Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_50Ek-1952-2019.pdf
PDF · 110.12 KB
Case nature
Subarea
50Ek/1952/2019
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávnenej: O. E., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom U. J. XXX, XXX XX U. J., právne zastúpenej: Mgr. O.. I. T., advokát so sídlom T. R. XXX, XXX XX G., proti povinnému: Juraj E., nar. X.X.XXXX, trvale bytom P. XXX, XXX XX P., právne zastúpenému: D.. H. T., advokát so sídlom U. XXXX/X, 927 XX R., o vymoženie pohľadávky vo výške 2.538,31 eur s príslušenstvom, vedenej súdnou exekútorkou: JUDr. Barbora Vatrtová Exekútorský úrad so sídlom Nám. SNP 3, 917 01 Trnava, pod sp. zn. 418EX 627/2019, rozhodujúc o sťažnosti povinného proti II. a III. výroku uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp.XXX. 50Ek/1952/2019 zo dňa 29. januára 2020, takto
rozhodol:
I. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 50Ek/1952/2019 zo dňa 29. januára 2020 sa v III. výroku v časti označenia osoby povinnej plniť povinnosť nahradiť trovy právneho zastúpenia o p r a v u j e takto: „Súd u k l a d á oprávnenej povinnosť nahradiť trovy právneho zastúpenia povinného v sume 19,11 eur na účet právneho zástupcu povinného v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia.“.
II. Ostatné časti uznesenia sp. zn. 50Ek/1952/2019 zo dňa 29. januára 2020 zostávajú nezmenené.
III. Súd sťažnosť povinného proti II. a III. výroku uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 50Ek/1952/2019 zo dňa 29. januára 2020 z a m i e t a.
IV. Povinnému sa nárok na náhradu trov konania o sťažnosti proti II. a III. výroku uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 50Ek/1952/2019 zo dňa 29. januára 2020 n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Oprávnená sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 30.10.2019 domáhala od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 2.538,31 eur na základe exekučného titulu - rozsudok Okresného súdu Galanta, sp. zn. 23C/97/2013-311 zo dňa 18.06.2019. Dňa 11.11.2019 poveril súd vykonaním exekúcie súdneho exekútora.
2. Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 50Ek/1952/2019 zo dňa 29.01.2020 v I. výroku exekúciu v časti istiny vo výške 401,31 eur podľa § 61k ods. 1 písm. a) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení od 1.4.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“) zastavil, II. výrokom návrh povinného na zastavenie exekúcie vo zvyšnej časti zamietol a III. výrokom uložil oprávnenej (vo výroku nesprávne označenej ako povinnej) povinnosť nahradiť trovy právneho zastúpenia povinného v sume 19,11 eur podľa výšky úspechu vo veci na účet právneho zástupcu povinného v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 61k ods. 1 písm. a), ods. 2, § 61l ods. 3, § 200, § 199d ods. 1, 2 Exekučného poriadku, na ust. § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 2, § 251 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a vecne tým, že po preukázaní úhrady zo strany povinného vo výške 401,31 eur v čase pred podaním návrhu oprávnenej na vykonanie exekúcie
