Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Cpr-2-2015.pdf
PDF · 234.19 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
SI-5Cpr/2/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Skalica sudcom JUDr. Borisom Buľubašom v právnej veci žalobcu: O. Y., L.. XX.XX.XXXX, J. C. XXX/X, XXX XX T., právne zastúpený: JUDr. Vincent Lechman, advokát, IČO: 42 242 665, so sídlom Popradská 80, 040 11 Košice, proti žalovanému: KOVOREAL - HOLÍČ, s.r.o., IČO: 34 146 288, so sídlom Lesná 11, 908 51 Holíč, právne zastúpený: JUDr. Václav Sosna, advokát, so sídlom Námestie Slobody 2, 909 01 Skalica, o zaplatenie sumy 7.097,84 s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 4 721,21 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške:
8,75 % ročne zo sumy 385,- eur od 01.11.2012 až do zaplatenia,
8,75 % ročne zo sumy 236,25 eur od 01.01.2013 až do zaplatenia, 8,75 % ročne zo sumy 258,75 eur od 01.02.2013 až do zaplatenia, 8,75 % ročne zo sumy 236,25 eur od 01.03.2013 až do zaplatenia, 8,75 % ročne zo sumy 67,50 eur od 01.04.2013 až do zaplatenia, 8,75 % ročne zo sumy 279,23 eur od 01.05.2013 až do zaplatenia, 8,50 % ročne zo sumy 180,- eur od 01.06.2013 až do zaplatenia, 8,50 % ročne zo sumy 335,63 eur od 01.07.2013 až do zaplatenia, 8,50 % ročne zo sumy 258,75 eur od 01.08.2013 až do zaplatenia, 8,50 % ročne zo sumy 248,39 eur od 01.09.2013 až do zaplatenia, 8,50 % ročne zo sumy 101,25 eur od 01.10.2013 až do zaplatenia, 8,50 % ročne zo sumy 317,30 eur od 01.11.2013 až do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 323,20 eur od 01.12.2013 až do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 349,36 eur od 01.01.2014 až do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 501,94 eur od 01.02.2014 až do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 170,05 eur od 01.03.2014 až do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 163,47 eur od 01.04.2014 až do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 118,02 eur od 01.05.2014 až do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 127,91 eur od 01.06.2014 až do zaplatenia, 8,15 % ročne zo sumy 135,- eur od 01.07.2014 až do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.
III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania pred súdom I. inštancie a pred súdom II. inštancie v rozsahu 33,02 %, pričom o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
IV. Žalovaný je povinný zaplatiť Slovenskej republike, na účet Okresného súdu Skalica, titulom súdneho poplatku sumu 283,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou podanou na Okresnom súde Skalica dňa 30.10.2015 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 7.097,84 eur spolu s príslušenstvom a nahradiť mu trovy právneho zastúpenia. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že žalobca ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ uzatvorili dňa 14.11.2011 pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu robotník. Dohodnutý deň nástupu do práce bol 14.11.2011. Dodatkom zo dňa 15.05.2012 bol pracovný pomer zmenený na dobu neurčitú. Dňa 07.07.2014 uzatvorili žalobca a žalovaný Dohodu o skončení pracovného pomeru, na základe ktorej pracovný pomer založený zmluvou bol skončený ku dňu 07.07.2014. Žalobca ako zamestnanec pracoval u žalovaného ako robotník s miestom výkonu práce v prevádzkach a pracoviskách zamestnávateľa, pričom v zmysle bodu 10. zmluvy bola dohodnutá možnosť vyslať žalobcu ako zamestnanca na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska. Žalobca bol vysielaný žalovaným na zahraničné pracovné cesty do Viedne v Rakúskej republike. Keďže žalovaný nezabezpečil žalobcovi prepravu do miesta výkonu práce v zahraničí, žalobca dochádzal do Viedne vlastným motorovým vozidlom, resp. s inými spolupracovníkmi na ich vozidlách a na vlastné náklady. Žalobca teda nemal určený spôsob dopravy do miesta výkonu práce v zahraničí. Žalobca ostával vo Viedni počas pracovného týždňa, pričom žalovaný mu zabezpečoval ubytovanie, takže žalobca za ubytovanie v Rakúsku nehradil nič. Žalobcovi po zohľadnení jeho pracovných výkazov o odpracovaných dňoch a výplatných páskach - mzdových lístkov nebola vyplatená mzda v plnom rozsahu, rovnako mu nebolo vyplatené stravné a cestovné náklady v plnej výške tak, ako to ukladá Zákonník práce, Zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách a súvisiace opatrenia príslušných ministerstiev. Žalobca sa preto domáhal od žalovaného úhrady týchto nevyplatených pracovnoprávnych nárokov, pričom ich jednotlivé vyčíslenie uviedol výpočtom vo svojej žalobe ( č.l. 16 až 19 ) a to A) Neuhradená mzda - nedoplatok za obdobie september 2012 až marec 2014 celkovo vo výške 567,19 eur, B) Neuhradené stravné za obdobie september 2012 až júl 2014 vo výške 4.790,71 eur a C) Neuhradené cestovné náklady za obdobie september 2012 až máj 2014 celkovo vo výške 1.740,04 eur.
2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním doručeným súdu dňa 18.11.2016. S podanou žalobou nesúhlasil, nakoľko žalobca podľa jeho tvrdení uviedol v žalobe klamlivé a zavádzajúce tvrdenia a preto je žaloba neopodstatnená a bezdôvodná. Žalovaný nepopieral, že so žalobcom uzatvoril pracovnú zmluvu a ten na základe nej bol so žalovaným od novembra 2011 do júla 2014 v pracovnom pomere. Žalovaný takisto nepopieral, že žalobca opakovane vykonával práce na pracoviskách vo Viedni. Žalovaný však vo svojom vyjadrení dôrazne popieral, že by žalobcovi nebola uhradená mzda, stravné a cestovné náhrady. Ku všetkým týmto tvrdeniam žalovaný uviedol, že sú nepravdivé. Čo sa týka neuhradenej mzdy, žalovaný uviedol, že žalobcovi vždy vyplácal mzdu v plnom rozsahu v súlade so mzdovými dojednaniami vyplývajúcimi zo zmluvy, pričom žalobcovi vyplácal sumy, ktoré sú podstatne vyššie ako by vyplývalo zo zmluvy žalobcu. Žalovaný preto nesúhlasil s nárokom žalovaného na zaplatenie sumy 567,19 eur titulom nedoplatku na mzde. Žalovaný ďalej uviedol, že výplatné listy priložené k žalobe žalobcom sú správne, avšak mzda sa vypočítavala na základe výkazu o evidencii dochádzky zamestnanca, pričom z tejto evidencie žalobcu za obdobie od 09/2012 do 07/2014 je možné preukázať, že údaje na výplatných listoch sa zhodujú s údajmi evidencie dochádzky vedenej žalovaným. Žalovaný je názoru, že žalobca tento nedoplatok preto vypočítal na základe tzv. pracovných výkazoch, ktoré sú nepreložené a z ktorých nie je zrejmé, kto ich vypísal a kto podpísal pričom žiadna z týchto listín nie je súčasťou mzdovej dokumentácie žalovaného. Čo sa týka nedoplatku na stravnom, žalovaný uviedol, že s tvrdeniami žalobcu nesúhlasí pretože žalobca vychádzal zo zjavne nesprávneho predpokladu, že by mu mala automaticky patriť sadzba stravného vo výške 45,- eur za každý deň jeho práce vo Viedni. Žalovaný uviedol, že žalobcovi uhrádzal stravné v plnom rozsahu v súlade so zákonom, nakoľko zamestnanci žalovaného boli obvykle vysielaní na jednodňové pracovné cesty. Zákonný nárok zamestnancov, ako uviedol žalovaný, na stravné bol obvykle vo výške 50 % dennej sadzby stravného pri zahraničnej pracovnej ceste určeného opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. V evidencii žalovaného sa nenachádza žiadny príkaz na viacdňovú pracovnú cestu žalobcu a teda tieto pracovné cesty žalobcu boli jednodňové a ich trvanie nepresiahlo 12 hodín. Žalovaný uviedol, že žiadny vedúci pracovník žalovaného nikdy nenariadil žalobcovi viacdennú pracovnú cestu a žalobca neuviedol žiadne tvrdenie o tom, kto a kedy mu akú pracovnú cestu nariadil a žalobca ani neoznačil dôkazy o nariadení takej cesty. Z uvedeného vyplýva, že zákonná sadzba stravného pre žalobcu nebola na pracovisku vo Viedni vo výške 45,- eur ale obvykle vo výške 22,50 eur. K náhrade
neuhradených cestovných výdavkov za použitie vlastného motorového vozidla vo výške 1.740,04 eur od 09/2012 do 07/2014 žalovaný uviedol, že s týmto tiež nesúhlasí, nakoľko žalovaný nedal nikdy žalobcovi príkaz ani žiadny súhlas na to, aby na akejkoľvek pracovnej ceste používal vlastné motorové vozidlo. Žalovaný navyše podľa svojich slov ani nemal objektívne na udelenie takéhoto súhlasu dôvod, pretože zabezpečoval kyvadlovú dopravu zamestnancov na zahraničné pracoviská svojimi motorovými vozidlami. Žalovanému preto nikdy nevznikla žiadna povinnosť na nahradenie cestovných výdavkov žalobcovi za použitie jeho vlastného motorového vozidla. Žalovaný vo vyjadrení dodal, že žalobca ani nikdy neoznámil žalovanému nič o svojich údajných cestovných výdavkoch za použitie vlastného motorového vozidla.
3. Okresný súd Skalica rozsudkom č. k. 5Cpr/2/2015 - 424 zo dňa 2.5.2018 rozhodol tak, že vo výroku I. zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 5.357,90 eur spolu s príslušným úrokom z omeškania a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku súd žalobu zamietol. Vo výroku III. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 51 %. Vo výroku IV. vyslovil žalovanému povinnosť zaplatiť Slovenskej republike, na účet Okresného súdu Skalica titulom súdneho poplatku sumu 321,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
4. Proti rozsudku č. k. 5Cpr/2/2015 - 424 zo dňa 2.5.2018 podal žalovaný odvolanie vo výrokoch I., III. a IV. Žalobca proti rozsudku odvolanie nepodal. Rozsudok Okresný súd Skalica č. k. 5Cpr/2/2015 - 424 zo dňa 2.5.2018 nadobudol právoplatnosť vo výroku II. - t.j. v zamietnutí časti žaloby - nárok žalobcu na úhradu cestovných nákladov za obdobie od 09/2012 do 05/2014 v celkovej sume 1.740,04 eur s príslušenstvom. Na základe podaného odvolania žalovaného Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. 26CoPr/3/2018 zo dňa 27.3.2019 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Z uvedeného dôvodu súd rozhodoval už len o uplatnenom nároku žalobcu za neuhradenú mzdu do výšky 567,19 eur ( nedoplatok za obdobie september 2012 až marec 2014 ) a za neuhradené stravné do výšky 4.790,71 eur ( nedoplatok za obdobie september 2012 až júl 2014 ).
6. Žalovaný v doplnení vyjadrenia uviedol ( č.l. 313 ), že z predložených dokladov vyplýva, že žalovanému uhradil všetky jeho mzdové nároky riadne a včas. Poukázal na potrebu diferencovať medzi nárokom na mzdu a medzi nárokom na úhradu sporného nároku za prácu nadčas. Žalobca nepreukázal existenciu žiadneho príkazu zo strany žalovaného na prácu nadčas, resp. súhlas žalovaného s prácou nadčas. Žalobca nepreukázal kedy a akú prácu konkrétne vykonával nad určený týždenný čas. Vznik nároku na stravné je podmienený písomným príkazom na pracovnú cestu a následným vyúčtovaním tejto cesty. Žalovaný nedal žalobcovi žiadny písomný príkaz na viacdňovú pracovnú cestu, žalobca nepreukázal existenciu akéhokoľvek písomného príkazu.
7. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, výsluchom štatutárneho zástupcu žalovaného, výsluchom svedkov, výpisom z obchodného registra žalovaného, pracovnou zmluvou, mzdovým výmerom, prílohou, pracovnou zmluvou - dodatkom, prílohou č.l. 1, dohodou o skončení pracovného pomeru, výplatnými lístkami, záznamami - pracovnými listami, cenníkom pohonných látok, uplatnením pracovných nárokov žalobcu, evidenciou dochádzky žalobcu, písomným vyjadrením konateľa S. T., na výzvu súdu žalovaným doloženou fotokópiou osobného spisu žalobcu: pracovná zmluva - dodatok zo dňa 15.5.2012, príloha č. 1 k tejto pracovnej zmluve, dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 7.7.2014, zápočtový list zo dňa 11.7.2014, registračný list FO zo dňa 7.7.2014, registračný list FO zo dňa 14.11.2011 v súvislosti so vznikom pracovného pomeru, oznámenie zamestnávateľa o poistencoch zo dňa 14.11.2011, preukaz zdravotného poistenia, preukaz poistenca platný od 1.8.2002, potvrdenie o hlásení pobytu zo dňa 12.8.2013, pracovná zmluva zo dňa 14.11.2011, mzdový výmer zo dňa 14.11.2011, dohoda o niektorých podmienkach pracovnej cesty zo dňa 8.12.2011, vyjadrenie žalovaného z 12.11.2015, vyúčtovanie cestovných výdavkov zo dňa 31.10.2013, mzdový list žalobcu za rok 2011, 2012, 2013, 2014 a ostatným spisovým materiálom. Z vykonaných dôkazov súd zistil nasledujúci skutkový stav veci:
8. Žalobca na pojednávaní v rámci výpovede ( č.l. 164 spisu ) uviedol, že po uzavretí pracovného pomeru prvé dva dni pracoval v sídle žalovaného v Holíči. Následne potom pracoval nepretržite vo
Viedni. Pracoval tak, že jeden týždeň mali mať krátky a malo sa pracovať od pondelka do štvrtka vrátene a počas ďalšieho týždňa mal pracovať od pondelka až do piatku vrátane, toto sa však nedodržiavalo a vždy t.j. väčšina zamestnancov pracovali aj cez víkendy, t.j. pracovali aj v sobotu a niekedy aj v nedeľu. Takto žalobca podľa svojich slov pracoval na viacerých stavbách a miestach vo Viedni, niektoré miesta, kde pracoval boli aj v okolí Viedne. To kde mal v konkrétny deň žalobca pracovať bolo uvedené na nástenke, ktorá sa nachádzala vo Viedni na ubytovni. Spolu so žalobcom a zamestnancami žalovaného tam pracovali aj zamestnanci z Maďarska a Poľska. V stredu v týždni sa im už začali vyhrážať, že musia robiť aj v sobotu, alebo nedeľu, nakoľko ich prepustia. Žalobca ďalej uviedol, že raz mal kúpené lístky na Cibulafest v Holíči, ktorý mal byť v sobotu, pričom žalobca chcel odísť z práce a zúčastniť sa tohto podujatia, avšak sa mu vyhrážali, že má pracovať. Pokiaľ boli pracovné sviatky na Slovensku, tieto pre neho a jeho kolegov neplatili, lebo pracovali v Rakúsku a keď boli pracovné sviatky v Rakúsku, taktiež tieto pre nich neplatili, nakoľko boli slovenská firma. Keď on a ďalší zamestnanci raz odišli domov už v piatok, nakoľko bol sviatok, tak ich nadriadený I. C. na nich na ďalší týždeň kričal, že musia pracovať tak ako im bude povedané, aj 7 dní v týždni. Žalobca uviedol, že keď bol niekto chorý, musel sa ísť ukázať majstrovi, aby ten rozhodol, či môže ísť k lekárovi, že či je chorý, preto sa tam stávali aj úrazy. Do Viedne chodili na „týždňovky“ t.j. v pondelok ráno cestoval, a niekedy prišli domov v piatok alebo sobotu poobede. Počas týždňa bol ubytovaný na ubytovni na adrese: Y. XX E. E.. Cesta do Viedne do zamestnania nebola žiadnym spôsobom zabezpečovaná, oni sa vždy dvaja alebo traja dohodli kto z nich zoberie motorové vozidlo a odvezie ostatných do zamestnania. Žalobca uviedol, že do zamestnania odchádzali v pondelok ráno o 04:00 hod. z domu, nie zo sídla zamestnávateľa. Následne prišli do Viedne na ubytovňu, kde sa prezliekli a išli do práce. Vo Viedni do práce žalobca chodil buď firemným motorovým vozidlom, alebo MHD v rámci Viedne, na čo im žalovaný dával mesačnú kartu na Metro. Žalobca a jeho kolegovia pracovali na zákazkách na budovaní alebo obnovovaní staníc metra, pre firmu OBB. Rozpis kde budú pracovať v konkrétny deň vypracovali technici a zverejnili ho na ubytovni na nástenke a na základe tohto rozpisu vedel kde má ísť pracovať. Na základe toho išiel žalobca na určené pracovisko, o 06:00 hod. sa všetci zamestnanci stretávali na dvore na ubytovni a odtiaľ odchádzali do zamestnania, pritom každý išiel na jednu stavbu. Na konkrétnom pracovisku museli byť o 06:45 hod, nakoľko o 07:00 hod. už začala ich práca. Na konkrétnom pracovisku už bol určený majster, ktorý dával pracovné pokyny, žalobca väčšinou pracoval s majstrom C. D. a L. O.. Cez víkendy, pokiaľ pracovali, tak robili aj mimo Viedne, pamätá si, že takto pracoval na železničnej stanici Strasshoff, kde bol majster P. D., ktorý bol väčšinou opitý. Takto žalobca podľa svojich slov pracoval aj na oprave školy, blízko mesta Grosau, pracoval aj v lese v meste Grosau, čo bolo 50 km od Viedne. Cestovné náhrady a stravné bolo žalobcovi podľa jeho tvrdení vyplácané tak, že toto bolo uvedené na výplatných páskach, avšak tam im nezapočítavali práce, ktoré vykonávali ako nadčasy. Oproti evidencii zamestnávateľa mal žalobca odrobené viacej, čo bolo potvrdzované majstrami na týždenných výkazoch. Po ukončení pracovného dňa, každý pracovník vypísal pracovný list, v ktorom uviedol na ktorej stavbe pracoval ktorý deň, druh práce, taktiež čas a tento výkaz potom podpisoval majster, alebo nejaký nadriadený na konkrétnej stavbe. Koncom týždňa tieto pracovné listy potom žalobca a jeho kolegovia odovzdávali na ubytovni a tieto boli zasielané do Holíča, ako podklady na určenie mzdy. Pracovný list bol vyhotovovaný len v jednom exemplári, žalobca si však tento pracovný list, ktorý potom odovzdával predtým ešte prefotil. Žalobca uviedol, že má skoro všetky takto odovzdávané pracovné listy, niektoré nemá z dôvodu, že vtedy nemal mať k dispozícii kopírovací prístroj na prefotenie. Žalobca ďalej uviedol, že do cestových náhrad musel písať miesto odchodu do práce Moravský Ján - Hohenau, a potom Hohenau - Moravský Ján, kde však nikdy nepracoval a ani nemali firmu. Podľa slov žalobcu, toto sa vždy písalo za každý deň, takéto výkazy vyplňovali všetci zamestnanci, rozdielne však boli výkazy medzi pracovníkmi, ktorí pracovali vo Viedni a boli ubytovaní na ubytovni a medzi pracovníkmi, ktorých vozili z Holíča na konkrétny deň pokiaľ potrebovali posilniť počet zamestnancov na konkrétnej stavbe. Výkaz - evidencia dochádzky, ktorú predložil žalovaný, videl žalobca prvýkrát v rámci súdneho konania, sviatky sa určite nedodržiavali, a podľa jeho názoru nie je pravdivý. Žalobca dostal raz naviac zaplatené nad nároky z pracovného pomeru jednu 50 eurovú poukážku na nákup tovaru v obchode a to koncom roku. Prémie, ktoré boli vykazované na výplatnej páske boli podľa slov žalobcu zrejme platby za nadčasy, nakoľko zrejme sú povolené len nadčasy 40 hodín ročne. Podklady boli všetky v nemčine z dôvodu, aby zamestnanci boli lacnejší, nakoľko zamestnancom platili diéty namiesto 45 eur 22 eur a druhú polovicu dali do platu. S. T. bola vo Viedni dva alebo trikrát. Takýmto vyššie uvedeným spôsobom ako popisoval žalobca, pracovali aj C. Q., B. M., B. P., P. G., R. E., G. K.J., Y. D., K., Výplatný termín mzdy bol vždy 10-teho v mesiaci spätne, vyplácaná im bola na osobný účet. Po dvoch dňoch, ktoré žalobca zo začiatku pracoval v Holíči, sa ho pýtali, či chce pracovať vo Viedni, a povedali mu, aby sa zbalil. O tomto sa žalobca rozprával s G.. Žalobca sa nepýtal koľko bude platiť za ubytovňu, nakoľko uvedená ubytovňa patrí zamestnávateľovi,
za ubytovňu neplatil. Na ďalší týždeň sa žalobca dohodol s ostatnými pracovníkmi, kde sa stretnú v Holíči a na tom mieste sa stretli a odtiaľ odchádzali do Viedne. Žalobca svojím motorovým vozidlom tiež viezol pracovníkov z Holíča a svoje motorové vozidlo mal celý týždeň zaparkované vo Viedni pred firmou a následne išiel týmto motorovým vozidlom naspäť. Žalobca ďalej uviedol, že cestu si preplácali tak medzi pracovníkmi, že kto mal motorové vozidlo a viezol ostatných, tak ostatní pracovníci mu za cestu dali každý po 5,-eur a za cestu naspäť do Holíča ďalších 5,-eur nakoľko nebolo isté, že s tým istým pracovníkom pôjde vodič naspäť. Žalobca išiel svojím motorovým vozidlom z Holíča do Viedne a naspäť asi jedenkrát do mesiaca. Nevedel presne uviesť, v ktoré týždne a v ktoré dni to bolo. Z Holíča do Viedne zamestnávateľ nevozil žiadnych pracovníkov jeho motorovým vozidlom. V pondelok, vozil takto zamestnancov len jednorazovo, to keď potreboval posilniť stav k stavbe. Pokiaľ zamestnávateľ neevidoval odpracované dni, tak väčšinou to bola sobota, alebo sviatok, počas ktorého žalobca pracoval, bol evidovaný len príplatok a nie odpracovaný sviatok. Začiatok cesty do Viedne v pondelok v Holíči žiadny zamestnanec zamestnávateľa neevidoval, kedy začala, toto bolo evidované až po ich príchode na firmu. Počas pracovného týždňa zamestnávateľ pracovníkom nezabezpečoval žiadnu stravu, ani vodu. Žalobca na záver uviedol, že začínali pracovať o 07:00 hod. o 9:00 hod. bola 15 minútová prestávka a zrejme o 12:00 hod. bola polhodinová prestávka na obed. Pracovný čas bol do 16:30 hod., pracovali však aj do 18:00 hod. aby sa dokončila práca. Pokyn na to, aby žalobca a jeho kolegovia pracovali aj po 16:30 hod. dávali majstri na stavbách. Stravu si väčšinou dopredu kupovali a nosili so sebou. Cesta do Viedne trvala od jednej hodiny do jednej hodiny dvadsať minút.
X. D. G. J. vo výpovedi ( č.l. 179 ) uviedla, že žaloba je jej partner, pozná sa s ním skoro 5 rokov. Jej priateľ
- žalobca je v súčasnosti nezamestnaný. Naposledy pracoval v Nemecku a ešte pred uvedenou dobou pracoval u žalovaného. U žalovaného pracoval asi od novembra 2011 zrejme do roku 2015. Svedkyňa od roku 2013 so žalobcom býva v spoločnej domácnosti. Svedkyňa uviedla, že žalobca počas pracovnej doby keď pracoval u žalovaného, chodieval už väčšinu v nedeľu večer do Viedne a tam pracoval počas pracovného dňa od rána až do 17. hod. až 18. hod. a potom po zamestnaní prišiel na ubytovňu ktorá bola na Hosnegsrasse 32, Viedeň. Stávalo, že prišiel až väčšinou v sobotu večer, nakoľko v sobotu ešte chodil nejakému pánovi C. pracovať do lesa, rezať drevo, alebo okopávať stromy. Do Viedne cestovali buď svojím autom alebo s nejakým iným spolupracovníkom. Takto chodil žalobca so D. Y., ktorý tam ešte zrejme pracuje. Pokiaľ jazdieval ešte s niekým, tieto osoby svedkyňa priamo nepoznala. Svedkyňa ďalej uviedla, že podľa jej znalosti, mimo Viedne žalobca takto nepracoval, vie že v jednom prípade boli pracovať v meste Anger. Na ubytovni kde bol žalobca ubytovaný, bola svedkyňa v roku 2012 asi dva krát a taktiež aj nasledujúcich rokoch asi dva krát, bolo to hlavne z dôvodu, keď sa žalobca nemal ako dostať domov, tak svedkyňa pre neho prišla svojím autom. Na ubytovni boli ubytovaní na jednej izbe asi piati, mali tam spoločnú kuchyňu a sociálne zariadenie. Vtedy tam bol ubytovaný C. Q., J. N., D. Y., bol tam aj iní zamestnanci žalovaného, avšak svedkyňa si nepamätala ich mená. Svedkyňa uviedla, že na ubytovni bývali aj pracovníci Staubau SK, ktorí mali zmluvu s rakúskou spoločnosťou a boli to pracovníci zo Slovenska. Boli tam aj nejakí zahraniční pracovníci z Rumunska alebo Maďarska, zrejme pracovali pre rakúsku spoločnosť ktorej majiteľom bola osoba ktorá je vlastníkom aj KOVOREAL, s.r.o. Svedkyňa sa nevedela vyjadriť k tomu ako bola prideľovaná práca pracovníkom, bola tam nástenka dole v ubytovni, a na ktorej boli vyvesené papiere kto má ísť na akú stavbu vo Viedni. Za celé obdobie keď žalobca pracoval takto vo Viedni sa nestalo že by dochádzal z Viedne do Holíča každý deň. Žalobca nechodieval každý deň do zamestnania do Viedne, chodil domov na víkendy. Nemá vedomosť o tom že by žalobcu bol niekedy niekto videl v Holíči počas pracovného týždňa po ukončení jeho pracovnej zmeny.
