Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_20S-70-2019.pdf
PDF · 156.17 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/70/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu BRIstav, s.r.o., Topoľová 2768/13, Galanta, IČO: 36 753 904, zastúpeného advokátom JUDr. Albínom Lanczom, Mierová 1435/13, Galanta, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100507973/2019 zo dňa 25.02.2019, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1.
Rozhodnutím č. 100507973/2019 zo dňa 25.02.2019 žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Galanta č.1017532576/2018 zo 7. septembra 2018, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 2 308,33- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august2015.
2.
Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2015, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 100999955/2018 zo dňa 21.05.2018, pričom kontrolou predložených dokladov, záznamov DPH a údajov uvedených v daňovom priznaní dane z pridanej hodnoty bolo zistené, že daňový subjekt si uplatnil právo na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov na základe dodávateľských faktúr dodávateľa AMA TRADE, s.r.o., IČO 45 514 038 so sídlom v Galante ( jej právnym nástupcom na základe zlúčenia je spoločnosť Simple Rezistat, s.r.o., IČO 47 665 530), č. 150150 zo dňa 11.8.2015 a č. 150153 zo dňa 17.8.2015, vystavených v oboch prípadoch za upratovacie práce.
3.
Správca dane po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že nebolo preukázané, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené tak, ako ich deklaroval dokladmi daňový subjekt BRIstav, s.r.o., čím platiteľ porušil § 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. a preto mu nevzniklo právo na odpočítanie dane. Správca dane poukazoval na to, že skutočnosť, že žalobca práce fakturoval ďalej svojim odberateľom, nedokazuje, že tieto práce vykonala ním uvedená spoločnosť, keď neboli preukázané žiadnymi
relevantnými dôkazmi okrem predložených dokladov, pričom faktúra samotná je relevantným dôkazom iba ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. Poukazoval tiež na to, že dodávateľská spoločnosť, resp. jej nástupnícka spoločnosť, je nekontaktná a že jej konateľ z rozhodného obdobia (W. N.) vo veci ako svedok odmietol vypovedať.
4.
Žalovaný ako druhostupňový správny orgán svojim rozhodnutím zo dňa 25.02.2019, potvrdil prvostupňové rozhodnutie daňového úradu Trnava, pobočka Galanta. S odkazom na príslušné ustanovenia daňového poriadku a zákona č. 222/2004 Z. z. poukázal na to, že splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 24 ods. 1 preukazuje daňový subjekt, ktorý je platiteľ DPH, a ktorý je podľa tohto ustanovenia povinný preukázať aj skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly, teda v procese dokazovania je ťažisko dôkazného bremena na daňovom subjekte. Mal za to, že overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený a preto sa musí overiť, či údaje uvedené vo faktúre dokladujú predmetnú skutočnosť (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp zn. 8Sžf/40/2015 z 28. septembra 2017). Žalovaný tiež v tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. februára 2011, z ktorého časť odcitoval a uviedol, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorá sa zaoberá otázkou daňového bremena vyplýva, že pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je nepostačujúce len predloženie faktúry, prípadne s položkami v prílohe, a ak správca dane nadobudne oprávnené pochybnosti o reálnosti posudzovaného plnenia a tieto pochybnosti daňovému subjektu oznámi, je daňový subjekt povinný obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej daňovej transakcie a predložiť, resp. navrhnúť vykonať také dôkazy, ktoré vzniknuté pochybnosti odstránia. Tiež uviedol, že je potrebné vychádzať z toho, že daňový subjekt, ktorý sa správa ako starostlivý hospodár, má byť už pri uzatváraní obchodno-záväzkových vzťahov obozretný pri výbere svojho obchodného partnera a vykonať všetky dostupné rozumné opatrenia, aby sa pri preukazovaní svojich nárokov, a to zvlášť vo vzťahu k štátnemu rozpočtu, vyhol dôkaznej núdzi dodajúc, že medzi rozumné opatrenia nepochybne patrí aj vhodná úprava vzájomných zmluvných vzťahov, a to najmä pokiaľ ide o dojednanie povinností zhotoviteľa resp. poskytovateľa služby, poskytnúť objednávateľovi dostatok relevantných a verifikovaných podkladov o reálnom poskytnutí služby konkrétnymi fyzickými osobami, o mieste, čase a spôsobe plnenia.
5.
Žalovaný poukázal na to, že v danom prípade daňový subjekt preukazoval uskutočnenie zdaniteľného obchodu prakticky len spornými faktúrami, ktoré však ani dostatočne jasne neidentifikujú predmet zdaniteľného obchodu, pretože neobsahujú položkovitý rozpis vykonaných služieb, teda aké konkrétne práce sú fakturované, identifikáciu konkrétneho miesta a času ich vykonania s tým, že za mernú jednotku prác faktúry určujú ks a za množstvo 1,00, pričom neposkytujú žiadnu informáciu o parametroch týchto prác. Z tejto situácie preto uzavrel, že je dôvodné konštatovať, že daňový subjekt neuniesol nielenže dôkazné bremeno svojich tvrdení, ale ani bremeno tvrdenia, pretože nedisponoval tomu zodpovedajúcimi faktúrami a je fakticky nemožné preukázať materiálnu existenciu, resp. vykonanie 1 ks upratovacích prác, pričom podľa žalovaného je nanajvýš neobvyklé, aby sa plnenia realizovali bez toho, aby boli premietnuté do príslušných listinných dokladov. S poukazom na uvedenú dôkaznú situáciu podľa jeho názoru neobstojí argumentácia daňového subjektu judikatúrou SDEÚ vo veci C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid a to z dôvodu, diferentnosti skutkových okolností, keď vo veci C-80/11 a C-142/11 bolo spochybnené dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom, pretože z účtovníctva dodávateľa vyplynulo, že v čase dodania nedisponoval dostatočným množstvo tovaru, avšak v preverovanom prípade, bol daňový subjekt priamym účastníkom zdaniteľných obchodov deklarovaných spornými faktúrami, sám dodané služby preberal a ďalej, ako sám uvádza, ich fakturoval svojim odberateľom a teda neexistuje možnosť, že by nevedel, kto deklarované plnenia skutočne vykonal a preto ho v žiadnom prípade nie je možné považovať za dobromyseľného odberateľa, ako to tvrdí.
