Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Csp-42-2020.pdf
PDF · 111.57 KB
Case nature
Area
Subarea
6Csp/42/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Janou Kurucovou, v spore žalobkyne W.. S. L., nar. X.X.XXXX, bytom T. XXXX/X, K., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, ul. Sov. hrdinov 163/66, Svidník, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o primerané finančné zadosťučinenie takto
rozhodol:
Žalovaný je p o v i n n ý uhradiť žalobkyni sumu 100 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
P r i z n á v a žalobkyni vo vzťahu k žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa podala dňa 2.4.2020 na tunajší súd žalobu, ktorou žiadala, aby žalovaný bol zaviazaný uhradiť jej sumu 199,87 eur a nahradiť trovy konania v celom rozsahu. Žalobu odôvodnila tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. XXCsp/X/XXXX bola ako žalobkyňa v postavení spotrebiteľky úspešná, pretože rozsudkom z 1.4.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXCo/XX/XXXX jej bolo priznané bezdôvodné obohatenie vo výške 199,87 eur. Poukázala na odôvodnenie rozsudku a konštatovanie, že úverová zmluva, ktorú uzatvorila so žalovaným je bezúročnou a bezpoplatkovou a keďže žalovanému uhradila viac, než to na čo mal nárok, bolo jej priznané bezdôvodné obohatenie vo výške 199,87 eur. Nárok uplatnila podľa § 3 ods. 5 tretej vety Zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, lebo ako spotrebiteľka úspešne uplatnila porušenie svojho práva v inom konaní a teda má nárok na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva zodpovedá. Poukázala na to, že primerané finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy. Zároveň má mať aj funkciu relutárnu. Zo strany žalovaného ide o viacnásobné porušenie spotrebiteľského práva, lebo v zmluve o spotrebiteľskom úvere používal neprijateľné zmluvné podmienky, konal spôsobom, ktorý je možno považovať za nekalé obchodné praktiky a v rozpore s dobrými mravmi sa obohatil na úkor žalobkyne o sumu 199,87 eur. Z toho dôvodu aj žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v rovnakej výške. Hmotnoprávna podmienka uplatnenia nároku bola splnená a vyplýva priamo z výroku rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. XXCsp/X/XXXX.
2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne tak, že žiadal, aby ju súd v celom rozsahu zamietol a priznal mu náhradu trov konania. Návrh na zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že popiera splnenie zákonných
podmienok vyplývajúcich z § 3 ods. 5 Zák. č. 250/2007 Z. z. Zákon v prvom rade vyžaduje postup podľa prvej vety, teda domáhanie sa ochrany svojho práva a za predpokladu úspešného uplatnenia porušenia práva môže prichádzať do úvahy vznik nároku na finančné zadosťučinenie. Žalobkyňa neuviedla žiadnu skutočnosť, ktorou by uplatňovaný nárok odôvodnila čo do výšky a neuviedla ani nepreukázala takéto relevantné skutočnosti, hoci má povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Podľa názoru žalovaného nárok na primerané finančné zadosťučinenie nevzniká spotrebiteľovi za každé porušenie spotrebiteľského práva, ale účelom bolo priznať spotrebiteľovi primerané finančné zadosťučinenie za to, že svoje práva musel účelne uplatňovať alebo brániť v súdnom konaní po tom, čo dodávateľ tieto práva porušil alebo neuznal (najmä v reklamačnom konaní).
Bránil sa aj tým, že mimo podanej žaloby žalobkyňa podala aj iné žaloby o zaplatenie finančného zadosťučinenia a konania sa viedli na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. XCsp/XX/XXXX a XXCsp/ XX/XXXX. Žalobkyni pritom nebránila žiadna objektívna prekážka, aby svoje požiadavky uplatnila v jednom, už začatom konaní. Postup žalobkyne sa javí tak, že začatím separátnych konaní neumožňuje posúdiť jej tvrdený nárok komplexne, ale vždy len na základe parciálnych skutočností a skutkových okolností. Ide o snahu znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu. Takýmto spôsobom zneužíva ustanovenie § 3 ods. 5, lebo nesleduje dosiahnutie účelu a to nastolenie rovnováhy zmluvných strán, ale vytvorenie neoprávneného obohatenia. Podávanie viacerých žalôb zo strany žalobkyne je vecne neobhájiteľný a dôvodne je ho možné považovať za zneužitie práva. Podanie troch žalôb v ten istý deň sa javí ako príklad zneužitia práva a smeruje len k tomu, aby sa zamedzilo komplexnému posudzovaniu skutkového stavu a neodôvodnene sa produkovali trovy konania na strane žalobkyne.
