Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14CoP/21/2020

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a členov senátu JUDr. Jána Auxta a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci maloletého dieťaťa: J. T., nar. XX. XX. XXXX, t. č. v S., dieťa rodičov: matky - E. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX S. J., C. B. XXXX/X, zastúpená splnomocnenou advokátkou JUDr. Danou Ďalakovou, so sídlom 979 01 Rimavská Sobota, Daxnerova 2 a otca - Q. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX S. J., C. B. XXXX/X, o návrhu matky na prevzatie právomoci súdmi Slovenskej republiky, o odvolaní matky maloletého dieťaťa proti uzneseniu Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. -43 zo dňa 30.03.2020, takto

rozhodol:

I. Uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. -43 zo dňa 30.03.2020 p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením okresný súd neprijal právomoc v právnej veci starostlivosti o maloletého J. T., nar. XX. XX. XXXX, s poukazom na čl. 15 ods. 1 písm. a/, b/ a ods. 5 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. Súd v dôvodoch rozhodnutia konštatoval, že matka maloletého dieťaťa sa návrhom domáhala prevzatia právomoci slovenského súdu vo veci starostlivosti o svojho maloletého syna, ktorého ponechala dobrovoľne v starostlivosti svojej sestry v Rakúsku. Súd zo spisového materiálu maloletého zistil, že dieťa sa od roku 2018 dlhodobo zdržiava v Rakúsku v starostlivosti matkinej sestry na základe úradného záznamu spísaného na Okresnom hajtmanstve Neusiedl am See, na základe ktorého matka dobrovoľne odovzdala svojho syna do neobmedzenej časovej osobnej starostlivosti svojej sestry P. P., nar. XX. XX. XXXX. Opatrením Okresný súd Neusiedl am See dočasne poveril starostlivosťou o maloletého Okresné hajtmanstvo Neusiedl am See, nakoľko matka sa o svojho syna dlhodobo nezaujímala a jej sestra nezvládla starostlivosť o dieťa. Následne súd prvej inštancie po tom, čo citoval čl. 15 ods. 1 písm. a/ a b/ a ods. 5 uvedeného nariadenie už len v stručnosti konštatoval, že mal preukázané, že matka, ako aj otec maloletého dieťaťa nepreukázali, že majú s maloletým dieťaťom vytvorené citové väzby a tiež nebolo zistené, že maloletý má vytvorené citové väzby k rodičom a svojim súrodencom. Súd preto návrhu matky nevyhovel. Výrokom II. uznesenia rozhodol o trovách prvoinštančného konania podľa a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podala matka maloletého dieťaťa v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedla prakticky totožné skutočnosti, ako boli obsiahnuté už v návrhu na prevzatie právomoci súdom Slovenskej republiky vo veci týkajúcej sa maloletého J. T., narodeného XX.XX.XXXX. Matka uviedla, že trvá na svojom návrhu v celom rozsahu. Zopakovala, že rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. zo dňa 12.11.20l5, právoplatným dňa l8.11.2015, bolo maloleté dieťa zverené do jej osobnej starostlivosti. Maloleté dieťa žilo s ňou v Rakúsku od roku 2015, kedy tam

