Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoPr/7/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobkyne: K.. K. C., R.. XX.XX.XXXX, D. Q.. R. XX, Š., O. pre A. N. C. XXX/J, D., zast. Odborovou organizáciou KOVO, so sídlom Miletičova 24, Bratislava, IČO: 30 804 078, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ulica 29. augusta 8-10, Bratislava, o určenie neplatnosti výpovede, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29. novembra 2016, č.k. -423, v spojení s opravným uznesením zo dňa 21. apríla 2020, č.k. -503, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď z pracovného pomeru žalovaného daná žalobkyni 26.06.2013 je neplatná, vo zvyšku žalobu zamietol (v časti o určenie, že jej pracovný pomer trvá) a žalobkyni priznal nárok na plnú náhradu trov konania. Opravným uznesením opravil pisársku chybu, ku ktorej došlo v písomnom vyhotovení rozsudku.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol rozsiahlu argumentáciu oboch sporových strán a konštatoval, že vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, vyjadrením zástupcu žalovaného, svedeckými výpoveďami S.. A. N., S.. K. I., S.. D. J., V. I. C. S.. D., S.. T.R., K.. K., E. D. O. S.. Š. zo spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. , oboznámením listín, a to Pracovnej zmluvy č. 051/2008-1, Dohody o zmene obsahu pracovnej zmluvy č. 051/2009-3, rozhodnutím generálneho riaditeľa o určení počtu zamestnancov č. z 25.04.2013 a č. z 20.06.2013, Zápisom z prerokovania dôsledkov racionalizačných opatrení z 21.06.2013, Prerokovaním výpovedí z pracovného pomeru výborom ZO OZPPaP z 25.06.2013, Výpoveďou z pracovného pomeru č. 051/2013-16 z 26.06.2013, podaním zamestnancov generálnemu riaditeľovi z 22.05.2013, Odvolaním výpovede z pracovného pomeru č. 051/2013-17 z 21.08.2013, Oznámením o nesúhlase s výpoveďou a trvanie na ďalšom zamestnávaní z 26.08.2013, listom žalovaného č. 42164-4/2013-BA z 11.09.2013 adresovaným žalobkyni, návrhom žalobkyne na mimosúdnu dohodu z 23.09.2013, prehľadom o počte zamestnancov k 31.05.2013 a k 30.06.2013, a ostatnými listinami založenými v spise.

3. Vykonaným dokazovaním ustálil, že medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol dňom 13.10.2008 pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy č. 051/2008-1. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú do 30.09.2009, so skúšobnou dobou tri mesiace, druh práce - zamestnanec bez odbornej praxe na odbore opravných prostriedkov. Dodatkom o zmene obsahu pracovnej zmluvy č.

051/2009-3 došlo s účinnosťou od 15.07.2009 k dohode, že žalobkyňa bude vykonávať prácu ako právnik na odbore opravných prostriedkov. Dňa 21.06.2013 bolo žalobkyni na pracovisku oznámené rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. zo dňa 20.06.2013 o znížení počtu zamestnancov v Sociálnej poisťovni, ústredie, v dôsledku ktorého sa žalobkyňa, pracovne zaradená ako právnik na odbore opravných prostriedkov v sekcii dôchodkového poistenia, stala nadbytočnou. Žalovaný ponúkol žalobkyni pracovné miesto referenta na odbore dávkovej prevádzky v sekcii dôchodkového poistenia s tým, že ak ho neprijme, vznikne pre nadbytočnosť výpovedný dôvod podľa (ďalej len „“). Zároveň bola žalobkyňa informovaná, že v prípade skončenia pracovného pomeru dohodou jej prislúcha odstupné v súlade s Kolektívnou zmluvou. Žalobkyňa do zápisu uviedla, že sa vyjadrí do 26.06.2013, a že s ponúknutou pracovnou pozíciou nesúhlasí, nakoľko ju nepovažuje za vhodnú. Po tom ako sa žalobkyňa dňa 26.06.2013 vyjadrila, že dohodu o skončení pracovného pomeru neprijíma a ponúknuté miesto nepovažuje za vhodnú pozíciu, jej žalovaný doručil výpoveď z pracovného pomeru č. 051/2013-16 z 26.06.2013. Počas plynutia výpovednej doby doručil žalovaný žalobkyni podaním č. 051/2013-17 z 21.08.2013 po prehodnotení výpovedného dôvodu odvolanie výpovede z pracovného pomeru s tým, že ak bude žalobkyňa s odvolaním výpovede súhlasiť, bude dohodnuté ďalšie pracovné zaradenie a pracovnoprávne náležitosti súvisiace s pracovným pomerom. Žalobkyňa s odvolaním výpovede nesúhlasila z dôvodu podmienenia odvolania výpovede preradením na inú pracovnú pozíciu a listom z 26.08.2013, doručeným žalovanému dňa 02.09.2013, oznámila, že s výpoveďou nesúhlasí a trvá na ďalšom zamestnávaní. Na tento list reagoval žalovaný písomne 11.09.2013 pod č. 42164-4/2013-BA a okrem iného opäť ponúkol žalobkyni odvolanie výpovede z pracovného pomeru so zaradením na odbore správy pohľadávok a konštatoval, že požiadavku žalobkyne na zaradenie na odbor opravných prostriedkov nie je možné akceptovať, nakoľko rozhodnutie generálneho riaditeľa o znížení počtu zamestnancov je platné. Žalobkyňa navrhla mimosúdnu dohodu z 23.09.2013, na ktorú žalovaný nereagoval.

