Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17CoP-20-2020.pdf
PDF · 103.59 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoP/20/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, vo veci starostlivosti o maloletú U. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v E. F., G. F. č. XXXX/XX, zastúpenú Úradom práce sociálnych vecí a rodiny Rimavská Sobota, ako kolíznym opatrovníkom, dieťa rodičov matky L. V., rod. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v E. F., G. F. č. XXXX/XX, a otca Bc. U. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v E. F., P. Y. č. XXXX/XX, o zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej, o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 7P/286/2019-55 zo dňa 18.02.2020, ako súdu prvej inštancie, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o neurčení výživného (druhý výrok) a v závislom výroku o trovách konania (tretí výrok) p o t v r d z u j e.
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“ v spojení s § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku; ďalej len „C.m.p.“).
1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zveril maloletú do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov s tým, že každý párny týždeň bude maloletá vo výchove otca a to od pondelka do nedele a každý nepárny týždeň bude maloletá vo výchove matky a to od pondelka do nedele (prvý výrok), povinnosť platiť výživné maloletej rodičom neurčil a vyslovil, že sa mení rozsudok súdu č.k. 2P/155/2019-26 zo dňa 05.09.2019 (druhý výrok) a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (tretí výrok).
1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním a právneho posúdenia veci, podľa ktorého sa matka maloletej domáhala zmeny v úprave práv a povinností k maloletej s tým, že navrhla zveriť maloletú do svojej výlučnej osobnej starostlivosti, otcovi navrhla uložiť povinnosť platiť maloletej výživné v sume 100,- € mesačne a súčasne upraviť styk otca s maloletou; výsluchom maloletej podľa § 38 ods. 1 a 2 C.m.p. súd prvej inštancie zistil názor maloletej na striedavú osobnú starostlivosť, ktorá uviedla, že chce byť sedem dní u matky a rovnako sedem dní u otca; súd prvej inštancie skonštatoval, že maloleté dieťa má právo prejaviť svoj názor v prejednávanej veci, a nakoľko je maloletá dostatočne rozumovo a emocionálne vyspelá je podstatné umožniť jej priamo svojim prejavom pôsobiť na súd za účelom usporiadania vzťahov tak ako si praje; súd prvej inštancie mal za to, že komunikácia medzi rodičmi nie je charakteru vylučujúceho striedavú osobnú starostlivosť; iné možné prekážky striedavej osobnej starostlivosti súd prvej inštancie nezistil; otec maloletej súhlas so striedavou starostlivosťou pripustil; matka podmieňovala striedavú starostlivosť o maloletú platením výživného zo
strany otca v sume 100,- € mesačne; s poukazom na vyššie uvedené zveril súd prvej inštancie maloletú do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov; pri posudzovaní možnosti určiť výživné zo strany otca súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že „príjmy otca sú o niečo vyššie ako u matky, avšak otec má ďalšiu vyživovaciu povinnosť k maloletému synovi, ktorý pochádza z jeho manželstva a zistené finančné a majetkové pomery oboch rodičov nie sú natoľko rozdielne, aby odôvodňovali priznanie výživného matke zo strany otca“.
1.3 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 24 ods. 2, § 26, § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5 a 6, § 75 ods. 1 Zákona o rodine v spojení s § 38 ods. 1 a 2 C.m.p.; o trovách konania rozhodol podľa § 52 C.m.p.
2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov účastníkov konania v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 a 2 C.m.p.).
2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala matka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne včas odvolanie zo dňa 28.02.2020 (č.l. 66 spisu); rozsudok napadla vo výroku o neurčení výživného, pričom uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a g) C.s.p., t.j. že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; v odvolaní uviedla, že napriek striedavej osobnej starostlivosti sú dané dôvody na určenie výživného zo strany otca; osobné majetkové a zárobkové možnosti otca sú nepomerne lepšie než pomery matky; ustanovenie § 62 ods. 6 Zákona o rodine nevylučuje určenie výživného takýmto spôsobom; vzhľadom na predpoklad, že na výžive dieťaťa sa majú rodičia maloletej podieľať v rovnakom pomere dochádza k hrubému nepomeru v životnej úrovni oboch rodičov, keď matka mesačne zarába cca 400,- € a otec maloletej v priemere 900,- € mesačne; dôkazom o osobných a majetkových pomeroch navrhovateľky je tá skutočnosť, že na zastupovanie jej bola pridelená právna zástupkyňa Centrom právnej pomoci Rimavská Sobota; matka maloletej navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a uložil otcovi povinnosť platiť maloletej výživné v sume 100,- € mesačne k rukám matky maloletej vždy do 25. dňa v mesiaci vopred počnúc dňom podania návrhu na súde prvej inštancie.