6.
Podľa žalovaného v daňovom konaní nebolo preukázané skutočné prijatie deklarovaných služieb od dodávateľa uvedeného na faktúrach, preto neprichádzalo do úvahy vedenie dokazovania na preukázanie, že daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení spojenom s daňovým únikom alebo podvodným konaním, ako to v odvolaní daňový subjekt
aj s poukazom na judikatúre SDEÚ namietal, pretože táto judikatúra sa týka prípadov, keď sa reálne uskutočnené preverované transakcie daňového subjektu dostanú do súvisu s podvodným konaním, z ktorého vznikla daňová strata, pričom v takýchto prípadoch nesie správca dane dôkazné bremeno na preukázanie, že kontrolovaný daňový subjekt o spojení jeho obchodných transakcií s podvodným konaním vedel alebo mohol vedieť, prípade či v rámci primeranej obozretnosti prijal opatrenia, aby sa nezúčastnil podvodného konania.
7.
Poukázal tiež na to, že daňový subjekt, na ktorom dôkazné bremeno leží, okrem sporných faktúr nepredložil v procese daňovej kontroly, v rámci vyrubovacieho konania, ani počas odvolacieho konania žiadne dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, nezúčastnil sa procesných úkonov - výsluchov svedkov, v rámci ktorých bol oprávnený klásť svedkom otázky, nezúčastnil sa na prerokovaní jeho pripomienok k protokolu, teda ku svojim právam a povinnostiam zaujal výrazný pasívny postoj. Vykonanie obhliadky stavieb, na ktorých mali byť zrealizované faktúrami deklarované práce, by podľa žalovaného neviedlo k relevantným zisteniam, teda kto predmetné práce vykonal, pretože samotná existencia plnenia nepreukazuje jeho faktického vykonávateľa.
8.
Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia. Namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane, sú nezákonné, nakoľko žalovaný, ako aj správca dane nezistili spoľahlivo skutkový stav veci, ich rozhodnutia sú neurčité, nepresvedčivé a nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, vo veci nebolo vykonané náležité a dostatočné dokazovanie, vykonané dôkazy boli nesprávne vyhodnotené a záver, ku ktorému žalovaný a správca dane dospeli, nezodpovedá vykonanému dokazovaniu a zásadám logického myslenia a uvažovania. Rovnako mal za to, že závery žalovaného a správcu dane sú nepreukázané, často nepravdivé a účelovo prezentované, sú v rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim z administratívneho spisu a nemajú v ňom oporu. Tiež namietal, že v konaní žalovaného i správcu dane došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonných rozhodnutí.
9.
Za najzávažnejší nedostatok rozhodnutí žalobca považoval podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, v dôsledku čoho je podľa neho napadnuté rozhodnutie nezákonné. Mal za to, že správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v rozpore s príslušnými ustanoveniami daňového poriadku, najmä ustanoveniami § 3 a § 24, keď v rozpore s uvedenými ustanoveniami a bez náležitého zdôvodnenia správca dane odmietol vykonať navrhnuté dôkazy, ktorých vykonanie bolo navrhnuté za účelom preukázania jeho tvrdenia v rámci jeho dôkaznej povinnosti, a ktoré podľa jeho názoru boli spôsobilé preukázať reálne vykonanie všetkých zdaniteľných plnení.
10.
Žalobca poukazoval na to, že správca dane pri svojom rozhodovaní ignoroval pomerne rozsiahlu judikatúru, či už Súdneho dvora EÚ, ale aj Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, ktorá sa obdobnými prípadmi zaoberá a mnohé sporné otázky, ktoré sa vyskytovali v tomto prípade, vyhodnocuje inak resp. v prospech daňového subjektu.
11.
Žalobca sa nestotožnil so závermi správcu dane, že porušil ustanovenie § 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, keď uzavrel, že žalobca ani uvedený dodávateľ vierohodným a nespochybniteľným spôsobom nepreukázali, že dodanie služieb uvedených na faktúrach sa reálne uskutočnilo, a teda nepreukázali, že boli dodané fakturované služby pre žalobcu, čím nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti a na druhej strane splnené podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane. Mal za to, že uvedené závery správcu dane vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú v rozpore so zákonom, ako aj konštantou judikatúrou slovenských súdov, ako aj Súdneho dvora EÚ a rovnako sú nepreskúmateľné, pretože v danom prípade nebol dostatočne zistený skutkový stav veci pre jej riadne posúdenie.
12.
Poukazoval tiež na to, že počas celej daňovej kontroly bol voči správcovi dane súčinný, predložil mu všetky podklady potrebné na preverenie oprávnenosti odpočítania dane z predmetných dodávateľských faktúr a poskytol mu všetky potrebné vysvetlenia. Preto mal za to, že v danom prípade boli z jeho strany splnené všetky zákonné podmienky na riadne uplatnenie práva na odpočítanie dane. S poukazom na ustanovenia § 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH tvrdil, že zdaniteľné obchody, konkrétne poskytnutie služieb, ktoré boli predmetom fakturácie, boli v danom prípade jednoznačne dodané, boli poskytnuté resp. dodané platiteľom dane a tieto dodané služby použil na uskutočnenie svojich plnení pre svojich odberateľov a disponuje faktúrou od platiteľa (dodávateľa), ktorá spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti.