4. Z rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne o určení počtu zamestnancov č. z 25.04.2013 zistil, že v súvislosti so zmenou Organizačného poriadku Sociálnej poisťovne s účinnosťou od 01.05.2013 s cieľom zefektívnenia práce určil Sociálnej poisťovni, ústredie v jednotlivých organizačných útvaroch záväzný limit evidenčného počtu zamestnancov a pre sekciu dôchodkového poistenia 781 zamestnancov. Vedúcim zamestnancom v priamej riadiacej pôsobnosti generálneho riaditeľa uložil vykonať opatrenia v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a vnútornými predpismi Sociálnej poisťovne tak, aby sa v príslušnom organizačnom útvare dosiahol určený záväzný limit evidenčného počtu pracovných miest. Z rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne o určení počtu zamestnancov č. z 20.06.2013 zistil, že za účelom racionalizácie pracovných činností s cieľom zvýšiť efektívnosť práce organizačných útvarov v Sociálnej poisťovni, ústredie s účinnosťou od 01.09.2013 znížil počet zamestnancov v sekcii dôchodkového poistenia zo 781 o 4 zamestnancov na 777 zamestnancov a uložil vedúcim zamestnancom v priamej riadiacej pôsobnosti generálneho riaditeľa vykonať opatrenia v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a vnútornými predpismi Sociálnej poisťovne tak, aby sa v príslušných organizačných útvaroch dosiahol určený záväzný limit evidenčného počtu pracovných miest. Zo Zápisu z prerokovania dôsledkov racionalizačných opatrení so žalobkyňou z 21.06.2013 vyplýva, že za prítomnosti S.. S. Š. (N. W. V. Ľ. U.) O. S.. A. N. (W. V. V. N.) bolo žalobkyni oznámené, že generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne dňa 20.06.2013 pod č. rozhodol o znížení počtu zamestnancov v Sociálnej poisťovni, ústredie a určil záväzný limit evidenčného počtu zamestnancov pre sekciu dôchodkového poistenia, na základe čoho došlo k zníženiu počtu zamestnancov na odbore opravných prostriedkov v sekcii dôchodkového poistenia a v dôsledku tohto rozhodnutia sa žalobkyňa stala nadbytočnou. Žalovaný ponúkol žalobkyni pracovné miesto referenta na odbore dávkovej prevádzky v sekcii dôchodkového poistenia s tým, že ak ponúknuté miesto neprijme, pre nadbytočnosť vznikne výpovedný dôvod podľa . Zároveň bola žalobkyňa informovaná o možnosti skončenia pracovného pomeru dohodou, kedy by jej prináležalo odstupné v súlade s Kolektívnou zmluvou. Žalobkyňa zápis podpísala s poznámkou, že sa vyjadrí do 26.06.2013, že s ponúknutou pracovnou pozíciou nesúhlasí, nakoľko ju nepovažuje za vhodnú a že fotokópia rozhodnutia GR č. z 20.06.2013 jej bola odmietnutá a do rozhodnutia mohla len nahliadnuť. Z výpovede z pracovného pomeru č. 051/2013-16 z 26.06.2013 súd prvej inštancie zistil, že žalovaný dal žalobkyni podľa ust. výpoveď z pracovného pomeru pre nadbytočnosť s odôvodnením, že v dôsledku racionalizačných opatrení generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne vydal dňa 20.06.2013 rozhodnutie č. , ktorým rozhodol o znížení počtu zamestnancov v sekcii dôchodkového poistenia Sociálnej poisťovne, ústredie, ktorým došlo k zníženiu počtu zamestnancov aj na útvare, kde je žalobkyňa zaradená. Z

dôvodu, že žalobkyňa odmietla iné vhodné pracovné zaradenie, ktoré jej bolo ponúknuté v súlade s ust. , sa stala nadbytočnou. Skončenie pracovného pomeru bolo v súlade s ust. prerokované so zástupcami zamestnancov. Súd prvej inštancie ďalej uviedol obsah výpovedí všetkých v konaní vypočutých svedkov, ako aj obsah svedeckých výpovedí vykonaných v konaní sp. zn. .

5. Konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že medzi stranami vznikol dňom 13.10.2008 pracovnou zmluvou č. 051/2008-1 pracovnoprávny vzťah, a že na základe dodatku k pracovnej zmluve bola pracovná pozícia žalobkyne na odbore opravných prostriedkov ako právnik. Ustálil, že medzi stranami bolo sporné rozhodnutie generálneho riaditeľa č. z 20.06.2013, z ktorého podľa žalobkyne nevyplýva, že došlo k zníženiu počtu zamestnancov na sekcii dôchodkového poistenia Sociálnej poisťovne, ústredie; že nie je zrejmé odkedy organizačné opatrenie nadobúda účinnosť; že prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov neprebehlo v súlade so zákonom; že výpoveď z pracovného pomeru bola žalobkyni daná v rozpore s dobrými mravmi a žalovaný sa voči nej správal diskriminačne; že z výpovede nevyplýva príčinná súvislosť medzi organizačným opatrením a jej nadbytočnosťou; že žalovaný ponúkol žalobkyni inú prácu, avšak absolútne nevhodnú, hoci disponoval inými voľnými vhodnými pracovnými miestami.

