Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13S-50-2020.pdf
PDF · 112.98 KB
Case nature
Area
Subarea
13S/50/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a JUDr. Zuzany Slušnej v právnej veci žalobcu N. Y., Y. XXX/X, S. D., IČO XXXXXXXX, zastúpeného JUDr. Jozefom Námešným, advokátom so sídlom Nábrežie sv. Cyrila 47, Prievidza proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, IČO 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102262289/2017 zo dňa 27. októbra 2017, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca sa podanou správnou žalobou domáhal zrušenia v záhlaví tohto rozsudku označeného rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 100869165/2017 zo dňa 15.05.2017, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 3 963,32 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2012.
2. V správnej žalobe žalobca poukázal na to, že žalovaný svoje závery opiera výlučne o nedostatky v prostredí jeho dodávateľa MAJLES s.r.o., ktoré nepatria do sféry jeho vplyvu. Zdôraznil, že si splnil svoje dôkazné bremeno a preukázal všetko, čo sa od neho môže spravodlivo požadovať. Bol toho názoru, že správne orgány nevyhodnotili dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, tak ako im to ukladá zákon. Poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora Európskej únie s tým, že žalovaný v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ nijako neskúmal splnenie dvojitej podmienky pre neuznanie odpočítania DPH.
3. Ako vyplýva zo žalobných námietok, žalobca napadol správnou žalobou rozhodnutie žalovaného len v rozsahu neuznaného odpočtu DPH z faktúry č. 21082012/KA zo dňa 02.10.2012 a z faktúry č. 15102012/ KA zo dňa 15.10.2012, obe od dodávateľa MAJLES s.r.o., úhrnom vo výške 3 863,20 eur.
4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré si súd od neho vyžiadal navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že správca dane vykonal v rámci daňovej kontroly rozsiahle dokazovanie, ktorým bolo dodanie stavebných prác dodávateľom žalobcu spoločnosťou MAJLES s.r.o. spochybnené s tým, že žalobca musel mať vedomosť o tom, kto stavebné práce skutočne vykonával. Spoločnosť MAJLES s.r.o. je nekontaktná, nemala žiadne materiálne a personálne vybavenie a jej konateľ a spoločník bol bezdomovcom. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, či dodávateľ službu vykonal
sám alebo cez subdodávateľa. Zdôraznil, že od žalobcu nikdy nežiadal, aby si splnil dôkaznú povinnosť nad rámec zákona.
5. Z administratívneho spisu predloženého žalovaným na žiadosť súdu vyplynulo, že rozhodnutím správcu dane (Daňového úradu Trenčín) č. 100869165/2017 zo dňa 15.05.2017 bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 3 963,32 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2012, voči ktorému podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím tak, že rozhodnutie správcu dane potvrdil.
6. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplynulo, že žalobcovi nebol uznaný nárok na odpočet DPH úhrnom vo výške 3 963,32 eur, a to od dodávateľa colour house s.r.o. (vo výške 100,12 eur) a od dodávateľa MAJLES s.r.o. (vo výške 3 863,20 eur), na základe faktúr nasledovne:
- z faktúry č. FV1200341 zo dňa 31.10.2012 od dodávateľa colour house s.r.o. v sume 600,73 eur, z toho 20 % DPH 100,12 eur, predmet fakturácie rôzny stavebný materiál,
- z faktúry č. 21082012/KA zo dňa 02.10.2012 od dodávateľa MAJLES s.r.o. v sume 16 267,20 eur, z toho 20 % DPH 2 711,20 eur, predmet fakturácie „za stavebné práce na bytovom dome Trnava-Hliny 14-16“,
- z faktúry č. 15102012/KA zo dňa 15.10.2012od dodávateľa MAJLES s.r.o. v sume 6 912 eur, z toho 20 % DPH 1 152 eur, predmet fakturácie „za montáž dlažby na balkónoch v Bánovciach nad Bebravou, námestie A. Hlinku“.
7. Žalovaný vychádzal z rozsiahleho dokazovania, ktoré vo veci vykonal správca dane. Šetrením bolo zistené, že žalobca začal spoluprácu s dodávateľom MAJLES s.r.o. niekedy v roku 2012, vždy jednal len s I. Q. ako majiteľom firmy, iných zamestnancov, ktorí pracovali na zákazkách uviesť nevedel, teda žalobca nevedel uviesť meno ani jednej osoby, ktorá pre neho mala fakturované práce vykonávať skoro celý rok 2012. Rovnako ani I. Q. ako konateľ dodávateľa žalobcu nevedel uviesť meno ani jednej osoby, ktorá práce vykonávala. Nevedel, či spoločnosť viedla jednoduché alebo podvojné účtovníctvo, ani meno účtovníčky. Spoločnosť MAJLES s.r.o. bola bez materiálneho a personálneho vybavenia, I. Q. ako konateľ a spoločník spoločnosti bol v čase vypočutia svedka (20.01.2015) bezdomovcom. V zdaniteľných plneniach sa vyskytli viaceré nezrovnalosti, keď napr. objednávky na práce boli vypracované a objednané odberateľmi neskôr, ako boli podľa dodávateľských faktúr od spoločnosti MAJLES s.r.o. fakturované práce realizované, pričom rozdiel je aj v množstve fakturovaných prác. I. Q. uviedol, že fakturoval až vtedy, keď boli peniaze, čo je v príkrom rozpore s vystavenými faktúrami a pokladničnými dokladmi o ich úhrade. Rozpor je aj v opise nadviazania vzájomnej spolupráce medzi žalobcom a spoločnosťou MAJLES s.r.o..
