Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_18Ek-859-2020.pdf
PDF · 100.9 KB
Case nature
Subarea
18Ek/859/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti povinnému: P. Q., nar. XX.XXXXXX, trvale bytom N. XXX/XX, XXX XX R. K., o vymoženie 1374,51 EUR s príslušenstvom, trov pôvodného konania a trov exekúcie, o návrhu na vykonanie exekúcie, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 18Ek/859/2020 zo dňa 26. júna 2020, takto
rozhodol:
Sťažnosť oprávneného zamieta.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 18Ek/859/2020 zo dňa 26. júna 2020 vydaným vyšším súdnym úradníkom súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietol v časti uplatneného nároku oprávneného na vymoženie trov exekúcie oprávneného vo výške 42,- EUR a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 88,17 EUR. V odôvodnení svojho uznesenia súd uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 13.05.2020 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 1374,51 EUR s príslušenstvom, trov pôvodného konania a trov exekúcie, na základe exekučného titulu - platobného rozkazu Okresného súdu Piešťany sp. zn. 8Rob106/03 zo dňa 31.03.2003, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 24.04.2003 (ďalej ako „exekučný titul“). Súd po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh výzvou zo dňa 04.06.2020 vyzval oprávneného, aby opravil návrh na vykonanie exekúcie v časti F) formulára (Trovy exekúcie - oprávnený) tak, že si neuplatní trovy právneho zastúpenia vo výške 88,17 EUR a trovy starej exekúcie vo výške 42,- EUR, nakoľko podľa § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, okrem náhrady súdneho poplatku za návrh podľa odseku 1 oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním. Vo výzve ďalej súd poukázal na skutočnosť, že exekučným titulom na opätovné podanie návrhu na vykonanie exekúcie je výlučne exekučný titul, ktorý bol podkladom vedenia starej exekúcie. Upovedomenie o zastavení starej exekúcie nie je exekučným titulom na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného s tým, že podľa § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, paušálne trovy v sume 42,- EUR znáša oprávnený. Oprávnený v odpovedi na výzvu súdu zo dňa 18.06.2020 zotrval na vymožení paušálnych trov starej exekúcie vo výške 42,- EUR a trov právneho zastúpenia vo výške 88,17 EUR odvolávajúc sa na Dôvodovú správu k návrhu zákona o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov a na to, že momentom zastavenia starej exekúcie v spojení s podaním opätovného návrhu sa trovy právneho zastúpenia stávajú príslušenstvom pohľadávky, ktoré si je možné uplatniť ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky. Súd preto vychádzal zo zistenia, že návrhom na vykonanie exekúcie si oprávnený v časti F) elektronického formulára „Trovy exekúcie - oprávnený“ uplatnil voči povinnému aj nárok na trovy exekúcie v sume spolu 58,50 EUR, pozostávajúce zo súdneho poplatku za podanie návrhu na vykonanie exekúcie v sume 16,50 EUR a iných trov v sume 42,- EUR, ktoré predstavujú trovy starej exekúcie. Taktiež si oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie v časti E) elektronického
formulára „Vymáhaný nárok“ uplatnil nárok na náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 88,17 EUR, ktoré predstavujú trovy právneho zastúpenia v starej exekúcii. Z predloženého upovedomenia o zastavení starej exekúcie a výzvy na úhradu trov starej exekúcie zo dňa 09.01.2020 vydaného súdnym exekútorom JUDr. Ivonou Babuškovou súd považoval za zistené, že došlo k zastaveniu starej exekúcie sp. zn. EX 628/2003 podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona 233/2019 Z. z. Súdny exekútor v predmetnom upovedomení zároveň vyzval oprávneného na zaplatenie trov starej exekúcie vo výške 42,- EUR, ktoré pozostávajú z paušálnych trov vo výške 35,- EUR a DPH vo výške 7,- EUR. Súd na podklade zistených skutočností dospel k záveru, že pri zastavení starej exekúcie a pri opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z., oprávnený nemá nárok na žiadne trovy, ktoré mu v súvislosti s ním vznikli, okrem sumy vo výške 16,50 EUR za zaplatený súdny poplatok. Súd k argumentácii oprávneného