6. Vec posúdil právne podľa ust. , , účinného ku dňu výpovede a dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je v časti o určenie neplatnosti výpovede dôvodná. Z rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne o určení počtu zamestnancov č. z 20.06.2013 mal preukázané, že za účelom racionalizácie pracovných činností s cieľom zvýšiť efektívnosť práce organizačných útvarov v Sociálnej poisťovni, ústredie s účinnosťou od 01.09.2013 znížil počet zamestnancov v sekcii dôchodkového poistenia zo 781 o 4 zamestnancov na 777 zamestnancov a uložil vedúcim zamestnancom v priamej riadiacej pôsobnosti generálneho riaditeľa vykonať opatrenia v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a vnútornými predpismi Sociálnej poisťovne tak, aby sa v príslušných organizačných útvaroch dosiahol určený záväzný limit evidenčného počtu pracovných miest. S poukazom na to, že o organizačnej zmene bolo rozhodnuté v písomnej forme, s účinnosťou od 01.09.2013, vo vzťahu k sekcii dôchodkového poistenia, čím boli splnené všetky formálne náležitosti, vyhodnotil námietku žalobkyne, že nie je zrejmé odkedy organizačné opatrenie nadobúda účinnosť a že sa týkalo sekcie dôchodkového poistenia, za nedôvodnú. Dospel tiež k záveru, že žalobkyňa na tvrdenie, že prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov neprebehlo v súlade so zákonom, neuniesla dôkazné bremeno.

7. Uviedol, že následne skúmal príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobkyne. V tejto súvislosti mal z prehľadu počtu zamestnancov k 31.08.2013 preukázané, že sekcia dôchodkového poistenia mala v súlade s rozhodnutím generálneho riaditeľa o určení počtu zamestnancov z 20.06.2013 stanovený limit 777 zamestnancov a evidenčný stav k 31.07.2013 bol 759. Z uvedeného vyvodil, keďže z výpovede z pracovného pomeru z 26.06.2013, ktorá bola daná žalobkyni pre nadbytočnosť z dôvodu racionalizačných opatrení (rozhodnutie generálneho riaditeľa z 20.06.2013 pod č. ), ktorým rozhodol o znížení počtu zamestnancov v sekcii dôchodkového poistenia Sociálnej poisťovne, ústredie zo 781 na 777, pričom evidenčný stav k 31.07.2013 bol 759, že rozhodnutie generálneho riaditeľa z 20.06.2013 nebolo v priamej príčinnej súvislosti s nadbytočnosťou žalobkyne, keďže limit bol organizačnou zmenou stanovený na 777 zamestnancov. Obranu žalovaného, že ukazovateľom pre posúdenie nadbytočnosti zamestnanca je limitovaný počet stanovený rozhodnutím generálneho riaditeľa na 777 a kmeňový stav evidovaný k 31.08.2013 bol 835 zamestnancov z čoho vyplýva, že žalobkyňa sa stala nadbytočnou, vyhodnotil ako nedôvodnú, účelovú a nemajúcu oporu pre riadne vykonávanie pracovnej činnosti a zabezpečenie úloh žalovaného. Za absolútne neprípustné považoval, aby žalovaný pri rozhodnutí, či je zamestnanec nadbytočný, vychádzal z kmeňového stavu zamestnancov v počte 835, čo predstavuje evidenčný stav (zamestnanci reálne vykonávajúci pracovnú činnosť) + evidovaní zamestnanci (zamestnanci na materskej dovolenke, rodičovskej dovolenke, neplatenom voľne a pod.) a nie z reálneho evidenčného stavu zamestnancov fyzicky vykonávajúcich pracovnú činnosť v počte 759. Vysvetlil, že pre zamestnávateľa je rozhodujúce zabezpečiť plnenie zverených úloh a tie vykonanú len skutoční zamestnanci vo výkone a nie zamestnanci, ktorí sú len v evidencii z rôznych zákonných dôvodov. Inak by zamestnávateľ nevedel zistiť, či práca reálne vykonávaná zamestnancami, je im prideľovaná v dostatočnom resp. primeranom množstve. Poukázal na to, že zamestnávateľ nemôže prideľovať prácu fiktívnym zamestnancom, pričom zamestnanci, ktorí sú len vedení v evidencii titulom MD, RD, NV a pod., pre zamestnávateľa žiadnu prácu nevykonajú,

a preto ich evidencia nemôže byť na ťarchu zamestnanca, ktorý prácu reálne vykonáva s tým, že je vyhodnotený ako nadbytočný. Nadbytočnosť zamestnanca v kontexte ust. práce je reálna, v priamom výkone pracovnej činnosti. Dospel potom k záveru, že ak žalovaný pri rozhodovaní o nadbytočnosti žalobkyne vychádzal z kmeňového stavu 835 vo vzťahu k stanovenému limitu 777 a nie z reálneho skutočného evidenčného stavu 759 vo vzťahu k stanovenému limitu 777, postupoval nesprávne, v rozpore s logikou veci, keďže formálne evidovaní zamestnanci prácu nevykonávajú, a preto ide o fabuláciu a výpoveď daná žalobkyni je neplatná. V tejto súvislosti podporne poukázal na ponuku odvolania výpovede žalovaným listom č. 051/2013-17 z 21.08.2013 v čase plynutia výpovednej doby, a to prehodnotením výpovedného dôvodu a opakovane listom č. 42164-4/2013-BA z 11.09.2013, čo potvrdzuje vyslovený názor, že medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobkyne nie je priama príčinná súvislosť, čo uvedenými listinami uznal sám žalovaný.

