Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_48Ek-814-2020.pdf
PDF · 81.84 KB
No categories available
48Ek/814/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava-Petržalka, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava-Petržalka, IČO: 36 613 843, proti povinnej: I. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. U. XX, XXX XX Q. U., o vymoženie pohľadávky vo výške XXX,X eur s príslušenstvom, rozhodujúc o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 48Ek/814/2020 zo dňa 19. júna 2020, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 48Ek/814/2020 zo dňa 19. júna 2020 z a m i e t a.
odôvodnenie:
Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 09.06.2020 domáhal od povinnej vymoženia pohľadávky vo výške 908,2 eur s príslušenstvom na základe vykonateľného exekučného titulu - platobný rozkaz Okresného súdu Levice vydaného pod sp. zn. 7Ro/81/2005 zo dňa 10.05.2005. Upovedomením o zastavení starej exekúcie zo dňa 26.02.2020 bola zastavená exekúcia vedená Okresným súdom Levice pod sp. zn. 11Er/336/2010 a súdnym exekútorom JUDr. Jánom Debnárom pod sp. zn. EX 135/2010, kde súdny exekútor uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť trovy starej exekúcie v celkovej výške 42 eur, ktoré pozostávajú z paušálnych trov vo výške 35 eur a z dane z pridanej hodnoty vo výške 7 eur.
Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 48Ek/814/2020 zo dňa 19.6.2020 návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42 eur podľa § 53 ods. 3 písm. a) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 1.4.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 53 ods. 1, § 53 ods. 3 písm. a), § 53 ods. 4 Exekučného poriadku, na ust. § 6 ods. 1, 2 § 9 ods. 3, § 10 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019 Z. z.“) a vecne tým, že návrh na vykonanie exekúcie v časti nároku na náhradu zaplatených trov starej exekúcie vo výške 42 eur považoval za rozporný so zákonom. Vyhodnotil, že pri opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z., oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s podaním opätovného návrhu na vykonanie exekúcie po zastavení starej exekúcie, okrem nároku na náhradu zaplateného súdneho poplatku v sume 16,50 eur. K uplatnenej náhrade paušálnych trov starej exekúcie uviedol, že tieto trovy prináležia súdnemu exekútorovi, pričom v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. tieto trovy znáša oprávnený, avšak zákon zároveň neumožňuje oprávnenému domáhať sa ich náhrady od povinnej; podobne to platí aj pre trovy exekúcie oprávneného. Z uvedeného vyplýva, že oprávnený nemá nárok domáhať sa náhrady trov právneho zastúpenia v starej exekúcii, ale ani trov právneho zastúpenia v tomto exekučnom konaní a uvedené platí aj pre nárok na náhradu poplatku za vykonanie zaručenej konverzie.
Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote dňa 03.07.2020 sťažnosť, ktorou žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec vyššiemu súdnemu úradníkovi na ďalšie konanie a vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažnosť podal z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a odôvodnil ju tým, že celkové trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú zo súčtu sumy, ktorú si exekútor už na trovách starej exekúcie v súlade s pravidlami pre čiastočné vymoženie nároku oprávnene ponechal a paušálnych trov starej exekúcie exekútora vzniknuté v súvislosti so zastavením starej exekúcie vo výške 42 eur (ďalej aj „paušálne trovy“). Paušálne trovy znáša oprávnený a po ich zaplatení sa z pohľadu „práva hmotného“ stávajú príslušenstvom pohľadávky ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky a preto v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu ako úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, zákon tak vytvára špecifický exekučný titul na vymoženie paušálnych trov. Tvrdil, že v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať úhradu paušálnych trov od povinnej ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky, čo vyplýva aj z dôvodovej správy k návrhu zákona č. 233/2019 Z. z.
Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
Súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami preskúmal napadnuté rozhodnutie a po preskúmaní veci sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka. Súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávneného uvedené v sťažnosti tak logicky za nedôvodné. Súd má za to, že vyšší súdny úradník rozhodol správne, keď návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov starej exekúcie oprávneného vo výške 42 eur podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku zamietol s poukazom na § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z., kedy oprávnený okrem náhrady súdneho poplatku za podanie opätovného návrhu na vykonanie nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním, v čoho dôsledku ostatné trovy exekučného konania znáša výlučne len oprávnený. V danom prípade vyšší súdny úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite napadnutého uznesenia. Súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 5 odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu oprávneného prezentovaný v sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, sa súd nad rámec zákona (§ 202 ods. 2 Exekučného poriadku) vysporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.
Oprávnený svoju sťažnosť smerujúcu k zrušeniu napádaného rozhodnutia postavil na dôvodovej správe k ust. § 6 zákona č. 233/2019 Z. z., v ktorej bolo uvedené, že v prípade podania opätovného návrhu
na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať náhradu paušálnych trov ako úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Súd v sťažnostnom konaní k uvedenému uvádza, že dôvodová správa nie je právne záväzným výkladom právnych noriem, ide len o podporný výklad zákona, pričom záväzný výklad právnych noriem podáva jedine súd. Súd má za to, že zákonodarca mohol mať pôvodne taký úmysel ako tvrdí oprávnený, no následne ho nepretavil do znenia zákona, do zákonnej úpravy. Avšak práve naopak, zo znenia ustanovenia § 6 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní jednoznačne vyplýva, že paušálna náhrada trov predstavuje nárok súdneho exekútora a nie nárok oprávneného pri opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie. Navyše, ako správne vyhodnotil vyšší súdny úradník, znenie ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní striktne stanovuje, že oprávnený má nárok len na náhradu súdneho poplatku a nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním. V uvedenom prípade pri aplikácii všetkých výkladových pravidiel znenie zákonného ustanovenia nevyvoláva žiadne pochybnosti o jeho zmysle a obsahu, je dostatočne jasné a zrozumiteľné, a teda ak by zákonodarca zamýšľal priznať oprávnenému pri opätovnom podaní návrhu aj náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, zakomponoval by túto možnosť aj do znenia zákona, čo sa však nestalo, naopak explicitne vylúčil možnosť oprávneného nárokovať si akékoľvek iné výdavky okrem zaplateného súdneho poplatku. K dôvodovej správe súd ďalej poznamenáva, že zákon č. 233/2019 Z.z. bol dotknutý viacerými podstatnými zmenami aj pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky a z obsahu celej dôvodovej správy (vo vzťahu k prijatým právnym normám) je zrejmé, že nekorešponduje s prijatým normatívnym textom zákona, a to vo viacerých bodoch, keď napríklad podľa dôvodovej správy k § 5 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „Upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky potrebné informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách starej exekúcie“, pričom podľa § 5 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. nie je podstatnou náležitosťou výška vymáhaného nároku alebo podľa dôvodovej správy k § 6 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „...ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty.“, pričom podľa § 6 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. sa samozrejme zvyšuje výška paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ak je platiteľom tejto dane súdny exekútor a nie advokát oprávneného. Ďalej napríklad podľa dôvodovej správy k § 9 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: Na uľahčenie podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie sa umožňuje oprávnenému pôvodný exekučný titul predložiť vo forme „skenu“, t. j. zaručená konverzia sa nepožaduje.“, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. sa návrh podáva podľa Exekučného poriadku, ktorého § 48 ods. 6 vyžaduje zaručenú konverziu exekučného titulu a výnimka z uvedeného pravidla sa v zákone č. 233/2019 Z.z. (v rozpore s dôvodovou správou) nenachádza. Uvedenými príkladmi súd nepodrobil úplnej komparácii dôvodovú správu s účinným znením zákona, iba poukazuje, že nezrovnalosti medzi schváleným (a už účinným) znením zákona č. 233/2019 Z.z. a dôvodovou správou nie sú výnimočné a vyskytujú sa na viacerých miestach. Dôvodová správa sa po zmene úmyslu zákonodarcu už následne nemení. Súd preto odmietol výklad predostretý oprávneným, ktorý má oporu len v dôvodovej správe k uvedenému právnemu predpisu a nie v samotnom texte zákona, pričom navyše takýto názor oprávneného je v rozpore s výsledným znením zákona.
