Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23C-14-2017.pdf
PDF · 118.28 KB
Case nature
Area
Subarea
23C/14/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudkyňou JUDr. Miroslavou Saxovou v sporovej veci žalobcu: A. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. XXX/XX, X., zast. JUDr. Lubomírom Müllerom, usadeným euroadvokátom so sídlom Nábrežie sv. Metoda 120/14, Prievidza, proti žalovanej: Slovenská republika, v zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Račianska 71, Bratislava, o náhradu ušlej mzdy vo výške 355,98 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i et a.
II. Žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 13. 03. 2017 domáha vydania rozhodnutia, ktorým by súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 355,98 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 07. 03. 2017 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a žalobkyni súčasne priznal nárok na náhradu trov konania.
2. Žalobu odôvodnila na tom skutkovom základe, že dňa 09. 11. 1945 bol jej otec K. A. vzatý do väzby a následne rozsudkom Vojenského súdu I. stolice Bratislava zo dňa 25. 01. 1946, sp. zn. Vtr 210/1946- II. bol uznaný za vinného zo spáchania zločinu porušenia subordinácie podľa § 145, § 146c, § 149 vojenského trestného zákona č. 19/1855 ř.z., za čo mu bol uložený trest zostreného žalára v trvaní 4 a pol roka. Rozsudkom Najvyššieho vojenského súdu zo dňa 23. 05. 1946, sp. zn. P 39/1946 bol trest znížený na 14 mesiacov. Po započítaní doby trvania väzby bol K. A. prepustený z výkonu trestu dňa 04. 12. 1946, a to na základe Komisie pre podmienečné prepustenie z trestu u Vojenského súdu I. stolice Bratislava zo dňa 29. 11. 1946, sp. zn. Pp-9/1946-II. Dôvodom odsúdenia bola skutočnosť, že K. A. kvôli svojmu svedomiu a náboženskému vyznaniu svedka Jehovova odoprel vykonať vojenskú službu. Podľa rozhodnutia Štátneho notárstva pre Prahu 6 zo dňa 10. 10. 1990 bola schválená dohoda dedičov zo zákona, a to pozostalej manželky M. A.ovej, nar. XX. XX. XXXX a pozostalých detí M. A.ovej, nar. XX. XX. XXXX, E. A.ho, nar. XX. XX. 1960 a žalobkyne s tým, že žiaden z dedičov dedičstvo neodmietol. Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 06. 2016 č. k. 8Nt/8/2016-27 bola podľa § 33 ods. 2 per analogiam zák. č. 119/1990 Sb. vyslovená účasť zomr. K.a A.ho na súdnej rehabilitácii v celom rozsahu. Dňa 26. 07. 2016 došlo k úmrtiu pozostalej manželky K.a A.ho. Žalobkyňa listom zo dňa 06. 09. 2016 požiadala žalovanú o odškodnenie s tým, že pre seba žiadala 1/3 celkovej hodnoty odškodnenia. Žalovaná v liste zo dňa 27. 02. 2017 uviedla, že žalobkyni neposkytne odškodnenie s poukazom na to, že K. A. bol odsúdený dňa 25. 01. 1946, v dôsledku čoho mu žiadne odškodnenie neprináleží. V ďalšom žalobkyňa poukázala na rozsudok Veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 07. 07. 2011 vo veci Bayatyan proti Arménsku, v ktorom konštatoval, že perzekúcia osôb kvôli odopretiu vojenskej služby z náboženských dôvodov je porušením práva na slobodu náboženstva
podľa čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Aplikáciu tohto rozsudku na pomery Slovenskej republiky riešil Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 13. 03. 2014, č. k. IV. ÚS 161/2014-11, ktorý síce neuviedol, ktoré konkrétne ustanovenie zák. č. 119/1990 Zb. je potrebné v obdobných veciach použiť, avšak žalobkyňa má za to, že v zmysle záverov uvedených rozhodnutí nejaké ustanovenie musí byť použité. Bola tiež toho názoru, že pokiaľ bol K. A. podľa zák. č. 119/1990 Zb. per analogiam rehabilitovaný, tak má žalobkyňa nárok na to, aby bola per analogiam podľa tohto zákona odškodnená, čo nakoniec vyplýva aj z ust. § 33 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb. Žalobkyňa si tak s odkazom na ust. § 26 zák. č. 119/1990 Zb. uplatňuje voči žalovanej náhradu ušlej mzdy za obdobie nezákonného väznenia jej otca K.a A.ho od 09. 11. 1945 do 04. 12. 1946, t. j. spolu za 12 mesiacov a 26 dní vo výške paušálnych náhrad podľa § 23 ods. 1 písm. a) zák. č. 119/1990 Zb., t. j. v sume 1/3 z celkovej výšky náhrady ušlej mzdy 1.067,93 eur (12x 83 + 26x 83:30). Nakoľko žalovaná požadovanú náhradu v šesťmesačnej lehote do 06. 03. 2017 nevyplatila, nasledujúcim dňom si žalobkyňa uplatnila aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 355,98 eur od 07. 03. 2017 do zaplatenia.