Podľa žalovaného primerané finančné zadosťučinenie má zohľadňovať všetky skutočnosti, ktoré nastali do rozhodnutia súdu o jeho priznaní, lebo platí princíp „konzumpcie“ sankcií po verejnom práve. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia neplní ani reparačnú a ani sankčnú funkciu, ide o súkromnoprávny inštitút občianskoprávneho charakteru, ktorý nemôže plniť funkciu sankcie.
3. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného poukázala na inštitút spotrebiteľského práva, ktoré je založené na myšlienke ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany pred obratnosťou obchodníkov. Z ustanovenia § 3 ods. 5 tretia veta Zák. č. 250/2007 Z. z. vyplýva, že súd prvej inštancie sa má zaoberať tým, či je splnená hmotnoprávna podmienka priznania nároku na primerané finančné zadosťučinenie.
Rozsudkom vydaným v základnom konaní a jeho odôvodnením je definované po stránke kvalitatívnej aj kvantitatívnej porušenie spotrebiteľského práva a súd konajúci o primeranom finančnom zadosťučinení nemôže dôjsť k iným záverom ohľadne rozsahu porušenia spotrebiteľského práva, ako bol zistený v základnom konaní. Teda nie je oprávnený revidovať právoplatný rozsudok vydaný v základnom konaní. Po 9.6.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom spotrebiteľa na súde v otázku preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi. Podľa žalobkyne zo zákona nevyplýva, aby spotrebiteľ dokazoval akúsi intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia nepriaznivého následku spotrebiteľa, ako ho pociťoval a prežíval a podobne. Spotrebiteľ má tvrdiť a dokazovať len to, že na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom a osobitnými predpismi a nič iné. Jediným objektívnym kritériom pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je výška škodlivého následku vyjadrená v peniazoch, ktorú dodávateľ spotrebiteľovi spôsobí alebo miernil spôsobiť porušením spotrebiteľského práva a predovšetkým z tohto objektívneho kritéria by mal súd pri úvahe o výške primeraného finančného zadosťučinenia vychádzať. Keďže zákon o ochrane spotrebiteľa nepočíta s morálnou satisfakciou, ale výlučne len s finančnou satisfakciou, tak svojou podstatou nie je ničím iným ako tým, že na jednak strane obohacuje spotrebiteľa na úkor dodávateľa a o odmenu za úspech v spotrebiteľskom súdnom konaní a na druhej strane finančným sankcionovaním, ako trestom, postihuje dodávateľa za porušenie spotrebiteľského práva.
4. Žalobkyňa na preukázanie opodstatnenosti podanej žaloby pripojila ako listinné dôkazy rozsudky Okresného súdu Humenné a Krajského súdu v Prešove. Žalovaný nepredložil žiadne listinné dôkazy, ani nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie, k veci sa vyjadril iba písomne. Súd nad rámec návrhu vypočul žalobkyňu, pretože ide o spotrebiteľský chakrakter sporu, kde súd môže vykonať dokazovanie aj z vlastnej iniciatívy.
