Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_23To-67-2020.pdf
PDF · 76.23 KB
Case nature
Area
Subarea
23To/67/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Javorkovej a sudcov JUDr. Ondreja Samaša a JUDr. Mariána Dunčka na verejnom zasadnutí konanom dňa 13. augusta 2020 prejednal odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Partizánske v trestnej veci obžalovaného
H. X.,
nar. XX.XX.XXXX v U. nad U., trvale bytom F. č. XXX, t. č. vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby Ilava, na verejnom zasadnutí prítomného,
ktoré podal proti rozsudku Okresného súdu Partizánske sp. zn. 2T/30/2020 zo dňa 01.06.2020 a takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie prokurátora zamieta, pretože nie je dôvodné.
odôvodnenie:
Rozsudkom súdu prvého stupňa bol obžalovaný H. X. uznaný vinným z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., pretože dňa 24.03.2020 v čase medzi 10:00 a 11:00 hod. v obci F., okr. R. po tom, ako mu bol dňa 16.03.2020 daný výslovný zákaz vstupu do obydlia rodinného domu č. XXX v obci F., bez oprávnenia vnikol na pozemok riadne oploteného rodinného domu č. XXX na parcele č. XXX zapísaného na liste vlastníctva XXX, v spoluvlastníctve K. F., nar. XX.XX.XXXX a to tak, že prišiel k predmetnej nehnuteľnosti, otvoril si uzavretú neuzamknutú vstupnú bráničku, po vstupe na pozemok začal vynášať spoza domu drevené metrovice, prenášal ich cez dvor, a tieto opieral o susedný dom a snažil sa dostať na strechu domu, následne poškodená K. U., bývalá priateľka obžalovaného privolala hliadku polície, ktorá obžalovaného H. X. z dvora vyviedla s upozornením, že do obydlia domu č. XXX nemá vstupovať, nakoľko si to nepraje, pričom obžalovaný H. X. dňa 24.03.2020 v čase okolo 18:00 hod. preskočil bránku oplotenia uvedenej nehnuteľnosti vysokú cca 160 cm, prišiel k vchodovým dverám, ktoré boli uzamknuté a cez vchodové dvere sa pokúšal vniknúť do domu, čo si všimla poškodená K. U. a svedkyňa R. U., na čo svedkyňa R. U. vybehla na chodbu a cez okienko kričala na obžalovaného, aby odišiel z dvora preč, že tam nemá čo robiť, na čo obžalovaný odišiel pred kovovú vstupnú bránku a v čase okolo 19:45 hod. znova bez oprávnenia vnikol na pozemok cez vstupnú bránku, vošiel cez dvere nachádzajúce sa vedľa vstupných dverí rodinného domu do miestnosti kotolne, ktorá je súčasťou rodinného domu, kde sa ukryl a tam zotrval po dobu asi 10 až 15 minút a uvedené priestory opustil až po tom, ako poškodená K. U. privolala na pomoc suseda R. X., ktorý obžalovaného k opusteniu týchto priestorov vyzval a zároveň ho odprevadil pri vstupnú kovovú bránku, kde ho upozornil, aby na pozemok uvedeného rodinného domu už viac nevstupoval, ktorú výzvu však obžalovaný neuposlúchol a dňa 24.03.2020 v čase asi o 20:50 hod. po príchode poškodenej K. U. a svedkyne R. U. z polície v R. čakal pri bráne uvedeného rodinného domu, na čo z obavy z prítomnosti obžalovaného menované privolali suseda R. X., ktorý prišiel za poškodenou a svedkyňou a spoločne po vojdení do dvora predmetnej nehnuteľnosti uzavreli vstupnú bránku, avšak krátko na to si obžalovaný H. X. rukou otvoril zatvorenú kovovú bránku oplotenia rodinného domu č. XXX a opäť vnikol na pozemok predmetného rodinného domu, kde prišiel k vchodovým dverám, kde ho svedok R. X. vyzval, aby sa nepribližoval k nim na vzdialenosť menšiu ako 2 m a svedkyňa R. U. privolala hliadku polície, ktorá dňa 24.3.2020 v čase o 21:15 hod. podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku obmedzila H. X. osobnú slobodu, pričom uvedeným konaním obžalovaný porušil domovú slobodu osoby oprávnenej na užívanie nehnuteľnosti K. U., nehnuteľnosti ktorej podielovým spoluvlastníkom v 1-ici je K. F., nar. XX.XX.XXXX, ktorá sa v čase skutku nachádzala v predmetnej nehnuteľnosti.