uviedol, že dôvodová správa je dokument, ktorý má ozrejmiť dôvody, myšlienky, ciele a význam navrhovanej novej právnej úpravy a má tak svoju špecifickú úlohu pri legislatívnom procese. Dôvodová správa však nie je prameňom práva, nemá žiadnu právnu silu a nie je pre súd záväzná. Súd by síce mal v sporných prípadoch pri výklade určitej právnej normy, ktorá nie je jednoznačná, prihliadať aj na zámer zákonodarcu (ktorý je vyjadrený napr. aj v dôvodovej správe), avšak v uvedenom prípade pri aplikácii všetkých výkladových pravidiel znenie zákonného ustanovenia nevyvoláva žiadne pochybnosti o jeho zmysle a obsahu, je dostatočne jasné a zrozumiteľné. Ak by zákonodarca zamýšľal priznať oprávnenému pri opätovnom podaní návrhu aj náhradu iných trov, ktoré mu vznikli, zakomponoval by túto skutočnosť aj do znenia zákona, čo sa však nestalo. Naopak, explicitne vylúčil možnosť oprávneného nárokovať si akékoľvek iné výdavky okrem zaplateného súdneho poplatku. V zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. paušálne trovy súdneho exekútora pri zastavení starej exekúcie v maximálnej možnej výške 42,- EUR (35,- EUR + DPH) znáša oprávnený v starej exekúcii. Zákon č. 233/2019 Z. z. jednoznačným a kogentným spôsobom stanovuje osobu povinnú (v tomto prípade oprávneného v exekučnom konaní) platiť trovy starej exekúcie súdnemu exekútorovi, v čoho dôsledku zákon č. 233/2019 Z. z. v žiadnom svojom ustanovení nestanovuje povinnosť inej osoby platiť trovy starej exekúcie súdnemu exekútorovi v rámci pôvodného exekučného konania. Upovedomenie o zastavení starej exekúcie nemožno považovať za exekučný titul, ktorým by oprávnený v novom exekučnom konaní mohol vymáhať sumu vo výške 42,- EUR od povinného, keďže ním bola uložená povinnosť zaplatiť trovy starej exekúcie oprávnenému v rámci pôvodnej starej exekúcie. Upovedomenie o zastavení starej exekúcie predstavuje exekučný titul len vo vzťahu súdneho exekútora voči oprávnenému za účelom vymoženia trov starej exekúcie. Upovedomenie o zastavení starej exekúcie tak vo vzťahu k povinnému v tomto exekučnom konaní nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul podľa Exekučného poriadku. V § 10 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z. je stanovené subsidiárne použitie Exekučného poriadku okrem jeho § 53 ods. 3 písm. g), a preto zákon č. 233/2019 Z. z. predstavuje špeciálny právny predpis, ktorého normy majú pre konkrétne prípady v ňom obsiahnuté prednosť pred právnymi normami upravujúce exekučné konanie obsiahnuté vo všeobecnom predpise a to v Exekučnom poriadku v zmysle princípu Lex specialis derogat legi generali. Právna úprava náhrady trov exekučného konania v súvislosti s podaním opätovného návrhu na vykonanie exekúcie tak, ako je obsiahnutá v § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z., má podľa súdu prednosť pred všeobecnou právnom úpravou náhrady trov oprávneného v exekučnom konaní, tak ako je stanovená v § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, v čoho dôsledku náhradu trov exekúcie vo výške 42,- EUR nemožno považovať za spôsobilé hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že zákon č. 233/2019 Z. z. neobsahuje právnu úpravu, na základe ktorej by si oprávnený mohol v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie uplatniť voči povinnému sumu zaplatených trov starej exekúcie. Ustanovenie § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. pozitívnym spôsobom vymedzuje len jediný zákonný nárok na náhradu trov oprávneného v novom exekučnom konaní v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie, a to je náhrada za zaplatený súdny poplatok, v čoho dôsledku všetky ostatné nároky na náhradu trov exekučného konania znáša výlučne oprávnený. Na základe uvedeného súd v exekučnom konaní považoval uplatnenie nároku zo strany oprávneného na náhradu iných trov vo výške 42,- EUR a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 88,17 EUR za nedôvodné, a preto v súlade s § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku v spojení s § 53 ods. 4 Exekučného poriadku návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42,- EUR a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 88,17 EUR zamietol.
2. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený sťažnosť, v ktorej sa stotožnil s názorom súdu, že nemá nárok na náhradu iných trov spojených s podaním opätovného návrhu na vykonanie exekúcie, avšak môže požadovať úhradu paušálnych trov od povinného ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky.
Celkové trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú zo súčtu sumy, ktorú si exekútor už na trovách starej exekúcie v súlade s pravidlami pre čiastočné vymoženie nároku oprávnene ponechal a paušálnych trov starej exekúcie exekútora vo výške 35,- EUR bez dane z pridanej hodnoty. Na úhradu iných trov starej exekúcie, ako trov uvedených v prvej vete, nemá exekútor nárok. Paušálne trovy znáša oprávnený, no aj keď v tomto prípade paušálne trovy zaplatí oprávnený, z pohľadu „práva hmotného“ sa stanú príslušenstvom pohľadávky (ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky). V prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie preto môže oprávnený požadovať ich náhradu ako úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ktorá skutočnosť vyplýva z Dôvodovej správy k návrhu zákona o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorú oprávnený pripojil k podanej sťažnosti. Oprávnený preto navrhol, aby súd napadnuté uznesenie v zmysle ust. § 250 ods. 2 Civilného sporového poriadku zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie, resp. napadnuté uznesenie v zmenil a vydal poverenie na výkon exekúcie.
3. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
4. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
5. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
6. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
7. Podľa § 245 CSP, v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.
8. V zmysle § 250 ods. 1CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
9. Súd (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1, ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP v spojení s § 243 CSP), dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná.
10. Primárne súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia ust. § 250 ods. 1 CSP, keďže sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Z obsahu súdneho spisu mal súd potvrdený skutkový stav tak, ako ho uviedol vyšší súdny úradník a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver. Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad pre uvedený právny záver, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj na oprávneným uplatnené dôvody sťažnosti. Oprávnený v podanej sťažnosti nešpecifikoval, v čom považuje závery súdu v preskúmavanom rozhodnutí za nesprávne, iba zopakoval svoju argumentáciu, ktorú exekučnému súdu predostrel pri žiadosti exekučného súdu o odstránenie vád opätovne podaného návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 9 zák. č. 233/2019 Z.z. Súd preto nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej vyšším súdnym úradníkom. Práve pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť dôvodov uvedených v napadnutom uznesení by z titulu aplikácie ust. § 250 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 202 ods. 2 Exekučného poriadku nebolo potrebné odôvodňovať uznesenie sťažnostného súdu. Avšak vo väzbe k dôvodom sťažnosti oprávneného súd považuje za potrebné nad rámec ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku doplniť odôvodnenie tohto uznesenia o výklad smerujúci k zdôrazneniu správnosti záverov prijatých v napadnutom uznesení.
11. Súd v preskúmavanom rozhodnutí podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku v spojení s § 53 ods. 4 Exekučného poriadku zamietol uplatnený nárok oprávneného na vymoženie iných trov exekúcie vo výške 42,00 EUR a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 88,17 EUR. Oprávnený v podanej sťažnosti s rozhodnutím súdu nesúhlasil v časti, v ktorej súd zamietol uplatnený nárok oprávneného na vymoženie iných trov exekúcie vo výške 42,- EUR, vo zvyšnej časti preskúmavaného rozhodnutia sa stotožnil so závermi súdu. Podanie sťažnosti odôvodnil predovšetkým dôvodovou správou k zákonu č. 233/2019 Z.z., z ktorej má podľa jeho tvrdení vyplývať jeho nárok domáhať sa voči povinným pri opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 9 zák. č. 233/2019 Z.z. aj vymoženia paušálnych trov starej exekúcie v sume 42,- EUR podľa § 6 zák. č. 233/2019 Z.z., ktoré uhradil súdnemu exekútorovi.
12. Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 233/2019 Z.z.“), trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú z trov exekútora, ktoré si pred zastavením starej exekúcie z prijatého alebo vymoženého plnenia oprávnene ponechal, a paušálnych trov vo výške 35 eur; ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ktorú je exekútor povinný platiť podľa osobitného predpisu. Na úhradu iných trov starej exekúcie, ako trov uvedených v prvej vete, nemá exekútor nárok.
13. Podľa § 6 ods. 2 zák. č. 233/2019 Z.z., paušálne trovy znáša oprávnený. Exekútor vyzve oprávneného na zaplatenie paušálnych trov v upovedomení o zastavení starej exekúcie, ak exekútor paušálne trovy uplatňuje.
14. Podľa § 6 ods. 3 veta prvá zák. č. 233/2019 Z.z., upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov, na základe ktorej neboli paušálne trovy uhradené do 60 dní od ukončenia exekučného konania, je exekučným titulom.
15. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 233/2019 Z.z., oprávnený po zastavení starej exekúcie podľa tohto zákona podá opätovne návrh na vykonanie exekúcie, k návrhu na vykonanie exekúcie musí pripojiť exekučný titul, upovedomenie o zastavení starej exekúcie alebo uznesenie súdu, ktorým určil, že došlo k zastaveniu starej exekúcie podľa § 8 ods. 2, alebo ktorým súd zamietol námietky alebo ktorým sa námietky odmietli.
16. Podľa § 9 ods. 3 zák. č. 233/2019 Z.z. okrem náhrady súdneho poplatku za návrh podľa odseku 1 oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním.
17. Súd na úvod považuje za potrebné poukázať na základnú zásadu uplatňovanú v exekučnom konaní, a to že súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie zásadne od povinného a to v okamihu nariadenia exekúcie, avšak s výnimkou situácií predpokladaných zákonom, kedy zákon ukladá súdu (prípadne súdnemu exekútorovi pri zastavení starých exekúcií) zaviazať na úhradu trov exekúcie súdneho exekútora namiesto povinného, oprávneného. Vždy sa však jedná o pohľadávku súdneho exekútora spočívajúcu v nákladoch exekúcie, ktorú má súdny exekútor buď voči povinnému, alebo voči oprávnenému. Citované zákonné ustanovenie § 6 zák. č. 233/2019 Z.z. jasne ustanovuje, že trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú aj z paušálnych trov vo výške 35,- EUR navýšených o DPH, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty, pričom tieto trovy znáša oprávnený (§ 6 ods. 2 zák. č. 233/2019 Z.z.). V danom prípade zákonodarca jasne ustanovil, že pri zastavení starej exekúcie je to práve oprávnený, kto je povinný znášať tieto paušálne trovy starej exekúcie súdneho exekútora. Upovedomenie o zastavení starej exekúcie sa stáva exekučným titulom, na základe ktorého je exekútor oprávnený domáhať sa vymoženia paušálnych trov starej exekúcie voči oprávnenému aj cestou jeho núteného výkonu, keďže zákonodarca tomuto právnemu aktu súdneho exekútora priznal status exekučného titulu (§ 6 ods. 3 zák. č. 233/2019 Z.z.). Preto už zo svojej podstaty tohto nároku (nárok súdneho exekútora na trovy exekúcie) nie je možné prisvedčiť názoru oprávneného, že sa jedná o príslušenstvo ním vymáhanej pohľadávky v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením, keďže pohľadávku súdneho exekútora na trovy starej exekúcie ani po jej uhradení oprávneným nie je možné na podklade tohto ustanovenia považovať za príslušenstvo opätovne vymáhanej pohľadávky oprávneného. Tento záver umocňuje aj skutočnosť, že náklady spojené s uplatnením alebo bránením práva sa nestanú príslušenstvom pohľadávky skôr, než je o nich
