Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_19CoE-48-2020.pdf
PDF · 90.15 KB
Case nature
Subarea
19CoE/48/2020
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v exekučnom konaní oprávneného: Union zdravotná poisťovňa, a. s., so sídlom Karadžičova 10, 814 53 Bratislava, IČO: 36 284 831, proti povinnému: Q. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX/X, XXX XX O., pre vymoženie pohľadávky 336,89 EUR a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok č. k. 3Er/987/2012-13 zo dňa 13.08.2019 takto
rozhodol:
Z r u š u j e uznesenie a v r a c i a vec súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresný súd Kežmarok (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) o vymožení pohľadávky 336,89 EUR a trov exekúcie, na základe exekučného titulu - výkazu nedoplatkov č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.02.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 18.03.2011, rozhodol, cit.: ,,I. Exekúcia vedená súdnym exekútorom U.. G.. Q. M. pod sp. zn. EX 3895/2012 sa z a s t a v u j e .
II. Oprávnený sa z a v ä z u j e zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 61,97 EUR do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.“
III. Oprávnený a povinný n e m á j ú n á r o k na náhradu trov exekučného konania.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 9a ods. 1, § 57 ods. 1 písm. h), § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods. 1, § 203 ods. 2 veta prvá, § 243h ods. 1 prvá veta Exekučného poriadku; § 14 ods. 1, § 22 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov.
3. O trovách exekučného konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
4. V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že dňa 27.09.2012 súd prvej inštancie vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie č. XXXX XXXXXX *.
5. Podaním zo dňa 22.05.2017 bol súdu prvej inštancie doručený podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného. V podaní zároveň súdny exekútor uviedol, že si uplatňuje náhradu trov exekúcie vo výške 61,97 EUR.
6. Z podania povereného súdneho exekútora mal za to, že šetrením majetkovej podstaty povinného sa zistilo, že jeho majetkové pomery nevytvárajú reálny podklad pre úspešné vedenie exekúcie niektorým
zo zákonných spôsobov. Ďalšie vedenie exekúcie by preto bolo zbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.
7. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR (napr. I. ÚS 398/2012, III. ÚS 185/2012) ale aj z názorov právnej vedy (napr. JUDr. Marek Števček, PhD. Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, „Postavenie a funkcia inštitútu súdneho exekútora v systéme orgánov ochrany práva Slovenskej republiky v kontexte hrozby tzv. súkromnej justície“) súdny exekútor poverený exekučným súdom má postavenie orgánu verejnej moci, je „predĺženou rukou súdu“. Súd prvej inštancie tak uviedol, že oznámenie exekútora o nemajetnosti povinného je dostatočným dôkazom o tejto nemajetnosti pre súd a tento si nemusí overovať tvrdenia inej zložky justičného systému. Opačný prístup by bol v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Exekútor nemá právomoc rozhodovať o zastavení exekúcie, na to je oprávnený iba súd, avšak nesie zodpovednosť za podklady pre toto rozhodnutie, ktoré súdu ako orgán verejnej moci predkladá.
8. Ďalej konštatoval, že nemajetnosť povinného zaraďuje Exekučný poriadok medzi dôvody na zastavenie exekúcie. Zastavenie exekúcie z uvedeného dôvodu nie je podmienené ani súhlasom oprávneného, ktorý môže mať záujem na pokračovaní exekúcie z dôvodu očakávania, že povinný v budúcnosti nadobudne majetok, z ktorého bude možné uspokojiť pohľadávku.
9. Na základe uvedeného súd prvej inštancie rozhodol o zastavení exekúcie bez návrhu, na podnet súdneho exekútora, a to z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
10. K trovám exekutora uviedol, že tento vyčíslil a žiadal priznať náhradu trov exekúcie v celkovej výške 61,97 EUR s DPH, trovy exekúcie vyčíslil nasledovne: 1) v zmysle § 14 ods. 1 vyhlášky súdny exekútor žiadal priznať minimálnu odmenu za výkon exekučnej činnosti, - 33,19 EUR, preto priznal exekútorovi minimálnu odmenu v zmysle ust. § 14 ods. 1 vyhlášky, a to vo výške 33,19 EUR, 2) v zmysle § 22 ods. 1 vyhlášky žiadal súdny exekútor priznať náhradu hotových výdavkov vo výške 18,45 EUR, ktorú tvorila náhrada za poštovné vo výške 18,45 EUR. Súd priznal súdnemu exekútorovi poštovné vo výške 18,45 EUR, nakoľko poštovné bolo v spise súdneho exekútora preukázané pripojenými doručenkami. 3) V súlade s § 196 EP súd priznal poverenému exekútorovi z priznanej odmeny uplatnený nárok na 20 % DPH, teda priznal mu sumu 10,33 EUR zo sumy 51,64 EUR (33,19 EUR + 18,45 EUR).
11. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov ich nepriznal, keďže žiaden z účastníkov zastavenie konania nezavinil.