vzhliadol dôvodnosť návrhu povinného na zastavenie exekúcie v uvedenej časti, pričom vo zvyšku návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol, keďže povinný vykonal jednostranný zápočet nejudikovanej pohľadávky voči judikovanej pohľadávke oprávnenej, čo je v rozpore s ust. § 61e Exekučného poriadku. Povinný svoj návrh na zastavenie exekúcie odôvodnil tým, že pohľadávka povinného voči oprávnenej v celom rozsahu zanikla a to dňa 18.09.2019, kedy si voči oprávnenej písomne uplatnil jednostranný zápočet pohľadávky na náhradu trov konania v celkovej sume 2.128,03 eur a rozdiel súm, ktorý činil 410,28 eur uhradil dňa 10.10.2019 na účet oprávnenej. Započítací prejav doručil oprávnenej v čase pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie dňa 23.09.2019, pričom oprávnená na jednostranný zápočet nereagovala. Oprávnená s návrhom povinného na zastavenie exekúcie nesúhlasila z dôvodu, že započítanie pohľadávky povinného v podobe trov jeho právneho zastúpenia nebolo uskutočnené na podklade exekučného titulu - uznesenia súdu o určení výšky náhrady trov právneho zastúpenia a suma, ktorú povinný vo svojom započítaní zo dňa 18.09.2019 považuje je vymyslenú; rozporovala doručovanie započítacieho prejavu, keďže v mesiaci september 2019 nebola na území Slovenska, nakoľko sa zdržuje v Anglicku, o čom povinný a jeho právny zástupca mali vedomosť a preto naň nemohla reagovať, pričom z nekonania nemožno vyvodiť konkludentný súhlas s tvrdeniami uvádzanými na listine zo dňa 18.9.2019, pretože zákon v danom prípade s nečinnosťou nespája právnu skutočnosť súhlasu v dôsledku právnej domnienky nekonania v danom prípade. K sume 410,31 eur oprávnená uviedla, že túto si prevziať nemohla, pretože sa dlhodobo zdržiava v Anglicku. Súd v napádanom rozhodnutí konajúc vyšším súdnym úradníkom vyhodnotil, že návrh povinného na zastavenie exekúcie bol čiastočne čo do výšky istiny 401,31 eur dôvodný. Súd návrh povinného na zastavenie exekúcie v časti sumy 2.128,03 eur na podklade započítania zo dňa 18.09.2019 zamietol ako nedôvodný (náhrada trov povinného v základnom konaní) z dôvodu, že povinný v čase započítania disponoval len rozhodnutím súdu o priznaní plnej náhrady trov konania povinnému voči oprávnenej, avšak podľa § 262 CSP o výške náhrady trov konania malo byť rozhodnuté až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Pre potreby započítania peňažnej sumy z titulu náhrady trov právneho zastúpenia, je možné učiniť až na podklade právoplatného rozhodnutia súdu podľa § 262 CSP z dôvodu, že vyčíslenie náhrady trov zo strany právneho zástupcu, tak ako to urobil v liste zo dňa 18.09.2019, nemusí náležite spĺňať podmienky § 251 CSP. O účelnosti výšky náhrady trov rozhoduje súd a nie právny zástupca zastupovanej strany. Skutočnosť, že povinný považoval nereagovanie oprávnenej na započítanie ako konkludentný súhlas je bez právneho významu so zreteľom na vyššie uvedené špecifické postavenie peňažnej pohľadávky z titulu náhrady trov právneho zastúpenia vzniknutých v rámci súdneho konania. Náhradu trov právneho zastúpenia vzniknutých v rámci súdneho konania je možné započítať len na podklade právoplatného uznesenia súdu vydaného v súlade s § 262 CSP. Povinný síce doručil súdu uznesenie Okresného súdu Galanta č.k. 23C/97/2013-344 zo dňa 09.12.2019, avšak toto nebolo opatrené doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti, a preto pre potreby exekúcie ho považoval vyšší súdny úradník za irelevantné.