odišla pracovať. Následne v roku 2017 matka prišla aj s maloletým dieťaťom na Slovensko, kde spolu žili, avšak podľa tvrdenia matky, na Slovensku mu chcela vytvoriť dokonalé podmienky pre výchovu, preto požiadala svoju sestru P. P., nar. XX.XX.XXXX, štátnu občianku Slovenskej republiky, aby dočasne prevzala osobnú starostlivosť o maloletého J. T.. Právne túto zmenu uskutočnila úradným záznamom vykonaným na Okresnom hajtmanstve v Neusiedl am See dňa 15.08.20l8, kedy bolo maloleté dieťa ponechané na časovo neohraničené obdobie do jej osobnej starostlivosti. Matka tvrdila, že od roku 2018 bola s dieťaťom pravidelne v kontakte a to tak, že ona chodila ku sestre do Rakúska, alebo opačne, sestra chodievala za ňou do Rimavskej Soboty. Taktiež matka tvrdila, že sa starala o syna aj finančne. Dňa 26.02.2019 jej zrazu syna odňali úrady v Rakúsku, kedy prišli ku jej sestre príslušníci rakúskej polície a bez dokladov sestre zobrali z jej domu maloleté dieťa. Od toho dňa matka dva mesiace nevedela, kde sa dieťa nachádza a až dňa 06.06.20l9 dostala od Rakúskeho súdu od Bezirgsgericht Neusiedl am See sp. zn. -56 výzvu, aby sa v súlade s ustanovením § 15 ods. l písm. a/ nariadenia obrátila v lehote štyroch týždňov odo dňa doručenia výzvy na súd, do ktorého právomoci by z osobitných dôvodov mohla predmetná vec patriť, v danom prípade aj Okresný súdu Rimavská Sobota. V Slovenskej republike mal a stále aj má maloletý trvalý aj obvyklý pobyt. Matka v odvolaní trvá na tom, že maloleté dieťa má ku Slovenskej republike špecifickú väzbu, nakoľko sa tu narodilo, vyrastalo, aj tu dlhodobo žilo. Maloleté dieťa navyše podľa tvrdenia matky neovláda ani nemecký jazyk. Vzhľadom na uvedený skutkový stav matka trvá na tom, že predmetná právna vec o úpravu rodičovských práv voči maloletému J. T. patrí do právomoci Slovenskej republiky a to miestne príslušnému súdu Okresnému súdu Rimavská Sobota. Jej návrh je plne dôvodný a je v záujme maloletého dieťaťa, ktoré je teraz veľmi traumatizované a nachádza sa v právnej neistote a násilnom odlúčení od vlastnej matky. Matka trvá na tom, že súd prvej inštancie nerozhodol správne a že práve Slovenská republika je tým štátom, ku ktorému má v súlade s čl. 15 ods. 1 Nariadenia Rady /ES/ č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností maloleté dieťa osobitnú väzbu a žiada, aby Okresný súd Rimavská Sobota rozhodol tak, že prevezme svoju právomoc v predmetnej právnej veci v konaní začatom Okresným súdom Neusiedl am See v Rakúskej republike. Matka trvá na tom, že súd prvej inštancie dospel po vykonanom dokazovaní ku nesprávnemu záveru a tým, že jej návrh zamietol, boli porušené práva dieťaťa. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a návrhu vyhovel. Matka si zároveň v konaní uplatnila náhradu trov právneho zastupovania a to tak v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj pred súdom druhej inštancie.

3. Odvolanie bolo doručené na vyjadrenie otcovi maloletého dieťaťa, ktorý sa k jeho obsahu nevyjadril.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací ( - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením a - ďalej „CMP“ a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením a contrario uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia , v spojení s ustanovením , ako vecne správny potvrdil.

5. Návrhom datovaným dňa 01.07.2019, doručeným Okresnému súdu Rimavská Sobota dňa 02.07.2019, sa matka maloletého dieťaťa domáhala prijatia právomoci súdu Slovenskej republiky v zmysle čl. 15 ods. 1 Nariadenia Rady /ES/ č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, v ktorom matka maloletého J. T., nar. XX.XX.XXXX, uviedla prakticky totožné skutočnosti, ako sú obsiahnuté v jej odvolaní. Z návrhu vyplynulo, že maloleté dieťa má štátne občianstvo Slovenskej republiky, doposiaľ aj má evidovaný trvalý pobyt v Slovenskej republike, avšak podľa tvrdenia matky žilo spolu s matkou v Rakúsku od roku 2015 do roku 2017, kedy sa matka s maloletým dieťaťom vrátila na Slovensko, avšak následne od roku 2018 sa dieťa opätovne na základe rozhodnutia matky premiestnilo do Rakúska, kde sa zdržiava doposiaľ. Matka tvrdila - a predložila aj listinný dôkaz - že úradným záznamom spísaným na Okresnom hajtmanstve v Neusiedl am See dňa 15.08.2018 maloleté dieťa ponechala na časovo neohraničené obdobie do osobnej starostlivosti svojej sestry P. P., nar. XX.XX.XXXX. Taktiež z obsahu spisu vyplýva, že sestra matky starostlivosť o maloletého zanedbávala závažným spôsobom a sociálne orgány Rakúskej republiky dňa 26.02.2019 odňali maloletého z jej osobnej starostlivosti a začali konanie vo veci opatrovníctva maloletého J. T., nar. XX.XX.XXXX. Podnetom na iniciovanie konania o prevzatie právomoci súdom Slovenskej republiky vo veci tohto maloletého dieťaťa bol prípis Okresného súdu v Neusiedl am See zo dňa 06.06.2019 pod sp. z. -56 (č. l. 31-32 spisu), adresovaný matke, v ktorom konajúci súd Rakúskej republiky žiadal v priebehu 4 týždňov o oznámenie, či sa schváli

