Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

18Cpr/1/2020

Čiastočný rozsudok

Okresný súd Zvolen samosudkyňou Mgr. Janette Nôtovou, v sporovej veci žalobcu: Z.. H. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. XXXXX/X, XXX XX U. U., občan SR, právne zast.: JUDr. Mária Uheľ Greňová, advokátka so sídlom Piaristická 1379/2, 949 01 Nitra, IČO: 42 174 015, proti žalovanému: setro, s. r. o., IČO: 36 045 861 so sídlom Majerská cesta 30/A, 974 01 Banská Bystrica, právne zast.: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Ján Segeč s.r.o. so sídlom Skuteckého 26, 974 01 Banská Bystrica, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, takto

rozhodol:

I/ Súd u r č u j e , že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne založené Pracovnou zmluvou zo dňa 31. 01. 2001 v znení dodatkov, dané žalovaným podľa ustanovenia zo dňa 20. 11. 2019 j e n e p l a t n é .

II/ O trovách konania b u d e rozhodnuté v rozsudku, ktorým súd rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch žalobkyne.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa podala na Okresnom súde v Banskej Bystrici dňa 21. 01. 2020 žalobu v pracovno-právnej veci. Dňom 24. 01. 2020 bola vec odstúpená tunajšiemu súdu ako súdu miestne a kauzálne príslušnému. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že u žalovaného pracovala na základe Pracovnej zmluvy z 31. 01. 2001 v znení zmien a dodatkov. Dňa 20. 11. 2019 bol osobne žalobkyni doručený list Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ustanovenia z dôvodu neospravedlnenej absencie v zamestnaní v období od 01. 10. do 15. 11. 2019, čo žalovaný považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobkyňa listom z 22. 11. 2019 oznámila žalovanému, že toto okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a žiadala o pokračovanie v zamestnaní. List žalovaný prevzal 25. 11. 2019. Uvedenému predchádzala výpoveď z pracovného pomeru podľa , kedy žalovaný listom zo dňa 14. 08. 2019 oznámil žalobkyni skončenie pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti s poukazom na rozhodnutie žalovaného o organizačných zmenách v zamestnaneckej štruktúre, oznámil žalovanej zrušenie jej pracovného miesta. Žalovaná listom z 30. 10. 2019 oznámila žalovanému, že výpoveď z pracovného pomeru považuje za neplatnú a zároveň žiadala o pokračovanie v zamestnaní. Žalovaný listom z 15. 11. 2019 oznámil žalobkyni, že na výpovedi trvá. Žalobkyňa uviedla, že u žalovaného pracovala ako samostatný ekonomický pracovník, pričom jej miestom výkonu práce nikdy nebolo sídlo v spoločnosti žalovaného. Pôvodne bolo dojednané ako miesto výkonu práce adresa Banská Bystrica, Skuteckého 30. Keď už nebolo možné vykonávať prácu na tomto mieste, žalobkyňa pracovala pre žalovaného z domu a žalovaný toto nikdy nenamietal. Žalobkyňa poukázala, že so štatutárnym zástupcom žalovaného Z.. J. Y. boli do 11. 12. 2019 manželia a do vyporiadania BSM bola tiež vlastníčkou obchodného podielu žalovaného, kedy svoju časť obchodného podielu previedla na manžela. Problémy týkajúce sa jej pracovného pomeru nastali po podaní návrhu na rozvod manželstva zo strany žalobkyne dňa 30. 10. 2019. Žalovaný ju ústne vyzval, aby sa dostavila do sídla spoločnosti 18. 11. 2019 a vykonávala prácu v sídle spoločnosti na adrese Banská Bystrica, Majerská cesta 30A. Žalobkyňa tak učinila a vykonávala prácu podľa

pokynov žalovaného do 20. 11. 2019, kedy v dôsledku úrazu zostala PN. Žalobkyňa poukázala na to, že počas dlhého obdobia zamestnania v spoločnosti žalovaného pracovala rovnakým spôsobom a bola jej žalovaným vždy vyplácaná mzda. Preto nie je možné tvrdiť, že pokiaľ žalobkyňa nevykonávala svoju prácu priamo v sídle spoločnosti, že by sa dopustila závažného, hrubého porušenia pracovnej disciplíny, t. j. neospravedlnenej absencie, z ktorého dôvodu by bolo možné s ňou okamžite skončiť pracovný pomer. Žalobkyňa od žalovaného nikdy nedostala zmenu pokynov na miesto výkonu svojej práce a to ani v uvedenom období od 01. 10. do 11. 11. 2019. Žalobkyňa poukázala aj na to, že za mesiac 10/2019 jej dokonca bola vyplatená odmena 125,-- €. Žalobkyňa má zato, že postup žalovaného súvisel s ich manželským vzťahom, keďže žalobkyňa bývala v rodinnom dome, ktorý je jej výlučným vlastníctvom a na tejto adrese mal konateľ žalovaného adresu trvalého pobytu, v 10/2019 ho žalobkyňa vyzvala na zmenu trvalého pobytu a následne podala návrh na rozvod manželstva. Na to konateľ na ňu zintenzívnil psychický tlak, čo sa týka pracovného pomeru, manželstvo medzi žalobkyňou a konateľom žalovaného bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. zo dňa 11. 12. 2019. Žalobkyňa predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru považovala za neplatné aj z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Poukázala na to, že už v auguste 2019 jej bola doručená výpoveď z organizačných dôvodov pre nadbytočnosť. Žalobkyňa poukázala na to, že ani uvedené organizačné zmeny podľa nej neboli dôvodné, pretože čo sa týka hospodárskych výsledkov žalovaného, zvýšil sa mu zisk, narástli aj tržby. Už v danom období ako manželia nežili v jednej domácnosti. Hoci na výkone doterajšej práce sa u žalobkyne nič nezmenilo, žalovaný z dôvodu údajnej absencie s ňou okamžite skončil pracovný pomer. Keďže žalobkyňa oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnaní, ktoré oznámenie žalovaný prevzal 25. 11. 2019, od uvedeného dňa má nárok na náhradu mzdy, ktorá bola dohodnutá vo výške 500,-- €. Priemerná mesačná mzda žalobkyne za obdobie júl až september 2019 činí 677,55 € a priemerná hodinová mzda 3,89 €. Celkovú sumu si žalobkyňa vyčíslila na 8.130,60 €. Zároveň si uplatnila aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 21. 11. 2019 do zaplatenia.

