Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_15Co-61-2018.pdf
PDF · 202.41 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/61/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jána Auxta v právnej veci žalobcu SAD Banská Bystrica, a.s., Partizánska cesta 97, 974 67 Banská Bystrica, IČO: 36052205, zastúpeného advokátom Mgr. Branislavom Jurgom, Žilinská cesta 130, 921 01 Piešťany, IČO: 42290899, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, nám. Slobody 2902/6, 811 06 Bratislava, za účasti intervenienta na strane žalovaného Mesto Banská Bystrica, so sídlom ČSA 26, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 00313271, zastúpeného advokátom Mgr. Robertom Antalom, Ul. Kláry Jarunkovej 2, 974 04 Banská Bystrica, IČO: 37818309, o zaplatenie 2 518 142,52 Eur s prísl., odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9C/58/2011-808 zo dňa 15. 11. 2017 takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9C/58/2011-808 zo dňa 15. 11. 2017 p o t v r d z u j e.
II. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške náhrady trov konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovaného náhrady škody vo výške 2 518 142,52 Eur podľa zákona č. 514/2003 Z. z. z titulu nezákonného rozhodnutia Mesta Banská Bystrica č. PR.V-53/2006VKS194/06 zo dňa 26. 01. 2006, ktorým tento správny orgán odňal žalobcovi s platnosťou od 31. 01. 2006 do 01. 03. 2010 dopravnú licenciu na vykonávanie verejnej pravidelnej mestskej hromadnej dopravy na území Mesta Banská Bystrica, keď žalobca sa domáhal ušlého zisku za obdobie od 01. 02. 2006 do 01. 03. 2010 v sume 667 264,15 Eur a skutočnej škody na majetku vo výške 1 850.878,37 Eur (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný ako aj intervenient na strane žalovaného má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % (výrok II. ). Súd prvej inštancie vzhľadom na vznesenú námietku zo strany žalovaného ako aj intervenienta vystupujúceho na strane žalovaného, keď títo vzniesli námietku nedostatku vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného tvrdiac, že osobou zodpovednou za prípadnú vzniknutú škodu na strane žalobcu by malo byť mesto ako orgán územnej samosprávy, sa zaoberal touto námietkou a dospel k názoru, že vecne pasívne legitimovaným je žalovaný. Žalovaný bol označený správne v súlade s ust. § 3 ods. 1a , § 4 ods. 1d zák. č. 514/2003 Z. z., a potom je daná aj jeho vecná pasívna legitimácia, pričom svoj právny názor zdôvodnil v odôvodnení svojho rozhodnutia (body 31 až 43 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Vo vzťahu k dôvodnosti uplatneného nároku súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k názoru, že žalobca žalobcu nie je dôvodná. Súd prvej inštancie poukázal na to, že podmienkou vzniku objektívnej zodpovednosti za spôsobenú škodu nezákonným rozhodnutím je nielen existencia nezákonného rozhodnutia ale aj vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a vydaním nezákonného rozhodnutia. Nebolo sporné, že došlo k odňatiu licencie rozhodnutím
Mesta Banská Bystrica, ktoré bolo ako nezákonné zrušené Krajským súdom v Banskej Bystrici. Sporná bola otázka existencie a rozsahu škodu, ale najmä príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou na strane žalobcu. Po zrušujúcom rozhodnutí prvostupňového rozhodnutia krajským súdom obe strany zhodne uviedli, a vyplynulo to aj z dokazovania, že existencia zmluvy o výkone vo verejnom záujme nebola podmienkou pre výkon MHD na strane žalobcu. Rovnako nebolo sporné, že MHD mohli vykonávať aj viaceré subjekty s platnou licenciou a schváleným spoločným cestovným poriadkom. V období od 01. 01. 2006 do odňatia licencie dňom 31. 01. 2006 žalobca napriek tomu, že mal platnú licenciu, MHD nevykonával. Dôkazné bremeno na preukázaní, že nevykonávanie MHD a teda v tej súvislosti aj vznik škody na strane žalobcu, bolo v priamej príčinnej súvislosti s odňatím licencie bolo na žalobcovi. Súd sa stotožnil s názorom žalovaného ako aj intervenienta na strane žalovaného, že pre vyriešenie otázky, či odňatie licencie s účinnosťou od 31. 01. 2006 bol jediným, resp. jedným ale najhlavnejším dôvodom, pre ktorý žalobca nevykonával MHD, bolo potrebné skúmať aj dôvody, pre ktoré nevykonával dopravu ešte v čase, keď mal platnú licenciu, a teda túto dopravu mohol vykonávať spolu aj s ďalším dopravcom s platnou licenciou. Podľa tvrdenia žalobcu a svedkov, ktorých navrhol vypočuť, nevykonávanie dopravy bolo z dôvodu džentlmenskej dohody uzatvorenej s bývalým primátorom mesta, ktorý ich požiadal, aby nevyhrocovali vypätú situáciu a čakali na jeho pokyn, kedy by mohli opätovne vykonávať MHD. Prerušenie výkonu si mohli dovoliť maximálne na jeden mesiac, aby nedošlo k odňatiu licencie zo zákona. Pokiaľ odstraňovali označníky na autobusových zástavkách v tomto období a strhávali cestovné poriadky, bolo to z dôvodu, že si brali len svoj majetok, keď nový dopravca deklaroval, že je pripravený realizovať MHD v plnom rozsahu (N.. W. na pojednávaní dňa 20. 10. 2017). Ďalej uviedli, že boli technicky pripravení vykonávať MHD, mali uzatvorenú zmluvu o prenájme autobusov s dcérskou spoločnosťou mesta a platný cestovný poriadok z roku 2005 na dobu neurčitú s tým, že v priebehu januára pravidelne rokovali o tom, kedy majú opätovne začať vykonávať MHD (N.. L. na pojednávaní dňa 20. 10.2017). Primátor sa mal vyjadriť, aby vydržali, lebo SAD Zvolen nespĺňa podmienky licencie ani zmluvy o výkone vo verejnom záujme. N.. O. P. vo výpovedi dňa 09. 03. 2016 uviedol, že žalobca chcel ďalej dopravu MHD vykonávať aj s nulovým variantom bez dotácie. Ako dôkaz pripravenosti vykonávať MHD žalobca pripojil zápisnicu z mimoriadneho zasadnutia predstavenstva z 02. 01. 2006, prezenčnú listinu zo zasadnutia predstavenstva z tohto dáta, zápisnicu z mimoriadneho zasadnutia predstavenstva zo 06. 01. 2006 a prehlásenie nezávislého odborového zväzu zo dňa 05. 01. 2006. Podľa žalovaného a intervenienta na jeho strane pravým dôvodom, pre ktorý od 01. 01. 2006 žalobca nevykonával dopravu, bola tá skutočnosť, že nemal uzatvorenú zmluvu o výkone vo verejnom záujme, bez ktorej by nedosahoval zisk. Súd uviedol, že pokiaľ by došlo k ukončeniu výkonu MHD v Meste Banská Bystrica zo strany žalobcu po vydaní rozhodnutia o odňatí licencie, bez ktorej ako jednej zo základných podmienok výkonu by žalobca nemohol vykonávať MHD, bola by nesporne daná priama príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodu na strane žalobcu v dôsledku tohto rozhodnutia. Nebolo však sporné, že k ukončeniu výkonu MHD zo strany žalobcu došlo už skôr a to 01. 01. 2006, t. j. v čase, keď ešte mal platnú licenciu na vykonávanie MHD a spĺňal podľa jeho tvrdenia aj všetky ostatné zákonom požadované podmienky pre riadny výkon MHD (technickú pripravenosť, platný cestovný poriadok, vydanú tarifu). Dôvod, pre ktorý napriek tomu žalobca nevykonával MHD, t. j. existencia džentlmenskej dohody s primátorom nebola preukázaná. Okamihom, keď na základe platnej licencie a podpísanej zmluvy o výkone vo verejnom záujme medzi Mestom Banská Bystrica a SAD Zvolen, tento subjekt začal vykonávať MHD v Banskej Bystrici, žalobca sa mu snažil znemožniť výkon MHD tým, že odstránil cestovné poriadky, odpílil zástavky a monitoroval jeho nedostatky pri výkone MHD. Hoci v priebehu konania tvrdil, že aj bez zmluvy o výkone vo verejnom záujme mohol vykonávať dopravu a mohli túto dopravu vykonávať v meste aj viacerí prepravcovia s podmienkou schváleného spoločného cestovného poriadku, netvrdil, ani nepreukázal, že by urobil nejaké kroky k tomu, aby bol takýto spoločný cestovný poriadok schválený, alebo že by jednal s primátorom mesta alebo inými zodpovednými osoba o tom, že by mohli vykonávať dopravu dvaja dopravcovia vedľa seba s platnou licenciou. Taktiež, pokiaľ tvrdil, že mal s Mestom Banská Bystrica podpísanú zmluvu o výkone vo verejnom záujme, nepreukázal, že v tomto období, t. j. v januári 2006, sa domáhal voči mestu z tohto titulu realizácie výkonu MHD, pričom mal podpísanú zmluvu o nájme autobusov, prostredníctvom ktorých sa mala MHD realizovať. Podľa názoru súdu takéto správanie sa na strane žalobcu skôr svedčí o tom, že si bol vedomý toho, že zmluva o výkone vo verejnom záujme bola podpísaná s iným subjektom, SAD Zvolen, ktorý vykonával od 01. 01. 2006 MHD a ktorá tomuto subjektu zabezpečovala dotácie pre výkon MHD a on sám takúto dohodu nemal k dispozícii. Žalobca hoci v konaní prostredníctvom svedkov tvrdil, že bol pripravený a ochotný realizovať výkon MHD aj povedľa iného dopravcu a aj bez zmluvy o výkone vo verejnom záujme, t. j. bez dotácií, takýto výkon nerealizoval. Z jeho správania - monitorovania nedostatkov MHD SAD Zvolen, odpílenia zastávok, jednania s primátorom vyplýva, že za takýchto podmienok ani nebol
ochotný ho realizovať. Mesto pri tom neurobilo žiadne kroky v tomto období k tomu, aby zmenilo daný stav. Z uvedených dôvodov podľa názoru súdu potom žalobca nepreukázal, že hlavnou a podstatnou príčinou, prečo prestal vykonávať MHD v Banskej Bystrici, bolo odňatie dopravnej licencie zo strany Mesta Banská Bystrica, ale tá skutočnosť, že za takých podmienok, aké nastali v meste po 01. 01. 2006, dopravu MHD nechcel vykonávať. V ďalšom súd prvej inštancie, vzhľadom na námietku žalobcu v konaní vo vzťahu k neplatnosti uzatvorenej zmluvy o výkone vo verejnom záujme so subjektom SAD Zvolen uviedol, že otázka platnosti uzatvorenej zmluvy o výkone vo verejnom záujme s týmto subjektom nemá pre posúdenie dôvodnosti ani výšky nároku v danom spore právnu relevanciu. Pokiaľ žalobca tvrdil, že zmluva so SAD bola uzatvorená v rozpore so zákonom § 39 OZ, keď obchádzala účel zákona a v prípade, ak by existovali dvaja dopravcovia, takáto zmluva nemohla byť uzatvorená ani jedným z nich, takýto postup zo strany mesta mohol zakladať nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu ale nie nezákonného rozhodnutia. O náhrade trov konania rozhodol podľa zásady úspechu v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 CSP.