8. Vo veci už bolo rozhodnuté tunajším krajským súdom rozsudkom č.k. 13S/1/2018-131 zo dňa 18.04.2018 tak, že krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného, na základe podanej kasačnej sťažnosti však Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd svojím rozsudkom sp. zn. 2Sžfk/42/2018 zo dňa 08.07.2020 uvedený rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie s tým, že povinnosťou krajského súdu bude vec opätovne prejednať, následne rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodniť.
9. Senát Krajského súdu v Trenčíne konajúci ako správny súd (§ 23 ods. 1 S.s.p.), v ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia (§ 6 ods. 1 S.s.p.), ako vecne (§ 10 S.s.p.) a miestne príslušný na konanie (§ 13 ods. 1 S.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 S.s.p.) zisteného správnym orgánom (§ 119 S.s.p.), opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 177 ods. 1 S.s.p., v rozsahu (§ 182 ods. 1 písm. c/ S.s.p.) a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.), pokiaľ nejde o vady, na ktoré prihliada ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.) a po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 S.s.p.), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1 S.s.p.), v zákonnej lehote (§ 181 ods. 1 S.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré môže byť predmetom súdneho prieskumu (§ 6 ods. 2, § 7 S.s.p.), vec prejednal a rozhodol na pojednávaní (§ 107 ods. 1 písm. a/ S.s.p.) a po oboznámení sa so správnou žalobou, vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho a administratívneho spisu, súc viazaný právnym názorom kasačného súdu (§ 469 S.s.p.), dospel správny súd jednomyseľne ((§ 139 ods. 4 veta prvá S.s.p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) k záveru, že nakoľko rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, a keďže v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil správny súd ani takú vadu, na ktorú má povinnosť prihliadať ex
offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.), nie je možné priznať správnej žalobe úspech a teda žaloba nie je dôvodná, preto verejne vyhláseným rozsudkom (§ 137 ods. 2 S.s.p.) vyslovil, že sa žaloba zamieta (§ 190 S.s.p.).
10. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
11. Podľa § 24 ods. 1 písm. a), b), c) Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
12. Podľa § 24 ods. 2, 3, 4 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
13. Dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca). Správca dane dokazovanie vykonáva a vedie. Úlohou správcu dane je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane.
14. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie.
15. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány povinné postupovať.
16. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.
17. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
18. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú
realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
19. Podľa § 265 Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
20. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru alebo služieb) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44 ). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 Daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či služby a práce boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.
21. Správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.02.2011, sp. zn. III. ÚS/78/2011-17).
22. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet DPH, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby sa daňový subjekt (žalobca) uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky ESD vo veciach Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10).
23. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
24. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
25. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
26. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet DPH zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a tovar reálne dodaný. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu.
27. Pred posúdením podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správny súd na tomto mieste zdôrazňuje, že žalobca napadol správnou žalobou rozhodnutie žalovaného len v rozsahu neuznaného odpočtu DPH z faktúry č. 21082012/KA zo dňa 02.10.2012 a z faktúry č. 15102012/KA zo dňa 15.10.2012, obe od dodávateľa MAJLES s.r.o., úhrnom vo výške 3 863,20 eur. Predmetom súdneho prieskumu je teda len časť rozhodnutia žalovaného týkajúca sa týchto sporných faktúr.
28. Správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných spornými faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že dodávateľ žalobcu vykonal pre žalobcu práce uvedené na sporných faktúrach (faktúra č. 21082012/KA zo dňa 02.10.2012 a faktúra č. 15102012/KA zo dňa 15.10.2012) je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu.
29. Žalobca, ani konateľ dodávateľa nevedeli uviesť žiadne podrobnosti a konkrétne skutočnosti ohľadne deklarovaných prác, nevedeli uviesť meno ani jednej osoby, ktorá práce reálne vykonávala, a to napriek tomu, že tieto práce mali prebiehať takmer celý rok 2012. I. Q. ako konateľ dodávateľa žalobcu nemal žiadne vedomosti o svojej spoločnosti, nevedel meno účtovníčky, či sa účtuje formou jednoduchého alebo podvojného účtovníctva. Dodávateľ žalobcu (MAJLES s.r.o.) bol bez materiálneho a personálneho vybavenia, I. Q. ako konateľ a spoločník tejto spoločnosti bol dokonca v čase vypočutia svedka bezdomovcom. Aj samotné zdaniteľné plnenia vykazovali nezrovnalosti, keď napr. objednávky na práce boli vypracované a objednané odberateľmi neskôr, ako boli podľa dodávateľských faktúr od spoločnosti MAJLES s.r.o. fakturované práce realizované, pričom rozdiel je aj v množstve fakturovaných prác, pričom I. Q. uviedol, že fakturoval až vtedy, keď boli peniaze, čo je v príkrom rozpore s vystavenými faktúrami a pokladničnými dokladmi o ich úhrade a rozpor je aj v opise nadviazania vzájomnej spolupráce medzi žalobcom a spoločnosťou MAJLES s.r.o..