3. Žalovaná v replike doručenej súdu dňa 12. 06. 2017 žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a žalobkyni náhradu trov konania nepriznať. Zotrvala na svojom stanovisku prezentovanom v odpovedi na žiadosť žalobkyne o odškodnenie. Mala za to, že bez ohľadu na uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 06. 2016, č. k. 8Nt/8/2016, ktorým bola per analogiam podľa § 33 ods. 2 zák. č. 1191/1990 Zb. vyslovená účasť otca žalobkyne na súdnej rehabilitácii v celom rozsahu vo vzťahu k rozsudku Vojenského súdu I. stolice zo dňa 25. 01. 1946, sp. zn. Vtr 210/1946-II, takúto analógiu pri priznaní odškodnenia (a nakladaní s prostriedkami zo štátneho rozpočtu) zo strany žalovanej nie je možné použiť. Uvedené platí o to viac, keď na priznanie akéhokoľvek nároku žalobkyne podľa zák. č. 119/1990 Zb. na základe rozhodnutia už vydaného per analogiam, by bolo nutné použiť ďalšiu analógiu podľa § 26 zák. č. 119/1990 Zb., aby bolo vôbec možné považovať žalobkyňu za oprávnenú osobu, čo označila za absurdné. Rovnako podľa žalovanej vzhľadom na rozdielnosť skutkových okolností nie je možné prihliadať na závery vyslovené Ústavným súdom Slovenskej republiky v konaní sp. zn. IV. ÚS 161/2014, nakoľko sťažovateľ bol uznaný za vinného z trestného činu nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. 1 Trestného zákona č. 86/1950 Zb. rozsudkom Vojenského obvodného súdu zo dňa 22. 12. 1959, sp. zn. 2T/202/1959. Žalovaná tiež poukázala na odvodenosť práva odoprieť vojesnkú službu z práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva, pričom k jeho rozpoznaniu aj v medziach celoeurópskeho kontextu došlo až postupným vývojom. Zdôraznila, že samotné právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva bolo prvýkrát „medzinárodne“ rozpoznané až v roku 1948 v čl. 18 Všeobecnej deklarácie ľudských práv zo dňa 10. 12. 1948, t. j. až po odsúdení otca žalobkyne a aj v rámci nástrojov vyplývajúcich z príslušných medzinárodných zmlúv bola rekognizácia práva na odopretie vojenskej služby (ako odvodeného práva) signatárskymi štátmi vyjadrená prvotne len vo forme odporúčania a až následne, či už pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva alebo z vlastnej iniciatívy, bolo toto právo rozpoznané aj samotnými medzinárodnými organizáciami. Vzhľadom na uvedený historický vývoj práv a na odopretie vojenskej služby je podľa nej nepochybné, že prijatím zák. č. 119/1990 Zb. zákonodarca jednoznačne vyjadril rozsah, v ktorom chcel spätne konvalidovať/sanovať krivdy spáchané odsudzujúcimi rozsudkami za činy, ktoré podľa medzinárodného práva sú prejavmi základných (a prípadne od nich odvodených) práv jednotlivca, a teda tak v kontexte uvedeného nemôžu, resp. nemali by vykazovať, resp. napĺňať znaky trestných činov, príp. priestupkov podľa vnútroštátneho práva, čo nie je prípad prejednávanej veci, nakoľko otec žalobkyne bol odsúdený v roku 1946, t. j. ešte pred prijatím Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Pre prípad posúdenia nároku žalobcu podľa všeobecného odškodňovacieho predpisu, ktorým je podľa § 27 zák. č. 514/2003 Z.z. v spojení s § 28 zák. č. 58/1969 Zb. § 371 až § 374 zák. č. 141/1961 Zb. v znení účinnom do 30. 