2. Žaloba spolu s uznesením súdu zo dňa 28. 01. 2020, v ktorom bol žalovaný vyzvaný na vyjadrenie k žalobe, bola doručená žalovanému do vlastných rúk dňa 30. 01. 2020. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu podal k žalobe písomné vyjadrenie a žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Uviedol, že napadnuté okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou je platné. Zo strany žalobkyne došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, pretože si dlhodobo neplnila svoje pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru z dôvodu jej neospravedlnených absencií. Žalovaný listom zo dňa 11. 11. 2019 oznámil žalobkyni, že eviduje jej absenciu v období od 01. 10. do 11. 11. 2019 spolu 29 pracovných dní. Žalobkyňu vyzval na preukázanie dôvodu jej absencie. Žalobkyňa dôvod absencie nijakým spôsobom nepreukázala a tak dňa 20. 11. 2019 žalovaný so žalobkyňou okamžite ukončil pracovný pomer, keď evidoval 33 pracovných dní neospravedlnenej absencie. Žalovaný uvedený dôvod považuje za flagrantné závažné porušenie pracovnej disciplíny. Tvrdenia žalobkyne v žalobe sú len účelové a zavádzajúce a tieto žalovaný v celom rozsahu popiera. Nie je pravdivé tvrdenie, že žalobkyňa pre žalovaného pracovala z domu. Sídlo žalovaného v období od 04. 01. 2001 do 25. 10. 2007 bolo registrované na adrese Banská Bystrica, Družby 4, pričom šlo o adresu bytu, v ktorom v tom čase bývala žalobkyňa spolu s konateľom žalovaného. Podľa pracovnej zmluvy bolo miesto výkonu práce dohodnuté na adrese Banská Bystrica, Skuteckého 30, jednalo sa o administratívnu budovu. Žalovaný so žalobkyňou nikdy nedohodol prácu z domu. Tvrdenia žalobkyne, že problémy týkajúce sa pracovného pomeru súviseli s návrhom na rozvod manželstva, žalovaný považuje za nesúvisiace so sporom. Napriek tomu uviedol, že návrh na rozvod manželstva prevzal dňa 28. 11. 2019, pričom k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou došlo listom zo dňa 20. 11. 2019, t. j. pred doručením návrhu na rozvod manželstva. Žalovaný rovnako poprel, že by ústne vyzýval žalobkyňu na dostavenie sa do sídla spoločnosti dňa 18. 11. 2019. Čo sa týka poukazu žalobkyne na vyplatenú odmenu za 10/2019, žalovaný uviedol, že účtovníctvo pre neho zabezpečuje externá spoločnosť a pravdepodobne došlo k omylu pri poskytnutí odmeny žalobkyni. V uvedenom období bola totiž vyplácaná odmena všetkým zamestnancom. Vzhľadom na neospravedlnenú absenciu žalobkyni mzda za mesiac 10/2019, vrátane odmeny, vyplatená nebola. Žalovaný poprel tvrdenia žalobkyne, že by jeho postup bol neplatný z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, poprel tvrdenia žalobkyne, že by sa jednalo zo strany konateľa žalovaného o psychický nátlak, či prejavy dominancie.

3. Vyjadrenie žalovaného spolu s uznesením súdu zo dňa 18. 02. 2020, v ktorom bola žalobkyňa vyzvaná na vyjadrenie, bolo doručené žalobkyni prostredníctvom jej právnej zástupkyne dňa 02. 03. 2020. Elektronickým podaním žalobkyňa zotrvala na podanej žalobe. Čo sa týka dohodnutého miesta výkonu práce, podľa zmluvy bolo označené Banská Bystrica, Skuteckého 30 a ku zmene tohto miesta

výkonu práce v pracovnej zmluve zo strany zamestnávateľa nikdy nedošlo. Žalobkyňa od žalovaného nikdy nedostala zmenu pokynov pre miesto výkonu svojej práce a túto vykonávala stále rovnako, t. j. aj v dňoch od 01. 10. do 11. 11. 2019. Je pravdou, že dňa 15. 11. 2019 (piatok) obdržala písomný pokyn žalovaného zo dňa 11. 11. 2019, aby nastúpila do zamestnania. Žalobkyňa to pochopila tak, aby sa dostavila do práce v súčasnom sídle a to Majerská cesta 30A, Banská Bystrica. Dňa 18. 11. 2019 (pondelok) vykonávala teda prácu v inom ako dohodnutom mieste výkonu práce. Tento pokyn jej osobne Z.. Y. dňa 15. 11. 2019 prízvukoval. V predmetnom liste bola žalobkyňa vyzvaná, aby sa vyjadrila k dôvodom údajnej absencie v práci od 01. 10. do 11. 11. 2019. Dôvody jej údajnej absencie s ňou nikdy neboli prerokované. Dňa 18. 11. 2019, t. j. najbližší pracovný deň od prevzatia výzvy začala žalobkyňa vykonávať prácu v zmysle pokynov žalovaného a dňa 20. 11. 2019 jej bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru. Žalovaný neposkytol primeraný čas žalobkyni, aby sa vyjadrila k dôvodom údajnej absencie a žalobkyňa na to reagovala písomným podaním po porade s právnou zástupkyňou listom zo dňa 22. 11. 2019, keď sa vyjadrovala k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Žalobkyňa dodala, že bola spoluzakladateľkou spoločnosti žalovaného a so súčasným konateľom boli zároveň manželmi. Žalobkyňa práce pre žalovaného vykonávala od vzniku spoločnosti. Sídlo v spoločnosti žalovaného sa koncom roku 2007 zmenilo na Majerská cesta 30A, Banská Bystrica, avšak zamestnávateľ žiadnym spôsobom neriešil práva a povinnosti žalobkyne ohľadom vykonávania jej pracovných povinností v inom písomne dohodnutom mieste výkonu práce. Žalobkyňa svoje povinnosti vykonávala vždy riadne a včas, bola spoločníčkou a jedným z konateľov žalovaného a žalovaný dovtedy nikdy neriešil miesto jej výkonu práce. Počas 18-tich rokov trvania pracovného pomeru u žalovaného sa na spôsobe a mieste výkonu práce žalobkyne nič nezmenilo. Žalobkyňa od žalovaného nikdy nedostala zmenu pokynov pre výkon svojej práce a tak ako dovtedy, vykonávala svoju prácu aj v uvedenom období od 01. 10. do 11. 11. 2019. Žalobkyňa poukázala, že za takýto výkon práce dostávala riadnu mzdu za celé obdobie aj od . Ďalej žalobkyňa poukázala na to, že v roku 2019 absolvovala dovolenku a to od 22. 03. do 03. 04. 2019 - dovolenka v Thajsku, od 17. do 22. 06. 2019 - účasť na akcii FUBABY, od 03. do 24. 09. 2019 Kúpele Bardejov, od 28. 09. do 06. 10. 2019 dovolenka v Turecku, od 10. do 13. 10. 2019 pobyt v Dudinciach. Za tieto obdobia jej v práci nebola udelená žiadna absencia. Obdobne to bolo aj v predchádzajúcom roku 2018, kedy žalobkyňa spolu s manželom - konateľom žalovaného absolvovali spoločné dovolenky, prípadne ich absolvovala sama. Rovnako za dané obdobia jej nikdy nebola v práci daná absencia. Žalobkyňa poukázala na to, že počas celého pracovného pomeru nikdy nemala v práci absenciu. Zamestnávateľ by mal hodnotiť každé porušenie pracovnej disciplíny individuálne s poukazom na ustálenú judikatúru súdov a prihliadať pri určovaní závažnosti na osobu zamestnanca, na funkciu, ktorú zastáva, na jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, na čas a situáciu, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na mieru zavinenia zamestnanca, na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnanca, na dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, či svojim konaním spôsobil škodu a súčasne je potrebné vziať do úvahy aj konkrétne pomery u zamestnávateľa, t. j. ustálené zvyklosti. Žalobkyňa zotrvala na tom, že postup žalovaného pri ukončovaní jej pracovného pomeru mal súvis s osobnými nezhodami medzi žalobkyňou a konateľom žalovaného. Mala zato, že žalovaný ako zamestnávateľ dôvody ukončenia pracovného pomeru s ňou iba predstieral a jeho postup považuje za postup v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa tiež poukázala na to, že nezhody medzi žalobkyňou a štatutárnym zástupcom žalovaného vyústili do zrušenia BSM počas trvania manželstva na základe rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 02. 03. 2017. Tomuto predchádzalo liečenie manžela žalobkyne v období , kedy žalobkyňa ako jedna z konateľov a spoločníkov viedla celú firmu žalovaného.