2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca a to v celom rozsahu. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe žalobcu vyhovel podľa žalobného návrhu. Odvolanie žalobca odôvodnil odvolacími dôvodmi v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), f), h), d), e) Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP). Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, keď žalobca tvrdil, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie neodôvodnil rozhodnutie spôsobom, ktorý vyžaduje ust. § 220 ods. 2 CSP, došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a súd žalobcovi odňal možnosť konať pred súdom, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie je zároveň prekvapivé, pretože súd podľa bodu 54 rozhodnutia považoval za nesporné, že ku ukončeniu výkonu MHD došlo zo strany žalobcu (a to 01. 01. 2006), a to uviedol napriek tomu, že súd počas konania neurčil podľa ust. § 181 ods. 2 CSP, že považuje za nesporné skutkové tvrdenie, že k ukončeniu výkonu MHD došlo zo strany žalobcu (už skôr, než pred odňatím dopravnej licencie). Také skutkové tvrdenie o ukončení (zastavení) výkonu dopravy nikým nebolo tvrdené, a ani súd také počas konania neurčil ako nesporné. Z dôvodu neurčenia za nesporné takéto skutkové tvrdenie súdom v zmysle ust. § 181 ods. 2 CSP, nemohol súd z takéhoto zistenia vychádzať ani v napadnutom rozhodnutí, pretože je to prekvapivé. Poukázal na právny rozdiel medzi neuskutočnením spojov podľa cestovného poriadku počas januára 2006, počas ktorého žalobca bol dopravcom oprávneným na vykonávanie dopravy a oproti tomu zastavením (ukončením) dopravy žalobcom odňatím podnikateľského oprávnenia žalobcovi s účinnosťou od 31. 01. 2006. Prekvapivé je toto konštatovanie súdu o nespornom ukončení dopravy žalobcom pred odňatím dopranej licencie aj z dôvodu, že súd aj v predposlednej vete na strane dva zápisnice z pojednávania súdu dňa 20. 10. 2017 uviedol, že sporná je otázka, z akého dôvodu žalobca neprevádzkoval v januári MHD do odňatia licencie, keď súd tu použil sloveso neprevádzkoval, t. j. nevykonal spoje podľa platného cestovného poriadku, nepoužil slovo ukončil (zastavil) MHD, čo je podľa zákona č. 168/1996 Z. z. rozdiel. Z tohto dôvodu považuje rozhodnutie súdu za arbitrárne, ktoré trpí ľubovôľou a pôsobí aj prekvapivo. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP - konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, žalobca v podanom odvolaní namietal pochybenia vo vykonanom dokazovaní. Súd počas konania v rozpore s ust. § 181 ods. 2 CSP neurčil, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nevykoná okrem navrhovaného výsluchu svedka L. P., neurčil, že považuje za nesporné skutkové tvrdenie, že došlo k ukončeniu MHD zo strany žalobcu (už skôr než pred odňatím dopravnej licencie), pričom toto súd počas konania neurčil ako nesporné. Následne súd nemohol z takéhoto zistenia vychádzať ani v napadnutom rozhodnutí (bod 54 rozsudku), pričom opakovane uviedol, že takéto rozhodnutie je tak zároveň prekvapivé. Súd mal v zmysle čl. 2 CSP posudzovať vec podľa konštantnej judikatúry najvyšších súdnych autorít tak, aby umožnil čo najširšie odškodnenie prípadu vzniknutej škody a ušlého zisku, pričom poukázal, že v súdom systéme CRAEV sa pravidelne a konštantne odškodňujú prípady vzniku škody pri nezákonnom predčasnom zrušení zmlúv, alebo licencií, ktoré boli na dobu určitú. Poškodený má legitímne právo očakávať, že jeho právo bude trvať až do uplynutia určitej doby. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP - súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, žalobca namietal, že súd v rozpore so skutočným stavom, keď neexistuje zastavenie výkonu pravidelnej autobusovej dopravy MHD v Banskej Bystrici žalobcom pred odňatím dopravnej licencie a tiež napriek vykonaným dokazovaním zistenému skutkovému stavu, že žalobca chcel s výkonom dopravy pokračovať a že neskončil dopravu dobrovoľne, súd v rozpore s ust. § 7 ods. 8 Zákona č.
168/1996 Z. z. konštatoval nepodložené skutkové zistenia, že žalobca ukončil MHD už skôr a to 01. 01. 2006 v čase keď mal ešte platnú dopravnú licenciu; toto nenastalo a ani právne nebolo možné. V konaní nikto netvrdil, že žalobca pred odňatím ukončil (zastavil) MHD v Banskej Bystrici. V konaní zo zhodného tvrdenia strán bolo nesporné, že žalobca chcel MHD ďalej vykonávať. V tomto smere poukázal na svedecké výpovede N.. Y. Z., Y.. J. Y., N.. O. P., N.. N. W., N.. W., N.. Q. L., zápisnicu z mimoriadneho zasadnutia predstavenstva žalobcu zo dňa 02. 01. 2006, akceptáciu zo dňa 29. 12. 2005, zmluvu o nájme dopravných prostriedkov a nájme nehnuteľností zo dňa 30. 12. 2005 na rok 2006. Žalovaný v konaní pred súdom potvrdil, že nespochybňuje technickú spôsobilosť žalobcu v januári na výkon dopravy a čo sa týka skutočnosti, či chcel vykonávať dopravu, toto nespochybnil. Bolo tak nesporné, že žalobca chcel vykonávať ďalej dopravu. Žalobca dočasne nevykonával výkon MHD v januári 2006 z dôvodu dohody s Mestom Banská Bystrica na takom postupe a po odňatí licencie nepokračoval vo výkonoch MHD práve z dôvodu odňatia dopravnej licencie, lebo už na jej vykonávanie bez licencie oprávnený nebol, čo v konaní bolo preukázané výsluchmi svedka N.. Z., N.. L., N.. W., N.. P.. U žalobcu nebolo nikdy prijaté ani odsúhlasené rozhodnutie o dobrovoľnom ukončení prevádzkovania liniek MHD a žalobca chcel v doprave pokračovať. Iba nezákonné rozhodnutie o odňatí dopravnej licencie zapríčinilo u žalobcu nemožnosť pokračovať v zaužívanej dopravnej činnosti v MHD podľa licencie. Žalobca bežne dopravu MHD bez zmluvy o výkone vo verejnom záujme vykonával. Mesto Banská Bystrica by neodnímalo dopravnú licenciu, ak by žalobca sám skončil s výkonom dopravy. Žalobca neuskutočnil žiaden taký krok, aby s dopravou skončil, ani nepožiadal o začatie konania o odňatie licencie. Ďalej namietal, že neexistuje uzatvorená ani platná zmluva o výkone vo verejnom záujme so spoločnosťou Slovenská autobusová doprava Zvolen, pričom poukázal na listiny nachádzajúce sa v spise s námietkou, že zmluvu o výkone vo verejnom záujme údajne uzatvorenú dňa 29. 12. 2005 medzi Mestom Banská Bystrica ako objednávateľom a obchodnou spoločnosťou Slovenská autobusová doprava Zvolen, a.s. ako dopravcom doposiaľ nepodpísal zástupca štatutárneho orgánu - predstavenstva tejto spoločnosti napriek tomu, že za akciovú spoločnosť musia podpisovať spolu traja členovia predstavenstva, keď zmluvu doposiaľ nepodpísal N.. H. T. predseda predstavenstva Slovenská autobusová doprava Zvolen, a. s., zastúpenie podpredsedom predstavenstva s dodatkom „VZ“ nie je možné. Svedeckými výpoveďami N.. W., N.. W., N.. P., N.. L., X. T. a Y.. T. je preukázané, že bola uzatvorená zmluva o výkonoch vo verejnom záujme medzi žalobcom a Mestom Banská Bystrica dňa 29. 12. 2005. Bol schválený cestovný poriadok pre žalobcu pre rok 2006, keď v konaní je preukázaná existencia platného cestovného poriadku aj na rok 2006, ide o cestovný poriadok na č. l. 172 spisu schválený Mestom Banská Bystrica bez časového obmedzenia od 01. 01. 2005. Žalobca tvrdí, že existuje príčinná súvislosť medzi nezákonným zrušeným rozhodnutím a vzniknutou škodou, čo preukazuje aj vo vzťahu vzniku škody predloženým znaleckým posudkom N.. T. T. s prílohami, výsluch N.. T., výsluch N.. Z., N.. L., N.. W., N.. P.. Súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že odňatie dopravnej licencie si nespôsobil žalobca, ale licenciu odňal správny orgán z vlastného podnetu nezákonne. Napriek vykonaným dôkazom výsluchom troch svedkov (N.. W., N.. P., N.. L., napokon aj N.. W., ktorý najskôr potvrdil, že zmluvu žalobcovi podpísal), ktorý jasne potvrdili, že žalobca s Mestom Banská Bystrica dňa 29. 12. 2005 uzatvoril zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme na rok 2006, dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že žalobca si bol vedomý toho, že on takúto zmluvu nemal k dispozícii. Súd však pripustil jej uzatvorenie a zobral za preukázané, že žalobca po jej uzatvorení originály zmluvy ponechal na meste. Súd sa vôbec nevysporiadal s týmito vykonávanými dôkazmi o tom, že v skutočnosti mal žalobca aj zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme s Mestom Banská Bystrica uzatvorenú. V tejto časti, teda rozhodnutie súdu zostáva nepresvedčivé a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Ku konštatovaniu súdu v bode 52 rozsudku namieta, že nebol preukázaný taký dôvod (tvrdený žalovaným), že žalobca nevykonával dopravu z dôvodu, že nemal uzatvorenú zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme, bez ktorej by nedosahoval zisk. Žalobca v konaní preukázal, že chcel dopravu vykonávať aj komerčným spôsobom, preukázal, že aj v prímestskej autobusovej doprave vykonával dopravu bez takej zmluvy. Konštatovanie súdu v bode 58 rozsudku nezohľadňuje právny a skutkový stav veci, zmluva o VVZ so SAD Zvolen vôbec nebola uzavretá (v konaní preukázané, že bola nepodpísaná), preto súd v bode 58 uvádza úplne nepodloženú úvahu. Okrem toho škoda nebola spôsobená prípadným uzavretím takej zmluvy s iným subjektom, ale odňatím licencie. Súd v rozpore so skutočným stavom, keď v konaní bolo preukázané aj výsluchom N.. W., v tom čase primátora intervenienta, že žalobcovi v januári 2006 nič nebránilo vykonávať dopravu MHD, viedol svoje úvahy tým smerom, že žalobca netvrdil a nepreukázal, že by urobil nejaké kroky k tomu, aby bol schválený spoločný cestovný poriadok, alebo že by jednal s primátorom mesta alebo s inými oprávnenými osobami o tom, že by mohli vykonávať dopravu dvaja dopravcovia vedľa seba s platnou licenciou. Takéto úvahy súdu ohľadom konania/nekonania žalobcu v januári 2006 sú úplne nedôvodné, pretože žalobca nič také nepotreboval v januári 2006 riešiť, aj vzhľadom na zistený skutkový