8. Tvrdením žalobkyne, že výpoveď z pracovného pomeru jej bola daná v rozpore s dobrými mravmi, a že sa žalovaný sa voči nej správal diskriminačne, sa nezaoberal po vyhodnotení, že ide o prekážku res iudicata ( ) s poukazom na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I č.k. -220 z 21.11.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. -243 z 29.10.2015. S námietkou žalobkyne, že žalovaný jej ponúkol inú prácu, ale pre ňu nevhodnú (pracovné miesto referenta na odbore dávkovej prevádzky v sekcii dôchodkového poistenia), hoci disponoval inými voľnými vhodnými pracovnými miestami, a preto je výpoveď neplatná, sa nestotožnil, keď vysvetlil, že zamestnávateľ nemusí zamestnancovi ponúknuť všetky svoje voľné pracovné miesta, ale stačí, ak mu ponúkne jedno z nich, a preto výpoveď nepovažoval za neplatnú z tohto dôvodu.

9. Vyhodnotením všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dospel k záveru, že žaloba je podaná dôvodne, preto jej v časti určenia neplatnosti výpovede vyhovel. Žalobu v časti o určenie, že pracovný pomer naďalej trvá, zamietol, nakoľko určením, že výpoveď je neplatná, sa pracovnoprávny vzťah dostal k stavu pred daním výpovede (teda k 25.06.2013), čím došlo k odstráneniu právnej neistoty, preto podľa jeho názoru žalobkyňa nemá právny záujem na určení, že pracovný pomer trvá. O trovách konania rozhodol podľa ust. v prospech žalobkyne, ktorá bola v konaní úspešná, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením.

10. Proti tomuto rozsudku, podľa obsahu odvolania proti žalobe vyhovujúcej časti, podal žalovaný včas odvolanie a žiadal ho zrušiť a žalobu zamietnuť alebo vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobkyne nie je priama príčinná súvislosť. Zopakoval, že súčasťou organizačnej zmeny bolo poverenie jeho generálneho riaditeľa pre vedúcich zamestnancov na rozpísanie stanoveného počtu zamestnancov na príslušných organizačných útvaroch. Príčinnú súvislosť medzi nadbytočnosťou žalobkyne a organizačnou zmenou mal za jednoznačnú z toho, že súčasťou rozhodnutia o organizačnej zmene muselo byť aj rozhodnutie týchto vedúcich zamestnancov o rozpísaní zostávajúceho počtu zamestnancov. Zo strany riaditeľky sekcie dôchodkového poistenia boli nahlásení nadbytoční zamestnanci v zmysle rozhodnutia GRSP a znižovanie počtu zamestnancov sa v súvislosti s rozhodnutím GRSP a riaditeľky sekcie dôchodkového poistenia týkalo priamo odboru opravných prostriedkov, na ktorom žalobkyňa pracovala, a ktorý mal v predmetnom čase vyšší evidenčný počet zamestnancov ako bol ich maximálny stanovený počet pre tento útvar. Zdôraznil tiež, že k nadbytočnosti zamestnanca môže dôjsť aj v prípade, kedy nedochádza k celkovému znižovaniu zamestnancov, ale k ich prerozdeleniu (R57/1968). Zotrval však na tvrdení, že v danej veci išlo o celkové znižovanie počtu zamestnancov na sekcii dôchodkového poistenia, a to na útvaroch, ktoré v poverení z organizačnej zmeny označila riaditeľka sekcie dôchodkového poistenia. Poukázal na to, že organizačná zmena bola opodstatnená, pretože útvar, na ktorom bola žalobkyňa zaradená, zostal v počte zamestnancov stanovenom organizačnou zmenou aj po troch mesiacoch od skončenia pracovného pomeru s nadbytočnými zamestnancami. Vychádzajúc z tabuľky rozpisu počtu zamestnancov uviedol, že znižovanie počtu zamestnancov sa vykonáva so stanoveného limitu počtu zamestnancov, teda z počtu 777 a nie z evidenčného počtu zamestnancov 757 (k 30.06.2013), čo je jeho bežný postup, ktorý doposiaľ nebol žiadnym súdom napádaný. V prípade organizačnej zmeny nie je možné znižovať počet z evidenčného stavu zamestnancov, lebo tento stav je dynamický a môže sa meniť, možno preto vychádzať vždy len z čísla, ktoré je stanovené ako záväzný limit, teda ktoré sa nemôže prekročiť a meniť, resp. môže, avšak len organizačnou zmenou tak ako tomu bolo aj v tomto prípade. Mal za to, že limit počtu pracovných miest je jediný počet, ktorý je možné v rámci organizačnej zmeny upravovať tak, aby

sa zmena mohla aj reálne vykonať. Evidenčný počet zamestnancov bol v rozhodujúcom období 757 z dôvodu, že voľné pracovné miesta do počtu 777, aj nad tento počet (kmeňový stav), boli pracovné miesta pre zamestnancov, ktorí boli na materskej, resp. rodičovskej dovolenke a tieto miesta nebolo pre neho účelné obsadzovať. Skutočnosť, že v čase skončenia pracovného pomeru žalobkyne nebol dosiahnutý evidenčný počet zamestnancov tak, aby sa rovnal limitu počtu zamestnancov, je iba okolnosťou v tejto konkrétnej situácii. V tejto súvislosti uviedol príklady k akým iným situáciám by mohlo dôjsť. Zdôraznil tiež, že v prípade skončenia pracovného pomeru a ponuky späťvzatia výpovede nedošlo z jeho strany k prehodnoteniu výpovedného dôvodu, ktorý bol kvalifikovaný a nič sa na ňom nemenilo, došlo len k nesprávnej formulácii pri ponuke späťvzatia výpovede a ponuke iného pracovného miesta. Žalobkyni nebolo ponúkané jej pôvodné miesto (toto zaniklo), ale iné pracovné miesto. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že by sa k niečomu priznal, keď argumentoval, že formulácia „prehodnotenie výpovedného dôvodu“ sa do listu adresovanému žalobkyni dostala nedopatrením zamestnanca, ktorý list písal do vopred prevzatej predlohy a neuvedomil si, že nedochádza k prehodnoteniu výpovedného dôvodu, ale len k ponuke iného pracovného miesta a možnosti späťvzatia výpovede. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav, ak ustálil len z uvedeného slovného spojenia, že medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobkyne nie je priama súvislosť. Poukázal tiež na to, že k ponuke späťvzatia výpovede pristúpil vzhľadom na sociálne cítenie a v snahe zmierniť možnú ťažšiu životnú situáciu žalobkyne. Uzavrel, že k zmene rozhodnutia GRSP o stanovení limitu počtu zamestnancov v sekcii dôchodkového poistenia nedošlo, a teda nedošlo ani k prehodnoteniu výpovedného dôvodu. Svoj postup pri určovaní nadbytočnosti považoval za správny a jediný možný.

