Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3To-81-2024.pdf
PDF · 189.8 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/81/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Veselovskej a členov senátu JUDr. Márie Šimkovej a JUDr. Jána Evina, v trestnej veci obžalovaného Z.. H. F. pre zločin sexuálneho zneužívania podľa § 202 ods. 1 písm. a), ods. 2 Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného a prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I sp.zn. 46T/117/2022 zo dňa 21.02.2024, na verejnom zasadnutí konanom dňa 10.09.2024 jednomyseľne takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku sa prvostupňový rozsudok z r u š u j e.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku z dôvodu § 285 písm. a) Trestného poriadku sa obžalovaný
Z.. H. F., nar. XX.XX.XXXX v X., trvale bytom A. 6, U.,
o s l o b o d z u j e
spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III sp.zn. 3Pv 526/18/1103 pre zločin sexuálneho zneužívania podľa § 202 ods. 1 písm. a), ods. 2 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Trestného zákona na skutkovom základe, že
od presne nezisteného času mesiaca marec 2018 až do presne nezisteného času mesiaca máj 2018 v O. jazdeckého športu U., č. d. XXXX, U., ako profesionálny jazdecký tréner mal. pošk. N.Š., nar. v roku 2003 a mal. pošk. K.Č., nar. v roku 2002, ktoré mu boli zverené ako trénerovi do starostlivosti v rámci jazdeckých tréningov, týmto opakovane v intenzite takmer každý deň po dobu celých troch mesiacov od dovŕšenia ich 15 roku života ako zverenkyniam dával verbálne sexuálne výzvy typu „poď do boxu na rýchlovku", mal sexuálne narážky typu „dnes si jebavá, aké máš jebavé oči", obchytával mal. poškodené na prsiach, zadku, v rozkroku, na rukách a po stehnách, objímal ich, každý deň im aj vo večerných hodinách aj 20 až 30-krát telefonoval s tým, že sa ich vypytoval, ako sa majú, čo robia, kde sú, s kým sú, pričom v hovoroch tiež uvádzal, ako sa na mal. poškodené teší na druhý deň, ako ich má rád, daroval im rôzne jazdecké ošatenie, pričom od nich požadoval, aby mu za to dali pusu a aby sa pred ním do týchto darovaných vecí prezliekli, čo odmietli, načo sa nahneval, pričom mal. poškodenej N.Š. sa opýtal, či sa s ním nechce vyspať, chytil ju násilím za ruku a žiadal od nej, aby mu chytila jeho pohlavný úd a sexuálne ho uspokojila, pričom pohlavný úd mal stoporený a vytiahnutý von z nohavíc, čo ona odmietla, napodobňoval pohybmi svojho tela, aké by to bolo, keby mali spolu pohlavný styk, pričom niekoľkokrát ho mal. poškodená N.Š. upozorňovala na jeho nevhodné správanie, ktoré však neprestalo a zavŕšilo sa vyhrážkami s tým, že ju prestane trénovať, ako mal. poškodená N.Š. spala vo vozidle, ktoré šoféroval počas služobnej cesty z Rakúska na Slovensko, si obvinený rozopol zips na nohaviciach, chytil jej ruku a túto položil na svoj stoporený pohlavný úd v očakávaní sexuálneho uspokojenia, pričom ako sa mal. poškodená zobudila a bránila sa tomuto, opätovne mu dohovárala, no tento sa jej mal opäť vyhrážať, že ju prestane trénovať, čo by znamenalo jej profesionálnu stagnáciu, čím na ňu opakovane vyvíjal nátlak,
ďalej mal. poškodenej K.Č. okrem spomínaných verbálnych sexuálnych narážok navrhoval, aby s ním išla do „kumbálu", donútil ju, aby si na neho sadla, držal ju, aby ostala sedieť na ňom a chytal ju v oblasti rozkroku, pričom na upozornenie mal. poškodených, že si neželajú takéto správanie z jeho strany, sa týmto začal vyhrážať, že ich prestane trénovať, čo by znamenalo ich profesionálnu - jazdeckú stagnáciu a možný koniec ich kariéry,
nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III z a m i e t a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Mestský súd Bratislava I pod sp.zn. 46T/117/2022 dňa 21.02.2024 uznal obžalovaného Z.. H. F. vinným zo spáchania zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 202 ods. 1 písm. a), ods. 2 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Trestného zákona na skutkovom základe, ktorý je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Za to mu súd prvého stupňa podľa § 202 ods. 2 Trestného zákona použitím § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 38 ods. 2, § 41 ods. 1 Trestného zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, ktorého výkon podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona podmienečne odložil s probačným dohľadom na skúšobnú dobu v trvaní 3 roky. Podľa § 50 ods. 2, § 51 ods. 4 písm. j), písm. f) Trestného zákona súd obžalovanému uložil príkaz podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve a príkaz ospravedlniť sa písomnou formou poškodeným X. A. a Q. T. T..
Proti tomuto rozsudku podali obžalovaný aj prokurátor ihneď po jeho vyhlásení odvolanie.
Odvolanie prokurátora odôvodnené podaním zo dňa 25.03.2024 bolo podané v neprospech obžalovaného a smerovalo proti výroku o treste, ktorý prokurátor považoval za neprimerane mierny. Dôvodí, že obžalovaný je žalovaný zo závažného trestného činu - sexuálneho zneužívania podľa § 202 ods. 1 písm. a), ods. 2 Trestného zákona, ktorý spáchal na deťoch mu zverených pod jeho dozor, a tento čin spáchal použitím nátlaku. Čo sa týka osoby páchateľa, ak by na obžalovaného nepodali poškodené trestné oznámenie, a ak by nebol včas vyšetrovaný OČTK a nebola by na neho podaná obžaloba, i naďalej by pokračoval v takomto spôsobe života a možno by sa dopustil takéhoto konania aj voči ďalším dievčatám, ktoré by mu boli zverené pod jeho dozor ako trénerovi jazdectva. Obvinený kvôli svojej morálnej uvoľnenosti nevnímal toto svoje správanie popísané v obžalobe ako problém, neuvedomil si však, alebo možno mu bolo ľahostajné, že maloleté poškodené nie sú akési sexuálne objekty na obchytkávanie, napriek tomu, že prejavili, že si to neželajú, zasahoval do ich intímnej integrity a bolo to pre nich nepríjemné až ponižujúce. Obžalovaný tak v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní svoju vinu popieral a na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že sa cíti byť absolútne nevinný zo spáchania skutku, ktorý mu je kladený za vinu. Uviedol, že celé je to pomsta detí a ich rodičov za to, že ich dvakrát vyhodil. Dievčatá vôbec nekontaktoval každý deň, videl ich iba 4x do týždňa na tréningu. Vždy boli pri nich aj iní ľudia, takže keby im dával sexuálne návrhy, tak by to videli. Intervenujúci prokurátor vzhľadom na vykonané dokazovanie, okolnosti skutku a osobu páchateľa navrhol súdu uložiť obžalovanému úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby so zaradením ho do výkonu trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Takisto navrhol uložiť mu trest zákazu činnosti - výkonu trénerstva v oblasti v trvaní 3-4 roky. Vzhľadom na osobu obžalovaného Z.. H. F. a závažnosť spáchaných skutkov je dôvodný záver, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaného nemožno trest uložený v napadnutom rozsudku považovať za dostatočný. Takisto je potrebné a žiadúce, aby bol obžalovanému uložený aj trest zákazu činnosti z dôvodu, aby už neprichádzal do kontaktu s ďalšími maloletými dievčatami, ktoré by mohol pri výkone trénerstva sexuálne obťažovať a ohrozovať ich mravnú výchovu. Ako uviedol aj súd v odôvodnení svojho rozsudku, zo znaleckého posudku znalkyne z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia detí a dospelých, PhDr. Mgr. Eleny Fortis, PhD. vyplýva, že obvinený je extrovertná osobnosť v správaní s nebrzdenou impulzivitou a morálnou uvoľnenosťou. Je to konfliktný typ, ľahko sa uráža, má narcistické prejavy so znakmi infantilnej nezdržanlivosti. Nemá však sklony ku klamstvu, fabulácii, fantázii na
chorobnom podklade. Na PPG zázname bola zaznamenaná vyššia pozitívna reaktivita na statické podnety s agresívnym obsahom typu fyzické násilie na dospelých objektoch ženského pohlavia aj nedospelých objektoch ženského a mužského pohlavia. Záznam PPG svedčí pre heterosexualitu so záujmom o sexuálne agresívne správanie, násilie na ženách v zmysle sadistického zamerania. Sexualita obvineného nevylučuje násilie na nedospelých objektoch ženského a mužského pohlavia. PPG záznam svedčí o sexuálnej úchylke - sexuálna agresivita. Nejaví však známky psychickej poruchy.
Pokiaľ ide o tvrdenia obhajcu, že obžaloba je v stave dôkaznej núdze z dôvodu, že sa jedná o tvrdenia svedkýň - poškodených proti tvrdeniu obžalovaného, a z tohto dôvodu nemožno uznať vinu u obžalovaného, prokurátor uvádza, že pri takýchto závažných trestných činoch ako je sexuálne zneužívanie by potom zrejme podľa obhajcu nikdy nedošlo k odsúdeniu obvineného, nakoľko pri trestných činoch sexuálneho a násilného charakteru zväčša ide o tvrdenie proti tvrdeniu. A práve z tohto dôvodu" je potrebné verifikovať tvrdenie poškodenej znaleckým posudkom psychológa a tiež ďalším znaleckým dokazovaním, či už z oblasti klinickej psychológie alebo psychiatrie. A práve znalkyňa PhDr. Katarína Haidová z odboru psychológia, odvetvie psychológia detí a dospelých, vo svojom znaleckom posudku skonštatovala, že Q. T. T. nemá tendenciu skresľovať, zahmlievať a zatajovať ňou vnímané skutočnosti do takej miery, že by sa štylizovala do role obete. Neboli u nej zistené sklony k hystérii a konfabulovaniu. Takisto skonštatovala, že u X. A. neboli zistené sklony skresľovať, zahmlievať a zatajovať ňou vnímané skutočnosti a nepreukázal sa u nej sklon k hystérii a konfabulovaniu. Vychádzajúc z právnej teórie premietnutej do Trestného zákona je konečným cieľom sankcií uvedených v Trestnom zákone ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, aby sa zabránilo páchaniu trestných činov vôbec alebo, aby boli páchané v čo najmenšej miere. Prokurátor má za to, že súd nedostatočne vyhodnotil spoločenskú nebezpečnosť konania obžalovaného a vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považuje trest v rozpore s ustanovením § 34 ods. 1 Trestného zákona a samotný trest za nepostačujúci na nápravu páchateľa, a tiež vzhľadom k osobnosti obžalovaného a jeho protiprávne konanie za neprimeraný a príliš mierny. Tiež v rozsudku absentuje uloženie trestu zákazu činnosti spočívajúceho v zákaze vykonávať jazdecké trénerstvo na základe jeho licencie vydanej Slovenskou jazdeckou federáciou. Prokurátor navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a uložil obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a tiež trest zákazu činnosti.