5. Vykonaným dokazovaní bolo preukázané, že rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. XXCsp/X/XXXX z 1.4.2019 bol žalovaný zaviazaný uhradiť žalobkyni 199,87 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% z tejto sumy ročne od 10.1.2019 do zaplatenia a priznal jej vo vzťahu k žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobkyňa uzatvorila dňa 29.10.2013 so žalovaným zmluvu o revolvingovom úvere, ktorá bola predmetom konania vedeného na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. XXCsp/XXX/XXXX. V tomto konaní súd zaviazal žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie z predmetnej úverovej zmluvy vo výške 1 018,74 eur a určil neprijateľnosť zmluvnej podmienky uvedenej v bode VIII ods. 8.1. a 8.4. Ďalej mal súd za preukázané, že žalovaný poskytol žalobkyni finančné prostriedky vo výške 719,42 eur a žalobkyňa mu uhradila 1 938,03 eur a teda sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil o sumu 1 218,61 eur. Keďže rozsudkom sp. zn. XXCsp/ XXX/XXXX súd uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie len vo výške 1 018,74 eur, žalobkyňa má nárok aj na zvyšok bezdôvodného obohatenia, to znamená 199,87 eur. Súd priznal žalobkyni bezdôvodné obohatenie v žiadanej výške z dôvodu, že mal preukázané, že úverová zmluva neobsahuje všetky náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 Zák. č. 129/2010 Z. z. a preto v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 tohto zákona má byť posudzovaná ako bezúročná a bezpoplatková. Keďže žalobkyňa uhradila žalovanému viac, než jej bolo poskytnuté, má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXCo/XX/XXXX z 22.8.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.9.2019.
6. Žalobkyňa pred súdom uviedla, že so žalovaným uzatvorila celkovo štyri úverové zmluvy v priebehu asi piatich rokov. Bolo to obdobie, kedy manžel stratil prácu, žili len z jej príjmu a na vysokej škole študovali dvaja synovia. Jej príjem nepostačoval na zabezpečenie potrieb celej rodiny a preto požiadala žalovaného o poskytnutie úveru. Bola jej poskytnutá najprv nižšia čiastka s nižšími splátkami, ktoré splatila a preto jej boli poskytnuté ďalšie a ďalšie úvery na vyššie sumy. Mala úverové zmluvy uzatvorené aj so spoločnosťou Pohotovosť. So žalovaným nemala výraznejšie problémy, lebo poskytnuté úvery riadne splácala, avšak prišla na to, že úroky z týchto úverov a poplatky sú veľmi vysoké. Preto sa obrátila na spoločnosť poskytujúcu právne služby spotrebiteľom a zistila, že žalovaný sa na jej úkor nezákonne obohacoval. Preto podávala na súd žaloby a bola v nich úspešná. Problém nebol ten, že by poskytnuté úvery nesplácala, ale ten, že žalovanému zaplatila oveľa viac, než bola povinná.
7. Právny zástupca žalobkyne sa vyjadril tak, že žalobkyňa úspešne uplatnila svoje právo na súde a splnila tým predpoklad pre podanie žaloby, ktorou uplatnila primerané finančné zadosťučinenie. Keďže zákon výšku primeraného finančného zadosťučinenia nijakým spôsobom nešpecifikuje a jedná sa len o voľnú úvahu súdu, tak jediným kritériom by mala byť suma, o ktorú sa žalovaný na úkor žalobkyne obohatil a preto žiadal, aby súd podanej žalobe vyhovel v celom rozsahu.
8. Žalovaný v ďalšom svojom písomnom vyjadrení poukázal na to, že žalobkyňa podala na súd celkovo tri žaloby o primerané finančné zadosťučinenie a konania sa vedú pod sp. zn. XCsp/XX/XXXX, kde žaloba bola podaná na súd 27.3.2020, žaloba vo veci XCsp/XX/XXXX bola podaná dňa 1.4.2020 a žaloba vo veci XXCsp/XX/XXXX bola podaná na súd rovnako dňa 1.4.2020. Znova zhrnul svoju obranu v tom, že žalobkyni nič nebránilo uplatniť primerané finančné zadosťučinenie v jednom konaní a nenavyšovať tak trovy. Zároveň pri separátnych konaniach nie je možné posúdiť nárok žalobkyne komplexne. Takéto konanie zo strany žalobkyne považuje žalovaný za zneužitie práva.
9. Podľa ustanovenia §1 ods. 1 Zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, tento zákon upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len "združenie") a označovanie výrobkov cenami.
Podľa ustanovenia §3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej ,,Zákon o ochrane spotrebiteľa“), proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských
práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
Podľa ustanovenia §4 ods. 2 Zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci nesmie ukladať spotrebiteľovi povinnosti bez právneho dôvodu, upierať spotrebiteľovi práva podľa §3, používať nekalé obchodné praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách.