06. 1969 uviedla, že nie je splnená hneď prvá podmienka pre priznanie škody na základe zák. č. 141/1961 Zb., a to existencia nezákonného rozhodnutia, nakoľko podľa žalovanej za zrušujúce rozhodnutie nie je možné považovať rozhodnutie o účasti na súdnej rehabilitácii. Rovnako v zmysle ust. § 371 až § 374 zák. č. 141/1961 Zb. je možné priznať nárok len osobe, na ktorej bol trest úplne alebo sčasti vykonaný (za podmienky jej neskoršieho oslobodenia spod obžaloby alebo zastavenia trestného stíhania), pričom toto právo prechádza v zmysle § 373 zák. č. 141/1961 Zb. na dedičov oprávneného, avšak len v prípade, ak boli trestom ukrátení na svojej výchove alebo výžive. Nakoľko žalobkyňa sa narodila až po vykonaní trestu, nemohla byť ukrátená na svojej výchove alebo výžive, a nemohol na ňu prejsť nárok žiadať náhradu škody za vykonanú väzbu a trest na podklade „nezákonného“ rozhodnutia. Žalobkyňa tiež nepreukázala ani samotný vznik škody vo forme skutočného zmenšenia majetku, ktoré sa s ohľadom na pravidelný chod vecí dalo očakávať. Žaloba v tomto smere neobsahuje ani tvrdenie o vzniku skutočnej
škody a označenie okolností, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru o vzniku majetkovej škody spolu s návrhom na vykonanie dokazovania v tomto smere.
4. Žalobkyňa v duplike doručenej súdu dňa 28. 05. 2018 uviedla, že nie je vecou žalovanej, aby polemizovala o tom, či je rehalibitačné rozhodnutie správne alebo nie. V ďalšom poukázala na rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. 02. 2018, sp. zn. 8C/90/2016 v obdobnej veci M. A. a navrhla doplniť dokazovanie pripojením tohto spisu tunajšieho súdu.
5. Žalovaná vo vyjadrení k duplike doručenej súdu dňa 07. 09. 2018 v celom rozsahu zotrvala na svojom postoji k žalobe a uviedla, že podľa nej neexistuje korektný spôsob, akým by mohla byť použitá a odôvodnená analógia v prejednávanej veci a prvoinštančný rozsudok, na ktorý žalobkyňa poukazovala, bol žalovanou napadnutý riadnym opravným prostriedkom.
6. Žalobkyňa v ďalšom vyjadrení doručenom súdu dňa 29. 05. 2019 uviedla, že nemá námietky, pokiaľ by jej žalovaná priznala odškodnenie aj podľa akéhokoľvek iného právneho predpisu.
7. Súd na pojednávaní dňa 06. 08. 2020 konal v neprítomnosti žalobkyne a jej právneho zástupcu, ktorí sa na pojednávanie nedostavili a svoju neúčasť vopred ospravedlnili podaním doručeným súdu dňa 21. 07. 2020 dôvodiac na strane právneho zástupcu kolíziou so skôr nariadeným termínom verejného zasadnutia v rehabilitačnej veci v Prahe, na ktorom je jeho účasť povinná, a na strane žalobkyne veľkou vzdialenosťou medzi jej bydliskom a sídlom súdu. Zároveň právny zástupca žalobkyne požiadal o prejednanie veci v ich neprítomnosti, vzhľadom na nespornosť skutkového stavu a skutočnosť, že k právnemu posúdeniu veci sa obe sporové strany riadne vyjadrili.
