Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_4Cob-64-2019.pdf
PDF · 124.07 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/64/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: VILSSON s. r. o., Záhradnícka 151, 821 08 Bratislava, IČO: 46 248 731, zastúpený: JUDr. Jánom Tóthom, advokátom, Záhradnícka 151, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: B.O.B. Group s. r. o., Lubinská 23/A, 811 03 Bratislava, IČO: 35 754 877, zastúpený: STEFANKOVA | law office s.r.o., Vajnorská 8/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 239 077, o zaplatenie 899,00 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 51Cb/21/2018-174 zo dňa 21.11.2018, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave medzitýmny rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 51Cb/21/2018-174 zo dňa 21.11.2018 potvrdzuje.
II. Žalobca má proti žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozhodol tak, že základ nároku žalobcu na náhradu škody voči žalovanému, ktorá bola spôsobená zamestnancom žalovaného dňa 28.11.2017, je daný a o trovách konania súd rozhodne v rozsudku, ktorým rozhodne o celom uplatnenom nároku žalobcu. Súd vec právne posúdil podľa ustanovení § 178 ods. 1, § 179 ods. 1 prvá veta, § 186 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), § 34, § 35 ods. 1, 2, § 40 ods. 2, § 43, § 43a ods. 1, § 43c ods. 1, § 415, § 420 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 266 ods. 1, 4, § 269 ods. 2, § 373, § 374 ods. 1, § 375 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), § 214 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 22.01.2018 domáhal zaplatenia istiny 899,00 Eur s príslušenstvom ako aj náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 01.06.2013 uzatvoril ako odberateľ so žalovaným ako dodávateľom Zmluvu o poskytovaní upratovacích služieb podľa § 269 ods. 2 OBZ (ďalej len „Zmluva“), ktorou sa zmluvné strany dohodli na poskytovaní upratovacích a čistiacich prác žalovaným v prospech žalobcu, podľa dohodnutej špecifikácie, za čo sa žalobca zaviazal zaplatiť žalovanému dohodnutú cenu. V čl. VII. ods. 3 Zmluvy sa zmluvné strany dohodli „Dodávateľ zodpovedá za škody na majetku, nachádzajúcom sa na mieste výkonu, spôsobené preukázateľne jeho pracovníkmi.“ V tomto článku bolo tiež dojednané, že na náhradu škody sa vzťahujú príslušné ustanovenia OBZ. Dňa 28.11.2017 o 08:05 hod zamestnanec žalovaného pri poskytovaní upratovacích služieb a čistiacich prácach, odcudzil žalobcovi v jeho prevádzke zo skladu 1 kus mobilného telefónu zn. Samsung Galaxy S8 plus Grey, čím bola žalobcovi spôsobená škoda vo výške 899 Eur. Z uvedeného dôvodu žalobca prostredníctvom e-mailovej komunikácie vyzval dňa 30.11.2017 žalovaného na náhradu spôsobenej škody, za ktorú zodpovedá žalovaný, vo výške 899 Eur, najneskôr do
07.12.2017, pričom žalovaný dňa 06.12.2017 žalobcovi odpovedal tak, že spôsobenú škodu žalobcovi neuhradí, pretože žalobca si má jej náhradu žiadať priamo od zamestnanca žalovaného, ktorého žalovaný použil na plnenie svojich zmluvných povinností. Žalobca uviedol, že činnosť zamestnanca žalovaného dňa 28.11.2017 v priestoroch žalobcu, kde sa poskytovali služby vymedzené Zmluvou, bola výkonom jeho práce pre žalovaného, pričom zamestnanec žalovaného vykonával u žalobcu činnosť v mene žalovaného a na jeho zodpovednosť, čím plnil zmluvné povinnosti žalovaného, kedy Zmluvou nebola nijako dotknutá, obmedzená ani vylúčená zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú jeho zamestnancom. Zdôraznil, že povinnosť žalovaného plniť žalobcovi je zmluvne dohodnutá a nie zákonná, na ktorú je nutné aplikovať § 383 OBZ, platí princíp solidárnej zodpovednosti žalovaného (popri jeho zamestnancoch). Dodal, že v takomto prípade je výlučne vecou žalobcu ako poškodeného, od ktorého zo solidárne