Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Scud-16-2014.pdf
PDF · 134.04 KB
Case nature
Area
Subarea
14Scud/16/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členiek senátu JUDr. Evy Slávikovej a JUDr. Ingrid Kalinákovej v právnej veci žalobcu: K. J. J., ul. C. XX, XX-XXX T., N. republika, právne zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom Prešov, Masarykova č. 2, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8, 10, Bratislava, za účasti: D. S. D., U. XX, XX-XXX W., N. republika, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 7394-4/2014-BA zo dňa 26. marca 2014, na základe žaloby takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8 a 10 Bratislava zo dňa 26. marca 2014 č. 7394-4/2014-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. 705-3440212611-GC09/11-231 (59371-1/2011-KEM) zo dňa 22. augusta 2011 a vec v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie.
Priznáva žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 9.5.2014 sa žalobca sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej zo dňa 26. marca 2014 č. 7394-4/2014-BA v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 22. augusta 2011 č. 705-3440212611-GC09/11-231 (59371-1/2011-KEM), ktoré žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie a priznať zároveň náhradu trov konania.
2. Žalobu odôvodnil tým, že bol zamestnancom zamestnávateľa D. S. D., S., ktorý vykonával na území Slovenskej republiky podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení, výkon podnikateľskej činnosti ukončil ku dňu 23.06.2012. D. S. D. mal registrovaný status zamestnávateľa, pričom za účelom riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti zamestnával viacerých zamestnancov na základe pracovných zmlúv uzatváraných v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Vo vzťahu k svojim zamestnancom si riadne plnil všetky povinnosti podľa osobitných právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť a platenie odvodov na jednotlivé druhy sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Poukázal na to, že žalobou napadnutým rozhodnutím žalobkyne v spojení s prvostupňovým rozhodnutím pobočky žalobkyne bolo rozhodnuté tak, že jemu ako zamestnancovi podľa § 178 ods. 1 písm. a) v spojení s § 210 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 15.11.2010 do 30.04.2011 podľa slovenskej legislatívy a to z dôvodu, že vykonanou kontrolou u jeho zamestnávateľa nebol preukázaný reálny výkon práce žalobcu na území Slovenskej republiky.
3. Žalobca namietal, že prvostupňový správny orgán nemal právo vykonať kontrolu u zamestnávateľa na žiadosť ZUS, Varšava, pretože žalobca nepodlieha poľskej legislatíve. Uviedol, že u zamestnávateľa
neboli zistené žiadne nedostatky ani porušenie práva, preto konštatovanie, že žalobcov zamestnávateľ je fiktívnou firmou nevyplýva podľa názoru žalobcu zo zisteného skutkového stavu.
4. Žalobca poukázal na bod 8, bod 15, bod 17, čl. 1 písm. a), čl. 11 bod 3 písm. a), čl. 13 bod 3 Nariadenia ES č. 883/2004 (ďalej len základné nariadenie), §11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4, §210 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení.
5. Žalobca napadnuté rozhodnutia považoval za nezákonné. Mal za to, že tieto boli vydané po uplynutí zákonnej lehoty podľa § 210 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení, ktorá začala plynúť podaním registračného listu- prihlášky zamestnanca, t.j. do 60 dní.
6. Nezákonnosť napadnutých rozhodnutí podľa názoru žalobcu súvisí aj s listom žalovanej - „Oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy“ zo dňa 25.7.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS, Department Ubezpieczen i Sladek) o tom, že zamestnanci vybraných zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a tak v prípade podania odvolania zo strany zamestnancov resp. zamestnávateľov tieto bude zamietať a prvostupňové rozhodnutia príslušných organizačných zložiek budú potvrdzované. Je tak zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto postupom už vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že dotknutí zamestnanci nepodliehajú slovenským právnym predpisom, a to bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy riadne zistený skutkový stav v každom osobitnom prípade. Žalovaná zaškatuľkovala zamestnávateľa žalobcu ako zamestnávateľa spadajúceho do kategórie tzv. schránkovej firmy a nezaoberala sa individuálnymi okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že tento zamestnávateľ nie je žiadnou schránkovou firmou, ale riadne v Slovenskej republike podnikal a žalobca ako zamestnanec riadne prácu vykonával. Žalobca mal za to, že ak na základe tohto oznámenia došlo k uzatvoreniu akejsi spoločnej dohody zo dňa 10.12.2013 medzi žalovanou a ZUS Varšava bez akejkoľvek možnosti dotknutého zamestnávateľa alebo zamestnanca do tohto procesu vstúpiť alebo byť na ňom účastný a brániť sa protizákonnému postupu žalovanej, je odkaz na túto dohodu v rozhodnutí celkom bezpredmetný. Rovnako táto dohoda nebola uvedená ako dôvod prvostupňových rozhodnutí, preto nie je možné na ne prihliadať.