Podľa ustanovenia §2 ods. 1 písm. a) 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len ,,Zákon“), spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.
Podľa §52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka, účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa §54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
10. Podľa citovaného ustanovenia §3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, má spotrebiteľ právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa zodpovedá, avšak iba za predpokladu, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva na ochranu spotrebiteľa. Uvedené právo nie je možné zamieňať s právom na vydanie bezdôvodného obohatenia. Predpokladom pre priznanie nároku je skutočnosť, že v konaní spotrebiteľ uplatnil nárok, ktorý vznikol porušením práv spotrebiteľa, teda práv nie len podľa zákona č. 250/2007 Z.z., ale aj práv podľa piatej hlavy prvej časti Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch. Uplatnením práva nemožno rozumieť iba podanie žaloby spotrebiteľom, ale takýmto konaním je aj účinná obrana spotrebiteľa v konaní začatom na podnet dodávateľa.
Účelom poskytnutia zadosťučinenia je odčinenie ujmy a útrap, keď sú voči spotrebiteľovi uplatňované nezákonné nároky alebo je vystavený bezprostrednej hrozbe nezákonných nárokov, je bezdôvodne sankcionovaný, znevýhodňovaný, diskriminovaný.
Predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom. Zákon nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde a toto je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenal, že pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práva alebo povinnosti napr. nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo aj na určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (pozri uznesenie NS SR, sp. zn. 6Cdo/389/2015 zo dňa 14.9.2016).
V súvislosti s výkladom samotného pojmu „úspešné uplatnenie práva“ zo strany spotrebiteľa, súd poukazuje aj na interpretačné pravidlo citované v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obdo 45/2012 zo dňa 24. júna 2013, podľa ktorého „pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek
problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľa“.
Vychádzajúc z uvedeného porušenia práv žalobkyne ako spotrebiteľa zo strany žalovaného, intenzity zásahu do práv spotrebiteľa, výšky nedôvodne požadovanej sumy žalovaným, dĺžky trvania závadného stavu a konania a objektívnej spôsobilosti tohto konania vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom a spoločenskom živote žalobcu, považoval súd právny základ nároku na finančné zadosťučinenie za plne dôvodný.
11. Súd mal za preukázané, že v konaní tunajšieho súdu sp. zn. XXCsp/X/XXXX viedla žalobkyňa proti žalovanému spor o vydanie bezdôvodného obohatenia a v konaní bola úspešná, keď jej súd priznal bezdôvodné obohatenie vo výške 199,87 eur. Rozsudok bol potrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXCo/XX/XXXX. Nárok žalobkyne bol teda čo do základu preukázaný, lebo žalobkyňa ako spotrebiteľka v inom konaní úspešne uplatnila svoje právo a to právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd sa nestotožnil s obranou žalovaného v tom, že žalobkyňa nemala podávať viacero separátnych žalôb, ale svoje nároky na primerané finančné zadosťučinenie z viacerých konaní mala uplatniť jednou podanou žalobou. Podľa názoru súdu žalobkyňa ako spotrebiteľka nie je žiadnym zákonným ustanovením limitovaná v počte podaných žalôb. Je vecou každého žalobcu, či sa rozhodne podať žalobu, ak áno, voči komu a či svoje nároky bude uplatňovať jednou žalobou alebo viacerými. Vzhľadom na charakter zmlúv o spotrebiteľskom úvere nie je vylúčené, aby strany sporu mohli uzatvoriť viacero zmlúv s rôznym obsahom. Pri každej jednej takejto zmluve je potrebné posúdiť prípadné porušenie predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa, ktoré môžu viesť aj k priznaniu primeraného finančného zadosťučinenia. Žalovaný ako dodávateľ opakovane uzatváral so žalobkyňou zmluvy o spotrebiteľských úveroch a ak obsah týchto zmlúv neobsahoval predpísané náležitosti, prípadne ich obsahom boli neprijateľné zmluvné podmienky, alebo žalovaný iným spôsobom porušil predpisy o ochrane spotrebiteľa následkom je možnosť spotrebiteľa uplatniť na súde porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom a v prípade úspechu uplatniť proti dodávateľovi aj primerané finančné zadosťučinenie tak, ako to predpokladá ustanovenie § 3 ods. 5 Zák. č. 250/2007 Z. z. Preto neobstojí tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa mala všetky nároky voči nemu uplatniť jednou žalobou a nenavyšovať tak trovy konania. Bol to práve žalovaný, ktorý pri uzatváraní zmlúv opakovane porušil normy spotrebiteľského práva a vyvolal nutnosť uplatnenia práva žalobkyne ako spotrebiteľky na súde a teda aj možnosť za každé takéto porušenie žiadať satisfakciu v podobe primeraného finančného zadosťučinenia.