prípadný postup podľa článku 15 Nariadenia Brusel IIa (prípadné prevzatie konania príslušným súdom v Slovenskej republike).

6. Vzhľadom na uplynulú dobu od podania návrhu matky na prevzatie právomoci v danej veci súdmi Slovenskej republiky (dňa 02.07.2019) do momentu predloženia veci odvolaciemu súdu (dňa 15.06.2020) odvolací súd v snahe zabezpečiť si čo možno najaktuálnejšie informácie ohľadom pomerov, v ktorých sa aktuálne v čase rozhodovania odvolacieho súdu nachádzalo maloleté dieťa, vyzval matku, respektíve jej splnomocnenú právnu zástupkyňu, na oznámenie relevantných skutočností týkajúcich sa maloletého dieťaťa, a to :

- 1. kde konkrétne a v starostlivosti koho sa maloleté dieťa J. T., nar. XX.XX.XXXX aktuálne nachádza

- 2. či má matka v súčasnosti kontakt s maloletým a akým spôsobom

- 3. či bolo medzičasom ohľadom uvedeného maloletého dieťaťa vydané akékoľvek rozhodnutie orgánov Rakúskej republiky, prípadne bolo rozhodované o iných zásadných skutočnostiach týkajúcich sa tohto maloletého dieťaťa

- 4. ak medzičasom bolo vydané akékoľvek iné rozhodnutie akýmkoľvek iným orgánom týkajúce sa tohto maloletého dieťaťa, predloženie odvolaciemu súdu kópie rozhodnutia tohto orgánu, prípadne aspoň číslo a dátum rozhodnutia s uvedením, ktorý orgán vydal rozhodnutie ohľadom maloletého dieťaťa (s predpokladom, že akékoľvek rozhodnutie o maloletom dieťati by malo byť nevyhnutne doručované aj matke)

7. Na výzvu odvolacieho súdu reagovala právna zástupkyňa matky podaním zo dňa 08.07.2020 (doručené súdu dňa 09. 07. 2020), v ktorom matka maloletého dieťaťa oznámila odvolaciemu súdu nasledujúce údaje: 1. Maloleté dieťa sa od okamihu jeho odobratia matke už rok a pol nachádza v Rakúsku. 2. Rakúske úrady príslušné na riešenie predmetnej veci umožňujú matke maloletého dieťaťa styk s maloletým dieťaťom nepravidelne, cca jeden až dva razy mesačne, pričom styk matky s maloletým dieťaťom v dôsledku pandémie koronavírusu bol na istý čas prerušený úplne. 3. Podľa uvedenia matky v predmetnej veci vydali príslušné orgány v Rakúsku rozhodnutie, ktorým žiadali, aby bolo maloleté dieťa vydané na Slovensko, avšak proti tomuto rozhodnutiu podali príslušné orgány štátnej správy v Rakúsku /rakúska kuratela/ odvolanie, čo znamená, že vec ešte nie je právoplatne skončená. K vyjadreniu matka zaslala prvú stranu rozhodnutia Krajinského súdu Eisenstadt sp. zn. 20R 130/19w zo dňa 13.01.2020 a dve oznámenia zo dňa 10.04.2020 a zo dňa 22.04.2020 v konaní Okresného súdu Neusiedl/See sp. zn. vo veci starostlivosti o maloletého J. T.. Následne matka maloletého dieťaťa, konajúca prostredníctvom právnej zástupkyne, podaním zo dňa 23. 07. 2020, doručeným toho istého dňa, odvolaciemu súdu doložila prípis (zrejme) právneho zástupcu matky v konaní vedenom pred súdmi Rakúskej republiky zo dňa 16. 07. 2020, ako aj prvú stranu rozhodnutia Krajského súdu Eisenstadt sp. zn. (bez uvedenia dátumu a odôvodnenia), preto odvolací súd výzvou zo dňa 29. 07. 2020 vyzval právnu zástupkyňu matky maloletého dieťaťa, aby vzhľadom na ňou zaslané listiny podaním zo dňa 23. 07. 2020 predložili rozhodnutie Okresného súdu Neusiedl am See zo dňa 08. 04. 2020 sp. zn. - 112 vo veci opatrovníctva pre maloletého J. T., rekurz Okresného úradu Neusiedl am See, referát pre sociálnu starostlivosť o mládež a sociálnu prácu proti vyššie uvedenému rozhodnutiu Okresného súdu Neusiedl am See a úplné znenie uznesenia Krajského súdu Eisenstadt sp. zn. . Právna zástupkyňa matky výzvu prevzala dňa 29. 07. 2020, pričom podaním zo dňa 30. 07. 2020 súdu zaslala prípis označený ako „doplnenie dokazovania na výzvu súdu“, ku ktorému doložila už predtým predložený podnet Okresného súdu Neusiedl am See zo dňa 06. 06. 2019, ktorý bol podnetom na iniciovanie konania o prevzatie právomoci súdom Slovenskej republiky adresovaný matke, v ktorom konajúci súd Rakúskej republiky žiadal v priebehu 4 týždňov o oznámenie, či sa schváli prípadný postup podľa čl. 15 Nariadenia Brussel IIa (v spise už predtým založený na č. l. 31 a 32).

