Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_ZA-15Sa-1-2023.pdf
PDF · 130.34 KB
Case nature
Area
Subarea
ZA-15Sa/1/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Banskej Bystrici v konaní pred sudkyňou JUDr. Darinou Štoffovou vo veci žalobcov: 1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, XX-XXX A., D. A. a 2/ REPRUF, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 198, obaja právne zastúpení: JUDr. Ing. Zuzana Kvaková, advokátka, so sídlom Kuzmányho 18, 010 01 Žilina, vykonávajúca advokáciu prostredníctvom: Advokátska kancelária JUDr. Peter Kvak, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 18, 010 01 Žilina, IČO: 50 304 267, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo: XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 15.01.2019, takto
rozhodol:
rozhodol:
rozhodol:
I. Rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, so sídlom v Bratislave číslo: XXXXX- X/XXXX-XX zo dňa 15.01.2019 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, číslo: XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 04.12.2013 z r u š u j e.
II. Žalobu žalobcu 2/ z a m i e t a.
III. Žalovaná j e p o v i n n á v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi 1/ dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška.
IV. Žalobcovi 2/ právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
V. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
O d ô v o d n e n i e
Administratívne konanie
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca (ďalej aj „prvostupňový orgán“), rozhodnutím číslo: XXXXX-X/ XXXX-XX zo dňa 04.12.2013 rozhodla tak, že A. B. C., nar. XX.XX.XXXX (žalobca 1/) zaniklo podľa slovenskej legislatívy povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o. (ďalej len „REPRUF“ alebo „žalobca 2/“) dňa 31.05.2013 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový orgán
uviedol, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (01.05.2004) sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Od 01.05.2010 sa uplatňuje Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a Vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Prvostupňový orgán citoval článok 11 ods. 3 základného nariadenia a konštatoval, že v súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Podľa článku 13 ods. 1 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha: a) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch alebo b) právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska. V roku 2013 vykonali zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, kontrolu v sídle spoločnosti REPRUF zameranú na overenie reálneho výkonu činností jeho zamestnancov. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že Ryszard Stanislaw Świety (žalobca 1/) reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom v zmysle základného nariadenia. Vzhľadom na uvedené zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti žalobcovi 1/ ako zamestnancovi REPRUF dňa 31.05.2013.
2. Na základe včas podaného odvolania žalobcu 1/ a odvolania žalobcu 2/ rozhodla žalovaná rozhodnutím číslo: XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 15.01.2019 tak, že odvolanie žalobcu 1/ a žalobcu 2/ zamietla v celom rozsahu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Žalovaná konštatovala, že v situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať a vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach. Preto príslušná inštitúcia sociálneho zabezpečenia štátu bydliska žalobcu 1/ – Zaklad Ubezpieceń Spolecznych, pobočka v Rybniku (ďalej aj „ZUS“), bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a v nadväznosti na to Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušnou inštitúciou na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Išlo o kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky. Vykonanou kontrolou sa nepreukázalo, že žalobca 1/ reálne vykonáva činnosti ako zamestnanec na území Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa v roku 2012 súhlasila s určením uplatniteľnej legislatívy Slovenskej republiky a dňa 17.09.2012 vystavila formulár PD A1 č. 12-00048333-010-000-A-1722316 (XXXXX/XXXX-XX), ktorým určila, že na zamestnanca (žalobcu 1/) sa v období od 01.06.2012 do 31.05.2013 vzťahujú právne predpisy sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Z dôvodu skončenia platnosti príslušného formuláru, Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, vydala rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia, ktorým deklarovala, že zamestnanec podliehal slovenskej legislatíve sociálneho zabezpečenia do 31.05.2013. Zamestnanec (žalobca 1/) bol zamestnávateľom (žalobcom 2/) prihlásený do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne nepretržite od 01.06.2012 do 07.01.2019, pričom z vyššie uvedeného vyplýva, že zamestnancovi dňom 31.05.2013 skončila príslušnosť k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu pobočka Sociálnej poisťovne bola povinná odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov vydaním rozhodnutia o zániku povinného sociálneho poistenia zamestnanca podľa slovenskej legislatívy, čím zosúladila skutkový stav s právnym stavom. Po vydaní napadnutého rozhodnutia naďalej prebiehali medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS rozsiahle rokovania za účelom doriešenia sporných situácií týkajúcich sa určovania uplatniteľnej legislatívy v prípadoch, ktoré vzbudzovali dôvodné obavy, že zo strany osôb s bydliskom v Poľskej republike dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia. Dňa 28.01.2014 bolo Sociálnej poisťovni v súlade s článkom 16
ods. 2 vykonávacieho nariadenia doručené oznámenie ZUS č. 340000/511/26/2014/79030402290/UBS- OM/C-PM, ktorým ZUS určila, že žalobca 1/ podlieha od 01.06.2013 právnym predpisom Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym.