2.2 Otec vo vyjadrení zo dňa 27.03.2020 (č.l. 69-71 spisu) k odvolaniu matky prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že matka maloletej nezdôvodnila ani nekonkretizovala, aké výdavky spojené s dieťaťom by mala uhrádzať zo sumy 100,- €, ktorú požaduje a prečo práve predmetnú sumu považuje za primeranú, ktorú má on ako otec maloletej prispievať nad rámec rovnakého rozsahu starostlivosti o maloletú; poukázal na to, že momentálne znáša a aj v budúcnosti mieni hradiť náklady maloletej spojené s jej školskou dochádzkou a to školské potreby v sume cca 200,- € ročne, príspevok na rodičovské združenie v sume 14,- € polročne, úhrada krúžku plávania v sume 18,- € mesačne, poplatok za školskú družinu v sume 12,- € mesačne a príspevok na stravovanie v sume 3,- €; taktiež hradí príležitostné náklady, ako sú školské výlety, kultúrne podujatia, návštevy kina, knižnice a podobne; otec maloletej poukázal na to, že na dosiahnutie príjmu v sume 400,- € mesačne, ktorý tvrdí matka, by jej stačilo obslúženie len jednej alebo dvoch zákazníčok denne cez pracovné dni; jeho príjem je pevný a daný, pričom má ešte jednu vyživovaciu povinnosť; súd prvej inštancie vec správne posúdil, keď vychádzal z ustanovenia § 62 Zákona o rodine; nakoľko bolo maloleté dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti rodičov a obaja rodičia poskytujú maloletej osobnú starostlivosť v rovnakom rozsahu, v rovnakom rozsahu by mala byť poskytovaná aj výživa zo strany oboch rodičov; matka maloletej zvýšené náklady na maloletú nepreukázala; otec maloletej navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku ako vecne správny potvrdil.
2.3 Kolízny opatrovník vo vyjadrení zo dňa 30.03.2020 (č.l. 72 spisu) k odvolaniu matky uviedol, že matka maloletej počas konania nepreukázala svoje zvýšené výdavky súvisiace so starostlivosťou o dieťa; súd prvej inštancie postupoval správne, keď pri zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti neurčil otcovi maloletej výživné; na záver kolízny opatrovník uviedol, že zotrváva na svojom stanovisku prezentovanom na pojednávaní dňa 18.02.2020 a žiada odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil.
2.4. Matka v replike zo dňa 17.04.2020 (č.l. 79 spisu) k vyjadreniu otca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedla, že Zákon o rodine nevylučuje určenie výživného, ale len dáva možnosť výživné
neurčiť; Zákon o rodine pripúšťa možnosť aj v prípade striedavej osobnej starostlivosti určiť výživné voči jednému z rodičov; ďalej zopakovala svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní o tom, že osobné majetkové a zárobkové pomery otca maloletej sú nepomerne lepšie, než jej pomery a neurčenie výživného v danom prípade spôsobuje hrubý nepomer životnej úrovne rodičov maloletej.
2.5. Matka v replike zo dňa 21.04.2020 (č.l. 81 spisu) k vyjadreniu kolízneho opatrovníka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne takmer totožne zopakovala svoju argumentáciu uvedenú už v replike k vyjadreniu otca zo dňa 17.04.2020.
2.6. Kolízny opatrovník vo vyjadrení zo dňa 20.05.2020 (č.l. 87 spisu) uviedol, že sa pridržiava svojich doterajších vyjadrení a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil.
2.7 Otec v duplike zo dňa 20.05.2020 (č.l. 88-89 spisu) prostredníctvom svojho právneho zástupcu zopakoval svoju argumentáciu uvedenú vo vyjadrení zo dňa 27.03.2020 a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku ako vecne správny potvrdil.
3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p.).
3.1 V prejednávanej veci nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutočným stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).
4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p.).
4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p. preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. po zohľadnení, že podľa § 65 C.m.p. nie je viazaný rozsahom odvolania a podľa § 66 C.m.p. nie je viazaný odvolacími dôvodmi a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o neurčení výživného (druhý výrok) podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p. ako vecne správny potvrdil.