11. Žalobkyňa odvolanie nepodala a vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Zotrvala na svojej argumentácii z konania pred súdom prvej inštancie, že takáto výpoveď, vychádzajúca z fiktívnej a účelovej organizačnej zmeny, v dôsledku ktorej jej nadbytočnosť nenastala, nemôže viesť k platnému skončeniu pracovného pomeru. Záver súdu prvej inštancie, že medzi organizačnou zmenou a jej nadbytočnosťou nie je príčinná súvislosť, a preto je výpoveď neplatná, považovala za správny. Poukázala na vykonané dokazovanie, z ktorého vyplynulo, že ku dňu prijatia organizačnej zmeny (k 20.06.2013), aj k 31.07.2013, aj ku dňu účinnosti organizačnej zmeny (k 01.09.2013) bol počet zamestnancov vo fyzických osobách nižší ako bol už znížený počet zamestnancov vo fyzických osobách, ktorý bol určený zo 781 na 777, čo bolo preukázané listinnými dôkazmi. Počet zamestnancov vo fyzických osobách po účinnosti organizačnej zmeny (k 31.10.2013) dosahoval 759. Jej prepustením (ako aj jej kolegyne JUDr. Susedíkovej) sa objektívne nemohol dosiahnuť a ani nedosiahol počet zamestnancov vo fyzických osobách na úrovni 777, ako to predpokladala organizačná zmena z 20.06.2013, na ktorú sa odvoláva výpoveď z 26.06.2013, a preto sa v dôsledku takto prijatej organizačnej zmeny nemohla stať nadbytočná. Záver súdu prvej inštancie, že ide o fabuláciu, je správny a má oporu vo vykonanom dokazovaní. Ak žalovaný v odvolaní tvrdil, že súčasťou organizačnej zmeny bolo aj poverenie štatutára žalovaného na rozpísanie stanoveného počtu zamestnancov na príslušných organizačných útvaroch, z ktorého podľa jeho názoru vyplýva jej nadbytočnosť a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a jej nadbytočnosťou, zopakovala, že z rozhodnutia o organizačnej zmene z 20.06.2013 nevyplýva poverenie na rozpísanie počtu zamestnancov, ale na rozpísanie počtu pracovných miest na jednotlivé odbory a oddelenia podľa organizačného členenia. Pripomenula, že jej pracovným miestom podľa druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve (ust. ) je pracovné miesto právnika odboru opravných prostriedkov, pričom na sekcii dôchodkového poistenia je niekoľko druhov pracovných miest v rôznom počte a štruktúre a na organizačnom útvare, v ktorom bola zaradená taktiež, pretože tam nie sú len zamestnanci na pozícii právnik odboru opravných prostriedkov. V tejto súvislosti zdôraznila, že z rozpisu, na ktorý sa odvoláva žalovaný, vôbec nevyplýva, aké druhy pracovných miest a v akom počte boli rozpísané na jednotlivé odbory a oddelenia podľa organizačného členenia. Teda okrem toho, že počet zamestnancov vo fyzických osobách na sekcii dôchodkového poistenia nedosahoval ani znížený počet 777, ktorý sa mal údajne dosiahnuť organizačnou zmenou, konkrétne pracovné miesta, na ktorých sa znižuje počet zamestnancov, vôbec neboli rozpísané na jednotlivé odbory a oddelenia podľa organizačného členenia (tu poukázala na výpoveď S.. Š., ktorý sa vyjadril, že systemizácia členenia pracovných miest sa nevykonáva, a preto nie je zrejmé, aké pracovné miesta, v akom počte a v akej štruktúre boli rozpísané riaditeľkou sekcie dôchodkového poistenia na jednotlivé organizačné útvary na základe prijatej organizačnej zmeny). Mala potom za preukázané, že neexistuje príčinná súvislosť medzi jej pracovným miestom právnika a rozhodnutím o organizačnej zmene, a že opodstatnenosť uplatneného výpovedného dôvodu je preto nepreskúmateľná. Zdôraznila, že príčinná súvislosť je hmotnoprávnou a materiálnou podmienkou platnosti výpovede z organizačných dôvodov, táto však z rozhodnutia o

