Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_3Co-134-2019.pdf
PDF · 117.97 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/134/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov Mgr. Angeliky Spoligovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcov 1. N. H., T.. X.X.XXXX, H. D. I., G.. N.. T. XXX/XX a 2. N. H., T.. XX.XX.XXXX, H. U., zastúpených Advokátskou kanceláriou VIŠŇOVSKÁ, s.r.o., so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Radničné námestie 279/4, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 2.777,82 eur, o odvolaní žalobcu v 1. rade a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 9. apríla 2019 č.k. 9Csp/175/2018-114
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej zamietavej časti vo vzťahu žalobcu v 1. rade a žalovaného.
Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách prvoinštančného konania vo vzťahu žalobcov v 1. a 2. rade a žalovaného a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
P r i z n á v a žalovanému proti neúspešným žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 154,10 eur žalobcovi v 1. rade v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu v 1. rade zamietol, konanie o žalobe žalobkyne v 2. rade zastavil a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania.
2. Týmto rozsudkom rozhodol o nároku žalobcov na zaplatenie sumy 2.777,82 eur a náhrady trov konania na základe tvrdenia, že zmluvu o úvere, ktorú uzatvorili so žalovaným dňa 7.11.2011považujú za bezúročnú a bez poplatkov pre chýbajúce náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Zmluva neobsahuje termín konečnej splatnosti úveru a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v akom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely jeho splatenia. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 1.500,- eur. Žalovaní sa zaviazali splatiť úver v 48 mesačných splátkach po 77,05 eur, čo predstavuje sumu 3.698,40 eur. Súčasťou zmluvy bola aj dohoda o poskytnutí služby a to odkladu splatnosti splátok úveru, za ktorú si žalovaný účtoval sumu 367,49 eur, o ktorú ponížil sumu poskytnutého úveru. Žalobcom bol teda poskytnutý úver vo výške 1.132,51 eur.
3. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 1 ods. 1, § 2 písm. a), b), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., § 52 ods. 1 až ods. 4, 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 5, 6, § 54 ods. 1, ods. 2, § 56 ods. 6, § 451 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka.
4. Z vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd za preukázané, že žalovaný dňa 07.11.2011 uzavrel so žalobcom v 1. rade Zmluvu o revolvingovom úvere č.XXXXXXXXXX, v ktorej sa zaviazal poskytnúť žalobcovi v 1. rade revolvingový úver vo výške 1.500,- eur so splatnosťou na 48 splátok po 77,05 eur s celkovou sumou na vrátenie 3.698,40 eur, s uvedením RPMN 66,28 %, priemernej RPMN 45,11 %, s ročnou úrokovou sadzbou úveru 70,01 % a poskytnutou čiastkou revolvingu 628,73 eur, s celkovou čiastkou revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť 1.839,20 eur, predpokladanou RPMN po poskytnutí revolvingu 60,19 %, ročnou úrokovou sadzbou revolvingu 80,98 % a ročnou úrokovou sadzbou úrokov z omeškania 9,50 %. Súčasťou uzavretej zmluvy je v bode 8. Dohoda o poskytnutí služby o poskytnutí odloženia splátok, v zmysle ktorej sa veriteľ zaviazal na žiadosť dlžníka poskytnúť mu možnosť odkladu troch akýchkoľvek splátok úveru, za čo sa dlžník zaviazal veriteľovi zaplatiť odplatu s poplatkom 367,99 eur a odklad splatnosti splátok revolvingu vo výške 167,04 eur. Z prehľadu platieb predloženého žalovaným vyplýva, že na splatenie úveru boli uhradené splátky v celkovej hodnote 3.897,33 eur.
