Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5Co-211-2019.pdf
PDF · 97.97 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/211/2019
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Vladimíra Pribulu a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s., so sídlom Bratislava, Štúrova 5, IČO: 31 318 916, proti žalovanej: V. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., Ul. S. H. XXXX/X, o zaplatenie 9.077,69 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 5. apríla 2019 č. k. 14Csp/169/2018-95, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (Okresný súd Komárno) rozsudkom zo dňa 05.04.2019 č. k. 14Csp/169/2018-95 pri právnom posúdení podľa § 497, § 499 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2, § 559 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nar. vlády č. 87/1995 Z. z., a § 151 ods. 1 CSP zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 3.759,68 eura do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I. rozsudku).
2. V časti o zaplatenie úrokov vo výške 4.155,21 eura a poplatkov vo výške 1.162,80 eura súd podanú žalobu zamietol (výrok II. rozsudku).
3. O náhrade trov prvoinštančného konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, 2 CSP tak, že žalovanej, ktorá bola v spore procesne úspešnejšou stranou, náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne trovy v prvoinštančnom konaní nevznikli.
4. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, prvoinštančný súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania vyslovil ten záver, že na daný prípad nie je možné aplikovať príslušné ust., zák. č. 129/2010 Z. z., pretože záväzok žalovanej vzniklý na základe zmluvy o úvere nie je záväzkovom zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Aj keď predmetná úverová zmluva predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 6 písm. d/ Obch. zákonníka), predmetná zmluva je zároveň aj spotrebiteľskou zmluvou a na žalovanú je potom potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní tejto zmluvy žalovaná nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, t. j. na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Obč. zákonníka) a to s poukazom na odkaz podľa § 1 ods. 2 druhá veta Obch. zákonníka. Podľa názoru súdu uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľské zmluvy, aj keď sú upravené v Obč. zákonníku, nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, ale naopak príslušné ustanovenia Obč. zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy účastníkom, ktorých je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo o obchodnoprávny vzťah. Vzhľadom k uvedenému na právny vzťah založený zmluvou o úvere súd aplikoval ust. Obch. zákonníka, čo sa týka konkrétnych práv a povinností, ako aj ust. Obč. zákonníka, týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv. V tejto súvislosti poukázal
na rozsudok NS SR z 21.04.2015 sp. zn. 3MCdo/14/2014, podľa ktorého ust. § 52 ods. 2 Obč. zákonníka, podľa ktorého sa na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia Obč. zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva Citované ustanovenie sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.
5. V prejednávanej veci súd na základe vykonaného dokazovania považoval podanú žalobu za dôvodnú iba v čiastočnom rozsahu. Zo skutkového tvrdenia nepopretého samotnou žalovanou bolo preukázané, že strany sporu dňa 09.01.2014 uzavreli zmluvu o otphypo úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver v sume 76.500 eur, ktorý však žalovaná riadne a včas neplatila, pričom na základe uvedeného žalobca využil svoje právo a úver vyhlásil za predčasne splatný počnúc od 07.09.2015. Ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru predstavoval dlh žalovanej sumu 76.335,75 eura (istina v sume 74.985,38 eura, zmluvné úroky v sume 1.342,33 a úroky z omeškania v sume 8,04 eura). Po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalovaná realizovala ďalšie platby v prospech žalobcu z titulu uzavretej úverovej zmluvy. Žalobca zároveň pristúpil k vykonaniu dobrovoľnej dražby predajom nehnuteľnosti, na ktorú mal z titulu uzavretej zmluvy o úvere žalobca zriadené záložné právo. Celá istina úveru bola splatená, ako to vyplýva z prehľadu platieb v prospech úverového účtu, dňa 28.02.2018, kedy súčet všetkých platieb započítaných na istinu dosiahol sumu 76.500 eur. Zo špecifikácie uplatneného nároku v časti uplatneného úroku z omeškania súd zistil, že tento si žalobca uplatňuje vo výške 3 % ročne z dlžnej sumy istiny odo dňa 04.09.2015 do 01.08.2017. Vzhľadom k tomu, že úrok z omeškania si žalobca uplatnil v súlade s ust. § 517 ods. 1, 2 Obč. zákonníka, vo výške nepresahujúcej výšku zákonného úroku z omeškania vyplývajúcu z nar. vlády č. 87/95 Z. z., súd žalobcovi priznal nárok na zaplatenie tohto úroku v uplatnenej sume 3.759,68 eura. Ďalej si žalobca v spore uplatnil nárok na zaplatenie zmluvného úroku z omeškania v sume 4.155,21 eura a nárok na zaplatenie poplatkov (nákladov na dobrovoľnú dražbu v sume 1.162,80 eura). Súd po preskúmaní tohto čiastkového a zároveň aj uplatneného nároku dospel k záveru, že v tejto časti je potrebné žalobu zamietnuť.