organizačnej zmene nevyplýva, pretože z nej nie je zrejmé aké pracovné miesta sa zrušujú (resp. pri akých pracovných miestach sa znižuje počet zamestnancov). Argumenty žalovaného v odvolaní považovala za účelovo nepresné, fakty prekrúcajúce a nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní. V tejto súvislosti poukázala na účelovosť argumentácie a zavádzanie žalovaného, ktorý v odvolaní tvrdil, že dôvodom prepúšťania zamestnancov na odbore opravných prostriedkov bolo to, že počet zamestnancov vo fyzických osobách prevyšoval „limit“, avšak na odbore metodiky dôchodkového poistenia už táto jeho logika neplatila, keďže sa tam určoval „nadbytočný“ zamestnanec (N.. D., ktorý dal naviac výpoveď už v apríli 2013), napriek tomu, že „limit“ počtu zamestnancov vo fyzických osobách nebol vôbec dosiahnutý (bol nižší). Táto logika a obrana žalovaného neplatila ani na odbore zahraničných agend, kde zase počet zamestnancov vo fyzických osobách presahoval k 20.06.2013 určený limit, ale nadbytočný zamestnanec sa tam neurčoval. Na podporu svojej argumentácie poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. z 29.01.2009, z ktorého vyplýva, že v prípade posudzovania dôvodnosti použitia výpovedného dôvodu pre nadbytočnosť treba vychádzať z obsahu pracovnej zmluvy a posúdiť, či došlo u zamestnávateľa k takej organizačnej zmene, ktorá by robila zamestnanca pre neho nadbytočným z hľadiska funkcie, na ktorú znie pracovná zmluva. Z rozhodnutia o organizačnej zmene z 20.06.2013 a ani rozpisu, na ktorý sa žalovaný odvoláva, nevyplýva, že bola zrušená pozícia právnik resp. bol znížený počet právnikov na odbore opravných prostriedkov v rámci sekcie dôchodkového poistenia. Neplatí potom zásada, že o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ a súd nie je oprávnený v tomto smere jeho rozhodnutie preskúmavať, pretože túto zásadu možno použiť len v prípade, že došlo k zrušeniu takého pracovného miesta alebo určitého počtu pracovných miest, kde niekoľko zamestnancov je zaradených na tom istom pracovnom mieste, pričom z organizačnej zmeny z 20.06.2013 nie je zrejmé, aké konkrétne pracovné miesta sa zrušujú. Opätovne zdôraznila, že evidenčný stav zamestnancov vo fyzických osobách bol stále nižší, ako bol aj znížený záväzný limit počtu zamestnancov na sekcii dôchodkového poistenia vo fyzických osobách zo 781 na 777. Ak žalovaný v odvolaní tvrdil, že sa jednalo o celkové znižovanie počtu zamestnancov na sekcii dôchodkového poistenia, je jeho tvrdenie v rozpore s vykonaným dokazovaním, pretože celkové zníženie počtu zamestnancov na sekcii dôchodkového poistenia by sa mohlo realizovať len vtedy, ak by počet zamestnancov vo fyzických osobách dosahoval počet 781 a nie 759 a ak by z prijatej organizačnej zmeny, na ktorú sa odvoláva výpoveď, bolo zrejmé, na akých konkrétnych pracovných miestach a v akom rozsahu (počte) podľa jednotlivých organizačných útvarov sa má konkrétne znížiť počet zamestnancov, čo sa neudialo, preto nie je daná príčinná súvislosť. Ak žalovaný v odvolaní podsúva, že v prípade organizačnej zmeny nie je možné znižovať počet z evidenčného stavu zamestnancov (ako to tvrdí súd prvej inštancie), nakoľko je možné vychádzať vždy len z čísla, ktoré je stanovené ako záväzný limit, zdôraznila, že súd prvej inštancie nič také netvrdil, pretože vychádza z toho, že ak sa majú prepustiť zamestnanci pre nadbytočnosť v príčinnej súvislosti s prijatou organizačnou zmenou a dosiahnuť sa má počet zamestnancov vo fyzických osobách na úroveň 777 zo stavu 781 súčinnosťou od 01.09.2013, nemôže byť na sekcii dôchodkového poistenia počet zamestnancov vo fyzických osobách nižší ako je určený znížený počet na základe rozhodnutia o organizačnej zmene. Z názoru súdu prvej inštancie je možné správne dovodiť, že tam nie je možné započítať zamestnancov, ktorí boli na materskej a rodičovskej dovolenke alebo neplatenom voľne, pretože títo zamestnanci neboli v evidenčnom počte zamestnancov vo fyzických osobách, z ktorých vychádzalo znenie prijatej organizačnej zmeny, ale v kmeňovom stave, ktorý dosahoval úroveň 833. Z rozhodnutia o organizačnej zmene však nevyplýva, že sa znižuje počet zamestnancov vo fyzických osobách v kmeňovom stave vrátane materskej, rodičovskej dovolenky a neplatného voľna. V takom prípade by sa musel znižovať počet zamestnancov z 833 na 777, teda o 56 zamestnancov, čo sa nestalo. Závery súdu prvej inštancie sú vecne správne. Zníženie počtu zamestnancov vo fyzických osobách zo 781 na 777 na sekcii dôchodkového poistenia, kde počet zamestnancov vo fyzických osobách nedosahoval ani počet 781 a ani 777 a bol nižší ako 777, nie je dôvodom na jej prepustenie pre nadbytočnosť, pretože nadbytočnosť nie je vôbec daná. Ak by mala platiť logika žalovaného ohľadne držania pracovných miest pre zamestnancov na materskej a rodičovskej dovolenke, ktorú podsúva v odvolaní, neexistoval by v jeho rozpisoch žiadny kmeňový stav s počtom zamestnancov 833, pretože žalovaný by držal pracovné miesta pre zamestnancov na materskej alebo rodičovskej dovolenke. K 20.06.2013 bolo až 75 zamestnankýň na materskej alebo rodičovskej dovolenke a teda počet zamestnancov by musel byť na sekcii dôchodkového poistenia vo fyzických osobách 706, aby limit počtu zamestnancov dosahoval 781 (706+75) a nie 759, ako je to v tomto prípade. Len v takom prípade by sa prepustením štyroch zamestnancov pri rešpektovaní príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou nadbytočnosťou konkrétneho pracovného miesta, mohol dosiahnuť určený počet 777 vo fyzických osobách, a to bez ohľadu na to, aký počet zamestnancov sa vráti z materskej alebo rodičovskej dovolenky alebo na ňu nastúpi, avšak tak tomu nebolo. Naviac, žalovaný prijímal na sekciu

