Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (14)Rozsudok_3T-80-2019.pdf
PDF · 83.47 KB
Case nature
Area
Subarea
3T/80/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trebišov samosudca JUDr. Martin Kurečko na hlavnom pojednávaní konanom dňa 11.8.2020 v Trebišove takto
rozhodol:
Obžalovaný:
M. D. , nar. XX.X.XXXX v U., bytom U., prechodne bytom U., H. XXXX/X,
j e v i n n ý , ž e
- ako zákonný otec N. D., nar. XX.X.XXXX v U., si neplní pravidelne a v stanovenej výške svoju vyživovaciu povinnosť v mieste svojho trvalého pobytu ako aj inde, ktorá mu vyplýva zo zákona o rodine, a ktorá mu bola uložená rozsudkom Okresného súdu U. pod sp.zn. XP/XXX/XXXX zo dňa X.XX.XXXX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa X.XX.XXXX, ktorým bol zaviazaný prispievať na výživu svojho syna N. D. sumou vo výške 300,- Eur mesačne, vždy k 25. dňu toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky I.. I. D., čím mu takto za obdobie od júla 2018 až doposiaľ vznikol dlh na bežnom výživnom vo výške 4.500,- Eur, t e d a
najmenej dva mesiace v období dvoch rokov neplní úmyselne zákonnú povinnosť vyživovať iného a čin spáchal závažnejším spôsobom konania (po dlhší čas),
č í m s p á c h a l
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zákona (s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zákona).
Z a t o m u s ú d u k l a d á
Podľa § 207 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.
Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určuje skúšobnú dobu na 30 (tridsať) mesiacov.
odôvodnenie:
Súd vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného M. D. a na základe prečítanej výpovede obžalovaného z prípravného konania, výsluchu svedkyne - poškodenej I.. I. D. a listinných dôkazov zistil skutkový stav tak, ako je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Z prečítanej zápisnice o výsluchu obžalovaného z prípravného konania vyplynulo, že obžalovaný si je vedomí toho, že svojej bývalej manželke dlhuje bežné výživné. S. je skutočnosť, že v uplynulom období mal problémy v podnikaní, kde sa mu veľmi nedarilo, a preto mesačne nemal dostatok finančných prostriedkov na svoje živobytie a ani na výživné pre ich syna N. D.. Keďže nedostal za všetky zákazky riadne a včas zaplatené a očakáva od svojich obchodných partnerov nejaké platby, tak dlžné výživné uhradí v plnej výške, pokiaľ to bude v jeho silách. Svoju živnosť zatiaľ neprerušil, nakoľko sa snaží znova rozbehnúť podnikanie, aktuálne sa príležitostne živí brigádami. Obžalovaný nevlastní žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok a ani žiadne motorové vozidlo. V minulosti síce žiadal o zníženie výživného, nakoniec svoj návrh ešte pred rozhodnutím súdu stiahol. Za neplatenie výživného už bol aj stíhaný, avšak trestné stíhanie sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, keďže na Krajskom súde v Košiciach nakoniec dlžné výživné zaplatil.
Svedkyňa-poškodená I.. I. D. na hlavnom pojednávaní uviedla, že s obžalovaným žila v manželstve XX rokov, pochádzajú z neho dve deti. Rozviedli sa, keď ich dcéra mala 20 rokov a syn 13 rokov. Ešte pred rozvodom sa dohodli, že obžalovaný bude prispievať na výživné po 300 Eur na každé dieťa, teda 300 Eur na dcéru a 300 Eur na syna. Obžalovaný bol v tom čase podnikateľ a darilo sa mu veľmi dobre, mal dostatok finančných prostriedkov, a preto si mohol bez problémov dovoliť platiť výživné v takejto výške. Takto však výživné zaplatil iba dvakrát. Po rozvode obžalovaný ostal bývať so svojou mamou v rodinnom dome, ktorý mal po svojich rodičoch a ona sa musela s deťmi odsťahovať do podnájmu, pričom prenajatý byt si musela kompletne zariadiť. Obžalovaný nikdy neprispieval na výživné pravidelne, keď niečo zaplatil, tak to bolo vždy až po niekoľkých rokoch chodenia po súdoch, keď jednorazovo doplatil dlžné výživné za niekoľko rokov, ona s deťmi však potrebovala žiť každý mesiac. V dôsledku toho bola nútená si nájsť až tri práce, aby zabezpečila ich živobytie. Toho času má práce dve, a to v Trebišove v jednej súkromnej spoločnosti a taktiež v Košiciach, kde robí čašníčku, aby si privyrobila nejaké peniaze. Predtým chodila aj upratovať, ale teraz to už nerobí, nakoľko nevládze.