Žaloba
3. V zákonnej lehote podali voči rozhodnutiu žalovanej správnu žalobu žalobca 1/ a žalobca 2/. V prvom rade namietali prekročenie právomoci Sociálnej poisťovne, teda jej oprávnenie vôbec vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu 1/ podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Uviedli, že otázka aplikácie článku 13 ods. 3 základného nariadenia je otázkou hmotnoprávneho posúdenia. Z článku 16 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať článku 13 základného nariadenia. Pretože nie je sporné, že žalobca 1/ má bydlisko v Poľsku, na určenie uplatniteľnej legislatívy je v zásade príslušná poľská inštitúcia. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje základné nariadenie príslušná nie je. Žalobcovia poukázali na záver Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR v Uznesení zo dňa 04.12.2018 sp. zn. 1Vs/1/2018 (ďalej aj „závery Veľkého senátu vo veci 1Vs/1/2018“), v zmysle ktorého definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu od určitého dátumu vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Ďalej namietali, že z rozhodnutia nie je zrejmé a skutkovo podložené, či, resp. ako bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva (či prebehla dohoda medzi žalovanou a poľským styčným orgánom). Pokiaľ ide o procesný postup v konaní, žalobcovia namietali absenciu vzájomného dialógu príslušných inštitúcií, ako aj podľa nich nezákonné prerušenie konania o odvolaní rozhodnutím žalovanej č. 16060-3/2015-BA/PK zo dňa 02.10.2015. Mali za to, že prerušenie konania bolo účelové, pretože žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí žiadne nové skutočnosti neuviedla a ani sa nezaoberala tým, či je v Poľsku proces určenia uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu v rade 1/ právoplatne skončený. Ak by mala žalovaná právomoc vydať rozhodnutie (čo však žalobcovia rozporujú), žalobcovia namietali aj údajné nepreukázanie reálneho výkonu pracovných činností žalobcu 1/ na území Slovenskej republiky. Žiadali, aby správny súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanej (Sociálnej poisťovni) na ďalšie konanie.