zaviazaných osôb bude plnenie žiadať a žalobca sa rozhodol svoj nárok na náhradu škody žiadať od žalovaného s tým, že bude vecou žalovaného, ako sa následne vyporiada so svojim zamestnancom, za ktorého bude žalobcovi plniť. Mal za to, že všetky podmienky pre vznik zodpovednosti žalovaného nahradiť žalobcovi škodu boli splnené kumulatívne. Žalovaný nárok žalobcu na náhradu škody v celom rozsahu namietal a žiadal, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Mal za to, že škoda, ktorú si žalobca u žalovaného uplatňuje, nebola žalobcovi spôsobená zamestnancom žalovaného pri plnení pracovných úloh alebo v súvislosti s nimi, ale svojim konaním sledoval vlastné záujmy a potreby, konal na základe vlastnej vôle s úmyslom odcudziť mobilný telefón, a preto žalobca nie je zodpovedný za vznik takejto škody žalovanému. Podľa žalovaného žalobca navyše nezabezpečil stráženie prevádzkových priestorov, takže svojim nekonaním je spoluzodpovedný za škodu vzniknutú mu na majetku. Tiež je podľa neho nevyhnutné preskúmať, či tovar nebol predmetom osobitnej zodpovednosti, ktorú je zamestnanec povinný vyžadovať v zmysle § 185 Zákonníka práce. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 711/2001 zo dňa14.03.2002. Čo sa týka zodpovednosti za škodu podľa čl. VII. ods. 3 Zmluvy uviedol, že táto zodpovednosť žalovaného sa dotýka len škody na majetku vzniknutej znehodnotením, poškodením alebo spôsobením havárie zamestnancom žalovaného, a teda škody, ktorá vznikla v súvislosti s pracovnou činnosťou zamestnanca, netýka sa škody, ktorá vznikla v pracovnom pomere zamestnanca, na upokojenie jeho vlastných potrieb. Uviedol, že jeho úmyslom (vôľou) pri uzatváraní zmluvy nebolo niesť zodpovednosť za vznik akejkoľvek škody spôsobenej zamestnancami vlastným konaním, bez pokynu alebo vedomia zamestnávateľa, ale jeho úmyslom bola úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú zamestnancami žalovaného pri plnení ich pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi. Ďalej uviedol, že žalobca si nesplnil prevenčnú alebo zakročovaciu povinnosť, a aj mu nárok na náhradu škody voči žalovanému nevznikol. Okrem toho namietal aj výšku ušlého zisku. Jeho tvrdenia má preukazovať aj poistná zmluva na poistenie zodpovednosti za škodu voči tretím osobám č. XXXXXXXXXX, ktorú žalovaný uzatvoril s poisťovňou ešte v roku 2011, nakoľko poistenie proti odcudzeniu je výslovne z tejto poistnej zmluvy vylúčené ako škodová udalosť.
2. Dňa 30.08.2018 bol súdu doručený návrh žalobcu, ktorým žalobca navrhol, aby súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom podľa § 214 CSP o právnom základe alebo dôvode uplatneného procesného nároku žalobcu.
3. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že dňa 01.06.2013 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená Zmluva o poskytovaní upratovacích služieb, pričom dňa 28.11.2017 došlo zo strany zamestnanca žalovaného, počas výkonu jeho pracovnej činnosti pre žalovaného ako zamestnávateľa, ku krádeži mobilného telefónu z prevádzky žalobcu. Za spornú považoval predovšetkým otázku, či žalovaný v postavení zamestnávateľa, môže zodpovedať za škodu, ktorá bola spôsobená jeho zamestnancom, ktorého žalovaný použil na výkon činnosti v zmysle zmluvy uzatvorenej so žalobcom, najmä s poukazom na to, že v danom prípade došlo k vzniku škody krádežou. Súd dospel k záveru, že základ nároku žalobcu na náhradu škody voči žalovanému je daný. Konštatoval, že zodpovednosť za škodu bola stranami sporu dohodnutá v čl. VII Zmluvy, v odseku 1 a 2 predmetného článku strany deklarovali, že v prípade vzniku škody a jej náhrady sa budú strany spravovať ustanoveniami OBZ a následne v odseku 3 predmetného článku, nad rámec predchádzajúcich odsekov, si strany upravili, že dodávateľ (žalovaný) zodpovedá za škody na majetku, nachádzajúcom sa na mieste výkonu, spôsobené preukázateľne jeho pracovníkmi. Nestotožnil sa s výkladom čl. VII. ods. 3 Zmluvy prezentovanom žalovaným, podľa ktorého by žalovaný mal zodpovedať za škodu spôsobenú jeho zamestnancami v prevádzke žalobcu, ktorá by mohla vzniknúť napr. znehodnotením, poškodením alebo haváriou spôsobenej zamestnancom žalovaného, a teda by mal zodpovedať za takú škodu, ktorá vznikla pracovnou činnosťou zamestnanca len pri plnení pracovných úloh, pričom krádež, je konanie, ktorým