5. Súd prvej inštancie posúdil spotrebiteľský úver ako bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že v zmluve absentuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z., nakoľko tento termín ani nie je možné zo zmluvy určiť. Termíny splatnosti prvej splátky a poslednej splátky sú uvedené v Oznámení veriteľa o schválení úveru, ktoré nie je žalobcom ako spotrebiteľom podpísané. Zmluva je bezúročná a bez poplatkov tiež z dôvodu, že v zmluve je nesprávne uvedený údaj v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) a g) zákona č. 129/2010 Z.z., nakoľko je zrejmé, že do výpočtu RPMN nebol zahrnutý poplatok dojednaný v článku 8. zmluvy, t.j. poplatok za povolenie odkladu splátok úveru. V zmysle § 39 Občianskeho zákonníka súd považoval spotrebiteľskú zmluvu za absolútne neplatnú z dôvodu, že odplata za úver vo výške 2.198,40 eur pri poskytnutí úveru vo výške 1.500,- eur značne presahuje 100 % poskytnutého úveru. V súvislosti s tým poukázal na výšku ročnej úrokovej sadzby podľa zmluvy, ktorá činí 70,01 % ročne, pričom v porovnaní s úrokmi poskytovanými peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy t.j. v novembri 2011 pri úveroch poskytnutých bankami od 1 do 5 rokov vo výške 11,32 % zistenej z internetovej stránky NBS, je uvedená úroková sadzba 70,01 % niekoľkonásobne vyššia ako úrok, za ktorý za obdobných podmienok banky úver poskytovali.
6. Po zistení, že sa jedná o úver bezúročný a bez poplatkov sa súd zaoberal námietkou premlčania, ktorú vzniesol žalovaný. V danej veci nebolo preukázané, že by zo strany žalovaného šlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie preto sa uplatní 3-ročná premlčacia lehota. Súd posudzoval začiatok plynutia objektívnej a subjektívnej premlčacej lehoty od doby, kedy žalobca uhradil splátku úveru, ktorou zároveň zaplatil aj sumu nad rámec jemu poskytnutej istiny úveru a to u každej uhradenej splátky samostatne poukazujúc na ust. § 103 OZ. Žaloba bola podaná zo strany žalobcu 16.11.2018. Za premlčané súd považoval všetky splátky uhradené žalobcom do 16.11.2016. Po uvedenom dátume boli zo strany žalobcu uhradené len dve splátky a to dňa 27.9.2017 a 19.10.2017 vo výške po 77,52 eur, t.j. spolu 155,04 eur.
7. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie vyhovel žalobe čo sa týka sumy 155,04 eur a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu v 1. rade z dôvodu premlčania nároku zamietol.
8. O zastavení konania voči žalobkyni v 2. rade rozhodol v zmysle § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 CSP. Žalobkyňa v 2. rade podaním doručeným súdu dňa 5.3.2019 vzala žalobu späť pred predbežným posúdením sporu, resp. pred prejednávaním veci. Súhlas so späťvzatím žaloby nebol potrebný, preto súd rozhodol tak, že konanie o žalobe žalobkyne v 2. rade zastavil.
9. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 2, § 256, § 257, § 262 CSP. V časti, v ktorej bolo konanie zastavené súd pri rozhodovaní o trovách konania posudzoval zodpovednosť za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Zavinenie v danom prípade bolo možné posudzovať len z procesného hľadiska, nie podľa hmotného práva. Žalobkyňa v 2. rade vzala žalobu späť po vyjadrení žalovaného, preto nebolo možné konštatovať zavinenie žalovaného za zastavenie konania. Žalovaný bol v konaní úspešnejší, preto by do úvahy prichádzalo priznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému podľa pomeru úspechu v spore. Z dokazovania vyplýva,
že žalovaný poskytol úver, ktorý je bezúročný a bez poplatkov, pričom od žalobcu požadoval plnenia aj nad rámec poskytnutého úveru. Súd mal za to, že nepriznanie trov úspešnému žalovanému nezasiahne nepriaznivo do jeho ekonomickej situácie preto náhradu trov žalovanému nepriznal.
