Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Co-21-2020.pdf
PDF · 117.95 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/21/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcov : 1/. V. J., C.. XX.XX.XXXX, S. A. Y. Č.. XX, 2/ X. A., C.. XX.XX.XXXX, S. A. U. Č.. XXX, 3/ T. A., C.. XX.XX.XXXX, S. A. U. Č.. XXX, 4/ A. M., C.. XX.XX.XXXX, S. A. N., C. P.. W. Č.. XXX/X, 5/ Y.. R. A., C.. XX.XX.XXXX, S. A. U. Č.. XXX, 6/ B. A., C.. XX.XX.XXXX, S. A. U. Č.. XXX a 7/ I. A.Č., C.. XX.XX.XXXX, S. A. U. Č.. XXX, žalovaní v 1., 2., 3. a 4. rade právne zastúpení JUDr. Martinom Tomasom, advokátom so sídlom v Poprade, na ul. Francisciho č. 3288, proti žalovaným : 1/ W. A., C.. XX.XX.XXXX, S. A. U. Č.. XX, právne zastúpenému JUDr. Tiborom Bašistom, advokátom so sídlom v Poprade, na ul. Štefánikovej č. 8, a 2/ Š. A., C.. XX.XX.XXXX, S. A. U. Č.. XX, toho času A. Q. M. XA (M.) XX XXX X. M. O. O. Q. A. S., Y., o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa 04.10.2019 č.k. 10C 688/2015-189 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žalobcom v 1., 2., 3. a 4. rade sa priznáva proti žalovanému v 1. rade náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Žalobcom v 5., 6. a 7. rade a žalovanej v 2. rade sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom určil, že spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/2-vice k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX, kat. úz. U. ako rodinný dom O.. Č.. XX, postavený na parc. Č.. XXX/X a dielňa súp. č. XXX, postavená na parc. Č.. XXX/X a k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX, kat. úz. U. ako parcela č. Č.. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX B., parc. Č.. XXX/ X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XX B. , parc. Č..XXX- H. o výmere XXX B. a parc. Č.. XXX/X
- zastavané plochy a nádvoria o výmere XX B. patria do dedičstva po nebohom N. A., nar. XX.XX.XXXX a zomrelom dňa XX.XX.XXXX. Žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v 1. rade v rozsahu 100 %. Žalovanej v 2. rade náhradu trov konania nepriznal.
2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že darovacou zmluvou zo dňa 29.10.1993 darcovia B. A. a N. A. (pôvodný žalobca) ako bezpodieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností tieto darovali do výlučného vlastníctva žalovanému v 1. rade. Súčasne uzatvorili aj dohodu o zriadení vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného bývania a užívania rodinného domu.
3. Z písomnej výzvy na vrátenie daru zo dňa 20.08.2015 (č.l.12 spisu) adresovanej žalovanému v 1. rade bolo zistené, že túto vyhotovil advokát JUDr. Martin Tomas, ktorý v nej uviedol, že dňa XX.XX.XXXX
prevzal zastúpenie N.K. A. vo veci vrátenia daru a že zastúpenie prevzal na základe plnej moci tvoriacej prílohu tohto listu. Žalovaný uvedenú písomnú výzvu prevzal dňa 24.08.2015, čo nepoprel.
4. Ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka je špecifickou právnou normou, ktorá priznáva právne dôsledky spojené s požiadavkou určitého správania obdarovaného a to vo vzťahu k darcovi a členom jeho rodiny, ktorý získal majetkový prospech bezplatne. Vo svojej podstate ide teda o určitú morálnu právnu normu. Občiansky zákonník umožňuje darcovi domáhať sa vrátenia daru za predpokladu, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo k členom jeho rodiny spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy. Nakoľko sa pre naplnenie dôvodov podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka vyžaduje hrubé porušenie dobrých mravov, nie každé správanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného správania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, napĺňa znaky ust. § 630 OZ, je potrebné zohľadniť predovšetkým intenzitu, dĺžku trvania a dôsledky porušovania dobrých mravov obdarovaným. Rozhodujúcimi pre toto posúdenie sú objektívne okolnosti a nie prípadné subjektívne okolnosti, či predstavy na strane darcu. Je potrebné vychádzať z objektívnych hľadísk, so zreteľom na konkrétny vzťah, ktorý tu je v danom mieste a čase a so zreteľom na vzájomné správanie darcu a obdarovaného v ich vzájomnom vzťahu. Všeobecne možno za hrubé porušenie dobrých mravov považovať porušenie značnej intenzity alebo porušovanie, ktoré možno označiť ako sústavné. Môže ísť napríklad o fyzické násilie, hrubé urážky, ale aj neposkytnutie potrebnej pomoci a podobne. Ako sústavné je podľa judikatúry možné považovať najmenej 3x opakované porušenie dobrých mravov.