7. Žalobca uviedol, že vydaním napadnutých rozhodnutí došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože u jeho zamestnávateľa boli zamestnanci, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom jeho zamestnávateľa uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom Poľskej republiky a to napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie prvostupňového orgánu bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu ku všetkým zamestnancom toho istého zamestnávateľa.
8. Zároveň poukázal na to, že správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca (zamestnancov) spätne na základe kontroly vykonanej v júni 2011. Pri tejto kontrole však nebolo možné objektívne zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Rozhodnutie prvostupňového orgánu je preto z tohto dôvodu nepreskúmateľné.
9. Zamestnávateľ žalobcu v priebehu kontroly vykonanej príslušnou organizačnou zložkou žalovanej (t.j. ešte pred kontrolou Inšpektorátu práce Košice), riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje reálny výkon závislej práce zamestnancov u tohto zamestnávateľa v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k jeho sociálnemu zabezpečeniu je legislatíva Slovenskej republiky. Napadnuté rozhodnutia sú okrem iných dôvodov nezákonné aj pre ich retroaktívne pôsobenie, t.j. z dôvodu, že orgány verejnej správy nevydali rozhodnutie odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov SR, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia žalobcov za minulé obdobie.
10. Žalobca poukázal na to, že jeho zamestnávateľ ako podnikateľský subjekt vykonával reklamné a marketingové služby, teda prioritnou pracovnou náplňou zamestnancov bolo najmä roznášanie letákov do poštových schránok, zakladanie letákov za stierače automobilov na parkoviskách, osobná ponuka letákov v nákupných centrách a pod.. Bolo preto objektívne nemožné zastihnúť jeho alebo iných zamestnancov v určitom čase na adrese miesta podnikania zamestnávateľa, keďže to nedovoľuje samotná povaha tejto podnikateľskej činnosti a pracovnej činnosti zamestnancov. Nie je možné výlučne zo skutočnosti, že zamestnanec resp. zamestnávateľ nie je zastihnuteľný v mieste podnikania v čase výkonu kontroly, vyvodiť záver, že tak nie je preukázaný reálny výkon práce zamestnancov na území Slovenskej republiky.
11. Žalobca upriamil pozornosť na rozhodnutie žalovanej č. 8519-5/2012-BA zo dňa 28.6.2012, ktorým žalovaná v skutkovo a právne obdobnej veci (hoci u iného zamestnávateľa - kde bola vykonaná kontrola v jeho sídle, pričom tam nikto nebol) zrušila rozhodnutie svojej organizačnej zložky s poukazom na to, že „v rámci odvolacieho konania sa na základe zistených a preukázaných skutočností nepodarilo objektívne preukázať, že účastník konania na území Slovenskej republiky reálne činnosti nevykonával“. V uvedenom postupe videl žalobca porušenie princípu právnej istoty, keď žalovaná rozhoduje tendenčne, pričom nerešpektuje zásadu rovnakého rozhodovania v rovnakých prípadoch. Ak v citovanom rozhodnutí nezastihnutie zamestnávateľa na adrese miesta podnikania nebolo vyhodnotené tak, že sa ním nepreukázalo nevykonávanie činnosti, musí tento záver vyplývať aj v tomto prípade.