Vyjadrenie žalovanej
4. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním doručeným Krajskému súdu v Žiline ako správnemu súdu dňa 29.04.2019 a žiadala žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Poukázala na to, že kontrola u zamestnávateľa žalobcu 1/ (REPRUF) smerovala k zisteniu relevantných skutočností, ktoré následne v zmysle článku 76 ods. 4 základného nariadenia žalovaná oznámila poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia (ZUS). Bolo povinnosťou ZUS ako inštitúcie príslušnej na určenie uplatniteľnej legislatívy preskúmať situáciu žalobcu 1/ skôr, ako predbežne určila uplatniteľnú legislatívu, a to v zmysle článku 16 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia. V súvislosti s týmto postupom bolo Sociálnej poisťovni dňa 28.01.2014 v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia doručené oznámenie ZUS zo dňa 24.01.2014, ktorým ZUS určila, že žalobca 1/ podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky od 01.06.2013. Sociálna poisťovňa nemala pochybnosti o správnosti určenia poľskej legislatívy, a preto predbežné určenie nenamietala, v dôsledku čoho sa stalo v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. Z dôvodu skončenia platnosti formuláru PD A1 o určení, že na žalobcu sa od 01.06.2012 do 31.05.2013 vzťahujú predpisy sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky, prvostupňový orgán vydal rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia. Vo vzťahu k záverom Veľkého senátu vo veci 1Vs/1/2018 žalovaná uviedla, že prijatý záver sa týka prípadov, v ktorých bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Tým, že na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná inštitúcia sociálneho zabezpečenia bydliska účastníka, je vylúčená právomoc akejkoľvek inej inštitúcie, vrátane súdov, zasahovať do uvedeného procesu. Prípadné administratívne, resp. súdne konania prebiehajúce na vnútroštátnej úrovni nemajú žiadny vplyv na určenie uplatniteľných právnych predpisov, ktoré sa v súlade s postupmi podľa koordinačných nariadení stalo definitívnym. Z uvedeného dôvodu sa inštitúcie v členských štátoch o takýchto prípadoch v prebiehajúcich konaniach navzájom neinformujú. Pokiaľ ide o námietku absencie zmierovacieho dialógu, tento medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou neprebehol, pretože proces určenia uplatniteľnej legislatívy bol ukončený v súlade s postupmi ustanovenými v článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia, a teda nebolo potrebné zahájiť zmierovací dialóg.
Replika
5. Žalobcovia v replike uviedli, že trvajú na skutkových a právnych dôvodoch nezákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia. Zdôraznili, že v danej veci je základom určenie uplatniteľnej legislatívy v zmysle koordinačných nariadení. Tvrdenie žalovanej, že napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálna poisťovňa len deklarovala skutočnosť, že žalobcovi 1/ zaniklo povinné nemocenské poistenie podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, považuje žalobca za sekundárne potvrdenie toho, že žalovaná nemala právomoc vo veci rozhodovať. Žalobcovia opätovne poukázali na závery Veľkého senátu vo veci 1Vs/1/2018, na podľa nich účelové prerušenie administratívneho konania a to, že z rozhodnutia nie je zrejmé, ako bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva.
Duplika
6. Žalovaný v duplike zopakoval, že závery Veľkého senátu vo veci 1Vs/1/2018 sa týkajú takých prípadov, v ktorých bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. V tejto veci k určeniu uplatniteľnej legislatívy prišlo zo strany príslušnej inštitúcie v zmysle článku 16 ods. 2 v spojení s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, teda určením, nie dohodou.
Konanie pred správnym súdom
7. Krajský súd v Žiline ako správny súd rozsudkom zo dňa 09.09.2020 sp. zn. 26Sa/17/2020 (ďalej aj „prvé rozhodnutie správneho súdu“) žalobu zamietol s odôvodnením, že pokiaľ v Sociálnej poisťovni bolo začaté konanie o vzniku poistení na základe podanej prihlášky – registračného listu fyzickej osoby, a zároveň bolo definitívne určené, že pre žalobcu 1/ platí od určitého dátumu poľská legislatíva, bolo potrebné formálnym spôsobom ukončiť administratívne konanie vedené Sociálnou poisťovňou. Vo vzťahu k žalobcovi 2/ správny súd konštatoval, že tento nemal aktívnu vecnú legitimáciu na podanie správnej žaloby, pretože nebolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov.