Poškodená potvrdila, že obžalovaný jej dňa 29.5.2020 jednorazovo uhradil na účet sumu vo výške 3.000,- Eur, čo však nebolo celé dlžné výživné. Keďže odvtedy jej obžalovaný už nič nezaplatil, predstavovala suma dlžného výživného ku dňu hlavného pojednávania (11.8.2020) 4.500,- Eur. Teda ani od predchádzajúceho hlavného pojednávania (16.6.2020), kde obžalovaný žiadal hlavné pojednávanie odročiť, aby mohol uhradiť zvyšok dlžného výživného, jej obžalovaný neposlal vôbec žiadne peniaze. V dôsledku toho, že jej obžalovaný takto jednorazovo uhradil 3.000 Eur, od nej úrad práce žiada spätne vrátiť finančné prostriedky, ktoré jej boli od úradu vyplatené ako náhradné výživné, a taktiež jej bolo zo strany úradu pozastavené aj vyplácanie náhradného výživného na pol roka. Jej syn naďalej pokračuje v štúdiu na vysokej škole v Bratislave, kde je potrebné vyplatiť internát a ďalšie výdavky súvisiace s vysokoškolským štúdiom.
Zo správ Sociálnej poisťovne a Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Trebišove súd zistil, že obžalovaný nie je vedený v evidencii Sociálnej poisťovne ako zamestnanec, samostatne zárobkovo činná osoba, ani ako poberateľ dávky nemocenského a dôchodkového poistenia alebo príspevku v nezamestnanosti. Taktiež nie je poberateľom žiadnej sociálnej dávky, ani príspevku vyplácaného úradom práce a nie je vedený ani ako uchádzač o zamestnanie (naposledy bol v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedený v období od XX.X.XXXX do XX.X.XXXX).
Z obsahu spisu vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu U. zo dňa X.X.XXXX sp. zn. XT/XX/XXXX bol obžalovaný uznaný za vinného z trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zákona z dôvodu neplnenia si vyživovacej povinnosti voči poškodenej za obdobie od marca 2017 do 3.7.2018, pričom mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Nakoľko v rámci odvolacieho konania obžalovaný dlžné výživné v celom rozsahu uhradil, bol uvedený rozsudok zrušený a obžalovaný bol nakoniec spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že trestnosť činu zanikla. Aj Krajský súd v Košiciach však vo svojom oslobodzovacom rozsudku konštatuje, že obžalovaný je pri plnení svojej vyživovacej povinnosti nedisciplinovaný, dlh na výživnom naďalej neplní, a že potreby syna zabezpečuje výlučne matka.
Zistený skutkový stav bol objektivizovaný aj ďalšími listinnými dôkazmi, a to rozsudkom Okresného súdu U. zo dňa X.XX.XXXX sp.zn. XP/XXX/XXXX, ktorým bolo rozvedené manželstvo obžalovaného a poškodenej a schválená dohoda rodičov o úprave rodičovských práv a povinností, výpisom zo zoznamu páchateľov, vysvedčením o maturitnej skúške a rozhodnutím o výsledku prijímacieho konania, výpisom zo živnostenského registra, dohodou o brigádnickej práci študentov, dohodou o skončení dohody o pracovnej činnosti a dohodou o vykonaní práce ako aj potvrdením o zaplatení sumy 3.000 Eur poškodenej.
Na základe takto vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že obžalovaný nevyužil všetky dostupné možnosti, aby si svoju vyživovaciu povinnosť plnil aspoň v reálne možnej výške. Obžalovaný si od rozvodu manželstva s poškodenou v roku 2013 prakticky permanentne svoju vyživovaciu povinnosť vôbec neplní, dôsledkom čoho sú jeho opakované trestné stíhania pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr. zákona, a pokiaľ z jeho strany dôjde k nejakej úhrade dlžného výživného, tak výlučne pod tlakom trestného stíhania. Je pri tom evidentné, že pokiaľ by zo strany poškodenej nedochádzalo k podávaniu trestných oznámení, tak by obžalovaný neuhrádzal dlžné výživné vôbec, a to ani sčasti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že obžalovaný neukončil svoje podnikanie, aj keď mu dlhodobo neprináša zisk a napriek tomu, že podľa vlastných tvrdení sa snaží nájsť si zamestnanie, sa nezaevidoval na úrade práce. Občasné brigády obžalovaného ani čakanie na úhradu faktúr, ktoré sú niekoľko rokov po lehote splatnosti, nemožno považovať za dostatočnú aktivitu obžalovaného smerujúcu k plneniu jeho vyživovacej povinnosť.
V uvedených skutočnostiach možno podľa názoru súdu nepochybne vidieť nedbanlivostné zavinenie v konaní obžalovaného ako subjektívnu stránku žalovaného trestného činu.