6. Zo špecifikácie uplatneného zmluvného úroku na č. l. 13 bolo súdom istené, že žalobca si tento úrok uplatňuje za obdobie od 04.09.2015 do 01.08.2017, t. j. za obdobie po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. Predčasnosť zosplatnenia úveru predstavuje vo svojej podstate jednostranný sankčný právny inštitút umožňujúci vrátenie celej požičanej sumy (istiny). Úrok z úveru predstavuje kapitalizovanú odplatu za celé obdobie postupného splácania úveru v splátkach. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Zosplatnením úveru na jednej strane nastáva stav, keď veriteľ má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, na druhej strane už spotrebiteľ nemá právny titul držať peňažné prostriedky poskytnuté veriteľom vo svojej dispozícii. Preto niet dôvodu k tomu, aby veriteľ od spotrebiteľa (dlžníka) požadoval úroky, ktoré by mu patrili, ak by spotrebiteľ mal právo držby finančných prostriedkov. V opačnom prípade by nastal nespravodlivý a ústavne nekonformný stav pre spotrebiteľa, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a plnenia, pričom veriteľ by naďalej mal nárok na úroky zo zmluvy. Za takejto situácie by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by mal nárok na dohodnuté úroky ako keby k zmene záväzku nedošlo. Spotrebiteľ by tak nemal žiadne garantované práva, ktoré by mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Navyše by došlo ku krutej nadvláde veriteľa, ak by bol tento nečinný pri vymáhaní svojej pohľadávky a odplatné úroky by si nárokoval aj pri svojej potencionálnej nečinnosti. Keďže v danom prípade niet pochýb, že medzi stranami sporu bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva, po poskytnutí náležitej ochrany žalovanej ako spotrebiteľovi, súd dospel k záveru, že po zosplatnení úveru žalobcovi neprináležia úroky dohodnuté za poskytnutý úver, a preto súd žalobu v tejto časti zamietol.
7. Takisto aj v časti ohľadne zaplatenia sumy 1.162,80 eura predstavujúcej náklady spojené s vymáhaním pohľadávky prostredníctvom výkonu záložného práva (náklady dražby) súd podanú žalobu zamietol. V tejto časti podanej žaloby nemal súd za riadne preukázané vynaloženie nákladov v žalovanej výške zo strany žalobcu. V konaní žalobca predložil faktúru od dražobnej spoločnosti DUPOS dražobná spol. s r.o., avšak nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by bola táto faktúra ním zaplatená, t. j. že mu aj náklady v tejto žalovanej sume reálne vznikli. Vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena žalobcom súd žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú. Lehotu na splnenie povinnosti určil súd žalovanej s poukazom na ust. § 232 ods. 3 CSP.
8. Proti tomuto rozsudku voči jeho výrokom II. a III. podal včas odvolanie žalobca poukazujúc na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Úctivo požiadal odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Eventuálne navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. zmenil tak, že žalovanej sa ukladá povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky vo výške 4.155 eur a poplatky vo výške 1.162,80 eura. Náhradu trov konania voči žalovanej žiadal priznať v rozsahu 100 %. 9. Žalobca svoj zamietavý výrok založil na nesprávnom právnom posúdení, pretože žalobca uzatvoril so žalovanou zmluvu riadiacu sa ust. § 497 Obchodného zákonníka. Z tohto ust. Obchodného zákonníka nepochybne vyplýva, že úrok z úveru dojednaný v zmluve o úvere predstavuje cenu peňažných prostriedkov, ktoré poskytovateľ úveru prenecháva do dispozície tomu, kto úver prijíma na dohodnutú dobu. Z ust. § 369 Obchodného zákonníka potom vyplýva, že úrok z omeškania je sankcia za to, že dlžník je v omeškaní so splatením peňažného záväzku z poskytnutého úveru. Za nesprávne je potrebné považovať aj právne závery prvoinštančného súdu ohľadne nároku veriteľa na úhradu zmluvných úrokov za obdobie po dátume predčasnej splatnosti celého úveru v dôsledku porušenia zmluvných povinností dlžníkom. Z ust. § 369 Obchodného zákonníka, ako aj z ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zákonný úrok z omeškania je absolútne odlišným inštitútom od inštitútu zmluvného úroku. Uplatnenie nároku na úhradu úrokov z úveru aj za obdobie po zosplatnení úveru nie je navyšovaním úrokov z omeškania, ako to nesprávne uviedol súd prvej inštancie. Do pozornosti odvolacieho súdu dal žalobca rozhodovaciu činnosť iných súdov ohľadne tejto problematiky (uznesenie KS v Košiciach sp. zn. 1Co/43/2014 zo dňa 10. 06. 2015, rozsudok KS v Trenčíne sp. zn. 17Co/355/2016 zo dňa 26. 07. 2017, rozsudok NS ČR sp. zn. 33Odo/657/2005 zo dňa 27. 06. 2007.