8. Vychádzajúc z čl. 12 úvodných ustanovení Nariadenia RADY (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie“), kritériá právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností, upravené týmto nariadením, sú tvorené tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa, najmä kritériu blízkosti. To znamená, že právomoc by mal mať

v prvom rade členský štát obvyklého pobytu dieťaťa, s výnimkou určitých prípadov zmeny pobytu dieťaťa alebo v dôsledku dohody medzi nositeľmi rodičovských práv a povinností.

9. V článku 8 odseku 1 nariadenia, oddiel 2, je upravená všeobecná právomoc súdu členského štátu vo veciach rodičovských práv a povinností, v zmysle ktorého súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Odsek 2 tohto článku precizuje, že odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.

10. Podľa článku 15 odseku 1 nariadenia, vo výnimočných prípadoch, ak sa súdy členského štátu, ktoré majú právomoc vo veci samej, domnievajú, že súd iného členského štátu, vo vzťahu ku ktorému má dieťa osobitnú väzbu, je vhodnejšie umiestnený na prejednanie veci alebo jej špecifickej časti, a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa, môžu: a) prerušiť konanie vo veci alebo jej časti a vyzvať účastníkov, aby podali svoj návrh na súd tohto iného členského štátu podľa odseku 4; alebo b) požiadali súd iného členského štátu, aby prevzal právomoc podľa odseku 5.

11. Podľa článku 15 odseku 2 nariadenia, odsek 1 sa vzťahuje: a) na návrh účastníka; alebo b) z vlastného podnetu súdu; alebo c) na žiadosť súdu iného členského štátu, vo vzťahu ku ktorému má dieťa osobitnú väzbu podľa odseku 3. S postúpením na základe vlastného podnetu súdu alebo na žiadosť súdu iného členského štátu musí súhlasiť aspoň jeden z účastníkov.

12. Článok 15 odsek 3 nariadenia definuje, že dieťa má osobitnú väzbu k členskému štátu podľa odseku 1, ak tento členský štát: a) sa stal miestom obvyklého pobytu dieťaťa potom, ako sa na súde, ktorý je uvedený v odseku 1, začalo konanie; alebo b) je miestom pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa; alebo c) je štátom, ktorého štátnu príslušnosť má dieťa; alebo d) je miestom obvyklého pobytu nositeľa rodičovských práv a povinností; alebo e) je miestom, kde sa nachádza majetok dieťaťa, a vec sa týka opatrení na ochranu dieťaťa vo vzťahu ku správe, udržiavaniu alebo nakladaniu s týmto majetkom.