12. Žalobca zdôraznil, že na území Slovenskej republiky vykonával činnosť zamestnanca riadne a v súlade so zákonom, za ktorú poberal dohodnutú mzdu, pričom v tejto súvislosti si jeho zamestnávateľ plnil všetky povinnosti podľa osobitných právnych predpisov.
13. Žalovaná vo vyjadrení k podanej žalobe zo dňa 20. augusta 2014 navrhla túto ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedla, že pri uplatnení pravidiel upravených v čl.13 základného nariadenia č. 988/2009 z 16.septembra 2009, sa na osobu vzťahuje uplatniteľná legislatíva štátu, v ktorom je fyzická osoba zamestnaná. Poukázala na to, že rozhoduje nie status osoby ako zamestnanca ale reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívanie v tejto oblasti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu neznamená, že na území SR činnosť zamestnanca aj vykonáva. Žalovaná uviedla, že kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území SR, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, začala vykonávať na základe podnetov poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS (Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych), Varšava, ktorá žiadala od žalovanej informácie, či dotknuté osoby vykonávajú reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky, kde má zamestnávateľ sídlo, keďže v posledných rokoch na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby zamestnanecký úväzok v iných členských štátoch EÚ. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je aj reálny výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú.
14. Samotná žalovaná zaznamenala nárast registrácii tzv. poľských zamestnávateľov, ktorí prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom vzťahu, ktorých príjem sa pohyboval v rozpätí od 25,- EUR do 50,- EUR mesačne a pracovná činnosť bola v rozsahu štyroch až desiatich hodín mesačne. Sociálna poisťovňa ako inštitúcia príslušná na vykonávanie ustanovení základného nariadenia ES a príslušného vykonávacieho nariadenia bola oprávnená preveriť, či nedochádza zo strany osôb s bydliskom v Poľskej republike k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky a k zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia.
15. Čo sa týka samotného postupu žalovaná uviedla, že na základe podnetov ZUS Varšava, ZP Dôvera a Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, vykonala kontroly reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky tých zamestnancov, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike a ktorých zamestnávateľ má sídlo na území Slovenskej republiky, pričom o zistených skutočnostiach následne informovala príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike. Len v prípadoch, ak nebol preukázaný reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhodla žalovaná o tom, že zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V prípade, ak Sociálna poisťovňa už týmto zamestnancom vystavila formulár E 101 SK/PD A1, títo
zamestnanci podliehajú slovenskej legislatíve do dňa platnosti formulárov, nedochádza k spätnému zrušeniu platnosti týchto formulárov. Po ukončení ich platnosti žalovaná následne rozhodne o zániku sociálneho poistenia dňom, ktorým platnosť formulára skončila. Ak sa jedná o zamestnancov, ktorým nebol vystavený formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy, pričom na základe vykonaných kontrol nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie podmienky registrovaného sídla zamestnávateľa, žalovaná v takom prípade rozhodla o tom, že dotknutému zamestnancovi povinné sociálne poistenie na území Slovenskej republiky nevzniklo.
16. Žalovaná uviedla, že na určenie miesta výkonu činnosti zamestnancov je potrebné posúdiť aj skutočnosť, či registrované sídlo zamestnávateľa spĺňa základné kritéria uvedené v Praktickej príručke „Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únií, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku“, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie.
17. Ďalej argumentovala, že je povinná vykonať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy vždy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy a za týmto účelom požiada Sociálnu poisťovňu ako príslušný orgán o poskytnutie potrebných údajov. Povinnosť príslušných orgánov a inštitúcii členských štátov navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach a poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou priamo, vyplýva z čl. 76 základného nariadenia.