5. S poukazom na uvedené, súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní mal za to, že žaloba bola podaná dôvodne, preto žalobe po pripustení jej zmeny vyhovel. Urobil tak po komplexnom a dôslednom posúdení, s prihliadnutím na konkrétne podmienky a vzťahy v rodine darcu a obdarovaného zistené z vykonaných dôkazov a podrobných výpovedí žalobcov v 2. a 4. rade a tiež oboch žalovaných na pojednávaní. Tiež sa zohľadnili okolnosti v danom mieste a čase a prihliadalo sa na vzájomné správanie sa darcu a obdarovaného v ich vzájomnom vzťahu.
6. Celkové správanie žalovaného v 1. rade voči darcovi (pôvodnému žalobcovi) a členom jeho rodiny v danom prípade naplnilo znaky hrubého porušenia dobrých mravov.
7. Prvým dôvodom vedúcim k záveru o správaní žalovaného v 1. rade voči darcovi a členom jeho rodiny spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy, je fyzické napadnutie vnuka darcu W. A., ktoré bolo preukázané právoplatným rozhodnutím Okresného úradu Kežmarok zo dňa 24.07.2015. Z rozhodnutia o priestupku vyplýva, že žalovaný v 1. rade bol uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa dopustil tým, že úmyselne narušil občianske spolunažívanie iným hrubým správaním sa takým spôsobom, že dňa XX.XX.XXXX v čase okolo 12:00 hod. počas stretnutia s rodinnými príslušníkmi ohľadom rodinných nezhôd jedenkrát udrel rukou do tváre W. A., C..XX.XX.XXXX, pričom mu nespôsobil zranenia, ktoré by si vyžiadali lekárske ošetrenie. Žalovaný v 1. rade v priestupkovom konaní a aj pri svojom výsluchu na pojednávaní v tejto veci poukazoval na celkové okolnosti, za ktorých došlo k uvedenému napadnutiu. Uviedol, že v tom čase obedoval, bol vyrušený vo svojom vlastnom byte na poschodí dvojgeneračného domu, pričom prítomní najskôr nechceli odísť z jeho bytu, potom tam boli provokácie na jeho osobu a chcel zo stretnutia s príbuznými odísť. Úderom W. A. do oblasti tváre podľa svojich slov reagoval na jeho „štopnutie“. Na pojednávaní konanom dňa 0X.XX.XXXX k tomu dodal, že vtedy bol po operácii, súrodenci riešili len dom a darovaciu zmluvu, otec ich vôbec nezaujímal a on na to stretnutie vôbec nemusel ísť. Uvedené okolnosti, vzhľadom na zodpovednosť každého za svoje konanie a potrebu svoje konanie ovládať, nemôžu spochybniť a ospravedlniť to, čo jasne vyplýva z právoplatného rozhodnutia, ktoré pokiaľ ide o záver, že bol spáchaný priestupok a kto ho spáchal, je pre súd záväzné (§ 193 C.s.p.), a síce, že žalovaný úmyselne narušil občianske spolunažívanie hrubým správaním, úderom rukou do oblasti tváre W. A. bez zranení vyžadujúcich lekárske ošetrenie.