10. Svedok C. Q. vo výpovedi ( č.l. 180 ) uviedol, že žalobcu pozná asi 4 - 5 rokov, spoznali sa v práci vo Viedni. U žalovaného svedok pracoval v období 2012 do roku 2015, počas obdobia keď pracoval u žalovaného, pracoval vo Viedni, Salzburg, St. Polten a krátke obdobie aj v Holíči. Po nástupe do zamestnania u žalovaného 2 týždne pracoval v Holíči a potom mu bolo oznámené, že bude pracovať v Salzburgu na vysunutom pracovisku - kde svedok pracoval na hlavnej železničnej stanici. Tam pracoval necelé 3 mesiace. Následne išiel pracovať do Viedne. Počas obdobia keď svedok pracoval v Salzburgu bol ubytovaný v ubytovacích kontajneroch a počas uvedeného obdobia cestoval domov 2 krát. Keď pracoval vo Viedni, domov dochádzal svedok raz za týždeň. Do Viedne počas toho obdobia dochádzal v súvislosti zo zamestnaním už v nedeľu večer, so svojím motorovým vozidlom. Býval na firemnej ubytovni, v priestoroch ktoré boli nad sídlom firmy SK Stahlbau. Na ubytovni bol ubytovaný do piatku a v piatok mohol cestovať do Holíča, niekedy však musel on a jeho kolegovia zostať na aj v sobotu, no svedkovi sa niekedy podarilo ísť do Holíča v piatok a v sobotu pracoval na prevádzke v Holíči - KOVOREAL, s.r.o. Počas obdobia keď takto pracoval u žalovaného, takto pracovali aj ďalší zamestnanci:
C. P., I. J., R. E., E. T., S. Y.. Takto tam pracoval aj žalobca. Na ubytovni v nedeľu bol na nástenke rozpis pracovníkov, ktorý a kde bude pracovať, bolo to vždy na celý týždeň. Z ubytovne potom v pondelok ráno išiel na jemu rozpisom určenú stavbu, tak aby bol na stavbe o 7. hod. ráno. Spolu so svedokom takto chodili na jemu určená stavbu aj iní zamestnanci žalovaného. Na konkrétnej stavbe určenej podľa rozpisu mali určeného majstra, ktorý ich zaraďoval na konkrétne vykonávanie práce. Najdlhšie jeho majstrom bol S. Z. - zamestnanec SK Stahlbau. Svedok uviedol, že každý deň počas takéhoto pracovného týždňa si nechával od majstra na konkrétnej stavbe podpisovať pracovný výkaz, kde bolo uvedené: meno, dátum kedy vykonával prácu, odkedy bola vykonávaná práca a dokedy, kód stavby t.j. na ktorej stavbe sa práca vykonávala, a tento výkaz im každý deň podpisoval majster. Na základe uvedeného bola svedkovi účtovaná mzda za prácu. Svedok vo výpovedi uviedol, že sa stávalo, že v priebehu pracovného dňa pracovali aj naviac, bolo to na základe toho že, majster povedal že musia pracovať na stavbe dlhšie. Pokiaľ pracovali dlhšie počas pracovného dňa na stavbe, tak táto skutočnosť bola zaznačená v pracovnom výkaze a podpísaná majstrom. Pokiaľ pracovali dlhšie na firme v súvislosti s prípravou materiálu na druhý deň, údržba mot. vozidiel, toto platené ani vykazované nebolo. Na firme pracovali naviac bez toho aby to bolo zamestnancom zaplatené z dôvodu, že im technik oznámil, že to musia urobiť, že ich vyhodia. Vo Viedni pracoval svedok na pracoviskách a to metro - podzemná dráha alebo železnica - hlavná stanica. Náležitosti súvisiace s pracovným povolením zabezpečoval zamestnávateľ. Predtým ako svedok odovzdal na konci pracovný výkaz, jeho kópiu si väčšinou urobil a nechal si ju. Počas obdobia ktoré uvádzal žalobca počas niektorých období pracoval žalobca spolu so svedkom s obdobným spôsobom. Pracovné výkazy si vyhotovil aj žalobca, robil to takto každý zamestnanec. Svedok si podľa svojich slov, podľa výkazov ktoré si urobil, kontroloval či mu vo mzde boli vyplatené všetky pracovné časy, ktoré odrobil. Diéty neboli vyplácané správne a tiež prace ktoré vykonával naviac v areály firmy t.j. nie na stavbách. Za ubytovanie neplatil nič. Cestovné svedkovi preplácané nebolo. Nepýtal sa prečo, takto to tam bolo zaužívané. Pre neho doprava z Holíča do Viedne nebola zabezpečená a preto uprednostňoval svoje auto lebo chcel chodiť domov v stredu, niektoré stredy svedok takto dochádzal do Holíča. Predtým sa svedok informoval aj na dopravu. Keď sa však prihlásil na takúto zabezpečenú dopravu tak mu bolo oznámené, že nebolo miesto alebo takáto doprava nešla. Svedok uviedol, že doprava bola zabezpečovaná v nedeľu z Holíča zo sídla firmy na ubytovňu. Pracovné výkazy museli vypĺňať a boli im potvrdzované, odovzdávali ich G.j vo Viedni, ktorá bola zamestnankyňa žalovaného alebo SK Stahlbau. Táto pracovala na recepcii v sídle spoločnosti SK Stauhbau. S. T. chodila do Viedne podľa tvrdení svedka jeden krát za mesiac alebo tri krát za dva mesiace. Svedok zamestnávateľa žiadal o vyplatenie nárokov ktoré mu neboli vyplatené, jednalo sa o diéty. Zamestnávateľ svedkovi odmietol zaplatiť tieto nároky s tým, že si to môže dať k súdu.
11. Svedok B. P. na pojednávaní vo svojej výpovedi ( č.l. 205 ) uviedol, že žalobcu pozná asi 5 alebo 6 rokov. Spoznal sa s ním počas práce vo Viedni, na ubytovni. Svedok bol 3,5 až 4 roky so žalobcom spoločne ubytovaný a pracovali spolu vo Viedni. Keď uzatváral zmluvu so žalovaným v tejto mal svedok uvedené že bude vykonávať práce v zahraničí vo Viedni. Do Rakúska odchádzal svedok pracovať v nedeľu večer alebo pondelok ráno. Ubytovaný bol na ubytovni, ktorá patrila firme SK Stahbau. Takto bolo ubytovaných okolo 30 pracovníkov. Pracovali na pracoviskách metra a vlakových nádražiach vo Viedni a aj za Viedňou. To, kde mal svedok pracovať v konkrétny deň bolo uvedené ráno na nástenke v šatni. Na toto pracovisko bol potom svedok odvezený autom, prípadne išli metrom. On a jeho kolegovia mali stáleho majstra, ktorý im prideľoval konkrétne práce a dohliadal na ich prácu. Bol to Srb ktorý sa volal L. O., ktorý bol zamestnancom SK Stahbau. Žiadny nadriadený zo spoločnosti KOVOREAL, s.r.o., tam nebol, bol tam len jeho zástupca. Svedok ďalej uviedol, že keď odišiel na konkrétne pracovisko, mal so sebou pracovný list, kde mu odpracovanú prácu potvrdil majster na uvedenom pracovisku. Pracovný list podpisoval a uvádzal tam dátum na ktorej stavbe svedok pracoval. A taktiež odkedy vykonával prácu a dokedy konkrétny deň. Podľa slov svedka, pokiaľ pracoval aj nadčas tak táto skutočnosť bola v pracovnom liste zaznamenaná. Naspäť z pracoviska na ubytovňu išli rovnakým spôsobom. Mzdu svedkovi vyplácal KOVOREAL, s.r.o., bolo to na základe pracovného listu, kde boli podpismi potvrdené vykonávanie prác a časový rozsah. Pracovné listy následne takto odovzdávali každý týždeň alebo na konci mesiaca na ubytovni spoločnosti Stahbau. Svedok si kontroval počet odpracovaných hodín. Podľa jeho slov sa mu stalo, že ho chceli oklamať o niektoré odpracované hodiny a preto si na to musel dávať pozor. Za ubytovňu svedok neplatil. Stravné mu vyplácané nebolo. Stravu si svedok kupoval a aj počas vykonávania práce v obchodoch. Táto mu nebola zabezpečená a diéty im vyplácané boli. Stalo sa, že svedok pracoval aj v sobotu a v nedeľu. Stávalo sa, že chodieval na rovnakú stavbu zo žalobcom. Originál pracovných listov si nechával. Tie už odovzdávať nemusel. Cestu do Viedne z Gbelov si musel platiť sám, skladal sa po 5,- eur. Svedok je názoru, že to čo odpracoval - nadčasy, tak tie mu
boli spočítané dobre. V zamestnaní mal svedok pracovný úraz. Až po pracovnej zmene bol následne odvezený do Skalice do nemocnice.
12. Svedok B. M. vo svojej výpovedi ( č.l. 206 ) uviedol, že sa so žalobcom pozná z práce, nakoľko s ním pracoval asi pol roka vo Viedni. Svedok bol vtedy zamestnaný u žalovaného. V pracovnej zmluve mal uvedené že bude pracovať aj mimo sídla spoločnosti a to vo Viedni. Pre žalovaného vozil svedok do Viedne zamestnancov a to každý deň ráno. Potom čo priviezol zamestnancov do Viedne potom išiel svedok riadne pracovať na stavbu. Po skončení zmeny pracovníkov odviezol do Holíča do firmy KOVOREAL s.r.o. Pre žalovaného svedok vozil len upratovačky prípadne pracovníkov, ktorí chodili na výpomoc, žalobcu nevozil lebo ten býval vo Viedni na ubytovni. Z ubytovne zrejme rakúskej spoločnosti alebo KOVOREAL sa potom pracovníci rozdeľovali na jednotlivé pracoviská. Keď išiel svedok pracovať, pracoval aj so žalobcom. Kam kto pôjde pracovať v konkrétni deň bolo rozpísané na nástenke na ubytovni. Na pracovisku čakali majstri a konkrétne zamestnancom zadeľovali prácu. Svedkovi takto zadeľoval prácu majster D., ktorý bol zrejme zamestnancom rakúskej spoločnosti. Svedok si myslí, že tam nebol žiadny majster zo Slovenska - od žalovaného. V priebehu týždňa pomocou rozpisu na ubytovni chodili pracovať na pracoviska podľa toho kam potrebovali vypomáhať. Taktiež cez víkendy chodievali pracovať do lesa. To kde svedok pracoval a koľko odpracoval, si nechával potvrdzovať na pracovnom liste, ktorý podpisoval majster na uvedenom pracovisku. Pracovný list následne odovzdával v Holíči u žalovaného. Do pracovného listu bolo svedkovi potvrdzované aj keď robil soboty aj nedele. Mzdu svedkovi vyplácal žalovaný na základe výkazov práce z pracovných listov. Stravu si kupoval v bufete počas práce alebo si nosil stravu z domu. Svedok uviedol, že mu strava preplácaná nebola. Dostával len diéty 20,- eur na deň. Svedok uviedol, že neskôr začal na ubytovni bývať aj on sám, nakoľko dochádzanie bolo únavné. Za ubytovňu neplatil. Nevie či mu boli vyplácané všetky nadčasy, nakoľko vo výplatnej páske boli uvádzané nesprávne údaje. Keď sa svedok domáhal svojich nárokov tak mu bolo oznámené, že sa mu neskôr zvýšia diéty o 5,- eur na deň. Svedok na záver uviedol, že mali zakázané voziť v priebehu týždňa z Viedne domov pracovníkov, ktorí boli ubytovaní na ubytovni, nakoľko im povedali že títo pracovníci na to nemajú nárok.
13. Svedok C. P. na pojednávaní ( č.l. 219 ) uviedol, že žalobca bol jeho kolega, ako zamestnanec žalovaného na pracovisku vo Viedni. Svedok u žalovaného pracoval skoro 5 rokov, pracovisko mal vo Viedni a pracoval ako montér. U žalovaného sa mu stali dva pracovné úrazy a keď následne podal na žalovaného trestné oznámenie, zamestnanci žalovaného museli vypovedať v prospech žalovaného. Svedok mal z toho dôvodu konflikt s pracovníkom žalovaného. Zo žalobcom pracoval vo Viedni spoločne asi 3 roky. Pracovalo sa od pondelka niekedy aj do nedele, pokiaľ sa ukončovala stavba a pracovalo sa aj 12 hodín denne. Firma svedkovi a jeho kolegom poskytla motorové vozidlo ktorým sa dostali zo SR do Viedne, kde boli potom cez týždeň ubytovaní a naspäť bolo možné ísť svojím mot. vozidlom alebo mot. vozidlom ktoré bolo poskytnuté od žalovaného. Takýmto spôsobom bol vo Viedni ubytovaný aj žalobca. So žalobcom svedok pracoval aj na jednom pracovisku a bolo aj obdobie keď spolu pracovali aj na inej stavbe. Kde sa malo ísť pracovať bolo oznámené na firme vo Viedni, kde bol uvedený rozpis pracovníkov na jednotlivé stavby. Svedok ďalej uviedol, že on a jeho kolegovia vypisovali papier, na ktorom bolo uvedené, kde konkrétny deň pracovali a taktiež odkedy a dokedy a tento doklad im potom podpísal vedúci na stavbe, kde práve pracovali. Takto to bolo každý deň. Tieto doklady následne odovzdávali na firme každý týždeň. Doklady slúžili k tomu aby firma vedela, koľko kto odpracoval hodín. Kópie týchto dokladov im firma dávala späť. Svedok uviedol, že taktiež im odovzdávali aj fotokópie dokladov o tom, že každý deň cestovali z Viedne na SR. Pracovníci, ktorí riadili ich prácu na jednotlivých pracoviskách boli zamestnanci SK Staubau zo sídlom v Rakúsku, ktorého majiteľom je tá istá osoba, ktorá je majiteľom žalovaného. Svedok uviedol, že diéty boli vykazované len polovičné z dôvodu, že bolo vykazované, že do zamestnania chodil zo SR každý deň. Za ubytovňu vo Viedni neplatil. Žalovaný namiesto zvýšenia mzdy radšej zvýšil zamestnancom diéty a to 2,- eurá na 1 deň. Súkromné mot. vozidlá na prepravu do Viedne sa používali z dôvodu, že bolo veľa zamestnancov a žalovaný nemal možnosť ich všetkých prepraviť. Na ubytovni vo Viedni bolo ubytovaných asi 28 ľudí a ostatní pracovníci museli dochádzať.