13.
Žalobca sa nestotožnil s dôvodom, pre ktorý mu správca dane nepriznal právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa AMA TRADE s.r.o., spočívajúcim v tom, že pri výkone daňovej kontroly nebolo preukázané, že zdaniteľné obchody deklarované na dodávateľských faktúrach boli uskutočnené týmto dodávateľom, pričom uviedol, že takýto záver správcu dane je v rozpore s obsahom administratívneho spisu a formulácia uvedeného záveru je predčasná a vyplýva z nedostatočného zistenia skutkového stavu veci a tiež z nesprávneho právneho posúdenia veci.
14.
Zastal názor, že vykonal všetko, čo bolo možné od neho objektívne požadovať, aby preukázal, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúre, konkrétne, že: 1. predložil správcovi dane príslušné faktúry vystavené dodávateľom, 2. preukázal správcovi dane úhradu predmetných faktúr, 3. prijaté plnenia použil na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení (fakturoval ich ďalej svojim odberateľom, čím bola preukázaná ekonomická opodstatnenosť týchto plnení). Tiež poukázal na to, že v rámci svojich zákonných možností a schopností dodržal náležitú starostlivosť a vykonal pred dodaním služieb všetko, čo je možné od neho požadovať, aby si preveril dodávateľa, s ktorým prichádza do obchodného styku, keď z verejne dostupných zdrojov nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla u neho vyvolať akúkoľvek pochybnosť o jeho spoľahlivosti.
15.
Poukazoval na to, že ešte vo svojom vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole, ktoré podal dňa 11.06.2018, navrhoval vykonať vo vyrubovacom konaní obhliadky jednotlivých stavieb, kde boli predmetné fakturované služby vykonané s tým, že bol pripravený zabezpečiť pre správcu dane aj dokumentáciu k vykonaným prácam, ďalej navrhol vypočuť jeho zamestnancov, ktorí pracovali na stavbách, na ktorých došlo k dodaniu fakturovaných služieb za účelom preukázania reálneho vykonávania týchto prác, ako aj vypočuť konateľa spoločnosti AMA TRADE s.r.o. Namietal, že správca dane uvedené dôkazy vo vyrubovacom konaní nevykonal, pričom k návrhu na vykonanie obhliadok správca dane uviedol, že ho nevykonal, nakoľko to považoval za bezpredmetné, a čo sa týka nevykonania navrhovaných výsluchov zamestnancov, správca dane ani žalovaný žiadnym spôsobom nezdôvodnili, prečo tieto dôkazy odmietli vykonať. Vo vzťahu k výsluchu konateľa poukázal na to, že po tom, čo tento bol predvedený a odmietol vypovedať, správca dane už žalobcu žiadnym spôsobom nepožiadal o súčinnosť pri zabezpečení tejto osoby. S poukazom na uvedené mal žalobca za to, že napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie správcu dane je nepreskúmateľné, pričom odmietnutím vykonania navrhnutých dôkazov správca dane znemožnil splnenie jeho dôkaznej povinnosti na preukázanie oprávnenosti jeho nároku na odpočítanie dane, pretože tieto dôkazy boli spôsobilé preukázať tvrdenia o reálnom vykonaní všetkých zdaniteľných plnení.
16.
Žalobca namietal, že mu nie je možné pripisovať na ťarchu zodpovednosť za riadne vedenie účtovnej agendy dodávateľa s následkom odopretia práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených týmto subjektom, nakoľko ide o skutočnosti, ktoré nastali mimo jeho sféru a tieto nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť.
17.
Poukazoval tiež na to, že už pri výkone daňovej kontroly predložil správcovi dane celú svoju účtovnú agendu týkajúcu sa kontrolovaného zdaňovacieho obdobia, ktorej obsahom boli okrem príslušných dodávateľských a odberateľských faktúr, príjmových a výdavkových pokladničných dokladov a výpisov z účtu žalobcu, aj ďalšie dokumenty (súpisy prác, záznam, poznámky a iné) týkajúce sa jednotlivých
preverovaných zdaniteľných plnení, ktoré preukazujú ich reálne uskutočnenie, pričom z konania a najmä záverov správcu dane je evidentné, správca dane sa s týmito dokumentmi vôbec nezaoberal a ani sa s nimi neoboznámil v rámci výkonu daňovej kontroly, pričom tieto dokumenty ani neuviedol v protokole z daňovej kontroly zo dňa 21.05.2018. Z dôvodu, že správca dane listinné dôkazy preukazujúce dodanie fakturovaných služieb prehliadol, pripojil tieto k žalobe na preukázanie oprávnenosti jeho nároku na odpočítanie dane z príslušných faktúr. Žalobca s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/17/2016 zo 17. januára 2017 dôvodil, že súd by sa mal pri svojom rozhodovaní týmito novými dôkazmi zaoberať a následne vo svojom rozhodnutí sa s nimi aj vysporiadať. V súvislosti s predloženými súpismi subdodávateľských prác uviedol, že tieto obsahujú presný položkovitý rozpočet druhu a rozsahu jednotlivých vykonaných prác, ako aj miesto vykonania týchto prác a tiež dátum plnenia, ktorý je totožný s dátumom dodania uvedeným na faktúrach dodajúc, že tieto súpisy dostatočne preukazujú, že dodanie služieb uvedených na faktúrach sa reálne uskutočnilo, nakoľko v opačnom prípade nebol dôvod, aby svojím podpisom potvrdzoval prevzatie vykonaných prác. V tejto súvislosti zopakoval, že pochybnosť správcu dane vyvracia tiež skutočnosť, že dodané práce následne ďalej dodal ako súčasť celého diela hlavnému investorovi.
