Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_12Ek-1972-2019.pdf
PDF · 114.13 KB
Case nature
Subarea
12Ek/1972/2019
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: D. M., nar: XX.X.XXXX, trvale bytom: R. XX, I.-O. I., právne zast. X. kancelária VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s.r.o., Kuzmányho 29, 040 01 Košice-Staré Mesto, IČO: 47240482, proti povinnému: S. S., nar: XX.XX.XXXX, bytom: O. XX, XXX XX M., právne zast.: PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r. o., Masarykova 13, 080 01 Prešov, IČO: 36 492 086, o vymoženie pohľadávky vo výške 10000 Eur s prísl., vedenej u súdneho exekútora JUDr. Hildegarda Laclavíková, so sídlom exekútorského úradu Slovenská 52, 08001 Prešov pod. sp. zn. 254EX 620/19, o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/1972/2019 zo dňa 28. mája 2020, takto
rozhodol:
I. Sťažnosť povinného zamieta.
II. Oprávnenému voči povinnému nárok na náhradu trov konania o sťažnosti nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/1972/2019 zo dňa 28. mája 2020 vydaným vyšším súdnym úradníkom súd zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie.
2. Vychádzal zo zistení, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 28.10.2019 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 10000 Eur na základe exekučného titulu - Platobného rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 20.02.2019, sp. zn. 20Up/787/2018, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 24.09.2019 v spojení s Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20Up/787/2018 zo dňa 05.08.2019 (ďalej len „exekučný titul“). Súd po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie dňa 14.11.2019 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Hildegardu Laclavíkovú, so sídlom exekútorského úradu Slovenská 52, 08001 Prešov (ďalej len „súdny exekútor“). Súdny exekútor vydal 19.11.2019 Upovedomenie súdneho exekútora o začatí exekúcie č. 254EX 620/19, ktoré bolo doručené povinnému do vlastných rúk dňa 12.12.2019. Povinný podal u súdneho exekútora návrh na zastavenie exekúcie bez odkladného účinku podľa § 61k ods. 3, 4 Exekučného poriadku, ktorý súdny exekútor dňa 20.02.2020 postupom podľa § 61k ods. 5 Exekučného poriadku predložil súdu na rozhodnutie aj spolu s vyjadrením oprávneného.
3. Povinný žiadal exekúciu vedenú voči jeho osobe zastaviť s odôvodnením, že má trvalý pobyt v Rakúsku a exekučný titul mu nebol nikdy doručený, preto podal dňa 27.01.2020 opravný prostriedok - odpor proti exekučnému titulu.
4. Oprávnený so zastavením exekúcie nesúhlasil. Poukázal na skutočnosť, že povinnému bol exekučný titul riadne doručený do vlastných rúk. Proti exekučnému titulu povinný podal odpor doručený Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 17.04.2019, avšak tento neodôvodnil žiadnymi relevantnými skutočnosťami, preto bol odpor odmietnutý ako odpor bez vecného odôvodnenia.