stav, že v januári 2006 žalobcovi nič nebránilo vykonávať dopravu MHD. Intervenient odňal žalobcovi dopravnú licenciu skôr, než začal opätovne v januári 2006 dopravný výkon poskytovať. Úvahy súdu o spoločnom cestovnom poriadku sa mohli týkať len situácie, ak by žalobcovi nebola odňatá dopravná licencia, teda, že by zostal dopravcom. Zákon umožňoval výkon dopravy aj viacerým dopravcom na základe spoločného cestovného poriadku. Súd dospel svojvoľne k úvahe bez skutkového základu, že žalobca nemal záujem dopravu vykonávať. Súd nesprávne konštatoval, že dohoda s primátorom preukázaná nebola, keď podľa žalobcu tento preukázal, že na základe ústnej dohody medzi vtedajším primátorom Mesta Banská Bystrica a členmi predstavenstva žalobcu bola uzatvorená gentlemanská dohoda, že žalobca neuskutočňoval spoje podľa cestovného poriadku, maximálne na jeden mesiac v januári 2006, súd nesprávne vytvoril skutkový základ súdneho rozhodnutia, čím došlo k vadám v skutkových zisteniach súdu. Nesprávnosť je spôsobená nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov. Súd nevyhodnotil každý dôkaz jednotlivo, dôkazy nevyhodnotil vôbec, ani v ich vzájomnej súvislosti. Súd neuviedol, ako hodnotil dôkazy, ktoré sumarizoval v bode 51 rozsudku. Súd neuviedol podstatné skutkové tvrdenie žalovaného, že tento nespochybnil technickú spôsobilosť žalobcu v januári na výkon dopravy a nespochybnil, že žalobca chcel dopravu vykonávať. Súd prvej inštancie nemohol za skutkového stavu veci, v ktorom bolo preukázané, že ani s druhým dopravcom mesto nemalo zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme uzavretú, dospieť k záveru vyjadrenému v bode 58 rozsudku. Zmluva nielenže bola uzavretá v rozpore so zákonom, ale vôbec nebola uzavretá, pretože nebola podpísaná. Neplatná zmluva nezakladá žiadne práva a povinnosti zo zmluvy na plnenie zmluvy, a preto ani nemohla byť nijakou prekážkou pre žalobcu, ako uvažoval súd. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP - rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalobca uviedol, že súd prvej inštancie neaplikoval na vec sa vzťahujúcu právnu normu, a to zákon č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave v znení zákona č. 331/2005 Z. z., pričom mal aplikovať najmä ustanovenia § 2 ods. 1, § 4 ods. 2, § 7 ods. 1, § 7 ods. 8 a § 10 zákona č. 168/1996. Ak by ich aplikoval, nemohol by učiniť nesprávne právne závery o ukončení dopravy skôr, ako odňatím dopravnej licencie. Nevykonanie prepravnej povinnosti právne, ani fakticky neznamená zastavenie (ukončenie) pravidelnej autobusovej dopravy. Názor súdu (bod 54 rozsudku), že k ukončeniu dopravy žalobcom došlo už 01. 01. 2006 je tak v rozpore vtedy s platným právnym poriadkom, ktorý na zastavenie dopravy vyžadoval odňatie dopravnej licencie, čo nastalo až od 31. 01. 2006. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom v zmysle § 365 ods. 1 písm. e/ CSP - súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností žalobca uviedol, že žalobca sa domáhal preukázania konkrétneho škodného následku spôsobeného odňatím dopravnej licencie aj navrhnutými dôkazmi, a to tým, aby súd si vyžiadal od odborne spôsobilej osoby Ústavu súdneho inžinierstva, Žilinská univerzita v Žiline, prof. Ing. Jozefa Gnapa, CSc., Žilinská univerzita v Žiline, odborného vyjadrenia k otázke vyčíslenia výšky skutočnej škody a ušlého zisku žalobcu, pričom súd neurčil, že tento dôkaz nevykoná, dôkaz nevykonal, aj keď ho žalobca navrhol. Súd teda nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keďže nepovažoval za preukázanú príčinnú súvislosť medzi odňatím dopravnej licencie a vzniknutou škodou. Nie je zrejmé, prečo súd nevykonal navrhnuté dôkazy na jej preukázanie, čím súd porušil právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie a na to, aby umožnil žalobcovi spravodlivú a účinnú ochranu porušených práv. Vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii žalovaného súd správne posúdil pasívnu vecnú legitimáciu, teda, že išlo o prenesený výkon štátnej správy.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že s výrokom rozsudku súdu, ktorým žalobu zamietol, sa plne stotožňuje, žalobca v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti, len rekapituluje skutočnosti, ktoré opakovane uviedol vo svojich písomných a ústnych vyjadreniach v priebehu súdneho konania. Opakovane otvára otázku existencie zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme, ktorú mal podpísať s mestom, ale ktorej existenciu počas celého konania nepreukázal. Rovnako opakovane poukazuje na neplatnosť ZVVZ uzatvorenej medzi mestom a spoločnosťou SAD Zvolen, a. s., pričom ale táto otázka nemôže byť v žiadnom prípade predmetom tohto konania. Vo vzťahu k odvolaniu zdôraznil, že v čase vydania nezákonného rozhodnutia Mesta Banská Bystrica bola Slovenská republika už členom EÚ a na vykonávanie pravidelnej autobusovej dopravy na území mesta sa vzťahovalo aj nariadenie Rady (EHS) č. 119/69 z 26. 06. 1969 o postupe členských štátov, ktorý sa týka záväzkov obsiahnutých v koncepcii služieb vo verejnom záujme v oblasti železničnej, cestnej a vnútrozemskej vodnej dopravy v znení nariadenia Rady (EHS) č. 1893/91 z 20. 06. 1991. Na zabezpečenie primeraných dopravných služieb mohli príslušné orgány členských štátov uzavrieť s dopravnými podnikmi zmluvy o poskytovaní služieb vo verejnom záujme. Toto nariadenie ustanovilo aj pravidlá pre poskytovanie kompenzácií predstavujúcich protihodnotu za služby poskytnuté podnikmi, ktorým bola pomoc poskytnutá na realizáciu služieb vo verejnom záujme. Pod záväzkami služieb vo
verejnom záujme sa rozumeli záväzky, ktoré by dopravný podnik neprijal alebo by ich neprijal v rovnakej miere, či za tých istých podmienok, keby realizoval svoje vlastné obchodné záujmy. Išlo o záväzok prevádzkovať, záväzok prepravovať a tarifný záväzok. Rozsudkom Súdneho dvora z 24. júla 2003, C-280/00 Altmark Trans GmbH a Regierungspräsidium Magdeburg/Nahverkhersgcsellschaft Altmark GmbH, a Oberbundsanwalt beim Bundesverwaltungsgericht Zb. 2003, s. 1-07747 (ďalej len „rozsudok Altmark“) bola aplikácia niektorých ustanovení nariadenia Rady (EHS) Č. 1191/69 v znení nariadenia Rady (EHS) č. 1893/91 spresnená. Do legislatívy Slovenskej republiky boli pojmy „dopravná licencia“, „zmluva o výkonoch vo verejnom záujme“, „záväzky zo služieb vo verejnom záujme“ implementované zákonom č. 168/1996 Z. z. hlavne do ustanovení § 7 a § 15. Mesto Banská Bystrica malo na zabezpečenie primeraných dopravných služieb na území mesta vrátane osobitného cestovného pre určité kategórie cestujúcich (zľavy) uzavretú so žalobcom SAD Banská Bystrica, a.s., Partizánska cesta 97, 974 67 Banská Bystrica, IČO: 36 052 205 zmluvu o výkone vo verejnom záujme číslo 110/2005/ RDKS na dobu určitú do 31. 12. 2005. V zmysle § 15 ods. 2 zákona č. 168/1996 Z. z. ukončením platnosti zmluvy žalobcovi zanikla prevádzková povinnosť - vykonávať dopravu v súlade s dopravnou licenciou a so zmluvou o výkone vo verejnom záujme, a tiež tarifná povinnosť - prepravovať cestujúcich podľa tarify v zmysle cenového výmeru Mesta Banská Bystrica č. 1/2005. Žalobca prestal vykonávať MHD 01. 01. 