14. Svedkyňa S. C. vo svojej výpovedi ( č.l. 220 ) uviedla, že žalobcu pozná asi 3 alebo 4 roky. Spoznali sa v zamestnaní u žalovaného. Svedkyňa u žalovaného pracovala 2,5 roka a počas celého tohto obdobia žalobca taktiež pracoval u žalovaného. Svedkyňa pracovala ako robotníčka u žalovaného v Holíči, ale taktiež na pracoviskách v Rakúsku, pokiaľ ju tam potrebovali. Do Rakúska chodila raz týždenne upratovať na firmu SK Staubau, ktorá je tá istá firma majiteľa žalovaného. Svedkyňa uviedla, že do Rakúska chodila taktiež na jar alebo na jeseň pracovať do lesa, nakoľko majiteľ uvedenej firmy vlastní
v Rakúsku les. Taktiež pracovala aj na stavbách v Rakúsku. Pokiaľ svedkyňa pracovala v Rakúsku, do práce chodila každý deň služobným vozidlom, svedkyňu vozila jej kolegyňa. Pokiaľ svedkyňa pracovala v lese v Rakúsku, tak tam bývala počas pracovného týždňa v chatke. Vedúci výroby vždy deň vopred oznámil kam má ísť pracovať. Prípadne takto dávala prácu konateľka S. T.S.. Na sprievodný list si svedkyňa písala kam ide pracovať konkrétny deň a taktiež aj odkedy dokedy pracovala a tento list jej potvrdzoval priamo na pracovisku vedúci stavby. Sprievodný list odovzdávala konateľke žalovaného v Holíči každý týždeň. Kópie z týchto sprievodných listov si svedkyňa nerobila. Svedkyňa si kontrolovala zo mzdového listu koľko odpracovala v zahraničí a koľko v SR. Je rada že u tohto zamestnávateľa už nepracuje. Diéty jej boli krátené, bolo to odôvodňované tým, že zamestnávateľ dával k dispozícii svoje mot. vozidlo. Diéty svedkyni nevyplácal v plnej výške z dôvodu, že mala zabezpečené ubytovanie pokiaľ pracovali v lese. Na výkaze si vyplňovala odkiaľ a kam cestuje t.j. aj na ktoré miesto - stavbu vo Viedni ide.
15. Konateľka žalovaného S. T. doručila súdu dňa 12.12.2017 ospravedlnenie z pojednávania spolu s podpísaným písomným vyhlásením svedka ( č.l. 229 ), ktorým odpovedala na otázky, ku ktorým mala byť podľa vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného vypočutá na pojednávaní dňa 12.12.2017. Otázky boli nasledujúce: 1. Na akej pracovnej pozícii ste pôsobili v spoločnosti KOVOREAL - Holíč, s.r.o. (ďalej len „žalovaný“), v čase od 09/2012 do 07/2014? 2. Koľko mal v tom čase žalovaný zamestnancov? 3. Pamätáte si, či bol v tom čase u žalovaného zamestnaný žalobca? 4. Uveďte, akým spôsobom boli u žalovaného v čase od 09/2012 do 07/2014 organizované pracovné cesty a aký bol postup v prípade žalobcu? 5. Mal žalobca počas svojho pôsobenia u žalovaného nejaké výhrady k jeho pracovnej zmluve alebo k jej dodatkom alebo k osobitnej dohode o niektorých podmienkach pracovnej cesty? 6. Pamätáte si, že by žalobca u žalovaného reklamoval nejakú nesprávnosť údajov uvedených na jeho výplatných listoch alebo že by reklamoval nejaké nevyplatenie mzdy alebo nejakých náhrad? 7. Eviduje žalovaný nejaké nedoplatky na vyplatených mzdách a cestovných náhradách žalobcu? Konateľka žalovaného odpovedala na vyššie uvedené otázky nasledovne: 1. „V uvedenom čase som u žalovaného pôsobila ako konateľka a súčasne som bola zamestnaná ako riaditeľka tejto spoločnosti.“ 2. „V uvedenom čase mal žalovaný približne 100 - 120 zamestnancov v pracovnom pomere.“ 3. „Áno, pamätám si, že taký zamestnanec u nás pracoval. Ja som s ním uzatvárala pracovnú zmluvu a všetky jej dodatky a ja som s ním aj ukončovala jeho pracovný pomer. Preto viem, že pri skončení jeho pracovného pomeru boli všetky jeho pracovnoprávne nároky v plnom rozsahu vysporiadané.“ 4. „Hlavné pracovisko má žalovaný v Y. na adrese B. XX. Keďže niektoré zákazky sú montované u zákazníka alebo na inom mieste ich určenia, dochádza aj k vysielaniu niektorých zamestnancov na pracovné cesty. So zamestnancami má žalovaný uzavretú osobitnú dohodu o niektorých podmienkach pracovnej cesty. Prevažná väčšina pracovných ciest je jednodňová, pretože väčšina zákaziek sa montuje v dennej dochádzkovej vzdialenosti. Doprava do miesta určenia sa spravidla zabezpečuje prostredníctvom firemných motorových vozidiel. Podľa mojej vedomosti mali byť takto uskutočňované aj cesty žalobcu. Ja som žalobcovi nikdy nedala príkaz na viacdňovú cestu a ani som mu nikdy nepovolila použitie jeho súkromného vozidla. Na to nebol v jeho prípade žiadny dôvod.“ 5. „Nikdy mi neoznámil, že by mal výhrady k jeho pracovnej zmluve alebo k jej dodatkom alebo k osobitnej dohode o niektorých podmienkach pracovnej cesty. Ja som ho vždy o všetkom podrobne oboznámila a on vždy so všetkým súhlasil a všetko dobrovoľne bez námietok podpísal.“ 6. „V čase zamestnania žalobcu u žalovaného mi tento zamestnanec nikdy neoznámil, že by mal výhrady k údajom uvedeným na jeho výplatných listoch a počas svojho zamestnania nikdy nereklamoval žiadne nevyplatenie žiadnych mzdových nárokov alebo náhrad.“ 7. „Žalovaný neeviduje žiadne nedoplatky na vyplatených mzdách a cestovných náhradách žalobcu. Tomuto zamestnancovi bolo priznané a vyplatené všetko, čo mu podľa pracovnej zmluvy patrilo. Pri preverovaní tejto otázky som zistila, že tento zamestnanec naopak dostal zaplatené viac, ako by mu podľa pracovnej zmluvy malo patriť.“
16. Konateľka žalovaného S. T. pri výpovedi ( č.l. 275 ) na pojednávaní uviedla, že u žalovaného pracuje od 02.11.2010, zo začiatku pracovala ako administratívny pracovník a od 17.06.2011 pracuje vo funkcii konateľa spoločnosti až doteraz a to počas celého tohto obdobia. V spoločnosti okrem konateľky žalovaného nie je ďalší konateľ, je tam len prokurista. Od júna 2011 vykonáva konateľka žalovaného funkciu riaditeľa spoločnosti. Personálne otázky majú na starosti iní administratívny pracovníci. Konateľka žalovaného ďalej uviedla, že pracuje v mieste sídla spoločnosti. So žalobou je oboznámená a je prekvapená týmto sporom, nakoľko v súvislosti s týmto sporom preverovala veci ohľadne žalobcu, a zistila, že žalovaný neeviduje žiadne nedoplatky voči žalobcovi. Podľa tvrdení konateľky žalovaného,
žalobca mal v tom čase viacero exekúcii a aj v čase keď pracoval u žalovaného, hovoril ako sa bude súdiť aj s exekútormi. Žalobca pracoval u žalovaného vo funkcii robotníka. Pracoval v sídle spoločnosti v Holíči na Lesnej ulici. Vykonával práce ako obrusovanie kovov. Konateľka žalovaného uviedla, že žalobca bol vysielaný aj na jednodňové pracovné cesty do Rakúska a to konkrétne do Viedne. Žalovaný má obchodných partnerov vo Viedni, konateľka žalovaného nevedela uviesť v koľkých prípadoch žalobca bol takto vyslaný na pracovné cesty do Viedne. Do Viedne takto boli vysielaní viacerí pracovníci mohlo ich byť 12 až 16. Nemuseli chodievať naraz. Konateľka žalovaného uviedla, že žalovaný má vždy poobede videokonferenciu a tam obchodný partneri zadávajú na akú stavbu majú ísť pracovať zamestnanci žalovaného. Na základe toho potom vedúci zamestnancov u žalovaného G. X. poznačuje, ktorí zamestnanci žalovaného má ísť kam pracovať, a potom administratívna pracovníčka obvolá týchto zamestnancov alebo on pokiaľ sú na týchto stavbách. Pokiaľ teoreticky takýto zamestnanec počas videokonferencie je už na stavbe vo Viedni, tak mu to oznámi buď vedúci zamestnanec, ktorý je na uvedených stavbách alebo telefonicky. Konateľka žalovaného vo výpovedi ďalej uviedla, že žalovaný poskytuje zamestnancom na prepravu firemné vozidlá z Holíča priamo na stavbu vo Viedni. Títo zamestnanci si potom dohodli, kto pôjde mot. vozidlom, ktoré poskytne takto žalovaný. Konateľka žalovaného sa nevedela vyjadriť o koľkej odchádzali takto zamestnanci do zamestnania vo Viedni. Do Viedne mot. vozidlo prišlo do sídla obchodných partnerov žalovaného a potom z toho miesta pokiaľ zamestnanci pracovali na menších stavbách, priamo ich brali obchodní partneri žalovaného na túto prácu. Po ukončení práce v daný deň sa zamestnanci znovu potom stretli v sídle obchodného partnera. A odtiaľ išli mot. vozidlom spoločnosti KOVOREAL do Holíča. Niekedy sa stalo, podľa slov konateľky žalovaného, že pracovníci zo sídla obchod. partnera išli na stavbu metrom, na toto dostávali cestovné lístky, ktoré im hradil obchodný partner žalovaného. Konateľka žalovaného uviedla, že vždy bola možnosť aby títo zamestnanci žalovaného, ktorí pracovali takto vo Viedni išli naspäť do Holíča po ukončení pracovnej zmeny. Pokiaľ sa niekto z týchto zamestnancov rozhodol inak, bola to jeho voľba. Pokiaľ sa zamestnanci žalovaného rozhodli prespať vo Viedni, obchodný partneri žalovaného im ponúkali ako benefit možnosť prenocovať vo Viedni v sídle spoločnosti. Bolo to na adrese Viedeň, Y. XX. Toto si ich pracovníci dohadovali priamo s obchod. zástupcami ich partnerov. Nevie sa vyjadriť k tomu ako často to ich zamestnanci využívali. To kam majú nastúpiť zamestnanci žalovaného vo Viedni sa dozvedeli od p. Q.. Stavby, ktoré takto boli realizované vo Viedni zamestnancami žalovaného tieto vykonával KOVOREAL - žalovaný. Na týchto stavbách vo Viedni potom zamestnancom žalovaného priamo prideľoval konkrétnu prácu v priebehu dňa pán Q., ktorý im zadeľoval prácu telefonicky. Inak to boli vedúci zamestnanci obchod. partnerov žalovaného, ktorí boli na týchto stavbách buď majstrami alebo zodpovednými technikmi. Priamo na jednotlivých stavbách v konkrétny deň zamestnancov žalovaného riadil zamestnanec obchodných partnerov. Konateľka žalovaného sa nevedela vyjadriť od kedy dokedy mali zamestnanci žalovaného pracovnú dobu, bolo to individuálne podľa konkrétnych stavieb. Konateľka žalovaného nemala podľa svojich slov vedomosť o tom, že by zamestnanci žalovaného na týchto stavbách pracovali v daný deň aj nadčas. Ďalej uviedla, že pokiaľ by títo zamestnanci na týchto stavbách pracovali nadčas, bolo by to žalovanému zahlásené a ten by ich za to vyplatil. Zamestnancovi ktorý pracoval takto vo Viedni, uhrádzal žalovaný mzdu na základe evidencie jeho dochádzky. Táto evidencia sa realizovala u žalovaného. Keď obchod. partner žalovaného v danom dni neohlásil, že niekto zo zamestnancov, ktorých žalovaný poslal na stavbu nenastúpil, tak mali za to, že odpracoval celú zmenu vo Viedni. Evidenciu pracovníkov ktorý odpracovávali jednotlivé pracovné zmeny vo Viedni robila pani P. na základe toho, že pán X. jej oznámil, ktorý zamestnanci žalovaného idú pracovať do Viedne alebo to oznamovali vedúci zamestnanci obchodných partnerov žalovaného pánovi X.. Konateľka žalovaného nevedela o tom, že by zamestnanci žalovaného pracovali takto vo Viedni aj cez sobotu a nedeľu alebo počas sviatkov. Žalovaný už neevidoval, kedy jeho zamestnanci o ktorej hodine prišli po ukončení zmeny konkrétny deň naspať do Holíča. Konateľka žalovaného uviedla, že do Viedne do sídla obchodných partnerov žalovaného chodieva, pričom jazdi firemným mot. vozidlom. Cesta jej trvá asi 1,20 hod. Čo sa týka mzdy, konateľka žalovaného uviedla, že zamestnancom v rámci mzdy uhrádzali mzdu za výkon práce a potom cestovné náhrady t.j. diéty, zrejme asi za 7,5/ hod, nevedela sa k tomu bližšie vyjadriť. Žalovaná po nahliadnutí do spisu na č.l. 36 - 115, uviedla: že tieto listiny - pracovné listy žalovaný určite nepoužíva. Je to zrejme evidencia obchodných partnerov žalovaných. Nevedela uviesť, koho sú podpisy na týchto pracovných listoch. Konateľka žalovaného ďalej uviedla, že preložené sú aj do slovenčiny, z dôvodu aby zamestnanci žalovaného zrejme vedeli čítať v týchto pracovných listoch. Žalovaný tieto pracovné listy nepoužíva pri úhrade mzdy. Konateľka žalovaného nebola informovaná o tom, že v pracovných listoch sú poznačené hodiny odpracované naviac nad 7,5 hod. Nemala vedomosť o tom, že by žalovaného o týchto prácach nadčas obchodní partneri upovedomovali. Konateľka žalovaného po nahliadnutí do spisu do výplatného lístku na č.l. 41 uviedla: výplatný lístok vydával žalovaný, na