Súdu taktiež nie je zrejmé, prečo obžalovaný vzal späť svoj návrh na zníženie výživného, keď je celkom zjavné, že jeho majetkové a zárobkové pomery sa v porovnaní s rokom 2013 zásadne zmenili, a prečo ho opätovne podal až v roku 2019 (o jeho návrhu Okresný súd U. v konaní vedenom pod sp.zn. XXPc/ XX/XXXX doposiaľ nerozhodol). Tu je však potrebné opätovne uviesť, že osoba, ktorá má zákonnú povinnosť vyživovať iného, musí využiť všetky možnosti na to, aby si túto povinnosť v reálne možnej výške, a to bez ohľadu na to, že jej podnikateľská činnosť dočasne neprináša zisky v takom rozsahu, z akého sa vychádzalo pri určení výšky jej vyživovacej povinnosti. Zvýrazniť možno aj absolútny nezáujem obžalovaného o svojho syna a aj jeho celkový postoj k prebiehajúcemu trestnému konaniu, keď súd na žiadosť obžalovaného opakovane hlavné pojednávanie odročoval, aby mu umožnil doplatiť dlžné výživné v celej výške, pričom obžalovaný sa na posledné hlavné pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavil a zvyšok dlhu na výživnom neuhradil. Poukázať možno aj na negatívne dôsledky konania obžalovaného na rodinu poškodenej, ktorá bola v dôsledku neplatenia výživného nútená vykonávať niekoľko zamestnaní, aby bola schopná finančne zabezpečiť potreby svojho dospievajúceho syna.
Z právneho hľadiska naplnil obžalovaný svojim konaním všetky pojmové znaky prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zákona (s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zákona). Oproti podanej obžalobe (prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zákona) bolo potrebné sprísniť právnu kvalifikáciu jeho konania, keďže je zrejmé, že obžalovaný sa neplnenia vyživovacej povinnosti dopúšťal po dlhší čas (viac ako dva roky), čím je u neho daná aj okolnosť podmieňujúca použitie vyššej trestnej sadzby spočívajúca v spáchaní trestného činu závažnejším spôsobom konania, ktorým je okrem iných aj páchanie trestného činu po dlhší čas (§ 138 písm. b/ Tr. zákona). Pre úplnosť možno uviesť, že na právnu kvalifikáciu konania obžalovaného nemá žiaden vplyv skutočnosť, že obžalovaný v priebehu súdneho konania jednorazovo uhradil poškodenej dlh na výživnom vo výške 3.000 Eur, keďže aj napriek čiastočnej úhrade výživného je potrebné konštatovať neplnenie vyživovacej povinnosti, ktorá spočíva v pravidelných mesačných platbách vopred k rukám poškodenej, k čomu zo strany obžalovaného prakticky vôbec nedochádza.
V porovnaní s podanou obžalobou bolo potrebné upraviť aj celkovú výšku dlžného výživného, keďže v prípade trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr. zákona trvá páchanie tohto trestného činu až do doby, kým je vyhlásený rozsudok súdu prvého stupňa alebo pokiaľ sa súd druhého stupňa neodoberie na záverečnú poradu (ku dňu vyhlásenia predmetného rozsudku predstavoval dlh obžalovaného na výživnom sumu 4.500 Eur).
Ako už bolo uvedené, subjektívna stránka trestného činu je daná vo forme nedbanlivostného zavinenia v zmysle § 16 Tr. zákona.
Svojim konaním obžalovaný porušil záujem štátu na riadnom plnení vyživovacej povinnosti.
Z miesta bydliska obžalovaný nie je bližšie hodnotený, naposledy pracoval na základe dohody o pracovnej činnosti. Doposiaľ bol raz súdne trestaný, a to rozsudkom Okresného súdu U. zo dňa X.X.XXXX sp.zn. XT/XX/XXXX pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zákona, ktorým mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní 2 roky, ktorá uplynula XX.X.XXXX, a v ktorej sa osvedčil zo zákona. V registri priestupkov má obžalovaný za obdobie rokov 2014 až 2019 celkovo sedem záznamov za dopravné priestupky.
Pri rozhodovaní o druhu a výmere ukladaného trestu prihliadal súd najmä na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností (poľahčujúce ani priťažujúce okolnosti u obžalovaného zistené neboli), ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že pre splnenie účelu trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zákona bude u obžalovaného primerané a postačujúce uloženie trestu odňatia slobody v dolnej polovici zákonom ustanovenej trestnej sadzby s podmienečným odkladom jeho výkonu na primeranú skúšobnú dobu, keďže s prihliadnutím na doterajší život obžalovaného a prostredie, v ktorom žije, ako aj na okolnosti prejednávaného prípadu, sa na zabezpečenie ochrany spoločnosti a jeho nápravu nejaví okamžitý výkon uloženého trestu ako nevyhnutný.
Takto uložený trest podľa názoru súdu plne zodpovedá zásade primeranosti trestných sankcií aj zásade individualizácie trestu, mal by byť postačujúci z hľadiska individuálnej ako aj generálnej prevencie a súčasne byť dostatočnou garanciou nepáchania ďalšej trestnej činnosti obdobného charakteru obžalovaným v budúcnosti.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od oznámenia rozsudku na Okresný súd Trebišov. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.