8. Proti predmetnému rozhodnutiu podal žalobca 1/ kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší správny súd SR (ďalej aj „NSS“) rozhodnutím zo dňa 15.12.2021 sp. zn. 9Sžsk/16/2021 (ďalej aj „prvé zrušujúce rozhodnutie“). NSS zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 09.09.2020 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V rozhodnutí zdôraznil, že pokiaľ v prejednávanej veci došlo k právoplatnému určeniu poľskej legislatívy, nemá Sociálna poisťovňa právomoc vôbec konať a rozhodovať. Osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu, a teda tiež právomoc na vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených má inštitúcia sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu. Sociálna poisťovňa ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu a spôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zákonom o sociálnom poistení.
9. Krajský súd v Žiline ako správny súd následne vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 28.04.2022 sp. zn. 15Sa/4/2022 (ďalej aj „druhé rozhodnutie správneho súdu“) tak, že zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, zo dňa 15.01.2019 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, zo dňa 04.12.2013 a vec vrátil na ďalšie konanie prvostupňovému orgánu.
10. O kasačnej sťažnosti žalovanej rozhodol NSS rozhodnutím zo dňa 12.01.2023 sp. zn. 6Ssk/113/2022 (ďalej aj „druhé zrušujúce rozhodnutie“), týmto rozhodnutím NSS zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 28.04.2022 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V rozhodnutí zdôraznil, že prvostupňový správny orgán Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch dňa 04.12.2013, avšak toto rozhodnutie (číslo XXXXX-X/XXXX-XX) bolo doručené žalobcovi 1/ až dňa 14.04.2014 a žalobcovi 2/ dňa 07.04.2014, t.j. až po tom, ako bolo dňa 28.01.2014 Sociálnej poisťovni v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia doručené oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, ktorým určila, že žalobca 1/ podlieha od 01.06.2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky...pre toto obdobie nebola daná právomoc Sociálnej poisťovne konať vo
veciach sociálneho poistenia a postupovať podľa zákona č. 461/2003 Z. z. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca tak prekročila kompetenčný rámec daný koordinačnými nariadeniami, čo kasačný súd konštatoval aj v bode 41 a 42 rozsudku sp. zn. 9Sžsk/16/2021 zo dňa15.12.2021...V súvislosti s kasačným dôvodom, ktorý sa týka procesného postavenia žalobcu 2/ - zamestnávateľa (s ktorým krajský súd konal ako s ďalším účastníkom), najvyšší správny súd odkazuje na bod 45 rozhodnutia sp. zn. 9Sžsk/16/2021 zo dňa 15.12.2021. Správny súd sa právnym názorom kasačného súdu vysloveným v citovanom bode rozhodnutia dôsledne neriadil. Napriek právnemu názoru kasačného súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu 2/ na podanie správnej žaloby zrušil preskúmavané rozhodnutie bez riadneho odôvodnenia.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
11. Na základe zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov, konkrétne z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici. Vzhľadom na uvedené sa toto konanie pôvodne vedené na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 15Sa/1/2023 vedie na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. ZA-15Sa/1/2023.
12. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej ako aj prvostupňové rozhodnutie, priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo skutkového a právneho stavu existujúceho v čase právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia (§ 135 ods. 1 Správneho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2023). Správny súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle § 107 ods. 2 SSP, pretože nezistil žiadny z dôvodov v zmysle § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP, pre ktoré by bolo nutné pojednávanie nariadiť, účastníci konania o nariadenie pojednávania nežiadali. V súlade s § 137 ods. 4 SSP správny súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke dňa od 28.02.2024. Pretože sa verejného vyhlásenia rozsudku nezúčastnili účastníci konania, ani žiadna verejnosť, správny súd vyhlásil rozsudok vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu dňa 19.03.2024 v súlade s § 137 ods. 3 veta druhá SSP.
13. Správny súd pri prieskume zákonnosti napadnutého rozhodnutia postupoval v intenciách prvého aj druhého zrušujúceho rozsudku NSS a po preskúmaní veci konštatuje, že správna žaloba žalobcu 1/ je dôvodná. Správna žaloba žalobcu 1/ je správnou žalobou fyzickej osoby v sociálnej veci (§ 199 ods. 1 písm. a/ SSP), správny súd preto preskúmal rozhodnutia orgánov verejnej správy a postup, ktorý ich vydaniu predchádzal, nielen v rozsahu a z dôvodov správnej žaloby, ale v celom rozsahu v zmysle § 134 ods. 2 písm. d) a § 203 ods. 2 SSP.
14. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
15. Podľa § 120 ods. 1 a 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom a účinnom ku dňu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (03.02.2019) (ďalej len ,,zákon č. 461/2003 Z.z.“): (1) Sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa. (2) Sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.
16. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z. do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.
17. Podľa čl. 2 ods. 1 základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých. 18. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.
19. Podľa čl. 13 ods. 1 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha: a) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch, alebo b) právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska.
20. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
21. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
22. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
23. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
24. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s vedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.
25. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.
26. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia, ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.
27. V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že správnu žalobu podal žalobca 1/ ako fyzická osoba (zamestnanec) a aj žalobca 2/ ako právnická osoba (zamestnávateľ), v dôsledku čoho je správnu žalobu potrebné posudzovať v inom režime vo vzťahu k žalobcovi 2/ (ako právnickej osobe) a v inom režime vo vzťahu k žalobcovi 1/ (ako fyzickej osobe). Ak je žalobcom fyzická osoba, podľa § 202 ods. 2 SSP posudzuje správny súd správnu žalobu v sociálnych veciach neformálne. Ak je žalobcom právnická osoba, správna žaloba musí obsahovať všetky náležitosti uvedené v § 182 ods. 1 SSP. Vzhľadom na rozdielny režim v prípade žalobcu fyzickej osoby a právnickej osoby
bol správny súd povinný posudzovať správnu žalobu vo vzťahu ku každému zo žalobcov osobitne a osobitne vyhodnotiť aj ich aktívnu legitimáciu. I keď aktívna žalobná legitimácia nemá formálne povahu procesnej podmienky konania, správny súd je povinný ju skúmať počas celého konania. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Aby sa mohla fyzická, resp. právnická osoba úspešne domáhať všeobecnou správnou žalobou (správnou žalobou v sociálnych veciach - § 199 ods. 3 SSP) ochrany na správnom súde, je potrebné ukrátenie na subjektívnych právach v príčinnej súvislosti s vydaním rozhodnutia, resp. opatrenia, pričom pod pojmom subjektívne právo treba rozumieť vlastné právo, prípadne právom chránený záujem. To znamená, že všeobecnou správnou žalobou sa nemožno domáhať ochrany práv inej osoby/iných osôb. Samotné postavenie účastníka správneho konania k naplneniu podmienky ukrátenia práv žalobcu nevedie. Vo vzťahu k aktívnej žalobnej legitimácii je teda zásadné, ako sa účinky rozhodnutia/opatrenia orgánu verejnej správy prejavili v právnej sfére žalobcu. Vzhľadom na to, že preukázanie ukrátenia na subjektívnych právach alebo právom chránených záujmoch je conditio sine qua non v súvislosti s podaním všeobecnej správnej žaloby fyzickou/právnickou osobou, bolo aj s poukazom na citované ustanovenie § 178 ods. 1 SSP nevyhnutné, aby žalobca 2/ v podanej správne žalobe uviedol konkrétne tvrdenie o tom, že bol nezákonným rozhodnutím orgánu verenej správy ukrátený na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Z podanej správnej žaloby nie je zrejmé, v čom spočíva ukrátenie práv žalobcu 2/ ako zamestnávateľa napadnutým rozhodnutím. Žalobca (bez rozlíšenia, či ide o