18.
Žalobca, rovnako ako v odvolaní, poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ, konkrétne na rozsudok v spojených veciach C-80/11 (Mahagében Kft) a C-142/11 (Péter Dávid), rozsudok vo veci C.324/11 (Gábor Tóth) majúc za to, že je možné ich plne aplikovať na daný prípad. Tiež poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 z 15. marca 2011 a sp. zn. 4Sžfk/67/2017 zo 4. decembra 2018.
19.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci uviedol, že z dokazovania, ktoré v konaní viedol správca dane, vyplynuli oprávnené pochybnosti o tom, že služby poskytol na preverovaných faktúrach uvedený dodávateľ. Spoločnosť AMA TRADE, s.r.o. zmenila od 11.08.2016 obchodné meno a sídlo - Nikolia, s.r.o., Karpatské námestie 10, Bratislava. Dňom 29.09.2016 spoločnosť Nikolia, s.r.o. zanikla v dôsledku zlúčenia, jej právnym nástupcom je spoločnosť - Simple Rezistat, s.r.o., Gorkého 10, Bratislava-mestská časť Staré Mesto 811 01. V zmysle uvedeného dňa 02.11. 2017 vykonal správca dane v spoločnosti Simple Rezistat, s.r.o. miestne zisťovanie za účelom preverenia sídla spoločnosti. Na adrese sídla spoločnosti sa nachádza poschodová budova, kde sídli Akadémia vzdelávania. Spoločnosť na uvedenej adrese nemala označené svoje obchodné meno. Na adresu sídla uvedeného v obchodnom registri bola zaslaná Výzva č. 102311005/2017, podľa ktorej mala spoločnosť Simple Rezistat, s.r.o. v lehote 8 dní odo dňa doručenia tejto výzvy predložiť daňovú a účtovnú evidenciu vrátane dokladov za rok 2015 spoločnosti AMA TRADE, s.r.o. Zásielka sa vrátila na daňový úrad s poznámkou pošty: “ adresát je neznámy“. Konateľom spoločnosti AMA TRADE, s.r.o. bol od 24.06.2015 Felix Dömény. Správca dane počas daňovej kontroly aj vyrubovacieho konania vykonal neúspešné úkony smerujúce k zabezpečeniu jeho svedeckej výpovede. Menovaný vo vyrubovacom konaní, po jeho predvedení, pred správcom dane odmietol vo veci vypovedať.
20.
K tvrdeniu žalobcu, že správca dane mu pripisoval na ťarchu skutočnosti, ktoré nastali mimo jeho dosah - nekontaktnosť dodávateľskej spoločnosti, resp. jej konateľa a zodpovednosť za riadne vedenie účtovnej agendy, žalovaný uviedol, že v danom prípade bolo vedené dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných spornými faktúrami, pričom vykonaným dokazovaním bolo spochybnené poskytnutie služby uvedenou dodávateľskou spoločnosťou, pričom skutočnosti ohľadne deklarovaného dodávateľa boli v konaní zistené, ale neboli pripísané na ťarchu žalobcu, ktorý mal procesnú povinnosť v prípade zistenia pochybnosti o reálnosti dodania služieb svoje nároky preukázať.
21.
Žalovaný tiež poukázal na to, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2015 spoločne aj s daňovými kontrolami za zdaňovacie obdobia január 2015 až august 2015, pričom zistil, že dodávateľmi žalobcu boli spoločnosti TRADE CENTRUM s.r.o. a KREMSTAL Development, s.r.o., W.H. Philip, s.r.o., MARMANDE s.r.o., AMA TRADE, s.r.o., teda všetko subjekty, u ktorých nebolo potvrdené dodanie preverovaných plnení žalobcovi doplniac, že keďže zjavne nešlo o jednorazové obchodovanie so subjektmi s takýmito rysmi výkonu ekonomickej činnosti, je namieste záver, že žalobca nepreukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou
starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie obchodu, čo do osoby dodávateľa, nebude spochybnené.
22.
K tvrdeniu žalobcu, že predložil všetky podklady na preverenie oprávnenosti odpočítania dane, uviedol, že v danom prípade žalobca preukazoval uskutočnenie zdaniteľného obchodu prakticky len spornými faktúrami, ktoré však ani dostatočne jasne neidentifikujú predmet zdaniteľného obchodu, pretože neobsahujú položkovitý rozpis vykonaných služieb, teda aké konkrétne práce sú fakturované, identifikáciu konkrétneho miesta a času ich vykonania. Za mernú jednotku prác faktúry určujú ks a za množstvo 1,00, pričom neposkytujú žiadnu informáciu o parametroch takéhoto 1 ks upratovacích prác. Podľa názoru žalovaného v prípade žalobcu je dôvodné konštatovať, že neuniesol nielen dôkazné bremeno svojich tvrdení, ale ani bremeno tvrdenia, pretože nedisponoval tomu zodpovedajúcimi faktúrami, pričom z administratívno-technického hľadiska určite nemohol byť problém, aby skutočnosti uvedené v súpisoch boli situované priamo v texte faktúry, ak by odrážali objektívnu realitu. Mal za to, že na zistený skutkový stav boli správne aplikované príslušné ustanovenia zákona o DPH a že žalobca nesplnil podmienky, ktoré zákon o DPH s uznaním odpočítania dane spája, a preto mu bol z tohto dôvodu vyrubený rozdiel dane za kontrolované zdaňovacie obdobie. V súvislosti s namietaným nevykonaním dôkazov uviedol, že vzhľadom k tomu, že spornou skutočnosťou bolo, či plnenie dodal dodávateľ uvedený na faktúre, by vykonanie obhliadky stavieb, na ktorých mali byť zrealizované faktúrami deklarované práce neviedlo k relevantným zisteniam, kto predmetné práce vykonal. Konateľ AMA TRADE, s.r.o., Felix Dömény, odmietol pred správcom dane vypovedať. Vypočutie vlastných zamestnancov žalobca nenavrhol, len vyhlásil, že v prípade potreby zabezpečí ich vypočutie. Rovnako však, ako v prípade obhliadky stavieb, by ich vykonanie neviedlo k relevantným zisteniam ohľadne faktického dodávateľa plnenia.