18. Čo sa týka konkrétneho prípadu, Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, dňa 16.5.2011 zistila, že pracovnoprávne vzťahy zamestnancov zamestnávateľa (ďalšieho účastníka v predmetnom konaní) vznikli na základe pracovných zmlúv, v ktorých boli dojednané pracovné pomery na kratší pracovný čas v rozsahu štyroch hodín mesačne, pri určení mzdy vo výške 10,- EUR mesačne. Zamestnávateľ týmto spôsobom zamestnával približne 400 zamestnancov (k 21.03.2011 bolo do poistenia prihlásených 318 zamestnancov, celkovo bolo prihlásených 426 zamestnancov), všetci s trvalým pobytom v Poľskej republike. Vzhľadom na neštandardný postup viacerých podobných zamestnávateľov a veľké množstvo zamestnancov požiadala Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, o súčinnosť pri posúdení zákonnosti dôvodov na uplatňovanie spôsobu uzatvárania pracovných pomerov Národný inšpektorát práce, Košice, s cieľom preveriť reálny výkon aktivít týchto zamestnávateľov. Národný inšpektorát práce vykonal kontrolu, v rámci ktorej poverení zamestnanci osobne navštívili sídlo zamestnávateľa, uvedené vo výpise zo živnostenského registra, avšak na adrese sídla nebol nikto zastihnutý. Následne bola zamestnávateľovi zaslaná výzva na predloženie dokladov. Listová zásielka sa vrátila ako nedoručená v odbernej lehote. Z úradného záznamu Národného inšpektorátu práce o skutočnostiach zistených pri výkone inšpekcie práce mal žalovaný za preukázané, že na adrese uvedenej vo výpise zo živnostenského registra má fyzická osoba D. S. D. prenajatý byt, v ktorom sa nachádza len výnimočne, čo potvrdili nájomníci bytov Južná trieda 53, Košice. Telefonický kontakt na zamestnávateľa nebol dostupný. Aj za predpokladu, že jeho zamestnanci vykonávajú činnosť mimo registrovaného sídla zamestnávateľa (roznášanie letákov na území Slovenskej republiky) je nevyhnutné, aby sa v mieste, ktoré je považované za sídlo zamestnávateľa, uskutočňovali také rozhodovacie právomoci, na základe ktorých by dochádzalo k reálnemu výkonu činnosti zamestnancov dotknutého zamestnávateľa. V sídle zamestnávateľa by sa mali prijímať zásadné rozhodnutia spoločnosti, t.j. mali by sa napr. uskutočňovať stretnutia zamestnávateľa so zamestnancami, uzatvárať zmluvy s klientmi, ukladať účtovné doklady (objednávky, faktúry), viesť mzdová evidencia, prideľovať práce zamestnancom. Výnimočne zdržiavanie sa v sídle spoločnosti (zamestnávateľa) vzbudzuje dôvodnú pochybnosť, že nemôže ísť o také sídlo spoločnosti, v ktorom sa reálne vykonáva činnosť zamestnávateľa.
19. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že žalovaná nevyhodnotila výkon činnosti každého zamestnanca na území Slovenskej republiky individuálne, žalovaná uviedla, že na základe skutkových zistení dospela k záveru, že zamestnávateľ žalobcu nespĺňa kritéria stanovené na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania, preto vo vzťahu k jednotlivým zamestnancom bolo nutné vychádzať z tejto skutočnosti.
20. K námietke týkajúcej sa oneskoreného vydania rozhodnutia, žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.2.2011, v ktorom bol vyslovený právny názor, že konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý
úkon (§ 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z.). Tento zákon však nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Vzhľadom na to, že žalovaná konanie o odvolaní prerušila, lehota na rozhodnutie o odvolaní v súlade s § 193 ods. 6 Zákona o sociálnom poistení neplynula. Po zistení relevantných skutočností potrebných na rozhodnutie, žalovaná pokračovala v konaní o odvolaní žalobcu a vydala rozhodnutie vo veci.
21. Zároveň žalovaná poukázala na list zo dňa 10.12.2013, ktorým akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS zo dňa 10.10.2013 na uzatvorenie spoločnej dohody medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS v súlade s článkom 16 (4) vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorej bolo určené poľské zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť. Keďže k dohode medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS Varšava došlo až 10.12.2013, prvostupňové rozhodnutie sa nemohlo opierať o túto dohodu. Skutočnosť, že ZUS Varšava navrhla Sociálnej poisťovni dohodu, na základe ktorej aj žalobca podlieha poľskému zákonodarstvu, potvrdzuje správnosť postupu Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní v predmetnej veci. Podľa názoru žalovanej je potrebné považovať rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne ako prvostupňového orgánu a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, ako odvolacieho orgánu, za jeden celok.