žalobcu 1/ alebo žalobcu 2/) síce v podanej správnej žalobe uviedol, že napadnutým rozhodnutím žalovaná hrubým spôsobom zasiahla do práv a právom chránených záujmov žalobcu v súvislosti s právom podliehania predpisom sociálneho zabezpečenia, ujmu na svojich subjektívnych právach však žalobca 2/ následne žiadnym spôsobom nešpecifikuje. Žalobca 2/ nepreukázal (ani nenamietal), že by postupom orgánov verejnej správy došlo k porušeniu jeho subjektívnych práv, pričom je zrejmé, že namietal v konaní porušenie práv inej osoby (svojho zamestnanca – žalobcu 1/). Potom je potrebné konštatovať, že žalobca 2/ nemá vecnú legitimáciu na podanie správnej žaloby. Názor o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu 2/ na podanie správnej žaloby vyslovil aj NSS v rozhodnutí zo dňa 15.12.2021 sp. zn. 9Sžsk/16/2021 (prvé zrušujúce rozhodnutie). Pretože v tomto prípade bol žalobca 2/ účastníkom konania pred žalovanou, vo všeobecnosti možno konštatovať, že mu svedčí aktívna procesná legitimácia (nie je dôvod na odmietnutie žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. e/ SSP, v zmysle ktorého správny súd žalobu odmietne, ak bola podaná zjavne neoprávnenou osobou), avšak sú splnené podmienky na zamietnutie žaloby žalobcu 2/ podľa § 190 SSP z dôvodu nepreukázania zásahu do jeho subjektívnych práv (nedôvodnosti žaloby). Vzhľadom na uvedené skutočnosti správny súd žalobu žalobcu 2/ zamietol (výrok II. tohto rozhodnutia).
28. Žalobcom 1/ je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorá okrem vykonávania pracovnej činnosti v Poľsku uzavrela pracovnú zmluvu so zamestnávateľom (žalobcom 2/) v Slovenskej republike. Na žalobcu 1/ sa priamo vzťahuje základné nariadenie a vykonávacie nariadenie. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (konsolidované znenie) je nariadenie právnym aktom únie majúcim všeobecnú platnosť. Nariadenie je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.
29. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca 1/ má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu 1/ bola príslušná poľská inštitúcia. Súčasťou pripojeného administratívneho spisu je list ZUS (Zakład Ubezpieczeń Społecznych, pobočka v Rybniku) zo dňa 24.01.2014 č. 340000/511/26/2014/79030402290/UBS-OM/C-PM, doručený žalovanej 28.01.2014, z ktorého vyplýva, že ZUS v ňom podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určila, že od 01.06.2013 Ryszard Stanislaw Świety (žalobca 1/) podlieha poľskej legislatíve určenej na základe článku 11 ods. 1 a ods. 3 písm. a) základného nariadenia.
30. Registračným listom FO bol žalobca 1/ prihlásený na sociálne poistenie v Slovenskej republike od 01.06.2012. Príslušná slovenská inštitúcia (Sociálna poisťovňa) 01.08.2012 vydala potvrdenie na formulári A1, z ktorého vyplýva, že slovenská legislatíva sa na žalobcu 1/ vzťahovala v období od 01.06.2012 do 31.05.2013. Prvostupňové rozhodnutie o zániku nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu 1/ dňa 31.05.2013 bolo žalobcovi 1/ doručené 14.04.2014 a žalobcovi 2/ 07.04.2014, t.j. až potom, ako bolo Sociálnej poisťovni
doručené oznámenie príslušnej inštitúcie Poľska (ZUS) o určení uplatniteľnej legislatívy, t.j. o tom, že žalobca 1/ podlieha od 01.06.2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.
31. Pokiaľ žalobca 1/ v správnej žalobe namietal, že mu nie je zrejmé, ako došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy, správny súd poukazuje na list ZUS zo dňa 24.01.2014. Tým, že žalovaná nenamietala voči takémuto určeniu, stalo sa určenie poľskej legislatívy vo vzťahu k žalobcovi 1/ definitívnym (čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia). Žalovaná je určením legislatívy príslušnou inštitúciou členského štátu bydliska viazaná.