8. Vo veci súd vykonal dokazovanie oboznámením s nasledovnými listinnými dôkazmi, a to rozsudkom Vojenského súdu I. stolice zo dňa 25. 01. 1946, sp. zn. Vtr-210/1946-II, rozhodnutím Štátneho notárstva pre Prahu 6 zo dňa 10. 10. 1990, č. k. 6D 1484/90-7, úmrtným listom matričného úradu Úřadu městské části Praha 6 zo dňa 10. 08. 2016, zv. 34, roč. 2016, str. 100, por. č. 681, uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 06. 2016, č. k. 8Nt/8/2016-27, žiadosťou oodškodnenie zo dňa 06. 09. 2016, odpoveďou žalovanej vo veci odškodnenia po K.ovi A.m zo dňa 27. 02. 2017, z ktorých ustálil nižšie uvedený skutkový a právny stav veci.
9. Rozsudkom Vojenského súdu I. stolice v Bratislave zo dňa 25. 01. 1946, sp. zn. Vtr-210/1946-II bol obžalovaný K. A. uznaný za vinného, že po prezentácii do prezenčnej služby vojenskej dňa 06. 11. 1945 u peš. Pluku 17, po svojom zaradení ku kanonovej baterii v Bratislave, odvolávajúc sa na svoje náboženské presvedčenie, odoprel u tohto útvaru prevziať vojenskú výstroj a obliecť sa do vojenskej rovnošaty, teda úmyselne odoprel predviesť dôležitý služobný rozkaz daný mu jeho predstavenými, čím spáchal zločin porušenia subordinácie podľa § 145, § 146c, § 149 Trestného zákona, za čo mu bol uložený zostrený trest do žalára v trvaní štyri a pol roka. Podľa § 127 Trestného zákona bolo rozhodnuté aj o započítaní väzby do trestu od 09. 11. 1945 do 25. 01. 1946. Rozsudkom Najvyššieho vojenského súdu zo dňa 23. 05. 1946, sp. zn. P 39/1946 bol trest znížený na 14 mesiacov a z výkonu tohto trestu bol prepustený na slobodu dňa 04. 12. 1946, a to na základe rozhodnutia Komisie pre podmienečné prepustenie z trestu Vojenského súdu I. stolice v Bratislave zo dňa 29. 11. 1946, č. Pp-9/1946-II.
10. Z rozhodnutia Štátneho notárstva pre Prahu 6 zo dňa 10. 10. 1990, č. k. 6D 1484/90-7 vyplýva, že dedičmi po K.ovi A.m, zomr. XX.. XX. XXXX sú: manželka M. A.ová, nar. XX. XX. XXXX, dcéra M. A.ová, nar. XX. XX. XXXX, dcéra A. U. nar. XX. XX. XXXX a syn E. A., nar. XX.. XX. XXXX.
11. Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 01. 2016, č. k. 8Nt/8/2016-27 bola podľa § 33 ods. 2 per analogiam zák. č. 119/1990 Zb. vyslovená účasť K.a A.ho, nar. XX. XX. XXXX v Z. č. XXX, okr. I. F. na súdnej rehabilitácii vo vzťahu k rozsudku bývalého Vojenského súdu I. stolice v Bratislave zo dňa 25. 01. 1946, sp. zn. Vtr-210/1946-II.
12. Z úmrtného listu vydaného matričným úradom Úřadu městské části Praha 6 dňa XX. XX. XXXX, zapísaným vo zväzku XX, roč. XXXX, str. XXX, por. č. XXX vyplýva, že jedna z dedičiek po zomr. K.ovi A.m, M. A.ová, nar. XX. XX. XXXX, zomrela dňa XX. XX. XXXX.
13. Žalobkyňa listom doručeným žalovanej dňa 06. 09. 2016 s odkazom na vyššie uvedené skutkové okolnosti požiadala o odškodnenie okrem iného aj ušlej mzdy podľa § 23 písm. a) zák. č. 119/1990 Zb. za dobu väznenia jej otca od 09. 11. 1945 do 04. 12. 1946 vo výške 1/3 zo sumy 1.067,93 eur.