určenie mzdy bol rozhodujúci počet odpracovaných dní s tým, že každý deň bolo odpracovaných 7,5 hod. Konateľka žalovaného k ubytovni vo Viedni uviedla, že tam nikdy nebola. Nemá vedomosť o tom, že by sa vydával cestovný príkaz pri jazde mot. vozidlom, ktoré pracovníci žalovaného používali na cestu do Viedne a naspäť. Pracovníci len na vrátnici podpísali kto z nich si berie kľúče od mot. vozidla. Doklady od auta boli všetky v mot. vozidle. Systém, ktorý konateľka žalovaného opísala, je podľa jej tvrdení stále rovnaký aj v súčasnosti a takto chodia pracovníci žalovaného do Viedne pracovať. Žalovaný vykonáva vo Viedni väčšinou montážne práce a to na základe zmlúv o dielo. Niektoré práce si však žalovaný na týchto stavbách dáva robiť subdodávateľsky. Na záver konateľka žalovaného uviedla, že na základe žiadosti súdu žiadal žalovaný od svojich obchod. partnerov pracovné listy, avšak títo obchodní partneri žalovanému uviedli, že evidenciu zamestnancov na stavbách nearchivujú, že sa jedná o krátkodobú evidenciu. V čase keď pracoval žalobca u žalovaného, bola vo Viedni asi raz za pol roka, pričom uviedla, že v uvedenom čase pracovalo vo Viedni 12 až 16 zamestnancov žalovaného. Ďalej uviedla, že pán X. väčšinou rozhodoval, ktorý zamestnanec ide s ktorým zamestnancom do Viedne mot. vozidlom. Bolo to závisle od toho, na akú stavbu ktorý zamestnanec ide, záležalo to od bydliska kde títo zamestnanci išli. K pracovným listom konateľka žalovaného uviedla, že tieto si zamestnanci žalovaného viedli zrejme na základe toho, že im to prikázal zamestnanec ich obchodného partnera. Konateľka žalovaného nemala vedomosť o tom, že by zamestnanci odovzdávali pracovné listy žalovanému. Zväčša všetci zamestnanci žalovaného, ktorí boli vysielaní do Rakúska vedeli po nemecky, konateľka žalovaného si podľa svojich slov všimla, že v pracovných listoch boli názvy uvedené aj v slovenskom jazyku. Mesačné cestovné lístky sú bez mena a sú výhodnejšie. Konateľka žalovaného nevedela uviesť, akým spôsobom si tieto odovzdávali pracovníci pri ceste na pracovisko vo Viedni. Nevedela ani o tom, že by pracovníci pracovali aj nejaké nadčasy. Konateľka žalovaného uviedla, že v pracovnej zmluve je uvedená pracovná doba 7,5 hod. Konateľka žalovaného sa nepamätala, že by počas doby keď žalobca pracoval u žalovaného, že by reklamoval nejaké nesprávnosti v údajoch ohľadne výplaty mzdy alebo že by reklamoval vyplatenie mzdy alebo náhrad.
17. Z Pracovnej zmluvy zo dňa 14.11.2011 ( č.l. 28 spisu ) vyplýva, že žalobca uzatvoril so žalovaným pracovný pomer s dňom nástupu do práce dňa 14.11.2011. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu určitú do 14.05.2011. V článku 3 vyššie tejto pracovnej zmluvy je uvedené, že miestom výkonu práce sú prevádzky a pracoviská zamestnávateľa.
18. Dňa 15.05.2012 bol k tejto pracovnej zmluve uzatvorený Dodatok ( č. l. 32 spisu ), v zmysle ktorého sa pracovný pomer uzatvoril na dobu neurčitú odo dňa vzniku pracovného pomeru. V bode 10. Dodatku je dohodnutá možnosť zamestnávateľa vyslať zamestnanca na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska.
19. Zo mzdového výmeru zo dňa 14.11.2011 ( č.l. 30 ) vyplýva, že bola dohodnutá 2,50 eur na hodinu + prémie. Splatnosť mzdy bola určená § 129 a § 130 Zák. práce ( bod 8. Prac. zmluvy ) bez ďalšieho dojednania.
20. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 07.07.2014 ( č.l. 34 ) vyplýva, že žalobca ukončil so žalovaným pracovný pomer dohodou, pričom pracovný pomer sa skončil dňom 07.07.2014.
21. Z podania označeného ako „Uplatnenie pracovnoprávnych nárokov zo dňa 30.10.2015 ( č.l. 123 spisu ) súdu vyplýva, že žalobca vyzval žalovaného, aby do 15 dní od doručenia výzvy dobrovoľne uhradil sumu 7.097,94 eur na číslo účtu žalobcu.
22. Z pracovných listov žalobcu ( č. l. 36 - 116 spisu ), ktoré boli preložené z jazyka nemeckého do jazyka slovenského pod č. 56/2020 dňa 16.1.2020 prekladateľkou Mgr. Silviou Bereckou ( príloha č.l. 400 ) vyplýva, že v období 01.09.2012 do 31.05.2014 mal žalobca odpracovaných okrem základných 7,5 hod. pracovného času odpracované aj nadčasy, pričom takto navyše odpracované hodiny má v pracovných listoch riadne zaznačené a podpísané, majstrom tej ktorej stavby, na ktorej žalobca pracoval.
23. Z výplatných lístkov žalovaného, ktoré žalobca priložil k pracovným listom ( č. l. 35, 41, 46, 52, 56, 61, 65, 68, 72, 75, 78, 82, 85, 8690, 93, 97, 101, 105, 109, 113 a 116 spisu ) vyplýva, že žalovaný nezarátal žalobcom odpracované hodiny nadčas do celkového počtu odpracovaných hodín, pričom tento mu rátal do celkového počtu odpracovaných hodín len súčin počtu odpracovaných dní a 7,5 hod. odpracovaných za jeden deň.
24. Z evidencie dochádzky žalobcu doloženej žalovaným ( č. l. 159 spisu ) vyplýva, že žalobca nemal v tejto evidencii žalovaného v období od 07/2012 až 06/2014 uvedený žiadny nadčas ani žiadny nadčas za prácu v sobotu a nedeľu.
25. Z fotokópie osobného spisu žalobcu doloženého do spisu žalovaným ( príloha č.l. 177 ) vyplýva, že sa v nej nachádza Dohoda o niektorých podmienkach pracovnej cesty ( č.l. 177a ) uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 8.12.2011. V bode II. dohody je uvedené, že za pracovnú cestu sa považuje len taká cesta, ktorú nariadil zamestnávateľ. Ak je zamestnanec vyslaný na niekoľko pracovných ciest vo viacerých dňoch bezprostredne po sebe nasledujúcich, považuje sa každá takáto cesta za samostatnú cestu. V prípade, že zamestnanec chce v takom prípade zostať v mieste výkonu práce, nie je povinný vrátiť sa v každom dni do obce svojho pravidelného pracoviska alebo bydliska a môže pracovnú cestu prerušiť v období pre začatím výkonu práce na pracovnej ceste a v období po skončení výkonu práce na pracovnej ceste, v takom prípade platí, že za dobu pracovnej cesty sa pre jednotlivé dni považuje len čas výkonu práce na pracovnej ceste a čas skutočne strávený cestou do miesta výkonu práce na pracovnej ceste a späť. V bode III. Dohody je uvedené, že uzavretie tejto dohody neobmedzuje zamestnávateľa v jeho práve vyslať zamestnanca na pracovnú cestu na jeden alebo viac dní a určiť mu, že prerušenie pracovnej cesty je neprípustné. Presné podmienky pracovných ciest určuje zamestnávateľ svojím rozhodnutím. V predloženom osobnom spise sa nachádza vyúčtovanie cestovných výdavkov zo dňa 31.10.2013 ( č.l. 177c ), z ktorého súd zistil, že je podpísané žalovaným, podpis pokladníka a podpis osoby ktorá cestu schválila a zaúčtovala sa na vyúčtovaní nenachádza. Nenachádza sa tam ani uvedenie osoby ktorá cestu nariadila a ani jej podpis. Vo vyúčtovaní sú uvedené u žalobcu pracovné cesty v októbri 2013 na trase Moravský svätý Ján - Hohenau a Hohenau - Moravský svätý Ján v dňoch 1. 2. 3. 6. 7. 8. 9. 10. 14. 15. 16. 17. 18. 19. 21. 22. 23. 24. 25. 26. 29. 30. a 31. Vo vyúčtovaní sa nenachádza čas nástupu na pracovnú cestu ani čas ukončenia pracovnej cesty, účel cesty, označenie firmy - zamestnávateľa, ani vyúčtovanie stravného, nocľažného a iných výdavkov. Vyúčtovania cestovných výdavkov za ďalšie mesiace sa v predloženom osobnom spise nenachádzajú.
26. Ďalšie dôkazy žalobca a žalovaný nenavrhli vykonať ( č.l. 420 ) a iné písomné dôkazy súdu nepredložili.
27. Podľa § 57 ods. 1 z. č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonníka práce“), zamestnávateľ môže zamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho súhlasom. To neplatí, ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce alebo ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve. Na pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal.
28. Podľa § 57 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnanca môže počas dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi vyslať na pracovnú cestu len užívateľský zamestnávateľ. Na účely vyslania na pracovnú cestu podľa prvej vety sa užívateľský zamestnávateľ považuje za zamestnávateľa dočasne prideleného zamestnanca.
29. Podľa § 58 Zákonníka práce, (1) zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania podľa osobitného predpisu môže sa so zamestnancom písomne dohodnúť, že ho dočasne pridelí na výkon práce k inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe (ďalej len "užívateľský zamestnávateľ"). (2) V pracovnej zmluve uzatvorenej medzi agentúrou dočasného zamestnávania a zamestnancom sa agentúra dočasného zamestnávania zaviaže zabezpečiť zamestnancovi dočasný výkon práce u užívateľského zamestnávateľa a dohodnú sa podmienky zamestnania. (3) Písomná dohoda o dočasnom pridelení uzatvorená medzi zamestnávateľom a zamestnancom musí obsahovať najmä názov a sídlo užívateľského zamestnávateľa, deň, keď dočasné pridelenie vznikne, a dobu, na ktorú sa dočasné pridelenie dohodlo, druh práce a miesto výkonu práce, mzdové podmienky a podmienky jednostranného ukončenia výkonu práce pred uplynutím doby dočasného pridelenia. Tieto náležitosti musí obsahovať aj pracovná zmluva uzatvorená medzi agentúrou dočasného zamestnávania a zamestnancom, ak sa táto pracovná zmluva uzatvára na určitú dobu. (4) Užívateľský zamestnávateľ, ku ktorému bol zamestnanec dočasne pridelený, ukladá zamestnancovi v mene zamestnávateľa alebo agentúry dočasného zamestnávania počas dočasného pridelenia
pracovné úlohy, organizuje, riadi a kontroluje jeho prácu, dáva mu na tento účel pokyny, utvára priaznivé pracovné podmienky a zaisťuje bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci rovnako ako ostatným zamestnancom. Vedúci zamestnanci užívateľského zamestnávateľa nemôžu voči dočasne pridelenému zamestnancovi robiť právne úkony v mene zamestnávateľa alebo agentúry dočasného zamestnávania. (5) Počas dočasného pridelenia poskytuje zamestnancovi mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady zamestnávateľ, ktorý zamestnanca dočasne pridelil, alebo agentúra dočasného zamestnávania. Pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky zamestnávania dočasne pridelených zamestnancov musia byť najmenej rovnako priaznivé ako u porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa. 30. Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.
31. Podľa § 97 ods. 1 Zákonníka práce, práca nadčas je práca vykonávaná zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času a vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien.
32. Podľa § 121 ods. 1 Zákonníka práce, za prácu nadčas patrí zamestnancovi dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 25 % jeho priemerného zárobku. Zamestnancovi, ktorý vykonáva rizikové práce, patrí za prácu nadčas dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 35 % jeho priemerného zárobku.