4. Vyjadrenie žalobkyne spolu s uznesením súdu zo dňa 24. 03. 2020, v ktorom bol žalovaný vyzvaný na vyjadrenie, bolo doručené žalovanému prostredníctvom právneho zástupcu dňa 30. 03. 2020. Žalovaný v písomnom vyjadrení nesúhlasil s tvrdeniami žalobkyne. Poukázal na to, čo sa týka miesta výkonu práce, je pravdou, že koncom roku 2007 sa zmenilo sídlo spoločnosti, avšak zmena sídla žalovaného v pracovných zmluvách všetkých zamestnancov vrátane žalobkyne bolo pracovnou náplňou práve žalobkyne. Žalovaný so žalobkyňou nikdy nedohodol prácu z domu a listom z 11. 11. 2019 dal žalovaný žalobkyni pokyn, aby vykonávala prácu v jeho súčasnom sídle, t. j. na Majerskej cesta 30A, Banská Bystrica a zároveň ju upozornil ako zamestnanca na skutočnosť, že eviduje 29 neospravedlnených absencií a žiadal ju preukázať dôvod týchto absencií. Obsah tohto listu nemožno pochopiť ako zmenu miesta výkonu práce. Čo sa týka námietok žalobkyne, že s ňou neboli prerokované dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru, takáto povinnosť pre žalovaného zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, u žalovaného nepôsobia zástupcovia zamestnancov, preto pri okamžitom skončení pracovného pomeru môže konať samostatne. Rovnako nesúhlasil s tvrdením, že žalobkyni bol

poskytnutý krátky časový úsek na vyjadrenie k absencii, mal zato, že z listu vyplýva poskytnutie času od 11. 11. do 18. 11. 2019. Žalobkyňa v spore nepreukázala, že by jej absencia v práci bola ospravedlnená, resp. ospravedlniteľná. Žalobkyňa nepreukázala, že by za uvedené obdobie vykonala akúkoľvek prácu. Žiaden výstup z plnenia pracovných povinností žalobkyňa neuviedla, žiadnym výstupom žalovaný nedisponuje. Čo sa týkalo ďalších súvislostí uvádzaných žalobkyňou ohľadne osobného spoločného života žalobkyne a konateľa žalovaného, tieto považoval žalovaný za irelevantné. Písomné vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobkyni prostredníctvom právnej zástupkyne dňa 16. 04. 2020.

5. Elektronickým podaním žalobkyňa doplnila žalobu v časti náhrady mzdy, kedy celkový nárok 8.130,60 € vyčíslila za obdobie 12-tich mesiacov (677,55 € x 12 mesiacov). Uvedené bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaného dňa 15. 06. 2020.

6. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom sporových strán, oboznámením listinných dokladov a zistil nasledujúci stav veci.

7. Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že jej manžel v roku 1990 začal podnikať ako fyzická osoba, v tom čase ona bola na materskej a spočiatku žili z jej príjmu. Od roku 1993 začala prevádzkovať živnosť aj ona, robili spoločne v oblasti predaja komodít ako bižutéria, keramika, spolupracovali so zahraničnými podnikmi. V roku 2001 si založili firmu a obaja sa stali spoločníkmi aj konateľmi, zároveň mali obaja pracovnú zmluvu. Čo sa týka náplne práce každý robil, čo bolo potrebné. Ona mala na starosti ekonomickú agendu, účtovníctvo im robila externá firma. Ona pripravovala podklady ako faktúry, príjmové a výdavkové doklady, zabezpečovala nákup drobného tovaru, zabezpečovala priestory. Na začiatku spoločnosť mala sídlo na adrese ich spoločného trvalého pobytu Banská Bystrica, Družby 4. Keďže ako fyzické osoby mali prenajaté priestory na adrese Skuteckého 30, tu začínali prevádzku spoločnosti. Následne si zabezpečili vlastný pozemok, kde postavili vlastnú budovu a došlo k zmene sídla spoločnosti na prevádzke Majerská 30, Banská Bystrica, na ulici Skuteckého bol ukončený nájom. Spočiatku mali dvoch zamestnancov, jedným z nich bol ich spoločný syn R., ktorý mal na starosti najmä obchodnú činnosť a sklady. Žalobkyňa od počiatku nepravidelne chodila do sídla spoločnosti, nakoľko sa starala aj o svokru, ktorá mala silný diabetes, avšak prácu pre spoločnosť robila aj mimo bežnej pracovnej doby počas víkendov. Manžel voči tomu nič nenamietal. S manželom si vždy spolu sadli a dohodli sa, čo treba urobiť a takto fungovali. V rokoch 2008 až 2009 stavali rodinný dom a ona chodila dohliadať na túto stavbu a to aj počas pracovnej doby. V roku 2009 však ochorela, bola dlhodobo PN a keď mala nastúpiť, utrpela úraz a až do roku 2011 bola doma. V tom čase jej práca bola rozdelená medzi ostatných zamestnancov. Keď sa vrátila do firmy, manžel jej povedal, aby sa viac šetrila a venovala sa iným aktivitám. V tom čase chodievala do sídla firmy na Majerskej cesta, stretávala sa a jednala s klientmi, zabezpečovala stravu pre zamestnancov, zároveň podávala obedy a robila rôzne nákupy. Keďže sama vedela, čo treba robiť, prípadne po dohode s manželom, takto fungovali až do roku 2017. Vtedy manžel požiadal o zrušenie BSM a navzájom sa dohodli o prevode jej obchodného podielu za istých podmienok, o čom bola spísaná dohoda. Vtedy sa manžel vyjadril tak, že si už nepraje, aby chodila do sídla spoločnosti. Neskôr sa však náhodne dozvedela, že bola zrušená jej účasť v spoločnosti ako spoločníčky aj konateľky a zostala iba zamestnancom spoločnosti. Tento stav však neriešila, spoliehala sa na písomnú dohodu, ktorú uzavreli s manželom. Je pravdou, že prestala chodiť do sídla spoločnosti a keď tam prišla, bolo to viac menej ako návšteva. Zostala v zamestnaneckom pomere, avšak konateľ žalovaného uviedol, že nemusí chodiť do firmy, ani nič robiť a tak konala podľa jeho pokynov. Keď jej povedal, aby prišla do práce, tak prišla, ale žiadnu konkrétnu prácu pre spoločnosť jej neprideľoval, dal jej pozrieť len nejakú poštu, prípadne jej povedal, aby niečo pozrela na internete. Takto chodila nepravidelne možno raz za mesiac. Každý mesiac jej bola riadne vyplácaná mzda v zmysle spomínanej dohody a to 500,-- € mesačne, boli jej riadne zasielané výplatné pásky. Už v tom čase jej žiadna konkrétna práca pre spoločnosť nebola prideľovaná. V roku 2019 jej bola doručená výpoveď zo dňa 14. 08. 2019, z čoho bola prekvapená, pretože manžel napriek tomu, že sa stretávali, jej nič také nepovedal. Rozhodla sa ísť poradiť s právnou zástupkyňou a následne na to poslali písomnú reakciu. V septembri roku 2109 bola tri týždne na liečení a za toto obdobie jej bola riadne vyplatená mzda. Dňa 22. 10. 2019 utrpela úraz kolena a ďalej podstupovala rehabilitáciu. Neskôr 14. 11. 2019 utrpela úraz lakťa, stav sa jej zhoršil a od 20. 11. 2019 nastúpila PN. Podstúpila operáciu a jej PN naďalej trvá. Sú jej vyplácané nemocenské dávky, avšak zistila, že zo strany žalovaného bola v októbri 2019 odhlásená z poistenia, z akého dôvodu, to nevedela. Za 10/2019 jej bola doručená výplatná páska, ktorá však neskôr bola opravená. Zo strany konateľa žalovaného nebola nikdy ústne vyzývaná, aby nastúpila na pracovisko. V novembri 2011 obdržala list a hneď na to v pondelok prišla do práce. Keďže v tom čase chodila na rehabilitácie, vypísala