3. Proti II. a III. výroku uznesenia vyššieho súdneho úradníka podal povinný v zákonom stanovenej lehote dňa 27.02.2020 sťažnosť, ktorou žiadal, aby súd napádané uznesenie vo výroku II. a III. zrušil alebo zmenil tak, že návrhu na zastavenie exekúcie v celom rozsahu vyhovie a povinnému prizná nárok na náhradu trov exekučného konania v celom rozsahu. Sťažnosť odôvodnil tým, že započítanie pohľadávky povinného voči pohľadávke oprávnenej bolo uskutočnené pred začatím exekučného konania a keďže podmienky takéhoto jednostranného zápočtu Exekučný poriadok explicitne neupravuje, mal súd na takéto započítanie hoci išlo o nejudikovanú pohľadávku prihliadať. Dal do pozornosti skutočnosť, že nárok na náhradu trov konania priznaný povinnému v rozsahu 100 % bol v čase vykonania jednostranného úkonu právoplatne judikovaný, pričom vznik práva na náhradu trov konania sa spája s právoplatnosťou rozhodnutia o ich priznaní, nie s právoplatnosťou rozhodnutia o ich vyčíslení. Súd prvého stupňa následne vydal uznesenie, ktorým povinnému priznal náhradu v celej uplatnenej výške, avšak uznesenie nie je právoplatným z dôvodu podanej sťažnosti oprávnenou. Povinný poukázal na to, že uznesenie o vyčíslení náhrady trov konania je v zmysle § 238 ods. 3 CSP vykonateľné uplynutím lehoty na plnenie po jeho doručení a teda na jeho podklade by povinný mohol viesť voči oprávnenej exekúciu, pričom exekučný súd o návrhu na zastavenie exekúcie rozhodol až po vydaní a doručení uznesenia o vyčíslení trov konania (hoci nenadobudlo právoplatnosť). K vyjadreniu oprávnenej uviedol, že oprávnená potvrdila, že započítanie spolu s vyčíslením trov konania prevzala, pričom ak bola toho názoru, že pohľadávka neexistuje, resp. je vymyslená, mala na jednostranný zápočet zareagovať. Podľa neho ide zo strany oprávnenej o šikanózny návrh na vykonanie exekúcie, ktorému by súd nemal poskytnúť právnu ochranu. Vzhľadom k tomu, že právo na náhradu trov konania vzniklo už právoplatnosťou rozhodnutia o priznaní náhrady v rozhodnutí vo veci samej, a nie až právoplatnosťou uznesenia o vyčíslení priznanej náhrady trov konania, mal podľa neho exekučný súd prihliadnuť na
jednostranný zápočet platnej protipohľadávky povinného voči oprávnenej, ktorá tento zápočet obdržala a žiadnym spôsobom naň nereagovala. Pojem existujúca pohľadávka nie je možné stotožniť s pojmom judikovaná pohľadávka, pretože rozhodnutie súdu o pohľadávke len deklaruje jej existenciu, no platná pohľadávka môže existovať aj bez súdneho rozhodnutia. Podľa povinného by mal súd prihliadnuť na to, že súd prvej inštancie svojím rozhodnutím vyčíslil trovy konania na strane povinného v rovnakej výške ako bola uplatnená v započítaní, pričom uvedené rozhodnutie je vykonateľné. Poukázal na inú zrejmú nesprávnosť vo výroku III. napádaného rozhodnutia, kde je uvedené, že „povinnej“ sa ukladá povinnosť nahradiť trovy, pričom správne má ísť o „oprávnenú“, pretože z odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že povinnosť náhrady zaťažuje oprávnenú.
4. Výrok I. rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka sťažnosťou napadnutý nebol.
5. Oprávnená sa k sťažnosti povinného v súdom stanovenej lehote nevyjadrila.
6. Dňa 30.4.2020 povinný po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti doplnil svoju sťažnosť o uznesenie Okresného súdu Galanta č.k. 23C/97/2013-358 zo dňa 2.4.2020, ktoré sa stalo právoplatným dňa 22.4.2020 a nadobudlo vykonateľnosť dňa 27.4.2020 a ktorým sa zmenilo uznesenie Okresného súdu Galanta č.k. 23C/97/2013-344 zo dňa 9.12.2019 nasledovne: Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 81 eur za zaplatený súdny poplatok a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.914,29 eur na účet právneho zástupcu žalovaného do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. V porovnaní s nárokom, ktorý si povinný uplatnil zápočtom v sume 2.128,03 eur bol nárok povinného z titulu náhrady trov konania voči pohľadávke oprávnenej z titulu vyporiadania podielov v BSM vo výške 2.538,31 eur znížený o odmenu za 1 uplatnený úkon právnej služby - osobné rokovanie s protistranou v roku 2013, a to z dôvodu, že tento úkon nebol vydokladovaný písomne záznamom o rokovaní. Preto rozdiel medzi povinným započítavanou sumou a výškou mu priznanou v rozhodnutí súdu je 141,71 eur a v čase podania návrhu na začatie exekúcie tak existovala pohľadávka maximálne vo výške 141,71 eur. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov exekučného konania v prospech povinného v rozsahu 100 % za prevzatie veci, spísanie návrhu na zastavenie exekúcie, spísanie sťažnosti proti napádanému uzneseniu. Keďže k doplneniu sťažnosti prišlo zo strany povinného po lehote na podanie sťažnosti, súd uvedené doplnenie nezasielal oprávnenej na vyjadrenie.
7. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
8. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
9. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
10. Podľa § 239 ods. 1, 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
11. Podľa § 245 CSP v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.
12. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
13. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
14. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
15. Podľa § 45 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
16. Podľa § 61e Exekučného poriadku, po začatí exekúcie sa neprihliadne na jednostranné započítanie vzájomnej pohľadávky povinného voči oprávnenému, ibaže je priznaná exekučným titulom, na podklade ktorého by povinný mohol viesť exekúciu.
17. Podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak a) po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, b) exekučný titul bo zrušený, c) je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§54 ods. 2), d) sú tu skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
18. Sudca po zistení, že sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bol výrok II. a III. (v nepriznanej časti trov) uznesenia vydaný, proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná, po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti, preskúmal napadnuté uznesenie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že sťažnosť povinného nie je dôvodná. V danom prípade vyšší súdny úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite napadnutého uznesenia. Sudca sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 8 odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu povinného prezentovaný v sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, sa sudca nad rámec zákona (§ 202 ods. 2 Exekučného poriadku) vyporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.
19. Po preskúmaní dokumentov nachádzajúcich sa v súdnom spise a po vyjadrení účastníkov konania sudca konštatuje, že skutkový stav veci bol taký, že povinný pred začatím exekučného konania vykonal jednostranný započítací prejav voči oprávnenej na podklade rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bol povinnému voči oprávnenej právoplatne priznaný nárok na plnú náhradu trov konania, pričom vtom čase nebolo rozhodnuté o výške takto priznanej náhrady trov konania. V čase rozhodovania vyššieho súdneho úradníka o návrhu povinného na zastavenie exekúcie povinný predložil exekučnému súdu neprávoplatné rozhodnutie súdu prvej inštancie o určení výšky trov a po lehote na podanie sťažnosti predložil právoplatné rozhodnutie súdu prvej inštancie o určení výšky trov, avšak bez následného započítacieho prejavu, ktorým by započítaval svoju pohľadávku voči pohľadávke oprávnenej po získaní právoplatného exekučného titulu. Súd, v sťažnostnom konaní konajúc sudcom, povinným tvrdené nesprávne právne posúdenie veci vyšším súdnym úradníkom nezistil, keď vyšší súdny úradník správne vyhodnotil, že na započítanie na základe nejudikovanej pohľadávky o výške trov (hoci bola judikovaná, avšak neprávoplatne) nemožno pre účely exekučného poriadku prihliadať, pričom súd by akceptoval len také započítanie peňažnej sumy z titulu náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré by bolo uskutočnené na podklade právoplatného judikovania pohľadávky súdom podľa § 262 CSP. Povinný dôvodil svoju sťažnosť viacerými argumentmi, jednak tým, že započítanie pohľadávky povinného voči pohľadávke oprávnenej bolo možné pred začatím exekučného konania uskutočniť aj bez predloženia exekučného titulu, na podklade ktorého by povinný mohol viesť exekúciu, ďalej tým, že v čase začatia exekúcie povinný disponoval právoplatným rozhodnutím súdu prvej inštancie o nároku na náhradu jeho trov voči oprávnenej a tiež tým, že v čase vydania rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka povinný disponoval neprávoplatným rozhodnutím o výške náhrady trov konania voči oprávnenej, pričom obe tieto rozhodnutia povinný považoval za rozhodnutia, na podklade ktorých by mohol viesť voči oprávnenej exekúciu a teda za rozhodnutia, na podklade ktorých je započítanie pohľadávky voči pohľadávke oprávnenej možné.