Obžalovaný svoje odvolanie odôvodnil prostredníctvom obhajcu podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 24.04.2024. Obhajoba uvádza, že s napadnutým rozsudkom sa nestotožňuje a považuje ho za nezákonný, arbitrárny a nepreskúmateľný. Súd nevyhodnotil všetky vykonané dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach tak, ako to predpokladá ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku, pričom skutkový stav ustálil tak, ako je rozvedený vo výroku rozsudku, hoci tento skutkový stav popísaný v skutkovej vete nebol preukázaný v prípravnom konaní ani na hlavnom pojednávaní. Súd sám v odôvodnení rozsudku uviedol, že: „Pri uznaní viny súd vychádzal predovšetkým z výpovedí poškodených X. A. a Q. T. T., výpovedí svedkov J.. U. T., Z.. T. A. ako aj zo znaleckých posudkov PhDr. Kataríny Hajdovej a PhDr. Eleny Fortis. Okrem tvrdení mal. K.Č a N.Š. niet iných dôkazov a dôkazná situácia je vylepšovaná a nedostatok dôkazov je vykrývaný znaleckými posudkami znalcov PhDr. Kataríny Hajdovej a PeaDr. Frotis. Svedkovia vypočutí v konaní, vrátane J.. U. T. a Z.. T. A. sú svedkovia z počutia, nič vlastnými zmyslami ohľadne skutku nevnímali. Počuli, čo vraj rozprávali poškodené mal. K.Č a N.Š., ktoré nesporne boli v konflikte s obžalovaným Z.. F., ktorý jedenkrát ukončil ich dobrovoľné trénovanie a po obnovení dobrovoľného trénovania po udalostiach na pretekoch v Bábolne v Maďarsku, kde si neplnili povinnosti ohľadne starostlivosti o kone maloletým povedal, že ich prestáva dobrovoľne trénovať, načo sa spustila voči nemu zo strany maloletých kampaň, ktorá vyústila do podania trestného oznámenia J.. U. T.. Obhajoba poukazuje na to že, trestné oznámenie bolo podané dňa 17.08.2018 na Okresnú prokuratúru BA III a obvinenie bolo vznesené až 16.2.2021 t.j. 2 roky a 7 mesiacov po podaní trestného oznámenia, čo je nezvyklé a je v rozpore so zásadami trestného konania na spravodlivý a zákonný proces. Obhajoba je toho názoru, že vykonanými dôkaznými prostriedkami neboli získané také nespochybniteľné dôkazy, ktoré by obžalovaného plne usvedčovali zo spáchania žalovaného zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 202 ods. 1 písm. a), ods. 2 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Trestného zákona a to tak po stránke subjektívnej ako aj objektívnej. Vyhodnotenie podstatných častí zabezpečených a vykonaných vyviňujúcich dôkazov a ich následné prepojenie s právnymi úvahami zo strany súdu prvého stupňa je podľa obhajoby nesprávne a ako taký je potom
nesprávny aj nadväzujúci výrok súdu o vine obžalovaného. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na zásadu voľného hodnotenia dôkazov uvedenú v § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Podstatou tejto zásady je, že orgány činné v trestnom konaní a súd nemajú zákonom stanovené, aké množstvo dôkazov a akých dôkazov je potrebné vykonať na preukázanie potrebných skutočností a zákon neuvádza ani druhy dôkazných prostriedkov, ktoré sa majú použiť. Ani jeden z dôkazov nemá dopredu určenú dôkaznú silu a hodnotu a zároveň Trestný poriadok neustanovuje ani potrebný počet dôkazov k preukázaniu skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však neumožňuje ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a rozhodovaní. Súd nemá na výber, ktoré z vykonaných dôkazov vyhodnotí, a ktoré nie, alebo ktoré z vykonaných dôkazov bude brať pri rozhodovaní do úvahy, a ktoré opomenie. Všetky dôkazy musia byť podrobené hodnoteniu, a to každý jeden samostatne a všetky vo vzájomnej súvislosti. Vnútorné presvedčenie má byť prísne logické opierajúce sa o právny poriadok, a o všestranné, hlboké a logické zhodnotenie dôkazov i vzájomných súvislosti prípadu s ohľadom na skutkovú vetu ktorou sa ukladá vina za určité konanie obvinenej osobe.
Súd prvého stupňa nevenoval dostatočnú pozornosť hodnoteniu dôkazov v ich vzájomných súvislostiach, pričom vykonané dôkazy vyhodnotil jednostranne, selektívne nekriticky v neprospech obžalovaného a vyložene v prospech maloletých poškodených. Hodnotenie dôkazov zároveň nie je úplne zrozumiteľné, pretože súd konkrétne, presne a preskúmateľne neuvádza, ktoré skutočnosti kladené obžalovanému za vinu boli vykonaným dokazovaním pred súdom preukázané, a ktoré nie za stavu, keď proti sebe antagonistický stoja tvrdenia a jednotlivé samostatné výpovede poškodenej mal. K.Č. a samostatne výpovede poškodenej mal. N.Š. proti tvrdeniam obžalovaného. Osobitne v rozsudku chýba v jeho odôvodnení hlbšia analýza, prečo súd pri vyhodnotení dôkazov nerešpektoval a nevyhodnotil tvrdenia svedka J.. U. T. v tom slova zmysle, že svedok sa súdu javil byť dôveryhodným svedkom, napriek tomu, že na hlavnom pojednávaní konanom dňa 13.11.2023 ako svedok nevypovedal zhodne ako v prípravnom konaní zo dňa 25.5.2022 k otázkam č. 8-15 a č. 40-42 v jeho výpovedi z prípravného konania. Na HP konanom dňa 13.11.2023 vo svojej spontánnej výpovedi ako prvú vetu uviedol svedok toto tvrdenie : „Ja som sa o daných skutočnostiach dozvedel od mojej dcéry. Uviedla mi to, čo je uvedené v obžalobe“ Ďalej obhajca cituje otázky, ktoré na hlavnom pojednávaní kládol svedkovi, a tiež odpovede svedka na tieto otázky. Výpoveď svedka je podľa obhajoby pochybná a spochybňuje aj vierohodnosť výpovede maloletej N.Š., lebo je vylúčené, že by skutočnosti uvedené v trestnom oznámení, ktoré vyhotovil JUDr. H. po rozhovore s mal. N.Š. bez prítomnosti jej otca J.. U. T. ako zákonného zástupcu osobitne v časti II. trestného oznámenia uviedla poškodená H.. H., lebo uvedené tvrdenia mal. N.Š. nikdy neuviedla svojim rodičom, a naopak takéto veci mala vraj potvrdiť a uviesť H.. H. osamote, ktorý napísal obsah trestného oznámenia, ktoré J.. U. T. len podpísal bez toho, aby bol prítomný pri rozhovore H.. H. s jeho dcérou mal. N.Š. a bez toho aby čítal obsah trestného oznámenia.
Vyššie uvedené skutočnosti potvrdzujú pravdivosť tvrdení obžalovaného, čo sa týka jeho sociálnych vzťahov z poškodenými mal. N.Š. a mal. K.Č., ktoré dobrovoľne, nezáväzne a bezplatne učil jazdiť s ich súhlasom, ako odplatu za to, lebo jazdili kone obžalovaného. Obhajoba súdu prvého stupňa vytýka to, že uznal obžalovaného za vinného zo skutku tak, ako ho vymedzil v obžalobe prokurátor, bez ohľadu na to, že by sa tvrdenia v tejto obžalobe preukázali a boli podložené dôkazmi. Súd prvého stupňa rezignoval na námietky obhajoby, že prokurátor neuniesol dôkazné bremeno v tvrdeniach, ktoré sú obsahom skutkovej vety. V tomto smere preto obhajoba poukazuje na tieto tvrdenia v skutkovej vete obžaloby, ktoré si súd osvojil bez toho, aby ich mal preukázané dôkazmi. Ide o tieto tvrdenia v skutkovej vete napadnutého rozsudku, ktoré nie sú dôkazmi potvrdené:
- „od presne nezisteného času mesiaca marec 2018 až do presne nezisteného času mesiaca máj 2018 v O. jazdeckého športu U. č.d. XXXX, U., ako profesionálny jazdecký tréner mal poškodenú N.Š nar. v roku 2003 a mal. poškodenú K.Č. nar. v roku 2002, ktoré mu boli zverené ako trénerovi do starostlivosti v rámci jazdeckých tréningov, týmto opakovane v intenzite takmer každý deň po dobu celých troch mesiacov od dovŕšenia ich 15. roku života ako zverenkyniam dával verbálne sexuálne výzvy typu „ poď do boxu na rýchlovku, mal sexuálne narážky typu „dnes si jebavá“, „aké máš jebavé oči“, obchytkával mal. poškodené na prsiach, zadku, rozkroku, na rukách a po stehnách, objímal ich,... “
Tieto skutkové tvrdenia sú otrocký prevzaté z trestného oznámenia, ktoré napísal H.. H. na žiadosť J.. U. T., ktorý mu pomáhal pri príprave trestného oznámenia, a ktoré vraj H.. H. mala povedať mal. N.Š. bez prítomnosti otca, ktorý toto trestné oznámenie napísané H.. H. podpísal a podal. Súd prvej inštancie
si tieto veci vôbec nepovšimol a arbitrárne vyhovel pokiaľ obžalobe bez dôkazov v tejto namietanej časti skutkovej vety uznal vinu.