si priepustky a chodila k lekárovi. Ohľadne absencií sa so žalovaným nerozprávali. Žalovaný jej však nepridelil žiadnu prácu pre spoločnosť, bolo jej len povedané, aby si čítala noviny alebo niečo pozerala na internete. V podstate sedela sama a manžel si robil svoje veci, takže spolu nekomunikovali. Predtým mala svoje pracovné miesto, neskôr bol prijatý nový zamestnanec, ktorý sedel na tomto mieste. Keď potom len občas chodila do sídla spoločnosti, sedela v zasadačke, jednalo sa o miestnosť pre prijímanie návštev, podávanie stravy, miestnosť bola bez počítača. Nikdy počas celého priebehu pracovného pomeru jej nebolo vytýkané porušovanie pracovných povinností, ani po tom čo ukončila funkciu konateľa spoločnosti. Ona sama si nikdy nebola vedomá toho, že by porušovala pracovnú disciplínu, pokiaľ nie je na pracovisku, vždy robila podľa pokynov konateľa to, čo bolo potrebné. Evidenciu jej prítomnosti viedol syn Pavel Slaný, ktorý je zároveň konateľom spoločnosti. On potom posielal podklady mzdárke. Robil to posledné tri roky, predtým tieto podklady zasielala ona sama. Poukázala na to, že pokiaľ aj v minulosti mala úraz, bola na liečení, nikdy sa PN nevypisovala, vždy bola evidovaná v práci. Rovnako čo sa týka dovolenky, hoci sama alebo spolu s manželom absolvovali dovolenky, táto sa nevykazovala, avšak dovolenky sa „priebežne rozpúšťali“, to znamená, že až ku koncu roku sa vždy vykázalo čerpanie dovolenky, hoci ju reálne nečerpali. Poukázala tiež na nezrovnalosti evidencie dovolenkového nároku na výplatných páskach za 10, 11/2019, kedy mala evidovaný dovolenkový nárok 23 dní + 25 dní, z toho čerpanie 25 dní, zostatok 23, avšak na novej výplatnej páske, ktorá jej bola doručená neskôr poštou, mala evidovaný nárok 21 dní + 25 dní, čerpanie 25 dní a krátenie 21 dní. Čo sa týka výplaty mzdy za 10/2019 jej prišla výplatná páska na sumu 500,76 €, neskôr bola prerobená na 0,-- € a výplatná páska za 11/2019 práca za 3 dni, mzda vo výške 75,09 €, táto čiastka jej bola vyplatená.

7. Konateľ žalovaného J. Y. na pojednávaní vypovedal, že spočiatku obaja so žalobkyňou boli spoločníci aj konatelia spoločnosti, ktorá mala sídlo na adrese ich trvalého bydliska. Žalobkyňa mala na starosti ekonomické veci, účtovníctvo, mzdy a zamestnancov, on mal na starosti obchodnú činnosť, nákup a predaj tovaru, veľa cestoval aj do zahraničia. V roku 2007 došlo k zmene sídla firmy. Keďže boli obaja konatelia, každý mohol konať samostatne, on vtedy žalobkyni nezadával žiadne úlohy, pretože každý bol zodpovedný za svoju činnosť a ani ju nikdy nekontroloval. Potom čo ochorela, jej povinnosti prevzali ostatní zamestnanci. Následne, keď vyzdravela, robila mzdy, ale nie celkom všetko to, čo predtým. Je pravdou, že v roku 2017 pred súdnym konaním ohľadne BSM spísali dohodu, ktorú on plne akceptoval, ale táto dohoda bola súčasťou niečoho, čo už je dávno za nimi. Je pravdou, že v rámci rodinnej firmy mala žalobkyňa isté benefity ako pridelené auto, počítač, mobilný telefón, toto vo vzťahu k nej nikdy nekontroloval. Keď ukončila funkciu konateľa a bola v bežnom pracovnom pomere, obsah náplne jej práce vyplýval z pracovnej zmluvy, t. j. náplň práce mala danú. Rovnako za posledné tri roky mala žalobkyňa zachované aj spomínané benefity. V sídle firmy mala žalobkyňa aj svoje ďalšie aktivity a to občianske združenie, ďalej si dopĺňala štúdium a firma jej v tom bola nápomocná. Žalobkyňa však začala zneužívať tieto benefity, napr. pri firemnom aute zrušila prístupové heslo, takže nebolo možné monitorovať vozidlo. Mobilný telefón využívala aj mimo styku s firmou, čo zistil, keď si dal pár krát urobiť výpisy hovorov, dovtedy to nekontroloval. Je však pravdou, že nebolo medzi nimi dohodnuté, že by mobilný telefón mala využívať výlučne na styk s firmou, zistil však, že s firmou vôbec nekomunikovala. Rovnako nedávala vedieť, kedy ide na dovolenku a kde je v rámci pracovnej doby. Žalobkyňa mala v novej budove vytvorené pracovné miesto, kde pripravovala ekonomické podklady. Po návrate z PN sa však začala venovať svojim iným aktivitám a je pravdou, že jej povedal, aby sa šetrila, ale nehovoril jej, aby nerobila vôbec. Ona pre firmu v skutočnosti robila len veľmi málo a jej povinnosti presúval na iných zamestnancov. Je pravdou, že sa navzájom dohodli, že bude robiť menej, a že môže robiť aj z domu a domov jej boli posielané podklady, ktoré ona potom posúvala príslušnej externej firme. Takto to fungovala do roku 2017, potom, keď ukončila konateľstvo, ekonomické záležitosti boli presunuté na iných pracovníkov a žalobkyňa prestala robiť. Bola naďalej evidovaná ako zamestnanec, bola jej riadne vyplácaná mzda, postupoval tak v záujme manželských vzťahov a nechal to tak. Keď však zistil, že zneužíva uvedené benefity, nechcel to nechať tak. Žalovaný uviedol, že je vo firme vydaný pracovný posudok, ktorým sa všetci zamestnanci majú riadiť. Čo sa týka žalobkyne, je pravdou, že jej postavenie bolo iné, čo vyplývalo z jej skoršej pozície konateľky, kedy nebola kontrolovaná. V čase, keď bola zamestnancom, mala možnosť robiť aj z domu, takže bola evidovaná ako prítomná, keď však zistil, že toto zneužíva, bola jej daná výpoveď pre nadbytočnosť. Aj po podaní výpovede pokračovala v neprítomnosti na pracovisku, preto sa rozhodol vyhodnotiť to ako absenciu a dal jej okamžité skončenie pracovného pomeru. O tomto sa bol poradiť s právnym zástupcom. Čo sa týka evidencie prítomnosti zamestnancov na pracovisku, evidenciu posledné tri roky má na starosti ich syn R., ktorý je zároveň konateľom spoločnosti, ale nemôže o tom rozhodovať samostatne. Jednanie so zamestnancami mal na starosti on. Čo sa týka prideľovanie práce zamestnancom, dohodli sa so synom, čo sa bude robiť a

podľa toho potom syn R. prideľoval prácu. O prideľovaní práce žalobkyni sa oni nedohadovali, pretože podľa pracovnej zmluvy ona vedela, čo má robiť a nebol dôvod jej dávať príkazy. Určite jej nedal zákaz vstupu do firmy v pracovnej dobe, mimo pracovnej doby áno. Žalobkyňa nespôsobila firme škodu a na neprítomnosť v práci ju on upozorňoval ústne. Na vysvetlenie dodal, že to bolo po spomínanej operácii, keď začala vykonávať mimopracovné aktivity, nejednalo sa o nejaké upozornenie, len sa rozprávali o tom ako konatelia spoločnosti. Konateľ žalovaného potvrdil, že aj sám je zároveň zamestnancom spoločnosti a ako zamestnanec má na starosti obchodnú činnosť a všetko, čo s tým súvisí. V pracovnej zmluve uvedené nie je bližšie špecifikované, pretože vie, čo má robiť. V pracovnej zmluve má určený pracovný čas, ale keďže bol zároveň konateľom spoločnosti, robil stále. Čo sa týka evidencie jeho prítomnosti v práci, dával vedieť tomu, kto evidoval dochádzku, kde sa nachádza. V minulosti to bola žalobkyňa a toho času je to syn R.. Tento je taktiež konateľom aj zamestnancom spoločnosti, je manažérom pre obchodnú činnosť v určenej oblasti, zabezpečuje aj podklady pre účtovníčku - mzdové podklady, tieto však kontroluje on ako konateľ. K zneužívaniu benefitov zo strany žalobkyne toto zistil po podaní výpovede, bolo to v septembri 2019. Je pravdou, že žalobkyňu neupozorňoval na neplnenie pracovných povinností, pretože podľa jeho názoru ona vedela, čo má robiť podľa pracovnej zmluvy. Pracovný poriadok je k dispozícii vo firme a visí aj na nástenke.