12. Proti tomuto uzneseniu a to proti výroku I., podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Mal za to, že u tvrdenej nemajetnosti je treba vychádzať z charakteru nemajetnosti ako stavu prechodného. Zastavenie exekúcie pre nemajetnosť v tomto štádiu konania považoval oprávnený za predčasné. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na Uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2CoE/218/2016. Konštatoval, že pre zastavenie exekúcie je potrebné nielen preukázanie aktuálneho nedostatku majetku, ale aj zistenie, že ide o dlhodobý, prípadne trvalý stav a nie je predpoklad nadobudnutia majetku v budúcnosti. V danom prípade povinný je fyzická osoba v produktívnom veku (XX rokov), čo svedčí v prospech argumentu a reálneho predpokladu, že povinný v budúcnosti nadobudne majetok, či už prostredníctvom výkonu zamestnania, podnikateľskej činnosti alebo na základe inej právnej skutočnosti. Oprávnený poukázal aj na skutočnosť, že povinný môže vlastniť hnuteľné veci, ktorých speňažením by mohlo prísť k uspokojeniu pohľadávky oprávneného, pričom túto skutočnosť nie je možné zistiť vykonaním lustrácií a pravdepodobne ani súdny exekútor, ani súd nezistili majetkové pomery povinného dôkladne. Zároveň podotkol, že v prípade, ak by bola predmetná exekúcia zastavená, hrozí, že právo oprávneného na zaplatenie pohľadávky vymáhanej v tomto exekučnom konaní bude premlčané, čím sa zmarí úspešné vymáhanie predmetnej pohľadávky.
13. Oprávnený navrhol uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť tak, že návrh súdneho exekútora na zastavenie exekúcie sa zamieta, alebo napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
14. K odvolaniu oprávneného sa vyjadril súdny exekútor. Namietal, že od začatia exekučného konania bola u povinného vylustrovaná priebežne negatívna majetková podstata, ktorá bola okrem iného podporená aj výpisom z Centrálneho registra exekúcií. Z vykonanej lustrácie majetkovej podstaty povinného bolo možné konštatovať jeho nemajetnosť, pričom ďalšie vedenie exekučného konania by bolo zbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 1 CoE/52/2013, podľa ktorého: ,,nie je rozhodujúca skutočnosť, že povinný v budúcnosti môže nadobudnúť majetok podliehajúci exekúcii, lebo pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 217 ods.1 v spojení s § 234 os.2 CSP)“. Tiež dal do pozornosti aj rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 4CoE/56/2018 vydané dňa 21.06.2018, v ktorom sa, okrem iného, v odôvodnení uvádza: „súd musí vychádzať zo stavu v čase vydania rozhodnutia a nie zo špekulatívnych záverov a domnienok, ktoré by v budúcnosti vôbec nemuseli nastať“. Svoje tvrdenie podporil ďalšími rozhodnutiami - Krajského súdu v Žiline sp.zn.1CoE/41/2012, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 41CoE/98/2019 zo dňa 25.04.2019. Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2CoE/375/2018 zo dňa 28.03.2019 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25CoE/73/2018 zo dňa 25.06.2019. Zároveň poukázal na skutočnosť, že zákonodarca vo veciach napadnutých od 01.04.2017 striktne ohraničil časový úsek (pri právnických osobách 30 mesiacov, resp. fyzických osobách 5 rokov), počas ktorého nebol vylustrovaný majetok u povinných osôb, po uplynutí ktorého exekútor má navrhnúť zastavenie exekúcie. V závere vyjadrenia dodal, že rozhodnutie súdu o zastavení exekúcie pre nemajetnosť nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci (res iudicatae) pre začatie exekučného konania o novom návrhu na vykonanie exekúcie medzi tými istými účastníkmi na podklade toho istého exekučného titulu (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn.: IV ÚS 452/2011 zo dňa 20.10.2011). Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.
15. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017), preskúmal napadnuté uznesenie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je dôvodné.
16. V zmysle čl. 46 os. 1 Ústavy Slovenskej republiky, integrálnou súčasťou súdnej ochrany v zmysle tohto článku je aj výkon vykonateľného rozhodnutia súdu. Právo na súdnu ochranu tak zahŕňa aj možnosť núteným spôsobom a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie, obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia v prípade, ak nebola splnená dobrovoľne.
17. Začaté exekučné konanie v zmysle zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017, možno v zmysle príslušných ustanovení tohto zákona skončiť zastavením exekúcie, upustením od vykonania exekúcie alebo vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie. Exekučný poriadok upravuje jediný spôsob, kedy sa exekúcia končí vydaním rozhodnutia exekučného súdu, a to zastavenie exekúcie. Kedy je možné exekúciu zastaviť, dotknutý zákon výslovne uvádza v ustanoveniach §§ 57 a 58. Súd môže exekúciu zastaviť na návrh aj bez návrhu, je však povinný skúmať existenciu dôvodov na jej zastavenie.