5. Súd po preskúmaní návrhu povinného na zastavenie exekúcie na podklade obsahu spisu dospel k záveru, že nie je dôvodný. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučný titul spolu s prílohami bol povinnému doručený do vlastných rúk dňa 29.03.2019, čo mal súd za preukázané vlastnoručne podpísanou doručenou nachádzajúcou sa v súdnom spise Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20Up/787/2018. Súd ďalej z obsahu tohto spisu zistil, že povinný upomínaciemu súdu doručil odpor proti exekučnému titulu dňa 17.04.2019, ktorý bol Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20Up/787/2018 zo dňa 05.08.2019, právoplatným dňa 24.09.2019, odmietnutý ako vecne neodôvodnený. V tomto rozhodnutí sa súd vysporiadal aj s námietkou povinného, že nie je občanom Slovenskej republiky a nemá na jej území ani trvalý pobyt. Upomínací súd v tomto uznesení ustálil, že právomoc všeobecných súdov Slovenskej republiky je daná v zmysle čl. 4 ods. 1 a 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel I), podľa ktorého ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu. Na osoby, ktoré nie sú štátnymi občanmi členského štátu, na území ktorého majú bydlisko, sa vzťahujú normy právomoci použiteľné na štátnych občanov tohto členského štátu. Pre upomínacie konanie je na základe kauzálnej príslušnosti daná príslušnosť Okresného súdu Banská Bystrica pre celé územie Slovenskej republiky. Súd ďalej zistil, že povinný proti uvedenému Uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 05.08.2019, sp. zn. 20Up/787/2018, nepodal opravný prostriedok, v dôsledku čoho nadobudlo toto uznesenie právoplatnosť dňa 24.09.2019. Súd tak dospel k záveru, že v danom štádiu konania už nijakým spôsobom nemôže súd zasahovať alebo posudzovať dôvody, pre ktoré bol exekučný titul vydaný. Jeho obsahom je viazaný a musí z neho vychádzať, pričom prípadné vady základného konania (aj vtedy ak by existovali) sa do exekučného konania neprenášajú. To teda znamená, že vytýkané nedostatky v základnom konaní sú pre exekučné konanie bez právneho významu (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 31.07.2008, sp. zn. 20 Cdo 1940/2008). Nerešpektovanie exekučného titulu by totiž znamenalo „neprípustnú nápravu“ vykonávaného rozhodnutia.
6. Voči tomuto uzneseniu podal povinný v zákonnej lehote sťažnosť, v ktorej žiadal, aby sťažnostný súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdnemu úradníkovi na nové rozhodnutie, prípadne aby napadnuté uznesenie sám zmenil. Podanie sťažnosti odôvodnil tým, že jeho trvalý pobyt nie je a nebol v Slovenskej republike. Je občanom Rakúskej republiky, kde má aj registrovaný trvalý pobyt a kde sa aj väčšinu času zdržiava. Slovenský jazyk neovláda tak, aby dostatočne bez prekladu, či tlmočenia, pochopil úradný dokument - Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 05.08.2019, sp. zn. 20Up/787/2018. Preklad tohto uznesenia do materinského jazyka, teda do nemčiny, mu nebol súdom doručený, aj keď na to má ako občan Európskej únie zákonom a Dohovorom dané právo. V prípade, ak súd v roku 2019 doručoval písomnosti na nejakú adresu v Slovenskej republike priamo jemu, bolo potrebné doručiť písomnosti v jeho materinskom jazyku, teda v nemčine, keďže slovenský jazyk neovláda spôsobom, aby mohol s úradmi komunikovať. Nebol mu do vlastných rúk doručený ani platobný rozkaz a pravdepodobne ide o omyl súdu vo vyhodnotení veci tak, že mal svojim podpisom prevziať súdnu zásielku doručovanú poštou, obsahom ktorej mal byť platobný rozkaz a že mal voči nemu dokonca podať odpor, ktorý už mal byť aj odmietnutý. Platobný rozkaz v tomto konkrétnom prípade nemožno považovať za riadne doručený a teda rozhodnutie za právoplatné a vykonateľné, keďže neboli naplnené príslušné zákonné ustanovenia pri doručovaní vo vzťahu k právam účastníka súdneho sporového konania. Poukázal na skutočnosť, že odňatím možnosti konať pred súdom sa podľa súdnej rozhodovacej praxe rozumie taký procesne nesprávny a zákonu sa priečiaci postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka sporového konania, ktoré mu poskytuje sporový poriadok. Upomínací súd porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie a právo na právnu ochranu, ktoré mu zaručujú dohovory členských štátov Európskej únie, či vzájomné zmluvy oboch dotknutých štátov. Vo vzťahu k veci samej uviedol, že žiadny záväzok mu voči oprávnenému nevznikol. Zjavne a preukázateľne ide o vzájomné právne vzťahy obchodných spoločností a nie fyzických osôb. Ak by aj prípadne mala byť niekedy dohoda o urovnaní predložená oprávneným upomínaciemu súdu skutočne povinným podpísaná, oprávnený pravdepodobne len nepoctivo a v rozpore s dobrými mravmi zneužil jeho neznalosť slovenského jazyka a pravdepodobne medzi inými dokumentmi mu mohol podstrčiť na podpis aj takúto „dohodu“, no povinnosť tam uvedenú neuznáva. Prehlásil, že nemá k dnešnému dňu vedomosť, aby v minulosti vedome podpísal Dohodu o urovnaní zo dňa 09.10.2015, ktorú mal žalobca predložiť súdu ako listinný „dôkaz“ a na základe čoho upomínací súd konal a vydal platobný rozkaz.