príslušným orgánom rozhodnuté, ako to bežne býva napríklad pri trovách sporového konania, kde súd autoritatívnym výrokom určí, ktorej zo strán sporu (voči protistrane) priznáva nárok na náhradu trov konania a v akej výške a takéto rozhodnutie napokon slúži ako podklad pre vedenie exekúcie aj na príslušenstvo pohľadávky spočívajúce v nákladoch na jej uplatnenie. Pokiaľ ide o sumu 42,00 EUR, ktorá predstavuje oprávneným uhradené trovy starej exekúcie ukončenej ex lege za splnenia podmienok uvedených v zákone č. 233/2019 Z.z., na túto oprávnený nedisponuje žiadnym exekučným titulom proti povinnému, ako to správne uviedol aj súd v napadnutom uznesení. Ako vyplýva z § 6 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z., upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov je exekučným titulom. No uvedený exekučný titul zakladá výlučne oprávnenie súdneho exekútora vymáhať paušálne trovy od oprávneného, ktorý tu vystupuje ako subjekt povinnosti. Oprávnený tak nedisponuje žiadnym exekučným titulom, ktorý by ho oprávňoval domáhať sa voči povinnému vymoženia paušálnych trov starej exekúcie v sume 42,- EUR s DPH. Úhradou paušálnych trov oprávneným súdnemu exekútorovi totiž ani podľa názoru sťažnostného súdu nedochádza k prechodu práva z exekučného titulu zo súdneho exekútora na oprávneného a ani nedochádza k prechodu uloženej povinnosti z exekučného titulu z oprávneného na povinného. Príslušenstvom vymáhanej pohľadávky oprávneného potom nemôžu byť paušálne trovy starej exekúcie prináležiace súdnemu exekútorovi, a to ani po ich uhradení súdnemu exekútorovi zo strany oprávneného. Súd zároveň konštatuje, že zákon č. 233/2019 Z.z. tieto paušálne trovy súdneho exekútora osobitným ustanovením nezaradil po ich uhradení medzi príslušenstvo pohľadávky oprávneného a tak v tejto právnej úprave absentuje ustanovenie, ktoré by umožňovalo oprávnenému v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie požadovať ich náhradu. Súd ďalej dodáva, že z ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. vyplýva, že okrem náhrady súdneho poplatku za návrh oprávnený nemá nárok na náhradu iných trov spojených s jeho podaním. Správny je potom záver súdu prijatý v preskúmavanom rozhodnutí, že oprávnený nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie sumy 42,00 EUR od povinného a uvedené náklady oprávneného nie je možné podľa § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. uplatňovať ani ako náhradu trov spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
18. Neušlo pozornosti súdu, že oprávnený v podanej sťažnosti odkazuje len na dôvodovú správu, konkrétnym ustanovením zákona č. 233/2019 Z.z. však svoje tvrdenia nepodporil. Rovnako v okolnostiach daného prípadu bližšie nepodrobil výkladu ani ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Podľa súdu tak oprávnený vyvodzuje svoje právo domáhať sa voči povinnému vymoženia paušálnych trov starej exekúcie v sume 42,- EUR s DPH len na podklade dôvodovej správy k zák. č. 233/2019 Z.z., avšak bez opory v ustanoveniach samotného zák. č. 233/2019 Z.z. Pokiaľ potom aj dôvodová správa uvádza, že síce tieto paušálne trovy zaplatí oprávnený, z pohľadu „práva hmotného“ sa stanú príslušenstvom pohľadávky (ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky) a v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu, súd pripomína, že dôvodová správa sama o sebe nie je právnou normou, jej primárnym účelom je objasniť úmysel zákonodarcu pri prijímaní novej právnej úpravy. Preto aj keď dôvodová správa počíta s vymáhaním paušálnych trov exekúcie pri opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného, nie je možné súčasne odhliadnuť od spôsobu, akým sa návrh zákona odrazil v celkovej právnej úprave ukončenia starých exekúcií a opätovného podávania návrhov na vykonanie exekúcie zo strany oprávnených subjektov, keďže na existenciu legitímnych očakávaní adresátov právnych noriem je nutné nahliadať nie len izolovane na podklade dôvodovej správy k návrhu zákona, ale práve z hľadiska, ako sa návrh právnej úpravy celkovo odrazí v texte zákona, ktorý sa môže od pôvodného zámeru či predstáv jeho navrhovateľa líšiť. Aj návrh zákona č. 233/2019 Z.z. bol dotknutý viacerými podstatnými zmenami pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky, pričom z obsahu celej dôvodovej správy k tomuto návrhu zákona je zrejmé, že nezodpovedá prijatému normatívnemu textu zákona, a to vo viacerých bodoch. Napríklad podľa dôvodovej