8. Poukaz žalovaného v 1. rade na to, že priestupku sa nedopustil priamo voči darcovi neobstojí, lebo z ust. § 630 Občianskeho zákonníka jasne vyplýva, že darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo k členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy, pričom vnuka darcu je treba bezosporu považovať za člena rodiny darcu. Vnuk aj podľa ustálenej judikatúry je blízkou osobou darcu, príbuzným v priamom rade (§ 116 OZ) pričom tu nebol preukázaný nejaký negatívny vzťah darcu k tomuto vnukovi, ktorý by uvedený záver vylučoval. Spáchanie daného priestupku voči členovi rodiny darcu nebolo by samo osebe dostačujúcim dôvodom pre vrátenie daru,
ak by dané správanie obdarovaného bolo v konkrétnych okolnostiach ojedinelým excesom. Tu však z vykonaného dokazovania vyplynulo, že o žiadny ojedinelý exces nešlo. Správanie žalovaného v 1. rade v súhrne vzhľadom na jeho opakovanie a dôsledky možno hodnotiť ako hrubo porušujúce dobré mravy. Na záver o hrubom porušení dobrých mravov z hľadiska požiadavky intenzity a sústavnosti daného konania by pritom podľa judikatúry stačili aj konania obdarovaného, ktoré jednotlivo nedosiahnu intenzitu správania hrubo porušujúceho dobré mravy, ale v súhrne ich možno považovať za sústavné a hrubo porušujúce dobré mravy, ak ide o také opakované porušenie dobrých mravov, ktoré svedčí o hlbokom narušení vzťahu medzi darcom a obdarovaným, uvedeného konania sa obdarovaný dopustil najmenej v troch prípadoch, pričom je medzi nimi časová súvislosť.
9. Ak teda žalovaný v 1. rade poukazoval na to, že k napadnutiu W. A. došlo za špecifických okolností, že bol vyprovokovaný, z výsluchu svedka W. A. na pojednávaní vyplynulo, že nešlo o ojedinelé, či výnimočné správanie žalovaného v 1. rade.
10. Ak sa žalovaný v 1. rade bránil poukazom na rozhodnutie zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým bolo zastavené konanie o priestupku voči nemu za konanie, ktorého sa mal dopustiť voči darcovi, k tomu treba uviesť, že z daného rozhodnutia vyplýva, že darca N. A. bol v uvedenej veci vypočutý ako oznamovateľ priestupku a pred správnym orgánom uviedol, že sa pridržiava svojej výpovede na L. M. I. Q. XX.XX.XXXX a k veci uviedol, že obvinený W. A. mu viackrát vulgárne nadával do starých bujakov, avšak vždy mu nadával, keď boli sami a nikto nebol prítomný, lebo si na to dával pozor a taktiež je pravdou, že ho obvinený W. A. zbil asi 5 krát. Je pravdou že sa staral o neho, nemôže povedať, že by mal zanedbanú starostlivosť, ale ku koncu už bol na neho zlý. Vyhrážal sa mu bitkou, že ho zabije.
11. Ani pôvodne dobrá starostlivosť a správanie v žiadnom prípade neospravedlňujú následné konanie žalovaného v 1. rade voči otcovi. Sám žalovaný v 1. rade na pojednávaní konanom dňa 03.04.2019 uviedol, že keď si otca brat X. vzal k sebe domov, tak za otcom on už nešiel, lebo si to otec neprial, čo svedčí o tom, ako jeho vlastný otec v tom čase vnímal správanie a starostlivosť žalovaného v 1. rade.
12. Pokiaľ ide o rozhodnutie, ktorým bolo konanie o priestupku voči žalovanému v 1. rade zastavené, správny orgán v ňom vo vzťahu k odstaveniu vody a elektriny žalovaným v 1. rade uviedol, že to nemožno považovať za správny postup, avšak uzavrel, že to neodôvodňuje záver o dostatočnom preukázaní úmyselného konania vedúceho k hrubému narušeniu občianskeho spolunažívania. Uvedené neznamená, že nejde o čiastkové konanie vedúce súd k záveru o konaní hrubo porušujúcom dobré mravy.