13. Podľa článku 15 odseku 4 nariadenia, súd členského štátu, ktorý má právomoc vo veci samej, určí lehotu, v ktorej sa na súde tohto iného členského štátu musí začať konanie podľa odseku 1. Ak sa v tejto lehote na súdoch konanie nezačalo, súd, na ktorom už konanie začalo, pokračuje vo výkone svojej právomoci v súlade s článkami 8 až 14.

14. Podľa článku 15 odseku 5 nariadenia, súdy tohto iného členského štátu môžu, ak je to s ohľadom na špecifické okolnosti prípadu v najlepšom záujme dieťaťa, prijať právomoc do šiestich týždňov od podania návrhu podľa odseku 1 písm. a) alebo písm. b). V tomto prípade súd, ktorý začal konanie ako prvý, odmietne vykonávať svoju právomoc. Inak súd, ktorý začal konanie ako prvý, pokračuje vo výkone svojej právomoci v súlade s článkami 8 až 14.

15. Odvolací súd ako prvú a zásadnú skutočnosť zdôrazňuje, že právomoc rozhodovať ohľadom rodičovských práv a povinností týkajúcich sa maloletého J. T., narodeného XX. XX. XXXX, v zmysle citovaného článku 8 tohto nariadenia, má súd v Rakúskej republike, ako súd členského štátu, v ktorom má maloleté dieťa svoj obvyklý pobyt v čase začatia konania.

16. Právomoc súdu členského štátu podľa článku 8 odseku 1 sa určí podľa kritérií, ktoré tu boli v čase začatia konania na súde. Smerodajným pojmom pre určenie právomoci súdu je „obvyklý pobyt“ dieťaťa, pričom však tento pojem v predmetnom medzinárodnom právnom dokumente definovaný nie je. Jeho definíciu je tak potrebné určiť v každom jednotlivom prípade na základe konkrétnych okolností skutkového stavu. Obsah tohto pojmu je však nevyhnutné vykladať v súlade s cieľmi a účelom nariadenia tak, aby sa v prvom rade sledoval najlepší záujem maloletého dieťaťa. Nariadenie sa neopiera o koncept obvyklého pobytu, ako ho spravidla chápu vnútroštátne právo členského štátu, ale používa ho ako

autonómny prvok európskeho práva. Z hľadiska určenia bydliska preto nie je rozhodujúce, kde je dieťa podľa predpisov o evidencii obyvateľstva toho-ktorého štátu prihlásené na trvalý pobyt. Posudzovanie obvyklého pobytu predpokladá, ako už terminologický pojem naznačuje - vychádzajúc z dikcie významu „obvyklý“ - určitý časový aspekt trvania pobytu, pričom je nevyhnutné „obvyklosť“ posudzovať v závislosti od špecifických okolností konkrétneho prípadu, pretože by bolo obtiažne paušalizovať určitý časový úsek trvania pobytu bez toho, aby sa zohľadňovali osobitosti danej veci. Judikatúra prijala záver, že ako štát obvyklého pobytu je potom možno chápať predovšetkým ten členský štát, na území ktorého má dieťa nepretržitý pobyt v trvaní viac ako 6 mesiacov pred začatím konania, ak má v takomto štáte dieťa naďalej pobyt aj v čase začatia konania.

17. Z obsahu spisu je zrejmé, že maloleté dieťa na základe rozhodnutia matky sa dlhodobo- minimálne od augusta 2018, od kedy matka aj oficiálne úradným záznamom ponechala na časovo neohraničené obdobie dieťa do osobnej starostlivosti svojej sestry - nachádza na území Rakúskej republiky a to až doposiaľ - do rozhodovania odvolacieho súdu. V súčasnosti je dieťa na území Rakúskej republiky v dôsledku jeho umiestnenia do starostlivosti sociálnych orgánov (orgánov kurately) Rakúskej republiky, nakoľko boli zistené závažné nedostatky v starostlivosti o maloletého J. zo strany sestry matky, ktorej matka dieťa dobrovoľne odovzdala. Dieťa sa tak dlhodobo, od roku 2018 až doposiaľ, nachádza na území Rakúska, ktoré sa tým stalo štátom obvyklého pobytu maloletého a tak podľa článku 8 odseku 1 nariadenia je zrejmé, že bola založená právomoc súdov v Rakúskej republike konať ohľadom rodičovských práv a povinností k maloletému J. T.. V zmysle čl. 15 nariadenia, je umožnené členskému štátu, ktorý má právomoc vo veci konať, požiadať o prevzatie právomoci konať v danej veci iný členský štát, avšak ako z odseku 1 článku 15 vyplýva, musí ísť v zásade o výnimočný prípad, pokiaľ by bolo možné konštatovať osobitnú väzbu dieťaťa na druhý, dovtedy nepríslušný členský štát, v dôsledku ktorej osobitnej väzby by potom bolo vhodnejšie a v najlepšom záujme dieťaťa prevzatie právomoci iným členským štátom.

18. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť viaceré pochybenia a nedôslednosť súdu prvej inštancie v jeho procesnom postupe a pri rozhodovaní. Predovšetkým, pokiaľ súd prvej inštancie obdržal žiadosť matky podanú v súlade s čl. 15 odseku 1 a 2 písm. a) nariadenia, bolo zrejmé, že mal postupovať podľa tohto článku nariadenia a to v súlade so všetkými jeho odsekmi, čo, odvolací súd zdôrazňuje, súd prvej inštancie nerešpektoval. Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu je zrejmé, že aplikoval len odsek 1 a odsek 5 tohto článku 15 nariadenia, pričom však z uvedeného potom vyplýva, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nezohľadnil všetky relevantné kritériá, ktoré sú upravené v článku 15 a ktoré pri svojom rozhodovaní bol povinný zohľadniť. Predovšetkým, ako vyplýva v článku 15 odseku 1 nariadenia, relevantné kritérium pre zváženie možnosti prevzatia právomoci od súdu členského štátu, ktorý inak má právomoc vo veci konať v zmysle článku 8 nariadenia, je kritériom „osobitnej väzby dieťaťa“ a, samozrejme, najlepší záujem dieťaťa. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní neaplikoval a teda ani nezohľadnil (z odôvodnenia uznesenia súdu prvej štáte takáto skutočnosť nevyplýva) odsek 3 tohto článku 15 nariadenia, ktorý práve definuje päť samostatných alternatívnych kritérií „osobitnej väzby“ dieťaťa k členskému štátu podľa odseku 1, na základe ktorých je možné sa domnievať, že má dieťa osobitnú väzbu k určitému členskému štátu. Pokiaľ teda súd prvej inštancie mal zvážiť eventuálny postup prevzatia právomoci v zmysle článku 15 ods. 1natriadenia a pokiaľ nezohľadnil jednotlivé kritéria pre zásadnú skutočnosť, ktorá mala vplyv pre jeho rozhodovanie a to zvážiť osobitnú väzbu dieťaťa tak, ako sú tieto kritéria vymedzené v odseku 3 písm. a/, b/, c/, d/ a e/, je tak zrejmé, že súd prvej inštancie nedôsledne právne posúdil návrh matky maloletého dieťaťa na prevzatie právomoci súdom Slovenskej republiky v danej veci.

19. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, či sú a ak, ktoré konkrétne kritériá osobitnej väzby dieťaťa v danej veci naplnené a pokiaľ potom súd svoje rozhodnutie len v stručnosti odôvodnil tým, že „Tunajší súd mal preukázané, že matka ako aj otec nepreukázali, že majú s maloletým dieťaťom vytvorené citové väzby a tiež nebolo zistené, že maloletý má vytvorené citové väzby k rodičom a svojim súrodencom...“, je nutné konštatovať, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie neobstojí a nereflektuje na kritériá rozhodovania o prevzatí právomoci tak, ako sú obsiahnuté v jednotlivých odsekoch článku 15 tohto nariadenia. Odvolací súd pre úplnosť pritom konštatuje, že z citovaných kritérií obsiahnutých v článku 15 odseku 3 sú naplnené v prospech konštatovania toho, že maloletý J. T. má osobitnú väzbu k Slovenskej republike, tri z piatich kritérií; konkrétne Slovenská republika je miestom pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa (čl. 15 ods. 3 písm. b/), je štátom, ktorého štátnu príslušnosť má

dieťa (čl. 15 ods. 3 písm. c/) a napokon je miestom obvyklého pobytu nositeľa rodičovských práv a povinností (čl. 15 ods. 3 písm. d/). Túto zásadnú skutočnosť súd prvej inštancie nekonštatoval.