8. Žalobkyňa ako pracovník a žalovaný ako zamestnávateľ uzavreli dňa 31. 01. 2001 pracovnú zmluvu s dojednaním nástupu do zamestnania od 01. 02. 2001. Žalobkyňa vykonávala prácu ako samostatný ekonomický pracovník, miesto výkonu práce bolo dojednané Skuteckého 30, Banská Bystrica. Pracovný pomer bol dojednaný na dobu neurčitú. Bolo dojednané, že pracovník bude vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom čase od 08.00 do 16.30 hod. a dodržiavať pracovnú disciplínu. V bode 6 bolo dojednané, že obsah zmluvy možno meniť len na základe dohody strán o zmene, zmena sa musí vykonať písomne. Vykonávať práce iného druhu alebo v inom mieste ako bolo dohodnuté v pracovnej zmluve, je pracovník povinný len výnimočne v prípadoch podľa a . Dodatkom z 01. 04. 2020 došlo k zmene pracovného času a to najviac 40 hodín týždenne podľa s tým, že do pracovného času sa nezapočítava prestávka na odpočinok a jedenie. K pracovnej zmluve bola dojednaná zmluva o mzde z 31. 01. 2001, z 01. 10. 2002 a z 01. 10. 2003.

9. Listom zo dňa 14. 08. 2019 oznámil žalovaný žalobkyni, že na základe písomného rozhodnutia spoločnosti z 13. 08. 2019 o znížení stavu zamestnancov z dôvodu organizačných zmien a o zrušení pracovného miesta za účelom zvýšenia efektívnosti práce, bolo zrušené pracovné miesto, ktoré bolo náplňou jej práce. Preto jej bola daná výpoveď z pracovného pomeru podľa , pretože sa stala nadbytočnou. Pracovný pomer bude ukončený uplynutím výpovednej doby v trvaní 3 mesiace, t. j. ku dňu 30. 11. 2019. Zároveň bola vyzvaná na odovzdanie osobného motorového vozidla tam označené. K tomu bolo pripojené oznámenie o zrušení pracovného miesta zo 14. 08. 2019, kde žalovaný oznámil žalobkyni rozhodnutie zo dňa 13. 08. 2019 o zrušení pracovného miesta na pozícii samostatný ekonomický pracovník. V súčasnosti nemá k dispozícii žiadne voľné pracovné miesto a vzhľadom na naplnený stav počtu zamestnancov, ani v blízkej budúcnosti neplánuje vytvoriť žiadne nové pracovné miesto. Preto žalovaný nemá ďalej možnosť žalobkyňu zamestnať. Listom zo dňa 30. 10. 2019 žalobkyňa prostredníctvom právnej zástupkyne oznámila žalovanému, že podanú výpoveď považuje za neplatnú z dôvodu absencie hmotno-právnych podmienok výpovede z dôvodu rozporu právneho úkonu s dobrými mravmi a zároveň žiadala o pokračovanie v zamestnaní v zmysle doterajších pracovných podmienok. Zároveň si uplatnila nárok na doplatok - zložku mzdy v zmysle za posledné tri roky. Listom zo dňa 15. 11. 2019 žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu oznámil žalobkyni, že výpoveď z pracovného pomeru považuje za platnú. Uplatnený mzdový nárok žalobkyne považuje za nedôvodný.

10. Listom zo dňa 20. 11. 2019, ktorý žalobkyňa prevzala dňa 20. 11. 2019 žalovaný oznámil žalobkyni okamžité skončenie pracovného pomeru podľa z dôvodu, že neospravedlnenými absenciami v zamestnaní v období od 01. 10. do 15. 11. 2019 (spolu 33 pracovných dní), závažne porušila pracovnú disciplínu. Jej pracovný pomer končí doručením písomného vyhotovenia okamžitého skončenia pracovného pomeru. Ďalej bolo uvedené, že skutočnosti, ktoré pri prerokovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedla na svoju obranu, žalovaný nepovažuje za dostatočné na to, aby naďalej mohla zotrvať v pracovnom pomere. Listom zo dňa 22. 11. 2019 žalobkyňa prostredníctvom právnej zástupkyne oznámila žalovanému, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné, rovnako tak aj predchádzajúcu výpoveď a žiadala o pokračovanie v pracovnom vzťahu a prideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy. Žalobkyňa poukázala na to, že pracovala ako samostatný

ekonomický pracovník, pričom miesto jej výkonu práce nikdy nebolo sídlo spoločnosti. Žalobkyňa pracovala vždy podľa pokynov zamestnávateľa a bola jej vyplatená dohodnutá mzda. Dlhé roky zamestnania sa na spôsobe a mieste výkonu práce žalobkyne nič nezmenilo, preto nie je možné tvrdenie, že žalobkyňa nevykonávala svoju prácu priamo v sídle spoločnosti, čím sa dopustila závažného hrubého porušenia pracovnej disciplíny, t. j. absencie. Žalobkyňa nikdy nedostala zmenu pokynov pre výkon svojej práce, ktorú vykonávala stále rovnako, teda aj v dňoch od 01. 10. do 11. 11. 2019. O tom svedčia výplatné pásky nielen za dotknuté obdobie. Za obdobie 10/2019 bola žalobkyni dokonca udelená odmena vo výške 125,-- €. Poprela, že by so žalobkyňou boli prerokovávané dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru.

11. Žalobkyňa predložila výplatné pásky za január až jún 2019, z ktorých vyplýva, že za uvedené obdobie nebola evidovaná žiadna jej absencia, boli vykázané všetky pracovné dni ako odpracované. Bola jej priznaná mesačná mzda brutto vo výške 500,-- €, za každý mesiac aj mesačná odmena, čistý príjem na účet činil cca 500,-- € mesačne. Za január a február 2019 mala vykázaný dovolenkový nárok 50 dní (25 + 25 dní), za obdobie marec až jún 2019 dovolenkový nárok 48 dní (23 + 25 dní), žiadne čerpanie ani krátenie dovolenky vykázané nebolo. Podľa výplatnej pásky za júl 2019 nemala vykázanú žiadnu absenciu, bola jej vyplatená mzda vrátane odmeny na účet cca 500,-- €, evidovaný zostatok dovolenky 48 dní (23 + 25 dní). Za august 2019 nemala vykázanú žiadnu absenciu, čerpanie 4 dni dovolenky, mzda na účet cca 500,-- €, zostatok dovolenky 44 dní (23 + 25 dní) z toho čerpanie 4 dni. Za september 2019 bola vykazovaná pracovná doba 21 dní, náhrada mzdy za dovolenku za 21 dní, výplata na účet 524,23 €, zostatok dovolenky 21 dní, z toho nárok 23 + 21 dní, čerpanie 25 dní. Podľa výplatnej pásky (čl. 12) za 10/2019 bola evidovaná pracovná doba 23 dní, priznaná mesačná mzda vo výške 500,-- €, mesačná odmena 125,-- €, na účet suma 500,76 €. Zostatok dovolenky evidovaný 23 dní (nárok 23 + 25 dní, čerpanie 25 dní). Následne žalobkyňa predložila výplatné pásky, ktoré jej boli doručené dodatočne a to: -za obdobie 10/2019, kde bola evidovaná pracovná doba 23 dní, neospravedlnená absencia od 01. 10. do 31. 10. 23 dní, k výplate 0,-- €, dovolenkový nárok bol vykázaný 21 + 25, krátenie - 21, čerpanie - 25, zvyšok 0, -za obdobie 11/2019 bola evidovaná odpracovaná doba od 18. 11. do 20. 11. 2019, t. j. 3 dni, bola priznaná mesačná odmena vo výške 15,25 €, bola evidovaná neospravedlnená absencia od 01. 11. do 15. 11. 2019, t. j. 11 dní, bola priznaná čistá mzda 75,09 €, dovolenkový nárok bol 21 + 25, krátenie - 21, čerpanie - 25, zvyšok 0.