33. Podľa § 122 ods. 1 Zákonníka práce, za prácu vo sviatok zamestnancovi patrí dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej 100 % jeho priemerného zárobku. Mzdové zvýhodnenie patrí aj za prácu vykonávanú vo sviatok, ktorý pripadne na deň nepretržitého odpočinku zamestnanca v týždni.
34. Podľa § 122a ods. 1 Zákonníka práce, zamestnancovi patrí za prácu v sobotu popri dosiahnutej mzde za každú hodinu práce v sobotu mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 50 % minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu.
35. Podľa § 122b ods. 1 Zákonníka práce, zamestnancovi patrí za prácu v nedeľu popri dosiahnutej mzde za každú hodinu práce v nedeľu mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 100 % minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu.
36. Podľa § 145 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi za podmienok ustanovených osobitným predpisom cestovné náhrady, náhrady sťahovacích výdavkov a iných výdavkov, ktoré mu vzniknú pri plnení pracovných povinností.
37. Podľa § 152 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny. Povinnosť zamestnávateľa ustanovená v prvej vete sa nevzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí.
38. Podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie podľa odseku 1 najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Nárok na poskytnutie stravy má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla.
39. Podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnávateľ prispieva na stravovanie podľa odseku 2 v sume najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok podľa osobitného predpisu.
40. Podľa § 2 ods. 1 z. č. 283/2002 Z. z. zákona o cestovných náhradách (ďalej len „zákona o cestovných náhradách“), pracovná cesta podľa tohto zákona je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko (odsek 3), vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Pracovná cesta podľa tohto zákona je aj cesta, ktorá trvá od nástupu osoby uvedenej v § 1 ods. 2 na cestu na plnenie činností pre ňu vyplývajúcich z osobitného postavenia vrátane výkonu činností do skončenia tejto cesty.
41. Podľa § 2 ods. 2 zákona o cestovných náhradách, zahraničná pracovná cesta podľa tohto zákona je čas pracovnej cesty (odsek 1) v zahraničí vrátane výkonu práce v zahraničí do skončenia tejto cesty.
42. Podľa § 3 ods. 1 zákona o cestovných náhradách, zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu písomne určí miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty; môže určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty. Zamestnávateľ je pritom povinný prihliadať na oprávnené záujmy zamestnanca.
43. Podľa § 4 ods. 1 zákona o cestovných náhradách, Zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí: a) náhrada preukázaných cestovných výdavkov, b) náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie, c) stravné, d) náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov, e)náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta pobytu alebo medzi zamestnávateľom a zamestnancom vopred dohodnutého miesta pobytu rodiny na území Slovenskej republiky, ak podľa určených podmienok pracovná cesta trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý týždeň, ak nie je v kolektívnej zmluve, prípadne v pracovnej zmluve alebo v inej písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá táto náhrada za dlhší čas, najdlhšie však za jeden mesiac.
44. Podľa § 4 ods. 2 zákona o cestovných náhradách, preukazovanie výdavkov podľa odseku 1 sa nevzťahuje na prípady, ak zamestnávateľ uzná výdavky zamestnancovi iným spôsobom ustanoveným týmto zákonom.
45. Podľa § 13 ods. 1 zákona o cestovných náhradách, pri zahraničnej pracovnej ceste zamestnancovi patrí za každý kalendárny deň zahraničnej pracovnej cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom stravné v eurách alebo v cudzej mene. Stravné v eurách alebo v cudzej mene je ustanovené v závislosti od času trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky v kalendárnom dni, pričom čas trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky je rozdelený na časové pásma a) do 6 hodín vrátane, b) nad 6 hodín až 12 hodín, c) nad 12 hodín.
46. Podľa § 13 ods. 2 zákona o cestovných náhradách, základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene ustanoví opatrenie, ktoré vydá Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií") vždy pre nasledujúci kalendárny rok tak, aby nadobudlo účinnosť 1. januára príslušného kalendárneho roka; v priebehu kalendárneho roka základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene upraví ministerstvo financií, ak zmena úrovne cien vo verejných stravovacích zariadeniach v jednotlivých krajinách dosiahne od poslednej úpravy aspoň 10 %. Opatrenie sa vyhlási uverejnením jeho úplného znenia.
47. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá sporová strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany za to, že v sporovom konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného
bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. Súd vychádza len z dôkazov, ktoré boli stranami v konaní produkované, pričom v zmysle Civilného sporového poriadku je súd v sporovom konaní viazaný návrhmi dôkazov predloženými stranami, čím sám nie je povinný vykonávať dôkazy v prospech jednej alebo druhej strany. Povinnosť tvrdenia aj dôkazné bremeno, pokiaľ ide o určité skutočnosti, leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; spravidla ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (NS ČR sp. zn. 22 Cdo 2263/2005).
48. Predmetom konania je podľa žalobcu úhrada nárokov z pracovnoprávneho vzťahu, na základe ktorého žalobca vykonával v rámci zamestnania práce pre žalovaného mimo Slovenskej republiky. V súvislosti s pôvodným rozsudkom Okresného súdu Skalica a s uznesením Krajského súdu v Trnave súd rozhodoval už len o uplatnenom nároku žalobcu za neuhradenú mzdu do výšky 567,19 eur ( nedoplatok za obdobie september 2012 až marec 2014 ) a za neuhradené stravné do výšky 4.790,71 eur ( nedoplatok za obdobie september 2012 až júl 2014 ).
49. V súvislosti s uplatneným nárokom na neuhradenú mzdu za obdobie od 09/2012 do 07/2014 v celkovej sume 567,19 eur súd skúmal, kde a v akom rozsahu žalobca pracoval v období od septembra 2012 do konca júla 2014. Z pracovnej zmluvy ( č.l. 28 spisu ) vyplýva, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným trval od 14.11.2011 a skončil na základe dohody dňa 7.7.2014 ( č.l. 34 ). Miestom výkonu práce boli v zmluve určené prevádzky a pracoviská zamestnávateľa.
50. Z výpovede žalobcu vyplýva, že žalobca počas jeho pracovného pomeru spolu s ďalšími pracovníkmi žalovaného pracoval na pracoviskách vo Viedni v Rakúskej republike. Túto skutočnosť potvrdil taktiež svedok C. Q., B. P., B. M. a C. P., z ktorých výpovedí vyplýva, že keď pracovali vo Viedni, do zamestnania dochádzali v nedeľu večer, cez pracovný týždeň bývali na ubytovni firmy SK Stahlbau a v piatok, resp. v sobotu cestovali domov. Taktiež týmito výpoveďami bolo preukázané, že žalobca a tiež aj ďalší pracovníci zamestnaní u žalovaného vykonával vo Viedni a na iných miestach v Rakúsku práce na rozličných stavbách, na ktoré bol zadelený podľa písomných pokynov - rozpisov, ktoré sa nachádzali v ubytovni pracovníkov v Viedni, kde boli pracovníci ubytovaní. Žalobcovi a aj ostatným pracovníkom žalovaného boli na pracoviskách v Rakúsku prideľované práce zo strany nadriadeného, ktorý na danom pracovisku práce viedol a ktorý bol zamestnancom spoločnosti so sídlom v Rakúsku. Tento zamestnanec rakúskej spoločnosti, vykonávanú prácu aj kontroloval a vykonávanie prác na pracoviskách v Rakúsku pracovníkom žalovaného aj potvrdzoval do pracovných listov. Tieto skutočnosti potvrdil taktiež svedok C. Q., ktorý uviedol, že na ubytovni v nedeľu bol na nástenke rozpis pracovníkov, ktorý a kde bude pracovať, bolo to vždy na celý týždeň. Z ubytovne v pondelok ráno išiel na jemu rozpisom určenú stavbu, tak aby bol na stavbe o 7. hod. ráno. Na konkrétnej stavbe určenej podľa rozpisu mali určeného majstra, ktorý ich zaraďoval na konkrétne vykonávanie práce. Najdlhšie jeho majstrom bol S. Z.l - zamestnanec SK Stahlbau. Každý deň počas takéhoto pracovného týždňa si nechával od majstra na konkrétnej stavbe podpisovať pracovný výkaz, kde bolo uvedené: meno, dátum kedy vykonával prácu, odkedy bola vykonávaná práca a dokedy, kód stavby t.j. na ktorej stavbe sa práca vykonávala, a tento výkaz im každý deň podpisoval majster. Taktiež svedok B. P. uviedol že do Rakúska odchádzal pracovať v nedeľu večer alebo pondelok ráno. Ubytovaný bol na ubytovni, ktorá patrila firme SK Stahbau. Pracovali na pracoviskách metra a vlakových nádražiach vo Viedni a aj za Viedňou. To, kde mal svedok pracovať v konkrétny deň bolo uvedené ráno na nástenke v šatni. Na toto pracovisko bol potom odvezený autom, prípadne išli metrom. On a jeho kolegovia mali stáleho majstra, ktorý im prideľoval konkrétne práce a dohliadal na ich prácu. Bol to Srb ktorý sa volal L. O., ktorý bol zamestnancom SK Stahbau. Žiadny nadriadený zo spoločnosti KOVOREAL, s.r.o., tam nebol, bol tam len jeho zástupca. Keď odišiel na konkrétne pracovisko, mal so sebou pracovný list, kde mu odpracovanú prácu potvrdil majster na uvedenom pracovisku. Pokiaľ pracoval aj nadčas tak táto skutočnosť bola v pracovnom liste zaznamenaná. Tiež svedok B. M. uviedol, že pre žalovaného vozil do Viedne zamestnancov a to každý deň ráno. Potom čo priviezol zamestnancov do Viedne, išiel riadne pracovať na stavbu. Po skončení zmeny pracovníkov odviezol do Holíča do firmy KOVOREAL s.r.o. Pre žalovaného svedok vozil len upratovačky prípadne pracovníkov, ktorí chodili na výpomoc, žalobcu nevozil lebo ten býval vo Viedni na ubytovni. Z
ubytovne sa potom pracovníci rozdeľovali na jednotlivé pracoviská. Kam kto pôjde pracovať v konkrétni deň bolo rozpísané na nástenke na ubytovni. Na pracovisku čakali majstri a konkrétne zamestnancom zadeľovali prácu. Svedkovi takto zadeľoval prácu majster D.r, ktorý bol zrejme zamestnancom rakúskej spoločnosti. To kde svedok pracoval a koľko odpracoval, si nechával potvrdzovať na pracovnom liste, ktorý podpisoval majster na uvedenom pracovisku. Pracovný list následne odovzdával v Holíči u žalovaného. Svedok C. P. tiež potvrdil uvedené skutočnosti, keď uviedol, že sa pracovalo od pondelka niekedy aj do nedele, pokiaľ sa ukončovala stavba a pracovalo sa aj 12 hodín denne. Firma svedkovi a jeho kolegom poskytla motorové vozidlo ktorým sa dostali zo SR do Viedne, kde boli potom cez týždeň ubytovaní a naspäť bolo možné ísť svojím mot. vozidlom alebo mot. vozidlom ktoré bolo poskytnuté od žalovaného. Takýmto spôsobom bol vo Viedni ubytovaný aj žalobca. So žalobcom svedok pracoval aj na jednom pracovisku a bolo aj obdobie keď spolu pracovali aj na inej stavbe. Kde sa malo ísť pracovať bolo oznámené na firme vo Viedni, kde bol uvedený rozpis pracovníkov na jednotlivé stavby. Svedok ďalej uviedol, že on a jeho kolegovia vypisovali papier, na ktorom bolo uvedené, kde konkrétny deň pracovali a taktiež odkedy a dokedy a tento doklad im potom podpísal vedúci na stavbe, kde práve pracovali. Tieto doklady následne odovzdávali na firme každý týždeň. Pracovníci, ktorí riadili ich prácu na jednotlivých pracoviskách boli zamestnanci SK Staubau zo sídlom v Rakúsku, ktorého majiteľom je tá istá osoba, ktorá je majiteľom žalovaného. Tieto skutočnosti vyplývajú aj z pracovných listov žalobcu ( č. l. 36 - 116 spisu ), ktoré sú vedené v slovenskom a nemeckom jazyku pre jednotlivé pracovné týždne, kde je v nemeckom jazyku uvedený jednotlivý pracovný deň, označenie stavby, počet odpracovaných hodín a podpis majstra.
51. Z týchto skutočností vyplýva, že žalobca ako zamestnanec žalovaného aj s ďalšími pracovníkmi žalovaného vykonávali v Rakúsku práce fakticky pre iný subjekt ako pre žalovaného, t.j. pre zamestnávateľa so sídlom v Rakúsku a vykonávanie týchto prác bolo žalobcovi priamo nariaďované pracovníkom iného subjektu - zamestnávateľa so sídlom v Rakúsku a nie pracovníkom žalovaného. Žalobcovi a aj ostatným pracovníkom žalovaného vykonávanie prác na pracoviskách v Rakúsku bolo kontrolované, evidované a potvrdzované do pracovných listov ( č.l. 36 až 115 ) pracovníkom iného subjektu, kde žalobcov „nadriadený“ - zamestnanec Rakúskej spoločnosti potvrdzoval od kedy do kedy v jednotlivé dni žalobca vykonával práce. Tieto pracovné listy potvrdzoval jeho „nadriadený“ zamestnanec Rakúskej spoločnosti svojim podpisom. To, že tento pracovný výkaz nevyplňoval pracovník žalovaného, logicky vyplýva aj zo skutočnosti, že výkaz je písaný aj v nemeckom jazyku a tiež skutočnosť, že samotný žalovaný sa k týmto pracovným výkazom nehlási a uvádza, že takéto výkazy od svojho zmluvného partnera z Rakúska nedostal. Konateľka žalovaného vo svojej výpovedi k tejto skutočnosti uviedla, že zamestnancovi ktorý pracoval takto vo Viedni, uhrádzal žalovaný mzdu na základe evidencie jeho dochádzky. Táto evidencia sa realizovala u žalovaného tak, že keď obchodný partner žalovaného v danom dni neohlásil, že niekto zo zamestnancov, ktorých žalovaný poslal na stavbu nenastúpil, tak mali za to, že odpracoval celú zmenu vo Viedni.