Žalobkyňa konaním samotného žalovaného bola nútená podať viacero žalôb, týkajúcich sa zmlúv uzatvorených so žalovaným a tým jej vznikli náklady na uplatňovanie alebo bránenie svojho práva. Uvedená situácia by nemusela nastať, ak by žalovaný svoje zmluvy formuloval tak, aby zodpovedali Zákonu 129/2010 Z. z. Teda skutočnosť, že žalobkyňa podala viac žalôb o primerané finančné zadosťučinenie predchádzalo uzatvorenie viacerých zmlúv, na základe ktorých sa žalovaný na úkon žalobkyne bezdôvodne obohatil a používal neprijateľné zmluvné podmienky tak, ako to bolo konštatované v základných konaniach.
12. Súd sa však nestotožnil s výškou uplatňovaného nároku, ktorý sa rovnal bezdôvodnému obohateniu, ktoré žalovaný bol zaviazaný žalobkyni vydať v konaní sp. zn. XXCsp/X/XXXX.
Citované ustanovenie §5 ods. 3 Zák. č. 250/2004 Z.z. ustanovuje, že spotrebiteľovi patrí primerané finančné zadosťučinenie. Žalobkyňa podanou žalobou uplatnila sumu 199,87 eur, pretože žalovaný sa o takúto sumu reálne obohatil, keďže na jej vyplatenie žalobkyni bol zaviazaný priamo rozsudkom súdu. Podľa názoru súdu sa však primerané finančné zadosťučinenie nemôže automaticky rovnať sume, ktorá žalobkyni bola priznaná ako bezdôvodné obohatenie v inom konaní. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že jediným objektívnym kritériom pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je výška škodivého následku vyjadrená v peniazoch, ktorú dodávateľ spotrebiteľovi spôsobil alebo mienil spôsobiť. Takéto kritérium je absolútne nepoužiteľné v prípadoch, ak by súd konštatoval porušenie práva, ktoré nie je vyčísliteľné v peniazoch, napr. pri neplatnosti zmluvy o zrážkach zo mzdy. Obranu žalovaného súd považoval len za účelovú a nespôsobilú docieliť zamietnutie žaloby.
Výška primeraného finančného zadosťučinenia nie je predmetom žiadnej právnej úpravy, preto ustálenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je na úvahe súdu a súd v rámci voľnej úvahy vyhodnocuje primeranosť s ohľadom na konkrétne okolnosti veci.
Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia sa zohľadňujú rôzne kritériá, a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná funkcia a pod.. V dôsledku konania žalovaného žalobkyňa musela chrániť svoje spotrebiteľské práva súdnou cestou, s čím súvisí vynakladanie prostriedkov a času na vyhľadanie odbornej pomoci.
„Treba mať pritom na zreteli, že primerané finančné zadosťučinenie je nárokom, z podstaty ktorého vyplýva jeho imateriálna povaha, čo znamená, že pri rozhodovaní o ňom nie je možné vychádzať z aspektov materiálnej povahy, keďže tieto sú základom pre uplatnenie iných nárokov, napríklad náhrady škody. Ide o prostriedok satisfakčný, vykazujúci však aj sankčnú povahu, nakoľko dôsledkom zaplatenia zadosťučinenia je úbytok v majetkových aktívach osoby, ktorá právo porušila. Sankčná stránka má u finančného zadosťučinenia len vedľajší dôsledok nakoľko pre účely represie slúžia iné odvetvia práva, civilné nároky majú kompenzačný, nie sankčný charakter. Keďže pri stanovení rozsahu zadosťučinenia je rozhodujúcou primeranosť, zadosťučinenie má zodpovedať povahe ujmy, primeranosť musí byť posudzovaná z objektívnych hľadísk, kritéria subjektívnej a sankčnej povahy nie sú z hľadiska primeranosti výšky určujúce“ Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 2. 2018 sp. zn. 9Co/61/2018.