12. Na výzvu súdu žalovaný doložil rozpis pracovnej doby a čerpanie dovolenky u žalobkyne za obdobie od 1 do 11/2019. Podľa uvedeného rozpisu za obdobie má žalobkyňa vykázanú plnú pracovnú dobu, za 8/2019 má vykázané pracovné dni 21, sviatky 1 deň, z toho evidovanú pracovnú dobu 18 dní, dovolenku 4 dni, za 9/2019 je 21 pracovných dní, z toho má vykázanú 21 dní dovolenky, za 10/2019 je 23 pracovných dní, z toho má vykázanú absenciu 23 dní, za 11/2019 je 20 pracovných dní, z toho má vykázanú pracovnú dobu 3 dni, absenciu 11 dní. Podľa čerpania dovoleniek má vykázaný nárok 21 + 25, z toho čerpanie 25 dní a to za august od 26. do 28., 30. - 4 dni, za september 2. až 6., 9. až 13., 16. až 20., 23. až 27., 30. - 21 dní. Je evidované krátenie 21 dní. K tomu konateľ žalovaného uviedol, že žalobkyňa nedávala vedieť, kde vlastne je, preto dala pokyn svojmu synovi R., ktorý eviduje dochádzku, aby to takto vykázal. Evidenciu dovolenky dal evidovať z dôvodu, aby došlo k priebežnému čerpaniu dovolenky, čo sa týka krátenia 21 dní, celkový nárok na dovolenku bol prenesený za predchádzajúce obdobie a došlo ku kráteniu dovolenky z dôvodu absencie. Právna zástupkyňa žalobkyne rozporovala predložený rozpis pracovnej doby za rok 2019, ktorý nespĺňa náležitosti s poukazom na Nariadenie EP 2003/88/ES zo 04. 11. 2002, nakoľko z tejto evidencie nie je zrejmý začiatok, koniec pracovného času, čerpanie dovolenky, návštevy lekára a podobne. Uvedená evidencia nezodpovedá skutočnému stavu s poukazom na vyjadrenie žalobkyne, ktorá uvádzala iné obdobia čerpania dovolenky a návštevy lekára.

13. Žalovaný predložil pracovný poriadok účinný od 01. 06. 2015, žalobkyňa poprela, že bola s ním oboznámená.

14. Podľa rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 11. 12. 2019 bolo manželstvo žalobkyne a konateľa žalovaného Z.. J. Y. rozvedené. Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 02. 03. 2017, právoplatné 19. 04. 2017 došlo k zrušeniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov Z.. J. Y. a žalobkyne z dôvodu existencie živnostenského oprávnenia žalobkyne.

15. Žalobkyňa predložila súdu dohodu zo dňa 02. 03. 2017 uzavretú medzi Z.. J. Y. a žalobkyňou pre prípad zrušenia BSM na pojednávaní 02. 03. 2017. Z.. J. Y. sa zaviazal, že žalobkyňa bude po dobu 6 rokov konateľkou spoločnosti setro, s. r. o. s obmedzenými kompetenciami, upresnenými VZ spoločnosti, za túto funkciu bude dostávať odmenu 500,-- € mesačne, zároveň sa zaviazal vyplácať podiel žalobkyni vo výške 2.990,-- € mesačne počas prvých troch rokov, následne vo výške 3.660,-- € mesačne počas štvrtého až šiesteho roka, žalobkyňa mohla bezplatne užívať firemné auto, mali jej byť poskytnuté PHM od spoločnosti jedna nádrž mesačne po dobu 6 rokov a mohla využívať bezplatne mobilný telefón po dobu 6 rokov. Uvedené platí za podmienky, že žalobkyňa prevedie bezodplatne svoj podiel v spoločnosti na Z.. Y. a svoj podiel na schválených a nerozdelených ziskoch minulých rokov prevedie bezodplatne na Z.. Y..

16. Podľa výpisu z obchodného registra spoločnosť žalovaného bola zapísaná dňa 04. 01. 2001, kedy spoločníkmi bola žalobkyňa s vkladom 80.000,-- Sk - splatený a Z.. J. Y. s vkladom 120.000,-- Sk - splatený. Od 04. 01. 2020 bola ako konateľka evidovaná žalobkyňa a Z.. J. Y.. Od 01. 01. 2010 boli ako spoločníci evidovaní Z.. J. Y. vklad 3.984,-- € - splatené a žalobkyňa vklad 2.656,-- € - splatené, táto bola evidovaná do 02. 06. 2017. Od 03. 06. 2017 je ako spoločník evidovaný Z.. R. Y., vklad 1.992,-- €

- splatený. Na funkcii konateľa u žalobkyni je evidované skončenie funkcie 06. 08. 2018, ako konateľ je od 03. 06. 2017 doposiaľ evidovaný aj Z.. R. Y.. Do 02. 06. 2017 konatelia konali každý samostatne, od 03. 06. 2017 do 10. 08. 2018 mohol konať samostatne Z.. J. Y., konatelia žalobkyňa a R. Y. mohli konať iba spoločne s konateľom Z.. J. Y.. Toho času Z.. J. Y. môže konať samostatne, konateľ R. Y. koná iba spoločne s konateľom Z.. J. Y.. Sídlo spoločnosti od 04. 01. 2001 do 25. 10. 2007 bolo evidované na adrese Banská Bystrica, Družby 4, od 26. 10. 2007 na adrese Banská Bystrica, Majerská cesta 30A.

17. Žalobkyňa predložila súdu doklad o PN , v zmysle ktorého je od 20. 11. 2019 PN pre úraz, následne doložila doklad o tom, že jej PN stále trvá a sú jej vyplácané nemocenské dávky sociálnou poisťovňou, kde je evidovaná ako nemocensky poistená od 01. 02. 2001 do 30. 09. 2019 u žalovaného a od 16. 11. 2019 do 20. 11. 2019 u žalovaného.

18. Podľa (ďalej len ), zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. Podľa ods. 2/ zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia a .

18.1 Podľa , okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

18.2 Podľa , neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

18.3 Podľa odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou.

19. Vzhľadom na to, že až v záverečnej reči právny zástupca žalovaného žiadal, aby súd vyslovil, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby naďalej zamestnával žalobkyňu, sudkyňa konštatovala, že o tomto návrhu doposiaľ nebolo vedené riadne dokazovanie, nebola možnosť k tomuto návrhu vyjadrenia protistrany, preto na pojednávaní dňa 11. 08. 2020 nebolo možné o tomto nároku súdom rozhodnúť. Rovnako v časti nároku žalobkyne na náhradu mzdy súd konštatuje, že žalobkyňa až dodatočne doložila súdu doklad o trvaní PN a prehľad nemocenských dávok, avšak iba do obdobia 5/2020, ktorá okolnosť má nepochybne vplyv na uplatnený nárok na náhradu mzdy, v tejto časti je rovnako potrebné doplniť dokazovanie. Súd preto z dôvodu hospodárnosti konania na pojednávaní dňa 11. 08. 2020 rozhodol čiastočným rozsudkom v časti nároku žalobkyne o vyslovenie neplatnosti

okamžitého zrušenia pracovného pomeru a to analogicky s poukazom na a Súd sa preto v ďalšom odôvodnení zameria výlučne na posúdenie otázky platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.