Pozornosti súdu prvej inštancie ušlo, že v trestnom oznámení sú tieto skutkové tvrdenie uvedené nasledovne bez ďalších dôkazov:
„Dcéra Q. mi opísala, že zo strany trénera začalo „zvláštne“ správanie (po jej 15. narodeninách) tým, že sa jej po jazdeckom tréningu, keď boli osamote, akoby nechtiac dotýkal na citlivých miestach (napr. na prsiach, na zadku), neskôr nasledovali objatia, ako aj verbálne sexuálne výzvy napr. „ poď do boxu na rýchlovku“, či sexuálne narážky typu „dnes si jebavá“ a pod. Toto sa všetko výlučne bez prítomnosti tretej osoby.“ V bode III. trestného oznámenie sa doslovne uvádza: „Na základe týchto skutočností mám ako oznamovateľ dôvodné a vážne podozrenie, že konanie Z.. J. F., ktorému moja dcéra Q. bola zverená počas jazdeckých tréningov a ktoré bolo popísané vyššie presiahlo mieru neetického a nemravného správania.“ Na tieto tvrdenia, ktoré prokuratúra prevzala do časti skutkovej vety obžaloby z obsahu trestného oznámenia, nie sú žiadne relevantné dôkazy a napriek tomu ich súd akceptoval a o takúto skutkovú vetu v tomto tvrdení, ktorá je zhodná s časťou obsahu trestného oznámenia oprel svoje rozhodnutie a uznal obžalovaného vinným, hoci bolo od počiatku zjavné, že v spise na to nie sú dôkazy. Namietam zákonnosť rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý v rozpore so zásadou „in dubio pro reo“, ktorá stanovuje povinnosť súdu rozhodovať v prospech obžalovaného, pokiaľ o jeho vine existujú pochybnosti, ktoré nemožno odstrániť, obžalovaného aj napriek tejto zásade uznal vinným aj z vyššie uvedeného tvrdenia v skutkovej vete, ktoré je vágne, neurčité a ničím nepreukázané.
Osobitne obžalovaný poukazujem na to, že tvrdenie uvedené v skutkovej vete, že: „ako profesionálny jazdecký tréner mal. poškodenej N.S. nar. v roku 2003 a mal. poškodenej K.Č. nar. 2002, ktoré mu boli zverené, ako trénerovi do starostlivosti v rámci jazdeckých tréningov...“ sa nezakladá na pravde, lebo mal. N.Š a K.Č mu neboli zverené do starostlivosti, ale chodili do jazdeckého klubu dobrovoľne zo svojho rozhodnutia, a tam sa podieľali na klubovej činnosti a učili sa jazdiť so súhlasom ich rodičov. Obžalovaný vôbec nebol za ne zodpovedný, jemu ich nikto nezveril. Napr. obdobným spôsobom ako je to napr. v školstve, kde rodičia privedú deti do školy, zveria ich škole počas vyučovania a vyzdvihnú si ich resp. samé po skončení vyučovania odídu domov. Obžalovanému nikto nezveril do žiadnej starostlivosti mal. N.Š a K.Č. tieto chodili do jazdeckého klubu a podieľali sa na klubovej činnosti so súhlasom svojich rodičov a obžalovaný sa dobrovoľné ujal ich tréningov, keďže jazdili jeho kone a mal. N.Š. mala podľa obžalovaného prirodzený talent a mohla v parkúrovej jazde byť úspešnou. Učil jazdiť obe dobrovoľne ako istú odplatu za to, že jazdili dobrovoľne jeho kone, za čo sa obžalovaný odvďačil, že som ich dobrovoľne učil jazdiť, a takto trénoval svoje kone. O tomto mali vedomosť ich rodičia, že to bolo len na dobrovoľnej báze, a teda tvrdenie, že boli obžalovanému zverené ako trénerovi do starostlivosti v rámci tréningov, nie je pravdivé. Aj táto skutočnosť je vymyslená a nemá oporu v žiadnych dôkazoch, ide len o domnienky, ktoré si vymyslel autor trestného oznámenia H.. H. a ten, kto zostavoval, konštruoval a vymýšľal skutkovú vetu z ktorej bol obžalovaný neskôr obvinený po 2,7 roka od podania trestného oznámenia.
Ani právna kvalifikácia skutku neobstojí a je nadkvalifikovaná vzhľadom na to, že v skutkovej vete sú uvádzané skutočnosti, ktoré nie sú pravdivé a sú vykonštruované bez dôkazov. Súd prvého stupňa „naletel“ na právnu kvalifikáciu stanovenú obžalobou, ktorá nie je skutkovo preukázaná a podložená dôkazmi. Obhajoba vytýka súdu prvej inštancie, že ex offo neaplikovala v danej veci princíp ultima ratio a to ani len v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona prostredníctvom materiálneho korektívu a ani zásadu in dubio pro reo, keď dôkazná situácia bola a je taká, že proti sebe stoja dve rozdielne tvrdenia, tvrdenie obžalovaného a tvrdenie poškodených, aj to každé samostatne proti obžalovanému, pričom tvrdenie poškodených nie sú podporené žiadnymi priamymi dôkazmi a dôkazná situácia sa zo strany obžaloby vylepšovala znaleckými posudkami na ktoré sa súd v odsudzujúcom rozsudku odvoláva, napriek tomu, že ide o znalecké dokazovanie, ktoré nemožno označiť, že je s výsledkom bez akýchkoľvek pochybností, a že sa závery znaleckého posudku rovnajú istote, lebo ide len o hypotetické úvahy znalcov bez záruky vierohodnosti, na základe ktorej možno bez akýchkoľvek pochybností rozhodnúť o vine.
K tvrdeniu v skutkovej vete, že obžalovaný mal opakovane v intenzite takmer každý deň po dobu celých troch mesiacov od dovŕšenia ich 15. roku života dávať poškodeným verbálne sexuálne výzvy, narážky“ atď., obžalovaný zdôrazňuje, že poškodené u obžalovaného mali sa dobrovoľne učiť jazdiť na koňoch 2 až 3 krát týždenne, ak prišli, pričom približne každý druhý víkend boli preteky, na ktorých boli spravidla
prítomní aj ich rodičia a počas takéhoto týždňa sa učili jazdiť len raz, ak prišli dobrovoľne. Dobrovoľne a na svoje náklady sa zúčastňovali aj pretekov, načo obžalovaný poskytol kone a ich prepravu do miesta pretekov. Z uvedeného vyplýva, že poškodené sa učili jazdiť na koni cca 8x za mesiac, a teda za obdobie troch mesiacov mohlo ísť o približne 24x učenia sa jázd na koni, ak vôbec prišli, lebo všetko bolo dobrovoľné, čo záviselo od nich, keď prišli a od obžalovaného, keď mal čas. Pri jazdení jeho koní 90% času bol prítomní aj svedok A., prípadne jeho manželka a sám Čupka na pojednávaní potvrdil, že pri jazdách na koňoch bol väčšinou prítomný aj on, ale on žiadne obťažovanie nevidel a o tomto mal iba počuť. Aj tieto tvrdenia v skutkovej vete nie sú ničím podložené, práve naopak, bolo preukázané, že mal poškodené N.Š. a K.Č. nechodili každý deň do areálu, ale len nezáväzne, keď chceli a mali čas a obžalovaný ich učil jazdiť na ich koňoch dobrovoľne, iba keď prišli. Všetko bolo na dobrovoľnej báze bez akéhokoľvek systematického harmonogramu resp. zmluvy alebo zmluvného vzťahu.
K tvrdeniu, že:..., „každý deň im aj vo večerných hodinách aj 20- až 30-krát telefonoval“ s tým, že sa ich vypytoval ako sa majú, čo robia, kde sú, s kým sú, pričom v hovoroch tiež uvádzal ako sa na mal. poškodené teší na druhý deň, ako ich má rád“, na takéto tvrdenie nie je v spise žiadny dôkaz. Aj tieto tvrdenia, ktoré neboli obžalobou overené žiadnym dôkazom napriek tomu, že sú overiteľné z podkladov o prevádzke mobilných telefónov od príslušných operátorov, prevzal súd do skutkovej vety na uznanie viny, aj napriek tomu, že v spise na to nie sú dôkazy. Obžaloba sa ani nesnažila toto tvrdenie podoprieť dôkazom, a to výpisom z prevádzky telefónnych staníc obžalovaného a poškodených mal. N.Š. a mal. K.Č., alebo aspoň dôkazom snímky obrazoviek mobilných telefónov poškodených, z ktorých by vyplývalo, že by im čo i len raz v takejto intenzite telefonoval. Súd napriek tomu, že obžaloba vôbec neuniesla dôkazné bremeno v tomto smere, uznal obžalovaného vinným aj za toto údajné konanie, čím vlastne porušil zásadu prezumpcie neviny ale aj zásadu „ in dubio pro reo“, keď o toto ničím nepodložené tvrdenie oprel vinu. Obhajoba vytýka túto nezákonnosť súdu prvého stupňa týmto odvolaním a žiada v odvolacom konaní ho odvolacím súdom preveriť a vyhodnotiť v prospech obžalovaného v zmysle zásad trestného konania.