20. Čo sa týka názoru povinného, že pred začatím exekúcie možno započítať aj nejudikovanú pohľadávku, sudca s uvedeným nesúhlasí a poukazuje na zmenu právnej úpravy Exekučného poriadku uskutočnenú novelou č. 125/2016 Z.z., kedy aktuálna právna úprava jednostranného započítania vzájomných pohľadávok oprávneného a povinného obmedzuje uplatnenie jednostranného započítania pohľadávok len na pohľadávky priznané povinnému exekučným titulom, v dôsledku čoho ak povinný namieta jednostranné započítanie pohľadávky, ktorá nie je osvedčená exekučným titulom, exekučný súd na takéto tvrdenie neprihliadne. Dôvodom takejto právnej úpravy bola skutočnosť, že exekučnému súdu boli predkladané rozsiahle podania, ktorých preskúmanie a vykonanie všetkých dôkazov vyžadovalo
značný časový priestor. Účelom tohto ustanovenia preto bolo zjednodušiť spory vedené na exekučnom súde a zrýchliť rozhodovacie procesy v exekučnom konaní. Zároveň sa presunula možnosť započítania do základného konania, kde je na povinných, aby existenciu, výšku a splatnosť svojej pohľadávky preukázali v základnom konaní. Po preskúmaní dokumentov nachádzajúcich sa v súdnom spise a po vyjadrení účastníkov konania bolo v čase rozhodovania vyššieho súdneho úradníka nesporné, že povinný si voči oprávnenej započítaval pohľadávku, ktorá nebola priznaná vykonateľným exekučným titulom v súlade s § 45 Exekučného poriadku, na podklade ktorého by povinný mohol viesť exekúciu voči oprávnenej tak, ako je to ustanovené v § 61e Exekučného poriadku. Povinný vtom čase nepreukázal, že disponuje právoplatným a vykonateľným exekučným titulom voči oprávnenej v danom prípade majúc na mysli rozhodnutie súdu o výške trov, súd preto v napádanom rozhodnutí na kompenzačnú námietku (jednostranné započítanie) pohľadávky povinného, ktorá nebola preukázaná exekučným titulom, voči pohľadávke oprávnenej vyplývajúcej z exekučného titulu, správne neprihliadol. Slovné spojenie „po začatí exekúcie“ uvedené v § 61e Exekučného poriadku povinný vykladá tak, že uvedené vylučuje možnosť jednostranného zápočtu povinného okamihom začatia exekúcie s výnimkou pohľadávky priznanej exekučným titulom. Sťažnostný súd má za to, že výklad uskutočnený vyšším súdnym úradníkom v súlade s dôvodovou správou a komentárom k Exekučnému poriadku pripúšťa obranu povinných smerujúcu k zastaveniu exekúcie pod vplyvom započítania pohľadávky, avšak len na podklade judikovanej pohľadávky. Samotná dôvodová správa k uvedenému zákonu hovorí o tom, že povinný by si mal uplatňovať následky započítania v základnom konaní alebo bez zbytočného odkladu po tom, ako sa pohľadávky stretli a nie až v exekučnom konaní. Sťažnostný súd súhlasí s povinným vtom smere, že ustanovením § 61e Exekučného poriadku nie je dotknuté právo povinného uplatniť po začatí exekúcie inštitút započítania, ku ktorému došlo pred začatím exekúcie, avšak ďalej si súd vykladá predmetné ustanovenie tak, že takéto započítanie pohľadávky musí byť rovnako osvedčené exekučným titulom na to, aby sa mohlo na takéto tvrdenie a započítanie prihliadať. Sťažnostný súd pri uvedenom výklade vychádza zo samotného účelu predmetného ustanovenia, ktorého zámerom bolo odbremeniť exekučný súd od posudzovania existencie, kvality a iných aspektov nejudikovaných pohľadávok. Oprávnená jednostranný zápočet uskutočnený povinným pred začatím exekučného konania na podklade nejudikovanej pohľadávky