22. K tvrdeniu žalobcu, že Sociálna poisťovňa porušuje princípy rovnakého zaobchádzania, žalovaná uviedla, že na základe schválených postupov pobočky Sociálnej poisťovne rozhodujú o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti formulárov E 101/PD A1, resp. o nevzniknutí povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti.
23. Vo vzťahu k rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie, č. 8519-5/2012-BA zo dňa 28.06.2012, na ktoré odkázal žalobca, žalovaná konštatovala, že ide o jediné rozhodnutie v skutkovo a právne obdobnej veci, ktorým bolo zrušené rozhodnutie prvostupňového orgánu. Sociálna poisťovňa, ústredie, prehodnotila svoj právny názor a následne vo všetkých ostatných obdobných prípadoch postupovala tak, že rozhodnutia prvostupňových orgánov, na základe ktorých účastníkom konania nevzniklo, resp. zaniklo sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy, po vyhodnotení skutkového a právneho stavu potvrdzovala. Predmetom tohto konania však nie je posudzovanie povinného sociálneho poistenia zamestnanca zamestnávateľa Adam Bocheński - PROJEKT PLUS, ale zamestnanca zamestnávateľa D. S. D..
24. Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k. 14Scud/16/2014-27 zo dňa 5.2.2015 zrušil napadnuté rozhodnutia a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočne zisteného stavu veci a nepreskúmateľnosti samotného rozhodnutia. Predmetné rozhodnutie bolo vydané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. V zákonnom stanovenej lehote podala voči rozsudku správneho súdu odvolanie žalovaná. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd uznesením č.k. 7Sžso/42/2015 z 26.1.2017 zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 5.2.2015 č.k. 14Scud/16/2014-27 z dôvodu, že správny súd nekonal s Boguslawom S. D.- zamestnávateľom žalobcu ako s účastníkom konania, pričom práve jeho práva a právom chránené záujmy mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté (odvodové povinnosti na sociálne poistenie podľa § 141 ods. 1 a § 144 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a právo na vrátenie poistného zaplateného bez právneho dôvodu podľa § 145 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.). Predmetným rozhodnutím odvolací súd uložil povinnosť správnemu súdu pribrať do konania D. S. D. a vec znova prejednať a rozhodnú.
25. Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 14Scud/16/2014-52 zo dňa 22.3.2018 pribral do konania účastníka správneho konania D. S. D., U. XX, XX-XXX Rzeszow, N. W..
26. Na pojednávaní konanom dňa 3.9.2020 žalobca uviedol, že trvá na podanej žalobe jednak z dôvodov uvádzaných v samotnej žalobe ako aj s poukazom na závery vyslovené veľkým senátom v obdobných veciach. Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Sžsk/113/2018 v obdobnej veci, v ktorej kasačný súd zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, avšak iba z dôvodu, že žalovaná bez zákonného dôvodu predčasne posudzovala existenciu sociálneho poistenia podľa právnych predpisov SR bez toho, aby bola uplatniteľná legislatíva záväzne určená postupom ustanoveným v koordinačných nariadeniach a v nich určeným príslušným orgánom.
27. Krajský súd v Prešove ako správny súd postupom podľa § 491 ods.1, 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP) v spojení s § 199 a nasl. SSP preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu, ktorými správne orgány rozhodli, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 15. novembra 2010 do 30. apríla 2011 podľa slovenskej legislatívy, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozhodnutia žalovanej je potrebné zrušiť, pretože zo zistení vyplynuli pochybnosti o oprávnení žalovanej ako aj prvostupňového správneho orgánu vydať napadnuté rozhodnutia.
28. Správny súd poukazuje na skutočnosť, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, t.j. od 01.05.2014 sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.6.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 z 21.3.1972. Od 1.5.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.9.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.6.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.
29. Podľa čl. 2 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.
30. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.
31. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.