10. Prvoinštančný súd sa dopustil pochybenia v tom smere, že vychádzal z nesprávnych skutkových zistení, keď vyhodnotil žalobcom predloženú faktúru č. 10170170 a faktúru č. 10160172 ako nedostatočný dôkaz, ktorým žalobca neuniesol dôkazné bremeno v súvislosti s uplatnením čiastkového nároku na náhradu nákladov spojených s dražbou nehnuteľností dražobníkom - DUPOS dražobná spol. s r.o., v ktorých faktúrach dražobník vyúčtoval náklady v správnej výške a ich vynaloženie aj riadne preukázal s poukazom na ust. § 2 písm. i) zákona č. 527/2002 Z. z., o dobrovoľných dražbách. Obidve predložené faktúry dostatočne preukazovali vzniknuté náklady na strane žalobcu, pričom žalobca vychádzal z aplikačnej praxe súdov a svojho presvedčenia, že samotná faktúra je dostatočným dôkazom, preukazujúcim opodstatnenie tohto čiastkového nároku žalobcu, spojeného s výkonom dražby. Ak by bol žalobca vyzvaný súdom na predloženie ďalšieho podporného dôkazu, určite by tak urobil. Žalobcovi je síce známa zásada kontradiktórnosti ovládajúca civilný proces, avšak v tejto súvislosti dal do pozornosti obsah čl. 15 CSP a rozsudok NS SR sp. zn. 3MCso/6/2010 zo dňa 22. 09. 2010.
11. Vychádzajúc z rozsahu a zároveň aj obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku, je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie sa nezaoberal podmienkami neprijateľnosti zmluvnej podmienky v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a neskúmal, či sa táto podmienka netýka hlavného predmetu plnenia, primeranosti ceny alebo či bola vyjadrená zrozumiteľne a určito. Žalobca je toho názoru, že sporné zmluvné dojednanie ohľadne platenia úrokov po splatnosti pohľadávky, tak ako bolo upravené v čl. I. bod 2 zmluvy, bolo vyjadrené jasne, určito a zrozumiteľne, pričom sa týka primeranosti ceny a predmetu plnenia, v dôsledku čoho ho nie je možné považovať za neplatné. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa kritériá tak, ako sú zakotvené v ust. § 220 ods. 2 CSP a zároveň neodkazuje na ustálenú rozhodovaciu prax. Postup súdu prvej inštancie použitím pojmu „hrubá nadvláda“, pri posudzovaní zmluvného dojednania evokoval stav, že spor sa považuje za spotrebiteľský, bez toho, aby súd využil oprávnenie rezultujúce z ust. § 298 ods. 1 CSP, resp. poukázal na akékoľvek ustanovenie Občianskeho zákonníka, pojednávajúce o neplatnosti právneho úkonu. Zo strany prvoinštančného súdu nebol totiž konštatovaný nedostatok vôle, obchádzanie zákona, rozpor s dobrými mravmi alebo neprijateľnosť zmluvnej podmienky, čo navodzuje ten stav, že predmetné dojednanie o zmluvnom úroku zostalo naďalej v platnosti. Aj napriek tomuto stavu následne súd žalobu ohľadne zaplatenia sumy 4.155,21 eura ako nedôvodnú zamietol. Obdobným spôsobom bolo rozhodnuté aj Krajským súdom v Žiline jeho rozsudkom zo dňa 31. 01. 2017 sp. zn. 11Co/12/2017.
12. Žalovaná sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.
13. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnutý rozsudok viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalobcu (§ 379, § 380 CSP), prejednal predmetné odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k tomu záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v odvolaním napadnutých výrokoch podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
14. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP, súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
H...Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
15. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať kritériá (parametre) zákonného rozhodnutia, pričom štruktúra odôvodnenia súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v zákone. Výkladom tohto ustanovenia treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ako napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon tiež len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť vyvodené. Právo strany sporu a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je totiž preukázať jeho správnosť, logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť myšlienkový postup súdu, vedúci k rozhodnutiu aj s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v takomto rozhodnutí miesta pre dohady a domnienky. Súčasne je i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní súdnych rozhodnutí, ktoré musia byť preskúmateľné. Súd je povinný svoj rozsudok odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, čo je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z Listiny základných práv a slobôd, ako aj z článku 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces.
16. V danom prípade, v súvislosti s rozhodovaním prvoinštančného súdu o uplatnenom nároku žalobcu ohľadne zaplatenia zmluvného úroku v sume 4.155,20 eura za obdobie po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru (od 04. 09. 2015 do 01. 08. 2017), nie je možné konštatovať, že zo strany tohto súdu bolo postupované dôsledne v intenciách odseku 14 tohto uznesenia, čo sa prejavilo v tom, že skutkové zistenia vedúce k zamietnutiu žaloby v tejto časti nekorešpondujú so zaujatými právnymi závermi prvoinštančného súdu.