20. Na základe zisteného skutkového a právneho stavu súd dospel k záveru, že žaloba žalobkyne o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru je dôvodná. Po preskúmaní veci súd považoval za nesporné, že žalobkyňa bola v zamestnaneckom pomere u žalovaného na základe pracovnej zmluvy od 01. 02. 2001 v pozícii samostatného ekonomického pracovníka. Rovnako bolo medzi stranami nesporné, že dňa 20. 11. 2019 žalovaný doručil žalobkyni okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Súd konštatuje, že formálne podmienky takéhoto druhu skončenia pracovného pomeru boli naplnené. Došlo k písomnému ukončeniu pracovného pomeru potom, čo zamestnávateľ konanie žalobkyne vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. V listine je uvedený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, skutkovo vymedzený tak, že nie je zameniteľný s iným dôvodom. Listina bola riadne a včas doručená zamestnancovi proti podpisu. Žalobkyňa namietala nedodržanie príslušnej zákonnej lehoty s poukazom na to, že pokiaľ žalovaný vyhodnotil jej neprítomnosť v práci ako neospravedlnenú absenciu v období od 01. 10. do 15. 11. 2019, žalobkyňa obdobným spôsobom vykonávala prácu dlhodobo a teda žalovaný nedodržal zákonnú prekluzívnu lehotu dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. K tomu súd uvádza, že už v minulosti bola táto otázka riešená rozhodnutím Najvyššieho súdu (sp. zn. SR NS, zväzok 16 S14), v zmysle ktorého prekluzívna lehota dvojmesačná (predtým jednomesačná) neskončí skôr ako po uplynutí dvoch mesiacov (vtedy jedného mesiaca) odo dňa nasledujúceho po poslednom zameškaní práce v prípadoch, kedy k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru dochádza pri dlhodobej neospravedlnenej neprítomnosti v práci zamestnancom. Keďže v tomto prípade dôvod k okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalovaný vymedzil pre neospravedlnenú absenciu v dňoch od 01. 10. do 15. 11. 2019, k okamžitému skončeniu pracovného pomeru došlo listom z 20. 11. 2019, doručené žalobkyni ako zamestnankyni 20. 11. 2019, súd konštatuje, že uvedená prekluzívna lehota zo strany žalovaného dodržaná bola. Predmetom dokazovania v súdnom konaní bola sporná okolnosť, či boli naplnené aj materiálne podmienky ukončenia pracovného pomeru práve takýmto spôsobom. Súd uvádza, že okamžité skončenie pracovného pomeru so zamestnancom a to z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny je jedným z najzávažnejších zásahov do trvania pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancovi, čo má závažný dopad nielen vo vzťahu k aktuálnemu pracovnému pomeru, ale aj vo vzťahu k ďalšiemu pracovnému uplatneniu zamestnanca. Medzi stranami nebolo sporné, že v predmetnom období vymedzenom v okamžitom skončení pracovného pomeru žalobkyňa nebola prítomná v sídle žalovaného, kde podľa tvrdenia žalovaného mala vykonávať svoju prácu. Žalovaný túto okolnosť za dané obdobie vyhodnotil ako neospravedlnenú absenciu žalobkyni v zamestnaní. Žalobkyňa tvrdila, že v danom období pracovala presne rovnakým spôsobom, tak ako minimálne 3 roky spätne, na spôsobe jej práce sa v uvedenom období nič nezmenilo, preto namietla, že by práve v uvedenom období mala vykazovať neospravedlnenú absenciu v zamestnaní. Žalobkyňa poukázala na to, že v minulosti s konateľom žalovaného boli manželia a spoločne založili spoločnosť žalovaného, kedy obaja boli spoločníci aj konatelia tejto spoločnosti. Zároveň mali obaja pracovné zmluvy a fungovali tak, že sa dohodli, čo sa bude v spoločnosti diať a každý vykonával práce na svojom úseku, žalobkyňa najmä na úseku ekonomickom a starostlivosti o zamestnancov. K zmene došlo v období rokov 2009 až 2011, kedy bola dlhodobo PN, počas ktorého obdobia bola jej práca rozdelená medzi ostatných pracovníkov. Po návrate z PN nevykonávala už všetky činnosti tak, ako predtým, avšak z jej strany jednala s klientmi, zabezpečovala stravu pre zamestnancov, robila rôzne drobné nákupy. Konateľ žalovaného vo svojej výpovedi potvrdil, že spočiatku ako konatelia každý konali samostatne, on sám žalobkyni nezadával žiadne úlohy, každý bol zodpovedný za svoju oblasť činnosti a každý poznal svoje povinnosti. Potvrdil tiež, že v čase jej choroby jej povinnosti prevzali ostatní zamestnanci, po jej návrate robila mzdy, t. j. nie celkom všetko, čo pred chorobou. Je pravdou, že jej povedal, aby sa šetrila a pre firmu robila skutočne len veľmi málo. Rovnako potvrdil, že sa dohodli na tom, že bude robiť menej, a že môže robiť aj z domu a domov jej boli posielané podklady, ktoré ona potom ďalej posúvala príslušnej externej firme. Obe strany zhodne potvrdili, že takto to fungovalo do roku 2017. Žalobkyňa uviedla, že v roku 2017 manžel požiadal o zrušenie BSM a následne sa písomne dohodli o prevode jej obchodného podielu na manžela za podmienok v zmysle dohody. Vtedy sa jej manžel vyjadril tak, že si nepraje, aby chodila do spoločnosti, následne sa dozvedela, že jej účasť spoločníčky, ale aj konateľky bola zrušená a tak zostala iba zamestnancom spoločnosti. Mala zato, že v zmysle dohody budú fungovať ďalej. Je pravdou, že odvtedy prestala chodiť do sídla spoločnosti, zostala v zamestnaneckom pomere a konateľ