14. Žalovaná listom zo dňa 27. 02. 2017 žalobkyni oznámila, že jej žiadosti o odškodnenie nevyhovuje s poukazom na to, že nie je daný právny titul na priznanie odškodnenia podľa zák. č. 119/1990 Zb., nakoľko K. A. bol odsúdený za trestný čin subordinácie podľa § 145, § 146c, § 149 vojenského trestného zákona spáchaný v roku 1945 a v jeho trestnej veci bolo rozhodnuté v roku 1946, t. j. v období pred 25. 02. 1948.
15. Podľa § 1 ods. 1, 2 zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii (ďalej len „zák. č. 119/1990 Zb.) účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Činy, ktoré smerovali k uplatneniu práv a slobôd občanov zaručených ústavou a vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v nadväzujúcich medzinárodných paktoch o občianskych a politických právach, boli česko-slovenskými trestnými zákonmi vyhlásené za trestné v rozpore s medzinárodným právom a medzinárodnému právu odporovalo aj ich trestné stíhanie a trestanie.
16. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. právoplatné odsudzujúce súdne rozhodnutia vyhlásené v čase od 25. februára 1948 do 1. januára 1990, týkajúce sa skutkov spáchaných po 5. máji 1945 pre zločiny, prečiny alebo priestupky citované v ustanoveniach písm. a) až h), ako aj všetky ďalšie rozhodnutia v tej istej trestnej veci na ne obsahovo nadväzujúce sa zrušujú ku dňu, keď boli vydané.
17. Podľa § 2 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb. rozhodnutie o tom, či a do akej miery je odsúdený zúčastnený na rehabilitácii, urobí súd aj bez návrhu. Ak sa vzťahuje rehabilitácia podľa odseku 1 len na niektorý z trestných činov, za ktorý bol uložený úhrnný alebo súhrnný trest, určí súd podľa vzájomného pomeru závažnosti primeraný trest za trestné činy rehabilitáciou nedotknuté alebo od určenia primeraného trestu upustí. Inak trestné stíhanie zastaví.
19. Podľa § 26 zák. č. 119/1990 Zb. právo žiadať odškodnenie prechádza na dedičov poškodeného, pokiaľ sú nimi deti, manžel, rodičia, a ak ich niet, súrodenci, s výnimkou nárokov, ktoré podľa Občianskeho zákonníka zanikajú smrťou poškodeného.
20. Podľa § 33 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb. ustanovenia tohto zákona sa použijú obdobne na rehabilitáciu a odškodnenie osôb nezákonne zbavených osobnej slobody alebo majetku v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990, aj keď sa nezačalo trestné stíhanie, pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu podľa prv platných predpisov. Ustanovenie § 27 použije obdobne.
21. Podľa § 27 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pori výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.
22. Podľa § 27 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zák. č. 58/1969 Zb.) zodpovednosť podľa tohto zákona sa vzťahuje na náhradu škody spôsobenej rozhodnutiami, ktoré budú vydané po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona, a na náhradu škody spôsobenej po tomto dni nesprávnym úradným postupom.
23. Podľa § 28 zák. č. 58/1969 Zb. o nárokoch na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a treste vydaným do dňa účinnosti tohto zákona sa rozhodne podľa doterajších predpisov o odškodnení za väzbu a trest (§ 371 až 374 Trestného poriadku a § 46 ods.2 zákona č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii).
24. Podľa § 372 ods. 1 zák. č. 141/1961 Zb. Trestný poriadok v znení účinnom do 30. 06. 1969 (ďalej len „Trestný poriadok“) kto utrpel majetkovú škodu tým, že na ňom bol celkom alebo sčasti vykonaný trest odňatia slobody, nápravného opatrenia, prepadnutia majetku alebo veci alebo peňažný trest, môže žiadať od štátu primerané odškodnenie, ak v neskoršom konaní bol spod obžaloby oslobodený alebo trestné stíhanie bolo zastavené.