17. Za stavu konštatovania prvoinštančným súdom, že v prípade úverovej zmluvy zo dňa 09. 01. 2014 ide o spotrebiteľskú zmluvu, bolo povinnosťou súdu, aby v záujme presvedčivosti svojho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 veta tretia CSP), poukázal na konkrétne ustanovenia v Občianskom zákonníku, na základe ktorých predmetnú zmluvu v časti dojednaného zmluvného úroku, po vyhlásení jednostrannej splatnosti poskytnutého úveru, považuje za neplatnú. Ak bol súd toho názoru, že zmluvné dojednania zakotvené v obsahu článku I. bodu 2 citovanej úverovej zmluvy nie je možné aplikovať na čas po jednostrannom zosplatnení úveru, tak mal vysvetliť, na podklade akého ustanovenia hmotnoprávneho predpisu takýto postup nie je možný. Odvolávka prvoinštančného súdu v súvislosti so zamietnutím žaloby ohľadne zaplatenia sumy 4.155,20 eura s príslušenstvom, na vzniklý stav hrubej nadvlády
veriteľa, resp. nerovnováhy na strane spotrebiteľa, bez ďalšieho bližšieho odôvodnenia a bez náležitého odkazu na konštantne platnú judikatúru v tejto oblasti, nemohla mať za následok právne relevantné zamietnutie žaloby v tejto časti. Odvolací súd poznamenáva, že v súvislosti so zamietnutím žaloby v tejto časti v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je uvedené, či to bol rozpor zmluvy s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), alebo išlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pre výskyt ktorých inštitútov, alebo iba jedného z nich, bolo realizované zamietnutie žaloby v tejto časti.
18. Na margo kumulácie úrokov z omeškania, spolu so zmluvnými úrokmi na čas po jednostrannom zosplatnení úveru veriteľom, resp. nemožnosti priznania takejto kumulácie dvoch druhov úrokov, odvolací súd poznamenáva, že rozhodovacia činnosť súdov v rámci Slovenskej republiky o tejto problematike v súčasnosti nie je jednotná, čoho dôkazom je aj obsah judikovaných rozhodnutí v tejto oblasti. Odvolací senát 5Co Krajského súdu v Nitre, vzhľadom na posun štandardnej judikatúry v tejto oblasti a najmä na obsah rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v Bratislave zo dňa 16. 06. 2020 sp. zn. 5Cdo/42/2020, ktoré dáva do pozornosti prvoinštančného súdu, zastáva v súčasnosti ten právny názor, podľa ktorého je možná na čas po jednostrannom zosplatnení úveru veriteľom kumulácia dohodnutých zmluvných úrokov spolu s úrokmi z omeškania.
19. Pokiaľ ide o zamietnutie čiastkového nároku žalobcu, uplatneného v súvislosti s refundáciou jeho nákladov, spojených s realizáciou dražby nehnuteľností v sume 1.162,80 eura s príslušenstvom, tak odvolací súd sa nestotožňuje so zamietavým stanoviskom prvoinštančného súdu založenom na konštatovaní, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tom smere, že by faktúry dražobnej spoločnosti DUPOS, spol. s r.o., zaplatil, t. j. že mu aj tieto náklady reálne vznikli. Žalobca v tomto spore faktúry, na základe ktorých uplatnil svoj čiastočný nárok predložil, majúc za to, že týmto spôsobom svoj nárok dostatočne preukázal. Aj napriek kontradiktórnemu charakteru občianskoprávneho procesu, ak súd prvej inštancie takéto listinné dôkazy považoval za nedostatočne preukazujúce ohľadne reálne vynaložených nákladov v sume 1.162,80 eura, mal žalobcu vyzvať na predloženie ďalších listinných dôkazov, ktoré by reálne zaplatenie tejto žalovanej sumy vydražiteľovi nad všetky pochybnosti potvrdili. Žalobca v rámci ním podaného odvolania uviedol, že s predložením dôkazu o reálnom vyplatení žalovanej sumy 1.162,80 eura vydražiteľovi by nemal problém, avšak v tomto smere zo strany súdu vyzvaný nebol. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na obsah rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 09. 2020 sp. zn. 3MCso/6/2020.
20. V kontexte takto uvedených dôvodov a pri aplikácii procesného postupu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, v spojení s § 391 ods. 2 CSP, odvolací súd o podanom odvolaní žalobcu, ako o čiastočne dôvodnom rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
21. O náhrade trov tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 396 ods. 3 CSP, ktorý pri opätovnom rozhodovaní vo veci samej bude rešpektovať aj záväzný právny záver obsiahnutý v tomto uznesení (§ 391 ods. 2 CSP).
22. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).