dôchodkového poistenia nových zamestnancov, najmä na odbor dôchodkových dávok. V tejto súvislosti podrobne uviedla, kedy a akí zamestnanci boli prijatí, so záverom, že aj z tohto dôvodu sa jej prepustením nemohla naplniť organizačná zmena a dosiahnuť celkové zníženie počtu zamestnancov, a išlo o účelové konanie žalovaného a fabuláciu. Poukázala tiež na to, že žalovaný chcel označením štyroch „nadbytočných“ zamestnancov navodiť dojem, že organizačná zmena nie je účelová a nesmeruje len voči nej a jej J. S.. I.J., O. T. I. O. N. Ž. O. D.. Listinnými dôkazmi však bolo preukázané, že ani N. Ž. O. N. D. sa nadbytočnými objektívne nikdy nestali a ani stať nemohli, pretože pán Žák skončil pracovný pomer na vlastnú žiadosť a bez uvedenia dôvodu, a N.Á. D. dal sám výpoveď z pracovného pomeru už dňa 23.04.2013. Mala potom za jednoznačne preukázané, že výpoveď, ktorá jej bola daná v súvislosti „s prepúšťaním“ zamestnancov v dôsledku organizačnej zmeny z 20.06.2013 je fabuláciou. Tvrdenie žalovaného v odvolaní, že jej vzhľadom na sociálne cítenie a v snahe zmierniť jej možnú ťažkú životnú situáciu navrhol možnosť pracovného zaradenia na odbor pohľadávok, označila za klamstvo a absurditu. Zdôraznila, že jediným dôvodom, prečo počas plynutia jej výpovednej doby došlo k návrhu na odvolanie výpovede zo strany žalovaného bolo, že si bol vedomý nezákonností, ktorých sa pri výpovedi dopustil, a preto chcel výpoveď z 26.06.2013 zniesť zo stola čo najskôr a neskôr vykonať opatrenia, aby sa jej mohol zbaviť, ale už poriadne. Pripomenula, že s odvolaním výpovede nesúhlasila, lebo ho žalovaný podmieňoval podpísaním dohody o zmene obsahu jej pracovnej zmluvy, a tiež z dôvodu, že jej 21.08.2013 oznámil, že prehodnocuje výpovedný dôvod. Uvedeným jednoznačne potvrdil a písomne prostredníctvom štatutárneho orgánu uznal, že výpovedný dôvod, tzn. jej nadbytočnosť, prestal existovať a vo vzťahu k jej osobe nie je daný, pretože bol prehodnotený. Súd prvej inštancie vyhodnotil tieto skutočnosti, ktoré vyplývajú z listinných dôkazov predložených samotným žalovaným, správne, keď uznal tento dôvod za ďalší dodatočný dôvod preukazujúci neexistenciu príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou a jej nadbytočnosťou. Za absurdné považovala tiež tvrdenie žalovaného v odvolaní, že formulácia „prehodnotenie výpovedného dôvodu“ v jeho návrhu na odvolanie výpovede bola nesprávna a spôsobená chybou zamestnanca. V tejto súvislosti však nepovažovala za podstatné, čo žalovaný tvrdí v odvolaní, keďže podstatné sú listinné dôkazy, z ktorých jednoznačne vyplýva, že výpovedný dôvod bol vo vzťahu k nej prehodnotený.

12. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobkyne k jeho odvolaniu zotrval v celom rozsahu na svojom odvolaní. Žalobkyňa následne taktiež zotrvala na svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného.

13. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. a ), preskúmal napadnutý rozsudok, súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (ust. ), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Podľa ust. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutej časti (teda v časti určenia neplatnosti výpovede danej žalovaným žalobkyni) ako vecne správny potvrdil.

14. Podľa ust. , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ust. , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. S poukazom na citované ustanovenie , prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady (keď vady procesného postupu ani neboli žalovaným v odvolaní namietané), v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutej vyhovujúcej časti rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobe žalobkyne v tejto časti vyhovel a určil, že výpoveď z pracovného pomeru žalovaného, daná žalobkyni dňa 26.06.2013, je neplatná.

16. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobkyňou v žalobe požadovaného určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ako aj ohľadom tvrdení žalovaného, ktoré uvádzal na svoju obranu,