13. Odstavenie domácnosti od vody a elektriny bolo preukázané, čo potvrdzuje tak lekárska správa B.. C. (čl.14 spisu), ako aj posudok L. U. zo dňa XX.XX.XXXX o odkázanosti N. A. na sociálnu službu, v ktorom je uvedené, že „vzhľadom na fyzickú a psychickú vyčerpanosť rodiny, vzhľadom k prekážkam pri užívaní priestorov, kde doteraz N. A. býval (odstavená dodávka pitnej vody a obmedzovanie dodávky elektriny zo strany majiteľa domu), vzhľadom k celkovým rodinným podmienkam a možnostiam aj vzhľadom k aktuálnemu zdravotnému stavu je vhodné a potrebné umiestnenie menovaného vo vhodnom zariadení pre seniorov s celodennou starostlivosťou.“
14. Odstavenie od elektriny a vody potvrdil tiež žalovaný v 1. rade na pojednávaní konanom dňa 03.04.2019, kedy uviedol, že vypol prívod energie a vody. Poukázal na to, že už bol nezamestnaný, nemal peniaze na ich zaplatenie. Ani rodinné nezhody, či nedostatok finančných prostriedkov neodôvodňujú také nedôstojné podmienky žitia a bývania pre vtedy takmer 82 ročného otca žalovaného v 1.rade, o ktorom sám uviedol, že bol v podstate bezvládny. Ak sa žalovaný v 1. rade bránil tým, ako sa niekedy správal jeho otec, vec bola posúdená aj z pohľadu princípu vzájomnosti, no v správaní darcu (vzhľadom na jeho vek a zdravotný stav) sa nezistil žiadny akceptovateľný či ospravedlniteľný dôvod na takéto správanie žalovaného v 1. rade. Treba si uvedomiť, že žalovaný v 1. rade v tom čase bol ani nie 50 ročný muž a jeho otec takmer 82 ročný bezvládny dôchodca neschopný sa postarať sám o seba a plne odkázaný na starostlivosť iných osôb.
15. Súd prvej inštancie pri hodnotení správania sa žalovaného v 1. rade vnímal aj tú okolnosť, že celkové vzťahy v rodine boli narušené a že žalovaný v 1. rade má súrodencov (žalobcovia v 1. až 4. rade), s ktorými nemá dobré vzťahy. Aj správny orgán v rozhodnutí o zastavení priestupkového konania konštatoval, že v rodine došlo k narušeniu vzťahov, čo vyvrcholilo vzdaním sa žalovaného v
1. rade starostlivosti o otca. Tu ale, keďže obdarovaným bol žalovaný v 1. rade a predmetom konania bolo posúdenie, ako sa on správal a či sa správal voči darcovi či členom jeho rodiny spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy, ani správanie súrodencov žalovaného v 1. rade, voči ktorému by tiež bolo možné mať výhrady, nijako neospravedlňuje jeho vlastné konanie a správanie. Nie je bežné, aby súrodenci, pokiaľ ide o starostlivosť o svojho vlastného rodiča, vyžadovali po sebe platenie za takú starostlivosť a opatrovanie, či vzájomne písomnú komunikáciu a podobne, ako to vyplynulo z výsluchu tak žalobcov v 2. a 4. rade, ako aj žalovaného v1. rade. Žalovaný v 1. rade poukazoval na to, že išlo len o 4 dni a že dva roky sa riadne staral o otca na rozdiel od súrodencov, ktorí boli taktiež jeho deťmi. Aj z výpovedí na pojednávaní a správania sa súrodencov k sebe navzájom (žalovaný v 1. rade, žalobcovia v 2. a 4. rade) je zrejmé, že veľmi značný podiel viny za narušené súrodenecké vzťahy má práve žalovaný v 1. rade, preto tieto nijako neospravedlňujú jeho vlastné správanie. V danom prípade pre zistené a preukázané správanie žalovaného v 1. rade (fyzické napadnutie vnuka darcu, dopustenie stavu, kedy domácnosť v tom čase bezvládneho darcu bola odpojená od elektriny a vody, čo v konečnom dôsledku vyústilo do stavu, že bol tento odkázaný na sociálnu službu a musel z darovaného rodinného domu, kde mal právo doživotného bývania navždy odísť, terorizovanie, šikanovanie, ako vypovedal vnuk darcu - svedok W. A.) neexistuje ospravedlnenie, či dôvod, ktoré by viedli k záveru, že toto správanie vo svojom súhrne a dôsledkoch neporušovalo vo vzťahu k darcovi a členom jeho rodiny dobré mravy hrubým spôsobom, a to bez ohľadu na správanie súrodencov žalovaného v 1.rade.