K tvrdeniu o kupovaní jazdeckého oblečenia, že „... daroval im rôzne jazdecké ošatenie, pričom od nich požadoval, aby mu za to dali pusu, a aby sa pred nim do týchto darovaných veci prezliekli, čo odmietli, načo sa nahneval,“ obhajoba uvádza, že oblečenie bolo darované poškodenej T. v čase, keď mala ešte 14 rokov, čo vylučuje tvrdenie, že nevhodné správanie začalo až po dovŕšení 15 rokov. Pri darovaní oblečenia boli prítomné svedkyňa H. a H.. W. a tieto podmienku skúšania si tohto oblečenia a prezliekania sa predo obžalovaným nepotvrdili, naopak, takéto tvrdenia poškodených popreli, načo súd vôbec neprihliadol. Aj časť tohto tvrdenia je použitá z formulácie z trestného oznámenia, ktoré vypracoval H.. H., a ktoré podpísal J.. U. T.. Tieto tvrdenia sú nepravdivé, lebo žiadne ďalšie ponúkané darčeky, peniaze, ako aj pozvania na obedy sa nikdy neudiali. Na tieto tvrdenia v trestnom oznámení sa ani nevykonávalo dokazovanie na preverenie pravdivosti týchto tvrdení, čo je v rozpore zo zásadami trestného konania. V tomto smere boli upreté práva obžalovaného na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je i prípravné konanie. Jazdecké nohavice Q. T. daroval ako 14 ročnej za to, že jazdila jeho kone ako odplatu.
K tvrdeniu, že: „...pričom mal poškodenej N.Š. sa opýtal, či sa sním nechce vyspať, chytil ju násilím za ruku a žiadal od nej aby mu chytila jeho pohlavný úd a sexuálne ho uspokojila, pričom pohlavný úd mal stoporený a vytiahnutý von z nohavíc, čo ona odmietla, napodobňoval pohybmi svojho tela, aké by to bolo keby mali spolu pohlavný styk, pričom niekoľkokrát ho mal. poškodená N.Š. upozorňovala na jeho nevhodné správanie, ktoré však neprestalo a zavŕšilo sa vyhrážkami s tým, že ju prestane trénovať, ako mal, poškodená N.Ś. spala vo vozidle, ktoré šoféroval počas služobnej cesty z Rakúska na Slovensko, si obvinený rozopol zips na nohaviciach, chytil jej ruku a túto položil na svoj stoporený pohlavný úd v očakávaní sexuálneho uspokojenia, pričom ako sa mal. poškodená zobudila a bránila sa tomu, opätovne mu dohovárala, no tento sa jej mal opäť vyhrážať, že ju prestane trénovať, čo by znamenalo jej profesionálnu stagnáciu, čím na ňu opakovane vyvíjal nátlak ... “, obhajoba uvádza, že formulácia tejto skutkovej vety nie je ničím dôkazné podložená, naopak vychádza z tvrdenia v trestnom oznámení, ktoré vypracoval H.. H., a ktoré podpísal J.. U. T., toto tvrdenie v skutkovej vete nebolo ničím preukázané, je to len tvrdenie poškodenej mal. N.Š., ktoré je tvrdením proti tvrdeniu obžalovaného. Okrem iného sa malo stať vraj 28.04.2018 pričom trestné oznámenie bolo podané 14.08.2018 ako odozva na list, ktorý obžalovaný doručil svedkovi J.. U. T. cestou jeho právneho zástupcu, v ktorom okrem iného právny zástupca obžalovaného uvádzal, že poškodená mal. N.Š. šíri o obžalovanom nepravdivé informácie o sexuálnom obťažovaní, ktoré ohrozujú jeho vážnosť a občiansku česť, a že mu môžu
spôsobiť aj škodu. Obžalovaný tvrdí, že trestné oznámenie a jeho obsah bol zo strany J.. U. T. obranou proti vyzve právneho zástupcu obžalovaného zo dňa 22.6.2018 vo veci „Žiadosť o ospravedlnenie a zjednanie nápravy“ č.l. 151-152 spisu. Oprávnenosť tohto tvrdenia o trestnom oznámení je potvrdené aj výpoveďou svedka J.. U. T. z prípravného konania v jeho výpovedi zo dňa 25.05.2022.
K vyhrážkam, že „ich prestane trénovať“ uvádza, že ak sa mal N.Š a K.Č. vyhrážať, že ich prestane učiť jazdiť na jeho koňoch, ak nebudú tolerovať jeho správanie, resp. ak sa mu nejakým spôsobom nepoddajú, tak poukazuje na to, ako by to bolo možné, keď to má byť pravda, že sa s ním učili na jeho koňoch jazdiť tri mesiace bez toho že by sa mu poddali. Preto je takéto tvrdenie nelogické, zákerne vymyslené z pomsty, že ich prestal učiť jazdiť na jeho koňoch, čo robil dobrovoľne a nezištne. Zdôrazňuje, že voči nim nemal žiadny záväzok ani zmluvu s rodičmi. Preto úvahy o tom, že keď ich prestane trénovať, že by to znamenalo ich profesionálnu jazdeckú stagnáciu a možný koniec ich kariéry, je absolútne vymyslená vec. Obhajoba tvrdí, že H.. H. v predmetnom konaní mal byť vypočutý ako svedok na okolnosti vypracovania trestného oznámenia na základe rozhovoru s mal. N.Š. bez prítomnosti jej zákonného zástupcu v čase, keď nebola plnoletá. V konaní vôbec nemal vystupovať ako splnomocnenec poškodenej mal. N.Ś. pre pomer k veci a k osobám - svedkom. H.. H. napísal do trestného oznámenia skutočnosti, ktoré nezodpovedali pravde, a uviedol nepravdivé skutočnosti, ktoré privodili obžalovanému trestné stíhanie. OČTK v prípravnom konaní z obsahu trestného oznámenia nakompilovali skutkovú vetu, ale tvrdenia v nej vôbec dôkazné nepreverovali. Bez dôkazov podali obžalobu a tvrdenie mal. N.Š. a K.Č. podporili znaleckými posudkami. Konajúci súd „sadol na lep“ obžalobe, keď arbitrárnym spôsobom si osvojil tvrdenia v obžalobe a nevyžadoval dôkazy na jednotlivé tvrdenia v skutkovej vete obžaloby a arbitrárne túto vetu prevzal do rozsudku a vyslovil vinu obžalovaného bez dôkazov.
K tvrdeniu, že „... ďalej mal. poškodenej K.Č. okrem spomínaných verbálnych sexuálnych narážok navrhoval, aby s ním išla do kumbálu, donútil ju, aby si na neho sadla, držal ju, aby ostala sedieť na ňom a chytal ju v oblasti rozkroku, pričom na upozornenie mal. poškodených, že si neželajú takéto správanie z jeho strany sa týmto začal vyhrážať, že ich prestane trénovať, čo by znamenalo ich profesionálnu
- jazdeckú stagnáciu a možný koniec ich kariéry, “ obhajoba uvádza, že čo sa týka miestnosti tzv. "kumbálu", tak táto sa doposiaľ nepodarila ustáliť, nakoľko jedna poškodená hovorí o miestnosti pri holuboch ako o „kumbáli“, druhá poškodená hovorí o miestnosti v zadnej maštali ako o „kumbáli“ a svedok S. hovorí o miestnosti v prednej bočnej časti stajne ako o „kumbáli“, resp. o sklade. V areáli sa nachádza vyše 30 miestností, pričom tie najčastejšie využívané majú medzi jazdcami, resp. zamestnancami pridelené slangové pomenovania, a preto je vysoko nepravdepodobné, že by dve mal. poškodené, ktoré si údajne hovorili všetko, nevedeli ustáliť miestnosť, v ktorej malo dôjsť k údajnému obťažovaniu. Poškodené uviedli, že na tzv. „tréningy“ chodili o 16:00, pričom v čase od 16:00 - 19:00 sú v maštaliach prítomní spravidla 4 stajníci, ktorí v tomto čase kŕmia kone a robia poriadok pod koňmi. V čase po 16:00 sa v priestoroch maštale nachádzajú spravidla aj nájomcovia jednotlivých boxov, ktorí sa po robote chodia postarať o kone, ktoré majú v predmetnom areáli ustajnené. Navyše manželka Z.. F. sa nachádza v predmetnom areáli v zásade denne od 13:00 do 20:00. Ak by dochádzalo k tak intenzívnemu obťažovaniu po dobu troch mesiacov v priestoroch maštale, tak by nepochybne existovali svedkovia, ktorí by vedeli podporiť tvrdenia poškodených. Vzhľadom k tomu, že ide o vymyslené tvrdenia z pomsty zo strany mal. poškodených tak, takýto potenciálni svedkovia preto ani nemôžu existovať, lebo skutky sa nestali.
Súd prvého stupňa nevenoval pozornosť vierohodnosti mal. Poškodených. Poškodené uviedli, že im na tzv. „tréningu“ dával Z.. F. jazdiť na 7-8 koňoch, avšak tréning jedného koňa trvá v zásade hodinu až hodinu a pol, a preto ak by poškodené došli na tzv. „tréning“ o 16:00, tak by po odjazdení 7-8 koní odchádzali z tzv. „tréningu“ najskôr o 24:00. Z uvedeného je zjavné, že mal. poškodené si vymýšľajú vo výpovediach a vlastne využili laxnosť OČTK, že tieto nevenovali pozornosť potrebnému zisteniu skutkového stavu v súlade so zásadou stanovenou v § 2 ods. 10 Trestného poriadku. Totižto nezainteresovaný čitateľ spisu vôbec nemôže získať obraz o danej veci tak, aby jej porozumel, lebo výpovede mal. poškodených a ich rodičov sú laxné vykonané, nie sú napríklad vypočuté matky mal. N.Š a K.Č. ako aj napríklad brat K.Č., ktorý taktiež chodil do jazdeckého areálu.
Obhajoba namieta neobjektívne a účelové odôvodnenie rozsudku, konkrétne aj stranu 11, kde súd uvádza, že „vysoko kontaktné až nepríjemné správanie potvrdzuje vo svojej výpovedi svedkyňa H., pričom H. vo svojej výpovedi uviedla, že Z.. F. je kontaktnejší typ človeka, ktorý ju po každom parkúre vystískal ako otec, a preto nevedno, na základe čoho dospel k dojmu, že svedkyňa H. označila správanie
obžalovaného ako nepríjemné. K výpovedi svedka S. vysvetlenie sudcu, že poškodená si mohla pomýliť zatrúbenie svedka S. s vypustením vzduchu po vypnutí motora nákladného auta, pôsobí viac ako nezmyselne, nakoľko osoba, ktorá sa pohybuje cca každé dva týždne na pretekoch, kde je množstvo nákladných áut určených na prepravu koní, musí nepochybne bez problémov rozpoznať tieto dva zvuky. V neposlednom rade je to úvaha sudcu, ktorá z ničoho nevyplýva a zapadá do vecí ako ďalšia vymyslená skutočnosť bez opory v dôkazoch. K ceste z Ebreichsdorfu ešte obhajoba dodáva, že ak mal obžalovaný v piatok pri ceste z Ebreichsdorfu sexuálne obťažovať poškodenú T., tak je vysoko nepravdepodobné, že by sa poškodená A. nechala bez problémov odviezť obžalovaným v nedeľu, keďže si tieto dievčatá mali všetko rozprávať.