20. Okrem tohto závažného pochybenia odvolací súd zdôrazňuje ďalšie zásadné skutočnosti a to, že súd prvej inštancie rozhodol o návrhu matky na prevzatie právomoci súdov Slovenskej republiky so značným časovým oneskorením. Návrh matky bol na Okresný súd Rimavská Sobota podaný dňa 2. 7. 2019, pričom súd prvej inštancie rozhodol o tejto žiadosti uznesením až zo dňa 30. 3. 2020, pričom uvedené konštatovanie časového rozmedzia od podania návrhu po rozhodnutie súdu po viac ako ôsmich mesiacoch je taktiež zásadné z hľadiska naplnenia predpokladov pre postup súdu v súlade s článkom 15 tohto nariadenia. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie napriek tomu, že vo svojom uznesení citoval ods. 5 tohto článku, v ktorom je vyslovene upravená lehota stanovená týmto nariadením, v ktorej súd iného členského štátu môže, ak je to vzhľadom na špecifické okolnosti prípadu a v najlepšom záujme dieťaťa, prijať právomoc do šiestich týždňov od podania návrhu podľa odseku 1 písm. a/ alebo písm. b/ nariadenia, avšak túto lehotu nerešpektoval. Z uvedeného je teda zrejmé, že pokiaľ súd prvej inštancie nerozhodol v tejto lehote šiestich týždňov od podania návrhu matky na prevzatie právomoci súdov Slovenskej republiky a rozhodol až po mnohých mesiacoch, nastala nariadením predpokladaná domnienka, že súd iného členského štátu pokiaľ nerozhodol o prevzatí právomoci do šiestich týždňov, v zmysle vety poslednej tohto odseku súd členského štátu, ktorý začal konanie ako prvý (v danej veci ide o súd v Rakúskej republike), pokračuje vo výkone svojej právomoci v súlade s článkami 8 až 14 nariadenia. Je zrejmé, že sledovaným účelom a cieľom upravenia lehoty, v ktorej je umožnené inému členskému štátu eventuálne prevziať právomoc, je práve zamedzenie možným prieťahom v súdnych konaniach týkajúcich sa práv a povinností k maloletým deťom a zamedzeniu stavu, kedy by o pomeroch maloletého dieťaťa dlhodobo nerozhodoval inak príslušný súd v zmysle čl. 8 nariadenia.

21. Práve s poukazom na vetu poslednú odseku 5 čl. 15 potom aj odvolací súd zastáva názor, že napriek všetkým konštatovaným nedôslednostiam a neúplnému a tým aj nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie, už za danej situácie, kedy súdy Slovenskej republiky neprijali právomoc do šiestich týždňov od podania návrhu matky vo veci maloletého J. T., už tak po uplynutí tejto lehoty urobiť dodatočne odvolací súd nemôže. Takýto postup, a to aj napriek tomu, že by inak boli splnené tri z piatich kritérií v prospech konštatovania, že tento maloletý má osobitnú väzbu na Slovenskú republiku, už po uplynutí roka po podaní návrhu matky neprichádza do úvahy, pretože nastala domnienka predpokladaná vetou poslednou čl. 15 ods. 5 nariadenia a to, že súd, ktorý má právomoc podľa článku 8 nariadenia, pokračuje vo výkone svojej právomoci. Skutočnosť, že súdy Rakúskej republiky pokračujú vo výkone svojej právomoci vyplýva aj z doplňujúcich informácií, ktoré si odvolací súd v štádiu odvolacieho konania vyžiadal.