Súd ďalej vyhodnotil, že oprávnený nedisponuje spôsobilým exekučným titulom proti povinnej týkajúcemu sa oprávneným uhradených trov starej exekúcie vo výške 42 eur. Z ust. § 6 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. vyplýva, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov je síce exekučným titulom, avšak nemožno ho považovať za exekučný titul, ktorým by oprávnený v novom exekučnom konaní mohol vymáhať trovy starej exekúcie od povinnej, keďže upovedomenie o zastavení starej exekúcie predstavuje exekučný titul len vo vzťahu súdneho exekútora voči oprávnenému v starej exekúcii za účelom vymoženia trov starej exekúcie. V danom prípade zákonodarca jasne stanovil, že pri zastavení starej exekúcie je to práve oprávnený, kto je povinný znášať paušálne trovy starej exekúcie súdneho exekútora. Uvedený exekučný titul nezaväzuje k plneniu povinnú, tej sa ani nedoručuje, a ani nie je vydaný v prospech oprávneného. Úhradou paušálnych trov zo strany oprávneného súdnemu exekútorovi nedochádza k prechodu práva z exekučného titulu (zo súdneho exekútora na oprávneného) a ani nedochádza k prechodu uloženej povinnosti z exekučného titulu (z oprávneného na povinnú). Uvedený zákon v žiadnom svojom ustanovení nestanovuje povinnosť inej osobe než oprávnenému platiť trovy starej exekúcie súdnemu exekútorovi, ani neobsahuje právnu úpravu, na základe ktorej by oprávnený mohol v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie uplatniť sumu zaplatených trov starej exekúcie v celkovej výške 42 eur ako náhradu trov nového exekučného konania, ktorú by bolo možné vymáhať od povinnej. Sťažnostný súd nesúhlasí s tvrdením oprávneného, že paušálne trovy starej exekúcie prináležiace súdnemu exekútorovi predstavujú príslušenstvo ním vymáhanej pohľadávky ako náklady spojené s jej uplatnením, pretože ide o
pohľadávku súdneho exekútora na trovy starej exekúcie, ktorú ani po jej uhradení oprávneným nie je možné považovať za príslušenstvo opätovne vymáhanej pohľadávky oprávneného, čo umocňuje aj skutočnosť, že náklady spojené s uplatnením alebo bránením práva sa nestanú príslušenstvom pohľadávky skôr, než je o nich príslušným orgánom rozhodnuté, ako napríklad pri trovách sporového konania, kde súd autoritatívnym výrokom určí, ktorej zo strán sporu (voči protistrane) priznáva nárok na náhradu trov konania a v akej výške a takéto rozhodnutie napokon slúži ako podklad pre vedenie exekúcie aj na príslušenstvo pohľadávky spočívajúce v nákladoch na jej uplatnenie. Súd má za to, že náklady, ktoré vznikli oprávnenému v súvislosti so zastavením starej exekúcie si má znášať sám oprávnený, pretože vo výsledku bol s podaním predchádzajúceho návrhu na vykonanie exekúcie neúspešný. Súd preto pri rešpektovaní ústavných pravidiel právneho štátu, nepovažuje za legitímne prenášanie nákladov spojených s (opakovaným) vedením exekúcie z oprávneného na povinnú (či súdneho exekútora), pokiaľ oprávnený nie je s vedením exekúcie úspešný.
Z vyššie uvedených dôvodov, keďže oprávnený nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie trov starej exekúcie vo výške 42 eur, pričom tieto náklady oprávneného nie je možné uplatňovať ani ako náhradu trov spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z., sudca podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 202 ods. 1 Exekučného poriadku sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 48Ek/814/2020 zo dňa 19.6.2020 vydanému vyšším súdnym úradníkom zamietol, keď sa stotožnil so záverom, že návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42 eur nie je dôvodný.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).