škodca sledoval vlastné záujmy, či potreby aj za situácie, ak k takému konaniu došlo v pracovnej dobe na pracovisku (tzv. exces). Mal za to, že použitím priameho jazykového výkladu sporného ustanovenia čl. VII. ods. 3 Zmluvy je zrejmé, že dodávateľ zodpovedá za škody na majetku spôsobené jeho pracovníkmi, predmetné ustanovenie zodpovednosť žalovaného nijakým spôsobom neohraničuje ani nelimituje, tak ako to tvrdí žalovaný. Zdôraznil, že pokiaľ by mal žalovaný v procese rokovania o uzatvorení zmluvy vôľu zodpovedať len za škodu spôsobenú jeho zamestnancom znehodnotením, poškodením alebo haváriou pri výkone pracovnej činnosti, mal svoje pripomienky v tejto fáze vyjadriť dodatkami, výhradami či pripomienkami k návrhu zmluvy, nakoľko zmluvné strany sú práve v tejto fáze rokovaní o uzatvorení zmluvy povinné dbať na to, aby sa pri úprave ich zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov. Dal do pozornosti, že výkladom vykonaným po uplynutí času, odkedy k uzatvoreniu zmluvy už došlo, už nie je dovolené meniť úmysel a obsah inak jasného právneho úkonu a nemožno ním ani nahrádzať alebo meniť už urobené prejavy vôle. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 1567/2008 zo dňa 03.06.2009. Zastával názor, že v danom prípade, vzhľadom na znenie čl. VII. ods. 3 Zmluvy, otázku zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla medzi žalobcom a žalovaným je v prvom rade potrebné posudzovať z hľadiska ich zmluvného (vôľového) dojednania, kedy zmluvné strany v Zmluve výslovne uviedli, že na otázku náhrady škody sa vzťahujú príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka a navyše, extenzívne a využívajúc obchodným právom im priznanú zmluvnú voľnosť si v čl. VII. ods. 3 Zmluvy dojednali zodpovednosť za škodu, ktorá nemá právny základ vo všeobecných ustanoveniach občianskeho či obchodného práva, ale má charakter osobitného dojednania upraveného nad rámec zákonnej úpravy zodpovednosti za škodu. Dal do pozornosti, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že znenie návrhu predmetnej zmluvy pochádzalo priamo od žalovaného a návrh vypracovaný žalovaným bol predložený na prijatie žalobcovi, ktorý tento návrh zmluvy prijal bez pripomienok, či zmien. Podľa názoru súdu interpretácii sporného ustanovenia zmluvy, ako ju s odstupom času vykladá žalovaný, nemožno z hľadiska jazykovej konštrukcie tohto ustanovenia poskytnúť relevantnú výkladovú oporu a takto vykonaná interpretácia sa s ohľadom na všetky okolnosti javí ako čisto špekulatívna a účelová. Uviedol, že aj v prípade, ak by aj čl. VII. ods. 3 Zmluvy pripúšťal rôzny výklad, v zmysle § 266 ods. 4 OBZ by prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, bolo v pochybnostiach potrebné vyložiť na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila, teda na ťarchu žalovaného, ako subjektu, ktorý návrh predmetnej zmluvy žalobcovi na prijatie predložil. Mal súd za to, že skutočnosť, že ide o exces zamestnanca nemá pre rozhodnutie súdu v danej veci význam, nakoľko ide o osobitnú, stranami sporu dohodnutú, zmluvnú zodpovednosť žalovaného v zmysle čl. VII. ods. 3 Zmluvy. Vzhľadom na uvedené mal súd preukázanú danosť nároku žalobcu na náhradu škody voči žalovanému, pričom o výške škody, o otázke prípadného spoluzavinenia ako aj o trovách konania rozhodne súd rozsudkom vo veci samej.
