Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Sa-39-2018.pdf
PDF · 112.02 KB
Case nature
Area
Subarea
24Sa/39/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Jančárovou, v právnej veci žalobcu: C. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX/XX, XX-XXX L. L., Poľská republika, právne zast.: advokátskou kanceláriou V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 783/4, 010 01 Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: WERPAL, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 236, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo: 14842-4/2018-BA zo dňa 15.02.2018
rozhodol:
Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi, žalovanej a ďalšiemu účastníkovi konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Prvostupňovým správnym rozhodnutím č. 38733-1/2015-CA zo dňa 15.01.2015 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca s poukazom na ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o sociálnom poistení) a § 210 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodla, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi WERPAL, s.r.o. od 01.03.2014 podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení rozhodnutia citoval článok 11 ods. 3 základného nariadenia EP a Rady č. 883/2004 Z. z. zo dňa 29. apríla 2004, ako aj článok 13 ods. 1 písm. a), b), základného nariadenia. Sociálnej poisťovni bolo 26.09.2014 doručené oznámenie zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Społecznych, Oddzial w Opolu, z ktorého vyplýva, že pán C. L. od 01.03.2014 do 28.02.2015 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to mu nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti, ako zamestnancovi WERPAL, s.r.o. od 01.03.2014 podľa slovenskej legislatívy.
2. Na základe odvolania žalobcu a zamestnávateľa žalobcu (ďalšieho účastníka) vo veci rozhodovala žalovaná, ktorá napadnutým rozhodnutím č. 14842-4/2018-BA zo dňa 15. februára 2018 odvolanie odvolateľov zamietla v celom rozsahu a napadnuté rozhodnutie pobočky Čadca potvrdila. Stotožnila sa pritom s právnym posúdením veci prvostupňovým správnym orgánom, pričom konkrétne poukázala na Nariadenie č. 883/2004 a vykonávacie nariadenie č. 987/2009 zo 16. septembra 2009. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave II. základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácií, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Poukázala tiež na článok
16 ods. 2 a článok 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorých určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určenej inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Následne predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov stanovené v ods. 2 sa stáva definitívnym po dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe ods. 4. ZUS ako príslušná inštitúcia štátu bydliska zamestnanca, oprávnená rozhodovať o uplatniteľnej legislatíve zamestnanca a v zmysle článku 16 vykonávacieho nariadenia, vykonala šetrenie na overenie reálneho výkonu činnosti, kedy zamestnanca žiadala o predloženie dokladov preukazujúcich, že k reálnemu výkonu činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky dochádza. Zamestnanec však neuniesol bremeno tvrdenia v zmysle čoho mu ZUS určila uplatniteľnú legislatívu Poľskej republiky. Analýzou dokladov žalovaná dospela k záveru, že práca zamestnanca na území SR nemôže byť braná do úvahy na účely určenia uplatniteľnej legislatívy. ZUS určila, že na zamestnanca sa vzťahuje legislatíva Poľskej republiky, t. j. legislatíva miesta výkonu samostatnej zárobkovej činnosti. Sociálnej poisťovni bolo v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS) doručené oznámenie, ktorým ZUS určila, že žalobca C. L. podlieha v období od 01. marca 2014 do 28. februára 2015 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Námietka zamestnanca v odvolaní, že ZUS určila ako predbežnú legislatívu Slovenskej republiky len na základe informácie, ktorú ZUS poskytla Sociálna poisťovňa, že práca, ktorú zamestnanec vykonáva na území SR je marginálneho charakteru, nie je relevantná a správna. Uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky bola zamestnancovi určená výlučne z dôvodu, že ZUS nepreukázalo, že k reálnemu výkonu činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky dochádza. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. To znamená, že ZUS ako príslušná inštitúcia štátu bydliska účastníka v spolupráci so Sociálnou poisťovňou, rešpektujúc postupy určené v článku 16 vykonávacieho nariadenia, určila, že menovaný zamestnanec v období od 01. marca 2014 do 28. februára 2015 má podliehať právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Z koordinačných nariadení nevyplýva pre Sociálnu poisťovňu povinnosť pred prijatím definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy opätovne preskúmať a preverovať skutočností, ktoré boli podkladom pre ZUS na toto určenie. Ďalej sa žalovaná zaoberala vo všeobecnosti termínom zanedbateľnej činnosti podľa praktickej príručky o uplatniteľných právnych predpisoch v Európskej únií, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku. Samotné námietky zamestnávateľa a zamestnanca uvedené v odvolaní žalovaná vyhodnotila ako nedôvodné. Pokiaľ ide o Registračný list fyzickej osoby - prihlášku, uviedla, že táto má deklaratórne účinky a nemôže deklarovať vznik povinného nemocenského poistenia ani pri ďalších povinných poisteniach v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Na základe skutočnosti, že zamestnancovi bola určená poľská uplatniteľná legislatíva, prvostupňový orgán Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca dospela k záveru, že zamestnávateľ prihlásil od 01.03.2014 zamestnanca do systému Slovenského sociálneho poistenia nesprávne. Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo spochybnené Sociálnou poisťovňou ani ZUS a bolo určené v súlade s článkom 15 a 16 vykonávacieho nariadenia. Je záväzné a nemôže do neho zasahovať ani súd. Z uvedeného dôvodu Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca vydala napadnuté rozhodnutie, ktorým deklarovala, že zamestnancovi zamestnávateľa povinné poistenia od 01.03.2014 podľa slovenskej legislatívy nevznikli.