Obhajoba navrhla, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel.
Obžalovaný sa prostredníctvom obhajcu vyjadril k odvolaniu prokurátora podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 10.05.2024, v ktorom opakuje svoje argumenty zo svojho odvolania a k odvolaniu prokurátora dodáva, že odvolanie prokurátora je účelové a neberie do úvahy tú skutočnosť, že trestná činnosť, ktorá je obžalovanému kladená za vinu, mu nebola preukázaná. Súd prvej inštancie vyhovel obžalobe mechanicky bez toho, aby boli splnené zákonné predpoklady na uznanie viny. K tvrdeniu prokurátora o tom, že ak by poškodené nepodali trestné oznámenie, a ak by nebola podaná obžaloba, tak by obžalovaný aj naďalej pokračoval v takomto spôsobe života, obhajoba uvádza, že prokuratúre sa nepodarilo nájsť čo i len jednu ďalšiu osobu, ktorú obžalovaný učil jazdiť na koňoch, ktorá by potvrdila, či už v prípravnom konaní alebo pred súdom, že sa k nej nevhodne správal, že ju sexuálne obťažoval a podobne, pričom obžalovaný je 65 ročný človek, ktorý sa viac ako 30 rokov venuje aj učeniu záujemcov o jazdu na koni. Bola to paradoxne jeho obhajoba, v ktorej navrhoval, aby v priebehu trestného konania boli vypočuté aj iné osoby ktoré učil jazdiť na koni, k čomu však nedošlo. Preto nie je preskúmateľné ani z napadnutého rozsudku, na základe čoho dospela prokuratúra k danému presvedčeniu a záveru. Uvedené by bolo možné dôvodne tvrdiť iba v prípade, ak by na obžalovaného v priebehu vyšetrovania a v priebehu prípravného konania boli získané dôkazy aj od iných osôb, ktoré trénoval, že by sa aj k týmto správal spôsobom, ktoré tvrdili nezávisle od seba poškodené. V prípravnom konaní takáto skutočnosť zistená nebola a naopak v prípravnom konaní ale ani na HP súd nevykonal dôkazy výsluchom navrhovaných osôb, ktoré obžalovaný učil jazdiť na koni v minulosti. K tvrdeniu prokurátora, že si obžalovaný neuvedomuje, resp. že mu je ľahostajné, že poškodené nie sú sexuálne objekty a že si obchytkávanie neželajú, poukazuje obhajoba na to, že ani toto konštatovanie nie je podopreté dôkazmi. K navrhovanému trestu zákazu činnosti obhajoba uvádza, že okrem už uvedenej nedôvodnosti samotného obvinenia a podanej obžaloby v stave, že na tvrdenia v skutkovej vete neexistujú relevantné dôkazy, uvedené trestné konanie trvá už cca 5 rokov, pričom spúšťačom tohto trestného stíhania bola fotka, ktorá sa šírila medzi mladými jazdcami na sociálnej sieti WhatsApp, a na ktorej bol obžalovaný s textom v zmysle varovania, že „Z.. F. je úchyl“, a teda predmetná kauza sa v "jazdeckom svete" veľmi rýchlo rozšírila. Nepriamym dôkazom neviny Z.. F. je aj to, že takéto nepravdivé a surové poškodzovanie dobrej povesti a mena Z.. F. zo strany maloletých poškodených N.Š. a K.Č. ako forma pomsty sa neujala, lebo jazdecká verejnosť je presvedčená, že predmetné obvinenie je vymyslené o to viac, že sa nenašiel žiadny dôkaz, že by sa Z.. F. v minulosti nevhodne správal tak ako to účelovo a tendenčne tvrdia poškodené N.Š. a K.Č. každá samostatne a osamotene bez ďalších dôkazov. Ďalej tiež prokurátor odôvodňuje potrebu uloženia trestu zákazu činnosti tým, aby vraj Z.. F. neprichádzal do kontaktu s ďalšími maloletými dievčatami, pričom o chlapcoch tam nie je akákoľvek zmienka a preto sa navrhovaný všeobecný trest zákazu činnosti javí ako príliš všeobecný a neprimeraný a účelový. Naviac trest má byť ukladaný bez konkrétnych dôkazov, ktoré by odôvodňovali zákaz činnosti o to viac, že vzťah Z.. F. k poškodeným N.Š. a K.Č. bol neformálny a nezištný. Obhajca navrhol odvolanie prokurátora zamietnuť.
Poškodená X. A. sa prostredníctvom splnomocnenca vyjadrila k odvolaniu obžalovaného tak, že ho považuje za celkom nedôvodné, keďže neobsahuje také dôvody, námietky a argumenty, ktoré by mohli spochybniť správnosť rozsudku súdu prvého stupňa. Už úvodný argument obžalovaného, ktorým prirovnáva svoje postavenie ku kauzám, v ktorých rozhodujúcu úlohu na strane svedkov obžaloby zohrali tzv. kajúcnici, naznačuje, ako je vedená celá odvolacia argumentácia obžalovaného spočívajúca na svojskej, nelogickej a nesprávnej interpretácii skutkových okolností a prvostupňového rozsudku. Prípad obžalovaného nie je možné porovnávať s prípadmi, v ktorých vystupovali a vystupujú tzv. kajúcnici, nakoľko v prejednávanej veci celkom absentuje existencia kajúcnika či jeho obdoby, teda osoby, ktorá má alebo môže mať záujem na obviňovaní obžalovaného z dôvodu, že ona sama páchala trestnú činnosť
a obvinenie obžalovaného jej môže pomôcť vo vlastnej trestnej veci. V danom prípade poškodené nemajú nijaký osobitný záujem na obviňovaní obžalovaného a skutočnosť, že ich výpovede pravdivo popisujú právu odporujúce konanie obžalovaného nemôže podozrenie z osobitnej motivácie zakladať. Obžalovaný sa v odvolaní snaží navodiť dojem, že zo strany poškodených by mohlo ísť o pomstu za to, že ich odmietol trénovať, čo však bolo v konaní vyvrátené. Uvedený obžalovaným podsúvaný motív bol vyvrátený znaleckým skúmaním poškodených vykonaným v danej veci, ktoré nepotvrdilo sklon k fabulovaniu či uvádzaniu nepravdivých tvrdení. Uvedené má o to väčší význam, že podanie trestného oznámenia, resp. uvádzanie skutočností o trestnom konaní obžalovaného sa vo vzťahu k obžalovaným tvrdenej príčine javí ako celkom neprimeraná reakcia. Je nepochybné, že v prípade osoby, ktorá by reagovala takouto celkom neadekvátnou formou, by znalecké skúmanie muselo nájsť príslušné poruchy osobností, čo sa však v prípade poškodených nestalo. V súvislosti s uvedeným je potrebné zdôrazniť, že obžalovaný poškodené neprestal trénovať z vlastného rozhodnutia, ale boli to poškodené, resp. ich rodičia, ktorí ukončili spoluprácu s obžalovaným. Podanie trestného oznámenia preto nemohlo byť žiadnou odplatou či súčasťou kampane proti obžalovanému. Pokiaľ obžalovaný v odvolaní poukazuje na dlhé trvanie prípravného konania, z odôvodnenia odvolania nie je celkom zrejmé, aký vplyv má mať táto skutočnosť na správnosť záverov súdu prvého stupňa. Naopak, dĺžka prípravného konania nasvedčuje iba tomu, že vyšetrovateľ sa vecou podrobne zaoberal a vykonal všetky potrebné úkony v zmysle právnych predpisov. Obžalovaný napokon v odôvodnení odvolania ani neuvádza, že by postup vyšetrovateľa v prípravnom konaní bol v niečom konkrétnom nesprávny.
Obžalovaný sa v odôvodnení odvolania snaží poukázať na rozpory vo výpovedi J.. T. ohľadne podávania resp. spísania trestného oznámenia, avšak neuvádza jedinú skutočnosť, ktorá by mohla hodnovernosť svedka akokoľvek spochybniť a už vôbec z argumentácie obžalovaného nevyplýva jediný logický dôvod, pre ktorý by nemal byť obsah podaného trestného oznámenia pravdivý. Obžalovaný sa snaží navodiť dojem neuveriteľnosti postupu, ktorý vo svojej výpovedi popísal J.. T., avšak argumentácia de facto obsahuje iba vlastné hodnotenie tohto deja zo strany obžalovaného bez toho, aby obžalovaný akokoľvek spochybnil logickosť, možnosť či obvyklosť týchto okolností (uvedenie podrobností - teda nie všeobecného popisu - o správaní sa obžalovaného zo strany poškodenej právnemu zástupcovi skôr než rodičom). Napokon, obžalovaný mal tak v prípravnom konaní ako aj v pred súdom právo svedka konfrontovať, klásť mu otázky a žiadať vysvetlenie prípadných rozporov v jeho výpovediach, nie je preto na mieste, ak obžalovaný na údajné rozpory poukazuje až v odvolaní.