25. Podľa § 373 Trestného poriadku právo žiadať odškodnenie za väzbu a trest prechádza na dedičov oprávneného, len pokiaľ boli jeho väzbou alebo trestom ukrátení na svojej výžive alebo výchove, ktorú im bol podľa zákona povinný poskytovať.
26. Podľa § 385 Trestného poriadku odo dňa, keď tento zákon nadobudne účinnosť, možno doterajšie predpisy o trestnom konaní použiť len v medziach ustanovení tejto časti.
27. Na základe vykonaného dokazovania a s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby.
28. Účelom zák. č. 119/1990 Zb. proklamovaným zákonodarcom priamo v ustanovení § 1 bolo zrušenie odsudzujúcich rozhodnutí za činy v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske a politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných právnych normách označené ako trestné, umožnenie rýchleho preskúmania prípadov osôb protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstránenie neprimeranej tvrdosti v používaní represie, zabezpečenie neprávom odsúdeným osobám spoločenskej rehabilitácie a primeraného hmotného odškodnenia a umožnenie zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Vecná pôsobnosť tejto osobitnej zákonnej úpravy je striktne vymedzená v ust. § 2 a 4 zákona. Podmienkou jeho aplikácie je, že sa musí jednať o právoplatné odsudzujúce rozhodnutie vyhlásené v čase od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990 týkajúce sa skutkov spáchaných po 05. 05. 1945, klasifikovaných ako zločiny, trestné činy, prečiny či priestupky podľa niektorého z expressis verbis uvedených a taxatívne vypočítaných zákonných ustanovení v § 2 a 4 zák. č. 119/1990 Zb. Ako uviedol Krajský súd v Bratislave v stanovisku občianskoprávneho kolégia č. 1/2017 zo všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a špeciálnom (lex specialis derogat generali) jednoznačne vyplýva, že pokiaľ sú naplnené podmienky pre použitie špeciálnej úpravy, musí sa táto úprava aplikovať a nemožno použiť úpravu všeobecnú. Znamená to, že pre osoby, ktoré podľa zákona č. 119/1990 Zb. sú osobami oprávnenými žiadať odškodnenie, platí uplatňovanie a uspokojovanie majetkových nárokov vo vzťahu medzi nimi a štátom zvláštna právna úprava, bez ohľadu na to, ktorý predpis je pre ne priaznivejší. V prípadoch, na ktoré zákon č. 119/1990 Zb. vzťahuje, sa teda nemožno proti štátu domáhať iných či ďalších nárokov, ako tých, ktoré tento zákon upravuje. Pri priznávaní odškodnenia podľa zák. č. 119/1990 Zb. musí preto súd osobitne skúmať, či sú splnené všetky podmienky pre aplikáciu osobitného odškodňovacieho predpisu, a to najmä vzhľadom na časové hľadisko vydania odsudzujúceho rozhodnutia a spáchania skutku, ako aj skutočnosť, či sa jedná o niektorý z expressis verbis vyjadrených zločinov, prečinov alebo priestupkov.