a riadne zistil skutkový stav veci. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ust. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žaloby žalobkyne v tejto časti. Vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. , , účinného ku dňu výpovede, ktoré aj správne vyložil, a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu žalobe o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru aj náležitým spôsobom odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. . V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, zaoberal sa argumentáciou oboch sporových strán, správne a logicky vyhodnotil vykonané dôkazy a z odôvodnenia napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa pri právnom posúdení spravoval. Vo svojej argumentácii bol presvedčivý a jeho argumenty podporujú príslušný záver, že medzi organizačnou zmenou žalovaného ako zamestnávateľa a nadbytočnosťou u neho na pracovnom mieste právnika odboru opravných prostriedkov zamestnanej žalobkyne nie je priama príčinná súvislosť, a preto je výpoveď z pracovného pomeru, ktorú dal žalovaný žalobkyni dňa 26.06.2013, neplatná. Odvolací súd s jeho závermi súhlasí. V konaní bolo riadne dôkazmi preukázané, že generálny riaditeľ žalovaného rozhodol dňa 20.06.2013 pod č. o znížení počtu zamestnancov v sekcii dôchodkového poistenia Sociálnej poisťovne, ústredie zo 781 na 777. Rovnako bolo preukázané, že evidenčný stav zamestnancov vo fyzických osobách na sekcii dôchodkového poistenia, v ktorej bola zaradená aj žalobkyňa, bol 759, teda stav nižší aký mal byť dosiahnutý organizačnou zmenou generálneho riaditeľa žalovaného. Preukázaná bola tiež skutočnosť, že žalovaný dal dňa 26.06.2013 žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru pre nadbytočnosť z dôvodu racionalizačných opatrení (uvedené rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovaného). Ak potom za takéhoto dôkazmi preukázaného skutkového stavu súd prvej inštancie dospel k záveru, že nadbytočnosť žalobkyne v priamej príčinnej súvislosti s predmetným rozhodnutím generálneho riaditeľa žalovaného nevznikla, keďže limit bol organizačnou zmenou stanovený na 777 zamestnancov, vyhodnotil vykonané dôkazy správne a vyvodil z nich aj správne právne závery. Odvolací súd zdôrazňuje, že pri výpovedi z pracovného pomeru podľa ust. musia byť splnené všetky obligatórne predpoklady použitia tohto výpovedného dôvodu zo strany žalovaného, a to jednak preukázaná existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť žalobkyne a príčinná súvislosť medzi touto organizačnou zmenou a nadbytočnos- ťou žalobkyne. V posudzovanej veci však nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi rozhodnutím generálneho riaditeľa žalovaného o organizačnej zmene a nadbytočnosťou žalobkyne. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že hmotnoprávne podmienky platnosti výpovede, ktorú dal žalovaný žalobkyni z dôvodu nadbytočnosti podľa ust. , neboli splnené. Preto je aj právny záver súdu prvej inštancie, že výpoveď z pracovného pomeru, ktorú dal žalovaný žalobkyni pre jej údajnú nadbytočnosť, je neplatná, správny. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je tiež logické, keď premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť pochopiteľné, prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje, konštatuje jeho správnosť, pričom nepovažuje za potrebné dôvody už vyslovené opakovať a v podrobnostiach na ne poukazuje ( ).

17. Odvolací súd vyhodnotil, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti (skutkové či právne), ktoré by boli spôsobilé spochybniť správne závery súdu prvej inštancie. Z obsahu odvolania žalovaného vyplýva, že nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že medzi jeho organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobkyne nie je priama príčinná súvislosť, pričom zopakoval argumenty, ktoré prezentoval už v základnom konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku zaoberal a aj vysporiadal a vyhodnotil ich za nedôvodné a účelové. V odvolaní uvedenú argumentáciu žalovaného hodnotí odvolací súd za nelogickú a tiež za účelovú, nespôsobilú zvrátiť správne rozhodnutie súdu prvej inštancie. Je nepochybné, že žalovaný sa nestotožnil s hodnotením dôkazov a so závermi súdu prvej inštancie, keď mal na rozdiel od súdom prvej inštancie prijatých záverov za to, že z vykonaných dôkazov je potrebné prijať tie závery, ktoré tvrdí on a domáhal sa osvojenia si jeho tvrdení. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že súd prvej inštancie rozhodol na základe poznatkov získaných z vykonaných dôkazov a zhodných tvrdení sporových strán, keď následne tieto poznatky voľne podľa svojej logickej úvahy zhodnotil a dospel k rozhodnutiu. Dôkazy teda hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany ( ). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorému dospel, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku, z ktorého v posudzovanej veci všetky závery, ku ktorým

súd prvej inštancie vyhodnotením dôkazov dospel, jednoznačne vyplývajú. Odvolací súd považuje v tejto súvislosti za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalovaného, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám nemusí dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných stranami sporu, čím sa súd prvej inštancie aj riadil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom sa dostatočne vysporiadal s argumentáciou sporových strán. V kontexte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že skutkové, a na ich základe prijaté právne závery súdu prvej inštancie sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom.

18. Ako už bolo uvedené vyššie, odôvodnenie napadnutého rozsudku je správne, logické a pochopiteľné i pre laika. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie stotožnil a odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. K odvolaniu žalovaného potom uvádza, že namietanie nesprávnych skutkových a právnych záverov nie je opodstatnené. V tejto súvislosti považuje tiež za potrebné pripomenúť, že hodnotenie dôkazov a prijímanie záverov je vecou súdu, a nie sporových strán, a zdôrazniť, že do obsahu práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi (ako sa domáhal v odvolaní žalovaný), hodnotením dôkazov, ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov súdom, prípadne právo dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov, ako ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami.

19. Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach na tieto poukazuje za využitia ust. . Dospel totiž k záveru, že vzhľadom na správne odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie podrobne vysvetlil svoje právne úvahy vysporiadal s argumentami oboch sporových strán, a teda aj žalovaného, ktorý v odvolaní len zopakoval len svoje presvedčenie o správnosti svojho postupu pri výpovedi danej žalobkyni a domáhal sa osvojenia si jeho tvrdení, by bola ďalšia argumentácia odvolacieho súdu len opakovaním správnych záverov vyslovených súdom prvej inštancie.

20. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutej časti podľa ust. a ako vecne správny potvrdil. 21. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. v spojení s a . Žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní plne úspešná, priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na ich náhradu v plnom rozsahu.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).