2006. Vychádzajúc z ustanovení § 7 ods. 2 písm. b/ a d/ zákona č. 168/1996 Z. z., kde je ustanovená podmienka pre udelenie povolenia na zriadenie autobusovej linky (skupiny liniek), aby spôsob vedenia autobusovej linky zabezpečil účelne a najmä vo vnútroštátnej pravidelnej autobusovej doprave z celospoločenského hľadiska hospodárne uspokojenie predpokladaných prepravných potrieb obyvateľstva, ako aj podmienka, aby na vykonávaní pravidelnej autobusovej dopravy mala záujem obec (mesto), nemožno Mestu Banská Bystrica odopierať právo na vypísanie verejnej súťaže na zabezpečenia MHD a to aj z dôvodu, že od 01. januára 2005 mesto v rámci fiškálnej decentralizácie kompenzuje dopravcovi preukázanú stratu zo svojho rozpočtu. Ak sa Mesto Banská Bystrica rozhodlo poskytovať dopravcovi náhradu preukázanej straty, v zmysle rozsudku Altmark muselo tak činiť iba na základe uzavretej zmluvy o službách vo verejnom záujme. Pri tom malo zabezpečiť, aby záväzky služieb vo verejnom záujme boli jasne definované, kritériá, na základe ktorých je vypočítaná kompenzácia boli vopred určené objektívnym a transparentným spôsobom a aby kompenzácia nepresiahla sumu nevyhnutnú na krytie výdavkov alebo ich časti vynaložených pri realizácii záväzkov služieb vo verejnom záujme, zohľadniac pri tom súvisiace príjmy ako aj primeraný zisk pri realizácii záväzkov služby verejnom záujme. Žalobca na rôznych miestach odvolania tvrdí, že chce] vykonávať dopravu v Banskej Bystrici v roku 2006 naďalej aj bez uzavretej zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme. Teda, bez toho, že by mal prevádzkovú povinnosť, prepravnú a tarifnú povinnosť. V bode 21 odôvodnenia rozsudku svedok, ktorý pracoval u žalobcu však uviedol, že v prípade, ak by nebola uzavretá zmluva o výkone vo verejnom záujme, museli by stanoviť vyššiu cenu než v cenovom výmere a prehodnotiť otázky poskytovania zliav pre vybrané skupiny cestujúcich. Podľa vyjadrenia svedka bolo vykonávanie MHD v Banskej Bystrici pre žalobcu ekonomicky nevýhodné (§ 7 ods. 3 zákona č. 168/1996 Z. z.). Podľa názoru žalovaného takýto postup a deregulácia, resp. vykonávanie dopravy viacerými dopravcami by bol pre výkon samosprávy Mesta Banská Bystrica, ktorej hlavným poslaním je starostlivosť o všestranný rozvoj jej územia a o zabezpečovanie potrieb jej obyvateľov s prihliadnutím na sociálne a ekologické faktory a plánovanie mesta, značne rizikový. Mesto by stratilo dôležitý nástroj dopravnej politiky. Okrem toho cenový výmer Mesta Banská Bystrica č. 1/2005, ktorý bol pre žalobcu ekonomicky nevýhodný a reprezentoval tiež verejný záujem, ostal naďalej v platnosti. Žalobca by sa tak na základe § 7 ods. 5 zákona č. 168/1996 Z. z. mohol dožadovať náhrady predpokladanej straty. V súvislosti s odňatím dopravnej licencie žalobcovi sa podľa názoru žalovaného tiež malo skúmať, či ešte boli splnené podmienky a dôvody pre jej udelenie podľa § 7 ods. 2 písm. b/ a d/ zákona č. 168/1996 Z. z. ako aj §7 ods. 8 písm. b/ - podnikateľské dôvody. Podľa názoru žalovaného žalobca prestal vykonávať MHD k 01. 01. 2006 z podnikateľských dôvodov. Žalovaný podotýka, že na udelenie dopravnej licencie nie je právny nárok. Žalovaný má za to, že všetky žalobcove vyjadrenia, ním navrhnuté a realizované dôkazy v žiadnom prípade nepreukázali splnenie základných podmienok pre vznik nároku na náhradu škody podľa zákona č. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, naopak, zo strany žalobcu boli uskutočnené zmätočným spôsobom, žalobca v písomných vyjadreniach ako aj vo svedeckých výsluchoch smeroval len k preukazovaniu pre konanie irelevantných skutočností, ktoré nemali pre toto konanie význam alebo vôbec nemohli byť predmetom konania. Žalovaný sa plne sa stotožňuje s názorom súdu uvedenom v bode 56. odôvodnenia rozsudku, že žalobca nepreukázal, že hlavnou príčinou, prečo prestal vykonávať MHD v Banskej Bystrici, bolo odňatie dopravnej licencie zo strany mesta, ale tá skutočnosť, že za takých podmienok, aké nastali
v meste po 01. 01. 2006, MHD nechcel vykonávať. Po preštudovaní rozsudku a odvolania žalovaný navrhuje, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica potvrdil.
4. Žalobca k písomnému vyjadreniu žalovaného poukázal, že predmetom konania je náhrada škody spôsobená nezákonným odňatím dopravnej licencie na výkon MHD, poukázal na ust. § 2 ods. 1 a 2, § 7 zákona č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave. V dôsledku nezákonného odňatia licencie žalobcovi vznikli škody, ktoré v konaní označil, vyčíslil a preukázal priloženými znaleckými posudkami, žalovaný nikdy nenamietal existenciu nezákonného rozhodnutia ani vznik škody, popieral len príčinnú súvislosť. Škoda, ktorej náhrada je predmetom konania však nevznikla zo žiadneho iného dôvodu než dôsledkom odňatia dopravnej licencie, nevznikla tým, ako sa bránil žalovaný, že žalobca od 01. 01. 2006 do odňatia licencií v januári 2006 dopravné výkony podľa licencie nevykonal. Žalobca neprijal rozhodnutie o ukončení dopravy od 01. 01. 2006 ani neskôr, dopravu len dočasne nevykonal z dôvodov preukázaných v konaní. Opakovane uviedol skutočnosti uvádzané aj v podanom odvolaní.
5. Intervenient na strane žalovaného v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, zákonný a spravodlivý. Súd v konaní vykonal dostatočne rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého správne zistil skutkový aj právny stav veci. Na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, a zároveň prejednávanú vec správne právne vyhodnotil a posúdil a dospel k vecne správnemu rozhodnutiu. Žalovaný v rozsiahlom odvolaní opakované tvrdí závery, ktoré z vykonaného dokazovania vôbec nevyplývajú. Je až neobvyklé, v akom rozsahu žalobca ignoruje výsledky vykonaného dokazovania a opakovane účelovo tvrdí právne aj skutkové závery, ktoré by si ako podklad pre rozhodnutie vo veci viac želal, ako tieto vyplývajú z vykonaného dokazovania. V ďalšom sa vyjadril k jednotlivým tvrdeniam žalobcu uvedeným v odvolaní s tým, že tieto uviedol len príkladmo, keď podľa intervenienta tvrdení žalobcu, ktoré sú účelovo vykladané alebo nepravdivé a nemajúce absolútne žiadny základ vo vykonanom dokazovaní, je v odvolaní žalobcu omnoho viac a v rozsahu 42 strán sa mnohonásobne opakujú. V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca prestal vykonávať MHD dňom 01. 01. 2006, čo sám žalobca potvrdil prostredníctvom výsluchu jeho štatutárnych zástupcov, ako aj právneho zástupcu. Nemal uzatvorenú s intervenientom zmluvu o výkone vo verejnom záujme, hoci to žalobca tvrdil, takúto zmluvu žalobca v konaní nepredložil, nepreukázal, že by sa akokoľvek domáhal plnenia takto uzatvorenej zmluvy. Svedok W. jednoznačne poprel, že by takúto zmluvu podpísal. Je ťažko uveriteľné tvrdenie žalobcu, že podpísanú zmluvu vrátil N.. W. a ten mu ju následne odmietol vydať. Predložil do súdneho spisu zápisnicu z mimoriadneho zasadnutia predstavenstva žalobcu zo dňa 02. 01. 2006, z ktorej vyplýva, že tento deň predstavenstvo poverilo T.. P. rokovaním s Mestom Banská Bystrica o zabezpečení MHD v Banskej Bystrici v roku 2006, z toho logicky vyplýva, že žalobca nemohol mať už skôr podpísanú zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme. Zo zápisnice z mimoriadneho zasadnutia predstavenstva žalobcu zo dňa 06. 01. 2006 vyplýva, že predstavenstvo schvaľuje uzatvorenie zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme č. 3/2006 RDKS s Mestom Banská Bystrica na výkon MHD na rok 2006, z čoho jasne vyplýva, že dňa 06. 01. 2006 takáto zmluva ešte nemohla byť uzatvorená, čo jednak vyplýva z formulácie „schvaľuje uzatvorenie“, ako aj z toho, že uzatvorenú zmluvu už nie je potrebné schvaľovať, pretože táto je už záväzná (teoreticky môže jej účinnosť byť podmienená schválením). Ak by predstavenstvo schvaľovalo už uzatvorenú zmluvu, tak by ju muselo mať k dispozícii; žalobca však takouto zmluvou nedisponuje, z čoho vyplýva záver, že dňa 30. 12. 2005 takáto zmluva uzatvorená nebola. Neexistuje príčinná súvislosť, medzi ukončením vykonávania MHD žalobcom v Banskej Bystrici a nezákonným rozhodnutím intervenienta o odňatí dopravnej licencie žalobcovi, čo vyplýva jednoznačne z toho, že ukončenie výkonu MHD nastalo skôr ako nezákonné rozhodnutie intervenienta, pretože žalobca prestal vykonávať MHD dňom 01. 01. 2006 a nezákonné rozhodnutie bolo vydané až dňa 26. 01. 2006. Predpoklady zodpovednosti za škodu musia byť naplnené v logickej časovej následnosti, ktorá v danom prípade absentuje, preto súd nemohol dospieť k záveru, že nezákonným odňatím dopravnej licencie bola žalobcovi spôsobená škoda. Z dokazovania vyplýva, že žalobca prestal vykonávať MHD už pred odňatím dopravnej licencie, urobil tak dobrovoľne bez toho, aby mu vo výkone MHD žalovaný alebo intervenient, prípadne akákoľvek iná objektívna prekážka bránili, preto ani nie je rozumne odôvodniteľný záver a takýto z vykonaného dokazovania ani nevyplynul, že by žalobca vo výkone MHD pokračoval, ak by k odňatiu licencie nedošlo. Je to v tomto zmysle len ničím nepotvrdené a ničím nepreukázané tvrdenie žalobcu. Odňatie dopravnej licencie nebolo príčinou ukončenia výkonu MHD žalobcom. Žalobca MHD nevykonával ani v čase, keď dopravnú licenciu ešte nemal odňatú a MHD by nevykonával ani v prípade, ak by mu dopravná licencia nebola odňatá, pretože v opačnom prípade by výkonom MHD bez zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme vyrobil stratu väčšiu ako ním tvrdená škoda v tomto