Obžalovaný sa v odôvodnení svojho odvolania ďalej snaží poukázať na to, že ním citované časti skutkovej vety rozsudku nie sú ničím podložené, pričom najmä tvrdí, že mu poškodené neboli zverené do starostlivosti. Obžalovaný zrejme celkom opomína definíciu zverenej osoby podľa § 127 ods. 8 zák. č. 300/2005 Z.z., ktorá nevyžaduje, aby zmluva v dôsledku ktorej sa osoba (dieťa) dostane do starostlivosti, resp. pod dozor, bola písomná a odplatná. Obžalovaný popisuje okolnosti trénovania poškodených (hoci nie pravdivo, nakoľko zmluva bola odplatná), pričom už zo samotných tvrdení obžalovaného v tomto ohľade jednoznačne vyplýva, že došlo k dohode o trénovaní, čím možno poškodené považovať za osoby zverené obžalovanému. Ani samotný obžalovaný netvrdí, že by sa počas tréningu poškodených v areáli iba zhodou okolností nachádzal, ale že ich aktívne trénoval (je bez významu za akých podmienok či s akou perspektívou dlhodobosti, resp. či bolo možné vzťah ukončiť aj okamžite). Skutočnosť, že obžalovaný sa tréningov „ujal dobrovoľne“ na vzniku a existencii zmluvy nič nemení, je totiž základným znakom platnej zmluvy, že bola uzavretá dobrovoľne. Rovnako samotné plnenie povinností zo zmluvy sa v právnej teórii i praxi nepovažuje za nedobrovoľné, úvaha obžalovaného, že ide o nedobrovoľné plnenie, pretože zmluva k tomu zaväzuje a teda zmluvná strana nemôže dobrovoľne neplniť, je scestné. Poškodená v tejto súvislosti poznamenáva, že argumentácia obžalovaného v tomto bode v plnom rozsahu odhaľuje nedostatok relevantných argumentov, prekrúcanie faktov a svojvoľnú interpretáciu právnych predpisov, ktorým odôvodnenie odvolania trpí.
Len pre úplnosť poškodená poznamenáva, že argumentácia obžalovaného, že poškodené chodili od areálu bez akéhokoľvek harmonogramu a teda zmluvy, odporuje tvrdeniam obžalovaného i svedkov, ktorých navrhol obžalovaný vypočuť, že obžalovaný je prísny a pedantný tréner, ktorý chce svojich zverencov kvalitatívne posúvať a nestrpí laxnosť. Je zrejmé, že pokiaľ obžalovaný pristúpil k trénovaniu poškodených (čo potvrdil), nemohlo by sa jednať o tréning s takým uvoľneným režimom, ako sa to snaží prezentovať v tejto súvislosti obžalovaný. Aj z uvedeného je zrejmé, ako sa obžalovaný snaží prekrúcať fakty zistené v konaní (a dokonca fakty tvrdené v konaní ním samotným).
Obžalovaný uvádza v odôvodnení svojho odvolania celkom nepravdivé tvrdenia o tom, ako často poškodené chodili na tréningy, resp. do areálu. Poškodené navštevovali areál a trénovali prakticky dennodenne, pokiaľ neboli na pretekoch mimo Bratislavy. Rovnako nie je pravdou, že by otec poškodenej (p. A.) bol prítomný pri jazdení poškodenej v rozsahu 90% času. Otec poškodenej bol skutočne prítomný pri jazdení (hoci ani to neznamená, že bol neustále v blízkosti poškodenej) a to veľmi často, avšak tvrdený rozsah sa celkom určite ani len nepribližuje realite, nakoľko často pre pracovné či iné povinnosti nemohol pri jazdení zostať a po dovezení poškodenej na tréning odišiel.
Obžalovaný ďalej spochybňuje, že by mal každý deň vo večerných hodinách volať poškodeným, pričom poukazuje, že túto okolnosť si mohli orgány činné v trestnom konaní ľahko overiť z podkladov o prevádzke mobilných telefónov od príslušných operátorov, resp. snímok obrazoviek mobilných telefónov poškodených. Odhliadnuc od skutočnosti ,že snímkou obrazoviek mobilných telefónov poškodených nebolo možné túto okolnosť preukázať (vzhľadom na odstup času a limity uchovávania informácií v mobilných telefónoch), ani argument o nezískaní podkladov od operátorov mobilných sietí neobstojí. Pokiaľ vyšetrovateľ a následne súd vyhodnotili okolnosť za preukázanú po zhodnotení ostatných dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, nie je na mieste im vytýkať iba to ,že ďalší dôkaz nezabezpečili, resp. nevykonali. Uvedené platí obzvlášť v prípade, kedy obžalovaný ani len netvrdí, že by návrh na zabezpečenie tohto dôkazu žiadal, nehovoriac už o tom, že takýto dôkaz - výpis z hovorov by sa musel týkať jeho telefónneho čísla, nie čísiel poškodených - mohol predložiť aj sám obžalovaný. Skutočnosť, že tak neurobil preto skôr nasvedčuje tomu, že by jeho predloženie nebolo na prospech obžalovaného.
Tvrdenie obžaloby obsiahnuté aj v skutkovej vete rozsudku o darovaní ošatenia poškodeným a s ním súvisiacim správaním sa obžalovaného, sa obžalovaný snaží vyvrátiť tým, že okrem v rozsudku uvedených skutkov priznáva darovanie veci poškodenej Q. T. pred rozhodným obdobím, že uvedené tvrdenia boli obsiahnuté aj v trestnom oznámení (teda dvoma celkom irelevantnými okolnosťami) a tiež tvrdením, že svedkyne H. a W. boli pri darovaní prítomné a podmienku prezliekania sa poškodených pred obžalovaným nepotvrdili. Posledné uvedené tvrdenie obžalovaného opäť preukazuje snahu obžalovaného vzbudiť dojem neviny aj za cenu celkom nepravdivých a ľahko vyvrátiteľných tvrdení. Obžalovaným uvádzané svedkyne nikdy nepotvrdili, že boli pri obdarovaní poškodených oblečením zo strany obžalovaného a preto sa ani nevyjadrovali k tomu, či obžalovaný požadoval po poškodených, aby sa do darovaného pred ním prezliekali. Svedkyne sa vyjadrovali iba k okolnostiam darovania oblečenia iným zverenkyniam obžalovaného, a hoci možno mať o nezaujatosti svedkýň pochybnosti, ani okolnosť, že obžalovaný prezliekanie sa od iných zverenkýň nepožadoval, by nemohla preukazovať ani spochybňovať okolnosť, že od takéto konania obžalovaný požadoval v prípade poškodených.
Pokiaľ ide o spochybňovanie skutkovej vety v časti týkajúcej sa cesty z Rakúska na Slovensko obžalovaný sa obmedzuje de facto na argument, že ide o tvrdenie proti tvrdeniu. K uvedenému argumentu poškodená považuje za vhodné uviesť, že samotná okolnosť, že pri páchaní trestnej činnosti obžalovaného nebola okrem poškodenej prítomná žiadna iná osoba neznamená a nemôže znamenať, že takáto trestná činnosť je nepostihnuteľná. Súd vyhodnotil dôkazy nielen jednotlivo ale aj vo vzájomnej súvislosti (práve opak mu nedôvodne vyčíta obžalovaný v odvolaní) a preto sa mu, podľa poškodene celkom pochopiteľne, podarilo preklenúť skutočnosť, že výpovede obžalovaného a poškodenej o priebehu predmetnej cesty sa líšia. Pokiaľ obžalovaný v tejto súvislosti poukazuje na list jeho právneho zástupcu adresovaný otcovi poškodenej Q. T., ide o celkom nepodloženú a najmä absolútne nesúvisiacu argumentáciu. Predovšetkým, okolnosti podania trestného oznámenia nemajú a nemôžu mať žiaden vplyv na posúdenie spáchaných skutkov a navyše, argumentácia obžalovaného (že otec poškodenej podal trestné oznámenie len ako reakciu na list právneho zástupcu obžalovaného) je nelogická, keď jeho právny zástupca sa snažil vo svojom liste otca poškodenej Q. T. pred podaním trestného oznámenia vystríhať poukazom na následky krivého obvinenia, ak by sa tvrdenia v trestnom konaní nepreukázali.
Obžalovaný ďalej v odôvodnení odvolania spochybňuje relevantnosť vyhrážok o tom ,že by prestal poškodené trénovať, pričom poukazuje, že nemal žiadne dlhodobé záväzky voči poškodeným, a že tak on ako aj ony mohli kedykoľvek spoluprácu ukončiť bez hrozby následkov. Obžalovaný opomína tvrdenia svedkov vypočutých práve na jeho návrh (napr. svedkyňa W.), podľa ktorých úspech v jazdení je na Slovensku de facto podmienený trénovaním u obžalovaného. Ak teda poškodené chceli dosiahnuť
športový úspech (svedkovia potvrdili, že poškodené nemali záujem o hobby jazdenie), bol v podstate nevyhnutné, resp. sa takým javilo, zotrvanie v tréningovom procese u obžalovaného. Ukončenie trénovania predstavovalo v očiach poškodených rezignáciu na prerazenie v jazdeckom športe, a preto celkom logicky k takémuto kroku potrebovali silnú motiváciu (ktorou žiaľ bolo trvajúce obťažovanie zo strany obžalovaného). Argumentácia obžalovaného, že pokiaľ by mal od poškodených požadovať, aby sa mu poddali, nie je možné, aby ich tri mesiace trénoval bez toho, aby sa tak stalo, okrem toho, že poukazuje na mentálne nastavenie obžalovaného, opomína, že sexuálne obťažovanie neznamená okamžité znásilnenie, ale často krát práve vytrvalý tlak za účelom dosiahnutia poddajnosti obete.
Obžalovaný ďalej vytýka súdu, že sa nepodarilo ustáliť miestnosť „kumbálu“, kam mal žiadať poškodenú, aby išla s ním a v ktorej došlo k obťažovaniu poškodenej. Uvedená námietka je pre posúdenie veci celkom bez významu. Pokiaľ by aj rôzni svedkovia označili rôzne miestnosti ako potenciálne „kumbále“, nejednalo sa o svedkov, ktorí by boli prítomní priamo pri predmetnom skutku. Ich výpovede teda nemôžu spochybniť výpoveď poškodenej a iba potvrdzujú, že v areáli sa nachádzalo hneď niekoľko miestností, ktoré všeobecnú definíciu „kumbálu“ napĺňali.