30. Pri existencii vyššie uvedených pochybností možno jednoznačne ustáliť, že v posudzovanom prípade nedošlo k reálnemu poskytnutiu prác práve dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach. Vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie október 2012 uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky uvedené v ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. pre odpočet DPH.
31. Krajský súd sa nestotožnil s námietkou, že žalovaný a správca dane nevyhodnotili dôkazy tak ako im to ukladá zákon. Ako vyplýva z administratívneho spisu, správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly všetky potrebné podklady a dôkazy pre svoje rozhodnutie, bez ohľadu na to, či tieto dôkazy boli v prospech alebo v neprospech žalobcu a tieto i správne vyhodnotil. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na body 13 až 17 a ďalej v bode 21 tohto rozsudku, kde sa podrobne zaoberal otázkou dôkazného bremena, jeho rozloženia a dokazovania v daňovom konaní. Rozhodovacou praxou kasačného súdu je ustálené, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre (k čomu v posudzovanom prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné pre priznanie nároku na odpočet DPH. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Správny súd sa teda nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažili žalobcu dôkazným bremenom. Ako už bolo vyššie uvedené, okamihom, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí žalobca produkovať (označiť a navrhnúť) ďalšie dôkazy na preukázanie, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi) žalobca preukáže reálnosť sporných obchodov. V zmysle Daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo nie je získané v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade je podstatou sporu to, či predmetný obchod reálne prebehol tak ako je deklarované spornou faktúrou, teda či žalobca nadobudol služby od dodávateľa označeného na spornej faktúre. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní, nemôže mu byť nárok na odpočet DPH priznaný. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný sa opiera o nedostatky v prostredí jeho dodávateľa MAJLES s.r.o. krajský súd poznamenáva, že v tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti, že žalobca má povinnosť prijať všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom úniku (rozsudky vo veciach napr. Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10), pričom určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jeho plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností konkrétneho prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Podľa krajského súdu možno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby mal vedomosť o svojich obchodných partneroch a aby pri obchodovaní zachovával potrebnú mieru opatrnosti. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Za stavu, že žalobca podstúpi riziko a začne s nedôveryhodným subjektom obchodovať, musí si byť vedomý toho, že pre preukázanie reálnosti dodávok od takejto spoločnosti bude musieť správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré reálnosť dodávok bez akýchkoľvek pochybností potvrdia. K tvrdeniu, že sa žalovaný nezaoberal splnením dvojitej podmienky pre neuznanie odpočítania DPH krajský súd uvádza len toľko, že v posudzovanom prípade nebol nárok na odpočet priznaný žalobcovi z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov pre odpočet DPH podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. a nie preto, žeby sa žalobca zúčastnil na daňovom podvode.
32. Podľa § 190 S.s.p., ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
33. Pretože správny súd v prejednávanej veci ustálil, že napadnuté rozhodnutie ako i konanie mu predchádzajúce sú v súlade so zákonom a pretože žalobné námietky (žalobu) vyhodnotil ako nedôvodné, za použitia vyššie citovaného ustanovenia § 190 S.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku a žalobu zamietol.
34. Záverom krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v predmetnej veci ide o skutkovo obdobný prípad ako vo veci vedenej na tunajšom krajskom súde pod sp. zn. 13S/128/2015, v ktorej krajský súd dňa 23.11.2016 rozhodol tak, že správnu žalobu zamietol, keď ustálil, že žalobca nepreukázal materiálnu
stránku obchodu so spoločnosťou MAJLES s.r.o.. Skutková súvislosť týchto dvoch druhovo rovnakých vecí je daná totožnosťou žalobcu, totožnosťou zdaniteľného plnenia ako i totožnosťou dodávateľa predmetného zdaniteľného plnenia. Rozdielne je len posudzované daňové obdobie, keď vo veci sp. zn. 13S/128/2015 je predmetom súdneho prieskumu zdaňovacie obdobie roku 2012 (pri dani z príjmu fyzickej osoby) a v tejto veci zdaňovacie obdobie október 2012. Krajský súd ako správny súd je dôležitým zjednocovateľom administratívnej praxe správnych orgánov, preto ústavná konformnosť vyžaduje, aby krajský súd v týchto prípadoch postupoval procesne rovnako. Krajský súd sa teda v obdobných veciach nesmie dostať do zásadného rozporu v procesnom postupe a pri rozhodovaní.
35. Žalovaný bol v konaní úspešný, avšak v danej veci nevyšli najavo skutočnosti, pre ktoré by bolo možné spravodlivo žiadať priznanie náhrady trov konania žalovanému, preto správny súd rozhodol tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva (§ 168 S.s.p.).
36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá S.s.p., § 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).