4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Svoje podanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Namietal, že súd nepripojil k tomuto konania trestný spis zn. DU-1070/2017, hoci ho žalovaný žiadal pripojiť ako dôležitý dôkazný materiál, ktorý môže mať vplyv na posúdenie a rozhodnutie vo veci. Súd podľa neho nesprávne posúdil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Nestotožnil sa s argumentáciou súdu, že čl. VII ods. 3 Zmluvy nijak neohraničuje a nelimituje zodpovednosť žalovaného a že vôľou žalovaného pri uzatváraní zmluvy bolo niesť zodpovednosť za vznik akejkoľvek škody spôsobenej v prevádzke žalobcu v K. G. jeho zamestnancami. Uvedená považoval za nelogické, nehospodárne a žalovaný by tak nepochopiteľne dobrovoľne prevzal na seba extrémne neprimerané riziko na náhradu škody, ktoré nie je kryté poistením. Vyjadril názor, že čase uzatvorenia Zmluvy musel mať žalobca vedomosť o tom, že v obdobnom obchodnom styku pri podnikaní v oblasti vykonávania čistiacich a upratovacích služieb, najmä ak sa jedná o priestory, kde sa nachádza tovar vyššej hodnoty, nie je obvyklé uzatvárať zmluvy s obchodnými partnermi, ktoré zaväzujú obchodného partnera na zodpovednosť za vznik škody bez jej krytia poistnou zmluvou. Uvedené podľa neho preukazuje aj výpoveď žalovaného dňa 28.09.2018, podľa ktorej si pred uzatvorením Zmluvy poistenie žalovaného telefonicky preverovala vedúca prevádzky žalobcu s konateľom žalovaného, pričom jej bolo zo strany žalovaného potvrdené, že tento disponuje s poistením zodpovednosti za škodu s poistným krytím 300.000 Eur a poistenie krádeže je vylúčené, a tiež skutočnosť, že zamestnanec žalovaného následne počas výkonu prác na tieto aj dohliadal po celú dobu platnosti Zmluvy. Žalobca s prihliadnutím na niekoľkoročnú prax v podnikaní musel mať podľa názoru žalovaného pri uzatváraní Zmluvy vedomosť, že krádež nie je krytá poistením hlavne vtedy, ak je páchateľ známy; škodca sa ku krádeži priznal a zaviazal sa škodu nahradiť poškodenému, avšak
tento si ju od neho uhradiť nežiadal. Uviedol, že závery judikatúry, na ktorú v napadnutom rozsudku poukázal súd, nemožno mechanicky aplikovať na akýkoľvek prípad. Nestotožnil sa s interpretáciou súdu ohľadom použitia striktného jazykového a gramatického výkladu čl. VII ods. 3 Zmluvy a v tejto súvislosti vychádzal z komentovanej literatúry k OZ a OBZ podľa ktorej Obchodný zákonník uprednostňuje význam vôle pred jazykovým prejavom, prvoradým je úmysel konajúceho pri uzatváraní zmluvy. Zdôraznil, že jeho úmyslom pri uzatváraní Zmluvy nebolo niesť zodpovednosť za vznik akejkoľvek škody spôsobenej zamestnancami vlastním konaním, bez pokynu alebo vedomia zamestnávateľa a s cieľom uspokojiť si svoje potreby, ale úprava zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú zamestnancami žalovaného pracovnou činnosťou pri plnení ich pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi, t.j. pri vykonávaní čistiacich a upratovacích služieb, čo dokazuje aj e-mailová komunikácia žalovaného so žalobcom bezprostredne po vzniku škodovej udalosti. V danom prípade sa podľa neho jedná o exces a za vznik takejto škody je škodca zodpovedný sám, nemôže ísť ani o solidárnu zodpovednosť za škodu, pretože žalovaný žiadnu škodu žalobcovi na základe Zmluvy nespôsobil. Bolo by podľa jeho názoru v rozpore s požiadavkou spravodlivého súdneho konania (a požiadavkou právnej istoty), ak by civilné súdy za každých okolností v konaní o náhradu škody zaviazali povinnosťou na náhradu celej výšky škody už zistenej v trestnom konaní iný subjekt, a to aj v prípade, ak z ostatných okolností vyplýva, že na vzniku škody sa nepodieľal, páchateľ sa ku škode priznal a túto sa zaviazal poškodenému uhradiť. Zdôraznil, že nositeľom hmotnoprávnej zodpovednosti za škodu je tak subjekt, ktorý bol identifikovaný v trestnom konaní. V tejto súvislosti poukázal na § 193 CSP. Uviedol, že ak by trestnoprávny súd zaviazal páchateľa škodu poškodenému uhradiť, mohlo by dôjsť v civilnom sporovom konaní o prekážku res iudicata, čo súd pri rozhodovaní vôbec nezobral do úvahy. Taktiež tým, že si žalobca ako poškodený neuplatnil náhradu škody u