňa 21.04.2020 vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu aj oprávnený, ktorý vo svojom podaní uviedol, že povinný v podanej sťažnosti namieta ignorovanie povinností súdu pri ochrane spotrebiteľa ako slabšej strany, neprihliadnutie na premlčanie, tiež to, že zmluva oprávneného obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a zároveň, že súd nepodrobil zmluvu právnemu posúdeniu. Ďalej dal súdu do pozornosti, že sťažnosť povinnej je čisto formulárová, nakoľko oprávnený sa s podobnými sťažnosťami ako aj návrhmi na zastavenie exekúcie stretol už viackrát od rôznych povinných, len mierne poupravované. Zároveň povinný vo svojej sťažnosti uvádza len také skutočnosti, ktoré nastali ešte pred vznikom exekučného titulu, pričom z povahy exekučného konania je zrejmé, že v exekučnom konaní sa uskutočňuje nútený výkon judikovaného nároku oprávneného a nerozhoduje sa v ňom o dôvodnosti, resp. výške nároku oprávneného. Súčasne je oprávnený toho názoru, že povinný nepredložil žiadne relevantné doklady preukazujúce nevykonateľnosť exekučného titulu - platobného rozkazu. Ďalej poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.05.2018, sp. zn. 17CoE/52/2018, ako aj uznesenie Ústavného súdu IV. ÚS 104/2019 zo dňa 05.11.2019. Tiež sa oprávnený stotožnil s názorom vyššieho súdneho úradníka uvedeným v bode 19 napadnutého uznesenia, v zmysle ktorého, exekučný súd je viazaný rozhodnutím súdu vydaným v základnom konaní, pričom nie je ďalšou odvolacou inštanciou. Rovnako tak nemajtnosť, resp. nepriaznivé majetkové pomery nie sú podľa oprávneného dôvodom na zastavenie exekúcie, ak nie sú preukázané. Oprávnený sa tiež stotožnil s právnym posúdením vznesenej námietky premlčania zo strany povinného v napadnutom rozhodnutí. A nakoľko povinný neuviedol žiadne ďalšie skutočnosti,
ktoré by bránili vymáhateľnosti exekučného titulu, ako ani existenciu dôvodov, pre ktoré by bolo možné prijať záver o zániku vymáhateľnosti nároku o zrušení exekučného titulu, ani o skutočnostiach brániacich vymáhateľnosti exekučného titulu, a preto navrhol sťažnosť povinného ako nedôvodnú zamietnuť a priznať oprávnenému náhradu trov právneho zastúpenia za vyjadrenie k podanej sťažnosti vo výške 55,57 Eur.
7. Podľa §-u 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
8. Podľa §-u 200 prvej vety Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
9. Podľa §-u 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
10. Podľa §-u 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
11. Podľa §-u 249 CSP, súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
12. Podľa §-u 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
13. Preskúmaním podanej sťažnosti súd zistil, že táto bola podaná na pošte dňa 03.04.2020 a smeruje voči rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka. Keďže sťažnosťou napadnuté uznesenie bolo povinnej doručené dňa 30.03.2020, bola teda sťažnosť podaná v zákonom stanovenej lehote (§242 CSP).
14. Sudca prvej inštancie preskúmaním sťažnosti povinnej, bez nariadenia pojednávania podľa § 249 CSP, a po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že sťažnosť povinnej nie je dôvodná, a preto ju podľa § 250 ods. 1 CSP v celom rozsahu zamietol.
15. Z obsahu spisu súd zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 02.10.2019, kedy bol exekučnému súdu doručený návrh na vykonanie exekúcie. Vyšší súdny úradník vydal na podklade exekučného titulu
- platobného rozkazu Okresného súdu Spišská Nová Ves, č.k. 8Csp/31/2016-53 zo dňa 13.09.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 08.11.2016, dňa 05.12.2019 poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Michalovi Kruppovi (284EX 597/2019). Dňa 19.12.2019 bol v zákonnej lehote doručený poverenému súdnemu exekútorovi návrh povinnej na zastavenie exekúcie, ktorý ho spolu s doručenkami a vyjadrením oprávneného postúpil súdu. Následne vyšší súdny úradník vydal sťažnosťou napadnuté uznesenie.