3. V zákonom stanovenej lehote podal voči rozhodnutiu žalovanej žalobca žalobu, v ktorej navrhol zrušenie rozhodnutia žalovanej a vrátenie veci žalovanej na ďalšie konanie. Namietal, že postup žalovanej, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého rozhodnutia o neexistencii povinného poistenia zamestnanca žalobcu v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení je z právneho hľadiska nesprávny. Poukázal na oznámenie ZUS, že sa na žalobcu v období od 01. marca 2014 do 28. februára 2015 vzťahujú právne predpisy sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Poukázal pritom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej pokiaľ bolo rozhodnuté poľskou inštitúciou o určení uplatniteľnej legislatívy a pokiaľ žalovaná nenamietala toto určenie, existencia takého rozhodovania mala mať zásadné dôsledky aj na postup žalovanej. Po takomto určení aplikovateľnej legislatívy, ak sa stalo definitívnym, totiž Sociálna poisťovňa nemá vôbec právomoc konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku, v ktorej súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.09.2017, sp. zn. 9Sžso/160/2015. Podľa žalobcu teda žalovaná nie je oprávnená vydať rozhodnutie o nevzniknutí
povinného poistenia žalobcu v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod jedna zákona o sociálnom poistení a tiež namietal, že vykonávanie činnosti marginálneho charakteru treba posudzovať z pohľadu niekoľkých ukazovateľov, a teda individuálne. Podľa žalobcu sa žalovaná len formálne vysporiadala so zistením skutočného stavu veci a v tomto ohľade rozhodnutie prakticky neodôvodnila. Paušálne poukázanie na ustanovenia právnych predpisov a nedôsledné vysporiadanie sa s individuálnou situáciou posudzovanej osoby je nedostatočné a nezákonné. Samotná definícia marginálnej práce uvedená v príručke je nezrozumiteľná. Nejednoznačnosť spočíva v použití spojok a/alebo ako kritérií pri určení ukazovateľov zanedbateľných činností. Určenie výšky príjmu len v zmysle všeobecných zásad je nemožné, nepoužiteľné a v rozpore so zásadou rovnosti, ktorá je spolu so zásadou právnej istoty odvodená z ústavných tradícií členských štátov a medzinárodných nástrojov, zaručuje predvídateľnosť právnych situácií a vzťahov v oblasti úniového práva. Podaním doručeným Krajskému súdu v Žiline zo dňa 10.07.2020 žalobca s poukazom na uznesenie Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs 1/2018 zo dňa 04.12.2018 požiadal o doplnenie dôvodov správnej žaloby s tým, že v prípade, ak by konajúci Krajský súd v Žiline v rámci svojej preskúmavacej činnosti dospel k právnemu názoru, že v predmetnej právnej veci došlo k definitívnemu určeniu rozhodnej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia v zmysle čl. 13 ods. 3 Vykonávacieho nariadenia medzi žalovanou a príslušnou poľskou Sociálnou poisťovňou, je potrebné z jeho strany upraviť žalobné dôvody ako i na ne nadväzujúci petit jeho žaloby, nakoľko by sa s ohľadom na prijaté zjednocujúce právne stanovisko uvedené v Rozhodnutí Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR stali právne bezpredmetné. Ak by mal konajúci správny súd za preukázané, že medzi žalovanou a príslušnou poľskou Sociálnou poisťovňou došlo vo vzťahu k žalobcovi postupom podľa čl. 16 ods. 3 Vykonávacieho nariadenia k definitívnemu určeniu rozhodnej poľskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia za príslušné časové obdobie, malo by to podľa právneho názoru žalobcu v súlade s Rozhodnutím Veľkého senátu za následok, že obe napadnuté rozhodnutia by boli považované za rozhodnutia správneho orgánu vydané bez právneho základu.
4. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním zo dňa 27.02.2019. Zotrvala na právnom posúdení veci, ako ho uviedla v napadnutom rozhodnutí. Uviedla, že v danom prípade Sociálna poisťovňa nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ako to tvrdí žalobca, ale napadnutým rozhodnutím rozhodla vo veci nevzniku sociálneho poistenia žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Zamestnávateľ žalobcu totiž prihlásil žalobcu do registra poistencov a sporiteľov od 01.03.2014, pričom žalobca v uvedenom období podliehal právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Preto bola Sociálna poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov, požadovanú nápravu nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o nevzniku sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, pretože na žalobcu sa v zmysle koordinačných nariadení vzťahuje uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky. Práve z dôvodu, že zamestnanec bol prihlásený do registra poistencov, čo sa v konečnom dôsledku ukázalo ako neoprávnené, pobočka Sociálnej poisťovne musela za účelom zosúladenia skutkového stavu so stavom právnym vydať rozhodnutie, že zamestnancovi sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy nevzniklo. Taktiež následne jediný procesný postup, ktorý mohla využiť Sociálna poisťovňa, ústredie v rámci odvolacieho konania, bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. K žalobcom citovaným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalovaná uviedla, že tieto rozsudky boli vydané v prípadoch, v ktorých bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Postup podľa tohto článku sa využíva až v prípade, ak nedôjde k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, preto mal za to, že predmetné námietky žalobcu sú irelevantné. Naopak, poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sžso/20/2015, podľa ktorého, ak žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s článkom 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa Najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.
5. Ďalší účastník sa na výzvu správneho súdu k žalobe nevyjadril.
6. Žalobca k vyjadreniu žalovanej repliku nepodal.
7. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok podľa § 137 ods. 4 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v spojení s § 107 ods. 1 písm. a) SSP a contrario. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. júla 2020, o čom bola spísaná zápisnica, ktorá je súčasťou súdneho spisu.
8. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle § 199 a nasl. z.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, (SSP) v spojení s § 177 SSP, preskúmavajúc napadnuté rozhodnutie v zmysle § 203 ods. 2 SSP, pričom zistil, že rozhodnutie je v celom rozsahu zákonné, a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov:
9. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 05.03.2018 (právoplatnosť napadnutého rozhodnutia), do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.
Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie 1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) pokuty a penále. 1) Zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Podľa článku 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie), osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. Podľa článku 14 ods. 5 písm. b) nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie), na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá "zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch", je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.
Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
10. Zo správneho spisu správny súd zistil, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zakład Ubezpieczeń Społecznych, Oddział w Opolu podaním, doručeným Sociálnej poisťovni, pobočka Čadca dňa 26.09.2014 oznámila, že u žalobcu neexistuje právny základ na ustanovenie slovenskej legislatívy ako príslušnej, a to v zmysle listu adresovaného žalobcovi zo dňa 23.09.2014, ktorý v prílohe žalovanej doručila. Z prílohy - listu ustaľujúceho poľské zákonodarstvo zo dňa 23.09.2014 vyplýva, že ZUS informoval žalobcu, že v období od 01.03.2014 do 28.02.2015 podlieha poľskej legislatíve v rámci sociálneho poistenia. Toto stanovenie poľskej legislatívy má dočasný charakter (článok 16 ods. 2 nariadenia č. 987/2009). Zo správneho spisu ďalej vyplýva, že žalovaný voči určeniu poľskej legislatívy stanovenému podľa článku 16 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 v stanovenej lehote nenamietal. Tým je v zmysle článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 dané definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Zo správneho spisu ďalej vyplýva, že žalobca bol prihlásený do registra Sociálnej poisťovne Registračným listom fyzickej osoby prihláškou ako zamestnanec zamestnávateľom WERPAL, s.r.o. na obdobie od 01.03.2014. Podľa Registračného listu fyzickej osoby platnosť poistenia bola daná od 01.03.2014 do 10.04.2015.
11. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že v danom prípade za situácie, keď bola pre žalobcu určená poľská legislatíva podľa čl. 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia, čo v konaní nebolo sporné, nie je kompetencia súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné (rovnako rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/20/2015). Správne orgány, rovnako ako súdy musia z takéhoto určenia uplatniteľných právnych predpisov vychádzať. Podľa názoru správneho súdu bolo potom v kompetencii Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca rozhodnúť v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení o nevzniku jednotlivých povinných poistení žalobcu ako zamestnancovi WERPAL, s.r.o. od 01.03.2014. Bolo totiž preukázané, že zamestnávateľ žalobcu túto fyzickú osobu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom 01.03.2014 a zároveň, že od 01.03.2014 sa na žalobcu vzťahuje v oblasti sociálneho poistenia poľská legislatíva, a preto nemôže byť zároveň poistencom na území Slovenskej republiky. Uvedené mala Sociálna poisťovňa preukázané z oznámenia ZUS, oddelenie v Opole zo dňa 23.09.2014. V preskúmavanej veci teda nastala v zmysle listín administratívneho spisu sporná situácia, keď na jednej strane bolo právoplatne rozhodnuté o určení poľskej legislatívy (z ktorého určenia museli správne orgány vychádzať) a na druhej strane zamestnávateľ žalobcu ho prihlásil do registra poistencov Sociálnej poisťovne na to isté obdobie, v ktorom sa vzťahovala na žalobcu poľská legislatíva. Preto prvostupňovým rozhodnutím podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení bol tento sporný stav odstránený. Týmto správny súd ako plne nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu, že Sociálna poisťovňa nemala oprávnenie vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení.
12. Správny súd zdôrazňuje, že prvostupňovým správnym rozhodnutím nebolo rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k žalobcovi, to znamená, že v tomto rozhodnutí prvostupňový správny orgán sa vôbec nezaoberal skutkovými okolnosťami, za ktorých malo dôjsť k určeniu poľskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia. Prvostupňový správny orgán žiadnym spôsobom nevykonával dokazovanie vo vzťahu k vykonávanej práci žalobcu na území Slovenskej republiky, taktiež neposudzoval jej prípadný marginálny charakter. Neuviedol, že by sa na žalobcu nevzťahoval článok 13 ods. 3 základného nariadenia, ani nekonštatoval aplikáciu článku 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia týkajúceho sa marginálneho charakteru práce. Naopak, všetky tieto skutkové okolnosti vyhodnocoval ZUS vo svojom stanovení príslušnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 zo dňa 23.09.2014. Že na otázku marginálneho charakteru práce žalobcu na Slovensku žiadne dokazovanie nevykonával, vyplýva nielen z odôvodnenia prvostupňového správneho rozhodnutia, ale aj z obsahu administratívneho spisu. Ak potom v rozhodnutí vychádzal zo skôr vydaného stanovenia príslušnej legislatívy poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorým bol viazaný, len odstránil rozpor, ktorý vzhľadom na podanie tejto prihlášky bol daný.
13. V súvislosti s námietkou, že žalovaný ani prvoinštančný orgán nemali oprávnenie vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu, správny súd s prihliadnutím jednak na zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a jednak na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únií (napr. rozsudok ESD C-202/97
alebo rozsudok C-2/05) opätovne uvádza, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého právne predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Sociálna poisťovňa teda bola povinná akceptovať definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Potom s poukazom na vnútroštátnu úpravu v otázke sporných nedávkových konaní bola oprávnená rozhodnúť aj o (ne)vzniku povinného nemocenského dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu ako zamestnanca po tom, čo bola táto osoba prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná v registri poistencov žalovanej, a to podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 10Sžsk/13/2017 zo dňa 27. apríla 2018). Neprekročila teda svoju právomoc rozhodovať v zmysle zákona o sociálnom poistení, keďže len využila oprávnenie dané jej podľa tohto zákona, keď nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorej podlieha žalobca, teda nerozhodovala o veci samej podľa zákona o sociálnom poistení, len deklarovala nevznik sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy a v konečnom dôsledku nedostatok svojej právomoci vo veci konať. Uvedené rozhodnutie je možné prirovnať k rozhodnutiu súdu o zastavení konania pre nedostatok právomoci vo veci konať, keď rovnako aj súd musí pri zastavení konania aplikovať konkrétne ustanovenia zákona, hoci právomocou konať nedisponuje.