žalovaného jej uviedol, že nemusí chodiť do firmy, ani nič robiť. Keď jej však povedal, aby prišla do práce, tak prišla, ale žiadnu konkrétnu prácu pre spoločnosť jej nedal, takto chodila do práce raz za mesiac, príležitostne vykonávala prácu podľa pokynu konateľa. Žalovaný potvrdil, že v roku 2017 žalobkyňa ukončila konateľstvo a ekonomické záležitosti presunul na iných pracovníkov, žalobkyňa to už nerobila. Bola jej vyplácaná riadne mzda a konateľ žalovaného tak postupoval v záujme manželských vzťahov a nechal to tak. Začal to riešiť až vtedy, keď zistil, že žalobkyňa začala zneužívať benefity, ktoré v zmysle uvedenej dohody jej boli priznané a to používanie firemného motorového vozidla, kedy žalobkyňa zrušila prístupové heslo, takže nebolo možné vozidlo monitorovať, z výpisov zistil, že mobilný telefón firmy využíva mimo styku s firmou, hoci pripustil, že nebolo dohodnuté, že by tieto mala využívať výlučne na styk s firmou. Rovnako nedávala vedieť, kedy ide na dovolenku a kde je v rámci pracovnej doby, preto sa rozhodol túto situáciu riešiť. Žalobkyňa aj konateľ žalovaného zhodne potvrdili, že konateľ žalovaného v tomto smere žalobkyňu nijako neupozorňoval, ani nevyzýval na nástup do sídla spoločnosti, prípadne na výkon akejkoľvek práce. Čo sa týkalo evidencie pracovného času, túto v období od roku 2017 mal na starosti ďalší konateľ spoločnosti a to spoločný syn žalobkyne a konateľa žalovaného R. Y.. Tento však túto evidenciu viedol podľa pokynov konateľa žalovaného J. Y.. Žalobkyňa aj konateľ žalovaného rovnako zhodne uviedli, že 14. 08. 2019 bola daná žalobkyni výpoveď pre nadbytočnosť z dôvodu organizačných zmien u žalovaného. Žalobkyňa po právnej porade namietla ukončenie pracovného pomeru, považovala ho za neplatné a trvala na ďalšom zamestnaní, žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu zotrval na platnosti výpovede. Následne na pokyn konateľa žalovaného J. Y., bolo žalobkyni vykázané za 8/2019 čerpanie 4 dní dovolenky, za 9/2019 čerpanie 21 dní dovolenky, za 10/2019 jej bola vykázaná absencia 23 pracovných dní a za 11/2019 jej bola vykázaná absencia 11 dní a pracovná doba 3 dní. Na základe písomnej výzvy žalovaného sa žalobkyňa dňa 18. 11. 2019 dostavila do zamestnania, avšak žiadna práca zo strany žalovaného jej pridelená nebola. Žalobkyňa uviedla, že v sídle žalovaného nemala žiadne pracovné miesto, vo firme sedela sama v zasadacej miestnosti bez počítača. Manžel s ňou nekomunikoval o práci. V tom čase podstupovala rehabilitáciu, takže na priepustky chodila na potrebnú rehabilitáciu. Konateľ žalovaného potvrdil, že mu žalobkyňa dala podpísať priepustku, avšak po opustení pracoviska sa viac do práce nevrátila. Žalovaný potvrdil, že po porade s právnym zástupcom sa rozhodol pre okamžité ukončenie pracovného pomeru so žalobkyňou z dôvodu neospravedlnených absencií na pracovisku. Z uvedeného konania súd vyvodil záver, že žalobkyňa od roku 2017, pokiaľ zostala vo výlučne zamestnaneckom pomere, keď sa ukončila jej funkcia konateľky, ako aj účasť v spoločnosti žalovaného ako spoločníčky, bolo na žalovanom ako zamestnávateľovi, aby určil spôsob výkonu jej práce zamestnanca, pretože dovtedajší spôsob práce vyplýval najmä z jej pozície spoločníčky a konateľky a nepochybne s tým mal súvis aj manželský vzťah medzi žalobkyňou a konateľom žalovaného. Pred týmto obdobím spolu riadne komunikovali o chode spoločnosti a o potrebných opatreniach, na základe čoho žalobkyňa mala vedomosť, aká je náplň jej práce a čo je potrebné vo firme zabezpečiť. Mala prístup k dokladom spoločnosti Pokiaľ zostala výlučne v zamestnaneckom pomere a nemala prístup k informáciám o obchodnej činnosti spoločnosti, o potrebách spoločnosti, ako ekonómke jej zo strany žalovaného ako zamestnávateľovi neboli predkladané žiadne doklady, ktoré mali byť náplňou jej práce, súd konštatuje, že nemožno túto okolnosť klásť za vinu žalobkyni. Medzi základné povinnosti zamestnávateľa patrí ukladať zamestnancom pokyny na výkon práce. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že práve konateľ žalovaného Z.. J. Y., mal ukladať žalobkyni ako zamestnankyni pokyny na výkon práce, avšak tieto jej neukladal, uvádzal len, že ona sama mala vedieť, čo má robiť. Tento záver však vzhľadom na vyššie uvedené nebol správny, pretože žalobkyňa, pokiaľ zostala výlučne v zamestnaneckom pomere, nemohla sama určovať, aké konkrétne pracovné úlohy má v spoločnosti žalovaného plniť. Konateľ žalovaného Z.. J. Y. sám potvrdil, že druhý konateľ, spoločný syn R. nebol oprávnený ukladať žalobkyni žiadne pracovné pokyny. Súd preto uzatvára, že nemôže ísť o závažné porušenie pracovnej disciplíny, ak zamestnanec, ktorému zamestnávateľ neprideľuje žiadnu prácu, sa na dojednané miesto výkonu práce v zmysle pracovnej zmluvy do zamestnania nedostavuje a po dobu trvania tejto prekážky v práci na strane zamestnávateľa sa na pracovisku nezdržiava (viď aj zo súdnej praxe č. 3/2012 S23). Na základe vyjadrení oboch sporových strán súd konštatuje, že uvedený postup žalovaného zrejme vyplynul z ukončovania partnerského vzťahu medzi žalobkyňou a konateľom žalovaného, ktorý evidentne mal záujem na ukončení jej pracovného pomeru u žalovaného. Súd sa stotožňuje s argumentáciou žalobkyne, že pri posudzovaní konania zamestnanca, tak ako vyplýva z doterajšej súdnej praxe, pre uplatnenie dôvodu podľa , je potrebné preukázateľné zistenie porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom, pričom toto porušenie s ohľadom na všetky okolnosti musí byť takej intenzity, aby ho objektívne bolo možné označiť za závažné. Nestačí teda, ak porušenie určitých pracovných povinností označí zamestnávateľ ako závažné, v súlade so súdnou praxou súd prihliada na osobu zamestnanca, na funkciu, ktorú zastáva, na jeho doterajší

postoj k plneniu pracovných povinností, na dobu a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na mieru zavinenia zamestnanca, na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnej povinnosti zamestnanca, na dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, či svojím konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu a podobne (sp. zn. , SR NS, zväzok č. ). Pokiaľ z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa od roku 2017 vykonávala svoju činnosť na podklade pracovnej zmluvy rovnakým spôsobom ako v uvedenom období od 01. 10. do 15. 11. 2019, žalovaný jej v tomto období nezadal žiaden pokyn na vykonávanie práce, či účasť na pracovisku, súd konštatuje, že nebol dôvod zo strany žalovaného ako zamestnávateľa vyhodnotiť jej neprítomnosť v práci ako neospravedlnenú a tým nebol daný dôvod na okamžité zrušenie pracovného pomeru so žalobkyňou. O účelovosti postupu žalovaného svedčí dovtedajšia evidencia výkonu práce žalobkyne, kedy minimálne za dokladované obdobie napriek tomu, že podľa zhodného tvrdenia strán žalobkyňa rovnakým spôsobom vykonávala prácu pre žalovaného v zamestnaneckom pomere, tento jej vykazoval riadnu účasť v zamestnaní. Žalobkyňa aj žalovaný potvrdili, že v tomto období žalobkyňa vykonávala práce výlučne na pokyn konateľa žalovaného J. Y. a to príležitostne. V konaní nebolo tvrdené, ani preukázané, že by žalobkyňa kedykoľvek počas trvania pracovného pomeru odmietla splniť pracovné pokyny zo strany žalovaného, žalovaný jej ani iné pokyny na výkon práce nedával. Pokiaľ žalovaný písomne vyzval žalobkyňu, aby sa dostavila do práce, do sídla žalovaného, žalobkyňa bezprostredne po obdržaní tejto výzvy sa do spoločnosti žalovaného dostavila. Napriek tomu jej neboli zadávané žiadne pracovné pokyny na vykonávanie práce pre žalovaného. Súd tak uzatvára, že nemá preukázané naplnenie materiálnej stránky napadnutého okamžitého skončenia pracovného pomeru, nakoľko žalovaný nepreukázal, že by žalobkyňa v dňoch od 01. 10. do 15. 11. mala neospravedlnenú absenciu v zamestnaní. Súd preto v časti nároku žalobkyne o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 20. 11. 2019 vyhovel a určil, že predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné.

21. V súlade s súd rozhodol, že o celkových trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým sa rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.