16. Ak žalovaný v 1. rade namietal, že výzvu na vrátenie daru neurobil darca osobne, k tomu prvoinštančný súd uviedol, že nič nebránilo darcovi dať sa pri tomto úkone zastúpiť (ust. § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúcich zastúpenie na základe plnomocenstva). Z výzvy na vrátenie daru, ktorá je určitá, platná, obsahuje konkrétne dôvody, pre ktoré sa žiada vrátenie daru a ktoré sú totožné s dôvodmi uvedenými v žalobe jasne vyplýva, že o vrátenie daru advokát pôvodného žalobcu nežiada vo vlastnom mene, pre seba, ale že koná za darcu ako jeho zástupca a žiada o vrátenie daru darcovi. Navyše ustálená judikatúra potvrdzuje, že úkon smerujúci k vráteniu daru môže byť obsiahnutý až priamo v žalobe, ktorú rovnako môže za darcu spísať a podať advokát.
17. Pokiaľ ide o námietku, že výzva smerovala k vráteniu daru a žaloba je o určenie vlastníckeho práva, pri voľbe formy, ktorou sa darca na súde môže domáhať reštitúcie pôvodného stavu, je aj podľa judikatúry potrebné vychádzať z konkrétnej situácie. Pri nehnuteľnosti, ak obdarovaný ňou ďalej disponuje, možno podať žalobu na vypratanie. V prejednávanej veci, vzhľadom na aktuálny zápis v katastri nehnuteľností, podanie žaloby na vypratanie možné nie je. Ako vlastníci nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, I..Ú.. U. sú zapísaní žalovaní v 1. a 2. rade, i keď žalovaná v 2. rade nebola obdarovaná a veci získané darom nepatria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nakoľko zápis v katastri nehnuteľností svedčí tiež v prospech žalovanej v 2. rade, žaloba voči žalovanej v 2. rade bola dôvodne podaná. Inak nemožno zabezpečiť dôsledky plynúce z účinkov jednostranného právneho úkonu darcu, pôvodného žalobcu, urobeného za jeho života a to výzvy na vrátenie daru. V posudzovanom prípade je predmetom konania majetkový nárok, ktorý mohol byť súčasťou dedičstva po zosnulom pôvodnom žalobcovi, ktorý sa domáhal určenia vlastníctva k podielu X/X na nehnuteľnostiach s tvrdením, že boli naplnené zákonné predpoklady vrátenia daru v zmysle ust. § 630 Občianskeho zákonníka. V priebehu konania žalobca zomrel a žalovaní sú naďalej vedení ako vlastníci nehnuteľností tvoriacich predmet sporu, pričom žalovaná v 2. rade je na LV č. XXX, kat. úz. U. zapísaná ako bezpodielová spoluvlastníčka spolu so žalovaným v 1. rade. Darovacia zmluva sa ruší v okamihu, keď dôjde obdarovanému platný a slobodný prejav vôle darcu smerujúci k vráteniu daru. Zrušenie darovacej zmluvy je osobným právom darcu, ktoré jeho smrťou zaniká, avšak nároku z neho vyplývajúceho sa môžu dedičia domáhať, ak darca urobil za svojho života platný a dôvodný prejav smerujúci k vráteniu daru. Toto sa v prejednávanej veci stalo, keď darca platne a dôvodne požiadal žalovaného v 1. rade o vrátenie polovice daru výzvou na vrátenie daru zo dňa 20.08.2015, ktorú žalovaný v 1. rade prevzal dňa 24.08.2015. Na zosúladenie faktického a právneho stavu bola potrebná žaloba, a teda v čase jej podania a aj v súčasnosti je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Po smrti pôvodného žalobcu táto bola zmenená na správne a prípustné určenie, okruh strán sporu je rovnako správny a úplný.
18. Na dôvodnosti podanej žaloby nič nemení ani to, že darovacia zmluva bola uzavretá na celok a nie na jednu polovicu. Ak pôvodný žalobca ako jeden z darcov, bezpodielových spoluvlastníkov, po smrti druhej darkyne, svojej manželky, sa rozhodol počas svojho života žiadať vrátenie len X/X-vice darovaných nehnuteľností, mohol tak urobiť, a preto nie je dôvod pre zamietnutie žaloby.
19. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.