32. Podľa čl. 13 ods. 3 písm. základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
33. Podľa čl. 13 ods. 1 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha: a) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch, alebo b) právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska.
34. Podľa čl. 16 ods. 1 Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 z 16.9.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
35. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
36. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
37. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.
38. Podľa § 120 ods. 4 a 5 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, Sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.
39. Sociálna poisťovňa plní funkciu prístupového bodu podľa osobitného predpisu67a) <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/20200617> na elektronickú výmenu údajov medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a Švajčiarskej konfederácie v rozsahu sociálneho zabezpečenia podľa osobitného predpisu.4) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/20200617>
40. Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
41. Podľa § 2 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
42. Podľa § 5 ods. 2 SSP konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania.
43. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
44. Podľa § 191 ods. 1 SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
45. Krajský súd v Prešove preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej, ktorým žalovaná zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie o nevzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcovi podľa slovenskej legislatívy odo dňa 15.11.2010 do 30.04.2011. Podľa § 203 ods. 2 SSP správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi, preto preskúmal, či napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy nebolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, nebolo nevydané orgánom, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, nevychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, nie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, či zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo dostačujúce na riadne posúdenie veci, či skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, nie je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich má oporu a taktiež, či nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Vzhľadom na uvedený prieskum napadnutého rozhodnutia správny súd dospel k právnemu záveru, že žalovaná v čase vydania napadnutého rozhodnutia nemala preukázané, že by došlo k definitívnemu rozhodnutiu o uplatniteľnej poľskej legislatíve na predmetnú vec, nakoľko z administratívneho spisu nevyplýva, že by medzi žalovanou a inštitúciou ZUS ako inštitúciami dvoch členských štátov došlo na základe vzájomnej dohody k určeniu právnych predpisov uplatniteľných na dotknutú osobu (žalobcu) podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia alebo aby došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy postupom podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, teda rozhodnutím ZUS ako inštitúcie sociálneho zabezpečenia štátu bydliska zamestnanca o určení poľskej legislatívy. Správny súd konštatuje, že uvedené skutočnosti neboli v administratívnom spise preukázané, a teda zistený skutočný stav nebol dostatočný na riadne posúdenie veci.
46. Správny súd z administratívneho spisu zistil, že inštitúcia sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky ZUS Department Ubezpieczen i Skladek vo Waršawe (ďalej len ZUS) v liste zo dňa 10.10.2013 adresovanom žalovanej uviedla, že na základe listu žalovanej zo dňa 25.7.2013, v ktorom jej táto oznámila výsledky kontroly vykonanej u zamestnávateľov, ktorí zamestnávajú na Slovensku osoby vykonávajúce v Poľsku podnikateľskú činnosť, informuje ostatné pobočky ZUS o predmetných zisteniach a tieto informácie zohľadnia pri posudzovaní žiadosti o určenie legislatívy pre osoby zamestnané vo firmách, ktoré žalovaná označila za „poštové schránky“. ZUS v predmetnom liste taktiež uviedla, že práve ona musí určiť, že na tieto osoby sa vzťahuje poľské zákonodarstvo. Od žalovanej žiadala informáciu, či potrebuje, aby ju ZUS informovala o rozhodnutiach vo veci určenia poľského zákonodarstva. Listom zo dňa 10.12.2013 žalovaná oznámila ZUS, že príslušné pobočky Sociálnej poisťovne vydali rozhodnutia o nevzniku poistenia vo vzťahu k zamestnancom okrem iných subjektov aj zamestnávateľa D. S. D., voči ktorým podali zamestnanci a zamestnávatelia odvolania. Vzhľadom na to, že bolo potrebné došetriť, aké postavenie majú títo zamestnanci na území Poľskej republiky, žalovaná prerušila konania do času došetrenia uvedených skutočností. Z predmetného listu taktiež vyplýva, že vzhľadom na dĺžku trvania konania predmetných osôb, žalovaná uviedla, že akceptuje návrh ZUS na uzatvorenie spoločnej dohody medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS v súlade s článkom 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorej v prípade 1236 dotknutých osôb bude určené poľské zákonodarstvo a takto určené zákonodarstvo bude mať konečnú platnosť. Žiadna konkrétna dohoda, z ktorej by vyplývalo vo vzťahu k akým účastníkom sa určuje poľské zákonodarstvo, však v administratívnom spise absentuje. Následne však žalovaná vydala rozhodnutie, ktorým potvrdila rozhodnutie o nevzniku sociálneho poistenia v období od 15.11.2010 do 30.4.2011podľa slovenskej legislatívy, pričom poukazuje na to, že listom zo dňa 10.12.2013 žalovaná akceptovala návrh inštitúcie ZUS na uzavretie spoločnej dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, na základe ktorej bolo žalobcovi určené poľské zákonodarstvo s konečnou platnosťou.
47. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs/1/2018 zo dňa 4.12.2018 (ďalej len veľký senát), ktorý jednoznačným spôsobom vyriešil nateraz otázky súvisiace s dohodou inštitúcií dvoch členských štátov v otázke uplatniteľnej legislatívy a konaním Sociálnej poisťovne. Vyslovil, že „Dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 z 16.09.2009 musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne ”. Taktiež uviedol, že „Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009
(ďalej len „ vykonávacie nariadenie “), ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie”) alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.
48. Poukazujúc na vyššie uvedené zistenia a závery veľkého senátu správny súd uzatvára, že vo veci je pochybnosť, či žalovaná bola orgánom oprávneným podľa práva vydať predmetné rozhodnutia. Z vyjadrenia ZUS z obdobia pred vydaním rozhodnutí žalovanou totiž vyplýva, že poľské inštitúcie pravdepodobne uplatniteľnú legislatívu už určili, minimálne tak boli pripravené už v tom čase urobiť, navyše ZUS považovala v tejto súvislosti vzájomnú komunikáciu so žalovanou za rokovanie smerujúce k uzavretiu dohody o uplatniteľnej legislatíve Poľskej republiky, ktorej uzavretie preukázané v administratívnom spise nebolo.
49. V nadväznosti na druhý citovaný výrok rozhodnutia veľkého senátu musel teda správny súd vyhodnotiť ako spornú právomoc žalovanej po určení uplatniteľnej poľskej legislatívy vo veci konať a vydať napadnuté rozhodnutia. Veľký senát okrem iného konštatoval „...Pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie inštitúcie sociálneho zabezpečenia rozdielnych členských štátov EU určia príslušnú uplatniteľnú legislatívu jedného štátu dohodou, na sociálne poistenie dotknutej osoby sa bude aplikovať príslušná právna úprava štátu takto určená dohodou a dotknutá osoba bude podliehať pod právomoc štátu, ktorého legislatíva bola touto dohodou určená. Uvedená skutočnosť vylučuje právomoc druhého členského štátu konať o otázke uplatniteľnosti legislatívy na sociálne poistenie dotknutej osoby, keďže uplatniteľnosť príslušnej legislatívy na sociálne poistenie dotknutej osoby bola vyriešená práve na základe dohody uzavretej inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov Európskej únie.“
50. Vzhľadom na uvedené správny súd vyhodnotil napadnuté rozhodnutia žalovanej za odporujúce právu, keďže boli vydané bez toho, aby žalovaná mala potvrdenú, overenú svoju právomoc konať (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.).. Žalovaná nemala zistené do dôsledkov (nie je obsahom spisu žiadna následná korešpondencia so ZUS) možnosť konať vo veci a vydať napadnuté rozhodnutia, teda z pohľadu existencie jej právomoci konať sú napadnuté rozhodnutia minimálne predčasné, založené na nedostatočne zistených skutočnostiach potvrdzujúcich jej právomoc.
51. Z uvedených dôvodov správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. b), c) SSP zrušil rozhodnutia žalovanej a vec jej podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil na ďalšie konanie, v ktorom preverí svoju právomoc konať vo veci v zmysle právne záväzného názoru veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
52. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a priznal úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 175 ods. 2 S.s.p.).
53. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/SSP; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).