7. Oprávnený sa k sťažnosti povinného na výzvu súdu nevyjadril.
8. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
9. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
10. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
11. V zmysle § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
12. V zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
13. Podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak a) po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, b) exekučný titul bol zrušený, c) je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2), d) sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
14. Podľa § 61 k ods. 2,3,4 Exekučného poriadku, povinný môže z dôvodov podľa odseku 1 podať do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie návrh na zastavenie exekúcie. Návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a musia v ňom byť uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Takýto návrh má odkladný účinok. V neskôr podaných návrhoch na zastavenie exekúcie môže povinný namietať len skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí lehoty podľa odseku 2. V poradí ďalších návrhoch na zastavenie exekúcie môže povinný namietať len skutočnosti, ktoré nastali po podaní predchádzajúceho návrhu na zastavenie exekúcie. Obmedzenia podľa prvej a druhej vety sa neuplatnia, ak ide o také skutočnosti, ktoré povinný bez vlastnej viny nemohol skôr uplatniť. Návrhy na zastavenie exekúcie podľa odseku 3 odkladný účinok nemajú.
15. Súd (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1, ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť povinného nie je dôvodná.
16. Povinný sa v exekučnom konaní bránil proti exekúcii predovšetkým tvrdením, že exekučný titul mu nebol nikdy účinne doručený, keďže nemá trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, platobný rozkaz s prílohami ako aj Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 05.08.2019, sp. zn. 20Up/787/2018 mu mali byť zaslané spolu s úradným prekladom do nemeckého jazyka, keďže dostatočne neovláda slovenský jazyk tak, aby bez tlmočenia či prekladu mohol pochopiť úradný dokument, čím upomínací súd nesprávnym postupom pri doručovaní exekučného titulu porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie a právo na súdnu ochranu zaručené právom Európske únie a Dohovorom. Vymáhaný nárok oprávneného priznaný exekučným titulom neuznáva.
17. Dôvodnosť tejto obrany povinného v danej veci vylučuje citované ustanovenie § 61k ods. 2 Exekučného poriadku obsahujúce tzv. koncentračnú zásadu exekučného konania. Uvedená koncentrácia konania sa prejavuje v tom, že povinný musí v návrhu na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom t. j. v návrhu podanom do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie uviesť všetky
právne skutočnosti, ktoré nastali ku dňu podania návrhu. V ďalšom alebo neskôr podanom návrhu na zastavenie exekúcie môže povinný uplatniť iba právne skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí tejto lehoty. Ak právna skutočnosť tvrdená v návrhu na zastavenie exekúcie nie je predložená včas, exekučný súd na ňu neprihliadne s výnimkou skutočností, ktoré objektívne povinný bez svojej viny nemohol uplatniť skôr. Keďže všetky namietané skutočnosti mal a mohol povinný uplatniť v lehote 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, exekučný súd na ne prihliadať nemohol (Uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 119/2020-13 zo dňa 3. marca 2020). Z ustanovenia § 61l ods. 3 Exekučného poriadku však pre súd vyplýva povinnosť vysporiadať sa aj s oneskorene uplatnenou obranou povinného proti exekúcii, ako to urobil aj súd obsadený vyšším súdnym úradníkom.