29. V prejednávanej veci si žalobkyňa ako jedna z právnych nástupcov po zomr. K.ovi A.m uplatňuje nárok na odškodnenie v podobe náhrady za stratu na zárobku jej otca po dobu výkonu trestu odňatia slobody. Medzi sporovými stranami nebolo v konaní sporné, že uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 01. 2016, č. k. 8Nt/8/2016-27 bola podľa § 33 ods. 2 per analogiam zák. č. 119/1990 Zb. vyslovená účasť otca žalobkyne- K.a A.ho, nar. XX.. XX. XXXX v Z. na súdnej rehabilitácii vo vzťahu k rozsudku bývalého Vojenského súdu I. stolice v Bratislave zo dňa 25. 01. 1946, sp. zn. Vtr-210/1946- II. Predmetným rozsudkom bol otec žalobkyne uznaný za vinného, že po prezentácii do prezenčnej služby vojenskej dňa 06. 11. 1945 u peš. pluku 17, po svojom zaradení ku kanonovej baterii v Bratislave, odvolávajúc sa na svoje náboženské presvedčenie, odoprel u tohto útvaru prevziať vojenskú výstroj a obliecť sa do vojenskej rovnošaty, teda úmyselne odoprel predviesť dôležitý služobný rozkaz daný mu jeho predstavenými, čím spáchal zločin porušenia subordinácie podľa § 145, § 146, § 149 Trestného zákona. V spojení s rozsudkom Najvyššieho vojenského súdu zo dňa 23. 05. 1946, sp. zn. P 39/1946 mu bol uložený trest odňatia slobody, ktorý po započítaní doby väzby a podmienečnom prepustení vykonával
v období od 09. 11. 1945 do 04. 12. 1946. Vzhľadom na rozhodnutie o účasti otca žalobkyne per analogiam na súdnej rehabilitácii sa súd prvotne zaoberal podmienkami pre aplikáciu zák. č. 119/1990 Zb. na žalobou uplatnený nárok na odškodnenie. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne v hmotnoprávnej rovine vyplývajúcu z ust. § 26 zák. č. 119/1990 Zb. má súd za preukázanú z rozhodnutia Štátneho notárstva pre X. 6 zo dňa 10. 10. 1990, sp. zn. 6D 1484/90-7. Základnou podmienkou, splnením ktorej sa súd v ďalšom musel zaoberať, bolo časové hľadisko spáchania skutku a vyhlásenia odsudzujúceho rozhodnutia, keď z výslovných ustanovení zák. č. 119/1990 Zb. vyplýva, že odškodnenie sa vzťahuje len na súdne rozhodnutia vyhlásené v období od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990 týkajúce sa skutkov spáchaných po 05. 05. 1945. V danej veci sa síce jedná o skutok otca žalobkyne spáchaný dňa 06. 11. 1945, t. j. po 05. 05. 1945, rovnako predmetný skutok bol klasifikovaný ako zločin porušenia subordinácie podľa § 145, § 146, § 149 Trestného zákona, ktorý v zmysle ust. § 4 písm. f) zák. č. 119/1990 Zb. spadá pod zákonom vymedzené zločiny, vo vzťahu ku ktorým prichádzala do súvahy súdna rehabilitácia, avšak za tento skutok bol odsúdený rozhodnutím vyhláseným dňa 25. 01. 1946 v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu vyhláseným dňa 23. 05. 1946, t. j. nepochybne mimo zákonom určeného rozhodného obdobia 25. 02. 1948 až 01. 01. 1990. Súd tak dospel k záveru, že žalobkyňou uplatnenému nároku na odškodnenie vo forme paušálnej náhrady za stratu na zárobku jej otca počas výkonu trestu odňatia slobody nie je v zmysle zák. č. 119/1990 Zb. možné vyhovieť pre nesplnenie podmienky časového hľadiska vydania odsudzujúceho rozhodnutia. Na uvedenom názore súdu nemení nič ani argumentácia žalobkyne, v ktorej sa odvolávala na možnosť odškodnenia per analogiam v nadväznosti na ust. § 33 ods. 2 zák. č. 119/1992 Zb., nakoľko odškodnenie per analogiam podľa § 33 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb., ako je v predmetnom ustanovení vyslovene uvedené, je možné len v prípadoch odškodnenia osôb nezákonne pozbavených osobnej slobody alebo majetku v súvislosti s trestnými činmi výslovne uvedenými v § 2 a 4 v rozhodnom období od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990 (v danom prípade bol otec žalobkyne pozbavený osobnej slobody v období od 09. 11. 1945 do 04. 12. 1946) a zákonné podmienky pre priznanie odškodnenia nie je možné takýmto účelovým extenzívnym výkladom za použitia analógie, ku ktorej pristúpila žalobkyňa, rozširovať. Rovnako je potrebné uviesť, že len samotná existencia súdneho rozhodnutia o účasti otca žalobkyne na rehabilitácii, ktorým naviac nie je súd rozhodujúci v civilnom sporovom konaní viazaný (§ 193 CSP), nezakladá bez splnenia ďalších podmienok nárok na odškodnenie podľa 23 zák. č. 119/1990 Zb.