23.
K argumentácii judikatúrou SDEÚ žalovaný s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/63/2015 konštatoval, že v danom prípade sa vychádzalo zo správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaní neboli osvedčené dôvody na presun dôkazného bremena zo žalobcu na správcu dane dodajúc, že nikde nie je v rozhodnutiach uvedený ako dôvod neuznania odpočítania dane účasť žalobcu na podvodnom konaní vo vzťahu k právnej regulácii DPH a preto ani nebolo ich dôkaznou povinnosťou preukazovať vedomosť žalobcu o tom, že sa prijatím plnenia nejakého podvodného konania zúčastňuje.
24.
Vo vzťahu k argumentácii judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalovaný uviedol, že judikatúra, ktorá sa zaoberá dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ustálila sa však v tých intenciách, že nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu, preberací protokol, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takého zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov, pričom tak tomu bolo aj prejednávanom prípade, kedy správca dane zistil, že sú tu oprávnené pochybnosti, že plnenie poskytol faktúrami deklarovaný dodávateľ a preto bolo na žalobcovi, aby predložením iných dôkazov, ako dôvodne spochybnených faktúr, obnovil dôveryhodnosť spochybnenej daňovej transakcie, čo žalobca neurobil a preto mu bolo opodstatnene neuznané odpočítanie dane. Rovnako za zjavne neaplikovateľný žalovaný považoval aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011, v ktorom najvyšší súd vyslovil, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, pričom k uvedenému v danom prípade nedošlo.
25.
K vyjadreniu žalovaného sa replikou vyjadril právny zástupca žalobcu, ktorý uviedol, okrem iného, že pokiaľ žalovaný uvádza, že z vykonaného dokazovania vyplynuli pochybnosti, že služby poskytol na preverovaných faktúrach uvedený dodávateľ, ktorý rok po vykonaní zdaniteľných plnení zmenil obchodné meno a sídlo a následne zanikol zlúčením s nekontaktnou spoločnosťou, považuje túto argumentáciu za účelovú a zavádzajúcu nakoľko v čase plnenia bola spoločnosť kontaktnou, v rámci svojich možností a schopností vykonal za účelom preverenia dodávateľa všetko, čo možno od neho
požadovať a z verejne dostupných zdrojov nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by u neho mohla vyvolať pochybnosť o spoľahlivosti dodávateľa. Má za to, že ani odopretie výpovede konateľa dodávateľa nemôže byť dôvodom nepriznania práva na odpočítanie dane a že dôvodom odopretia výpovede svedka mohol byť práve represívny spôsob zabezpečovania jeho účasti. Skutočnosť, že správca dane nereagoval na jeho návrh na vypočutie svedka, ktorého účasť by osobne zabezpečil, považuje žalobca za porušenie jeho procesných práv.
26.
K argumentácii žalovaného týkajúcej sa iných dodávateľov v rámci iných daňových kontrol poukázal na to, že správnou žalobou napadol aj ďalšie rozhodnutia žalovaného, v ktorých sa vyskytovali žalovaným uvádzané spoločnosti, ktoré boli v čase realizácie zdaniteľných plnení a mnohé z nich sú aj dodnes, riadne existujúce spoločnosti a osoby, s ktorými konal boli riadnym a skutočnými konateľmi týchto spoločností, pričom niektoré z týchto osôb aj boli správcom dane v príslušných daňových kontrolách vypočuté a potvrdili realizáciu zdaniteľných plnení, teda nešlo o fiktívne spoločnosti, ale reálne komunikujúce spoločnosti, ktoré mu dodali deklarované zdaniteľné plnenia.
27.
K tvrdeniu žalovaného, že predložené faktúry dostatočne neidentifikujú predmet zdaniteľného obchodu, pretože neobsahujú položkovitý rozpis služieb, teda aké konkrétne práce sú fakturované, nakoľko je nemožné preukázať materiálnu existenciu resp. vykonanie 1 ks prác bez bližšej špecifikácie uviedol, že tieto vyjadrenia vníma len ako snahu žalovaného o nezákonné rozširovanie povinnosti v rámci jeho dôkazného bremena, pretože, podľa jeho názoru vytýkané nedostatky nepatria medzi skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, ktoré tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Okrem toho poukázal na to, že spolu so správnou žalobou predložil súdu aj ďalšie dôkazy preukazujúce dodanie fakturovaných služieb, ktoré dokumenty správca dane pri výkone daňovej kontroly, napriek ich predloženiu, prehliadol a vôbec sa s nimi nezaoberal dodajúc, že ide o súpisy subdodávateľských prác, ktoré obsahujú presný položkovitý rozpočet druhu a rozsahu jednotlivých vykonaných prác, ako aj miesto vykonania týchto prác a tiež dátum plnenia, ktorý je totožný s dátumom dodania uvedeným na faktúre.
28.
K nevykonaniu dôkazov, ktoré podľa jeho názoru mali spolu s ďalšími dôkazmi (súpisy subdodávateľských prác) preukázať, že zdaniteľné obchody deklarované na dodávateľských faktúrach boli uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúre skonštatoval, že v danom prípade nebol dostatočne a spoľahlivo zistený skutkový stav veci pre jej riadne posúdenie, keďže vo veci nebolo vykonané náležité a dostatočné dokazovanie čo má za následok, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné, nejasné, nepresvedčivé a nepreskúmateľné.