konaní. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno v otázke prípadného pokračovania vo výkone MHD, v konaní však bolo preukázané výsluchom jeho štatutárnych zástupcov, že vedome a dobrovoľne prestal žalobca vykonávať MHD, a zároveň aktívne vykonával úkony smerujúce k ukončeniu vykonávania MHD a nie k jeho pokračovaniu. Okrem nepodložených a nepreukázateľných tvrdení, nepredložil žalobca v priebehu konania žiadny dôkaz, z ktorého by nepochybne vyplývalo, že nevykonával MHD, resp. že výkon MHD ukončil v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Hoci na pojednávaní dňa 20. 10. 2017 zástupca žalobcu tvrdil, že keby nebola odňatá licencia, mohli fungovať dvaja dopravcovia vedľa seba, v rozpore s týmto tvrdením však žalobca nevykonával MHD v čase, keď mu licencia odňatá nebola. Nemožno uveriť tvrdeniu žalobcu, že by vykonával MHD, ak by mu licencia nebola odňatá, keď už v čase pred jej odňatím nevykonával MHD, hoci podľa jeho tvrdenia disponoval dostatočným vozovým parkom, bol dostatočne personálne vybavený a spĺňal všetky zákonné požiadavky na výkon MHD. Naopak, odmietal vydať mestské autobusy, likvidoval označníky na zastávkach a strhával cestovné poriadky. Žalobcom tvrdená džentlmenská dohoda s primátorom N.. W. preukázaná nebola, ak by aj preukázaná bola, nemala by žiaden právny význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci. V konaní dokázané skutočnosti vyvracajú akúkoľvek džentlmenskú dohodu, a to napríklad likvidácia označníkov, strhávanie cestovných poriadkov, nevydanie mestských autobusov a s tým súvisiaca hrozba právneho až trestnoprávneho pokračovania a samotné odňatie licencie ešte v januári 2006 taktiež nie je dôkazom akejkoľvek džentlmenskej dohody. Nespochybniteľným faktom je, že žalobca prestal vykonávať MHD na základe svojho dobrovoľného rozhodnutia. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil tak, že medzi nezákonným rozhodnutím a žalobcom tvrdenou údajnou škodou neexistuje priama príčinná súvislosť. Žalobca túto nepreukázal, preto nebolo možné dospieť k záveru, že nezákonným rozhodnutím bola žalobcovi spôsobená škoda, súd preto správne žalobu zamietol. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynuli zistenia, skutkové aj právne, na základe ktorých súd dospel k záveru, že žalovanému nevznikol právny nárok na náhradu škody voči žalovanému. Je preto samozrejmé, že sa súd v konaní ďalej podrobne nezaoberal dokazovaním v žalobcom navrhovaných súvislostiach ako napríklad rozsahom škody, čo by bolo nadbytočné vzhľadom k tomu, že žalobcovi nárok na náhradu škody nevznikol. Pokiaľ žalobca navrhol odvolaciemu súdu zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe vyhovie, nie je to možné, a to nielen z dôvodu, že podľa názoru intervenienta žalobca objektívne nemá nárok na náhradu škody ale aj z dôvodu, že rozsah žalobcom tvrdenej hypotetickej škody nebol predmetom podrobného skúmania a dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalovaný a aj intervenient už v priebehu konania naznačili mnohé a významné nedostatky, resp. chyby znaleckého posudku. Odvolací súd nemá k dispozícii dostatočné podklady a výsledky vykonaného dokazovania, na základe ktorých by mohol žalobe vyhovieť. Intervenient súhlasí s vyjadrení žalovaného zo dňa 15. 01. 2018. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
6. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu intervenienta na strane žalovaného uviedol, že predmetom konania je náhrada škody spôsobená nezákonným odňatím dopravnej licencie na výkon MHD, keď licencia bola udelená na dobu určitú do marca 2010 a predčasne nezákonne odňatá ku dňu 31. 01. 2006. Zákon ustanovil, že na zastavenie dopravy je potrebné odňať dopravnú licenciu a až s odňatím dopravnej licencie zákon spája zastavenie dopravy. Dopravca tak ani právne nemohol zastaviť dopravu už 01. 01. 2006 napriek tomu, že na takom právnom a skutkovom omyle súd prvej inštancie celé rozhodnutie založil. Poukázal na ust. § 7 ods. 8 zákona č. 168/1996 Z. z. Žalobca nikdy neprijal rozhodnutie o ukončení dopravy od 01. 01. 2006, dopravu len dočasne nevykonal z dôvodov preukázaných v konaní. Pravidelná autobusová doprava tak nebola zastavená od 01. 01. 2006, pričom opakovane uviedol skutočnosti, ako sú uvedené v jeho vyjadrení vyššie. Iným spôsobom ako odňatím dopravnej licencie nemôže dôjsť k zastaveniu pravidelnej autobusovej dopravy, preto ani súd nemal možnosť považovať dočasné prerušenie dopravy v januári 2006 za jej zastavenie. Až nezákonným odňatím dopravnej licencie došlo ku zastaveniu pravidelnej autobusovej dopravy. Poukázal na svoje záverečné vyjadrenie zo dňa 20. 10. 2017, kde v bode 3 uviedol v konaní vykonané dôkazy, ktoré preukazujú, že žalobca neukončil dopravu dobrovoľne a že nechcel skončiť s výkonom dopravy MHD a ku skutočnosti, že chcel dopravu ďalej vykonávať. Všetky opačné tvrdenia intervenienta sú nesprávne. Znalec Ing. Mozolák správne vyčíslil škodu vzniknutú v dôsledku zastavenia dopravy od 31. 01. 2006, pričom je preukázané, že zastavenie dopravy uložil intervenient nezákonným rozhodnutím. Podaný znalecký posudok nemá žiadnu vadu a je podaný zákonne. Schválenie uzatvorenia zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme medzi žalobcom a intervenientom dňa 29. 12. 2005 bolo v konaní preukázané. Odvolaním napadnuté rozhodnutie je v rozpore s rozhodovacou pracou najvyšších súdnych autorít. Obrana intervenienta nebola preukázaná, že by si tieto škody žalobca spôsobil vlastným rozhodnutím, pretože žiadne
také rozhodnutie žalobca neprijal (nevykonávať ďalej dopravu, skončiť s výkonom dopravy MHD), až odňatie licencie žalobcu ku tomu prinútilo. Súd prvej inštancie rozhodol tak, že znemožnil žalobcovi dosiahnuť Ústavou Slovenskej republiky garantované právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, súd mal poskytnúť porušeným právam žalobcu ochranu, nezaoberal sa škodnými následkami odňatia dopravnej licencie, ktoré boli preukázané v konaní predloženým znaleckým posudkom. Súd sa odmietol zaoberať vecou tak, aby bol dosiahnutý základný princíp ochrany porušených práv žalobcu. Ignoroval všetky negatívne dôsledky odňatia dopravnej licencie.
7. Intervenient na strane žalovaného k vyjadreniu žalobcu v ďalšom písomnom vyjadrení uviedol, pokiaľ žalobca opakovane poukazuje na ust. § 7 ods. 8 zákona č. 168/1996 Z. z., podľa ktorého na zrušenie autobusovej linky a na zastavenie pravidelnej dopravy treba odňať dopravnú licenciu, toto ustanovenie tiež vymenováva, v akých prípadoch možno dopravnú licenciu odňať. Toto ustanovenie upravuje odňatie dopravnej licencie ako formálno-právny akt vo forme rozhodnutia príslušného správneho orgánu a podľa intervenienta vôbec nesúvisí so skutkovou situáciou prejednávanej právnej veci, kedy došlo k faktickému zastaveniu, ukončeniu výkonu dopravy zo strany žalobcu, počnúc dňom 01. 01. 2006, a to výlučne na základe jeho vlastného dobrovoľného a úplne autonómneho rozhodnutia. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, intervenient ani žiadna iná tretia osoba žalobcovi nikdy vo výkone dopravy nebránila. Faktom zostáva, že žalobca sám dobrovoľne ukončil výkon dopravy, čo opakovane v konaní prostredníctvom svojich štatutárnych zástupcov aj právneho zástupcu potvrdil. Citované ustanovenie Zákona o cestnej doprave na túto preukázanú skutočnosť nemá a ani nemôže mať žiadny vplyv. Žalobca len účelovou argumentáciou chce presvedčiť odvolací súd, že až na základe odňatia licencie intervenientom došlo k zastaveniu dopravy, čo však nemôže obstáť, nakoľko táto bola zastavená počnúc dňom 01. 01. 2006, a to bez ohľadu na to, či licencia bola alebo nebola žalobcovi odňatá. Ukončenie, resp. zastavenie výkonu dopravy bolo výlučne dobrovoľným rozhodnutím žalobcu. Napokon sám argumentuje, že mohol vykonávať dopravu aj paralelne s iným dopravcom, faktom však zostáva, že túto dopravu jednoducho nevykonával. Ťažko preto môže dokazovať, že chcel dopravu vykonávať, keď na druhej strane reálne túto nevykonával, hoci, ako tvrdí, mal k tomu všetky technické, personálne a akékoľvek iné potrebné vybavenie či zabezpečenie. Znalecký posudok na vyčíslenie rozsahu škody ani nebol predmetom súdneho skúmania, keďže súd žalobu zamietol na základe záveru, že žalobca nemá nárok na náhradu škody. Zmluva o výkonoch vo verejnom záujme nebola medzi intervenientom a žalobcom dňa 30. 12. 2005 uzatvorená, tak ako to tvrdí žalobca. Takouto zmluvou nedisponuje, hoci by v zmysle svojej argumentáciu túto mal mať k dispozícii. Je nesporné, že Ing. Králik, primátor Mesta Banská Bystrica, ku dňu 30. 12. 2005 takúto zmluvu so žalobcom neuzatvoril. Ak žalobca vo svojom vyjadrení tvrdí, že uzatvorenie takejto zmluvy potvrdil, potom, treba uviesť, že to nie je pravdou; Ing. Králik na pojednávaní dňa 09. 06. 2006 doslovne uviedol, že „áno má dve zmluvy, ktoré boli podpísané z jeho strany, ale tieto nedal do rúk zástupcom navrhovateľa a zástupcovi SAD (myslená SAD Zvolen) a bolo to práve z dôvodu, že boli vyslovené podozrenia, že už je s niekým zmluva dohodnutá“. Zároveň potvrdil, že tieto zmluvy boli podpísané len ním, ale neboli podpísané zo strany dopravcov. Je dôležité, že vo svojej výpovedi potvrdil, že zástupcovia žalobcov odmietli podpísať zmluvu, a teda neostávalo iné východisko, len takúto zmluvu uzatvoriť so SAD Zvolen, ktorú aj podpísali priamo na úrade v ten deň. Zároveň je vylúčené uzatvorenie zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme z dôvodov, ktoré intervenient presne vymenoval vo svojom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 29. 11. 2018. Opakovane uviedol tvrdenia zhodné s predchádzajúcim vyjadrením intervenienta k odvolaniu žalobcu.
8. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu intervenienta opakovane uviedol, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné, pretože súd odmietol poskytnúť žalobcovi súdnu ochranu jeho porušených práv, pretože sa apriórne a arbitrárne odmietol zaoberať tvrdeniami žalobcov o tom, že mu nezákonným odňatím dopravnej licencie vznikla (mohla vzniknúť) škoda napriek tomu, že žalobca dobrovoľne v januári 2006 z určitých dôvodov dopravu nevykonával. Bolo potrebné rozlišovať dôsledky nezákonného odňatia dopravnej licencie od dôsledkov dočasného nevykonania dopravy, pretože nešlo o totožné následky, ktoré vznikali nezávisle zo zjavne rozličných príčin. Žalobca uplatnil aj nároky na náhradu škodných následkov, ktoré mu vznikli v dôsledku nezákonného odňatia podnikateľského oprávnenia. Opakovane uvádzal skutočnosti, ktoré už uviedol v podanom odvolaní, ako aj v písomných vyjadreniach k vyjadreniam žalovaného a intervenienta na strane žalovaného s tým, že na podanom odvolaní trvá.
9. V dôsledku odvolania podaného žalobcom krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a 380
CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
11. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
12. Na základe podaného odvolania žalobcu tak, v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP, po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci na základe vykonaného dokazovania zistil a v odôvodnení rozhodnutia aj skonštatoval skutkový stav veci správne, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle ust. § 383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil prvoinštančný súd. Dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP, rozhodnutie náležite odôvodnil, odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Žalobca v odvolaní spochybnil vyvodený právny názor súdu prvej inštancie na podklade vykonaného dokazovania a namietal dôvody a právne posúdenie veci, pokiaľ prvoinštančný súd uviedol, akými úvahami sa spravoval a na podklade ktorých v skutočnosti zaujal právny názor vyslovený vo výroku rozsudku, ktorým žalobu žalobcu zamietol. S prihliadnutím na rozsah odvolania žalobcu a odvolacie dôvody uvedené v jeho odvolaní odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie žalobcu dôvodné nie je a nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.
13. S poukazom na ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia. Zároveň v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nad rámec uvedeného odvolací súd s prihliadnutím na odvolacie námietky žalobcu uvedené v podanom odvolaní uvádza, že pokiaľ žalobca v podanom odvolaní ako odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP uvádza, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces s námietkou, že súd prvej inštancie rozhodnutie neodôvodnil spôsobom, ktorý vyžaduje ust. § 220 ods. 2 CSP, namietal, že rozhodnutie je arbitrárne, trpí ľubovôľou a pôsobí prekvapivo, pričom poukazoval, že za prekvapivé považuje, že súd v bode 54 odôvodnenia rozhodnutia považoval za nesporné, že ku ukončeniu výkonu MHD došlo zo strany žalobcu už skôr, a to 01. 01. 2006 napriek tomu, že počas konania neurčil podľa § 181 ods. 2 CSP, že považuje za nesporné skutkové tvrdenie, že k ukončeniu výkonu MHD došlo zo strany žalobcu už skôr, než pred odňatím dopravnej licencie, keď takéto skutkové tvrdenie nikým tvrdené nebolo a z dôvodu neurčenia za nesporné takéhoto skutkového tvrdenia súdom v zmysle § 181 ods. 2 CSP nemohol z takéhoto zistenia ani vychádzať, poukázal na právny rozdiel medzi neuskutočnením spojov podľa cestovného poriadku počas januára 2006 a zastavením (ukončením dopravy žalobcom odňatím podnikateľského oprávnenia s účinnosťou od 31. 01. 2006), odvolací súd takúto odvolaciu námietku nepovažuje za dôvodnú a nemožno jej prisvedčiť. Čo sa týka námietky, že súd prvej inštancie neodôvodnil rozhodnutie spôsobom v zmysle § 220 ods. 2 CSP odvolací súd uvádza, že hoci odôvodnenie súdu prvej inštancie je stručné, spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie dostatočným spôsobom a zároveň hutne odôvodnil rozhodnutie, uviedol zásadné dôvody podstatné pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj myšlienkovú líniu, ktorou sa súd prvej inštancie riadil pri právnom posúdení zisteného skutkového stavu. V súvislosti s požiadavkami kladenými na odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska princípov spravodlivého procesu a to najmä pokiaľ ide o ich úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť, odvolací súd poukazuje, že aj po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku, je naďalej aktuálne stanovisko Občiansko- právneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 03. 12. 2015, R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej
inštancie postupoval pri odôvodnení rozhodnutia v súlade s ust. § 220 ods. 2, pričom odôvodnenie rozhodnutie rozhodnutia obsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie spĺňa parametre zákonného odôvodnenia, za existujúci odvolací dôvod nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu, ale len to, že by ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, ktorá situácia v predmetnej veci však nenastala. Pokiaľ žalobca ďalej tiež namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je zároveň prekvapivé, pretože súd podľa bodu 54 rozhodnutia považoval za nesporné, že k ukončeniu MHD došlo zo strany žalobcu dňom 01. 01. 2006 napriek tomu, že súd počas konania neurčil podľa § 181 ods. 2 CSP, že považuje za nesporné skutkové tvrdenie, že k ukončeniu výkonu MHD došlo zo strany žalobcu už skôr, než pred odňatím dopravnej licencie s poukazom na tú skutočnosť, že takéto tvrdenie v konaní nebolo nikým tvrdené, odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie žiadnym spôsobom nevyplýva, že by súd prvej inštancie v bode 54 odôvodnenia konštatoval nespornosť ukončenia výkonu MHD s prihliadnutím na postup súdu v zmysle § 181 ods. 2 CSP, keďže celé odôvodnenie rozhodnutia súdu treba posudzovať v celom jeho kontexte a nie oddelene vytrhnutím časti odôvodnenia. Preskúmaním obsahu spisu ako aj celého odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel odvolací súd k názoru, že súd prvej inštancie v bode 54 konštatoval zistený skutkový stav, keď z vykonaného dokazovania skutočne vyplývalo, že žalobca reálne mestskú hromadnú dopravu v Meste Banská Bystrica nerealizoval už od 01. 01. 2006 to znamená, že nevykonával mestskú hromadnú dopravu v Meste Banská Bystrica už od 01. 01. 2006 a fakticky došlo k ukončeniu výkonu mestskej hromadnej dopravy, čo je nespochybniteľným faktom. Len okrajovo odvolací súd k námietke žalobcu o splnení resp. nesplnení povinnosti súdu v zmysle § 181 ods. 2 CSP, podľa ktorého po úkonoch podľa ods. 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná, uvedie, svoje predbežné posúdenie veci, to neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu, uvádza, že súd svoju povinnosť splní tým, že s predmetným závermi, ako aj s oznámením, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná, oboznámi osoby prítomné na prvom pojednávaní. Pokiaľ dôjde po prejednaní veci k odročeniu pojednávania, na ďalšom pojednávaní súd už dané skutočnosti stranám a ich zástupcom neoznamuje (viď. komentár k Civilnému sporovému poriadku nakladateľstvo C. H. Beck Praha roku 2016). V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/183/2014). S prihliadnutím už na hore uvedené preto nemožno akceptovať tvrdenie žalobcu, že rozhodnutie súdu by bolo arbitrárne, trpelo ľubovôľou a pôsobilo prekvapivo.
14. Vo vzťahu k odvolacej námietku podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, keď podľa žalobcu konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď žalobca namietal pochybenie súdu ohľadom dokazovania tvrdiac, že súd v rozpore s ust. § 181 ods. 2 CSP neurčil, ktoré s navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nevykoná, okrem navrhovaného výsluchu svedka L. P., neurčil, že považuje za nesporné skutkové tvrdenie, že došlo k ukončeniu MHD zo strany žalobcu, odvolací súd k tejto námietke poukazuje už na vyššie uvedenú argumentáciu odvolacieho súdu, pričom z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že súd prvej inštancie sa priebežne a to aj nad rozsah povinností v zmysle § 181 ods. 2 CSP vyjadroval aj k otázke spornosti resp. nespornosti skutkových tvrdení, ako aj k otázke dokazovania. Na ostatnom pojednávaní súd dôsledne postupoval v zmysle § 182 CSP, preto nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pokiaľ žalobca k tejto odvolacej námietke tiež uviedol, že mal súd v zmysle čl. II. CSP posudzovať vec podľa konštantnej judikatúry najvyšších súdnych autorít, tak aby umožnil čo najširšie odškodnenie prípadu vzniknutej škody a ušlého zisku, pričom sa pravidelne a konštantne odškodňujú prípady vzniku škody pri nezákonnom predčasnom zrušení zmlúv alebo licencii, ktoré boli na dobu určitú, keď poškodený má legitímne právo očakávať, že jeho právo bude trvať až do uplynutia určitej doby, odvolací súd uvádza, že pre súd je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o žalobe žalobcu postupoval v súlade s ust. § 217 ods. 1 CSP, posudzoval atribúty zodpovednosti v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, pričom na základe vykonaného dokazovania dospel k názoru, že v súdenej veci nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou na strane žalobcu, pričom nebolo preukázané, že hlavnou a podstatou príčinou, prečo prestal žalobca vykonávať mestskú hromadnú dopravu v Meste Banská Bystrica bolo odňatie dopravnej licencie zo strany mesta, vzhľadom k zistenému skutkovému stavu, že žalobca nerealizoval mestskú hromadnú dopravu v Meste Banská Bystrica už pre odňatím licencie a to od 01. 01. 2006. Práve s ohľadom na zistený skutkový stav v súdenej veci, súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, preto nemožno ani prisvedčiť, že by súd prvej inštancie sa odklonil od konštantnej judikatúry tak, ako to tvrdí žalobca v podanom odvolaní s poukazom
na to, že súdy v prípade predčasného zrušenia zmlúv alebo licencií, ktoré boli na dobu určitú, konštantne odškodňujú prípady vzniku škody pri nezákonnom rozhodnutí.
15. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP, keď žalobca v odvolaní uviedol, že podľa neho súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a namietal, že súd v rozpore so skutočným stavom, keď neexistuje zastavenie výkonu pravidelnej autobusovej dopravy MHD v Banskej Bystrici žalobcom pred odňatím dopravnej licencie, a taktiež napriek vykonaným dokazovaním zistenému skutkovému stavu, že žalobca chcel s výkonom dopravy pokračovať, a že neskončil dopravu dobrovoľne, súd v rozpore s ust. § 7 ods. 2 zákona č. 168/1996 Z. z. konštatoval skutkové zistenia, že žalobca ukončil MHD už skôr, a to 01. 01. 2006 v čase, keď mal ešte platnú dopravnú licenciu, čo podľa tvrdenia žalobcu v odvolaní nenastalo a ani právne nebolo možné s poukazom, že nikto netvrdil, že žalobca pred odňatím ukončil (zastavil) MHD v Banskej Bystrici, pričom podľa žalobcu zo zhodného tvrdenia strán bolo nesporné, že žalobca chcel MHD Ďalej vykonávať, keď žalovaný nespochybnil technickú spôsobilosť žalobcu v januári na výkon dopravy, ako aj vôľu vykonávať ďalej dopravu s poukazom na to, že u žalobcu nebolo nikdy prijaté ani odsúhlasené rozhodnutie o dobrovoľnom ukončení prevádzkovania liniek MHD, odvolací súd uvádza: k poukazu žalobcu na ust. § 7 ods. 8 zákona č. 168/1996 Z. z., ust. § 7 citovaného zákona upravuje udelenie, ako aj odňatie dopravnej licencie, pričom však súd prvej inštancie v súdenej veci nekonštatoval ukončenie výkonu MHD v zmysle § 7 citovaného zákona, ale na základe faktického skutkového stavu, ktorý v konaní bol nepochybne preukázaný, keď v konaní bolo preukázané, a to výpoveďami jednak štatutárneho zástupcu žalobcu, ako aj svedkami, ktorí boli v konaní vypočutí, že žalobca reálne počnúc dňom 01. 01. 2006 počas obdobia, keď ešte mal platnú licenciu na vykonávanie mestskej hromadnej dopravy a spĺňal podľa tvrdenia žalobcu aj všetky ostatné zákonom požadované podmienky pre riadny výkon mestskej hromadnej dopravy, túto prestal vykonávať, teda fakticky ukončil výkon MHD dňom 01. 01. 2006. Práve z tohto dôvodu súd dospel k záveru, že hlavnou a podstatnou príčinou nevykonávania MHD nebolo súdom konštatované nezákonné rozhodnutie Mesta Banská Bystrica a s prihliadnutím k zistenému skutkovému stavu, vzhľadom na vykonané dokazovanie, keď žalobca nepreukázal, že by mal uzavretú zmluvu o výkone vo verejnom záujme s Mestom Banská Bystrica na obdobie od 01. 01. 2006, na základe ktorej by mal žalobca zabezpečenú dotáciu pre výkon mestskej hromadnej dopravy v Banskej Bystrici, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobca nepreukázal, že hlavnou a podstatnou príčinou prečo prestal vykonávať MHD v Banskej Bystrici (ktorú prestal vykonávať už od dňa 01. 01. 2006), bolo odňatie dopravnej licencie zo strany Mesta Banská Bystrica, ku ktorému došlo po tom, čo žalobca prestal reálne vykonávať MHD v meste Banská Bystrica od 01. 01. 2006, ale bola tá skutočnosť, že za podmienok, ktoré nastali v meste po 01. 01. 2006, dopravu MHD vykonávať nechcel. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani nespochybnenie technickej spôsobilosti žalobcu v januári na výkon dopravy, ani vyjadrenie právnej zástupkyne žalovaného v konaní pred súdom, že nespochybňuje, že žalobca chcel vykonávať dopravu, keďže táto sa nevyjadrila k tomu, za akých okolností žalobca chcel vykonávať dopravu, teda nemožno jej vyjadrenie posudzovať ako tvrdenia nesporné medzi stranami sporu. Rovnako na tomto závere nič nemôže zmeniť ani tvrdenie žalobcu v odvolaní, že u žalobcu nikdy nebolo prijaté ani odsúhlasené rozhodnutie o dobrovoľnom ukončení prevádzkovania liniek MHD a žalobca chcel v doprave pokračovať, keď fakticky žalobca od 01. 01. 2006 nerealizoval výkon mestskej hromadnej dopravy v Meste Banská Bystrica hoci mohol. Pokiaľ namietal v odvolaní, že neexistuje uzatvorená ani platná zmluva o výkone vo verejnom záujme so spoločnosťou Slovenská autobusová doprava Zvolen, súd prvej inštancie správne v bode 57 odôvodnenia uviedol, že otázka platnosti uzatvorenej zmluvy o výkone vo verejnom záujme so SAD Zvolen nemá pre posúdenie dôvodnosti ani výšky nároku v danom spore právnu relevanciu. Pokiaľ ďalej v odvolaní žalobca tvrdil, že svedeckými výpoveďami N.. W., N.. W., N.. P., N.. L., N.. Z. a Y.. T. je preukázané, že bola uzatvorená zmluva o výkonoch vo verejnom záujme medzi žalobcom a Mestom Banská Bystrica dňa 29. 12. 2005, takýto záver z vykonaného konania vôbec nevyplýva. Je nepochybné, že Mesto Banská Bystrica v zastúpení vtedajším primátorom Ing. Králikom jednalo o uzatvorení zmluvy o výkone vo verejnom záujme s dvomi subjektmi, a to so žalobcom a SAD Zvolen, a. s., pričom z výpovede Ing. Králika vyplýva, že návrh zmluvy vypracovaný Mestom Banská Bystrica, a to pre oba subjekty bol podpísaný najprv ním, pričom zmluvu po jednaniach s oboma obchodnými spoločnosťami podpísala spoločnosť SAD Zvolen. Pokiaľ žalobca tvrdil, že takáto zmluva bola uzatvorená aj so žalobcom, len výpoveď štatutárneho zástupcu žalobcu a svedecké výpovede ostatných členov predstavenstva, resp. zamestnancov žalobcu, nemožno považovať za taký dôkaz, ktorý by preukazoval aj reálne uzavretie zmluvy o výkone vo verejnom záujme so žalobcom a Mestom Banská Bystrica na obdobie od 01. 01. 2006, keď žalobca takúto zmluvu k dispozícii nemal a druhá zmluvná strana prípadnej zmluvy, a to Mesto Banská Bystrica konajúce prostredníctvom primátora
Ing. Králika, existenciu zmluvy poprelo. Správne súd prvej inštancie správanie sa žalobcu v období januára 2006 (odstránenie cestovných poriadkov, odpílenie zastávok, nekonanie vo vzťahu k vytvoreniu spoločného cestovného poriadku s ďalším subjektom SAD Zvolen, ako aj nerealizovanie výkonu MHD od 01. 01. 2006) vyhodnotil tak, že toto svedčí o tom, že si žalobca bol vedomý, že iný subjekt má s Mestom Banská Bystrica uzavretú zmluvu o výkone vo verejnom záujme a napriek skutočnosti, že v konaní pred súdom tvrdil a preukazoval aj svedeckými výpoveďami, že bol pripravený a ochotný realizovať výkon MHD aj povedľa iného dopravcu, a to aj bez zmluvy o výkone vo verejnom záujme (teda bez dotácií od Mesta Banská Bystrica) fakticky takýto výkon nerealizoval. Potom nemožno prisvedčiť ani tvrdeniu žalobcu v podanom odvolaní, že existuje príčinná súvislosti medzi nezákonným zrušeným rozhodnutím a vzniknutou škodou, ktorú preukazuje znaleckým posudkom Ing. Milana Mozoláka, jeho výsluchom, výsluchom N.. Z., N.. L., N.. W. a N.. P.. Pokiaľ ďalej namieta, že súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že odňatie dopravnej licencie si nespôsobil žalobca, ale licenciu odňal správny orgán z vlastného podnetu nezákonne a s prihliadnutím na vykonané dokazovanie výsluchom svedkov N.. W., N.. P., N.. L., ktorí jasne potvrdili, že žalobca s Mestom Banská Bytrica dňa 29. 12. 2005 uzatvoril zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme na rok 2006, dospel k nesprávnemu skutkovému stavu, tvrdiac aj, že súd však pripustil uzatvorenie tejto zmluvy a zobral za preukázané, že žalobca po jej uzatvorení originály zmluvy ponechal v meste, takáto námietka v podanom odvolaní vôbec neobstojí, pretože z odôvodnenia celého rozhodnutia súdu prvej inštancie žiadnym spôsobom nemožno vyvodiť, že by súd prvej inštancie pripustil uzavretie tejto zmluvy a zobral za preukázané, že žalobca po uzavretí zmluvy originály nechal na meste. Takéto tvrdenie žalobcu v podanom odvolaní odvolací súd považuje len za účelové. K námietke, že súd v bode 52 konštatoval, že pravým dôvodom, pre ktorý od 01. 01. 2006 žalobca nevykonával dopravu, bola tá skutočnosť, že nemal uzatvorenú zmluvu o výkone vo verejnom záujme, bez ktorej by nedosahoval zisk, odvolací súd uvádza, že v bode 52 súd prvej inštancie uvádzal tvrdenia žalovaného a intervenienta na strane žalovaného. Pokiaľ ďalej uvádza, že konštatovanie súdu v bode 58 rozsudku nezohľadňuje právny a skutkový stav veci, zmluva o VVZ so SAD Zvolen vôbec nebola uzavretá (v konaní preukázané, že bola nepodpísaná), a preto podľa žalobcu súd v bode 58 uvádza úplne nepodloženú úvahu s poukazom na to, že škoda nebola spôsobená prípadným uzavretím takej zmluvy s iným subjektom, ale odňatím licencie, odvolací súd uvádza, že táto odvolacia námietka nie je spôsobilá vo vzťahu k rozhodnutiu súdu založiť úvahu o prípadnej nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď vo vzťahu k predmetu konania je právne bezvýznamná. Pokiaľ namietal, že súd nesprávne vytvoril skutkový základ súdneho rozhodnutia, čím došlo k vadám v skutkových zisteniach súdu, vykonané dôkazy vyhodnotil nesprávne a v rozpore so skutočným stavom súd viedol svoje úvahy tým smerom, že žalobca netvrdil a nepreukázal, že by urobil nejaké kroky k tomu, aby bol schválený spoločný cestovný poriadok, alebo že by jednal s primátorom mesta alebo inými oprávnenými osobami o tom, že by mohli vykonávať dopravu dvaja dopravcova vedľa seba s platnou licenciou, sú nedôvodné, pretože žalobca nepotreboval nič také v januári riešiť, aj vzhľadom na zistený skutkový stav, že v januári 2006 žalobcovi nič nebránilo vykonávať dopravu MHD, pričom intervenient odňal žalobcovi dopravnú licenciu skôr než začal opätovne v januári 2006 dopraný výkon poskytovať, odvolací súd uvádza k tejto odvolacej námietke, že ju nemožno považovať za dôvodnú. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne uviedol aké dokazovanie vykonal a to v bode 3. odôvodnenia rozsudku súdu, uviedol podstatné tvrdenia strán sporu, podstatný obsah vykonaných dôkazov a uviedol aj zistený skutkový stav vrátane právneho posúdenia, a to v bodoch 54 až 56 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd poukazuje aj na nedôvodnosť ďalšej odvolacej námietky žalobcu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP, keď žalobca v odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a namietal, že súd prvej inštancie neaplikoval na vec sa vzťahujúcu právnu normu, a to zákon č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave, pričom mal aplikovať najmä ust. § 2 ods. 2, § 4 ods. 2, § 7 ods. 1, § 7 ods. 8 a §10 citovaného zákona s tým, že ak by ich aplikoval, nemohol by učiniť nesprávne právne závery o ukončení dopravy skôr ako odňatím dopravnej licencie majúc za to, že nevykonanie prebranej povinnosti právne ani fakticky neznamená zastavenie (ukončenie) pravidelnej autobusovej dopravy, tvrdiac, že názor súdu, že k ukončeniu dopravy žalobcom došlo už 01. 01. 2006 je v rozpore s vtedy platným právnym poriadkom, ktorý na zastavenie dopravy vyžadoval odňatie dopravnej licencie, čo nastalo až od 31. 01. 2006. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že už vyššie poukazoval na tú skutočnosť, že súd prvej inštancie neposudzoval ukončenie výkonu mestskej hromadnej dopravy zo strany žalobcom v zmysle hore citovaného zákona, ale na základe zisteného skutkového stavu, keď v konaní nepochybne bolo preukázané, že žalobca napriek platnej licencii ako aj všetkým ostatným splneným podmienkam pre riadny výkon mestskej hromadnej dopravy, čo sa týka technickej pripravenosti, platného cestovného poriadku a vydanej tarify, od 01. 01. 2006 reálne výkon mestskej hromadnej dopravy v Meste Banská Bystrica nevykonával. V tomto smere odvolací