14. Podľa názoru správneho súdu v danom prípade nie je možné postupovať ani v zmysle žalobcom citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžo/160/2015, keďže tento riešil situáciu, keď v správnom spise nebolo rozhodnutie o určení uplatniteľnej legislatívy, ktoré by sa týkalo konkrétne žalobcu. Z tohto rozhodnutia taktiež nevyplýva zásadný právny záver, ako ho interpretoval žalobca, že pokiaľ takéto rozhodnutie o určení legislatívy bolo vydané, nie je možné rozhodovať o nevzniknutí povinných poistení v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. Rovnako nie je možné v danom prípade aplikovať ani podporne rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 9Sžso/90/2015 zo dňa 14.12.2016, ktorý sa týkal iného skutkového prípadu a to dohody v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, kde Najvyšší súd SR pristúpil k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu, pretože zmienka o tejto dohode v rozhodnutí správnych orgánov absentovala a dohoda nebola ani súčasťou administratívneho spisu. Vzhľadom na to uvedené rozsudky, na ktoré poukazoval žalobca, nie sú aplikovateľné na prejednávanú vec.
15. Čo sa týka ďalšej námietky, a to nedostatku dôvodov ohľadne vyhodnotenia činnosti žalobcu na území Slovenskej republiky ako činnosti marginálneho charakteru, súd uvádza, že táto námietka je v plnom rozsahu nedôvodná. Ako bolo uvedené vyššie v odôvodnení, správny orgán prvého stupňa sám nevykonal dokazovanie v tejto otázke (vykonať dokazovanie v tejto otázke ani nemohol pre nedostatok právomoci rozhodnúť o určení uplatniteľnej legislatívy), ale len prevzal právny záver ohľadne tejto otázky z oznámenia ZUS zo dňa 23.09.2014. Rovnako aj žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len vo všeobecnosti sa zmienil o Praktickej príručke o uplatniteľných právnych predpisov EÚ, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, ktorej aplikáciu v danom prípade však nerozvádzal. Správny súd poukazuje na to, že táto časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je nadbytočná. Dôvodom pre určenie, že žalobcovi nevznikli povinné poistenia, nebola tá skutočnosť, že by slovenské správne orgány sociálneho zabezpečenia posudzovali túto skutkovú okolnosť, t.j. či žalobca na území Slovenskej republiky vykonával alebo nevykonával zanedbateľné činnosti, ale tá skutočnosť, že pre žalobcu bola definitívne určená poľská legislatíva od 01.03.2014 v zmysle článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia na základe oznámenia ZUS zo dňa 23.09.2014, voči ktorému určeniu žalovaný v lehote 2 mesiacov nenamietal. Táto skutočnosť bola tou rozhodnou skutočnosťou, ktorú musel akceptovať slovenský orgán sociálneho zabezpečenia a vzhľadom na paralelnú registráciu žalobcu v registri Sociálnej poisťovne od 01.03.2014 potom musel tento sporný prípad vyriešiť tak, že vydal rozhodnutie o nevzniku týchto poistení práve odo dňa registrácie žalobcu v jeho registri. Teda všetky námietky o nedostatku dôvodov, pre ktoré by mala byť činnosť žalobcu vyhodnotená ako zanedbateľná činnosť, nemôžu byť dôvodné. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že námietky v súvislosti so zanedbateľnou činnosťou žalobcu na území Slovenskej republiky bolo potrebné vzniesť v konaní pred ZUS, a to pred orgánmi Poľskej republiky. Vo vzťahu k doplneniu dôvodov správnej žaloby žalobcom zo dňa 10.07.2020 správny súd poznamenáva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca nerozhodla v posudzovanej veci o uplatniteľnej legislatíve. O uplatniteľnej legislatíve rozhodlo ZUS a Sociálna poisťovňa ju v lehote dvoch mesiacov od doručenia oznámenia nenamietala, a preto sa toto stalo definitívnym. Žalobca preto nesprávne interpretuje uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs 1/2018 zo dňa 04.12.2018.
16. Vzhľadom na to, že správny súd ani ex offo žiadne ďalšie dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia v zmysle § 203 ods. 2 SSP nezistil, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
17. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanej (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu. Súd podľa § 169 SSP nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, na ktorú by mal nárok voči žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania, pretože mu nevznikli trovy v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.