52. Z týchto skutočností vyplýva, že počas pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným, počas obdobia keď žalobca pracoval v Rakúsku, charakter vykonávania práce zo strany žalobcu ( a tiež aj iných pracovníkov žalovaného pracujúcich v Rakúsku ) je fakticky vykonávanie prác na základe dočasného pridelenia zamestnanca inému zamestnávateľovi v zmysle § 58 Zák. práce. Zmluva o takomto vykonávaní prác však so žalobcom uzatvorená nebola. O faktickom charaktere vykonávania prác žalobcom v Rakúsku svedčí aj skutočnosť, že žalovaný v konaní nepreukázal dôkaz o zmluvnom vzťahu medzi žalovaným a zmluvným partnerom v Rakúsku, napr. zmluvou o dielo v zmysle ustanovenia § 536 Obch. zákonníka, na základe ktorej by žalovaný vykonával určité dielo pre svojho zmluvného partnera v Rakúsku, ktoré dielo by žalovaný zhotovoval v Rakúsku na svoje náklady a na svoju zodpovednosť ( § 537 Obch. zák. ). V takom prípade by žalovaný musel vykonávať dielo prostredníctvom svojich zamestnancov, ktorí nielen že vykonávajú práce, ale musel by tieto práce aj pracovník žalovaného organizovať, riadiť, kontrolovať a evidovať a následne aj inému subjektu odovzdať. Takúto skutočnosť žalovaný v konaní nepreukázal, a ani neuviedol, ktorý pracovník žalovaného práce v Rakúsku organizoval, riadil a evidoval, a ktorý by zamestnancom žalovaného dával v súvislosti s tým príkazy. Z toho vyplýva, že žalovaný poskytol zmluvnému partnerovi v Rakúsku svojich zamestnancov vrátane žalobcu, ktorí boli zmluvnému partnerovi k dispozícii na vykonávanie manuálnych prác.
53. Z toho vyplýva, že žalovaný reálne neevidoval rozsah vykonávania prác žalobcu v Rakúsku a nemal správnu evidenciu odpracovaných dní a hodín v pracovných zmenách zo strany žalobcu.
54. Reálne odpracovaná práca zo strany žalobcu v Rakúsku ako zamestnanca žalovaného bola v skutočnosti evidovaná v pracovných listoch, ktoré vyplňoval zamestnanec rakúskeho subjektu, ktorý na konkrétnom pracovisku práce žalovanému zadával, kontroloval evidoval. Takto to bolo zaužívané v prípade žalobcu, ale aj v prípade ostatných pracovníkov žalovaného vykonávajúcich v predmetnom období práce v Rakúsku. Je to preto hodnoverný dôkaz o tom, kedy a v akom rozsahu žalobca vykonával práce v Rakúsku ako zamestnanec žalovaného. Takto bol potvrdzovaný žalobcovi aj rozsah pracovného času, ktorý žalobca v jednotlivé dni odpracoval ako nadčas, t.j. na viac v jednotlivé pracovné dni. V mzdovom liste žalobcu, ktorý viedol žalovaný za roky 2012, 2013 a 2014 ( príloha č.l. 177 ), však žalobca u žalovaného nemal vykázané žiadne odpracované nadčasové hodiny. Žalovaný vykazoval pracovný čas žalobcovi len formálne, bez reálnych podkladov. Svedeckými výpoveďami bolo preukázané, že žalobca spolu s ďalšími pracovníkmi pracoval v rozsahu denných prác aj nadčas a taktiež aj čo sa týka dní v priebehu niektorých pracovných týždňov pracoval niektoré dni na viac.
55. Žalovaný uviedol, že žalobcovi uhradil všetky jeho mzdové nároky súvisiace s pracovným pomerom medzi žalovaným a žalobcom. Žalovaný v konaní neprodukoval žiadny hodnoverný dôkaz na skutočnosť, že žalobca neodpracoval v rámci trvania pracovného pomeru žiadne nadčasové pracovné hodiny na pracoviskách v Rakúsku. Žalovaný tvrdil, že mzdu za odpracované hodiny zo strany žalobcu evidoval na základe nahlásenia počtu odpracovaných hodín zo strany obchodného partnera žalovaného, čo vyplýva z výpovede štatutárneho zástupcu žalovaného ( S. T. ) zo dňa 2.5.2018 (č.l. 276 ). Táto uviedla, že pokiaľ im ich obchodný partner nenahlásil, že na stavbe v Viedni nejaký pracovník žalovaného chýba, automaticky pracovníkovi zaevidovali odpracovaný pracovné deň v dĺžke 7,5 hod. Tiež uviedla, že pokiaľ by pracovníci pracovali nadčas, bol by im to ich obchodný partner oznámil. Na základe evidencie dochádzky potom žalovaný žalobcovi uhrádzal mzdu. Žalovaný neevidoval, kedy jeho zamestnanci ukončili pracovnú zmenu a kedy sa vrátili do Holíča.
56. Na úhradu mzdy žalovaný nepoužíval reálnu evidenciu uvádzanú v pracovných listoch podpisovaných zamestnancami obchodných partnerov. Žalovaný nepredložil súdu dôkaz - kompletné pracovné listy žalobcu na základe ktorých žalobcovi priznával mzdu za jednotlivé odpracované mesiace. Na predloženie týchto pracovných listov bol žalovaný viackrát vyzývaný, uvedené pracovné listy by boli dôkazom o skutočne odpracovaných dňoch a hodinách zo strany žalobcu. Žalobca tým odmietol predložiť dôkaz, ktorý by mohol byť v prospech žalobcu. Súd je názoru, že všetky takéto pracovné listy žalovaného mali byť súčasťou jeho osobného spisu, nakoľko slúžia aj ako podklad pre daňové konanie a preukázanie oprávnených mzdových nárokov žalobcu.
57. Z pracovných listov, ktoré doložil ako dôkaz žalobca ( v preklade na č.l. 400 - identické s č.l. 36 - 116 ) vyplýva, že žalobca odpracoval v Rakúsku: v septembri 2012 celkovo 21 pracovných dní ( č.l. 36 - 40 ), evidovaných vo výplatnom lístku vystavenom zamestnávateľom - žalovaným ( č.l. 35 ) má 20 pracovných dní s počtom odpracovaných hodín celkovo 150, namiesto 211,75 hod. s nadčasmi, v októbri 2012 celkovo 17 pracovných dní ( č.l. 42 - 45 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 41 ) má 21 pracovných dní s počtom odpracovaných hodín celkovo 157,50 namiesto 169,5 hod. s nadčasmi, v apríli 2013 celkovo 21 pracovných dní ( č.l. 69 - 71 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 68 ) má 19 pracovných dní s počtom odpracovaných hodín celkovo 142,50 namiesto 180,50 hod. s nadčasmi, v júni 2013 celkovo 17 pracovných dní ( č.l. 76 - 77 ), evidovaných vo výplatnom lístku (č.l. 75 ) má 18 pracovných dní s počtom odpracovaných hodín celkovo 135, namiesto 156,75 hod. s nadčasmi, v auguste 2013 celkovo 15 pracovných dní ( č.l. 83 - 84 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 82 ) má 12 pracovných dní s počtom odpracovaných hodín celkovo 82,50 namiesto 128,50 hod. s nadčasmi, v októbri 2013 celkovo 23 pracovných dní ( č.l. 87 - 89 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 86 ) má 22 pracovných dní s počtom odpracovaných hodín celkovo 165, namiesto 228,15 hod. s nadčasmi, v novembri 2013 celkovo 23 pracovných dní ( č.l. 91 - 92 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 90 ) má 20 pracovných dní s počtom odpracovaných hodín celkovo 150, namiesto 197,75 hod. s nadčasmi, v decembri 2013 celkovo 21 pracovných dní ( č.l. 94 - 96 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 93 ) má 19 pracovných dní s počtom odpracovaných hodín celkovo 142,50 namiesto 208,50 hod. s nadčasmi,
v januári 2014 celkovo 24 pracovných dní ( č.l. 98 - 100 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 97 ) má 21 pracovných dní s počtom odpracovaných hodín celkovo 157,50 namiesto 246,25 hod. s nadčasmi, vo februári 2014 celkovo 22 pracovných dní ( č.l. 102 - 104 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 101 ) má 20 pracovných dní s počtom odpracovaných hodín celkovo 150, namiesto 206,25 hod. s nadčasmi, v marci 2014 celkovo 22 pracovných dní ( č.l. 106 - 108 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 105 ) má 21 pracovných dní s počtom odpracovaných hodín celkovo 157,50 namiesto 175,25 hod. s nadčasmi. Za iné mesiace žalobca doplatok mzdy neuplatňoval. Žalovaný za uvedené obdobie neuhradil žalobcovi mzdu za odpracované hodiny počas pracovnej doby a za prácu nadčas, ktoré tvoria rozdiel medzi skutočne odpracovanými hodinami v súčte celkovo 2109,15 hodín a započítanými odpracovanými hodinami na vyplatenie mzdy v počte 1590 hodín, t.j. celkovo za 519,15 hodín. Pri hodinovej dohodnutej mzde 2,5 eur potom žalovaný neuhradil žalobcovi na mzde sumu 1.297,87 eur. Žalobca si v konaní uplatnil úhradu mzdy v sume 567,19 eur, z toho dôvodu súd nemohol rozhodnúť nad uplatnenú sumu. Na základe uvedeného v zmysle § 118 Zák. práce a § 121 Zák. práce súd žalobcovi priznal na doplatku mzdy a za prácu nadčas celkovo sumu 567,19 eur s príslušnými úrokmi z omeškania. Rozčleňovanie priznanej sumy nie je v danom prípade potrebné z dôvodu, že žalobcovi bolo možné uhradiť na základe ním podanej žaloby len sumu 567,19 eur, ktorá nepresahuje sumu na ktorú by mal reálne nárok.
58. V súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu na neuhradené stravné - cestovné náhrady za obdobie od 09/2012 do 07/2014 v celkovej sume 4.790,71 eur súd skúmal, kde a v akom rozsahu žalobca pracoval v období od septembra 2012 do konca júla 2014. Z pracovnej zmluvy ( č.l. 28 spisu ) vyplýva, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným trval od 14.11.2011 a skončil na základe dohody dňa 7.7.2014 ( č.l. 34 ). Miestom výkonu práce boli v zmluve určené prevádzky a pracoviská zamestnávateľa. Z výpovede žalobcu a taktiež z výpovedí svedkov C. Q., B. P., B. M., C. P. vyplýva, že žalobca počas jeho pracovného pomeru spolu s ďalšími pracovníkmi žalovaného pracoval na pracoviskách vo Viedni a okolí v Rakúskej republike. Práce vykonával na rozličných stavbách na ktoré bol zadelený podľa písomných pokynov - rozpisov, ktoré sa nachádzali v ubytovni pracovníkov v Viedni, kde boli pracovníci ubytovaní. Uvedenými svedeckými výpoveďami bolo aj preukázané, že žalovaný spolu s ďalšími pracovníkmi pracoval aj v rozsahu denných prác nadčas a taktiež aj prác nadčas čo sa týka dní v priebehu niektorých pracovných týždňov. Z výpovede žalobcu a svedok C. Q., B. P., B. M. S. C. P. vyplýva, že keď pracovali vo Viedni, do zamestnania dochádzali v nedeľu večer, cez pracovný týždeň bývali na ubytovni firmy SK Stahlbau a v piatok, resp. v sobotu cestovali domov.
59. V bodoch 50. až 52. tohto rozsudku sa súd zaoberal charakterom pracovnoprávnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným počas výkonu jeho prác v Rakúsku. Charakter vykonávania práce zo strany žalobcu ( a tiež aj iných pracovníkov žalovaného pracujúcich v Rakúsku ) je fakticky vykonávanie prác na základe dočasného pridelenia zamestnanca inému zamestnávateľovi v zmysle § 58 Zák. práce. Zmluva o takomto vykonávaní prác však uzatvorená nebola. Žalovaný v danom prípade poskytol zmluvnému partnerovi v Rakúsku svojich zamestnancov vrátane žalobcu, ktorí boli zmluvnému partnerovi k dispozícii na vykonávanie manuálnych prác. Zmluvný partner v Rakúsku v plnom rozsahu disponoval žalovaným ako pracovníkom a zrejme aj z dôvodu vykonávania prác nadčas, žalovanému poskytol aj ubytovanie vo Viedni, nakoľko by bolo časovo veľmi obtiažne pre pracovníkov žalovaného odchádzať po skončení pracovnej zmeny domov mimo Viedeň a na druhý deň opätovne cestovať do Viedne tak, aby boli o 6.45 hod. už na danom pracovisku. Pracovná zmena začínala o 7.00 hod. a končila aj s prácami nadčas okolo 16.30 hod. niekedy o 17,30 hod. ( č.l. 107 ). Cesta motorovým vozidlo z Holíča do Viedne do ubytovne trvá približne 1 hodinu a 20 minút.