18. V exekučnom konaní má povinný viacero právnych prostriedkov obrany a ochrany svojho postavenia, ktoré môže využiť vtedy, ak v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí sa vyskytnú absolútne alebo relatívne prekážky ďalšieho postupu exekučných orgánov, ku ktorým patrí aj tvrdenie sťažovateľa, že exekúcia sa začala, aj keď nie je splnený jej materiálny predpoklad, t. j. neexistuje vykonateľné rozhodnutie, ktoré jej vykonanie pripúšťa. Sťažnostný súd preto k dôvodom podanej sťažnosti na úvod konštatuje, že je nutné prisvedčiť názoru povinného, že všeobecným predpokladom pre nariadenie výkonu rozhodnutia je existencia právoplatného a vykonateľného exekučného titulu ako podkladu tohto výkonu, vydaného na to oprávneným orgánom, ktoré má potrebnú formu a obsah a ktoré ukladá určitému subjektu povinnosť niečo plniť. Počas celého priebehu exekúcie sa súd zaoberá okrem iného aj tým, či je exekučný titul z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné, a to ako formálne (z pohľadu právneho prepisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané) tak aj materiálne (z hľadiska obsahových náležitostí reflektujúcich určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť v označení subjektov práv a povinností, vrátane určenia povinnosti, ktorá sa má vykonať). Vykonateľnosť (v jednote oboch jej stránok, materiálnej aj formálnej) je možné stotožniť s vlastnosťou exekučného titulu, ktorá ho robí spôsobilým na výkon exekúcie. Ak je podkladom pre výkon exekúcie rozhodnutie súdu podľa § 45 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučný súd pri posúdení jeho vykonateľnosti vychádza z potvrdenia o jeho právoplatnosti a vykonateľnosti, ktorým exekučný titul opatrí súd, ktorý rozhodoval ako súd prvého stupňa (§ 46 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku). Prvostupňový súd pri tom vychádza z údajov vyznačených na doručenke k exekučnému titulu, ktorá je verejnou listinou (§ 111 ods. 1 CSP). Konštatované potvrdenie o vykonateľnosti exekučného titulu nemá povahu rozhodnutia, ktorým by bol exekučný súd viazaný. Preto si exekučný súd môže sám posúdiť otázku právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu a vykonať potrebné šetrenia v prípade, ak vyvstanú pochybnosti o správnom vyznačení údajov na doložke právoplatnosti a vykonateľnosti viažucej sa k predloženému exekučnému titulu. Ak exekučný súd zistí, že predložený exekučný titul nie je vykonateľný, exekúciu musí zastaviť (k tomu porovnaj napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 203/2018 zo dňa 07. 08. 2018, nález Ústavního soudu ČR sp. zn. II.ÚS 803/13, zo dňa 27. 6. 2013). Bolo teda povinnosťou exekučného súdu dôsledne sa zaoberať obranou povinného, že exekučný titul mu nebol účinne doručený, keďže prípadné preukázanie týchto skutočností by nutne muselo založiť právo povinného domáhať sa vrátenia plnenia žalobou podanou voči oprávnenému tak, ako to predpokladá ust. § 61l ods. 3 Exekučného poriadku, resp. k zastaveniu exekúcie exekučným súdom s prihliadnutím na základný princíp sporového konania obsiahnutý v čl. 17 CSP.
19. Za týmto účelom sa aj sťažnostný súd oboznámil so spisovým materiálom Okresného súdu Banská Bystrica vedeným týmto súdom v elektronickej podobe pod sp. zn. 20Up/787/2018.
20. Z platobného rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20Up/787/2018 zo dňa 20. februára 2019 súd zistil, že ním Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní žalobcu: Tomáš Pivoňka, nar. 20.9.1984 Čordáková 37 Košice-Sídlisko KVP (v exekučnom konaní vystupujúceho v procesnej pozícii oprávneného), zast.: Advokátska kancelária VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s.r.o. IČO: 47240482 Kuzmányho 29 040 01 Košice-Staré Mesto, proti žalovanému: Bernhard Binder, nar. 20.10.1978, Slovenská 69, Prešov (v exekučnom konaní vystupujúceho v procesnej pozícii povinného), o zaplatenie 10 000,00 EUR s príslušenstvom, rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť do 15 dní odo dňa doručenia tohto platobného rozkazu zaplatiť žalobcovi istinu 10 000,00 € spolu s úrokom z omeškania 5,05% ročne zo sumy 10 000,00 € od 1.12.2015 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 971,40 €.