29.
K argumentácii žalovaného vo vzťahu k judikatúre SD EÚ a NS SR zotrval na tom, že dôvody, pre ktoré mu správca dane nepriznal právo na odpočítanie dane nie sú v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ, ako aj judikatúry NS SR dôvodmi pre zamietnutie práva na odpočítanie dane a preto mal za to, že závery správcu dane a žalovaného prezentované v napadnutom rozhodnutí, ako aj v rozhodnutí správcu dane vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a sú v rozpore s konštantnou judikatúrou slovenských súdov, ako aj Súdneho dvora EÚ. Mal za to, že v daňovom konaní uniesol svoje dôkazné bremeno v rozsahu vyplývajúcom z príslušných ustanovení daňového poriadku, ako aj definovanom príslušnou judikatúrou a na základe dôkazov predložených správcovi dane riadne preukázal splnenie všetkých zákonných podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane, keď bolo dostatočne preukázané, že zdaniteľné plnenia boli uskutočnené tak, ako ich deklaroval predloženými dokladmi. Záverom poukázal na to, že mu nie je zrejmé, na základe akých iných a ďalších dôkazov mal podľa názoru správcu dane obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, keď dokumenty, ktoré správcovi dane predložil, jasne preukazujú uskutočnenie zdaniteľného plnenia deklarovaného spornými faktúrami. S poukazom na uvedené navrhol správnemu súdu, aby rozhodol v zmysle uplatneného žalovaného návrhu.
30.
K vyjadreniu žalobcu žalovaný podal písomné stanovisko, v ktorom zotrval na argumentácii uvedenej v jeho predchádzajúcom podaní a v žalobou napadnutom rozhodnutí.
31.
Podľa § 6 ods. 1 SPP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.
Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
Podľa § 183 SSP žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.
Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.
Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 74 ods. 1 písm. f) zákona č. 222/2004 Z. z. faktúra vyhotovená osobou podľa § 72 musí obsahovať množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby.
32.
Súd prejednal vec za neprítomnosti účastníkov konania, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní vopred ospravedlnili a s procesným postupom súdu vyslovili súhlas, oboznámil sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.
33.
Podľa obsahu spisového materiálu žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 25.02.2019 potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 07.09.2018, ktorým žalobcovi bol za zdaňovacie obdobie august 2015 vyrubený rozdiel na dani z pridanej hodnoty v sume 2 308,33 Eur na základe neuznania práva na odpočítanie dane z faktúr dodávateľa AMA TRADE, s.r.o. č. 150150 a 150153 vystavených za dodávky upratovacích prác.
34.
V obsahu odôvodnenia rozhodnutia žalovaný (okrem iného) konštatoval, že daňový subjekt preukazoval uskutočnenie zdaniteľného obchodu prakticky len sporným faktúrami, ktoré však ani dostatočne jasne neidentifikujú predmet zdaniteľného obchodu, a to predovšetkým preto, lebo neobsahujú položkovitý rozpis vykonaných služieb, teda aké konkrétne práce sú fakturované, identifikáciu konkrétneho miesta a času ich vykonania, rozsah deklarovanej služby nie špecifikovaný písomnou dohodou účastníkov zmluvného vzťahu. Za mernú jednotku prác faktúry určujú ks, a za množstvo 1,00, pričom neposkytujú žiadnu informáciu o parametroch 1 ks prác. Za tejto situácie je potom dôvodné konštatovať, že daňový subjekt neuniesol nielenže dôkazné bremeno svojich tvrdení, ale ani bremeno tvrdenia, pretože nedisponoval tomu zodpovedajúcimi faktúrami s náležitou vypovedacou hodnotou a je fakticky nemožné preukázať materiálnu existenciu, resp. vykonanie 1 ks upratovacích prác. Je nanajvýš neobvyklé, aby sa plnenia realizovali bez toho, aby boli premietnuté do príslušných listinných dokladov. Potrebu písomných dôkazov preukazujúcich reálnosť fakturovaného plnenia si pritom vyžaduje nielen samotná ochrana subjektov v rámci obchodno-záväzkových vzťahov, ale aj dôkazná povinnosť daňového subjektu. Realizáciu zdaniteľného obchodu je tak daňový subjekt v rámci svojho dôkazného bremena povinný preukázať aj inými bežnými dokladmi používanými v obchodnom styku, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie predmetného obchodu, prípadne čímkoľvek, čo by preukazovalo reálnosť samotného obchodu, čím sa má pochopiteľne na mysli aj realizovanie obchodu osobou uvedenou na faktúre.
35.
Vzhľadom na zistenú dôkaznú situáciu podľa názoru odvolacieho neobstojí argumentácia daňového subjektu judikatúrou ESD. V preverovanej veci rozsudok ESD vo veci C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid, na ktoré daňový subjekt poukazuje, nie sú aplikovateľné, a to z dôvodu diferentnosti skutkových okolností. Vo veci C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid bolo spochybnené dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom, pretože z účtovníctva dodávateľa vyplynulo, že v čase dodania nedisponoval dostatočným množstvom tovaru.
36.