súd uvádza, že pokiaľ v priebehu konania žalobca opakovane uvádzal, že mohol 30 dní bez možnosti odňať žalobcovi dopravnú licenciu Mestom Banská Bystrica nerealizovať mestskú hromadnú dopravu, zrejme toto tvrdenie žalobca opiera o ust. § 7 ods. 8 písm. c), pričom však podľa tohto ustanovenia na zrušenie autobusovej linky a zastavenie pravidelnej autobusovej dopravy treba odňať dopravnú licenciu. Odňať dopravnú licenciu možno vtedy, ak autobusová linka sa stala nepotrebnou, alebo dopravca do 30 dní od právoplatnosti udelenej dopravnej licencie nezačal na nej prevádzku podľa schváleného cestovného poriadku; podľa názoru súdu, výklad aký zvolil žalobca, nie je v súlade s ust. § 7 ods. 8 písm. c), keď podľa výkladu žalobcu by ktorýkoľvek subjekt vykonávajúci mestskú hromadnú dopravu podľa vlastného uváženia mohol kedykoľvek nevykonávať 30 dní prevádzku MHD podľa schváleného cestovného poriadku, čo je však v zjavnom rozpore so znením ust. § 7 ods. 8 písm. c) zák. č. 168/1996 Z. z., teda v tomto smere neobstojí tvrdenie žalobcu, že od 01. 01. 2006 mohol sa rozhodnúť, že nebude realizovať dopravu v Meste Banská Bystrica, pretože (podľa názoru žalobcu) by mohlo dôjsť k odňatiu licencii až potom, keby 30 dní túto prevádzku MHD nerealizoval. Na okraj už odvolací súd len uvádza, že v prípade takéhoto výkladu zákona by každé mesto vrátanej všetkých občanov mesta a návštevníkov mesta boli v područí podnikateľského subjektu, keď by tento podľa vlastného uváženia - tak ako to vyplýva z prezentovaného názoru žalobcu mohol sa rozhodnúť kedykoľvek 30 dní nerealizovať dopravu v meste. Súd prvej inštancie však nevyhodnotil ukončenie výkonu MHD zo strany žalobcu v zmysle zák. č. 168/1996 Z. z. o cestnej preprave, pričom však vyhodnotil ukončenie výkonu mestskej hromadnej dopravy žalobcom v meste Banská Bystrica, na základe faktického stavu, keď žalobca reálne od 01. 01. 2006 mestskú hromadnú dopravu v meste Banská Bystrica nevykonával, čo v konaní nepochybne preukázané bolo. Práve z tohto dôvodu súd dospel k názoru, že nebola daná priama príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou na strane žalobcu v dôsledku nezákonného rozhodnutia Mesta Banská Bystrica, ktorým odňal dopravnú licenciu rozhodnutím zo dňa 26. 01. 2006 s účinnosťou od 31. 01. 2006. Súd správne vyhodnotil, že odňatie licencie nebolo hlavnou a podstatnou príčinou prečo prestal vykonávať žalobca MHD v Meste Banská Bystrica. Odvolací súd k veci samej uvádza, že podstatné je, že v čase odňatia licencie (čo bolo preukázané v konaní pred súdom prvej inštancie) žalobca už mestskú hromadnú dopravu v meste Banská Bystrica fakticky nerealizoval. Teda aj keď Mesto Banská Bystrica odňalo žalobcovi licenciu (v čase nevykonávania MHD) aj za situácie, že Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. 23SPp/23/2007 rozsudkom zo dňa 13. 09. 2007 tak, že zrušil rozhodnutie mesta a vec mu vrátil na ďalšie konanie, s prihliadnutím k tomu, že dôvod uvedený v rozhodnutí mesta, ktorým odňal dopravnú licenciu, a síce že autobusové linky sa stali nepotrebnými, nebol v zmysle zák. č. 168/1996 Z. z. § 7 ods. 1 písm. c) naplnený, a z tohto dôvodu rozhodnutie mesta zrušil a vrátil na nové konanie, súd prvej inštancie správne ustálil, že žalobcom tvrdená škoda nebola v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím mesta, keďže žalobca ukončil výkon MHD už dňom 01. 01. 2006. Žalobca iba tvrdil, že chcel vykonávať dopravu od 01. 02. 2006 a to aj bez uzavretia zmluvy o výkone vo verejnom záujme, ktorá by žalobcovi zabezpečila poskytnutie dotácie od Mesta Banská Bystrica vo vzťahu k realizácii mestskej hromadnej dopravy v meste, avšak žiadne reálne konanie žalobca nevykonal; naopak, vykonal úkony, ktorými tento tvrdený zámer bezpochyby spochybnil (odstránený cestovný poriadok, odstránenie zastávok); za takéto konanie podľa názoru odvolacieho súdu v žiadnom prípade nemožno považovať iba rokovanie v rámci spoločnosti žalobcu a ani prípadné rokovanie žalobcu s Mestom Banská Bystrica. Správne podľa názoru odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k názoru, že správanie na strane žalobcu skôr svedčí o tom, že si bol vedomý toho, že zmluva o výkone vo verejnom záujme bola podpísaná s iným subjektom - SAD Zvolen, ktorý vykonával od 01. 01. 2006 v Meste Banská Bystrica mestskú hromadnú dopravu, on sám takúto dohodu k dispozícii nemal, hoci v konaní prostredníctvom svedkov tvrdil, že bol pripravený a ochotný realizovať výkon MHD aj povedľa iného dopravcu a aj bez zmluvy o výkone vo verejnom záujme, t. j. bez dotácií, takýto výkon nerealizoval. Správne súd prvej inštancie vyhodnotil reálne správanie žalobcu spočívajúce v odpílení zastávok, jednaní s primátorom, že za takýchto podmienok ani realizovať MHD v Meste Banská Bystrica ochotný nebol. Súd správne vyhodnotil, že žalobca nepreukázal, že hlavnou a podstatnou príčinou, prečo prestal vykonávať MHD v Banskej Bystrici bolo odňatie licencie zo strany mesta, ale tá skutočnosť, že za takých podmienok aké nastali v meste po 01. 01. 2006 dopravu MHD nechcel vykonávať.
16. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP, keď žalobca namietal, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, konkrétne hoci žalobca navrhol, aby si súd vyžiadal od odborne spôsobilej osoby - Ústavu súdneho inžinierstva Žilinská univerzita v Žiline, prof. Ing. Jozefa Gnapa, CSc. odborné vyjadrenie k otázke vyčíslenia výšky skutočnej škody a ušlého zisku, odvolací súd uvádza, že z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 20. 10. 2017
nepochybne vyplýva, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s ust. § 182 CSP a pred skončením pojednávania súd vyzval strany, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci, pričom zástupca žalobcu aj v záverečnej reči poukázal na to, že písomným podaním zo dňa 21. 04. 2017 navrhol vykonať dokazovanie vyžiadaním odborného vyjadrenia, a to od Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity, alebo odborne spôsobilej fyzickej osoby prof. Ing. Jozefa Gnapa, CSc. (čo odvolací súd mal preukázané z podania žalobcu zo dňa 21. 04. 2017), pričom súd prvej inštancie následne vo veci pojednával na pojednávaní dňa 20. 10. 2017. Súd prvej inštancie na tomto pojednávaní dôsledne postupoval v zmysle § 182 CSP, a keďže po vyjadrení strán nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a následne pojednávanie odročil len za účelom vyhlásenia rozhodnutia na deň 15. 11. 2017, na ktorom vyhlásil rozsudok vo veci samej. Nemožno preto prisvedčiť odvolacej námietke žalobcu, že súd neurčil, že nevykoná dôkaz vyžiadaním odborne spôsobilej osoby na otázku vyčíslenia výšky skutočnej škody a ušlého zisku žalobcu, keďže postupom v zmysle § 182 CSP vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania rozhodol, že žalobcom navrhnutý dôkaz nevykoná, pričom tak ako už odvolací súd uviedol vyššie, je na rozhodnutí súdu, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Odvolací súd má teda za to, že tento odvolací dôvod neobstojí, keďže podľa názoru odvolacieho súdu žalobcom navrhnutý dôkaz nebol ani potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnemu záveru o neexistencii príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím Mesta Banská Bystrica a žalobcom tvrdenou škodou.
17. S prihliadnutím už teda na vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil. Otázka príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou je síce v prvom rade otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade je či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver je závislý na skutkovom zistení. Ak príčinou vzniku škody je iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane, pričom súd prvej inštancie správne dospel k názoru, že nezákonné rozhodnutie nie je podstatnou príčinou k žalobcom tvrdenému vzniku škody, keďže žalobca už pred odňatím licencie nerealizoval výkon mestskej hromadnej dopravy v Meste Banská Bystrica.
18. Odvolací súd podrobil preskúmaniu aj závislý výrok o trovách konania, pričom preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol vecne správne v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, preto súd správne priznal žalovanému, ako aj intervenientovi vystupujúcemu na strane žalovaného nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a keďže žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešnou stranou sporu, odvolací súd rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému a intervenientovi vystupujúcemu na strane žalovaného náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).