21. Z uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20Up/787/2018 zo dňa 5. augusta 2019 súd považoval za zistené, že týmto uznesením upomínací súd odmietol odpor voči platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20Up/787/2018 zo dňa 20.2.2019. V odôvodnení tohto
uznesenia sa uvádza, že povinný v podanom odpore namietal, že návrh nebol podaný na miestne príslušnom súde, nakoľko je občanom Rakúskej republiky s trvalým pobytom v Rakúskej republike. Ďalej uviedol, že návrh mal byť v zmysle zákona odmietnutý, keďže platobný rozkaz by sa mal doručovať do cudziny. Zároveň poukázal aj na to, že v zmysle zákona nebol správne označený, pretože ako fyzická osoba nebol označený ani adresou trvalého pobytu ani miestom podnikania. Súd sa s dôvodmi podania odporu povinným vysporiadal v odsekoch 7, 8, 9 a 10 uznesenia, v ktorých konštatoval, že právomoc všeobecných súdov Slovenskej republiky je daná v zmysle čl. 4 ods. 1 a 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel I). V upomínacom konaní sa v zmysle § 9 ods. 3 Zákona o upomínacom konaní platobný rozkaz doručuje na adresu žalovaného uvedenú žalobcom, pričom ak je daná adresa na území Slovenskej republiky, nie je možné aplikovať ustanovenie § 3 ods. 7 písm. d) Zákona o upomínacom konaní, podľa ktorého platobný rozkaz nie je prípustný, ak by sa mal doručiť žalovanému do cudziny. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že žalovaný si platobný rozkaz na území Slovenskej republiky prevzal. Žalovaný bol označený správne, nakoľko v ustanovení § 4 ods. 2 ZoUK nie je vyžadovaná výlučne iba adresa trvalého pobytu, ale alternatívne sa uvádza adresa pobytu. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že ako adresu pobytu fyzickej osoby je možné uviesť akúkoľvek adresu na ktorej fyzická osoba zotrváva, či už dlhší alebo kratší čas. Vzhľadom na skutočnosť, že na adrese pobytu uvedenej žalobcom si žalovaný prevzal aj samotný platobný rozkaz, je zrejmé, že túto adresu možno považovať za adresu pobytu žalovaného v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 Zákona o upomínacom konaní. Upomínací súd odpor odmietol s odôvodnením, že nebol vecne odôvodnený tak, ako je to prezumované v § 11 ods. 1 Zákona o upomínacom konaní (t. j. takými skutkovými a právnymi tvrdeniami, ktoré by spochybnili opodstatnenosť žalobcom uplatneného nároku).
22. Z doručenky k platobnému rozkazu súd zistil, že exekučný titul si povinný prevzal dňa 29. 03. 2019 na doručovacej adrese Prešovská 86, Veľký Šariš, čo potvrdil svojím podpisom na doručenke.
23. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 307/2016 Z.z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o upomínacom konaní“), platobný rozkaz súd odošle žalobcovi a žalovanému. Žalovanému sa odošle spolu s rovnopisom návrhu, listinami a vyhláseniami predloženými žalobcom a tlačivom na podanie odporu.
24. Podľa § 9 ods. 2 Zákona o upomínacom konaní, žalobcovi a žalovanému sa platobný rozkaz doručuje ako elektronický úradný dokument podľa osobitného predpisu (Zákon č. 305/2013 Z.z. v znení neskorších predpisov).
25. Podľa § 9 ods. 3 Zákona o upomínacom konaní, ak žalovanému nemožno doručovať podľa odseku 2, platobný rozkaz sa doručuje na adresu žalovaného uvedenú žalobcom. Ak sa zásielka vráti súdu z tejto adresy ako nedoručená, súd vykoná úkony na účely zistenia inej adresy žalovaného v registroch súdu alebo v registroch iných orgánov, ktoré má súd k dispozícii. Platobný rozkaz súd bez zbytočného odkladu odošle na takto zistenú adresu.
26. Podľa § 9 ods. 4 Zákona o upomínacom konaní, platobný rozkaz sa doručuje žalovanému do vlastných rúk; ustanovenia § 111 ods. 3 a § 116 ods. 2 Civilného sporového poriadku sa na doručovanie platobného rozkazu žalovanému nepoužijú.