v exekučnom konaní neuznala vo svojom vyjadrení sa k návrhu povinného na zastavenie exekúcie. K tvrdeniu povinného, že oprávnená mala na jednostranný zápočet po jeho doručení pred začatí exekúcie zareagovať súd uvádza, že v exekučnom konaní oprávnená rozporovala výšku, ako aj nesplatnosť povinným uplatnenej pohľadávky, pričom ako správne poznamenala aj oprávnená vo svojom vyjadrení, tak z jej nekonania nemožno vyvodiť konkludentný súhlas so započítacím prejavom zo strany povinného. Keďže pohľadávka povinného bola voči oprávnenej v čase rozhodovania súdu o návrhu na zastavenie exekúcie sporná, súd vyhodnotil, že táto nebola vhodná na započítanie s nespornou vykonateľnou pohľadávkou oprávnenej určenou exekučným titulom. Podporne tomu svedčí rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 0bo 45/2004 zo dňa 26.01.2005 vychádzajúc z ktorého nezrelá (sporná) pohľadávka nie je vhodná na započítanie s pohľadávkou zrelou (nespornou) a odporca by túto mohol jednostranne započítať len po jej priznaní súdom. Iný postup by bol možný, len ak by oprávnená pohľadávku povinného uznala, kedy by sa táto považovala za nespornú.
21. S poukazom na zistený skutkový stav a na tvrdenia povinného bola ďalej podstatnou právna otázka, kedy možno hovoriť o vzniku pohľadávky titulom trov súdneho konania. Sudca sa nestotožňuje s názorom povinného o tom, že na podklade rozhodnutia o nároku na trovy mohol povinný uskutočniť účinne voči oprávnenej započítací prejav, pričom sudca poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 109/2018 z 28. marca 2019, z ktorého vychádzal a podľa ktorého ak pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka treba vo všeobecnosti (teda bez ohľadu na pôvodný právny titul pohľadávky) rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu, tak v prípade pohľadávok vzniknutých z titulu náhrady trov (súdneho) konania, už z podstaty tohto inštitútu neprichádza do úvahy iná interpretácia pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, ako tá, že náhrada trov konania sa stáva „vymáhateľnou pohľadávkou“ v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka momentom, keď došlo k právoplatnému rozhodnutiu o náhrade trov konania, pretože až týmto momentom vznikla na strane veriteľa (spravidla na strane sporu, ktorá bola v spore úspešná) pohľadávka a na strane dlžníka (spravidla na strane sporu, ktorá bola v spore neúspešná) dlh. Najvyšší súd SR v ňom ďalej vyslovil, že pohľadávka vzniknutá z titulu náhrady trov konania vo svojej podstate predstavuje pohľadávku „sui generis“ oproti pohľadávkam vzniknutým napr. z titulu existencie konkrétneho záväzkovoprávneho vzťahu alebo zodpovednostného vzťahu, kedy v týchto prípadoch momentom splnenia konkrétnych
záväzkovoprávnych podmienok resp. konkrétnych predpokladov zodpovednosti možno hovoriť o existencii tzv. „dospelej“ či splatnej pohľadávky, teda žalovateľnej pohľadávky; v prípade pohľadávky vzniknutej z titulu náhrady trov konania však takýto „medzistupeň vývoja“ pohľadávky, t. j. vo forme existencie „dospelej“ či splatnej, resp. vymáhateľnej pohľadávky neexistuje a preto do doby, pokiaľ nebolo o náhrade trov konania právoplatne rozhodnuté, nemožno hovoriť o existencii pohľadávky z titulu náhrady trov konania, a to ani v prípade, ak v spore už došlo k právoplatnému meritórnemu rozhodnutiu (k právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej), avšak