32. Pokiaľ žalobca 1/ poukázal na to, že nie je preukázaná dohoda dotknutých inštitúcií o určení uplatniteľnej legislatívy, je potrebné uviesť, že podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia takýto postup (uzavretie dohody) je odôvodnený, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov. Vzhľadom na určenie poľskej legislatívy, ktorú žalovaná ako dotknutá inštitúcia nenamietala, v prípade žalobcu 1/ neexistuje neistota, pre ktorú by bolo potrebné uzatvárať medzi dotknutými inštitúciami dohodu.
33. Pokiaľ žalobca 1/ namietal, že odvolacie konanie pred žalovanou bolo účelovo (nezákonne) prerušené, správny súd uvádza, že vzhľadom na záver o nedostatku právomoci žalovanej vo veci konať a rozhodnúť, je táto námietka týkajúca sa procesného rozhodnutia v konaní bez právneho významu a vplyvu na rozhodnutie o správnej žalobe.
34. Podstatným pre rozhodnutie veci je skutočnosť, že ak bola vo vzťahu k žalobcovi 1/ s konečnou platnosťou určená príslušná poľská legislatíva, nie je možné vo vzťahu k žalobcovi 1/ po tomto určení aplikovať ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z., a teda ani podľa tohto zákona vydať rozhodnutie (rozhodovať). V tejto súvislosti neobstojí tvrdenie žalovanej, že nerozhodovala o uplatniteľnej legislatíve, ale len o zániku poistenia (že v nadväznosti na zrušenie formuláru PD A1 a definitívne určenie poľskej legislatívy len deklarovala skutočnosť, že žalobcovi 1/ zaniklo sociálne poistenie), pretože nemala právomoc konať vo veciach sociálneho poistenia a postupovať podľa zákona č. 461/2003 Z.z.. Ako to konštatoval Najvyšší správny súd v rozsudku zo dňa 12.01.2023 sp. zn. 6Ssk/113/2022 Sociálna poisťovňa tak prekročila kompetenčný rámec daný koordinačnými nariadeniami.
35. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí uviedla, že žalobca 1/ bol prihlásený do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového poistenia od 01.06.2012 do 07.01.2019, pričom mu dňa 31.05.2013 skončila príslušnosť k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky a z uvedeného dôvodu bola pobočka Sociálnej poisťovne povinná odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca (žalobcu 1/) v registri poistencov. Správny súd v tejto súvislosti konštatuje, že vníma dôležitosť zosúladenia skutkového stavu so stavom v registri poistencov, uvedené však v tomto prípade nemalo byť riešené rozhodnutím Sociálnej poisťovne. Takýto záver jednoznačne plynie z prvého zrušujúceho rozhodnutia NSS (a aj z druhého zrušujúceho rozhodnutia NSS), ktorým je správny súd viazaný. Obdobne, z Rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.11.2020 sp. zn. 9Sžsk/120/2019 (publikovaného v Zbierke rozhodnutí a stanovísk 3/2021 pod č. 47) vyplýva, že absencia právomoci Sociálnej poisťovne na určenie uplatniteľnej legislatívy v dôsledku jej definitívneho určenia podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia ako neodstrániteľná prekážka konania vylučuje aplikáciu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, a teda aj aplikáciu jeho ustanovení § 194 a § 172 ods. 1; v takom prípade Sociálna poisťovňa zastaví konanie podľa § 30 ods. 1 písm. e) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Správny súd je povinný vo vzťahu k žalobe každého žalobcu počas celého konania skúmať aktívnu legitimáciu každého žalobcu osobitne. Nepreukázanie aktívnej žalobnej legitimácie podľa § 178 ods. 1 Správneho súdneho poriadku má za následok buď odmietnutie tej-ktorej žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. e) Správneho súdneho poriadku, ak bol žalobca zjavne neoprávnenou osobou na podanie žaloby, alebo zamietnutie žaloby podľa § 190 Správneho súdneho poriadku. Zároveň z formuláru PD A1, ktorý Sociálna poisťovňa vystavila 17.09.2012, vyplýva, že Sociálna poisťovňa určila, že na žalobcu 1/ sa právne predpisy sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky vzťahujú v období od 01.06.2012 do 31.05.2013, čo definuje obdobie, kedy sa na žalobcu 1/ vzťahovali právne predpisy Slovenskej republiky. Žalovaná napokon sama konštatovala, že skončením doby platnosti formulára PD A1 zanikol dôvod na registráciu zamestnanca v systéme sociálneho poistenia Slovenskej republiky.