20. Rozhodnutie o trovách odôvodnil ust. § 255 ods.1 C.s.p. Žalobcom síce vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, avšak náhrada trov konania im bola priznaná len proti žalovanému v 1. rade, nakoľko v okolnostiach danej veci by uloženie tejto povinnosti aj žalovanej v 2. rade nezodpovedalo požiadavke spravodlivosti (článok 2 ods.1 základných princípov C.s.p.) a nezohľadňovalo by existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 257 C.s.p.), ktoré bránia priznaniu nároku na náhradu trov konania žalobcom aj proti žalovanej v 2. rade. Bol to práve a len žalovaný v 1. rade, kto sa správal voči darcovi spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy a teda fakticky on svojim správaním zapríčinil podanie žaloby. Žalovanej v 2. rade vecná pasívna legitimácia svedčila len titulom jej zápisu v katastri nehnuteľnosti, pri časti nehnuteľností, pričom v domácnosti so žalovaným v 1. rade nežije viac ako 10 rokov a nechodí tam.
21. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v 1. rade. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že svedok W. A. si paradoxne pamätá na udalosti z 10 - 12 rokov, ktoré sú v jeho prospech, avšak na iné otázky, na ktoré bol na súde dotazovaný z rodinného stretnutia, si nepamätal. Je zrejmé, že u všetkých svedkov, ktorí boli vypočutí vo veci, nie je zámerom odstránenie nepriaznivého stavu, teda vzťahu medzi žalovaným v 1. rade a pôvodným žalobcom, ale ide o čisto zištný záujem, teda získanie majetkového prospechu, pretože všetky tieto dôkazy, ktoré sú uvedené v rozhodnutí súdu, sú dôkazmi sprostredkovanými a žiaden relevantný priamy dôkaz o hrubom porušovaní dobrých mravov medzi N. A. a jeho synom W. A., ktorý sa o neho staral, i keď to bolo často veľmi ťažké, neexistuje, sú to len výpovede svedkov, ktorí vystupujú na strane žalobcov z dôvodu zištnosti a z dôvodu získania majetkového prospechu. Aj napriek výpovediam a tvrdeniam svedkov sa oni sami počas života otca o zdravotný stav otca vôbec nezaujímali a nenavštevovali ho ani keď bol hospitalizovaný v nemocnici, ani keď bol doma.
22. Podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka, sa darca môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Z uvedeného vyplýva, že k zániku darovacieho vzťahu podľa tohto ustanovenia dochádza na základe dvoch po sebe nasledujúcich právnych skutočností, a to hrubého porušenia dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny a jednostranného právneho úkonu darcu adresovaného obdarovanému s určením, čo darca považuje za hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným.
23. Podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmie byť výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov v rozpore s dobrými mravmi. Za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu, a to nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto úkonom dotknutej, s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Dobré mravy, hoci sú zákonným pojmom a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania.
24. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné alebo aj neposkytnutie pomoci darcovi alebo iným osobám, ktorá povinnosť vyplýva buď z právnych noriem alebo zo zmluvného vzťahu, pričom tieto osoby patria k členom rodiny darcu.
25. Žalobcovia v 1., 2., 3. a 4. rade navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
26. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalovaného v 1. rade nie je opodstatnené.
27. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
28. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku je potrebné poukázať na ust. § 630 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo k členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.
29. Vyššie uvedené ustanovenie umožňuje osobitný spôsob zániku právneho vzťahu, ktorý môže darca vyvolať tým, že jednostranným úkonom vyzve obdarovaného na vrátenie daru. Darca tak môže urobiť vtedy, keď sa obdarovaný správal k nemu alebo k členom jeho rodiny spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy.
30. Pôvodný žalobca N. A., ako to vyplýva z obsahu spisu, sa vrátenia daru domáhal aj z dôvodu nevhodného sa správania žalovaného v 1. rade voči jeho vnukovi, W. A.. Za členov rodiny darcu v zmysle ust. § 630 Občianskeho zákonníka treba považovať tie fyzické osoby, ktoré sú k darcovi s prihliadnutím na všetky okolnosti danej veci v pomere príbuzenskom alebo obdobnom. Za členov rodiny darcu treba považovať predovšetkým jeho manžela, rodičov a detí a spravidla tiež ostatných príbuzných v priamom rade (predkov a potomkov), ako aj súrodencov a výnimočne ďalšie osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere, pokiaľ by darca ich ujmu dôvodne pociťoval ako vlastnú ujmu.