4.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
4.3 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
4.4.1 Odvolací súd preskúmal všetky odvolacie námietky matky ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k neurčeniu výživného na maloletú zo strany otca pri zverení maloletej do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. na tieto v celom rozsahu poukazuje; preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil; odvolací súd nezistil dôvody na odlišné rozhodnutie vo veci a stotožňuje sa so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanej veci sú splnené podmienky na neurčenie výživného zo strany otca na maloletú; odvolacie námietky matky ani ostatný obsah spisu neboli podkladom pre privodenie zmeny napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, nakoľko ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci; odvolací súd nezistil ani žiadne vady konania pred súdom prvej inštancie, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 67 C.m.p.).
4.4.2 Odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o neurčení výživného (druhý výrok) za vecne správny, zodpovedajúci zistenému skutočnému stavu veci a správnemu právnemu posúdeniu veci (§ 387 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p.); odvolanie matky nie je
dôvodné; odvolací súd má za to, že v danom prípade sú splnené podmienky na to, aby súd výživné na čas trvania striedavej osobnej starostlivosti rodičov v zmysle ustanovenia § 62 ods. 6 Zákona o rodine neurčil; odvolací súd poukazuje na to, že každý z rodičov je povinný vyživovať svoje dieťa; vyživovacia povinnosť má niekoľko foriem; môže byť plnená osobnou starostlivosťou alebo tiež čiastočne starostlivosťou o domácnosť; druhou formou plnenia vyživovacej povinnosti je poskytovanie vecných plnení, napríklad bývania (povinný poskytuje oprávnenému bývanie) alebo stravovania; treťou formou plnenia vyživovacej povinnosti je platenie výživného ako peňažného príspevku na uhradzovanie potrieb dieťaťa; rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará, plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení (bývanie, strava, nákup ošatenia, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a podobne) a osobnou starostlivosťou; rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará, prispieva na jeho výživu výživným, ktoré určil súd; v danom prípade bola maloletá zverená do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, pričom obaja rodičia majú maloletej poskytovať osobnú starostlivosť a starostlivosť o domácnosť v rovnakom rozsahu (týždeň u otca a týždeň u matky) a v rovnakom rozsahu aj vyživovaciu povinnosť poskytovaním vecných plnení; odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou otca maloletej o tom, že matka v konaní pred súdom prvej inštancie a ani v odvolacom konaní neponúkla žiadne konkrétne skutkové tvrdenia, ktoré by mohli byť následne predmetom dokazovania, že ak bude mať maloletú vo svojej osobnej starostlivosti v určenom čase, bude mať zvýšené náklady na maloletú a teda nie je dôvodné tvrdenie matky, že otec by mal zvýšenou mierou prispievať na výživu maloletej; hoci z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynul rozdiel medzi príjmom otca maloletej, ktorý predstavuje za rok 2019 v priemere sumu 926,63 € v čistom mesačne a príjmom matky, ktorý bol v priemere za rok 2018 v sume 426,86 € v čistom mesačne, súd prvej inštancie správne prihliadol na skutočnosť, že otec maloletej má na rozdiel od matky maloletej ďalšiu vyživovaciu povinnosť a to voči maloletému U. M., s ktorým žije v spoločnej domácnosti; otec maloletej v súčasnosti hradí maloletej školské potreby v sume približne 200,- € ročne, príspevok na rodičovské združenie v sume 14,- € polročne, krúžok plávania v sume 18,- € mesačne, poplatok za školskú družinu v sume 12,- € mesačne a príspevok na stravovanie v sume 3,- €, ktoré dokopy predstavujú sumu 52,- € mesačne; v uvedených platbách podľa jeho vyjadrenia mieni pokračovať aj v budúcnosti, v dôsledku čoho nebude matka maloletej týmito výdavkami zaťažená; vzhľadom na argumentáciou matky maloletej o tom, že zárobkové pomery otca maloletej sú neporovnateľne lepšie ako tie jej, odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/236/2018 zo dňa 20.02.2019, kde najvyšší súd prijal záver vo vzťahu k potencionalite príjmov povinného rodiča v tom zmysle, že pre určenie výšky výživného alebo pre určenie výživného ako takého, nie je podstatné len to, aké príjmy povinný rodič reálne dosahuje, ale aj to, aké príjmy by mohol dosahovať; matka je na rozdiel od otca maloletej, ktorý je v zamestnaneckom pomere, živnostníčkou, čo jej umožňuje väčšiu variabilitu pri dosahovaní príjmu, výška jej príjmu nie je stropovo ničím obmedzená a podľa názoru odvolacieho súdu jej nič nebráni v možnosti dosahovania vyšších príjmov; ako vyplýva z predmetného ustanovenia § 62 ods. 6 Zákona o rodine; neurčenie výživného má relevanciu v prípadoch približne rovnakých pomerov na oboch stranách, teda približne rovnakých majetkových pomerov matky a otca a rovnakej dĺžky osobnej starostlivosti obidvoch rodičov v rámci striedavej osobnej starostlivosti, pričom s poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je potrebné vychádzať z približne rovnakých podmienok na stranách obidvoch rodičov maloletej; na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o neurčení výživného (druhý výrok) ako vecne správny potvrdil.