36. Správny súd poukazuje na to, že v konaní je nesporné, že žalobca 1/ od 01.06.2013 podliehal právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, pričom v zmysle koordinačných nariadení môže podliehať právnym predpisom len jedného členského štátu (čl. 11 ods. 1 základného nariadenia). Vychádzajúc z uvedeného je daný dôvod pre zrušenie rozhodnutia žalovanej ako aj zrušenie prvostupňového rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. b) SSP v spojení s § 191 ods. 3 SSP, a to z dôvodu, že rozhodnutia po definitívnom určení poľskej uplatniteľnej legislatívy na žalobcu 1/ boli vydané orgánom, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený. Keďže došlo k právoplatnému určeniu legislatívy Poľskej republiky, iba inštitúcia ZUS má právomoc konať vo veci žalobcovho sociálneho poistenia. Pretože Sociálna poisťovňa (ani príslušná pobočka ako prvostupňový orgán, ani ústredie ako odvolací orgán) nebola orgánom, ktorý by mal v tomto prípade právomoc na vydanie rozhodnutia podľa zákona č. 461/2003 Z.z., správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie i prvostupňové rozhodnutie a ponecháva na zvážení Sociálnej poisťovne, aký procesne vhodný správny postup vo veci zvolí, t.j. či zastaví konanie (podľa všeobecného predpisu o správnom konaní), resp. s ohľadom na konštatované skutočnosti zvolí iný vhodný postup. V prípade uplatneného dôvodu pre zrušenie rozhodnutia (§ 191 ods. 1 písm. b/ SSP) správny súd v zmysle § 134 ods. 2 písm. b) nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby (súčasne nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby preto, že ide o žalobu fyzickej osoby v sociálnych veciach). Preto zrušil nielen rozhodnutie žalovanej (Sociálnej poisťovne, ústredie) ako to navrhoval žalobca 1/ v správnej žalobe, ale zrušil aj prvostupňové rozhodnutie.
37. Žalobca 1/ bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd priznal právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP. O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 175 ods. 2 SSP.
38. O náhrade trov žalobcu 2/ rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) a žalobcovi 2/, ktorý v konaní nebol úspešný, právo na náhradu trov konania nepriznal.
39. Správny súd súčasne s poukazom na § 467 ods. 3 SSP (a v intenciách zrušujúceho rozhodnutia NSS) rozhodol aj o náhrade trov kasačného konania. V zmysle § 467 ods. 1 SSP sa ustanovenia o trovách konania primerane použijú na kasačné konanie. V preskúmavanom prípade bol žalobca 1/ v konaní o prvej kasačnej sťažnosti úspešný, v konaní o druhej kasačnej sťažnosti bola úspešná de facto žalovaná (keď NSS na základe jej kasačnej sťažnosti zrušil rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie). Keďže pomer úspechu a neúspechu účastníkov konania v kasačnom konaní (v kasačných konaniach) je 1:1, správny súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. Pre úplnosť správny súd uvádza, že žalovaná si právo na náhradu trov konania ani neuplatnila a ich vynaloženie nevyplýva ani zo spisu. Súčasne platí, že podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať.
Poučenie:
P o u č e n i e : Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť. Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 2 písm. b/ SSP).