10. Proti výrokom I., II., IV. podal včas odvolanie žalobca v 1. rade z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd zmenil I., II., a IV. výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v 1. rade 2.777,82 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobca v 1. rade má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie v IV. výroku zrušil a vrátil vec súdu na ďalšie konanie a uplatnil si trovy odvolacieho konania. Uviedol, že v predmetnej veci došlo na strane žalovaného k vzniku úmyselného bezdôvodného obohatenia, v dôsledku čoho sa inak 3-ročná objektívna premlčacia lehota predĺžila na 10 rokov odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo, nakoľko žalovaný dlhodobo ignoruje právnu úpravu zameranú na ochranu spotrebiteľov. Má za to, že z uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy je zrejmé, že ide o úžernícky úver čo sa týka výšky úrokovej sadzby. Je toho názoru, že zo strany žalovaného išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, nakoľko sporná úverová zmluva je v takom nepomere v neprospech spotrebiteľa, že je z nej zrejmé, že žalovaný chcel využiť nepriaznivú finančnú situáciu žalobcu, preto je v tomto prípade nutné aplikovať 10 ročnú premlčaciu dobu.
11. Proti výroku o trovách konania podal včas odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd vyhovel podanému odvolaniu a napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Žalovaný v odvolaní citoval ust. § 257 CSP, ktorým súd prvej inštancie zdôvodnil svoje rozhodnutie. Uviedol, že toto ustanovenie je možné použiť len ak sú splnené kumulatívne podmienky a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Túto normu nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania a neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami. Je toho názoru, že pri rozhodovaní o trovách konania súd postupoval v rozpore s účelom § 257 CSP. Má za to, že súd mal tiež zohľadniť, že žalobca v 2. rade vzal žalobu späť a sám teda zavinil zastavenie konania. Nemá teda byť na ťarchu žalovanému, že žalobca v 2. rade vzal žalobu späť, z dôvodu, že žalovaný namietol jeho procesnú legitimáciu. Vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade súd nesprávne použil ust. § 257 CSP, nakoľko toto ustanovenie nie je aplikovateľné len na základe určitého postavenia sporovej strany alebo toho, že majetková situácia jednej zo strán je lepšia ako u tej procesne neúspešnej. V závere poukázal na to, že z rozsudku nevyplýva, že by žalobca v 1. rade alebo žalobca v 2. rade preukázali, že nie je v ich možnostiach úhrada náhrady trov konania.
12. K odvolaniu žalobcu v 1. rade sa vyjadril žalovaný, v ktorom citoval ust. § 107 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré sa týka premlčania. Uviedol, že v 10-ročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne a úmysel musí smerovať k bezdôvodnému obohateniu a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Žalobca v podanom odvolaní nepreukázal vedomosť žalovaného o tom, že by mal získavať bezdôvodné obohatenie. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/238/2017 a tiež na vybraté rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici a rozhodnutie Krajského súdu v Žiline. Má za to, že odvolanie žalobcu v 1. rade nie je dôvodné. V závere si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
13. Odvolací súd z obsahu odvolania žalobcu v 1. rade a odvolania žalovaného vyvodil, že tieto sa nedotýkajú bodu III. výroku súdu prvej inštancie, v ktorom bolo konanie o žalobe žalobkyne v 2. rade zastavené a teda v tomto výroku nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť a nebol predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Podľa obsahu odvolania žalobcu v 1. rade tento nespochybnil ani vyhovujúcu časť výroku, ktorou mu bola priznaná suma 154,10 eur s prísl. V prevyšujúcej časti odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 380 ods. 1 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a odvolanie žalobcu v 1. rade nie je dôvodné.
14. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
15. Uplatnený nárok žalobcu v 1. rade súd prvej inštancie správne právne posúdil a dospel k správnemu záveru, pokiaľ posúdil spotrebiteľský úver ako bezúročný a bez poplatkov, rovnako správne posúdil nárok žalobcu v 1. rade v súvislosti s premlčaním, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a odvolací súd nezistil ani pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné práva strán alebo právo na spravodlivý proces, ani žiadnu z procesných vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu v 1. rade neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť zamietavého výroku rozsudku, preto odvolací súd rozsudok vo výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti žalobu zamietol ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
16. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Na doplnenie správnosti zamietavého rozhodnutia odvolací súd dodáva:
17. Vychádzajúc z obsahu spisu v danej veci súd prvej inštancie pri posudzovaní predmetného úveru ako bezúročného a bez poplatkov správne vychádzal zo spotrebiteľskej povahy právneho vzťahu sporových strán úverovej zmluvy. Žalobca v 1. rade uplatňoval nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, Zmluvy o revolvingovom úvere, kde na jednej strane vystupoval on ako spotrebiteľ a na druhej strane žalovaný ako dodávateľ konajúci v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Bolo preto dôvodné na daný právny vzťah aplikovať právne normy spotrebiteľského práva, a to zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy ako lex specialis a všeobecnú úpravu obsiahnutú v OZ o spotrebiteľských zmluvách. Právna úprava definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi (§ 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.) a zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Právna regulácia zákona o spotrebiteľských úveroch je špeciálnou úpravou zmluvy o úvere upravenej v Obchodnom zákonníku vytvorená predovšetkým s ohľadom na špecifiká týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Táto zmluva vzhľadom na skutočnosť, že dlžník ako jedna zo strán tejto zmluvy nebol podnikateľom, je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ, preto sa na právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva (§ 52 ods. 2 OZ). Súd prvej inštancie na vec správne aplikoval ustanovenia § 9 ods. 1, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z a taktiež § 39, §451 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
18. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentmi súdu prvej inštancie, že v danej veci nebolo preukázané, že by zo strany žalovaného šlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, preto sa uplatní 3-ročná premlčacia lehota. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu, že v predmetnej veci došlo na strane žalovaného k vzniku úmyselného bezdôvodného obohatenia, v dôsledku čoho sa inak 3-ročná objektívna premlčacia lehota predĺžila na 10 rokov odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo, nakoľko žalovaný dlhodobo ignoruje právnu úpravu zameranú na ochranu spotrebiteľov poukazuje odvolací súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/238/2017 a 3Cdo/169/2017.
19. Ustanovenie § 107 OZ ustanovuje kombinované premlčanie doby, a to subjektívnu, ktorá je dvojročná a objektívnu, ktorú nemožno prekročiť, hoci by ešte boli podmienky pre uplynutie subjektívnej premlčacej doby, a ktorej dĺžka je určená rozdielne podľa charakteru získania bezdôvodného obohatenia. V prípade, že bolo bezdôvodné obohatenie získané bez úmyselného konania, jej dĺžka je tri roky a ak bol taký prospech získaný úmyselne, určil Občiansky zákonník jej dĺžku v rozsahu desať rokov. Aj plynutie týchto lehôt je stanovené odlišne a aj ich plynutie a skončenie nie sú na sebe závislé. Osobitne je upravený aj začiatok plynutia týchto premlčacích dôb. Pre začiatok behu subjektívnej premlčacej
doby sa vyžaduje skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Pritom nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o získaní tohto obohatenia na jeho úkor dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti prípadne aj skôr. Naproti tomu, plynutie objektívnej premlčacej doby je upravené bez akejkoľvek závislosti na subjektívnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení získanom na jeho úkor; v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 OZ plynie odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu (R 25/1986).
20. Občianske právo nedefinuje pojem zavinenia a pri skúmaní tejto otázky vychádza tradične z trestného práva hmotného. Zavinenie je založené na dvoch zložkách, a to vedomostnej a vôľovej zložke. Pri úmyselnom zavinení je zastúpená tak vedomostná, ako aj vôľová zložka. Pri nedbanlivosti je daná len vedomostná zložka. Definícia úmyselného zavinenia je obsiahnutá v ustanovení § 15 Trestného zákona.
21. Podľa § 15 Trestného zákona, trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ a/ chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom alebo b/ vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. Preto v prípade skúmania úmyslu páchateľa je potrebné vždy skúmať vedomostnú zložku (či páchateľ vedel, že koná protizákonne) a vôľovú zložku (či chcel konať protizákonne). Právna teória trestného práva rozoznáva dve formy úmyselného zavinenia, a to úmysel priamy a úmysel nepriamy.