bez právoplatného rozhodnutia o náhrade trov konania. S poukazom na citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, s ktorým sa sudca v plnom rozsahu stotožnil, boli vyvrátené tvrdenia povinného o tom, že by na podklade či už len samotného rozhodnutia o nároku na trovy konania alebo neprávoplatného rozhodnutia o výške náhrady trov bolo možné viesť exekúciu a tým pádom na podklade takéhoto rozhodnutia nemohlo dôjsť ani k relevantnému započítaniu pohľadávky povinného voči pohľadávke oprávnenej v čase rozhodovania vyššieho súdneho úradníka o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, pričom vzhľadom na uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu sudca považoval pre potreby účinného započítania pohľadávky za právne irelevantné tvrdenia povinného o tom, že uznesenie o vyčíslení náhrady trov konania je v zmysle § 238 ods. 3 CSP vykonateľné uplynutím lehoty na plnenie po jeho doručení. Sudca sa tak nestotožnil s názorom povinného o tom, že právo na náhradu trov konania bolo vymáhateľné a tým aj započítateľné už právoplatnosťou rozhodnutia o priznaní náhrady v rozhodnutí vo veci samej a nie až právoplatnosťou uznesenia o vyčíslení priznanej náhrady trov konania. K tomuto sudca ešte odkazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 222/2016 zo dňa 23. marca 2017, ktorý vo svojom rozhodnutí konštatoval, že spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti musí byť len vykonateľné rozhodnutie o nároku na trovy konania podľa § 262 ods. 1 CSP v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné. Vyšší súdny úradník preto v súlade so zákonom neprihliadol na jednostranné započítanie pohľadávky povinného, ktorá v čase uskutočnenia započítania nebola preukázaná právoplatným exekučným titulom, voči pohľadávke oprávnenej vyplývajúcej z exekučného titulu, z dôvodu absencie započítavaného judikovaného exekučného titulu a preto návrh povinného na zastavenie exekúcie správne zamietol. Sudca preto vyhodnotil, že na podklade meritórneho rozhodnutia, kde je rozhodnuté len o nároku na trovy exekúcie, nie je možné viesť exekúciu na trovy konania, keďže vtom čase nie je výška náhrady trov konania judikovaná.
22. Po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti povinný predložil súdu podanie nazvané doplnenie sťažnosti spolu s ktorým súdu doručil aj právoplatný a vykonateľný exekučný titul na trovy voči oprávnenej. Súd k uvedenému dáva do pozornosti tú skutočnosť, že povinný v sťažnostnom konaní netvrdil a ani nepreukázal, že po takto predloženom súdnom judikovaní jeho pohľadávky voči oprávnenej túto pohľadávku voči oprávnenej následne platne započítal započítacím prejavom jej adresovaným. Ak sa povinný chcel úspešne brániť započítacou námietkou, mal v exekučnom konaní preukázať, že potom ako mu pohľadávka vznikla (teda po doručení právoplatného rozhodnutia o výške trov), reálne vykonal započítací prejav voči oprávnenej. Keďže v čase uskutočnenia započítacieho prejavu zo strany povinného pred začatím exekučného konania nebolo právoplatne a vykonateľne rozhodnuté o výške nemu priznaných trov voči oprávnenej, pohľadávka povinného tak v čase uskutočnenia započítania zo strany povinného nebola ešte splatnou podľa § 581 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho nebolo možné účinne započítať splatnú pohľadávku oprávnenej s nesplatnou pohľadávkou povinného.