27. Podľa § 3 ods. 7 písm. c) Zákona o upomínacom konaní, návrh nie je prípustný tiež, ak platobný rozkaz by sa mal doručiť žalovanému do cudziny.
28. Súd citované zákonné ustanovenia Zákona o upomínacom konaní vykladá tak, že súd doručuje žalovanému platobný rozkaz spolu s prílohami prednostne ako elektronický úradný dokument určený do vlastných rúk v prípade, ak má strana zriadenú aktívnu elektronickú schránku. V prípade, ak nemá zriadenú aktívnu elektronickú schránku, súd mu doručuje platobný rozkaz na adresu určenú žalobcom. Súd na podklade údajov uvedených na doručenke k exekučnému titulu a obsahu spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20Up/787/2018 dospel k záveru, že exekučný titul bol povinnému doručovaný v súlade s citovanými ustanoveniami Zákona o upomínacom konaní, teda na adresu určenú oprávneným vystupujúcom v základnom konaní v procesnej pozícii žalobcu. Keďže určená adresa sa nachádzala na území Slovenskej republiky, platobný rozkaz sa nemal doručovať do cudziny, ktorá skutočnosť by zakladala neprípustnosť návrhu podľa § 3 ods. 7 písm. d) Zákona o upomínacom konaní. Povinný
prevzatie exekučného titulu na adrese určenej podľa § 9 ods. 3 Zákona o upomínacom konaní potvrdil svojím podpisom na doručenke. Súd na podklade uvedených zistení dospel k záveru, že exekučný titul bol povinnému účinne doručený v súlade so zákonnou úpravou upomínacieho konania. Údaje na doručenke k exekučnému titulu, ktorá je v zmysle § 111 ods. 1 CSP verejnou listinou, exekučný súd považuje za pravdivé, keďže žiadne skutkové zistenia dôkaz o opaku pri údajoch vyznačených na doručenke k exekučnému titulu nepriniesli. Neušlo pozornosti súdu, že v podanom odpore povinný neupozornil upomínací súd, že slovenskému jazyku nerozumie, a ani žiadnym iným podaním počas priebehu upomínacieho konania si neuplatnil právo konať v nemeckom jazyku, ktorá skutočnosť by odôvodňovala postup súdu v zmysle § 155 CSP (k tomu porovnaj napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. februára 2013, sp. zn. 10Sžr/31/2012). Povinný sťažnostnému súdu neoznačil a ani nepredložil žiadny dôkaz o tom, že by malo byť doručením exekučného titulu a uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20Up/787/2018 zo dňa 20.2.2019 povinnému v slovenskom jazyku akýmkoľvek spôsobom zasiahnuté jeho právo konať v jazyku, ktorému rozumie (§ 155 ods. 1 CSP). K tvrdeniam povinného o porušení jeho práva na spravodlivý proces zo strany exekučného súdu spočívajúcom v nesprávnom úradnom postupe pri doručovaní exekučného titulu, súd dodáva, že posudzovanie opodstatnenosti podanej sťažnosti nie je ovládané revíznou zásadou, ktorá by z úradnej povinnosti zaväzovala súd k aktívnemu vyhľadávaniu všetkých relevantných skutkových okolností a dôkazov, na ktorých základe by bolo možné prijať záver o jej dôvodnosti. Sťažovateľ je povinný odôvodnenosť podanej sťažnosti aspoň obsahovo tvrdiť a toto tvrdenie oprieť o presvedčivé argumenty či jemu dostupné dôkazné prostriedky s príslušnou relevanciou vo vzťahu k posudzovaniu podmienok prípustnosti exekúcie. Samotné ničím nepodložené všeobecné tvrdenia povinného o tom, že „ide o omyl súdu vo vyhodnotení veci tak, že som mal svojim podpisom prevziať súdnu zásielku doručovanú poštou, obsahom ktorej mal byť platobný rozkaz a že som voči nemu dokonca mal podať odpor, ktorý už mal byť aj odmietnutý“, bez ďalšieho dôvodnosť podanej sťažnosti založiť nemohli. Ani z pohľadu sťažnostného súdu potom povinný neuniesol bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno ohľadom jeho tvrdenia o absencii vlastnosti vykonateľnosti exekučného titulu pre jeho neúčinné doručenie povinnému v dôsledku porušenia zákonného postupu upomínacieho súdu pri jeho doručovaní.