13. Súd nevyhovel žalobe v celom rozsahu, pokiaľ ide o uplatnenú výšku primeraného finančného zadosťučinenia, lebo ju súd považoval za neopodstatnenú. Z výsluchu žalobkyne vyplynulo, že so žalovaným v podstate nemala žiadne problémy, pretože splátky riadne splácala a teda nebola žalovaným žiadnym spôsobom obťažovaná či už v osobnom alebo pracovnom živote. Žaloby podávala z dôvodu, že sa dozvedela o tom, že žalovnaý používa v zmluvách, ktoré s ním uzatvorila neprijateľné zmluvné podmienky a že sa na jej úkor bezdôvodne obohatil. Priznané bezdôvodné obohatenie jej zo strany žalovaného už bolo aj vyplatené. Súd prihliadol aj na skutočnosť, že žalobkyňa podala celkovo tri žaloby o primerané finančné zadosťučinenie a nestotožnil sa s tým, že matematicky by jej malo byť priznané finančné zadosťučinenie vo výške bezdôvodného obohatenia. Podľa názoru súdu výška primeraného finančného zadosťučinenia je dostatočnou sankciou žalovanému za to, že so žalobkyňou uzatvoril zmluvu, následkom ktorej bolo jeho bezdôvodné obohatenie. Žalobkyňa musela vyvinúť úsilie na to, aby jej toto bezdôvodné obohatenie bolo vrátené a to prostredníctvom podávania žalôb na súd. Bez uplatnenia týchto žalôb by žalovaný bezdôvodné obohatenie žalobkyni nevrátil. Za daného stavu tak súd považoval priznanú výšku finančného zadosťučinenia v sume 100 eur za primeranú, lebo zohľadnil, že cieľom existencie inštitútu finančného zadosťučinenia je okrem iného mať reálny a efektívny odradzujúci účinok vo vzťahu k dodávateľovi od upustenia a recidívy porušovania spotrebiteľských práv. Zároveň inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobkyne alebo kompenzáciu jej majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni satisfakcie a musí odradiť dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov.
14. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
V prejednávanej veci výška plnenia závisela od úvahy súdu. Úspech sa skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku. Žalobkyňa bola plne procesne úspešná čo do základu. Výška závisela od úvahy súdu, ktorú nemohla predvídať. Žalobkyňa bola plne procesne úspešná, lebo mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a výška plnenia závisela výlučne od úvahy súdu, preto má právo na plnú náhradu trov konania iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej).
Podľa rozhodovacej praxe Krajského súdu v Prešove konania, v ktorých rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy súdu, predstavujú výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania. Úvaha súdu sa môže týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia (nie základu uplatneného nároku). Pre priznanie plnej náhrady trov konania v tomto prípade nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu sporovej strany (v nepatrnej časti alebo prevažnej časti). Úvaha súdu o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo, spravidla o právne normy, v ktorých
je rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií, jeho samotné určenie (vyčíslenie) vyplýva z konkrétnych okolností danej veci. Pre priznanie plnej náhrady trov konania nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu (v nepatrnej časti alebo prevažnej časti), a to ani to, akú sumu v pomere k súdom priznanej sume strana uplatňovala. Za neúspech sa nepovažuje rozdiel medzi uplatňovanou a priznanou výškou nároku. Predpokladom pre aplikáciu tohto ustanovenia je výlučne skutočnosť, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu (pozri rozsudky Krajského súdu v Prešove napríklad sp. zn. 13Co/49/2018 zo dňa 28.1.2019, 24Co/49/2017 zo dňa 22.2.2018, 18Co/92/2018 zo dňa 16.01.2019).
O výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 C.s.p.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.