správy k § 5 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „Upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky potrebné informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách starej exekúcie“, pričom podľa § 5 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. nie je podstatnou náležitosťou výška vymáhaného nároku. Ďalej napríklad podľa dôvodovej správy k § 9 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „Na uľahčenie podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie sa umožňuje oprávnenému pôvodný exekučný titul predložiť vo forme „skenu“, t. j. zaručená konverzia sa nepožaduje“, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. sa návrh podáva podľa Exekučného poriadku, ktorého § 48 ods. 6 vyžaduje zaručenú konverziu exekučného titulu a výnimka z uvedeného pravidla sa v zákone č. 233/2019 Z.z. (v rozpore s dôvodovou správou) nenachádza. Uvedenými príkladmi súd nepodrobil úplnej komparácii dôvodovú správu s účinným znením zákona, iba poukazuje na skutočnosť, že nezrovnalosti medzi schváleným (a už účinným) znením zákona č. 233/2019 Z.z. a dôvodovou správou nie sú výnimočné
a vyskytujú sa na viacerých miestach. Sťažnostný súd preto upriamuje pozornosť na skutočnosť, že oprávnený odvodzuje svoj nárok domáhať sa voči povinným v novej exekúcii vymoženia aj sumy uhradených paušálnych trov exekútora v starej exekúcii len na podklade dôvodovej správy, bez opory v prijatom texte zákona. Súd v tejto súvislosti ďalej zdôrazňuje, že pokiaľ by neaplikoval účinné znenie zákonných noriem, dopúšťal by sa svojvôle, pretože mu na podklade dôvodovej správy neprináleží právo ignorovať znenie zákona. Súd tak v tomto prípade správne aplikoval zák. č. 233/2019 Z.z. ako právny predpis upravujúci zastavenie starých exekúcií ako lex specialis posterior, ktorým bol pri posudzovaní opätovného návrhu povinného na vykonanie exekúcie podľa § 9 ods. 1 zák. č. 233/2019 Z.z v zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy SR viazaný, a ktorý v § 9 ods. 3 ustanovuje, že ak oprávnený po zastavení starej exekúcie podá opätovný návrh na vykonanie exekúcie, okrem náhrady súdneho poplatku v sume 16,50 EUR nemá nárok na náhradu žiadnych iných trov spojených s jeho podaním.
19. Podľa § 10 ods. 1 zák. č. 233/2019 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, na postup podľa tohto zákona sa použije Exekučný poriadok, okrem ustanovenia § 53 ods. 3 písm. g).
20. Podľa 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku, súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak zistí rozpor návrhu alebo exekučného titulu s týmto zákonom.
21. Podľa § 53 ods. 4 veta prvá Exekučného poriadku, súd z dôvodov podľa odseku 3 návrh zamietne celkom alebo sčasti.
22. Sťažnostný súd na podklade vyššie uvedeného výkladu a zistených skutočností dospel k záveru, že pokiaľ súd v napadnutom uznesení návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti uplatneného nároku na vymoženie iných trov exekúcie v sume 42,- EUR a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 88,17 EUR zamietol na základe ustanovenia § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku v spojení s § 53 ods. 4 Exekučného poriadku, takéto rozhodnutie je vecne správne. Z uvedených dôvodov súd nemohol konať inak, než postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) sťažnosť oprávneného podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 200 Exekučného poriadku ako nedôvodnú zamietnuť. Keďže do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania len oprávnený (§ 35 ods. 1 Exekučného poriadku), v danom prípade nebolo medzi kým rozhodnúť o nároku na náhradu trov tohto konania. Z týchto dôvodov súd výrok o trovách sťažnostného konania považoval za nadbytočný (k tomu porovnaj napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. 02. 2017, sp. zn. 17Co/38/2017).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku, § 355 ods. 2 CSP).
Proti tomuto uzneseniu dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).