páchateľa, resp. odmieta od páchateľa náhradu škody prijať, hoci tento mu ju uhradiť chce a svoju vinu priznal, mal žalovaný za to, že ide účelové zneužitie práva zo strany poškodeného, ktorý si vyberá oblasť práva pre neho výhodnejšiu. Okrem toho namietal chýbajúci kauzálny nexus a skutočnosť, že žalovaný žiadnu zmluvnú povinnosť neporušil. Vyjadril názor, že náhradu škody spôsobenej krádežou si mal žalobca uplatniť u škodcu, či už v prebiehajúcom trestnom konaní alebo v občiansko-právnom konaní. Žalovaný dodal, že nemohol ovplyvniť konanie škodcu a nemohol škodlivému následku zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, škodca pri vzniku škodovej udalosti nekonal na príkaz žalovaného, ani s vedomím žalovaného. Okrem toho namietal, že žalobca si nesplnil prevenčnú povinnosť podľa § 382 OBZ, hoci tak mohol urobiť, preto na náhradu škody nemá nárok. S ohľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania v plnom rozsahu, alternatívne, v prípade, ak bude odvolací súd toho názoru, že nie sú splnené predpoklady na zmenu napadnutého rozsudku, žiadal, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
5. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 20.02.2019. Nestotožnil sa so zhrnutím skutkových okolností žalovaným a okrem iného poukázal na to, že zamestnanec žalovaného nevykonával upratovacie práce na pokyn žalobcu, ako tvrdí žalovaný, nakoľko voči žalobcovi nebol v žiadnom vzťahu, ale plnil dňa 28.11.2017 povinnosti žalovaného vyplývajúce žalovanému zo Zmluvy. Žalobcovi vznikla škoda na majetku vo výške 899 Eur, ktorú na mieste výkonu preukázateľne spôsobil zamestnanec žalovaného v priamej väzbe na plnenie Zmluvy, čím boli podľa názoru žalobcu splnené všetky podmienky stanovené v čl. VII ods. Zmluvy pre to, aby vznikla riadne obligačne dojednaná záväzková povinnosť žalovaného. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že jeho zamestnanec p. E., chcel zaplatiť žalobcovi sumu 899 Eur ako náhradu škody, ktorú mu spôsobil, žalobca uviedol, že v takom prípade žalovanému nič nebráni zaplatiť žalobcovi sumu a so svojím zamestnancom uzatvoriť napr. dohodu o sporných nárokoch podľa § 32 až 34, resp. dohodu o uznaní záväzku podľa § 191 ods. 3 Zákonníka práce. Námietku žalovaného, že súd nevykonal všetky žalovaným navrhnuté dôkazy, považoval za tendenčnú, účelovú a nedôvodnú z dôvodu, že súd na pojednávaní dňa 21.11.2018 sporové strany poučil o tom, že v danom štádiu konania nevykoná dokazovanie za účelom ustálenia výšky škody a spoluzavinenia z dôvodu hospodárnosti konania, avšak vykoná ich ak rozhodne, že uplatnený nárok žalobcu je daný, na ktoré poučenie žalovaný nič nenamietal. Žalobca preto zastával názor, že pripojenie trestného spisu je dôvodné a hospodárne až v ďalšom procesnom postupe súdu. Ohľadne tvrdenia žalovaného, že rozhodnutie trestného súdu, ktorým by zaviazal na páchateľa trestného činu, teda zamestnanca žalovaného, zaplatiť žalobcovi, by znamenalo res iudicata, žalobca uviedol, že uvedené bude mať význam až v ďalšom konaní, teda po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku. Námietku žalovaného preto považoval za predčasnú a pre konanie na odvolacom súde v súčasnosti za bezpredmetnú. Dodal, že tvrdenie žalovaného, že p. E. chce žalobcovi škodu uhradiť, nie je pravdou,
nakoľko p. E. žalobcu nikdy s takouto ponukou neoslovil a doposiaľ mu škodu neuhradil. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného upozornil na to, že podľa § 358 CSP odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V súvislosti s argumentáciou žalovaného o tom, že zamestnávateľ zodpovedá výlučne za škodu, ktorá súvisí s výkonom pracovnej činnosti ich zamestnanca, tváriac sa, že v konaní sa žaluje o mimozmluvný záväzok uviedol, že to nezodpovedá obsahu súdneho spisu. V tejto súvislosti poukázal na výpoveď konateľa žalovaného H.. D. Č. na pojednávaní dňa 28.09.2018, výpoveď konateľa žalobcu p. N. Š. na pojednávaní dňa 21.11.2018 a § 266 ods. 4 OBZ. Zdôraznil, že Zmluva je tzv. inominátnou atypickou obchodnoprávnou zmluvou, uzatvorenou podľa § 269 ods. 2 OBZ, kedy návrh Zmluvy predložil žalobcovi žalovaný a žalobca tento návrh bez akýchkoľvek