V preverovanom prípade bol daňový subjekt priamym účastníkom zdaniteľných obchodov deklarovaných spornými faktúrami, sám dodané služby preberal a ďalej, ako sám uvádza, ich fakturoval svojim odberateľom. Neexistuje teda možnosť, že by nevedel, kto deklarované plnenia skutočne vykonal, a preto ho v žiadnom prípade nie je možné považovať za dobromyseľného odberateľa tak, ako to tvrdí. Ani rozsudok SD EÚ C-324/11 (I. F.) nie je podľa odvolacieho orgánu spôsobilý spochybniť správnosť postupu a rozhodnutia správcu dane, pretože zo strany správcu dane bolo preukázané, že daňový subjekt nesplnil podmienky na vznik nároku na odpočítanie DPH podľa zákona o DPH, keď nebolo preukázané, že by v jednotlivých faktúrach deklarovaní dodávatelia príslušné služby daňovému subjektu reálne dodali.
37.
Vzhľadom na to, že v daňovom konaní nebolo preukázané skutočné prijatie deklarovaných služieb od dodávateľov uvedených na faktúrach, neprichádzalo do úvahy vedenie dokazovania na preukázanie, že daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení spojenom s daňovým únikom alebo podvodným konaním, ako to v odvolaní namieta daňový subjekt s poukazom
na označené rozsudky ESD. Táto judikatúra sa týka prípadov, keď sa reálne uskutočnené preverované transakcie daňového subjektu dostanú do súvisu s podvodným konaním, z ktorého vznikla daňová strata. V takýchto prípadoch nesie správca dane dôkazné bremeno na preukázanie, že kontrolovaný daňový subjekt o spojení jeho obchodných transakcií s podvodným konaní vedel alebo mohol vedieť, prípadne, či v rámci primeranej obozretnosti prijal opatrenia, aby sa nezúčastnil podvodného konania. O takúto situáciu však v prejednávanej veci nejde, a preto je poukazovanie žalobcu na spomenutú judikatúru neopodstatnené.
38.
Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ako vyplýva i z judikatúry vnútroštátnych súdov rešpektujúcej judikatúru ESD. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho požitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je „esenciálnou“ podmienkou pre odpočítanie dane. Dodávatelia nijakým spôsobom nepreukázali, že vo faktúrach deklarované služby aj skutočne dodali a zároveň, že práve títo dodávatelia boli priamymi účastníkmi, ktorí služby najskôr preberali a následne ďalej predali daňovému subjektu.
39.
Z dokazovania, ktoré v konaní viedol správca dane, vyplynuli oprávnené pochybnosti, že služby poskytli dodávateľa na nich uvedený. Daňový subjekt spornými faktúrami nepreukázal, že mu boli služby dodané deklarovanými odberateľmi, pričom preverenie reálnosti dodania služieb sa nepreukázalo ani dokazovaním, keď svedok W. N., bývalý konateľ spoločnosti MARMANDE, s.r.o. odmietol vo veci vypovedať a účtovná evidencia spoločnosti AMA TRADE, s.r.o. je pre správcu dane nedostupná. Spoľahlivé a riadne zistenie skutkového stavu si podľa názoru odvolacieho orgánu nevyžadovalo vykonať dôkazy, navrhnuté daňovým subjektom. Správca dane, viazaný zásadou prejednávacou a nie vyšetrovacou, nie je povinný viesť dokazovanie dovtedy, kým sa nepreukážu tvrdenia daňového subjektu. Daňový subjekt, na ktorom dôkazné bremeno leží, okrem sporných faktúr nepredložil v procese daňovej kontroly, v rámci vyrubovacieho ani počas odvolacieho konania žiadne dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, nezúčastnil sa procesných úkonov - výsluchov svedkov, v rámci ktorých bol oprávnený klásť svedkom otázky, nezúčastnil sa na prerokovaní jeho pripomienok k protokolu o daňovej kontrole, teda k svojim právam a povinnostiam zaujal výrazný pasívny postoj. Vykonanie obhliadky stavieb, na ktorých mali byť zrealizované faktúrami deklarované práce, by podľa názoru odvolacieho orgánu neviedlo k relevantným zisteniam, teda kto predmetné práce vykonal, rovnako ani výpovede daňovým subjektom bližšie neidentifikovaných svedkov (zamestnancov, resp. osoby oprávnené konať v mene odberateľov).
40.
V danom prípade podľa zistenia súdu vo veci konajúce a rozhodujúce správne orgány vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotili vecne správne a v súlade s ich logickým významom, v konaní sa nedopustili procesných pochybení, ktorých následkom by mohlo byť vydanie nezákonného rozhodnutia, a v obsahu svojich rozhodnutí, v ktorých zrozumiteľne vysvetlili dôvody prijatých záverov, sa vysporiadali s celým rozsahom argumentácie žalobcu. Ozrejmili aj dôvody nevykonania žalobcom navrhnutých dôkazov, ktoré ( dôvody) vychádzajú z logických úvah majúcich oporu v okolnostiach prípadu a s ktorými sa preto súd nemohol nestotožniť nakoľko je nepochybné, že vo vzťahu k spornej a preukazovanej identite subjektu, ktorý žalobcovi mal dodať vyfaktúrované upratovacie práce, nemá vykonanie ohliadky stavby žiadnu výpovednú hodnotu, rovnako ako výpovede nekonkretizovaných zamestnancov žalobcu (teda nie pracovníkov, ktorí vyfaktúrované práce vykonali), vypočutie ktorých daňový subjekt navrhol v súvislosti s preukazovaním realizácie prác, nie v súvislosti s identifikáciou ich realizátora. Správnym orgánom nemožno vytknúť ani nevypočutie osoby, ktorá v rozhodnom čase zastávala funkciu konateľa tvrdenej dodávateľskej spoločnosti a ktorá po opakovaných neúspešných pokusoch o zabezpečenie jej výsluchu využila právo odoprieť výpoveď prislúchajúce jej podľa § 25 ods.2 daňového poriadku. Akékoľvek ďalšie úkony správcu dane alebo žalovaného v tomto smere, ktoré by podľa žalobcu mali byť vykonávané vo vzťahu k nemu, nemajú opodstatnenie a oporu v procesnom predpise.