29. Žiadnu relevanciu súd nemohol pripísať tvrdeniam povinného, že nárok oprávneného, ktorý mu bol priznaný vykonávaným súdnym rozhodnutím, neuznáva. Sťažnostný súd predovšetkým zdôrazňuje, že civilné sporové konanie sa rozpadá na dva samostatné úseky, a to na konanie nachádzacie a konanie vykonávacie (exekučné). V rámci nachádzacieho konania súd rozhoduje o spore, ktorý vznikol medzi jeho účastníkmi a výsledkom jeho rozhodovacej činnosti je exekučný titul. Pokiaľ sa účastník takéhoto nachádzacieho konania domnieva, že rozhodnutie nie je správne, eventuálne spravodlivé, môže sa domáhať svojej ochrany opäť len v konaní nachádzacom (v danom prípade konanie pred Okresným súdom Banská Bystrica, ktoré je vedené týmto súdom pod sp. zn.22Up/787/2018) a to využitím opravných prostriedkov (riadnych alebo mimoriadnych), ktoré mu zákon poskytuje. Všetky námietky týkajúce sa vlastného vzťahu s oprávneným (napr. existencia záväzku len medzi obchodnými spoločnosťami, nedostatok vedomosti o podpísaní Dohody o urovnaní zo dňa 09.10.2015 a pod.), mal preto povinný možnosť namietať v základnom konaní. Pokiaľ takéto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť a stane sa vykonateľným, môže sa oprávnený účastník domáhať vynútenia splnenia judikovanej povinnosti v exekučnom konaní, ktoré je však konaním samostatným. To v praxi znamená, že exekučný titul je predpokladom pre nariadenie exekúcie, nie je však predmetom prieskumu (posudzovania jeho správnosti lebo nesprávnosti) zo strany exekučného súdu. Exekučný titul potom exekučný súd nepreskúmava z hľadiska jeho vecnej správnosti, keďže vykonávacie konanie je z hľadiska svojej podstaty určené výlučne na faktický výkon rozhodnutia, nie pre autoritatívne nachádzanie práva a rovnako tak nie je konaním prieskumným, či dokonca opravným (exekučný súd nie je ani súdom odvolacím, a ani dovolacím). Z týchto dôvodov preto nemohol exekučný súd vyhovieť žiadosti povinného, aby v exekučnom konaní skúmal skutočnosti vedúce k vydaniu exekučného titulu, táto úloha bola zverená súdu v základnom konaní, ktorého výsledkom je exekučný titul, ktorým je exekučný súd viazaný (§ 226 CSP). Súd ďalej v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že právny poriadok Slovenskej republiky vychádza zo zásady „vigilantibus iura scripta sunt“, podľa ktorej „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Povinný v podanom odpore neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali dôvodnosť uplatneného nároku oprávneného v upomínacom konaní. Toto zistenie vedie súd k záveru, že povinný sa nedostatok svojej procesnej aktivity v základnom konaní snaží nahradiť využitím návrhu na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 3 Exekučného poriadku, ktorým celkom zjavne žiada exekučný súd
o preskúmanie správnosti exekučného titulu, čo je však neprípustné. Sťažnostný súd preto pri posúdení tohto prípadu vychádzal zo súdnou praxou akceptovaného názoru, že pokiaľ povinný žiada súd o vecný prieskum exekučného titulu, táto jeho obrana je zjavne nedôvodná, pretože exekučný súd nemá žiadnu právomoc posudzovať správnosť záverov súdu v exekučnom titule. Pre úplnosť súd dodáva, že ani prípadné vady súdneho konania, ktoré predchádzalo vydaniu vykonávaného rozhodnutia, nezakladajú súčasne vadu vykonávacieho konania, na ich nápravu slúžili sťažovateľovi iné procesné prostriedky a do exekučného konania sa neprenášajú.