zmien, či pripomienok, akceptoval a Zmluvu podpísal, pričom obsahovou súčasťou zmluvy bol čl. VII ods. 3. Mal za to, že obligačné podmienky pre vznik zmluvnej povinnosti žalovaného boli splnené kumulatívne, keď (1) žalobcovi vznikla škoda na majetku vo výške 899 Eur, (2) majetok, na ktorom vznikla škoda sa nachádzal v čase vzniku škody na mieste výkonu, (3) škodu spôsobil pracovník žalovaného preukázateľne, pričom k činu došlo v súvislosti s plnením záväzkových povinností žalovaného zo Zmluvy jeho zamestnancom. Dal do pozornosti, že pri právnom úkone urobenom v písomnej forme je právne významná iba vôľa účastníkov vyjadrená v písomnom texte. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 311/2001 zo dňa 28.02.2002, sp. zn. 22 Cdo 1027/2005 zo dňa 16.11.2005 a sp. zn. 21 Cdo 957/2001 zo dňa 04.04.2002. Ďalej uviedol, že žalovaný protežuje iba svoju vôľu v rozpore s § 266 ods. 4 OBZ a vôľu žalobcu ignoruje. Vyjadril názor, že skutočnosť, že poistenie zodpovednosti za škodu žalovaného podľa jeho poistnej zmluvy vylučuje krádež, sa žalobcu ani prejednávanej veci netýka, keďže žalovaný prevzal dobrovoľne a mimo rámca svojho poistenia priamo na seba zmluvnú povinnosť a záväzok splniť aj za osoby, ktoré plnia povinnosti žalovaného zo Zmluvy voči žalobcovi. Názor žalovaného, že súd aplikoval na vec závery judikatúry iných súdov mechanicky, považoval za nesprávny a túto námietku za nekonkrétnu. Ohľadne argumentácie žalovaného, ktorý sa odvolával na potrebu zohľadnenia rokovaní zmluvných strán žalobca uviedol, že z dokazovania pred súdom vyplynulo, že uzatvoreniu Zmluvy nepredchádzali žiadne osobitné rokovania o jej obsahu, žalobca akceptoval návrh Zmluvy hneď na prvýkrát, ako mu je žalovaný doručil, bez akýchkoľvek zmien, dodatkov, či úprav. Okrem toho uviedol, že žalovaným uvádzaná judikatúra sa nevzťahuje na prejednávanú vec, keďže žalobca si voči žalovanému primárne uplatňuje nárok na splnenie zmluvnej povinnosti. Vzhľadom na uvedené navrhol odvolanie žalobcu zamietnuť a medzitýmny rozsudok súdu potvrdiť.
6. Ďalšie vyjadrenie nebolo podané.
7. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) dospel k záveru, že napadnutý medzitýmny rozsudok č.k. 51Cb/21/2018-174 zo dňa 21.11.2018 je potrebné ako vecne správny.
8. Podľa § 214 ods. 1 CSP, ak je to účelné, súd môže rozhodnúť najskôr len o základe alebo dôvode uplatneného procesného nároku medzitýmnym rozsudkom.
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II č.k. 51Cb/21/2018-174 zo dňa 21.11.2018, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné:
12. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 899 Eur s príslušenstvom titulom zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú jeho zamestnancom - krádežou mobilného
telefónu z prevádzky žalobcu počas výkonu pracovnej činnosti zamestnanca žalovaného. Súd na návrh žalobcu rozhodol dňa 21.11.2018 medzitýmnym rozsudkom tak, že základ nároku žalobcu na náhradu škody voči žalovanému, ktorá bola spôsobená zamestnancom žalovaného dňa 28.11.2017, je daný. Konštatoval, že žalovaný zodpovedá za škodu spôsobenú jeho pracovníkmi v zmysle čl. VII ods. 3 Zmluvy o poskytovaní upratovacích služieb uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 01.06.2013 (ďalej len „Zmluva“). Žalovaný s týmto právnym záverom nesúhlasil a v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keď úmyslom žalovaného pri uzatváraní Zmluvy bolo zodpovedať len za škodu spôsobenú jeho zamestnancami na mieste výkonu pracovnej činnosti, ktorá súvisí s výkonom pracovnej činnosti zamestnanca, a nie za akúkoľvek škodu spôsobenú jeho zamestnancami. Namietal, že súd nepripojil k tomuto konaniu trestný spis zn. DU-1070/2017, hoci ho žalovaný žiadal pripojiť ako dôležitý dôkazový materiál. Trval na tom, že žalobca s prihliadnutím na niekoľkoročnú prax v podnikaní musel mať pri uzatváraní Zmluvy vedomosť, že krádež nie je krytá poistením. Nesúhlasil ani s interpretáciou čl. VII ods. 3 Zmluvy zo strany súdu. Poukázal na chýbajúci kauzálny nexus a neexistenciu porušenia zmluvnej povinnosti žalovaným a mal za to, že žalobca si mal svoj nárok na náhradu škodu uplatniť priamo u škodcu.
13. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného odvolací súd poukazuje na čl. VII ods. 3 Zmluvy o poskytovaní upratovacích služieb uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 01.06.2013, podľa ktorého „Dodávateľ zodpovedá za škody na majetku, nachádzajúcom sa na Mieste výkonu, spôsobené preukázateľne jeho Pracovníkmi.“ Zmluvné strany týmto spôsobom využili svoju zmluvnú slobodu, ktorú im Obchodný zákonník priznáva, a v citovanom ustanovení si dojednali zodpovednosť za škodu, ktorá nemá právny základ vo všeobecných ustanoveniach občianskeho či obchodného práva, ale má charakter osobitného dojednania, upraveného nad rámec zákonnej úpravy zodpovednosti za škodu. Zásadu zmluvnej voľnosti v obchodnoprávnych záväzkových vzťahoch sa prejavuje v širokej dispozícii vôle zmluvných strán pri uzatváraní kontraktuálnych vzťahov. Keďže žalobca a žalovaný uzavreli podľa svojho uváženia a slobodného rozhodnutia Zmluvu, sú túto povinní plniť v súlade so zásadou pacta sunt servanda. Z konania pred súdom prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že na mieste výkonu práce (OC Avion, Ivánska cesta 16, 821 04 Bratislava), zamestnanec žalovaného (p. T. E.) dňa 28.11.2017, pri poskytovaní upratovacích a čistiacich služieb, odcudzil žalobcovi mobilný telefón, čím žalobcovi vznikla škoda na majetku. Odvolací súd sa preto stotožnil s právnym názorom súdu a žalobcu, že dodávateľ (žalovaný) v danom prípade zodpovedá za vzniknutú škodu na majetku objednávateľa (žalobcu) v zmysle čl. VII ods. 3 Zmluvy. V danom prípade boli splnené podmienky ustanovené v čl. VII ods. 3 Zmluvy pre to, aby vznikla zmluvne dojednaná zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú jeho zamestnancom žalobcovi. Súd prvej inštancie správne uviedol že, predmetné ustanovenie Zmluvy žiadnym spôsobom neohraničuje, ani nelimituje, zodpovednosť žalovaného za škodu, preto ani exces zamestnanca nemá pre právne posúdenie veci súdom význam. Ak bolo úmyslom žalovaného zodpovedať len za škody spôsobené jeho zamestnancom, ktoré vznikli pracovnou činnosťou zamestnancov pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi, t.j. napr. za škodu na majetku vzniknutú znehodnotením, poškodením alebo spôsobením havárie zamestnancom žalovaného (ako tvrdil v odvolaní žalovaný), žalovaný mal svoje výhrady a pripomienky uviesť vo fáze rokovania o uzatvorení Zmluvy, resp. keďže žalovaný sám vypracoval znenie návrhu na uzavretie Zmluvy, nič mu nebránilo zakomponovať do návrhu Zmluvy takéto dojednanie. Námietka žalovaného o jeho odlišnom úmysle pri uzatváraní Zmluvy preto neobstojí. Keďže žalobca do znenia Zmluvy žiadnym spôsobom nezasahoval a návrh Zmluvy bez pripomienok či akýchkoľvek zmien prijal, možno konštatovať, že legitímne prikladal zneniu ustanovení taký význam, aký mu možno bežne prikladať. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti taktiež Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07-25 zo dňa 19.06.2008 „Ústavný súd v tomto smere odkazuje na všeobecne platný princíp, podľa ktorého ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil.“ Z uvedeného vyplýva, že ak by aj ustanovenie čl. VII ods. 3 Zmluvy pripúšťalo rôzny výklad, prejav vôle by v takomto prípade bolo potrebné vyložiť v neprospech žalovaného, ktorý zmluvu koncipoval. Odvolací súd sa zároveň stotožnil s právnym názorom súdu, že následný výklad ustanovenia čl. VII ods. 3 Zmluvy žalovaným sa s poukazom na okolnosti prípadu javí ako špekulatívny a účelový, kedy interpretáciou nemožno meniť obsah inak jasného právneho úkonu, výkladom nemožno nahrádzať alebo meniť už urobené prejavy vôle. Súd prvej inštancie v tomto smere správne podporne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 1567/2008 zo dňa 03.06.2009. Námietku žalobcu, že závery judikatúry, na ktorú súd poukázal v napadnutom rozsudku nemožno mechanicky aplikovať na akýkoľvek prípad, považoval odvolací súd za neurčitú a zároveň nedôvodnú.
14. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že súd nepripojil k tomuto konaniu trestný spis vedený Okresným riaditeľstvom policajného zboru Bratislava II zn. DU-1070/2017, hoci ho žalovaný žiadal pripojiť ako dôležitý dôkazový materiál, ktorý môže mať vplyv na posúdenie a rozhodnutie vo veci. Odvolací súd poukazuje na to, že na pojednávaní dňa 21.11.2018 súd upozornil, že v danom štádiu konania nevykoná dokazovanie za účelom ustálenia výšky škody a spoluzavinenia s poukazom na zásadu hospodárnosti konania a zároveň sporové strany na tomto pojednávaní zhodne uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania (týkajúce sa výšky škody a spoluzavinenia). Taktiež v bode 20. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd uviedol, že v danom štádiu konania nevykonal navrhované dokazovanie za účelom ustálenia výšky škody a prípadného spoluzavinenia žalobcu vzhľadom na to, že rozhodol medzitýmnym rozsudkom. Z uvedenej námietky žalovaného nie je zrejmé, čo by sa v danom štádiu konania (vo vzťahu k existencii nároku žalobcu na náhradu škody voči žalovanému) malo z pripojeného trestného spisu zistiť, pričom odvolací súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že pripojenie trestného spisu môže byť dôvodné až v ďalšom procesnom postupe, v ktorom bude súd rozhodovať o výške škody a prípadnom spoluzavinení žalobcu. V danom štádiu súdneho konania by bolo pripojenie trestného spisu neúčelné a nehospodárne. Podľa čl. 17 CSP, súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb, zároveň podľa § 185 ods. 1 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie uvedeným procesným postupom žiadnym spôsobom nepochybil, pretože nebol povinný vykonať všetky navrhované dôkazy a zároveň zdôvodnil prečo ďalšie dokazovanie v danom procesnom štádiu nevykonal. Skutkový stav bol v danom prípade dostatočným spôsobom zistený na to, aby mohol súd vo veci rozhodnúť o danosti nároku žalobcu na náhradu škody. Rovnako je potrebné pripomenúť, že žalobca na pojednávaní dňa 21.11.2018 nemal ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania v danom štádiu konania, následne súd vyhlásil na tomto pojednávaní dokazovanie za skončené, preto námietka žalovaného o nevykonaní navrhovaných dôkazov neobstojí ani z tohto hľadiska.
15. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil tiež námietku žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Odvolací súd poukazuje na to, že vecnou legitimáciou sa vo všeobecnosti v civilnom konaní rozumie oprávnenie účastníkov vyplývajúce z hmotného práva. Aktívnu vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav vyplývajúci z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva. Žalovaný neuviedol žiadny relevantný argument pre ktorý by žalobca v konaní nemal byť aktívne vecne legitimovaným subjektom a odvolací súd túto námietku považoval za absolútne nedôvodnú, nakoľko z konania jednoznačne vyplýva, že žalobca je nositeľom tvrdeného subjektívneho práva, ktoré je predmetom tohto konania. Okrem toho sa odvolací súd stotožnil s názorom žalobcu, že skutočnosť, že poistenie zodpovednosti za škody žalovaného podľa jeho poistnej zmluvy vylučuje krádež z poistenia, sa prejednávanej veci žiadnym spôsobom netýka. Rovnako neexistuje dôvod, prečo by sa žalobca nemohol voči žalovanému domáhať splnenia jeho zmluvnej povinnosti v zmysle čl. VII ods. 3 Zmluvy v tomto konaní po tom, čo podal trestné oznámenie a inicioval začatie trestného konania vo veci trestného činu krádeže.
16. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného odvolací súd tiež pripomína, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 97/97).
17. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).
18. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý medzitýmny rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 51Cb/21/2018-174 zo dňa 21.11.2018 potvrdil v zmysle § 397 ods. 2 CSP ako vecne správny.
19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).