60. Z týchto skutočností vyplýva, že žalobca tým, že bol daný k dispozícii rakúskemu zmluvnému partnerovi žalovaného na vykonávanie práce v priebehu celého pracovného týždňa, bol takto spolu s inými zamestnancami žalovaného vysielaný zamestnávateľom na zahraničnú pracovnú cestu ( § 2 ods. 1, ods. 2 Zákona o cestovných náhradách ) na pracoviská vo Viedni v Rakúsku. Zahraničná pracovná cesta trvala od nedele, resp. pondelka rána minimálne do piatka večer konkrétneho pracovného týždňa. Žalovaný v konaní neprodukoval žiadny dôkaz o tom, že by dával zamestnancom príkaz na jednodenné zahraničné pracovné cesty a že by týchto pracovníkov žalovaný každý deň dopravoval zo sídla spoločnosti v Holíči do Viedne a že by z Viedne každý deň týchto pracovníkov po skončení pracovnej zmeny odvážal naspäť do Holíča. O tejto skutočnosti vypovedal svedok B. M. keď uviedol, že do Viedne vozil len upratovačky prípadne pracovníkov, ktorí chodili na výpomoc, žalobcu nevozil lebo ten býval vo Viedni na ubytovni. Žalovaný dal zamestnancom k dispozícii - zabezpečil im počas
pracovného týždňa ubytovanie na ubytovni vo Viedni prostredníctvom zmluvného partnera v Rakúsku, za ktoré zamestnanci neplatili. Dokonca na tejto ubytovni boli zamestnancom dávané aj písomné pokyny
- rozpisy na jednotlivé pracovné dni, na ktorých pracoviskách majú títo zamestnanci práce vykonávať. Ubytovanie žalobcu a zamestnancov žalovaného bolo nevyhnutné aj z dôvodu, že pracovné zmeny začínali skoro ráno a končili vrátane prác nadčas niekedy aj o 17.30 hod. Takže pri následnom odvoze zamestnancov do sídla spoločnosti v Holíči by ich pobyt doma bol absolútne nezmyselný a mohli by ho využiť fakticky len na spánok, pričom v skorých ranných hodinách by museli znovu nastupovať na cestu do zamestnania v Viedni. Za takýchto okolností sa uvedené práce dali vykonávať len v rámci zahraničnej pracovnej cesty v trvaní celého pracovného týždňa. Z výpovede štatutárneho zástupcu žalovaného ( S. T. ) zo dňa 2.5.2018 ( č.l. 276 ) vyplýva, že žalovaný neevidoval, kedy jeho zamestnanci ukončili pracovnú zmenu a kedy sa vrátili do Holíča. Diéty pracovníkom uhrádzali na základe odpracovaných hodín, zrejme za 7,5 hod. Žalovaný v konaní neprodukoval žiadny dôkaz o tom, že by žalobcu ( a ani iných pracovníkov ) vysielal na jednodňové pracovné cesty do Rakúska. Nepredložil k tomu písomný príkaz, nariadenie alebo rozhodnutie, neuviedol ani kto takéto príkazy žalovanému dával a akou formou. Žalobca existenciu takýchto príkazov na pracovné cesty do Rakúska poprel.
61. V dohode o niektorých podmienkach pracovnej cesty ( č.l. 177a ) uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 8.12.2011 bode II. dohody je uvedené, že za pracovnú cestu sa považuje len taká cesta, ktorú nariadil zamestnávateľ. Ak je zamestnanec vyslaný na niekoľko pracovných ciest vo viacerých dňoch bezprostredne po sebe nasledujúcich, považuje sa každá takáto cesta za samostatnú cestu. V prípade, že zamestnanec chce v takom prípade zostať v mieste výkonu práce, nie je povinný vrátiť sa v každom dni do obce svojho pravidelného pracoviska alebo bydliska a môže pracovnú cestu prerušiť v období pre začatím výkonu práce na pracovnej ceste a v období po skončení výkonu práce na pracovnej ceste, v takom prípade platí, že za dobu pracovnej cesty sa pre jednotlivé dni považuje len čas výkonu práce na pracovnej ceste a čas skutočne strávený cestou do miesta výkonu práce na pracovnej ceste a späť. V bode III. Dohody je uvedené, že uzavretie tejto dohody neobmedzuje zamestnávateľa v jeho práve vyslať zamestnanca na pracovnú cestu na jeden alebo viac dní a určiť mu, že prerušenie pracovnej cesty je neprípustné. Presné podmienky pracovných ciest určuje zamestnávateľ svojím rozhodnutím. Podľa názoru súdu za situácie týkajúcej sa tohto prípadu je táto dohoda neplatná v zmysle § 17 ods. 1 Zák. práce a to z dôvodu, že žalobca ako zamestnanec by sa vopred vzdal svojich práv na oddych a zaplatenie nárokov súvisiacich s viacdňovou pracovnou cestou ( hlavne oddych medzi jednotlivými pracovnými zmenami. Žalovaný taktiež dôkazmi nepreukázal, že k prerušeniu pracovnej cesty dochádzalo.
62. Na základe uvedeného je súd názoru, že žalobca má nárok na úhradu stravného za jednotlivé zahraničné pracovné cesty trvajúce nepretržite od pondelka do piatka, resp. soboty konkrétneho pracovného týždňa, t.j. za jednotlivé pracovné dni podľa položky nad 12 hodín denne, t.j. za každý pracovný deň v sume 45,- eur v zmysle § 13 ods. 1, ods. 2 Zákona o cestných náhradách v spojení s Opatrením Ministerstva financií SR č. 472/2011 Z.z. a č. 401/2012.
63. Z pracovných listov, ktoré doložil ako dôkaz žalobca ( v preklade na č.l. 400 - identické s č.l. 36 - 116 ) vyplýva, že žalobca odpracoval v Rakúsku: v septembri 2012 celkovo 21 pracovných dní ( č.l. 36 - 40 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 35 ) má 20 pracovných dní s vyplateným stravným v sume 560 eur, v októbri 2012 celkovo 17 pracovných dní ( č.l. 42 - 44 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 41 ) má 21 pracovných dní s vyplateným stravným v sume 843,75 eur, v novembri 2012 celkovo 21 pracovných dní ( č.l. 47 - 51 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 46 ) má 21 pracovných dní s vyplateným stravným v sume 708,75 eur, v decembri 2012 celkovo 15 pracovných dní ( č.l. 53 - 55 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 52 ) má 15 pracovných dní s vyplateným stravným v sume 506,25 eur, v januári 2013 celkovo 19 pracovných dní ( č.l. 57 - 60 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 56 ) má 19 pracovných dní s vyplateným stravným v sume 641,25 eur, vo februári 2013 celkovo 21 pracovných dní ( č.l. 62 - 64 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 61 ) má 20 pracovných dní s vyplateným stravným v sume 708,75 eur, v marci 2013 celkovo 18 pracovných dní ( č.l. 66 - 67 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 65 ) má 20 pracovných dní s vyplateným stravným v sume 742,50 eur,
v apríli 2013 celkovo 21 pracovných dní ( č.l. 69 - 71 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 68 ) má 19 pracovných dní s vyplateným stravným v sume 708,75 eur, v máji 2013 celkovo 16 pracovných dní ( č.l. 73 - 74 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 72 ) má 18 pracovných dní s vyplateným stravným v sume 540,- eur, v júni 2013 celkovo 17 pracovných dní ( č.l. 76 - 77 ), evidovaných vo výplatnom lístku (č.l. 75 ) má 18 pracovných dní s vyplateným stravným v sume 540,- eur, v júli 2013 celkovo 23 pracovných dní ( č.l. 79 - 81 ), evidovaných vo výplatnom lístku (č.l. 78 ) má 23 pracovných dní s vyplateným stravným v sume 776,25 eur, v auguste 2013 celkovo 15 pracovných dní ( č.l. 83 - 84 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 82 ) má 12 pracovných dní s vyplateným stravným v sume 479,19 eur, v septembri 2013 celkovo 21 pracovných dní ( č.l. 86 - 89 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 85 ) má 21 pracovných dní s vyplateným stravným v sume 843,75 eur, v októbri 2013 celkovo 23 pracovných dní ( č.l. 87 - 89 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 86 ) má 22 pracovných dní s vyplateným stravným v sume 742,50 eur, v novembri 2013 celkovo 23 pracovných dní ( č.l. 91 - 92 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 90 ) má 20 pracovných dní s vyplateným stravným v sume 776,25 eur, v decembri 2013 celkovo 21 pracovných dní ( č.l. 94 - 96 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 93 ) má 19 pracovných dní s vyplateným stravným v sume 776,25 eur, v januári 2014 celkovo 24 pracovných dní ( č.l. 98 - 100 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 97 ) má 21 pracovných dní s vyplateným stravným v sume 700 eur, vo februári 2014 celkovo 22 pracovných dní ( č.l. 102 - 104 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 101 ) má 20 pracovných dní s vyplateným stravným v sume 866,36 eur, v marci 2014 celkovo 22 pracovných dní ( č.l. 106 - 108 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 105 ) má 21 pracovných dní s vyplateným stravným v sume 866,36 eur, v apríli 2014 celkovo 21 pracovných dní ( č.l. 110 - 112 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 109 ) má 21 pracovných dní s vyplateným stravným v sume 826,98 eur, v máji 2014 celkovo 20 pracovných dní ( č.l. 114 - 115 ), evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 113 ) má 21 pracovných dní s vyplateným stravným v sume 772,09 eur, v júni 2014 celkovo 18 pracovných dní, evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 116 ) má 19 pracovných dní s vyplateným stravným v sume 675 eur, v júli 2014 celkovo 2 pracovné dni, evidovaných vo výplatnom lístku ( č.l. 105 ) má 5 pracovných dní s vyplateným stravným v sume 90 eur.
64. Žalovaný za uvedené obdobie neuhradil žalobcovi stravné - cestovné náhrady za odpracované dni zahraničných služobných ciest v rozsahu, ktorý tvorí rozdiel medzi nárokom žalobcu za skutočne odpracované dni zahraničných služobných ciest v počte 441 dní x nárok so stravným 45 eur na deň, t.j. 19.845 eur a sumou skutočne vyplateného stravného 15.690,98 eur, t.j. 4.154,02 eur. Súd tak žalobcovi priznal na doplatku na neuhradenom stravnom sumu 4.154,02 eur s príslušnými úrokmi z omeškania, keďže je viazaný na pojednávaní vyhláseným rozsudkom. Vo zvyšku uplatneného nároku súd žalobu zamietol.
65. Celková priznaná suma je potom 567,19 eur titulom neuhradenej mzdy a 4.154,02 eur titulom neuhradeného stravného - cestovných náhrad, spolu 4.721,21 eur.
66. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dlžník ktorý svoj dlh riadne a včas nesplatí, je v omeškaní.
67. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
68. Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení v čase vzniku omeškania november 2012 ), výška úrokov z omeškania je o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
69. Keďže bolo preukázané, že žalovaný neuhradil žalobcovi jeho uplatnenú pohľadávku riadne a však, je s jej úhradou v omeškaní odo dňa povinnosti uhradiť jednotlivé splatné plnenia za konkrétne mesiace
trvania pracovného pomeru. Splatnosť nárokov z pracovného vzťahu je ( pokiaľ sa strany nedohodnú inak ) vždy 1. dňa nasledujúceho mesiaca. V omeškaní je preto žalovaný vždy od dňa nasledujúceho po predchádzajúcom mesiaci. Súd preto priznal žalobcovi voči žalovanému aj úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne z jednotlivých čiastkových plnení ( nárok na doplatok mzdy a nárok na doplatok stravného za jednotlivý mesiac ) od 1. dňa nasledujúceho mesiaca do zaplatenia v súlade s ust. § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., nakoľko mal súd preukázané, že jednotlivé plnenia boli už splatné uvedeným dňom, v čase vzniku omeškania bola úroková sadzba 0,75 %.
70. Podľa § 255 ods. 1 z. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
71. Podľa § 262 ods. 1, 2 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
72. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi priznal podľa pomeru jeho úspechu vo veci nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,02 %. Žalobca si v konaní uplatňoval sumu celkovo vo výške 7.097,84 eur pričom mu bola súdom priznaná suma vo výške 4.721,21 eur. V takomto prípade je úspech žalobcu 66,51 %, a neúspech 33,49 %. Po odčítaní úspechu žalobcu od jeho neúspechu vyšiel súdu výsledný úspech žalobcu vo výške 33,02 %. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník samostatným uznesením.
73. Podľa § 2 ods. 2 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený.
74. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca bol v zmysle uznesenia okresného súdu Skalica č. k. 5Cpr/2/2015 - 155 zo dňa 04.05.2016 oslobodený od platenia súdnych poplatkov spojených s týmto konaním a keďže žalobca bol v konaní o zaplatenie sumy čiastočne úspešný, súd podľa výsledku konania zaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku z priznaného plnenia 4.721,21 eur, t.j. 283,- eur podľa pol. č. 1 písm. a) sadzobníka zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
75. Z uvedených dôvodov rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na Okresný súd Skalica, v dvoch vyhotoveniach. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Exekúciu vykoná exekútor, ktorého na vykonanie exekúcie poverí súd. (§ 29 prvá veta zákona č. 233/1995 Z.z.).