22. Najvyšší súd v označených rozhodnutiach skonštatoval, že samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľa). Ako už bolo vyššie uvedené, v predmetnom prípade je nutné dôsledne skúmať vôľovú a vedomostnú zložku zavinenia aplikujúc analógiu podľa trestného práva hmotného pri právnom posúdení formy zavinenia, a to s dôrazom na čas konania protiprávneho úkonu, resp. získania neoprávneného majetkového prospechu. Pri bezdôvodnom obohatení je preto dôležité zistiť, kedy k obohateniu došlo z objektívneho hľadiska a v tom čase preukázať úmysel veriteľa, resp. jeho zavinenie, aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či je potrebné aplikovať 3-ročnú alebo 10-ročnú premlčaciu lehotu. Z uvedeného teda zákonite vyplýva, že v prvom rade je potrebné správne právne posúdiť, z akého dôvodu došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 ods. 2 OZ. Iná situácia nastáva napr. pri bezdôvodnom obohatení bez právneho dôvodu ako pri bezdôvodnom obohatení z neplatného právneho úkonu z časového hľadiska, kedy k obohateniu reálne došlo. Až po správnom určení okamihu, kedy k obohateniu došlo, je možné pristúpiť ku skúmaniu zavinenia veriteľa, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Žalobca musí preukázať, že v čase kedy došlo k obohateniu, mal žalovaný úmysel získať majetkový prospech na jeho úkor. V prípade nepreukázania úmyslu žalovaného (vedomostnej aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná všeobecná trojročná objektívna lehota.
23. Zároveň Najvyšší súd SR uviedol, že v prípade, ak nebankový subjekt (veriteľ) koná nekorektne a neuvedie do úverovej zmluvy všetky zákonom predpísané údaje, je toto jeho konanie zo zákona sankcionované tým, že zmluva sa stáva bezúročnou a bezpoplatkovou. Čo v podstate znamená, že spotrebiteľ je povinný zaplatiť veriteľovi len samotnú istinu úveru (pôžičky). Táto skutočnosť má preto za následok automatickú neplatnosť tých častí zmluvy, ktoré sa týkajú práve odplaty a úrokov za poskytnutý úver. Je preto dôležité správne posúdiť, či je zmluva platná s výnimkou častí o úrokoch a odplate, alebo má ešte také (iné) vady, že je ako celok neudržateľná, a preto v celosti neplatná. Uvedené má tiež dopad na posúdenie, z akého dôvodu bezdôvodné obohatenie vzniklo, čo následne determinuje tak okamih bezdôvodného obohatenia (kedy k obohateniu došlo), ako aj začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku z bezdôvodného obohatenia. Žalobca v 1. rade nepreukázal, aby sa žalovaný dopustil úmyselného konania, čoho predpokladom je vedomosť konajúceho, že sa bezdôvodne obohacuje, čo v danom prípade žalobcom v 1. rade preukázané nebolo a v tomto smere žalobca ani žiadne dokazovanie nenavrhol vykonať.
24. Za dôvodnú považuje odvolací súd námietku žalovaného, týkajúcu sa výroku o náhrade trov konania z dôvodu nesprávnej aplikácie ust. § 257 CSP.
25. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvej inštancie vo vzťahu k náhrade trov konania správne zistil skutkový stav, nesprávne ho však právne posúdil, keď vychádzal z ust. § 257 CSP. Záver okresného súdu o tom, že jedným z dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie trov
konania žalovanému je skutočnosť, že nepriznanie trov úspešnému žalovanému nezasiahne nepriaznivo do jeho ekonomickej situácie neobstojí, nakoľko okresný súd ani neskúmal majetkové pomery strán.
26. Pre vyslovenie záveru, že existuje osobitne výrazný nepomer medzi majetkovými pomermi strany (účastníka), ktorá má trovy konania nahradiť a strany (účastníka), ktorej trovy konania majú byť nahradené, je logicky potrebné skúmať majetkové pomery na strane všetkých účastníkov konania (strán sporu), teda tak pomery strany sporu, ktorej by podľa úspechu vo veci mali byť trovy konania nahradené, s cieľom zisťovať, či nenahradenie trov konania protistranou nebude mať na majetkovú, osobnú alebo sociálnu situáciu úspešného účastníka (strany) obzvlášť závažné následky, ako aj pomery toho subjektu, ktorý ako neúspešný v konaní má trovy konania uhradiť. Skúmanie majetkových, sociálnych a osobných pomerov strany, ktorá má trovy konania platiť, možno však považovať za prioritné. Ak totiž konajúci súd zistí, že v konaní neúspešná strana sporu má dostatok majetku na to, aby trovy konania, ktoré protistrane vznikli, bez vážnejších problémov uhradila, nie je v takom prípade možné konštatovať hospodársky, či sociálny aspekt veci, ktorý by dovoľoval o aplikácii § 257 CSP uvažovať. Dôvodom hodným osobitného zreteľa potom vo vzťahu k majetkovým pomerom strán sporu (účastníkov konania) môže byť napr. ten, že existuje osobitne výrazný nepomer medzi majetkovými pomermi strany sporu (účastníka), ktorá má trovy konania nahradiť a strany (účastníka), ktorej trovy konania majú byť nahradené, s tým, že v konaní neúspešná strana (účastník) má značné problémy s ich úhradou.
27. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že zo znenia § 257 CSP vyplýva, že ide o ustanovenie, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti (Uznesenie NS SR sp. zn. 3Obo/269/2007). Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa súd prihliadne najmä na okolnosti, či strana, ktorej sa priznáva náhrada trov konania, uviedla skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý jej patril; to neplatí, ak strana nemohla tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Tiež je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom strán sporu a v tejto súvislosti sú významné aj okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v priebehu konania a pod(Rozhodnutie NS SR sp. zn. 3MCdo/5/2006). Všetky vyššie citované okolnosti však musí konajúci súd (ak aplikáciu § 257 CSP zvažuje) skúmať vo vzájomných súvislostiach. Povedané inak, len splnenie jednej z uvedených okolností, nebude na záver o potrebe aplikácie citovaného ustanovenia postačovať.
28. Záverom odvolací súd už len opakuje, že aj keby osobné, sociálne a majetkové pomery žalobcu v 1. rade boli také, že by tomuto bez vážnejších ťažkostí neumožňovali nahradiť trovy konania žalovanému (čo odvolací súd nemal za preukázané), aplikáciu § 257 CSP by museli odôvodňovať i ďalšie okolnosti prípadu (napr. okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj účastníkov v priebehu konania, okolnosti dané charakterom samotného konania a pod.), keď ustanovenie § 257 CSP neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi procesnými stranami, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne hájil svoje ohrozené alebo porušené práva, obdržal náhradu nákladov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil (k uvedenému pozri napr. rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 2862/2007, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/2/2008 a pod.).
29. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
30. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
31. V citovanom zákonnom ust. § 255 ods. 1 CSP je upravená základná zásada, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade nákladov civilného sporového konania a to zásada úspechu. V tejto zásade sa premieta myšlienka, že ten, kto dôvodne bránil svoje subjektívne právo alebo právom chránený záujem by mal mať právo na náhradu nákladov, ktoré pri tejto procesnej činnosti účelne vynaložil, proti účastníkovi, ktorý do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahoval.
32. Ak nejde o prípad, keď bolo žalobe celkom vyhovené, musí byť náhrada trov podľa citovaného ust. § 255 ods. 2 CSP pomerne rozdelená. To vyžaduje určitý pomer úspechu obidvoch účastníkov vo veci a od úspechu účastníka odpočítať jeho neúspech. Vo výške rozdielu má účastník právo, aby mu druhý účastník nahradil pomernú časť trov, ktoré vynaložil pri účelnom uplatňovaní alebo bránení práva.
33. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. V zmysle citovaného ustanovenia je trovy povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli, pričom pojem „procesného zavinenia“ je posudzovaný výlučne z procesného hľadiska. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o trovách prvoinštančného konania nedostatočne odôvodnil a pri nepriznaní trov žalovanému (ktorý mal vo výsledku prevažujúci úspech) neprihliadol na relevantné okolnosti prípadu. Nevysvetlil, prečo žalovanému nevznikol nárok na náhradu trov voči žalobkyni v 2. rade, hoci táto (vo vzťahu jej a žalovaného) z procesného hľadiska evidentne zavinila zastavenie konania a vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade neskúmal všetky otázky potrebné pre aplikáciu § 257 CSP a o trovách prvoinštančného konania vo vzťahu žalobcov v 1. a 2. rade a žalovaného tak rozhodne opätovne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní.
34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).