31. Jedným z dôvodov, pre ktorý sa darca N. A. rozhodol vyzvať žalovaného v 1. rade na vrátenie daru, bolo fyzické napadnutie jeho vnuka W. A.. Uvedené potvrdil nielen svedok W. A. pri svojom výsluchu, ale táto skutočnosť tiež vyplynula z rozkazu o uložení sankcie za priestupok vydaného Okresným úradom Kežmarok dňa 24.07.2015. Týmto rozkazom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 02.09.2015 a vykonateľnosť dňa 17.09.2015, bol žalovaný v 1. rade uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa ust. § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Tohto sa dopustil tým, že úmyselne narušil občianske spolunažívanie iným hrubým správaním sa takým spôsobom, že dňa 20.06.2015 v čase okolo 12.00 hodiny počas stretnutia s rodinnými príslušníkmi ohľadom rodinných nezhôd, jedenkrát rukou udrel do oblasti tváre W. A., pričom mu však nespôsobil zranenia, ktoré by si vyžiadali lekárske ošetrenie. Za to mu bola uložená pokuta vo výške 15 eur.
32. Ako nevhodné a hrubo porušujúce dobré mravy je potrebné považovať i konanie žalovaného v 1. rade, keď tento odstavil dodávku vody a elektriny z rodinného domu, v ktorom v tom čase býval jeho otec N. A.. MUDr. M. C. v lekárskej správe zo dňa 03.07.2015 potvrdil, že N. A. prekonal náhlu cievnu mozgovú príhodu s následným čiastočným ochrnutím pravostranných končatín, poruchou reči a čiastočnými psychickými zmenami. Vzhľadom na tento stav je odkázaný na pomoc iných osôb pri udržiavaní základných životných potrieb, na čo musia byť splnené základné požiadavky a to dodávka energie a vody. Rovnako z posudku o odkázanosti na sociálnu službu vypracovaného obcou Rakúsy dňa 29.06.2015 vyplýva, že N. A. potrebuje pomoc inej fyzickej osoby takmer pri všetkých úkonoch. V dôsledku toho je odkázaný na sociálnu službu pre fyzické osoby odkázané na pomoc inej fyzickej osoby. Vzhľadom k fyzickej a psychickej vyčerpanosti rodiny, vzhľadom k prekážkam pri užívaní priestorov, kde doteraz býval (odstavená dodávka pitnej vody a obmedzovanie dodávky elektriny zo strany majiteľa domu), vzhľadom k celkovým rodinným podmienkam a možnostiam, aj vzhľadom k aktuálnemu zdravotnému stavu, je vhodné a potrebné umiestnenie menovaného vo vhodnom zariadení pre seniorov s celodennou starostlivosťou. Odstavenie dodávky vody a elektriny zo strany žalovaného v 1. rade ako vlastníka rodinného domu nemožno hodnotiť ako konanie v súlade s dobrými mravmi. Týmto konaním žalovaný v 1. rade vytvoril nevhodné a nedôstojné podmienky pre život jeho v tom čase takmer 82 -ročného otca, ktorý sa sám o seba postarať nedokázal. Takéto správanie sa žalovaného v 1. rade nemožno hodnotiť inak ako konanie hrubo porušujúce dobré mravy. Za takejto situácie pôvodný žalobca N. A. bol oprávnený domáhať sa vrátenia daru od žalovaného v 1. rade.
33. Čo sa týka princípu vzájomnosti, žalovaný v 1. rade ničím právne významným nepreukázal, aby darca N. A., aj s prihliadnutím na svoj vek a zdravotný stav, sa dopustil takého konania, ktoré mohlo ovplyvniť správanie sa žalovaného v 1. rade voči darcovi. Na strane žalovaného v 1. rade tak nebol
zistený žiaden ospravedlniteľný dôvod pre jeho nevhodné správanie. V tomto smere si teda žalovaný v 1. rade nesplnil svoju procesnú dôkaznú povinnosť, čo má za následok neunesenie dôkazného bremena.
34. Podľa ust. § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.
35. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany spochybnený tým, že sa pripúšťa dôkaz opaku dokazovanej skutočnosti. Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz svojho opaku.
36. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.
37. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.
38. O trovách odvolacieho konania medzi žalobcami v 1., 2., 3. a 4. rade a žalovaným v 1. rade rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a úspešným žalobcom v 1., 2., 3. a 4. rade priznal proti žalovanému v 1. rade náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.
39. Čo sa týka žalobcov v 5., 6. a 7. rade a žalovanej v 2. rade, týmto stranám sporu v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.
40. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).