41.
Okolnosti týkajúce sa tvrdeného dodávateľa - jeho zrušenie v dôsledku zlúčenia a nekontaktnosť právneho nástupcu, ako aj odmietnutie výpovede jeho bývalého konateľa, nie sú skutočnosťami nezákonne pripisovanými správnymi orgánmi na ťarchu žalobcu, ale v daňovom konaní objektívne zistenými skutočnosťami, ktoré postup správnych orgánov vo veci ovplyvnili a ktoré splnenie dôkaznej povinnosti žalobcu síce sťažili, avšak samotné neboli dôvodom nepriznania práva na odpočítanie dane.
42.
V záujme úspešného uplatnenia odpočtu dane bolo potrebné, aby žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a konal s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že uskutočnenie zdaniteľného obchodu ním deklarovaným spôsobom bude spochybnené. V tomto smere však žalobca svoje dôkazné bremeno neuniesol a neodstránil dôvodné pochybnosti správcu dane vyplývajúce ( okrem iného) už z predloženia daňových dokladov - faktúr nezodpovedajúcich požiadavkám ustanovenia §74 ods.1 písm. f) a g) zákona o DPH nakoľko v ich obsahu nemožno identifikovať rozsah dodanej služby a jej jednotkovú cenu. Rovnakým nedostatkom pritom trpia aj predložené dodacie listy, ktoré by mali v oboch prípadoch dokladovať prevzatie 1ks čistiacich a upratovacích prác, a výpovednú hodnotu v súvislosti s deklarovaným dodávateľom, ale aj rozsahom prác, nemožno priznať ani súdu predloženým súpisom subdodávateľských prác nepotvrdeným žiadnym dodávateľom ani subdodávateľom a deklarujúcim dňa 11.08.2015 dodanie upratovania s odpracovaním 975 hodín (6 osôb po 162,5 hod) a dňa 17.08.2015 dodanie úpravy staveniska a kosenia trávnika s odpracovaním 1264 hodín (8 osôb po 158 hod.) !.
43.
Zneužiteľnosť a zneužívanie systému dane z pridanej hodnoty odôvodňuje zvýšenie požiadaviek nielen na prácu daňových orgánov, ale aj na daňové subjekty uplatňujúce si daňové nároky v súvislosti s ich povinnosťou preukazovať nárok nielen v rovine preukázania existencie okolností umožňujúcich záver o tom, že sa deklarované obchody zakladajúce nárok mohli deklarovaným spôsobom uskutočniť, ale že sa bez pochybností deklarovaným spôsobom aj uskutočnili. V tejto súvislosti, pokiaľ žalobca tvrdil, že jeho obozretnosť spočívala v tom, že si dodávateľa preveril v dostupných registroch, táto je na účely dane z pridanej hodnoty, práve z dôvodu jej ľahkej zneužiteľnosti, nedostačujúca, ktorá skutočnosť je ustálená judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad aj rozsudkom, na ktorý odkazoval aj sám žalobca (bod 4.31 rozsudku sp. zn. 4Sžf/17/2016). K následkom výberu obchodných partnerov možno citovať z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/97/2010, v ktorom najvyšší súd skonštatoval nasledovné : „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú oprávnené“.
44.
Je potrebné súčasne konštatovať, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly, správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, príp. oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH. Preto v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, uplatňovanej pri správe daní a v daňovom konaní, je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to s prihliadnutím na skutočnosti a
dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (§ 3 ods. 2 daňového poriadku v spojení s § 24 ods. 2 až 5 citovaného zákona).
45.
Vychádzajúc z administratívneho spisu a z jeho obsahu vyplývajúcej dôkaznej situácie musel súd konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, chýba reálny základ, ktorá skutočnosť má za následok, že nebola splnená podmienka pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, keďže deklarovanej dodávateľskej spoločnosti nevznikla daňová povinnosť, nakoľko nebolo preukázané, že žalobcovi dodala služby, ktoré mu fakturovala. Túto pochybnosť, z dôvodu, že nebola spochybnená samotná existencia služieb, ale ich dodávateľ, nie je spôsobilá zvrátiť ani skutočnosť, že žalobca následne tieto plnenia použil na svoje zdaniteľné plnenia (fakturoval ich svojim odberateľom).
46.
S poukazom na už vyššie uvedené súd zastáva názor súladný s právnym názorom vo veci rozhodujúcich správnych orgánov, že len predložením účtovných dokladov bez ich náležitého verifikovania a preukázania, že k dodaniu služieb reálne došlo práve dodávateľom deklarovaným na predložených faktúrach, ktorá skutočnosť má za následok nepreukázanie vzniku daňovej povinnosti u tejto spoločnosti (§ 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH), žalobca nepreukázal oprávnenosť odpočítania dane z pridanej hodnoty (§ 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH).
47.
Podľa zistenia súdu správca dane i žalovaný postupovali vo veci pri dodržaní všetkých základných zásad daňového konania, v súlade so zákonom preskúmali uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen z formálnej, ale aj z materiálnej stránky a pokiaľ v tomto smere dospeli k negatívnym zisteniam, ozrejmeným v obsahu ich rozhodnutí, ich závery sú výsledkom zákonného postupu a logického uvažovania a neposkytujú dôvod pre žalobcom navrhované zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia.
48.
Súd preto žalobu podľa § 190 SSP ( zákon č. 162/2015 Z.z.) ako nedôvodnú zamietol.
49.
O trovách konania rozhodol súd s poukazom na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému žalovanému žiadne trovy uplatniteľné v zmysle § 168 SSP nevznikli.
50.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.