Obžalovaný poukazuje na okolnosť, že v čase tréningov poškodených sa v areáli nachádzali spravidla aj iné osoby (stajníci, nájomcovia boxov, manželka obžalovaného), ktorí by tak museli obťažovanie kladené mu za vinu zaregistrovať. Odhliadnuc od skutočnosti, že tak prevažne ide osoby od obžalovaného závislé, z ničoho nemožno vyvodiť, že by správanie sa obžalovaného, ktoré mu je kladené za vinu museli uvedené osoby zaregistrovať. Navyše, každá z osôb by mohla zaregistrovať iba nepatrnú časť zo správania sa obžalovaného (de facto iba slovné narážky, ktoré by boli vyslovené v blízkosti týchto osôb, ostatné konanie nemali ako zaregistrovať vôbec), čo danej osobe ako samostatná príhoda nemusela vyvolať dostatočne silný vnemový podnet pre jej zapamätanie.
Obžalovaný sa ďalej snaží spochybniť vierohodnosť poškodených tým, že poukazuje na tvrdenie, že obžalovaný im mal dať jazdiť 7-8 koní, čo sa z časového hľadiska podľa obžalovaného nedá stihnúť. Obžalovaný neuvádza, kedy a kde mali poškodené toto tvrdenie uviesť, ani neozrejmil, prečo na tento rozpor počas konania neupozornil a nevyužil možnosť žiadať o jeho odstránenie pri výsluchu poškodených (či išlo o jazdenie koní, alebo len zaopatrenie). Rovnako irelevantné sú námietky obžalovaného uvedené na poslednej (15.) strane odôvodnenia odvolaní, ktoré sú len špekuláciami zo strany obžalovaného. K námietke vyhodnotenia výpovede svedkyne H. je potrebné doplniť, že svedkyňa vo svojej výpovedi výslovne konštatovala, že kontaktnosť zo strany obžalovaného jej bola nepríjemná (čo je možné ľahko overiť zo zvukového záznamu). Na základe uvedeného má poškodená za to, že odvolanie obžalovaného je nedôvodné, keď neobsahuje žiadne okolnosti, pre ktoré by mohol byť rozsudok súdu prvého stupňa považovaný za nesprávny a nezákonný. Naopak, je to obžalovaný, kto sa v podanom odvolaní dopúšťa pochybení vytýkaných súdu, teda izolovania jednotlivých dôkazov, nevyhodnotenia dôkazov vo vzájomnej súvislosti a nelogického hodnotenia zisteného skutkového stavu.
Prokurátor ani poškodená Q. T. T. nevyužili svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu obžalovaného, ktoré im bolo v súlade s § 314 Trestného poriadku doručené.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť a včasnosť oboch odvolaní podaných oprávnenými osobami, a tým absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie prokurátora je nedôvodné a odvolanie obžalovaného je dôvodné.
Odvolací súd po predložení veci nezistil také závažné procesné vady konania predchádzajúceho napadnutému rozsudku, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého rozsudku na neverejnom zasadnutí, preto nariadil vo veci verejné zasadnutie, o ktorom upovedomil procesné strany. Splnomocnenec poškodenej X. A. sa nedostavil, a preto podľa § 294 ods. 2 Trestného poriadku vykonal verejné zasadnutie v jeho neprítomnosti.
Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa zástupca krajskej prokuratúry v plnom rozsahu sa pridržiaval písomného odvolania a navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a uložil obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody spolu s trestom zákazu činnosti vykonávať jazdecké trénerstvo aspoň na tri roky. Odvolanie obžalovaného navrhol zamietnuť.
Splnomocnenec poškodenej Q. T. uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za správny a navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť.
Obhajca sa pridržiaval písomného odvolania, zdôraznil, že skutok je tak formulovaný, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, prečo ho súd prvého stupňa akceptoval, a tvrdenia v skutku nie sú podložené dôkazmi. Obvinenie bolo obžalovanému vznesené dva roky a sedem mesiacov po podaní trestného oznámenia a dovtedy boli úkony vykonávané bez toho, aby sa mohol obhajovať. Poukázal na svoju argumentáciu v písomnom odvolaní a žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa.
Obžalovaný pred odvolacím súdom uviedol, že toto je najväčšia krivda, čo sa mu stala v živote, cíti sa nevinný, vyhodil ich preto, lebo v Maďarsku sa nepostarali o kone, pili a drogovali a hneď mu povedali, že oni končia s ním. Vo zvyšku sa pridržiaval svojej výpovede z hlavného pojednávania a konečného návrhu obhajcu.
Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší, aj ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2005/300/>.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, alinea prvá, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.
Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III podal dňa 24.11.2022 na Z.. H. F. obžalobu pre zločin sexuálneho zneužívania podľa § 202 ods. 1 písm. a), ods. 2 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Trestného zákona na skutkovom základe, ktorý je citovaný vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 13.11.2023 obžalovaný učinil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že je nevinný, preto súd vykonal vo veci dokazovanie.
Vypočul obžalovaného, v procesnom postavení svedkov vypočul už plnoleté poškodené Q. T. T. a X. A., vypočul svedkov J.. U. T., Z.. T. A., H.. H. W., J. X., A. S., J. H., M. J. U., vypočul znalkyňu z odboru psychológia PhDr. Katarínu Haidovú, podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku prečítal znalecký posudok z odboru psychológia, odvetvia psychológia sexuality, vypracovaný PhDr. Mgr. Elenou Fortis a podľa § 269 Trestného poriadku prečítal listinné dôkazy. Súd prvého stupňa odmietol návrhy obžalovaného na vypočutie 7 svedkov navrhnutých obžalovaným na okolnosť, že k sexuálnemu obťažovaniu poškodených nedošlo.
Obhajoba obžalovaného spočívala v tom, že sa žiadneho sexuálneho obťažovania nedopustil, poškodené opakovane odmietol trénovať pre ich nedisciplinovanosť pri koňoch, správanie a požívanie alkoholu. Svoje trestné stíhanie považuje za reakciu rodičov poškodených na to, že sa po narušení vzťahov písomne ohradil voči osočovaniu a ohováraniu jeho osoby poškodenými.
Odvolací súd preskúmaním vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že dokazovanie bolo vykonané v dostatočnom rozsahu umožňujúcom náležite zistiť skutkový stav, súd prvého stupňa však pri hodnotení dôkazov ohľadom skutkového stavu postupoval povrchne bez hlbšej analýzy
skutku a vykonaných dôkazov, a výrok o vine zo spáchania skutku, ktorý je komponovaný zmätočne a ohľadom najzávažnejších konaní duplicitne, bez opory v dôkazoch, oprel o dôkazy, ktoré nie sú dostatočné z hľadiska svojho obsahu a kvality na vylúčenie všetkých rozumných pochybností. S obhajobou sa vysporiadal tak, že prezumoval pravdivosť tvrdenia poškodených a odvodil z ich výpovedí absenciu motívu pomsty obžalovanému, pričom správny postup v hodnotení mal byť presne opačný, a mal primárne spočívať v dôkladnom hodnotení výpovedí poškodených z hľadiska ich obsahu a tiež súladu s ďalšími dôkazmi. Výpovede ich rodičov nemali pri hodnotiacej úvahe súdu prvého stupňa zohrávať žiadnu významnú usvedčujúcu rolu, pretože informácie o skutku, ktoré rodičia poskytli, im boli sprostredkované poškodenými. Záver súdu prvého stupňa, že skutok prebiehal bez svedkov, nekorešponduje ani s výpoveďami poškodených, ktoré pri niektorých udalostiach tvoriacich skutok na svedkov skutku poukazovali. Dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa uviedol, že výpovede poškodených sú pravdivé, nie je možné akceptovať. Súd prvého stupňa totiž vzhliadol pravdivosť ich tvrdení preto, že vylúčil krivé obvinenie z ich strany so zreteľom na to, že v čase podania trestného oznámenia boli neplnoleté, ale na hlavnom pojednávaní už boli plnoleté a súd ich poučil o trestných následkoch krivého obvinenia. Odvolací súd tento spôsob prijímania záveru o tom, že niekto hovorí pravdu, považuje za odporujúci racionálnemu uvažovaniu a konštatuje, že uvedené okolnosti pravdovravnosť poškodených ani nepotvrdzujú ani nespochybňujú, pretože sú irelevantné. Ani skutočnosť, že zo znaleckého dokazovania z odboru psychológia nevzišli poznatky o tendenciách žiadnej z poškodených k skresľovaniu a konfabulácii, nepreukazuje pravdivosť ich tvrdení. Je notorietou, že klamať môže každý, a aj ten, u ktorého neboli zistené žiadne patologické rysy osobnosti. Naveľa, obdobné závery o absencii konfabulačných tendencií znalkyňa konštatovala aj u obžalovaného.
Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, pretože súd prvého stupňa jasne uviedol, ako sa vysporiadal s obhajobou, a prečo prijal svoje skutkové a právne závery, hoci tieto odvolací súd vyhodnotil ako nesprávne a neakceptovateľné. Dokazovanie vykonané pred súdom prvého stupňa umožnilo odvolaciemu súdu revidovať úvahy súdu prvého stupňa a vykonať vlastný hodnotiaci proces vo vzťahu k usvedčujúcim dôkazom.