22. Pre úplnosť však odvolací súd s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ, v ktorej sa zaoberal prejudiciálnymi otázkami výkladu čl. 15 nariadenia, zdôrazňuje, že Súdny dvor vo veci C-530/18 dňa 10.07.2019 vyslovil: 1. Článok 15 nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že zavádza výnimku z pravidla všeobecnej právomoci stanoveného v článku 8 tohto nariadenia č. 2201/2003, podľa ktorého je právomoc súdov členských štátov určená podľa miesta obvyklého pobytu dieťaťa v čase začatia konania. 2. Článok 15 nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ je splnené jedno alebo viacero z piatich taxatívne uvedených alternatívnych kritérií pre posúdenie existencie osobitnej väzby dieťaťa k inému členskému štátu, než je štát jeho obvyklého pobytu, má súd, ktorý má právomoc podľa článku 8 tohto nariadenia možnosť postúpiť vec súdu, o ktorom sa domnieva, že je vhodnejší na prejednanie veci, ktorá mu bola predložená, avšak nie je povinný tak urobiť. Pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že väzby, ktoré spájajú dotknuté dieťa s členským štátom jeho obvyklého pobytu, sú silnejšie ako väzby, ktoré ho spájajú s iným členským štátom, stačí tento záver na vylúčenie uplatnenia článku 15 uvedeného nariadenia. 3. Článok 15 nariadenia č. 2201/2003 sa má vykladať v tom zmysle, že rozdiely medzi právnymi pravidlami, najmä procesnými pravidlami členského štátu, ktorého súd má právomoc rozhodovať vo veci samej, a takýmito pravidlami iného členského štátu, ku ktorému má dotknuté dieťa osobitnú väzbu, akým je konanie na neverejnom pojednávaní pred špecializovanými súdmi, nemôžu byť s ohľadom na najlepší záujem dieťaťa všeobecne a abstraktne relevantné pre posúdenie toho, či súdy tohto iného členského štátu sú vhodnejšie na prejednanie tejto veci. Príslušný súd môže zohľadniť tieto rozdiely len vtedy, ak môžu priniesť skutočnú a konkrétnu pridanú hodnotu vo vzťahu k prijatiu rozhodnutia o tomto dieťati v porovnaní so situáciou, že uvedená vec zostane na tomto súde.

23. Rovnako odvolací súd konštatuje záver obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora vo veci C-428/15 zo dňa 27.10.2016, v ktorom zhodne s vyššie uvedeným rozhodnutím zdôraznil Súdny dvor, že postup podľa čl. 15 dohovoru má výnimočný charakter a vyslovil, že Existencia „osobitnej väzby“ v zmysle článku 15 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 relevantnej s ohľadom na okolnosti veci medzi dieťaťom a iným členským štátom však sama osebe nutne nerozhoduje o tom, či je súd tohto iného členského štátu „vo vhodnejšej situácii na prejednanie veci“ v zmysle tohto ustanovenia než súd s právomocou, a pokiaľ je odpoveď na túto otázku kladná, ani to, či je postúpenie veci tomuto súdu v najlepšom záujme dieťaťa.

24. Odvolací súd tak po konštatovaní, že v štádiu odvolacieho konania už nemal priestor vysloviť prevzatie právomoci súdmi Slovenskej republiky v danej veci vzhľadom na naplnenie domnienky vyplývajúcej z vety poslednej ods. 5 čl. 15 nariadenia, nakoľko po uplynutí šiestich týždňov od podania návrhu matky súd Rakúskej republiky pokračuje vo výkone svojej právomoci v súlade s čl. 8 nariadenia, preto po preskúmaní veci uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia potvrdil.

25. v ustanovení upravuje základnú zásadu náhrady trov konania v mimosporovom procese, podľa ktorej žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, pokiaľ zákon v nasledujúcich ustanoveniach neupravuje inak. O povinnosti nahradiť trovy konania (pokiaľ nejde o trovy konania štátu) rozhoduje súd len na návrh oprávneného účastníka ( ). Pokiaľ okresný súd rozhodol o náhrade trov prvoinštančného konania podľa ustanovenia v súlade so všeobecnou zásadou náhrady trov konania v mimosporovom procese, podľa ktorej žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, pretože zákon v nasledujúcich ustanoveniach neupravuje inak, rozhodol v súlade so zákonom. Odvolací súd vzhľadom na špecifický charakter daného konania - ktorým je konanie o prevzatí právomoci a v ktorom nemožno hodnotiť procesný úspech či neúspech účastníka konania, s poukazom na ustanovenie a v súlade so všeobecnou zásadou náhrady trov v mimosporovom konaní vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( až c/ ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( a ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).