23. S poukazom na uvedené má sudca za to, že vyšší súdny úradník postupoval správne a v súlade so zákonom, keď v danej veci II. výrokom zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie vo zvyšnej časti z dôvodu, že povinný nepreukázal dôvody na zastavenie exekúcie. Tým, že vyšší súdny úradník rozhodol v súlade s ustálenou judikatúrou, súd sa nemohol stotožniť s názormi povinného uvádzanými v sťažnosti. Súčasne vyšší súdny úradník rozhodol správne aj III. výrokom o náhrade trov konania povinného, kedy uložil oprávnenej (vo výroku nesprávne označenej ako povinnej) povinnosť nahradiť trovy právneho zastúpenia povinného v sume 19,11 eur podľa výšky úspechu vo veci, pričom súd nezistil v takto určenej výške náhrady trov pre povinného rozpor so zákonom, keďže sťažnosť povinného v II. výroku zamietol a preto aj v tejto časti súd sťažnosť povinného ako nedôvodnú zamietol. Keďže neboli zistené žiadne skutočnosti brániace vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom súd v súčasnosti nezistil ani žiadny iný dôvod na zastavenie exekúcie, bolo potrebné sťažnosť povinného proti výroku II. a III. uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 50Ek/1952/2019 zo dňa 29.01.2020 ako nedôvodnú zamietnuť. Súd ďalej poznamenáva, že povinnému po získaní právoplatného exekučného titulu nič nebráni ani v začatom exekučnom konaní zákonným spôsobom započítať svoju pohľadávku
voči pohľadávke oprávnenej, pričom však musí počítať s dôsledkami vzniku trov dôvodne začatej exekúcie.
24. Podľa § 255 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
25. Podľa § 199d ods. 2 Exekučného poriadku, povinný má voči oprávnenému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, ak mu súd na jeho návrh priznal ich náhradu v súvislosti s rozhodnutím o zastavení exekúcie z dôvodu, ktorý možno oprávnenému pričítať.
26. Podľa § 199a ods. 2 Exekučného poriadku, trovami povinného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom na zastavenie exekúcie.
27. Trovy sťažnostného konania si uplatnil len povinný, preto súd o trovách sťažnostného konania rozhodol tak, že ich náhrada sa povinnému nepriznáva, keďže nebol so svojou sťažnosťou úspešný a tak mu ako neúspešnému účastníkovi sťažnostného konania podľa zásady pomeru úspechu vo veci v zmysle § 255 CSP nebolo možné priznať trovy sťažnostného konania.
28. Podľa § 224 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania.
29. Podľa § 234 ods. 2 C.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
30. Súd postupoval analogicky podľa ust. § 224 C.s.p. v spojení s § 234 ods. 2 C.s.p., pretože Exekučný poriadok neobsahuje úpravu opravy inej zrejmej nesprávnosti. Pri písomnom vyhotovovaní uznesenia sp. zn. 50Ek/1952/2019 zo dňa 29.01.2020 došlo k inej zrejmej nesprávnosti, keď vo výroku III. predmetného uznesenia bola nesprávne uvedená osoba povinná plniť povinnosť nahradiť trovy právneho zastúpenia, pričom súd upozornenie na túto zrejmú nesprávnosť uvedenú v sťažnosti povinného posúdil ako návrh na opravu výroku III. napádaného rozhodnutia a z tohto dôvodu vydal opravné uznesenie, čím inú zrejmú nesprávnosť výroku III. napádaného uznesenia odstránil tak, aby bol predmetný výrok napádaného rozhodnutia v súlade s odôvodnením rozhodnutia.
Poučenie:
Proti výroku III. a IV. tohto uznesenia nie je prípustné podať odvolanie.
Proti výroku I. a II. tohto uznesenia je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne prostredníctvom Okresného súdu Banská Bystrica na Krajský súd v Banskej Bystrici.
V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, kto ho robí - odvolateľ, ktorej veci sa týka, v akom rozsah odvolateľ rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.
Odvolanie možno odôvodniť (odvolacie dôvody) len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.