Predovšetkým odvolací súd zistil, že žalovaný skutok je v obžalobe formulovaný zmätočne, preto pri hodnotení, či sa tento skutok stal, extrahoval zo skutku jednotlivé konania a následne posudzoval, či sú podložené dôkazmi. Jedná sa o tieto skutkové okolnosti:
- od marca 2018 do mája 2018 počas troch mesiacov od dovŕšenia 15 roku veku oboch poškodených (2003 a 2002) im každý deň dával verbálne sexuálne výzvy a obchytkával ich na prsiach, zadku, rozkroku, rukách, stehnách, objímal ich
- každý deň im počas uvedených troch mesiacov vo večerných hodinách 20 až 30 krát telefonoval
- daroval im jazdecké ošatenie a požadoval za to pusu a prezliekanie pred ním
- poškodenej Q. T. sa opýtal, či sa s ním chce vyspať, chytil ju násilím za ruku a žiadal ju, aby mu chytila stoporený obnažený penis a sexuálne ho uspokojila, napodobňoval pohybmi tela pohlavný styk
- počas cesty z pretekov v Rakúsku si rozopol zips, chytil jej ruku a položil ju na stoporený obnažený penis v očakávaní sexuálneho uspokojenia
- poškodenej X. A. navrhoval, aby s ním išla do kumbálu, kde ju donútil, aby si naňho sadla, držal ju, aby ostala sedieť a chytal ju v oblasti rozkroku
Súd prvého stupňa prijal záver, že tieto okolnosti boli preukázané výpoveďami poškodených na hlavnom pojednávaní. Obe poškodené zhodne tvrdili, že ich obžalovaný denne každú samostatne počas tréningov obchytkával a mal sexuálne narážky. Ohľadom denného telefonovania bol na hlavnom pojednávaní produkovaný len jeden dôkaz, aj to odlišný od skutkovej vety, kedy poškodená Q. T. v porovnaní so skutkovou vetou znížila počet telefonátov na 5 denne a sexuálny podtón vyjadrila troma formuláciami, z ktorých má sexuálny podtón iba jedna („chýbaš mi, zajtra sa na teba teším, chcel by som ťa cítiť“). Poškodená X. A. o telefonátoch nič neuviedla, listinné dôkazy predložené neboli. Okolnosť vynucovania telesného kontaktu pri darovaní oblečenia videla svedkyňa H.. H. W., čo potvrdzuje aj poškodená X. A., ale táto ju opísala v zhode s verziou obžalovaného, a nie tak, ako ho opísali obe poškodené. Svedkyňa uviedla, že nezachytila, že by obžalovaný vyzýval poškodené, aby si oblečenie pred ním skúšali, ale videla, ako obe „ujovi J. za to dali pusu na líce“ aj s komplimentami adresovanými jeho osobe. Skutková veta napadnutého rozsudku obsahuje 2 incidenty, pri ktorých malo dôjsť k obnaženiu penisu obžalovaným a dávaním ruky poškodenej na jeho penis, avšak z vykonaných dôkazov, z výpovede poškodenej, skôr vyplýva, že malo ísť len o jeden incident, ktorý sa mal odohrať
cestou z pretekov z Rakúska, kedy obžalovaný viezol poškodenú Q. T.. K tejto udalosti, ktorá sa mala odohrať bez svedkov, však poškodenej na hlavnom pojednávaní neboli kladené žiadne otázky, nebola bližšie dotazovaná na žiadne detaily, a ani jej následné správanie neposkytuje dôkaz o tom, že k uvedenému skutočne došlo. Z výpovedí oboch poškodených rezultuje, že nimi vnímané sexuálne zamerané správanie obžalovaného nebolo dôvodom, prečo s ním ukončili spoluprácu, týmto boli nezhody týkajúce sa tréningov, prípadne pretekov. Poškodená X. A. k incidentu z „kumbálu“ vypovedala o vodičovi kamiónu s koňmi, ktorý zatrúbil, v dôsledku čoho z kumbálu vybehla, avšak tento vodič A. S. vylúčil trúbenie, nikdy netrúbi pri koňoch, aby sa nesplašili. Tento svedok potvrdil verziu obžalovaného v tej časti, že dievčatá v Maďarsku pili, X. mu o pri kamióne nájdených 3 - 4 fľašiach povedala, že to vypili oni, následne sa pohádali s obžalovaným poškodené aj ich rodičia.
Poškodená Q. T. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že prvý raz prestala u obžalovaného trénovať z dôvodu, že sa jej menej darilo a obžalovaný to neakceptoval. Následne asi po mesiaci iniciovala návrat k obžalovanému, a až následne došlo k fyzickému obťažovaniu, predtým to bolo len slovné. Keď jej kupoval veci, chcel, aby sa pred ním vyzliekala. Volal jej aj 5 krát za deň, niekedy o jazdení, niekedy so sexuálnym podtónom. Z pretekov v Ebreichsdorfe v Rakúsku išla vo vozidle s obžalovaným, ktorý ju pochválil za jej výkon na pretekoch a pýtal si od nej odmenu, rozopol si nohavice, vybral z nich pohlavný úd a začal si ho „honiť“, násilím chcel dať naň ruku poškodenej, čo ona odmietla. V Bábolne v Maďarsku na pretekoch mala poškodená s obžalovaným konflikt kvôli pilinám pre koňa.
Poškodená X. A. nad rámec zhodného opisu sexuálnych narážok s výpoveďou poškodenej Q. T. uviedla, že obe od obžalovaného dostali oblečenie na jazdenie, kedy obžalovaný chcel, aby si ho pred ním skúšali a za odmenu mu dali bozk na líce v jazdiarni, pri čom bola prítomná svedkyňa H.. W., ale nie celý čas, a preto nepozná súvislosti. Po príchode z pretekov z Rakúska, kedy ju obžalovaný počas cesty chytal za stehno, si ju v kumbále posadil na kolená a chytal jej rozkrok. Vtedy prišiel vodič A. na kamióne, zatrúbil a zasvietil, a vtedy poškodená z kumbálu vybehla. Obžalovaný sa k poškodeným nevhodne správal aj vtedy, keď tam boli iní ľudia. Poškodená prvý raz odišla od obžalovaného preto, že ako tréner bol veľmi prísny a nedarilo sa jej s koňom. Následne sa k nemu vrátila, pretože je výborný tréner. Raz poškodená X. A. videla, ako sa obžalovaný obtieral o poškodenú Q. T..
Odvolací súd konštatuje, že v situácii „tvrdenie proti tvrdeniu“ sú všeobecné súdy povinné dôkladne posudzovať vierohodnosť jednotlivých proti sebe stojacich výpovedí a postupovať obzvlášť starostlivo a obozretne pri hodnotení týchto výpovedí a vyvodzovaní skutkových záverov, a to za prísneho rešpektovania princípu prezumpcie neviny. Uvedená povinnosť všeobecných súdov je potom ešte zvýraznená v prípadoch, keď taká svedecká výpoveď či svedecké výpovede, stojace proti výpovedi obvineného, ??predstavujú jediný priamy dôkaz, z ktorého má byť preukázaná vina obvineného. Dôkazná situácia, pri ktorej v trestnom konaní existuje iba jediný usvedčujúci dôkaz, je z poznávacieho hľadiska neľahká a obsahuje v sebe riziko možných chýb a omylov. V takýchto prípadoch musí byť venovaná mimoriadna pozornosť dôkladnému prevereniu toho jediného priameho usvedčujúceho dôkazu, a takýto dôkaz musí byť starostlivo hodnotený. Inými slovami, uznanie viny obžalovaného v dôkaznej situácii tvrdenia proti tvrdeniu je možné, avšak len za predpokladu, že tento usvedčujúci dôkaz má takú kvalitu, že vylučuje všetky rozumné pochybnosti.
Odvolací súd však zistil, že výpovede poškodených tieto atribúty nespĺňajú z viacerých dôvodov. Ich výpovede z hlavného pojednávania, na ktoré ako na jediné môže súd v zmysle § 278 ods. 2 Trestného poriadku prihliadať, sú obsahovo chudobné, spontánne ku skutku vypovedali minimalisticky, neboli im kladené detailné otázky ohľadom interakcie s obžalovaným, kedy by mohli svoje tvrdenia rozviesť a vystihnúť prípadnú autenticitu zážitkov, čím by sa umožnilo súdu podrobnejšie sa obsahu ich výpovedí venovať a analyzovať ich. Niektoré časti ich výpovedí boli vyvrátené svedkami, na ktorých vo svojich výpovediach odkazujú, a to H.. H. W. a A. S.. Poškodené boli v čase skutku a prípravného konania dievčatami v puberte, tzn. ich emocionálny a intelektuálny vývoj nebol zavŕšený. Z biologického hľadiska sa nachádzali v životnej etape, kedy v mozgu dochádza k triedeniu synapsií, pričom ako posledné sa reorganizujú čelné laloky zodpovedné za schopnosť plánovať, rozmýšľať, ovládať impulzy a robiť rozhodnutia. V zmysle záverov znaleckého dokazovania je poškodená Q. T. osobnosťou vo vývoji, emočne nedostatočne vyrovnaná, ovplyvniteľná okolím, môže podliehať manipuláciám, náladová, môže byť odbrzdená, má povrchný spôsob nazerania na realitu, zníženú frustračnú toleranciu. Poškodená X. A., ktorá mala v čase vyšetrenia znalkyňou 17 rokov, je uvoľneného myslenia bez dostatočne prísnych hraníc, racionálna regulácia správania je na nižšej úrovni, v realite nedostatočne odlišuje podstatné
od nepodstatného. Má sklony k exaltovanosti, je energická s egocentrickou emotivitou, môže byť výbušná, kontrola impulzov je problematická, je dráždivá, môže odmietať autoritu, za svoje problémy obviňovať iných. Vzájomný vzťah medzi poškodenými znalkyňa opísala tak, sú odlišné osobnosti, po ich spriatelení sa niektoré črty osobnosti X. začali prejavovať aj u Q.. Odvolací súd konštatuje, že pri hodnotení vierohodnosti výpovede svedka je potrebné nahliadať aj na jeho osobnosť, pričom osobnosti poškodených, ktoré boli vo vývoji, jedna z nich bola opozičná voči autoritám a druhá ovplyvniteľná, neumožňujú vylúčiť tú z verzií, že nimi uvádzané skutočnosti sú zveličené, prípadne že nie celkom zodpovedajú skutočnosti.
Pri hodnotení obhajoby obžalovaného odvolací súd dospel k záveru, že viaceré jej časti boli potvrdené poškodenými a svedkami, alebo neboli dokazované, a preto v spojitosti s nedostatočnými usvedčujúcimi výpoveďami poškodených aj po vyčerpaní dokazovania pretrvávajú pochybnosti o tom, či sa skutok stal.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok zrušil a obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby.
Vzhľadom na to, že došlo k zrušeniu výroku o vine napadnutého rozsudku a k oslobodeniu spod obžaloby, odvolací súd meritórne nemohol preskúmavať odvolacie námietky prokurátora smerujúce proti výroku o treste. Jeho odvolanie tým stratilo podklad, a preto ho odvolací súd podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.