18. V zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
19. Zákonným predpokladom pre postup súdu podľa citovaného ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku je vykonať také náležité zistenia, z ktorého je možné nepochybne vysloviť záver o tom, že majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie.
20. Exekučné konanie je konaním návrhovým a ovládaným dispozičnou zásadou. Uvedené vyplýva z ustanovenia § 36 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého zároveň je možné vyvodiť, že proti vôli oprávneného nemožno v tomto konaní pokračovať. Oprávnený má tiež, v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. c/ Exekučného poriadku, právo navrhnúť zastavenie exekúcie.
21. Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že oprávnený sa podaným návrhom na vykonanie exekúcie domáha voči povinnému vymoženia sumy 336,89 Eur s príslušenstvom, a to na podklade vykonateľného
exekučného titulu, výkazu nedoplatkov č.k. XXXXXXXXXX zo dňa 23.02.2012. Vykonaním exekúcie súd prvej inštancie dňa 27.09.2012 poveril súdneho exekútora U. G.. Q. M..
22. V spise na čl. 11 sa nachádza podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie, v ktorom uvádza, že mu súd prvej inštancie doručil výzvu na vyjadrenie sa k možnému zastaveniu exekúcie. Na základe lustrácii majetku povinného zistil, že povinný nevlastní žiadny postihnuteľný majetok, ktorý by postačoval aspoň na úhradu trov exekúcie.
23. Súdny exekútor preto navrhol exekúciu zastavil a priznať mu trovy exekúcie vo výške 61,97 Eur.
24. Na základe takto zisteného skutkového stavu odvolací súd konštatuje nasledovné:
25. Postavenie oprávneného je významným z hľadiska toho, že súd musí na podnet súdneho exekútora o tom rozhodnúť za súčinnosti s oprávneným, a to nielen v tom zmysle, že oprávnený ako účastník konania môže významne ovplyvniť objasnenie otázok spojených s aktuálnou majetkovou situáciu povinného, ale tiež v tom zmysle, či u povinného nemožno v budúcnosti očakávať takú zmenu v jeho majetkovom postavení, že bude spôsobilý pohľadávku splniť, ale predovšetkým v tom zmysle, že pokiaľ by aj aktuálne majetkové pomery povinného neumožnili vykonať exekúciu, je potrebné, aby súdny exekútor realizoval súčinnosť s oprávneným vo vzťahu k zisteniu, či je oprávnený ochotný poskytnúť preddavok na trovy exekúcie, ak s jej zastavením, vzhľadom na aktuálne výsledky zistení súdneho exekútora, v súčasnosti nesúhlasí.
26. Aj keď súdny exekútor v podnete na zastavenie exekúcie uviedol, že povinný je nemajetný, aj prípadná súčasná nemajetnosť povinného neznamená, že v budúcnosti nie je možné očakávať zmenu jeho majetkových pomerov. U povinného nie je vylúčené, že v budúcnosti nadobudne majetok, ktorý môže podliehať exekúcii. Povinný je totiž v produktívnom veku a vzhľadom na to je tiež dôvodné predpokladať majetkovú zmenu na jeho strane.
27. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že oprávnený uviedol vo svojom odvolaní také relevantné skutočnosti, ktoré sú spôsobilé privodiť zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
28. Odvolací súd dodáva, že prihliadol na nesúhlas oprávneného so zastavením exekúcie. Aj keď ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku pre zastavenie exekúcie nevyžaduje súhlas oprávneného s takýmto rozhodnutím, predsa len, ak sa oprávnený domnieva, že nemajetnosť povinného je len stav prechodný, pretože vzhľadom na produktívny vek povinného možno predpokladať, že tento nejaký majetok v budúcnosti nadobudne, pričom toto konštatovanie oprávneného v súčasnosti nedokáže vyvrátiť ani súd, je na mieste aby sa v exekúcii pokračovalo. Odvolací súd nijakým spôsobom nespochybňuje zistenia súdneho exekútora, ani súdu prvej inštancie o súčasnej nemajetnosti povinného, avšak ak oprávnený žiada, aby sa v exekúcii pokračovalo aj napriek tomu, že povinný momentálne nemá majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť vymáhanú pohľadávku, je potrebné súhlasiť s oprávneným, že majetkové pomery povinného sa môžu v budúcnosti zmeniť. Oprávnený si musí byť vedomý toho, že pokračovaním v exekúcii sa budú trovy exekúcie navyšovať. Ak sa ďalším priebehom exekúcie v konečnom dôsledku preukáže nemajetnosť povinného, bude to práve oprávnený, ktorý bude povinný trovy exekúcie nahradiť. Ak je napriek všetkým skutočnostiam oprávnený odhodlaný podrobiť sa riziku vzniku ujmy, v podobe náhrady trov exekúcie, dôvod na zastavenie exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku nie je daný.
29. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
30. Úlohou súdu prvej inštancie bude pokračovať v exekúcii, pri realizácii ktorej bude dôsledne postupovať v zmysle vyššie uvedeného.
31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.