16. Podľa §-u 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení.
17. Napriek zneniu citovaného ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku súd k veci uvádza, že vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie správne a v zmysle zákona odôvodnil. Sudca prvej inštancie sa preto v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, pričom k veci ešte uvádza, že exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť predloženého exekučného titulu. Navyše treba skonštatovať, že exekučným titulom je v danom prípade súdne rozhodnutie, keď exekučný súd podľa novej právnej úpravy exekučného konania po novele Exekučného poriadku zákonom č. 2/2017 Z. z. účinnej od 01.04.2017 nemá vôbec žiadnu právomoc zasahovať do právoplatných súdnych rozhodnutí, resp. posudzovať činnosť súdov v základnom konaní. Z tohto istého dôvodu súd nemôže prihliadnuť na námietky povinnej týkajúce sa vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu v základnom konaní, nakoľko exekučný súd nemá oprávnenie posudzovať či vydané rozhodnutie zodpovedá, resp. nezodpovedá skutočnému hmotnoprávnemu vzťahu. Exekučný súd je súdnym rozhodnutím viazaný, nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozhodnutia, nemôže naprávať prípadné chyby a
nedostatky exekučného titulu, keďže nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, čo vyplýva z cieľa exekučného konania, ktorým nie je opätovné riešenie sporov, resp. prieskum právoplatných rozhodnutí, ale nútený výkon práva (plnenia) priznaného exekučným titulom. Exekučný súd teda nie je príslušný skúmať správnosť exekučného titulu z pohľadu hmotného práva, ani preskúmavať právne posúdenie veci všeobecným súdom Slovenskej republiky a ani nijakým spôsobom nemôže zasahovať do práva priznaného v exekučnom titule, či ex ante poskytnúť ochranu povinnému v rozpore s výrokom právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia. V tejto súvislosti exekučný súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 20Cdo 1940/2008 zo dňa 31.07.2008 akceptované aj praxou slovenských súdov, v zmysle ktorého „Súd pri výkone rozhodnutia nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutí (vrátane postupu orgánu) vydaných v základnom konaní. Obsahom týchto rozhodnutí je viazaný a musí z neho vychádzať, prípadné vady základného konania (aj vtedy ak by existovali) sa do exekučného konania neprenášajú. To teda znamená, že vytýkané nedostatky v základnom konaní sú pre exekučné konanie bez právneho významu.“
18. Pokiaľ povinná namieta rozpor so zákonom, neprihliadnutie na neprijateľné zmluvné podmienky, či charakter spotrebiteľskej zmluvy sudca zdôrazňuje, ako správne uviedol už vyšší súdny úradník v napadnutom rozhodnutí, že povinná sa mala brániť v základnom konaní (právo podať odpor proti platobnému rozkazu), no povinná tak neurobila. Námietky uvádzané v návrhu na zastavenie exekúcie, resp. v sťažnosti nie sú opravným prostriedkom. Povinná nemôže v exekučnom konaní uplatňovať ani hmotnoprávne, ani formálnoprávne námietky, ktoré mala v zmysle vyššie uvedeného uplatniť v pôvodnom konaní, a to z dôvodu, že vo vykonávacom konaní je predmetom rozhodovania nútené uskutočnenie výkonu príslušného vykonateľného rozhodnutia. V tejto fáze konania preto nie je priestor na rozhodovanie o skutočnostiach, o ktorých sa rozhoduje v pôvodnom konaní. Oprávnený predložil exekučný titul, ktorým bola povinnej uložená povinnosť, exekučný súd musí takýto exekučný titul vyznačujúci sa právoplatnosťou (formálnou, ktorá znamená, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, resp. že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok a materiálnou, ktorá vyjadruje, že medzi účastníkmi, na ktorých sa právoplatnosť vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom) rešpektovať a vychádzať z neho, takže spochybňovanie samotného exekučného titulu a z neho vyplývajúce spochybňovanie nároku oprávneného nepredstavuje dôvod na zastavenie exekúcie. Exekučné konanie je teda vedené na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu a keďže povinná povinnosť uloženú v exekučnom titule dobrovoľne v určenej lehote nesplnila, mal oprávnený dôvod podať návrh na vykonanie exekúcie a exekúcia je dôvodná. Zároveň čo sa týka ohľadne námietky premlčania vznesenej zo strany povinnej, s touto sa vyšší súdny úradník v napadnutom uznesení jednoznačným a zrozumiteľným spôsobom v bode 18 napadnutého rozhodnutia vysporiadal, a preto sudca v celom rozsahu len odkazuje na toto odôvodnenie.
19. Nad rámec veci považuje sudca ešte za potrebné dodať, že vyšší súdny úradník dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré povinná v návrhu na zastavenie exekúcie (ako aj opakovane v samotnej sťažnosti) nastolila. Vyšší súdny úradník neponechal bez povšimnutia žiadne argumenty sťažovateľa (povinnej), ktoré majú pre vec podstatný význam, a sťažnosťou napadnuté uznesenie preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti.
20. Na záver súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
21. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované ustanovenia právnych predpisov, súd sťažnosť povinnej podľa § 250 ods. 1 CSP ako nedôvodnú zamietol.
22. Podľa §-u 199a ods. 1 Exekučného poriadku, trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
23. Podľa §-u 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.
24. Podľa §-u 199e ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku, ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát, odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene.
25. Oprávnený vo svojom vyjadrení k sťažnosti povinnej súčasne uviedol, že žiada o priznanie náhrady trov konania od povinnej vo výške 55,57 Eur.
26. Podľa §-u 9 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č.655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z.z.“), základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.
27. Podľa §-u 10 ods. 1 vyhlášky č.655/2004 Z.z., ak nie je ustanovené inak, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty je nad 663,88 eura do 6 638,78 eura je 41,49 eura + 9,96 eura za každých aj začatých 331,94 eura prevyšujúcich sumu 663,88 eura.
28. Podľa §-u 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky č.655/2004 Z.z., odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: ak ide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu, príprava a prevzatie zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takémuto návrhu, zastupovanie na pojednávaní, odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu.
29. Podľa §-u 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.
30. Podľa §-u 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa odmena a náhrady podľa tejto vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu.
31. Súd preto v zmysle § 199a ods. 1 Exekučného poriadku priznal oprávnenému nárok na náhradu trov konania o sťažnosti povinnej v súvislosti s jeho vyjadrením k predmetnej sťažnosti v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami Exekučného poriadku a vyhlášky č.655/2004 Z.z. spočívajúcich z trov právneho zastúpenia spolu v sume 55,57 Eur (súd vychádzal z tarifnej hodnoty veci vo výške 1.625,09 Eur, pričom výška odmeny za jeden úkon právnej služby je podľa § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky vo výške 35,69 eur + 1x režijný paušál á 10,62 eur + 20% DPH).
32. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval súd trovy právneho zastúpenia oprávneného spojené v súvislosti s vyjadrením k sťažnosti povinnej za preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré mu vznikli v súvislosti so sťažnosťou povinnej, a preto o ich náhrade rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku II. tohto uznesenia. Trovy konania, ktoré boli oprávnenému priznané týmto rozhodnutím, budú od povinnej vymáhané na základe dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.