30. Dospejúc k záveru, že vo veci nie sú splnené podmienky pre aplikáciu osobitnej právnej úpravy zák. č. 119/1990 Zb. pre odškodnenie žalobkyne v súvislosti s výkonom trestu odňatia slobody jej otcom, súd meritórne nepreskúmaval nárok z pohľadu dôvodnosti odškodnenia podľa uvedeného zákona (uplatnenie nároku v zákonnej prekluzívnej lehote, dôvodnosť výšky a iné). Vzhľadom na neviazanosť právnou kvalifikáciou strán sporu, sa súd zaoberal otázkou možnosti priznania odškodnenia žalobkyne podľa všeobecného odškodňovacieho právneho predpisu, ktorým sú v zmysle interpemporálnych ustanovení § 27 zák. č. 514/2003 Z.z. v spojení s § 28 zák. č. 58/1969 Zb., ustanovenia § 371 až § 374, § 385 dvadsiatej hlavy zák. č. 141/1961 Zb. Trestného poriadku (ďalej len „Trestný poriadok“). Nakoľko škoda v podobe ušlej mzdy mala vzniknúť právnemu predchodcovi žalobkyne, súd sa najprv musel vysporiadať s otázkou prechodu nároku na odškodnenie na žalobkyňu ako jednu z dedičiek po poškodenom, upravenou v ust. § 373 Trestného poriadku, ktorá aj napriek tomu, že je upravená v procesnoprávnom predpise, je svojou povahou hmotnoprávnou otázkou zakladajúcou aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne v konaní. V zmysle uvedeného ustanovenia, by si žalobkyňa mohla uplatňovať nárok na odškodnenie za trest, ale len za zákonom stanovenej podmienky, že v dôsledku výkonu trestu odňatia slobody došlo k ukráteniu na jej výžive alebo výchove, ktorú jej bol otec ako rodič zo zákona povinný poskytovať. Ako správne uvádza žalovaná, skutočnosť, že otec žalobkyne vykonával trest odňatia slobody ešte pred jej narodením, vylučuje akékoľvek ukrátenie na jej výchove alebo výžive v priamej príčinnej súvislosti s výkonom trestu odňatia slobody. Žalobkyňa tak v zmysle ust. § 373 Trestného poriadku ako všeobecného odškodňovacieho predpisu nie je osobou oprávnenou a aktívne vecne legitimovanou na uplatnenie nároku na odškodnenie majetkovej škody spojenej s výkonom trestu odňatia slobody jej zomrelého otca.
31. Záverom súd uvádza, že právne závery vyslovené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 161/2014, ako aj rozsudku Veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva v veci Bayatyan, na ktoré žalobkyňa podporne poukazovala, sú pre daný prípad vzhľadom na rozdielnosť skutkových okolností neaplikovateľné. Rovnako súdu je z úradnej činnosti známe, že rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I vo veci M. A. sp. zn. 8C/90/2016, ktorým bolo vyhovené obdobnému nároku, a ktorým súd rozhodujúci v danej veci nie je viazaný, bolo v odvolacom konaní zmenené tak, že žalobu odvolací súd
zamietol práve s poukazom na to, že k výkonu trestu odňatia slobody došlo mimo zákonom ohraničeného časového obdobia. Súd z uvedených dôvodov nevykonal žalobkyňou navrhnuté dokazovanie pripojením a oboznámením s obsahom spisu tunajšieho súdu sp. zn. 8C/90/2016.
32. Vzhľadom na vyššie uvedené súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
33. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
34. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
35. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa zásady úspechu v spore vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP, keď v konaní plne úspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov konania proti neúspešnej žalobkyni. Nakoľko však žalovanej žiadne trovy v konaní nevznikli, súd jej nárok na ich náhradu nepriznal. Rozhodnutím o nepriznaní nároku žalovanej na náhradu trov konania zároveň odpadá potreba samostatného rozhodnutia o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 02. 2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I. (§ 355, § 362 ods. 1 CSP)
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 358, § 359 CSP)
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 363, § 364 CSP)
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 2 CSP) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. (§ 366 CSP)
Ak povinný v stanovenej lehote dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.