Bol za to odsúdený podľa § 194 ods. 2 Tr. zák. s použitím §§ 36 písm. l/, n/, 37 písm. m/ a 38 ods. 3 Tr. zák. k trestu odňatia slobody vo výmere 14 mesiacov nepodmienečne. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 73 ods. 2 písm. d) Tr. zák. mu bolo uložené ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prokurátor odvolanie, ktoré zahlásil do zápisnice o hlavnom pojednávaní ihneď po vyhlásení rozsudku čo do výrokov o vine i treste v neprospech obžalovaného. Prokurátor následne v písomných dôvodoch odvolania uviedol, že z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní, ako aj v prípravnom konaní vyplýva, že obžalovaný svojím konaním naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. v spojení s § 127 ods. 3 Tr. zák. po subjektívnej i objektívnej stránke. Má za to, že súd prvého stupňa sa pri hodnotení vykonaných dôkazov nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, starostlivo neuvážil všetky okolnosti prípadu jednotlivo i v ich súhrne, v dôsledku čoho vyhodnotil vykonané dôkazy nesprávne, a tým došlo k porušeniu Trestného zákona. Poukázal na to, že obžalovaný mal vedomosť o predchádzajúcom zákaze vstupovať do nehnuteľnosti (v čase skutku k nej nemal žiaden vzťah) a o tom, kto je jej vlastníkom a kto ju aj fakticky obýva. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že nehnuteľnosti, teda jednak pozemky, ako aj stavba - rodinný dom ležiaci na jednom z nich, oprávnene užívajú tak K. F., ktorá je podielová spoluvlastníčka, ako aj poškodená K. U. ml. z titulu bydliska jej rodičov (jej matka je podielovou spoluvlastníčkou v 1/8 k celku, tiež G. U. ml. a st., tiež všetky osoby, ktoré sú evidované na liste vlastníctva). Preto obžalovaný svojím konaním porušil domovú slobodu poškodených z hľadiska ich práva nerušene užívať ich nehnuteľnosť, teda porušil aj domovú slobodu poškodenej K. F.. Prokurátor sa tiež nestotožnil ani s uloženým trestom obžalovanému z dôvodu, že súd prvého stupňa jeho konanie posúdil len ako prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. a v trestnej sadzbe určenej pre tento prečin mu uložil trest. Považoval za nedôvodnú aj aplikáciu poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. l), n) Tr. zák., keď obžalovaný sa nepriznal k spáchaniu trestného činu v celom rozsahu. Navrhol preto napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. zrušiť vo výrokoch o vine a treste a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby ju znovu prejednal a rozhodol.
Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní tam prítomný prokurátor krajskej prokuratúry zotrval na dôvodoch odvolania podriadeného prokurátora. Obžalovaný navrhol odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietnuť podľa § 319 Tr. por.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. na verejnom zasadnutí preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom predchádzalo, a dospel k takému záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.
Pokiaľ ide o procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu prvého stupňa, v tomto smere nebola v odvolaní vytýkaná žiadna chyba a ani odvolací súd sám nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Rovnako nemá odvolací súd výhrady k zákonnosti a odôvodnenosti výroku o vine. Súd prvého stupňa v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na výsledky vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní, o ktoré oprel svoje skutkové úvahy o tom, že mierne pozmenený skutok (oproti obžalobe) uvedený vo výrokovej časti rozsudku sa stal a že ho spáchal obžalovaný. S jeho úvahami sa odvolací súd stotožňuje a považuje ich za správne. K odvolacím námietkam prokurátora uvádza odvolací súd nasledovné:
Zo súdnej praxe (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tdo 65/2013) vyplýva, že v zmysle § 139 ods. 2 Tr. zák. možno spáchanie činu voči (na) osobe vyššieho veku (§ 127 ods. 3, § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák.) považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, len pri úmyselnom trestnom čine. Zároveň sa vyžaduje, aby páchateľ vedel, že poškodený je osobou vyššieho veku a aby túto okolnosť subjektívne spájal s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči poškodenému, alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá či podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin.
Ako na to správne poukázal v napadnutom rozsudku už súd prvého stupňa, poškodená K. F. sa v čase spáchania skutku síce nachádzala v predmetnej nehnuteľnosti, ale vykonané dokazovanie nepreukázalo, že by spáchanie trestnej činnosti obžalovaným bolo subjektívne ovplyvnené súvislosťou s vyšším vekom tejto poškodenej. Obžalovaný ju vtedy ani nechcel vyhľadať a ona sama sa o jeho prítomnosti v tejto nehnuteľnosti dozvedela až neskôr. Konaním obžalovaného teda nebol naplnený kvalifikačný znak „spáchanie trestného činu na chránenej osobe - osobe vyššieho veku“. Odvolací súd vyslovuje ten právny názor, že použitie tohto kvalifikačného znaku musí skutočne „vystihovať“ úmysel, pohnútku či motív konania obžalovaného, čo ale v predmetnej veci preukázané nebolo.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa konanie obžalovaného (pri miernom pozmenení skutku oproti podanej obžalobe, bez narušenia jeho totožnosti) správne posúdil len ako prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v otázke uloženého trestu obžalovanému, ktorý považuje za zákonný, spravodlivý a schopný splniť svoj účel v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. K odvolacím námietkam prokurátora uvádza odvolací súd nasledovné:
Prvá odvolacia námietka prokurátora smerovala do prísnejšieho posudzovania konania obžalovaného, k čomu sa už odvolací súd vyjadril v rámci svojich úvah vyššie. Správne preto súd prvého stupňa v otázke druhu a výmery trestu vychádzal z trestnej sadzby trestu odňatia slobody 1 až 5 rokov (§ 194 ods. 2 Tr. zák.).
Druhá odvolacia námietka prokurátora smerovala do nedôvodného priznania oboch poľahčujúcich okolností - § 36 písm. l), n) Tr. zák., ktoré u obžalovaného ustálil súd prvého stupňa. Podľa názoru odvolacieho súdu však boli obžalovanému správne priznané obe tieto poľahčujúce okolnosti, pretože sa k trestnej činnosti kladenej mu za vinu (resp. pre ktorú bol uznaný vinným súdom prvého stupňa) priznal a vyjadril úprimnú ľútosť nad svojím konaním, pričom jeho vyhláseniu o vine na hlavnom pojednávaní (§ 257 Tr. por.) bránil len rozpor v právnej kvalifikácií jeho konania tak, ako ho ustálil prokurátor.
Správne bolo zo strany súdu prvého stupňa napokon aj zaradenie obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, pretože v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu bol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin.
Z takto rozvedených dôvodov preto odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.