30. Na základe zistených skutočností a výkladu súvisiacich právnych noriem súd dospel k záveru, že povinný ani v konaní o sťažnosti neuviedol a nepreukázal žiadne skutočnosti odôvodňujúce v zmysle § 61k ods. 1 Exekučného poriadku právny záver o zániku vymáhaného nároku, o zrušení exekučného titulu, ani o skutočnostiach brániacich vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom neexistuje ani dôvod zastavenia exekúcie podľa osobitného predpisu.
31. Z uvedených dôvodov súd podanú sťažnosť podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 200 Exekučného poriadku ako nedôvodnú zamietol (I. výroková veta rozhodnutia).
32. V exekučnom konaní sa rozhoduje spravidla bez nariadenia pojednávania, resp. bez výsluchu účastníkov konania (§ 61l ods. 2, § 202 ods. 1 Exekučného poriadku) a vo veci súd nariadi pojednávanie, len ak to považuje za nevyhnutné. Rozumnému a praktickému exekučnému režimu zodpovedá zásada, že pokiaľ nie je v konaní nutné vykonať osobitné dokazovanie k skutkovým okolnostiam, súd zásadne pojednávanie nenariaďuje. Rozhodovacia činnosť súdu v danom prípade spočívala v právnom posúdení veci a súd rozhodoval výhradne na základe tvrdení účastníkov konania a obsahu exekučného spisu ako aj spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 22Up/787/2018, ktoré poskytli kompletný a ucelený podklad pre zákonné rozhodnutie, pričom nariadenie pojednávania by nemohlo priniesť viac svetla do posudzovaného prípadu. Z uvedených dôvodov súd o podanej sťažnosti rozhodoval bez nariadenia pojednávania (I. ÚS 119/2020-13 zo dňa 3. marca 2020, čl. 17 CSP).
33. Podľa § 61l ods. 3 veta prvá Exekučného poriadku, ak je tu dôvod zastavenia exekúcie, súd exekúciu zastaví a rozhodne o trovách exekúcie vrátane určenia ich výšky; inak návrh zamietne.
34. Podľa § 195 Exekučného poriadku, trovami exekučného konania sú trovy exekútora, trovy účastníkov exekučného konania a trovy štátu.
35. Podľa § 255 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
36. Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
37. Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.
38. V ustanovení § 255 CSP v spojení s § 200 Exekučného poriadku sa ako kritérium priznania náhrady trov exekučného konania premieta zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) a to tak, že neúspešný účastník je povinný nahradiť úspešnému účastníkovi konania preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené trovy, ktoré tento vynaložil v súvislosti s uplatnením alebo bránením svojho práva. V zmysle § 61l ods. 3 Exekučného poriadku, exekučný súd súčasne rozhoduje o nároku na náhradu trov konania, ako aj o ich výške (k tomu porovnaj aj § 199d Exekučného poriadku). Oprávnený bol v tomto konaní úspešný (súd sťažnosť povinného zamietol), voči povinnému mu tak vznikol nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré mu vznikli v súvislosti so sťažnostným konaním (§ 199d ods. 1 Exekučného poriadku). Oprávnený si žiadne trovy sťažnostného konania voči povinnému neuplatnil a na základe obsahu spisu súd konštatuje, že mu ani žiadne trovy v súvislosti so sťažnostným konaním nevznikli, keďže sa k sťažnosti povinného nevyjadril. Exekučný poriadok výslovne nerieši situáciu, ak účastníkovi konania, ktorý na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, žiadne
trovy nevzniknú. Sťažnostný súd preto s použitím základných princípov čl. 4 ods. 2 v spojení s § 17 CSP oprávnenému voči povinnému nárok na náhradu trov sťažnostného konania nepriznal (II. výroková veta rozhodnutia).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu súdu o sťažnosti (výrok I.) a proti rozhodnutiu súdu o trovách konania vrátane ich výšky (výrok II.) odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku, § 355 ods. 2 CSP).
Proti rozhodnutiu súdu o sťažnosti (výrok I.) a proti rozhodnutiu súdu o trovách konania vrátane ich výšky (výrok II.) dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).