5. Podstatné vyjadrenia účastníkov konania prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p. a § 2 ods. 1 a 2 C.m.p.).
5.1 V prejednávanej veci odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia účastníkov, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal.
6. Podstatné tvrdenia účastníkov konania uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p. a § 2 ods. 1 a 2 C.m.p.).
6.1 Matka podané odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; nakoľko súd prvej inštancie dospel k záveru o neurčení výživného zo strany otca maloletej na základe riadne
vykonaného dokazovania a zisteného skutočného stavu veci, ktorý správne právne posúdil, nepovažoval odvolací súd odvolacie námietky matky vo vzťahu k neurčeniu výživného na maloletú za dôvodné (bod 4.4.2 odôvodnenia).
7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o neurčení výživného (druhý výrok) ako vecne správny potvrdil a to vrátane závislého výroku (§ 379 písm. a/ C.s.p.) napadnutého rozsudku o trovách konania pred súdom prvej inštancie, ktorý bol tiež vecne správny a v súlade so zákonom (§ 52 C.m.p.).
8. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 52 C.m.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 57 C.m.p., o povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd len na návrh; podľa § 58 C.m.p., o nároku na náhradu a o výške trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko v prejednávanej veci nejde o konanie podľa § 53 C.m.p. a odvolací súd nezistil okolnosti pre priznanie náhrady trov odvolacieho konania (§ 55 C.m.p.), napriek návrhu matky na priznanie nároku na náhradu trov konania, o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p.). Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 C.m.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Proti právoplatnému rozhodnutiu súdu v konaní podľa tohto zákona je prípustné dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len "generálny prokurátor"), ak to vyžaduje verejný záujem alebo ochrana práv a ak nápravu nemožno v čase podania dovolania generálneho prokurátora dosiahnuť inými právnymi prostriedkami (§ 78 ods. 1 C.m.p.). Dovolanie generálneho prokurátora je prípustné, ak potreba zrušiť alebo zmeniť právoplatné rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti a nad princípom právnej istoty (§ 78 ods. 2 C.m.p.).
Generálny prokurátor podá dovolanie iba na základe podnetu účastníka alebo osoby dotknutej právoplatným rozhodnutím súdu. Generálny prokurátor nie je viazaný rozsahom podnetu v prípadoch, v ktorých ani dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania (§ 80 ods. 1 C.m.p.). Generálny prokurátor môže podať dovolanie aj bez podnetu vo veciach, v ktorých môže prokurátor do konania vstúpiť, a to aj vtedy, ak prokurátor do konania nevstúpil (§ 80 ods. 2 C.m.p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (§ 38 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade rozhodnutia, ktorým bola upravená starostlivosť o maloleté dieťa, styk s maloletým dieťaťom alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému dieťaťu alebo rozhodnutia o návrat maloletého dieťaťa do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní (§ 370 ods. 1 a 2 C.m.p.), ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže
oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia (§ 376 ods. 1 C.m.p.); súd môže nariadiť výkon rozhodnutia aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 C.m.p.); výkon dobrovoľne nesplnenej povinnosti uloženej neodkladným opatrením nariadi súd vždy aj bez návrhu (§ 376 ods. 3 C.m.p.); ak po nariadení výkonu rozhodnutia povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul ani na základe výzvy na plnenie (§ 379 ods. 1 a 2 C.m.p.), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- € (§ 382 ods. 1 C.m.p.), rozhodnúť o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383 ods. 1 C.m.p.) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 C.m.p.).